Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_5Co-117-2014.pdf
PDF · 108.44 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/117/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich. PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 2. decembra 2013, č. k. 8C/687/2012-98, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozsudkom zo dňa 2. decembra 2013, č. k. 8C/687/2012-98 zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 27. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 387,24 eura, dôvodiac tým, že Okresný súd Nové Zámky o žiadosti na vydanie poverenia vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom EX 465/2004 nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase a súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 211 dní. Išlo o konanie proti povinnej I. U.. Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 05. 11. 2013 žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu nejasnosti titulu nároku na náhradu škody. Žalovaný mal súčasne za to, že žaloba je predčasne podaná, keďže od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neuplynulo 6 mesiacov. Žalovaný uviedol, že žalobca mu aj napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmaril možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody. Žalovaný v súvislosti s posúdením, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, podľa ktorého samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalobca taktiež nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorých existenciu môže konštatovať len Ústavný súd SR. V konaní je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, ktoré však žalobca nepreukázal. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu, keďže prieťahy v konaní môže posudzovať len Ústavný súd. Súd vykonať dokazovanie vypočutím žalovaného nemohol, pretože sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil, ale nepožiadal o odročenie pojednávania. Súdu doručil písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žiada žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a uplatnil si náhradu trov konania (bez ich vyčíslenia). Dňa 29. 11. 2013 doručil právny zástupca žalobcu emailom na súd ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní nariadenom dňa 02. 12. 2013 a požiadal o odročenie pojednávania na iný vhodný termín z dôvodu kolízie pojednávaní na Okresnom súde Nitra v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s. r. o., proti odporcovi SR - Ministerstvo spravodlivosti SR v senáte 19C nariadenom
na 02. 12. 2013. Uviedol, že trvá na účasti splnomocneného advokáta na pojednávaní a vylučuje substitúciu. Požiadal súd, aby sa nekonalo pojednávanie v ich neprítomnosti. Súd s poukazom § 119 ods. 2 OSP konštatoval, že ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu nebolo tunajšiemu súdu doručené včas a k žiadosti o odročenie pojednávania nedoložil žiaden dôkaz o tom, že vo veci Okresného súdu Nitra bolo vytýčené skôr pojednávanie ako v predmetnej veci. Zároveň poukázal na splnomocnenie zo dňa 13. 09. 2012 udelené žalobcom právnemu zástupcovi na zastupovanie v predmetnej veci, v ktorom žalobca súhlasil, aby si splnomocnená spoločnosť ustanovila za seba zástupcu. Súd z uvedených dôvodov žiadosť o odročenie pojednávania neakceptoval. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 10Er/132/2004, pričom zistil, že dňa 17. 03. 2004 súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 proti povinnej: I. U. o vymoženie 15.400,- Sk s príslušenstvom. Dňa 29. 04. 2004 exekučný súd zamietol žiadosť, na základe odvolania oprávneného, avšak Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. 06. 2004 zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Dňa 14. 10. 2004 vydal exekučný súd poverenie pre súdneho exekútora. Dňa 22. 11. 2010 podal oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť JUDr. Krutého z dôvodu, že pôvodný exekútor nedokázal vymôcť žiadne finančné prostriedky. Dňa 03. 05. 2011 pôvodný exekútor súdu oznámil, že súhlasí s návrhom na zmenu súdneho exekútora. Dňa 17. 06. 2011 exekučný súd návrhu na zmenu exekútora vyhovel a dňa 02. 12. 2011 vydal poverenie pre JUDr. Krutého. V predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady škody, a to skutočnej škody v sume 175,- eur pozostávajúcej z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50,- eur. Postupom súdu mu vznikli náklady, ktoré by ho nezaťažili, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní pri udeľovaní poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška tejto hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Ďalej sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v sume 387,24 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 49 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru po ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu nemajetkových práv poškodeného. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo insolvencii povinného. Ďalej uviedol, že reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkovi garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primerané satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Členovia riadiacich orgánov spoločnosti boli vystavení úzkosti a nepríjemnostiam. Súd poznamenal, že žalobca k týmto tvrdeniam žiadne dôkazy nepredložil. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., keď príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Na rozdiel od žalobcu mal sú za to, že rozhodnutie exekučného súdu je v súlade s tým, že exekučný súd si plnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Takýto postup konajúci súd považoval za správny a súladný s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a preto ho v žiadnom prípade nepovažoval za nesprávny úradný postup. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcom tvrdený nesprávny postup v predmetnej exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky sa nestal, a preto absentuje jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Absencia čo len jedného zo zákonných predpokladov vzniku
tejto zodpovednosti musí mať za následok zamietnutie žaloby v tejto veci. Podľa žalobcu by mal súd posúdiť v tomto konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď konanie zastavil a exekúciu vyhlásil za neprípustnú. Zistiť správnosť takéhoto rozhodnutia konajúcemu však súdu neprináleží. Z výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci mal súd za to, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému domáhal predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca však do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, pretože v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa súd v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam dospel súd k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia, § 1, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom od 01. 01. 2013), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom
obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
Podľa 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa 221 ods. 1 písm. h/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 10Er/132/2004 na základe návrhu oprávneného doručeného súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi
Pekárovi, so sídlom Exekútorského úradu Šaľa, dňa 11. 03. 2004. Súdny exekútor doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 17. 03. 2004. Dňa 29. 04. 2004 exekučný súd zamietol žiadosť, na základe odvolania oprávneného, avšak Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. 06. 2004 zrušil rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Dňa 14. 10. 2004 exekučný súd vydal poverenie č. 5404 025493, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 22. 11. 2010 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 09. 12. 2010 požiadal exekučný súd súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára, aby oznámil súdu svoje stanovisko v súvislosti s návrhom oprávneného na zmenu súdneho exekútora a taktiež vyzval oprávneného, aby uviedol dôvody, pre ktoré žiada poveriť iného exekútora. Dňa 01. 04. 2011 oprávnený doručil súdu svoje stanovisko a dňa 19. 05. 2011 doručil svoj súhlas so zmenou súdneho exekútora poverený súdny exekútor, ku ktorému pripojil špecifikáciu uplatnených trov exekúcie. Následne exekučný súd uznesením č. k. 10Er/132/2004-40 zo dňa 17. 06. 2011 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie.
Ak výrok rozsudku vyjadruje v stručnej a presnej formulácii záverečný úsudok o predmete občianskeho súdneho konania, potom odôvodnenie rozsudku sleduje účel vyložiť opodstatnenosť, pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Účelom odôvodnenia je teda predovšetkým dosiahnuť presvedčivosť rozsudku a prehĺbiť výchovný účinok rozsudku, čoho základom je však zákonu zodpovedajúci výrok rozhodnutia.
Súčasťou pojmu právneho štátu je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP. Dodržiavanie tejto povinnosti má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdu a vylúčiť tak ľubovôľu pri rozhodovaní. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. mája 2010 sp. zn. Obo/23/2008).
Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. mája 2010 sp. zn. 6 Cdo/91/2010).
Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia je tak závažnou vadou, že sa ňou musel odvolací súd zaoberať z úradnej povinnosti (ex offo), teda aj vtedy, ak by ju odvolateľ nenamietal. Nepreskúmateľnosť rozsudku môže nastať z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov rozhodnutia.
Súd je povinný svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 2 OSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Za nepreskúmateľný je treba považovať aj rozsudok, v ktorom sa súd skutkovo a právne nevysporiadal s celým uplatneným nárokom, a za taký je treba považovať aj rozsudok, v odôvodnení ktorého súd neuviedol, prečo zamietol zvyšok návrhu žalobcu. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 eura z dôvodu, že exekučný súd Okresný súd Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 10Er/132/2004 nerozhodol o návrhu oprávneného (žalobcu) v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote, a teda bol nečinný 211 dní. Súd prvého stupňa sa v predmetnej veci v napadnutom rozsudku síce zaoberal skutočnosťou, či vznikla, resp. nevznikla zodpovednosť štátu za vyčíslenú majetkovú škodu a nemajetkovú ujmy žalobcu, ako aj zákonnými predpokladmi zodpovednostného vzťahu štátu za nesprávny úradný postup, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré žalobca žaloval, a to, že prišlo k nesprávnemu úradnému postupu nečinnosťou exekučného súdu tým, že nerozhodol o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Súd prvého stupňa sa nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, či v čase začatia exekúcie podľa platného a účinného Exekučného poriadku už bola upravená 30- dňová lehota na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora ako ani skutočnosťami, či skutočnosť, že súd o predmetnom návrhu nerozhodol včas, mohlo založiť vznik zodpovednostného vzťahu v zmysle § 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a či všetky zákonom stanovené predpoklady boli vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu naplnené. Súd prvého stupňa sa taktiež nijako nevysporiadal s tým, či mohla vzniknúť majetková škoda alebo nemajetková ujma aj napriek tomu, že v predmetnej exekúcii už bol poverený súdny exekútor JUDr. Ľubomír Pekár, so sídlom Exekútorského úradu Šaľa, ktorý až do rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora vykonával všetky úkony potrebné a nevyhnutné k tomu, aby zabezpečil vymoženie uplatnenej pohľadávky oprávneného. Takisto súd prvého stupňa v súvislosti s právnym posúdením prejednávanej veci neinterpretoval na daný právny vzťah znenie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., účinného v čase vzniku právnej skutočnosti (zodpovednostného vzťahu), t. j. do 31. 12. 2012, ale aplikoval znenie citovaného ustanovenia účinného v čase svojho rozhodovania, t. j. po 01. 01. 2013. S poukazom na uvedené skutočnosti má odvolací súd za preukázané, že súd prvého stupňa vo veci nepostupoval vecne správne, v dôsledku čoho zaťažil predmetné konanie vadou odôvodňujúcou zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný a vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom k tomu, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade so zákonnými požiadavkami definovanými v ust. § 157 ods. 2 OSP, nemožno hovoriť o rozhodnutí súdu, ktoré by v účastníkoch konania vyvolalo presvedčenie v jeho správnosť. V ďalšom konaní sa bude súd prvého stupňa zaoberať vyššie uvedenými skutočnosťami tak, aby rozhodnutie spĺňalo všetky zákonné požiadavky na písomné vyhotovenie rozhodnutia, pričom sa pri svojom novom rozhodnutí bude riadiť právnym názorom odvolacieho súdu.
Podľa § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu nepreskúmateľnosti a nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.