Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Saz-2-2022.pdf
PDF · 160.43 KB
Case nature
Area
Subarea
1Saz/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: V. P. V., nar. XX.XX.XXXX v V., štátna príslušnosť: B. H. T., V., mestská štvrť S., miniregión G. E., toho času na adrese: P. X, XXX XX K., Slovenská republika, zastúpeného Slovenskou humanitnou radou, Budyšínska č. 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-30-38/2021-Ž zo dňa 18.08.2022, takto
rozhodol:
I. Správna žaloba sa z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad, v konaní podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte aj: „zákon o azyle“) rozhodnutím ČAS: MU-PO-30-38/2021-Ž zo dňa 18.08.2022 (ďalej v texte aj: „napadnuté rozhodnutie“) neudelilo žalobcovi azyl podľa ust. § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle.
2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a súvisiaceho administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutím príslušného orgánu verejnej správy zo dňa 19.12.2020 bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a súčasne mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu dvoch rokov, pričom ďalším rozhodnutím uvedeného orgánu verejnej správy zo dňa 20.12.2020 bol žalobca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistený. Následne dňa 25.02.2021 žalobca požiadal o udelenie azylu a o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu nebezpečenstva, ktoré mu má podľa jeho vyjadrenia hroziť zo strany militantného islamistického hnutia Al - Šabáb pôsobiaceho v B., ako aj z dôvodu rasizmu uplatňovaného voči menšinám v jeho domovskej krajine, kde príslušníkom jednej z nich (klan Madhebaan) má byť aj žalobca. Žalobca v tomto smere konkretizoval svoje obavy z prenasledovania v domovskej krajine uvádzajúc, že v auguste 2019 vyzdvihol na trhovisku svoju sestru, pričom v tom čase sa tam nachádzali aj vojaci koaličného vojska, na základe čoho skupina Al - Šabáb usúdila, že je ich špiónom a dňa 19.11.2019 vtrhla k nemu domov, zastrelila jeho sestru, preto že táto pracovala na trhovisku ako predavačka, čo považuje hnutie Al - Šabáb u žien za neprípustné a žalobcu postrelila, kde sa žalobcovi podarilo z bytu utiecť, mal sa ukrývať a mala mu byť doručená od Al - Šabáb výhražná sms správa, že keď sa vráti do svojho domu, bude zabitý. Žalobca preto z obáv o svoj život dňa 28.12.2019 zo Somálska odcestoval. Migračný úrad v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že všetky skutočnosti, ktoré žalobca žiadajúci o azyl uviedol boli objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené,
pričom je zrejmé, že žalobca zákonné podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky nespĺňa. Migračný úrad bol toho názoru, že v prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ani sa nepreukázalo, že by bol žalobca v domovskej krajine prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, tak ako to vyplýva z Dohovoru o právnom postavení utečencov prijatého dňa 28. júla 1951 v Ženeve (ďalej v texte aj: „Ženevský dohovor“) a zo zákona o azyle. Žalovaný súčasne uviedol, že proti jeho rozhodnutiu o neudelení azylu žalobcovi podal tento správnu žalobu, o ktorej Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 1Saz/2/2021 zo dňa 03.01.2022 rozhodol tak, že rozhodnutie ČAS: MU-PO-30-19/2021-Z, ktorým nebol žalobcovi udelený azyl a bola mu poskytnutá doplnková ochrana, v časti o neudelení azylu na území SR zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom priebehu konania o žiadosti žalobcu na udelenie azylu, žalovaný v zmysle pokynov Krajského súdu v Košiciach pristúpil k opätovnému dokazovaniu, kedy do konania zabezpečil aktualizované informácie o krajine pôvodu žalobcu č. p. MU- ODZS-202X/000317-002 zo 07.04.2022 a č. p. MU-ODZS-2022/000422-002 z 01.08.2022 a vykonal 03.08.2022 doplňujúci pohovor. Žalobca ohľadne svojho profesného postavenia na vysvetlenie uviedol, že informáciu o tom, že je študent pri žiadosti o vystavenie cestovného dokladu použil zámerne, nakoľko by z krajiny inak nemohol vycestovať. Z krajiny môžu legálne vycestovať iba študenti a ľudia, po dovŕšení 40 roku života. Pri vybavovaní cestovného pasu stačilo na migračnom úrade, ktorý mu cestovný pas vydal, uviesť, že je študentom. Nebolo potrebné to dokladať potvrdením o návšteve školy. O potrebe uviesť túto informáciu pri vybavovaní cestovného pasu na migračnom úrade ho informoval prevádzač, ktorý mu vybavoval vycestovanie z krajiny. Pokiaľ ide o predaj pozemku z novembra 2019, ktorým žalobca podľa svojich slov financoval svoju cestu do Európy, vo vstupnom pohovore žalobca uviedol, že v novembri 2019 spolu s matkou predal pozemok a peniaze dal prevádzačovi. Na výzvu odpovedal, že pozemok predal prostredníctvom agenta až potom, čo odišiel zo B.. Predaj pozemku riešila jeho matka a teda o procese predaja nevie nič. Za pozemok, ktorý predala vo februári 2020, dostala 8.500,- USD. Ako dôvod, pre ktorý túto informáciu neuviedol počas vstupného pohovoru odpovedal, že v tom čase bol vystresovaný a myslel si, že bude ďalší pohovor, v ktorom bude vypovedať detailnejšie. Žalobca bol takisto vyzvaný, aby podrobne opísal incident s príslušníkmi Al-Šabáb, pri ktorom pri ktorom prišla o život jeho sestra a on sám bol postrelený. Uviedol, že k incidentu došlo 19.11.2019 niekedy podvečer, čas si presne nepamätá. V tom čase sa u neho doma nachádzala jeho sestra, matka, manželka a jeho deti. Upresnil, že incident sa stal na dvore, ktorý bol spoločný, nakoľko dom matky a súrodencov sa nachádzal vedľa toho jeho, kde býval s manželkou. Niekto zabúchal na dvere, keď žalobca zistil, že sú to príslušníci Al-Šabáb, domnieval sa, že idú po ňom a tak utiekol von z domu a utekal za plot, pričom vtedy začali na neho strieľať. Po tom, čo sa dostal za plot bol postrelený. Ako prišlo k zastreleniu sestry to žalobca nevidel a informovala ho o tom neskôr matka. Uviedol, že jeho matka incident nahlásila ráno na polícii, ktorá zisťovala na mieste činu jeho detaily. Žalobca sa domnieva sa, že policajti sa boja vyšetrovať niečo spoločné s Al-Šabáb, nakoľko sa odvtedy viac neozvali. Žalobca bol taktiež vyzvaný, aby priblížil okolnosti z augusta 2019, kedy podľa vstupného pohovoru raz vzal svoju sestru spred trhoviska, kde v tom čase postávali koaliční vojaci a z uvedeného dôvodu ho Al-Šabáb považoval za špióna. Uviedol, že pre ňu chodil na motorke každý deň v poobedných hodinách po práci. Na otázku, koľko ľudí bolo v tom čase na trhovisku odpovedal, že to vlastne nebolo trhovisko, ale iba jeden stánok, kde predávala jeho sestra a ešte jedna staršia pani. Tento stánok bol umiestnený priamo cez cestu oproti kasárňam vojsk africkej únie AMISOM. Na záver doplňujúceho pohovoru uviedol, že by chcel ešte uviesť jeden incident, ktorý sa stal niekedy v lete v roku 2015, kedy prišli k nemu domov uniformovaní ľudia. Nevedel, či sú to policajti, ale boli ozbrojení a znásilnili jeho manželku a sestru, pričom jeho fyzicky napadli. Keď nahlásil tento skutok na polícii, bolo mu tam povedané, že nič nemá hovoriť, lebo je z kmeňa Madhebaan a ak nechce byť zatvorený, má ísť domov. Po otázke, či pozná uniformu, ktorú používajú policajti v meste V. žalobca uviedol, že pozná a títo ľudia ju mali oblečenú. Po otázke, prečo túto informáciu uviedol až teraz, povedal, že sa hanbil, ale jeho právnička mu povedala, aby sa nehanbil a uviedol to. Po vykonaní dokazovania v zmysle pokynov správneho súdu boli všetky skutočnosti uvedené žiadateľom (žalobcom) opätovne objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Žalovaný poukázal na ust. § 19a ods. 1 a 19a ods. 3 písm. e) zákona o azyle a pri posudzovaní dôveryhodnosti žiadateľa (žalobcu) v konaní o udelenie azylu po komplexnom posúdení jeho prípadu konštatoval, že v prípade žalobcu nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť, resp. bola táto spochybnená. Žalovaný tento svoj záver založil na tom, že zo žiadnych verejne dostupných informácií nie je známe, že by ženy en bloc nemohli pracovať ako predavačky na miestnych trhoviskách v B., čo malo byť výhradným dôvodom zabitia jeho sestry príslušníkmi Al-Šabáb, resp. čo by malo byť dôvodom akéhokoľvek sankcionovania žien ako takých. Navyše toto tvrdenie odporuje aj skutočnosti, že jeho matka taktiež predáva na trhu
čaj, pričom žiadnym problémom z tohto titulu nečelila. Naviac žalobca vo vstupnom pohovore uviedol, že jeho sestra pracovala ako predavačka na miestnom trhovisku, zatiaľ čo v doplňujúcom vyjadrení už uviedol, že to vlastne nebolo trhovisko, ale iba jeden stánok, ktorý bol umiestnený priamo cez cestu oproti kasárňam vojsk africkej únie AMISOM, kde predávala jeho sestra a ešte jedna staršia pani. Žalobca v doplňujúcom pohovore pri detailnejšom opise incidentu, pri ktorom údajne zastrelili jeho sestru a jeho postrelili, uviedol jeho iný priebeh, nakoľko zatiaľ čo vo vstupnom pohovore uviedol, že po vtrhnutí do bytu pred ním mali usmrtiť sestru, pričom jemu a jeho manželke sa podarilo utiecť, v doplňujúcom pohovore, ako bolo vyššie spomenuté uviedol priebeh týchto udalostí inak. Žalovaný zároveň dôvodí, že je len málo pravdepodobné, že by sa žalobcovi po tom, ako vtrhli či už do jeho bytu, alebo domu príslušníci Al-Šabáb, pričom zastrelili jeho sestru a menovaného postrelili, podarilo odtiaľ utiecť. Podľa žalovaného je zložité ustáliť, od kedy mal byť žalobca predmetom záujmu skupiny Al-Šabáb, nakoľko z jeho tvrdení to nie je možné. Ak je pravdou tvrdenie žalobcu zo vstupného pohovoru, že ho raz v auguste 2019 príslušníci Al-Šabáb videli v blízkosti vojakov AMISOM pred trhoviskom, počas toho ako čakal na sestru, ich podozrenie, že je špiónom sa teda datuje od augusta 2019. Potom ale vyznieva nedôveryhodne tvrdenie žalobcu, že až v novembri 2019, t. j. po troch mesiacoch, bez akéhokoľvek predchádzajúceho kontaktovania, vtrhli do jeho bytu príslušníci Al-Šabáb, pričom zastrelili jeho sestru a jeho postrelili. Ak je pravdou tvrdenie z doplňujúceho pohovoru, že to nebolo trhovisko, ale stánok oproti kasárňam, kde žalobca chodieval pre sestru po skončení svojej práce každý deň, je nelogické uvádzanie dátumu od kedy mal byť považovaný príslušníkmi Al-Šabáb za špióna, nakoľko žalobcova sestra tam predávala každý deň. Žalobca v súvislosti s vyššie popísaným incidentom uvádza, že príslušníci Al-Šabáb mu mali poslať sms správu s tým, že ho sledujú a pokiaľ sa vráti domov, tak ho zabijú. Žalovaný potom vidí nelogickosť v tom, že predtým k nemu domov údajne vtrhli s cieľom ho zabiť bez predchádzajúceho upovedomenia, pričom v prípade sms-ky mu poslali v podstate varovanie, aby sa domov nevracal. Napokon nelogické je podľa žalovaného aj to, že ak by žalobcu príslušníci Al-Šabáb skutočne sledovali, pričom ho vedeli v minulosti vypátrať v mieste jeho bydliska, je nepredstaviteľné, že by ho nevedeli vypátrať v inej mestskej časti V., kde sa údajne pred vycestovaním zdržiaval. Pritom žalobca sa obával, že by mohol byť vypátraný hocikde v B., čím zdôvodnil, prečo sa nepokúsil presídliť v rámci B., a tým sa vyhnúť problémom s príslušníkmi Al-Šabáb. Z doplňujúceho vyjadrenia žalobcu vyplýva, že aj informácia o predaji pozemku vyznieva diametrálne odlišne oproti pôvodnej výpovedi žalobcu. Podstatný rozpor vidí žalovaný aj v tom, že podľa tvrdenia žalobcu dôvodom na odchod zo B. bolo zabitie jeho sestry a snaha o zabitie jeho samého príslušníkmi Al-Šabáb 19.11.2019, na základe podozrenia zo špiónstva. Podľa jeho vyjadrenia cestu zo B. vybavoval prevádzač, ktorý ho informoval o spôsobe vycestovania. Cestovný pas bol žalobcovi podľa jeho slov vydaný týždeň po podaní jeho žiadosti a to 23.05.2019. Podľa žalovaného teda oveľa skôr, ako k údajným incidentom došlo. Žalovaný na základe vyššie popísaných rozdielnych vyjadrení žalobcu prijal názor, že dôvod, ktorý žalobca uviedol v žiadosti o udelenie azylu, teda incident s príslušníkmi Al-Šabáb je nedôveryhodný, pričom existujú relevantné pochybnosti, či k uvedenému incidentu vôbec prišlo. Žalovaný považuje s istotou za preukázané, že žalobca plánoval svoj odchod zo B. dávno pred popísaným incidentom, ktorým odôvodňoval svoj odchod z krajiny pôvodu a žiadosť o udelenie azylu na území SR. Nedôveryhodne podľa žalovaného vyznieva aj odôvodnenie žalobcu, podľa ktorého vyššie spomenutú dodatočnú informáciu, ktorú poskytol v priebehu doplňujúceho pohovoru ohľadne údajného znásilnenia jeho manželky a sestry z leta 2015 neuviedol vo vstupnom pohovore preto, že sa hanbil. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení zo dňa 02.06.2021 spomína, že aj keď nebol zatiaľ obeťou rodovo motivovaného násilia, je nevyhnutné posudzovať odôvodnenosť obáv aj smerom do budúcnosti, žalovaný za tým vidí fabuláciu ďalšieho dôvodu v azylovom konaní. Z výpovede žalobcu je podľa názoru žalovaného taktiež zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nečelil absolútne žiadnym problémom zo strany štátu. V B. nebol nikdy trestne stíhaný ani väznený. Nikdy sa politicky neangažoval, nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či obdobnej organizácie. Preto z uvedeného jednoznačne vyplýva, že objektívne nebol vystavený žiadnej forme prenasledovania zo strany štátnych zložiek pred vycestovaním z krajiny pôvodu, čo napokon sám svojimi vyhláseniami potvrdil. Krajinu pôvodu opustil legálne na svoj platný cestovný doklad, a to bez akýchkoľvek prekážok a problémov. Žalovaný pokračuje a uvádza, že ak by pripustil, že k uvedenému incidentu, pri ktorom žalobcu postrelili a zároveň pri tomto útoku zabili jeho sestru došlo už kdekoľvek tak, ako to žalobca popísal, bolo by nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou, či sa tak stalo z dôvodu pripisovania menovanému zo strany Al-Šabáb akejkoľvek špecifickej charakteristiky, v jeho prípade určitého politického presvedčenia či postoja, ako na to poukazuje jeho splnomocnená právna zástupkyňa vo svojom stanovisku, alebo nie. To znamená, že či okrem subjektívnej obavy o svoju bezpečnosť a život, je v jeho prípade prítomný aj objektívny prvok odôvodnenosti jeho strachu v zmysle Ženevského dohovoru, resp. § 8 zákona o azyle. Ten je pre posúdenie možnosti udelenia azylu zásadný. Žalovaný po dôkladnej analýze prípadu dospel k záveru o
jeho všeobecnej nedôveryhodnosti, ako aj že v jeho nedôveryhodnom prípade absentuje tento objektívny prvok jeho strachu z niektorých z dôvodov v § 8 zákona o azyle uvedených, konkrétne z dôvodu pripisovania určitých politických názorov. Skutočnosť, že žalobca mal údajne v auguste 2019 vyzdvihnúť svoju sestru z trhoviska, alebo zo stánku pred kasárňami vojsk AMISOM, kde v tom čase predávala a kde sa v tom čase údajne nachádzali aj vojaci AMISOM, pričom ho pritom mali vidieť militanti z Al- Šabáb, nebola dostatočná na to, aby mohla byť akceptovaná ako dôvod pre pripisovanie akéhokoľvek politického presvedčenia menovanému zo strany Al-Šabáb, resp. aby mohol byť považovaný za špióna. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uviesť, že s touto skutočnosťou nemal byť zo strany Al-Šabáb nijako konfrontovaný, nebolo mu vyhrážané, nebol nikým z ničoho obvinený či upodozrievaný, pričom k samotnému údajnému útoku na sestru a žiadateľa došlo až v novembri 2019, t. j. po troch mesiacoch od momentu, kedy údajne vyzdvihol svoju sestru na trhovisku. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že vojenské jednotky, ktoré zabezpečujú kontrolu nad bezpečnosťou v meste, sú prítomné na strategických miestach, napríklad aj na trhovisku. Z tohto titulu by teda mohli byť, v zmysle žalobcom prezentovanej logiky, za špiónov označené všetky osoby nachádzajúce sa či už na trhovisku, alebo prechádzajúce popred kasárne, či už predávajúci alebo kupujúci, a teda bol by im pripisovaný politický postoj len za to, že na trhovisku predávali či kupovali v čase, kedy je v oblasti napätá bezpečnostná situácia, pričom vojenské jednotky dohliadajúce na poriadok v meste sa nachádzajú aj na trhovisku. Takéto spájanie situácie a dôvodov žalobcu s definíciou prenasledovania z politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle nedosahuje podľa názoru žalovaného primeranú mieru pravdepodobnosti potrebnú na uznanie tohto dôvodu za relevantný pre poskytnutie medzinárodnej ochrany v podobe azylu. V konaní sa teda žiadnym spôsobom nepreukázalo, že by žalobca bol nositeľom určitého politického presvedčenia, ani nemal žiadne relevantné charakteristiky, na základe ktorých by mu mala byť prisudzovaná akákoľvek politická orientácia zo strany neštátnych subjektov. V súvislosti s druhým dôvodom na udelenie azylu, kedy žalobca poukazoval na rasizmus v Somálsku vzhľadom k jeho príslušnosti k menšinovému klanu, žalovaný uviedol, že ani v tomto prípade nebolo v konkrétnej súvislosti s ním preukázané prenasledovanie žalobcu z rasových dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle. Klanový systém v B. je diferencovaný do niekoľkých rôznych úrovní, vrátane klanových rodín, klanov a subklanov. Okrem "urodzených" klanov existujú aj niektoré menšinové klany. B. menšiny sú rozmanité a zahŕňajú etnické menšiny, náboženské menšiny a pracovné (zamestnanecké, súvisiace s povolaním) skupiny. Medzi tieto menšinové klany spadá aj klan Madhebaan, do ktorého údajne patrí aj žalobca. Podľa dostupných informácií, členovia menšinových klanov nie sú zvyčajne prítomní v rozhodovacích pozíciách a nie sú účinne zastúpení na miestnej a národnej úrovni. Prevládajúce akceptovanie príbuzenstva a patronátu v somálskej spoločnosti znamená, že povinnosti a zodpovednosti sú prisudzované skôr jednej skupine ako celej komunite. Madhebaan patrí medzi menšinové pracovné skupiny pracujúce pre dominantné klany. Sú na najnižšej úrovni sociálnej hierarchie somálskej spoločnosti a sú tradične obsadzovaní na pozíciách, ktoré sú hlavnými klanmi považované za nečisté alebo nečestné. Sú nevoľníkmi pastierskych klanových skupín a vzťahy so B. môžu mať iba prostredníctvom B. patróna. Menšinové skupiny, ktoré často nemajú ozbrojené milície, sú neprimerane podrobované zabíjaniu, mučeniu, znásilňovaniu, únosom za účelom výkupného a beztrestnému drancovaniu pôdy a majetku zo strany milícií frakcie a členov väčšinového klanu, často so súhlasom federálnych a miestnych orgánov. B. z vyšších kást je zakázané uzatvárať manželstvá s vyvrheľskými klanmi, pričom trestom za to je, že sa sami stanú vyvrheľmi. Bez kontroly nad pôdou čelia tieto klany hospodárskej marginalizácii. Taktiež čelia sťaženému prístupu k vzdelaniu. Podľa iných informácií členovia pracovných skupín klanov nie sú voči zneužívaniu výrazne zraniteľnejší ako ostatní B.. Aj keď žalobca patrí údajne k menšinovému klanu Madhebaan, podľa mienky žalovaného sám nečelil takej miere diskriminácie z tohto titulu, ktorá by mohla byť považovaná za prenasledovanie z rasových či národnostných dôvodov. Vágne vyjadrenie žalobcu o tom, že ako člen menšinového klanu nemá žiadne benefity, resp. že sa nemôže sobášiť so ženami z väčších klanov, prípadne že nemohol absolvovať vojenskú službu či zmeniť si po otcovej smrti meno na matkine, ešte nestačí na preukázanie jeho prenasledovania. Nejedná sa v tomto prípade o tak závažné alebo opakované konanie spôsobujúce mu vážne porušovanie jeho základných ľudských práv, ktoré by mu bránili len z tohto titulu naďalej zotrvať a žiť na území B.. Žalobca mal prístup ku vzdelaniu a ako sám uviedol, vychodil 8 tried. V štúdiu nepokračoval, nie z dôvodu príslušnosti ku klanu Madhebaan, ale z dôvodu nedostatku financií, keďže jeho matka bola nezamestnaná a nemala peniaze. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca nežil vo vidieckych oblastiach, ale v hlavnom meste V., kde mal aj zamestnanie ako pomocný stavebný robotník. Od roku 2011 prakticky do odchodu z krajiny pôvodu pracoval na stavbe ako majster. Správa Minority Rights Group International (MRGI) uviedla, že B. z vyšších kást je zakázané uzatvárať manželstvá s vyvrheľskými klanmi Gaboye (subklan Madhebaan), pričom trest za to je, že sa sami stanú vyvrheľmi. To však nie je prípad
žalobcu, ktorý sa ako člen menšinového klanu oženil so ženou z väčšinového klanu, aj keď manželka sa s ním neskôr údajne rozviedla. Rodina žalobcu dokonca vlastnila pozemok, ktorý on spolu so svojou matkou predali, a to za účelom získania peňazí na jeho vycestovanie z krajiny pôvodu. To, že žalobcovi údajne nebolo umožnené absolvovať vojenskú službu, resp. zmeniť si meno, nemožno považovať za takú mieru diskriminácie, ktorá by sa rovnala perzekúcii. Preto možno podľa žalovaného jednoznačne skonštatovať, že žalobca ako príslušník menšinového klanu v B., nebol len z tohto titulu vystavený žiadnemu takému konkrétnemu konaniu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie z rasových či národnostných dôvodov. Žalovaný zobral na vedomie aj existujúce Uznesenie Európskeho parlamentu zo dňa 25.11.2021 o situácii v B. (2021/2981 (RSP), kde tento pod bodom F uvedeného uznesenia upozornil na to, že v B. "zraniteľné skupiny sú naďalej hlavným terčom zneužívania a násilia vrátane žien, detí, starších ľudí, vnútorne vysídlených osôb, LGBTQ osôb a iných menšín; keďže stále vo veľkom rozsahu dochádza k beztrestnému, sexuálne a rodovo motivovanému násiliu, ako aj násiliu súvisiacemu s konfliktom, a to najmä v oblastiach konfliktu". Tieto skutočnosti dokumentujú aj zabezpečené informácie z krajiny pôvodu. Podľa žalovaného však bolo preukázané, že žalobca nebol nikdy vystavený žiadnemu takému konkrétnemu konaniu, ktoré by mohlo byť považované za prenasledovanie z rasových či národnostných dôvodov. Sexuálne a rodovo motivované násilie, na ktoré žalobca poukázal po viac ako roku prebiehajúceho konania na migračnom úrade, či na KS v Košiciach, bolo na základe konštatovania o nedôveryhodnosti žalobcu, vyhodnotené ako účelové, so snahou pridať ďalší dôvod v prebiehajúcom konaní. Žalovaný v rozhodnutí reagoval aj na argumentáciu žalobcu prednesenú na základe jeho oboznámenia sa s existujúcim spisovým materiálom a uviedol, že aj keď žalobca patrí údajne k menšinovému klanu Madheban, po uvedenom vyhodnotení možno konštatovať, že sám nečelil takej miere diskriminácie z tohto titulu, ktorá by mohla byť považovaná za prenasledovanie z rasových či národnostných dôvodov. Poukazovanie na Dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965 v súvislosti s jeho konaním o azyle na území SR podľa zákona o azyle, možno považovať za irelevantné. Predmetný dohovor nie je súčasťou rámca upravujúceho a definujúceho konanie o azyle vychádzajúce z relevantných smerníc, a to predovšetkým Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.12.2011 a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.06.2013. Predmetný dohovor podľa žalovaného predovšetkým predstavuje zásady, ktoré by mali byť implementované v každom zo signatárskych štátov dohovoru a ktoré budú jednotlivé zmluvné štáty na územiach spadajúcich pod ich právomoc dodržiavať a napĺňať. Skutočnosti uvedené vo vyššie spomenutej argumentácii žalobcu vzal žalovaný na vedomie a pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti sa nimi zaoberal. Dospel však k záveru, že ani tieto nezakladajú dôvody na iné posúdenie žiadosti žalobcu. Na základe komplexného posúdenia žiadosti, vyjadrení žalobcu, ako aj všetkých relevantných informácií, žalovaný dospel k záveru, že v priebehu konania o azyle nebola preukázaná žiadateľova (žalobcova) všeobecná dôveryhodnosť a z toho dôvodu ani skutočnosť, že by objektívne čelil v krajine svojho pôvodu nejakej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle, resp. zo Ženevského dohovoru alebo že by mu takéto prenasledovanie v prípade návratu hrozilo. Vzhľadom na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu žalobcu po preskúmaní podmienok či sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, vydal žalovaný 15.08.2022 v konaní o predlžení poskytovania doplnkovej ochrany rozhodnutie ČAS: MU-PO-220-11/2022-Ž o predlžení poskytovania doplnkovej ochrany na území SR na dobu dvoch rokov odo dňa právoplatnosti uvedeného rozhodnutia.
3. Uvedené rozhodnutie zo dňa 18.08.2022, ktorým žalovaný opätovne neudelil žalobcovi azyl na území Slovenskej republiky napadol žalobca prostredníctvom zvolenej zástupkyne z dôvodu, že ho považuje za nesprávne a nezákonné, správnou žalobou zo dňa 11.10.2022. V nej uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci vidí v hodnotení žalobcu žalovaným za nedôveryhodného, resp. za osobu, ktorej všeobecná dôveryhodnosť bola spochybnená. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že na vstupnom pohovore vypovedal, že "Al-Šabáb vtrhli do bytu a pred ním usmrtili jeho sestru." Žalobca na vstupnom pohovore vypovedal, že "Prišli ku nám domov a doma ju pred nami zastrelili a mňa postrelili, ale ja som stihol utiecť." Žalobca vyslovene na vstupnom pohovore nevypovedal, že sestru zastrelili pred ním samotným (ako tvrdí žalovaný), ale zámenom "nami" označil všetkých členov rodiny, ktorí boli v tom čase doma a boli incidentu účastní. Žalobca súčasne nevidí ani žalovaným deklarovaný rozpor tvrdeniach žalobcu o tom, kde presne sa incident udial, keďže za domov sa nepovažujú len striktne priestory bytu, či domu, ale zvyčajne aj pozemok prináležiaci k obydliu. Žalobca sa preto domnieva,
že žalovaný úmyselne a cielene "chytá žalobcu za slovíčka", v snahe za každú cenu nájsť hoc aj len nepatrnú odchýlku od predchádzajúcej výpovede žalobcu bez ohľadu na to, že táto odchýlka nevylučuje a neznižuje hodnovernosť predchádzajúcej výpovede a to z jediného dôvodu, vyhlásiť žalobcu za nedôveryhodnú osobu. Za čisto subjektívnu a ničím nepodloženú úvahu považuje žalobca aj tvrdenie žalovaného, že je len málo pravdepodobné, že by sa žalobcovi, po tom čo vtrhli či už do jeho bytu, alebo domu príslušníci Al-Šabáb, pričom zastrelili jeho sestru a jeho postrelili, podarilo odtiaľ utiecť. Žalovaný predsa nemôže s istotou tvrdiť, že útek žalobcu pred Al-Šabáb je len málo pravdepodobný a následne aj na základe toho označiť žalobcu za nedôveryhodného. Za zásadný rozpor vo svojich výpovediach nepovažuje žalobca ani tvrdenie ohľadom miesta predaja jeho sestry. Žalobca nepovažoval pri svojej prvej výpovedi za dôležité presne špecifikovať konkrétne miesto výkonu práce svojej sestry. Domnieva sa, že bez ohľadu na to, kde sestra žalobcu predávala svoj tovar, je dôležité jedine to, že výkon zamestnania ženou je v rozpore s ideologickými doktrínami skupiny Al-Šabáb, za čo bola následne nimi zavraždená. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na správu Vysokého komisára OSN pre utečencov: Stanovisko k medzinárodnej ochrane, pokiaľ ide o ľudí utekajúcich zo B. (prehľad o situácii; profily; alternatíva vnútornej ochrany; vylúčenie), publikovanú v septembri 2022, z ktorej cituje a na základe faktov v nej uvedených prezentuje názor Vysokého komisára OSN pre utečencov, že osoby žijúce v kontrolovaných oblastiach zo strany Al-Shabaab, ktoré sú vnímané ako osoby, ktoré porušujú islamské zákony alebo vyhlášky skupiny Al-Shabaab, vrátane ľudí považovaných za odpadlíkov alebo rúhačov, pravdepodobne budú potrebovať medzinárodnú ochranu pre utečencov na základe opodstatneného strachu z prenasledovania zo strany neštátneho aktéra za náboženské dôvody, prisudzované politické názory alebo iné relevantné dôvody dohovoru v kombinácii so všeobecnou neschopnosťou štátu poskytnúť ochranu pred takýmto prenasledovaním. K poukazovaniu žalovaným na nezrovnalosti o tom, že na vstupnom pohovore žalobca vypovedal, že sestru raz zobral z práce, kde v tom čase postávali koaliční vojaci a Al-Šabáb bol presvedčený, že je špión a naopak na doplňujúcom pohovore so žalovaným žalobca vypovedal, že sestru chodieval brať na motorke každý deň v poobedných hodinách po práci, žalobca uvádza, že na prvom pohovore použil žalobca slovné spojenie "raz zobral z práce .... " z dôvodu, že žalobca už priamo popisoval konkrétnu situáciu, ktorá následne viedla k fatálnemu incidentu. Uvedené však nevylučuje možnosť a ani pravdivosť výpovede žalobcu, že vyzdvihoval sestru z práce každý deň. Chápanie časového rozmedzia žalovaným medzi momentom, kedy Al-Šabáb začal žalobcu považovať za špióna a momentom, kedy prišiel Al-Šabáb do domu žalobcu s úmyslom ho za domnelú špionáž zabiť, ako za veľmi dlhé obdobie v zmysle, že žalovaný pochybuje o tom, že by Al-Šabáb nebol schopný žalobcu za 3 mesiace vypátrať a následne na základe uvedeného výpoveď žalobcu vyhlasovať za nedôveryhodné tvrdenie, považuje žalobca opätovne za čisto subjektívny názor žalovaného. Žalobca tvrdí, že žalovaný nemôže vedieť, aké časové obdobie je pre Al-Šabáb potrebné na to, aby dokázal konkrétnu osobu vypátrať. Preto vyhlasovanie žalobcu za nedôveryhodného aj na základe tejto úvahy žalovaného je neprípustné, o to viac, že uvedenú úvahu už žalovaný prezentoval aj vo svojom prvom rozhodnutí z roku 2021, ktorým žalobcovi neudelil azyl. Pre objasnenie žalobca uvádza, že okamih od ktorého bol žalobca skupinou Al-Šabáb považovaný za špióna je práve deň, keď vyzdvihol svoju sestru z práce, pričom bol videný Al-Šabábom v blízkosti vojsk misie africkej únie v B. AMISOM. Žalobca na rozdiel od žalovaného nevidí nelogickosť ani vo svojej výpovedi, kedy najprv ku žalobcovi príslušníci Al- Šabáb vtrhli bez varovanie a následne ho formou sms-ky pred zabitím varovali. Zároveň ani skutočnosť, že Al-Šabáb nedokázal za obdobie 1 mesiaca a 9 dní (obdobie medzi incidentom u žalobcu doma a dňom, kedy žalobca z krajiny pôvodu odišiel) žalobcu nájsť, nie je možné považovať za nelogické, ako tvrdí žalovaný. Pred incidentom, žil žalobca a jeho sestra na svojej oficiálnej adrese, zatiaľ čo po incidente sa žalobca až do svojho odchodu zo B. ukrýval v inom byte, teda pre verejnosť a úrady na neznámej adrese. Žalobca takisto nesúhlasí s tvrdením žalovaného o rozporoch jeho výpovede ohľadom predaja pozemku jeho matky, nakoľko v doplňujúcom pohovore so žalovaným jasne objasnil, že pozemok sa začal predávať ešte v čase jeho pobytu v B., pričom k jeho konečnému predaju došlo až počas jeho zdržiavania sa v Turecku, teda o 3 mesiace neskôr. Pri konštatovaní hrozby rodovo motivovaného násilia v prípade návratu žalobcu do B. sa vychádzalo z informácií o krajine pôvodu žalobcu a zároveň aj z informácie o sexuálnom zneužití sestry žalobcu a jeho manželky, ako aj fyzického útoku na neho samého, s ktorou sa žalobca zdôveril svojej právnej zástupkyni, avšak z pochopiteľných dôvodov táto nemôže proti vôli žalobcu tak chúlostivú a citlivú záležitosť interpretovať. Zároveň je pochopiteľný aj pocit istej hanby žalobcu zo znásilnenia jeho manželky a sestry a zo skutočnosti, že ako muž a zároveň príslušník menšinového klanu nedokázal svoju rodinu ochrániť, resp. zabezpečiť im následne aspoň istú formu satisfakcie v podobe vyšetrovania tohto trestného činu a odsúdenia jeho páchateľov. Žalobca je presvedčený, že príslušníci Al- Šabáb ho prišli zabiť z dôvodu, že ho považovali za špióna pre vládu a to na základe skutočnosti, že ho videli na trhovisku, kde prišiel vyzdvihnúť
svoju sestru a kde sa práve v tom čase zdržiavali aj príslušníci vojsk Africkej únie (AMJSOM). Zároveň je to podľa žalobcu dostatočný dôkaz toho, že mu príslušníci Al-Šabáb pripísali opozičné politické presvedčenie. Žalobca nepopiera tvrdenie žalovaného, že vzhľadom na to, že vojaci sú bežne prítomní na jednotlivých strategických miestach v V., na základe čoho by bolo možné považovať každú osobu prítomnú na trhovisku za špióna, avšak žalobca nevie ovplyvniť zmýšľanie, názory, či presvedčenie militantov, na základe ktorého práve jeho vyhodnotili za špióna pre vládu a následne sa ho pokúsili zabiť. Nesprávne právne posúdenie veci žalovaným vidí žalobca aj v tom, že jeho výpoveď ohľadom sexuálneho zneužitia jeho sestry a manželky a fyzického útoku na neho samého s tým, že mu polícia odmietla poskytnúť adekvátnu pomoc z dôvodu, že patrí do menšinového kmeňa Madhebaan, považoval žalovaný za vyfabulovaný dôvod žiadosti o azyl žalobcu a nevzal na neho zreteľ. V kontexte tohto incidentu neobstojí názor žalovaného, že aj keď žalobca patrí k menšinovému klanu Madhebaan, sám nečelil takej miere diskriminácie z tohto titulu, ktorá by mohla byť považovaná za prenasledovanie z rasových či národnostných dôvodov. Podľa mienky žalobcu, je možné jeho prípad stotožniť so špecifikáciou toho, ktoré osoby podľa materiálov UNHCR možno považovať za obeť prenasledovania. Tento incident mal pre žalobcu a jeho rodinu veľmi závažné dôsledky po psychickej a taktiež aj po zdravotnej stránke. Zároveň aj s poukazom na informácie o krajine pôvodu žalobcu zabezpečené do konania a rovnako aj do tejto žaloby, jednoznačne odôvodňujú záver, že žalobca a jeho rodina boli subjektom prenasledovania z národnostných dôvodov príslušníkmi somálskej štátnej polície a to jednak samotným znásilnením a fyzickým útokom na žalobcu a taktiež aj odmietnutím pomôcť žalobcovi a jeho rodine a dokonca vyhrážaním sa väzením v prípade domáhania sa spravodlivosti žalobcom. Žalobca má za to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nevzal zreteľ na množstvo informácií o krajine jeho pôvodu, z ktorých vyplýva, že v B. dochádza k systematickej rasovej diskriminácii príslušníkov kmeňa Madhebaan. Príslušníci okrem iných aj tohto kmeňa sú často predmetom porušovania ľudských práv a diskriminácie v rôznych oblastiach, čelia hospodárskej diskriminácii, ich jazyk a kultúra nie sú ani akceptované, ani rešpektované, bez ozbrojených milícií sú obzvlášť zraniteľní voči útoku milícií väčších klanov. Menšinové skupiny, ktoré často nemajú ozbrojené milície sú naďalej neprimerane podrobované zabíjaniu, mučeniu, znásilňovaniu, únosom za účelom výkupného a beztrestného drancovania pôdy a majetku zo strany milícií frakcie a členov väčšinového klanu, často so súhlasom federálnych a miestnych orgánov. Klanové politické násilie zahŕňalo vraždy z pomsty a útoky na civilné osady. Žalobca podotýka, že v jeho prípade je irelevantné, že nebol členom žiadnej politickej strany, nevyvíjal žiadne politické aktivity a nemal žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi. Jediné podstatné je to, že práve politickú oponentúru žalobcovi na základe jeho náhodnej prítomnosti na jednom mieste s AMISOM, Al-Šabáb prisúdil. Z množstva informácií o krajine pôvodu žalobcu zabezpečených jednak žalovaným a rovnako aj žalobcom do administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že jednotlivci, obdobne ako žalobca, ktorí podporovali, alebo sú vnímaní, že podporovali vládu a medzinárodné spoločenstvo, vrátane medzinárodných vojenských síl, patria medzi primárne ciele útokov, cieleného zabíjania a únosov protivládnych jednotiek, akou sú aj príslušníci hnutia Al-Šabáb a to z dôvodu im prisudzovaného politického presvedčenia, ktoré je v rozpore s ich politickým presvedčením. Žalobca súčasne poukazuje aj na skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia a ktorý je podľa jeho názoru v rozpore s administratívnym spisom. Žalovaný by mal vziať zreteľ aj na obavy žalobcu z rasovej diskriminácie aj smerom do budúcna a na vysoké riziko rodového násilia, ktorého bol žalobca a členovia jeho rodiny v krajine pôvodu obeťou.
4. K správnej žalobe sa listom zo dňa 08.11.2022 vyjadril žalovaný, kde zopakoval, že po súhrnnom posúdení žalobcovho prípadu a jeho výpovedí, ako aj všetkých všeobecne dostupných informácií ako aj dôkazov, má za to, že v prípade žalobcu nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť jeho osoby, naopak bola spochybnená. Svedčí o tom jeho opätovná výpoveď zo dňa 03.08.2022, ktorá si vo viacerých podstatných faktoch odporuje z jeho vstupným pohovorom zo dňa 07.04.2021. Vo viacerých údajoch, ktoré uviedol žalobca, nie je možné ničím preukázať ich pravdivosť. Žalovaný súčasne poznamenal, že žalobca o udelenie azylu na území SR požiadal až po tom, čo bol zaistený a umiestnený do ÚPZC a hrozilo mu administratívne vyhostenie z územia SR. Z vykonaného dokazovania opäť vyplynulo, že žalobca s príslušníkmi AŠ priamo do styku, okrem incidentu, ktorý sa odohral u neho doma, neprišiel. Okrem uvedeného incidentu žalobcovi mala prísť údajne ešte jedna výhražná SMS správa od AŠ. Z incidentu, ktorý sa odohral v dome žalobcu, ako aj z jemu zaslanej SMS správy od AŠ nie je podľa názoru žalovaného zrejmý motív konania členov AŠ, resp. akýkoľvek politický dôvod takéhoto konania. V prípade žalobcu absentuje objektívny prvok opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo politického názoru, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia
azylu podstatná, čo ale v prípade žalobcu preukázané nebolo. K otázke prenasledovania žalobcu z rasových dôvodov je potrebné uviesť, že aj keď žalobca síce patrí k menšinovému klanu Madhebaan, v krajine pôvodu nečelil v takej miere diskriminácii, ktorá by mohla byť považovaná za prenasledovanie z rasových alebo národnostných dôvodov. V jeho prípade nemožno taktiež hovoriť, že by čelil nejakej forme prenasledovania zo strany neštátnych subjektov tak, ako to upravuje zákon o azyle.
5. Listom zo dňa 12.10.2022 informoval žalobca správny súd, že od svojej rodiny v B. sa dozvedel, že v nedávnej minulosti došlo k únosu jeho mladšieho brata príslušníkmi militantnej skupiny Al-Šabáb z rodičovského domu a žalobcova rodina nevie, kde sa žalobcov mladší brat zdržiava a či je nažive. Na uvedenú skutočnosť žalobca poukazuje preto, že je podľa neho ďalším dôkazom opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania príslušníkmi hnutia Al-Šabáb z politických a národnostných dôvodov v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu.
6. Konanie o správnej žalobe vo veci azylu upravuje Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v ust. § 206 až § 220. Keďže žalobca v správnej žalobe a migračný úrad (žalovaný) vo vyjadrení k nej súhlasili s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, správny súd konštatoval, že boli splnené podmienky pre vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 107 SSP. Preto v súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP bolo dňa 20.12.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach vyvesené oznámenie, že dňa 10.01.2023 o 11.30 hodine bude v pojednávacej miestnosti č. 201 na 2. poschodí, v tejto veci verejne vyhlásený rozsudok. Zo zápisnice o verejnom vyhlásení rozsudku zo dňa 10.01.2023 vyplýva, že bolo konštatované dodržanie lehoty piatich dní od oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku a bol vyhlásený rozsudok, ktorým správny súd správnu žalobu podľa ust. § 219 SSP zamietol, pretože po preskúmaní veci dospel k záveru o jej nedôvodnosti.
7. Podľa ust. § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
8. Podľa ust. § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
9. Podľa ust. § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
10. Podľa ust. § 216 ods. 1 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od jej doručenia, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa ust. § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
12. Podľa ust. § 8 zákona o azyle Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
13. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle sa prenasledovaním rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
14. Podľa ust. § 2 písm. e) zákona o azyle sa považuje za pôvodcu prenasledovania alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.
15. Podľa ust. § 19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.
16. Správny súd v prvom rade poukazuje na základné judikatórne východiska, ktoré sú štandardne v azylových konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu: Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.04. 2013 - R 110/2013). Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014) a že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky (rozsudok najvyššieho súdu 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácii a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 48/2014 zo dňa 13.01.2015). V mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva preto dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/14/2016 zo dňa 27.07.2016). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 10/2013 zo dňa 09.04.2013). Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdeným dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii s všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nesmú byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny organ rozpozná (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža 4/2012 zo dňa 28.02.2012 a sp. zn. 1 Sža 15/2008 zo dňa 19.08.2008). Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16.06.2017).
17. Krajský súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru prezentovanú vo vyššie uvedenej časti odôvodnenia tohto rozsudku a konštatuje (rovnako ako vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku zo dňa 03.01.2022), že posudzovaná vec žalobcu je klasickým prípadom dôkaznej núdze, ktorá je pre konania o medzinárodnej ochrane mnohokrát charakteristická. V popísanom stave dôkaznej núdze, keď ani žiadateľ a ani orgán verejnej správy nie sú schopní doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti, tak ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). V prípade žalobcu je tak k dispozícii iba jeho vlastná výpoveď, ktorou by mohol žalobca preukázať pravdivosť predneseného tvrdenia o príslušnosti k špecifikovanému menšinovému klanu a o prenasledovaní jeho osoby (a tiež jeho rodinných príslušníkov) hnutím Al-Šabáb, resp. tvrdenia o udalostiach fyzických útokov vykonaných v obydlí žalobcu hnutím Al-Šabáb. Správny súd na tomto mieste pripomína už spomínanú zásadu materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie orgánov verejnej správy musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, kde v zmysle predmetnej zásady vyplýva pre orgán verejnej správy povinnosť vykonať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny súd má za to, že žalovaný uvedenú požiadavku splnil, keď po zrušujúcom rozsudku správneho súdu zo dňa 03.01.2022 doplnil dokazovanie v súlade s jeho formulovaným právnym názorom a zabezpečil dostatočne detailnú výpoveď žalobcu prostredníctvom posúdenia ktorej bolo možné urobiť záver jednak o dôveryhodnosti tejto výpovede a v nadväznosti na to záver o vlastnej celkovej dôveryhodnosti žalobcu. Rovnako žalovaný zabezpečil v procese dokazovania aj relevantné podklady umožňujúce náležité a teda komplexné posúdenie situácie v krajine pôvodu žalobcu.
18. Správny súd má za to, že materiál zhromaždený žalovaným obsiahnutý v administratívnom spise (napr. Správa o krajine B. - polytematická zo dňa 07.04. 2022, č.p.: MU-ODZS-202X/000317-002) vo všeobecnosti preukazuje, že medzi zraniteľné skupiny populácie v B. patrí aj menšinový klan Madhibaan vyskytujúci sa okrem iných oblastí aj v južnom B., predovšetkým v meste V., kde príslušníci tohto klanu (skupiny) zažívajú diskrimináciu zo strany dominantných klanov a majú malú ochranu zo strany štátnych inštitúcií, v ktorých dominujú príslušníci väčšinových klanov. Nespravodlivosť páchaná na príslušníkoch tejto minoritnej skupiny pritom zahŕňa aj sexuálne násilie, rabovanie a fyzické útoky. Možno teda vyvodiť záver, že v prípade špecifikovaného menšinového klanu ide o kvalifikovanú hroziacu perzekúciu, ktorú má na mysli ustanovenie ust. § 8 písm. a) zákona o azyle. Z citovaného materiálu rovnako vyplýva, že v B. pôsobiaca teroristická skupina Al-Šabáb vykonáva útoky voči civilnému obyvateľstvu realizované v snahe získať si kontrolu nad populáciou, kde v rámci týchto útokov sa zameriava aj na tzv. špiónov, ktorých obviňuje zo spolupráce, či už so B. vládou alebo so zahraničnými silami, pričom túto spoluprácu trestá najprísnejším trestom - zabitím počas verejných popráv, ktorých účelom vykonávania je zastrašenie civilného obyvateľstva.
19. Správny súd má (rovnako ako žalovaný) za to, že žalobcom ponúknutý popis udalostí, ktoré spája so svojim odchodom z domovskej krajiny B. a ktorými objasňuje motiváciu a okolností tohto odchodu, je nedôveryhodný. Za závažný moment, ktorý vníma správny súd ako moment veľmi podstatný, ktorý vážne narúša logickú niť žalobcom ponúknutého príbehu a pri ktorom rozpor sa žalobca v podanej správnej žalobe ani nijako nepokúsil odstrániť, považuje údaj v cestovnom doklade a informácie, ktoré v súvislosti s otázkou jeho vydania poskytol vo svojej výpovedí samotný žalobca. Treba pritom povedať, že fotokópiu uvedeného cestovného dokladu predložil orgánu verejnej správy prostredníctvom svojej právnej zástupkyne samotný žalobca a teda sa žalobca k uvedenému cestovnému dokladu hlási a prezentuje ho ako svoj doklad totožnosti. Z tohto cestovného dokladu vyplýva, že bol vystavený dňa 23.05.2019, pričom žalobca v súvislosti s jeho vystavením uvádza, že mu bol vydaný asi týždeň po tom, čo si podal na príslušnom úrade žiadosť o jeho vydanie, kde už pri podaní tejto žiadosti spolupracoval s prevádzačom, ktorému mala byť za zorganizovanie odchodu žalobcu z krajiny poskytnutá odmena a ktorý mu mal poradiť, aby v žiadosti o vydanie dokladu uviedol, že je študent. Podľa informácií, ktoré žalobca poskytol orgánu verejnej správy vo svojich výpovediach však udalosti, ktoré sa mali stať dôvodom jeho odchodu z krajiny, ktorú mal opustiť pomocou prevádzača, nastali až po vydaní uvedeného cestovného dokladu, keď mal byť žalobca fyzicky atakovaný vo svojom obydlí militantmi z Al- Šabáb v novembri 2019 a teda až v danom čase nadobudol obavu z prenasledovania touto skupinou, čo ho primälo k rozhodnutiu opustiť svoju domovskú krajinu. Takto zistená časová následnosť relevantných momentov popisovaného príbehu vzájomne logicky nekorešponduje. V máji 2019, keď mal žalobca
požiadať o vydanie svojho cestovného dokladu a keď súčasne mal začať za účelom svojho odchodu z krajiny spolupracovať s prevádzačom okolnosti, ktoré ho mali podľa jeho vyjadrenia primäť k odchodu z krajiny, ešte neexistovali, keďže tieto podľa vyjadrenia žalobcu nastali až po auguste 2019, resp. v novembri 2019 (opísaný útok skupiny Al-Šabáb v obydlí žalobcu).
20. Z uvedenej skutočnosti vyvodil správny súd rovnako ako žalovaný orgán verejnej správy záver o celkovej vlastnej nedôveryhodnosti osoby žalobcu a teda nedôveryhodnosti jeho tvrdení o tom, že je príslušníkom špecifikovaného menšinového klanu a že je zároveň cieľom záujmu teroristickej skupiny Al- Šabáb, ktorá ho obviňuje zo špionáže v prospech zahraničných síl (AMISOM), z dôvodu ktorého vykonala voči nemu špecifikovaný fyzický útok v jeho obydlí.
21. Vzhľadom na uvedené má správny súd za to, že u žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z kvalifikovaného prenasledovania v domovskej krajine (B.) z dôvodu príslušnosti k špecifikovanej minoritnej klanovej skupine a ani z dôvodu prisúdenia mu postavenia špióna v prospech zahraničných síl militantnou skupinou Al-Šabáb ako to predpokladá ust. § 8 písm. a) zákona o azyle. Žalobca teda zákonné podmienky pre udelenie azylu v Slovenskej republike nesplnil.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní správnou žalobou napadnutého rozhodnutia migračného úradu (žalovaného), tejto správnej žalobe nevyhovel.
23. Vo veci náhrady trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 167 ods. 1 a § 168 Správneho súdneho poriadku tak, že právo na ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému voči žalobcovi nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy tohto konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Krajský súd v Košiciach v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.