Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NR-15S/35/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/XX, D., IČO: 34 761 543, zastúpený advokátom: JUDr. Ivo Babjak, AK so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100762895/2020 zo dňa 08.04.2020, takto

rozhodol:

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Nitra, kontaktné miesto Šaľa (ďalej len „správca dane“) začal dňa 10.04.2015 daňovú kontrolu u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH vo výške 73.793,74 eur za zdaňovacie obdobie január 2015. Daňová kontrola trvala od 10.04.2015 do 12.12.2016. Vo vyrubovacom konaní vydal správca dane rozhodnutie č. 101410061/2017 zo dňa 22.06.2017, ktoré jeho nariadený orgán na základe odvolania žalobcu zrušil rozhodnutím č. 102293662/2017 zo dňa 03.11.2017, vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nové rozhodnutie č. 101252323/2018 správcu dane zo dňa 02.07.2018 ( daňovému subjektu nebol priznaný nadmerný odpočet vo výške XX XXX,XX eur) na základe odvolania žalobcu zrušil nadriadený orgán rozhodnutím č. 102065431/2018 zo dňa 17.10.2018, vec vrátil na ďalšie konanie a zaviazal správcu dane zastaviť vyrubovacie konanie z dôvodu, že odpadol dôvod daňového konania, nakoľko zákonná lehota na výkon daňovej kontroly bola prekročená. Následne vydal správca dane rozhodnutie č. 102289666/2018 zo dňa 20.11.2018 o zastavení daňového konania vo veci určenia rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2019. Správca dane vrátil nadmerný odpočet vo výške XX XXX,XX eur dňa 07.01.2019. 2. Správca dane priznal rozhodnutím č. 102730493/2019 zo dňa 26.11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcovi podľa o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon o DPH“) úrok z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2015 v sume X.XXX,XX eur počítajúc ho z ročnej úrokovej sadzby 1,5 % zo sumy vráteného nadmerného odpočtu XX XXX,XX eur. Úrok priznal za každý deň zadržania nadmerného odpočtu od 15.10.2015 (deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , zákona o DPH) do 07.01.2019 (deň vrátenia nadmerného odpočtu), t. j. za 1 181 dní jeho zadržania z dôvodu, že dvojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB

platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, nedosiahol 1,5 %, správca dane priznal týmto rozhodnutím úrok z nadmerného odpočtu vo výške ročnej úrokovej sadzby (1,5 %) zo sumy vráteného nadmerného odpočtu. 3. Žalobca sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolal argumentujúc aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ, najmä na rozsudkom C-107/10 z 12.05.2011 (Enel Marica Iztok 3 AD proti Direktor) a uznesením C-120/15 z 21.10.2015 (Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice). Nesúhlasil s použitím § 79a ods. 3 zákona o DPH pri rozhodnutí, lebo daňová kontrola začala dňa 10.04.2015, bola ukončená dňa 12.12.2016, preto bolo vylúčené použitie § 79a zákona o DPH a jeho použitie bolo v rozpore s § 85ke zákona o DPH. Namietal nezákonnosť postupu správcu dane, ktorý úroky začal počítať až po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, lebo bol v rozpore s výkladom článku 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica Rady č. 2006/112/ES“). Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100762895/2020 zo dňa 08.04.2020 (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie poukážuc na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 ohľadom zjednotenia rozhodovacej činnosti pri náhrade za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. II. Žaloba

4. Žalobca sa žalobou doručenou súdu elektronicky dňa 05.06.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100762895/2020 zo dňa 08.04.2020, jeho zrušenia spolu s rozhodnutím správcu dane č. 102730493/2019 zo dňa 26.11.2019 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach, pritom už v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu poukázal na SR. 5. Žalobca namieta, že mu správca dane priznal úrok zo zadržaného a po vykonaní daňovej kontroly vráteného nadmerného odpočtu nesprávne podľa zákona o DPH účinného až od 01.01.2017, lebo táto vnútroštátna právna úprava je v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES podanej Súdnym dvorom v rozsudku vo veci C-107/10 a nemôže byť aplikovaná na výpočet úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Poukázal na uznesenie Súdneho dvora vo veci C-120/15 zo dňa 21.10.2015 (Kovozber), v ktorom je uvedené, že výpočet úrokov zo zadržaného nadmerného odpočtu vráteného po ukončení daňovej kontroly sa má vykonať odo dňa nasledujúceho po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie, ak by daňová kontrola nebola začatá. Súdny dvor uznal, že aj finančné orgány Slovenskej republiky môžu zadržať nadmerný odpočet počas daňovej kontroly, ale len na primeranú dobu, ktorá „neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly.“ Podľa názoru žalobcu žalovaný opomína dĺžku primeranej lehoty na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, pritom Súdny dvor nepovažuje za primeranú ani šesťmesačnú lehotu určenú o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „daňový poriadok“ alebo „DP“), lebo nie je v súlade s požiadavkami zásady daňovej neutrality a z toho dôvodu nemôže byť primeranou ani jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa daňového poriadku. 5.1. Žalobca poukázal na všeobecne záväzný výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES Súdnym dvorom EÚ v rozsudku vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD k otázke momentu vzniku nároku na úroky z nadmerného odpočtu, ktorého vrátenie je zadržiavané správcom dane z dôvodu začatia daňovej kontroly. Žalobca tvrdí, že podľa Súdneho dvora EÚ ( ďalej len „Súdny dvor“) sa musí výpočet úrokov z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený, ak by daňová kontrola nebola začatá. Ďalej poukázal na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu SR citujúc ich niektoré časti, v ktorých sa riešilo obdobie, za ktoré patrí daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu a výška tohto úroku ( pr.: sp. zn. , spojené veci sp. zn. , , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. zo dňa 28.03.2019, bod 55, sp. zn. zo dňa 31.07.2019, bod 38). Na Slovensku je všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v prípade nemožnosti jeho započítania s daňovou povinnosťou za nasledujúce zdaňovacie obdobie 30 dní, ktorá je v súlade s článkom 183 smernice o DPH ( rozsudok NS SR zo dňa 28.03.2019, sp. zn. ). 6. Podľa žalobcu je zákona o DPH v rozpore s komunitárnym právom, lebo neakceptuje výklad článku 183 smernice 2006/112/ES podaného Súdnym dvorom EÚ v rozsudku C-107/10 a v uznesení C-120/15, v rozsudku NS SR sp. zn. (bod 54 ) zo dňa 19.06.2019. Podľa žalobcu

mu patrí úrok z nadmerného odpočtu zadržaného správcom dane už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH a je potrebné ho priznať až do dňa jeho vrátenia daňovému subjektu. On podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie január 2015 dňa 16.02.2015 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume XX XXX,XX eur. Žalobca v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie február 2015 vykázal tiež nadmerný odpočet, toto daňové priznanie podal dňa 15.03.2015, čo znamená, že dňa 16.03.2015 začala plynúť 30-dňová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu vykázaného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie január 2015. Dňa 10.04.2015, t.j. vo všeobecnej lehote na jeho vrátenie, začal správca dane daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti a vrátenie nadmerného odpočtu zadržal. Daňová kontrola bola ukončená dňa 12.12.2016, vyrubovacie konanie skončilo dňa 03.12.2018 doručením rozhodnutím č. 102289666/2018 zo dňa 20.11.2018, ktorým bolo daňové konanie zastavené podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku. Správca dane mu vrátil zadržaný nadmerný odpočet v sume 73 793,74 eur dňa 07.01.2019, čiže obdobie zadržania nadmerného teda trvalo od 14.04.2015 do 07.01.2019. 7. Žalobca namieta neprimeranosť doby, po ktorú mu bol zadržiavaný nadmerný odpočet, čo predstavovalo 45 mesiacov. V jeho konkrétnom prípade bola daňová kontrola začatá dňa 10.04.2015, ukončená dňa 12.12.2016, t.j. trvala dvadsať mesiacov, čo je viac ako trojnásobok lehoty prejednávanej Súdnym dvorom vo veci C-120/15. Nadmerný odpočet mu bol vrátený až dňa 07.01.2019. Súdny dvor vo veci vo veci C-107/10 ( bod 51) uviedol, že výpočet úrokov sa musí vykonať odo dňa, kedy by bol nadmerný odpočet spoločnosti vrátený, keby u nej nebola začatá daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Podľa názoru žalobcu Súdny dvor vylučuje možnosť členského štátu určiť si „primeranú“ lehotu, až po uplynutí ktorej by bol daňový orgán povinný platiť úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu, t. j. použiť spôsob upravený v § 79a ods. 1 zákona o DPH účinnom od 01.01.2017. 8. Žalobca namieta, že žalovaný sa v rozhodnutí nevyporiadal s jeho odvolacou námietkou, že § 79a zákona o DPH je v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES. V ďalšom texte však žalobca cituje, ako sa žalovaný „vyporiadal“ s touto námietkou: „Z ustanovenia § 79a ods. 1 zákona o DPH vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas (šesť mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5), aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. O tom, či sú takto stanovené podmienky vzniku práva na úrok zo zadržania nadmerného odpočtu počas šiestich mesiacov bez finančnej kompenzácie správne zákonom nastavené, môže rozhodnúť len súd.“ Avšak považuje stanovisko za alibistické, lebo orgány verejnej správy boli povinné vylúčiť aplikáciu § 79a zákona o DPH a postupovať eurokonformným spôsobom. 8.1. Žalobca poukázal na stanovisko kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30.10.2019 k náhrade za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej, podľa ktorého je § 79a zákona o DPH v pomere špeciality k § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žalobca tvrdí, že správne kolégium Najvyššieho súdu SR nebolo oprávnené vydať takéto stanovisko, lebo § 79a zákona o DPH je v rozpore s eurokonformným výkladom komunitárnej právnej normy a správne súdy sa ním nemajú riadiť, lebo § 79 ods. 3 Daňového poriadku v nadväznosti na § 79 ods. 7 Daňového poriadku upravuje aj výšku úrokov z nadmerného odpočtu vráteného po uplynutí všeobecnej lehoty na jeho vrátenie. Smernica Rady 2006/112/ES má prednosť pred zákonom o DPH v platnom znení a výklad jednotlivých článkov tejto smernice podáva Súdny dvor, ktorého rozsudky majú priamy účinok. 9. Žalobca v súvislosti s priznanou výškou úroku poukázal na uznesenie Súdneho dvora vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127 ( body 30,35), ako aj na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 06.06.2017 (KOVOZBER) potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 07.04.2016, ktorý zrušil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. /Kor zo dňa 27.01.2012 a zaviazal ho postupovať pri výpočte úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu podľa bodu 30 uznesenia Súdneho dvora vo veci C-120/15 ( „....v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. .......V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úrokov určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška tak stanoveného úroku by podľa najvyššieho súdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktorý poukazuje Súdny dvor EÚ.“). Žalobca poukázal i na ďalšie rozsudky NS SR s rovnakým názorom, sp. zn. ( bod 44) zo dňa 31.07.2019, sp. zn. ( bod 59) zo dňa 28.03.2019 a sp. zn. (bod 54) zo dňa 19.06.2019.

Žalobca však konkrétnu žalobnú námietku k samotnej výške priznaných úrokov týkajúcich sa rozhodnutí napádaných v tomto súdnom konaní nevzniesol. III. Vyjadrenie žalovaného

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 20.12.2021 navrhol žalobu zamietnuť, žalobcovi nepriznať trovy konania, zotrval na svojich záveroch v napadnutom rozhodnutí. Správca dane postupoval v priebehu daňovej kontroly, vyrubovacieho a odvolacieho konania v súlade s ustanoveniami zákona o DPH a daňového poriadku a v súlade so stanoviskom správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 36/2019, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2019. Žalobcom citované závery z rozsudkov NS SR (sp. zn. , spojené veci sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. / bod54/) vychádzali z judikatúry najvyššieho súdu prijatej v čase neexistencie § 79a zákona o DPH, to isté platí pre rozsudok Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Marica Izstok. Článok bol prevzatý do vnútroštátneho právneho predpisu cez § 79, ktorý určuje lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a to: bežné ( v odsekoch 1, 2, a 5) a osobitné (v odseku 6 ). Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. Ak daňový úrad daňovou kontrolou nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ( tretia veta zákona o DPH). zákona o DPH však neobsahuje priznanie finančnej kompenzácie za obdobie, keď platiteľovi boli počas výkonu daňovej kontroly zadržané finančné prostriedky. účinnom od 01.01.2017 bol do zákona o DPH zavedený nový inštitút, , ktorý zavádza pojem „úrok z nadmerného odpočtu“ a podľa neho postupoval správca dane. Žalovaný nie je oprávnený posudzovať námietku žalobcu, či je vnútroštátna právna úprava zákona od DPH v súlade s výkladom čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES, hlavne ak pozná stanovisko správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 36/2019 z 30. októbra 2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti ohľadom náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. 11. Žalovaný sa rovnako vyjadril k záverom Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí vo veci C-120/15 (Kovozber ). Podľa jeho názoru Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že článok 183 Smernice Rady 2006/112/ ES sa má vykladať tak, že bráni vnútroštátnej úprave upravujúcej výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly a lehota na vrátenie môže byť predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú. Nakoľko nemožnosť dočasného disponovania s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH spôsobuje zdaniteľnej osobe hospodárske znevýhodnenie, malo by to byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Súdny dvor EÚ vyjadril názor, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so Smernicou Rady 2006/112/ES obvykle vrátený (bod 29). bol od 01.01.2017 zavedený do zákona o DPH nový inštitút „úrok z nadmerného odpočtu“(). Základným predpokladom priznania úroku z nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH je skutočnosť, že platiteľ si uplatňuje sumu nadmerného odpočtu oprávnene, čo znamená, že úrok z nadmerného odpočtu a jeho výška prvotne závisia od výsledku daňovej kontroly. Z zákona o DPH vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas (šesť mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5), aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím ho prizná, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ( tretia veta zákona o DPH). Poukázal na to, že v prípade žalobcu bolo vyrubovacie konanie po vykonanej daňovej kontrole ukončené dňa 20.11.2018 vydaním rozhodnutia o zastavení odvolacieho konania právoplatné dňa 02.01.2019) v súlade s ustanovením daňového poriadku z dôvodu, že odpadol dôvod daňového konania, nakoľko zákonná lehota na výkon daňovej kontroly bola prekročená. Žalovaný tvrdí, že správca dane vrátil nadmerný odpočet v sume 73 793,74 eur dňa 07.01.2019, čím dodržal zákonnú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu - najneskôr do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení daňového konania. Správca dane nemal dôvod postupovať v zmysle daňového poriadku. IV.

Replika žalobcu

12. Žalobca zotrval na žalobe odvolávajúc sa na jej obsah. Ustanovenie zákona o DPH považuje za rozporné so všeobecne záväzným výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej len „Smernica“), ktorá má v zmysle článku 7 ods. 2 SR prednosť pred zákonom o DPH. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-103/88 Fratelli Costanzo SpA, z ktorého mutatis mutandis vyplýva, že správne orgány majú rovnakú povinnosť ako súdy aplikovať záväzný výklad Smernice podaný Súdnym dvorom a zdržať sa aplikácie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sú s ním v rozpore. Štátny orgán rozhodujúci vo veci, ktorá patrí do oblasti harmonizovaného práva Európskej únie, je povinný pred aplikáciou vnútroštátneho práva dať prednosť právu Európskej únie.

13. Žalobca poprel, že by ním spomínané rozsudky NS SR boli z obdobia spred prijatia § 79a novely novelou zákona o DPH, lebo ním uvádzané rozsudky boli vydané po 1.1.2017 (sp. zn. zo dňa 06.06.2017, sp. zn. zo dňa 31.01.2019, sp. zn. zo dňa 28.03.2019, sp. zn. zo dňa 19.06.2019, sp. zn. zo dňa 27.06.2019, sp. zn. zo dňa 31.07.2019, sp. zn. zo dňa 28.03.2019). Ďalej žalobca tvrdí, že po daňovej kontrole bolo konanie ukončené rozhodnutím daňového úradu č. 102289666/2018 zo dňa 20.11.2018 o zastavení konania „z dôvodu nezákonnosti daňovej kontroly“, daňová kontrola bola nezákonná, preto nebol počas daňovej kontroly zákonne zadržaný nadmerný odpočet a nadmerný odpočet mu nebol vrátený v lehote podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH. Z týchto dôvodov je správca dane povinný zaplatiť mu úrok za obdobie od 14.4.2015 (pozn. súdu: nie od 15.10.2015 ) do 07.01.2019 v zmysle § 79 ods. 3,7 daňového poriadku.

14. Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote stanovenej súdom nevyjadril.

V.

Relevantná právna úprava

15. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 16. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

17. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

18. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa , prvá veta , správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

21. Podľa , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

22. Podľa , žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

23. Podľa , ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

24. Podľa v aktuálnom znení, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté.

25. Podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „daňový poriadok“ alebo „DP“), daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

26. Podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod daňového konania.

27. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

28. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účinný do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný po dať daňové priznanie () za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 29. Podľa účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/), platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/). 30. Podľa do 31.12.2016, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške

zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 31. Podľa v znení účinnom od 1.1.2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. 32. Podľa v znení účinnom od 1.1.2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 33. Podľa v znení účinnom od 1.1.2017, o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. 34. Podľa v znení účinnom od 01.01.2017, ustanovenia osobitného predpisu (33 - v znení ) o použití daňového preplatku sa vzťahujú aj na použitie úroku z nadmerného odpočtu.

35. Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2017 má platiteľ nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

36. Podľa Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019: „..... veta druhá o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: "Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane." nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“

VI.

Konanie na správnom súde

37. Podľa a o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. . V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.

38. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná (, ), bola podaná včas, oprávnenou osobou, zastúpenou advokátom, obsahovala zákonom stanovené náležitosti, po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov ( v spojení s ) napadnuté rozhodnutia, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy ( ), za splnenia procesných podmienok ( ) vec prejednal dňa 04.07.2024 na pojednávaní v prítomnosti žalobcu, neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

VII.

Právne posúdenie veci správnym súdom

39. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 100762895/2020 zo dňa 08.04.2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102730493/2019 zo dňa 26.11.2019 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu v sume v sume X.XXX,XX eur žalobcovi, zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2015 vo výške XX XXX,XX eur.

40. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konanie mu predchádzajúce v medziach žalobných bodov, a teda preskúmať hlavné námietky žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, tiež námietky ohľadom začiatku doby, od kedy bol úrok z nadmerného odpočtu žalobcovi priznaný, a to v nadväznosti na právo EÚ a judikatúru Súdneho dvora EÚ. Napriek tomu, že žalobca v žalobe neoznačil konkrétne dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa , súd si z obsahu žalobných bodov ustálil, že žalobca napádal prioritne nesprávne právne posúdenie podstatných otázok a nedostatočné odôvodnenie daňových orgánov v týchto otázkach.

41. Súd z administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 trvala od 10.04.2015 do 12.12.2016. Daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach priznali žalobcovi úrok za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly vo výške X.XXX,XX eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške XX XXX,XX eur. Výška úroku predstavovala 1,5 % ročnú úrokovú sadzbu zo sumy nadmerného odpočtu za každý deň zadržania nadmerného odpočtu od 15.10.2015 (deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , ) do 07.01.2019 (deň vrátenia nadmerného odpočtu), a to vychádzajúc z , . Podľa súdu zistený skutkový stav v napadnutých rozhodnutiach korešponduje s obsahom administratívneho spisu a skutkový stav nebol medzi stranami sporný.

42. Námietku žalobcu, že správne orgány nesprávne posúdili vec použijúc pri rozhodovaní na miesto daňového poriadku súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd vychádzal aj z uznesenia SD EÚ vo veci C-120/15 (ďalej len „vo veci Kovozber“), v ktorom sa riešila vnútroštátna úprava v kontexte s čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES. V nadväznosti na uvedenú judikatúru SD EÚ bolo do slovenského právneho poriadku zavedené ustanovenie účinné od 01.01.2017, ktorého aplikácia je predmetom tohto súdneho konania, preto nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že by toto ustanovenie nijako nereflektovalo na právo Európskej únie ani judikatúru SD EÚ, práve naopak. Následne bolo prijaté stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.10.2019, sp. zn. Snj 36/2019 (publikované pod č. 56/2019), ktoré taktiež reflektovalo na závery uznesenia SD EÚ vo veci Kovozber, a v ktorom bol prijatý záver, že je v pomere špeciality k ustanoveniu daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012, čo je v súlade so závermi správneho súdu uvedenými nižšie v odôvodnení tohto rozsudku a zároveň je to dôvodom, prečo nemožno postupovať podľa daňového poriadku v tomto prípade (lex specialis derogat legi generali). V publikovanom stanovisku bol pre úplnosť uvedený aj záver, že , druhá veta („o neuplatnení , ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31. decembra 2016“) nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením SD EÚ vo veci Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc, a preto na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto

ustanovenia, čo bolo v tomto prípade potrebné aplikovať, keďže daňová kontrola bola skončená dňa 12.12.2016.

43. Súd má za to, že ani z ostatnej judikatúry SD EÚ, ktorú uvádzal žalobca, nevyplývajú závery, že by práve bol v rozpore s čl. 183 smernice Rady č. 2006/112/ES, právom EÚ alebo judikatúrou SD EÚ. Z týchto prameňov práva vyplývali najmä zásady, ktoré musia členské štáty EÚ pri stanovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty rešpektovať, ako napr. zásadu neutrality daňového systému DPH, zásady ekvivalencie a efektivity, pričom Súdny dvor EÚ zreteľne uvádza, že je vecou vnútroštátnych právnych poriadkov, ako si v nich štáty stanovia konkrétne podmienky, za akých sa majú platiť úroky z omeškania (vo veci Kovozber, bod 30). Ako je uvedené v tomto rozsudku, stanovenie nejakej doby na vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej nemá daňový subjekt nárok na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, je v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity, inak by bol obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v danom prípade je zaručené aj dodržiavanie zásady daňovej neutrality, keďže zdaniteľnej osobe, ktorá nemôže dočasne disponovať s finančnými prostriedkami, ktoré sú jej zadržiavané vo výške nadmerného odpočtu DPH a je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, je toto kompenzované práve zaplatením úrokov.

44. Súd poukazuje aj na najnovšie uznesenie SD EÚ vo veci C-151/23 ZSE Elektrárne s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky zo dňa 05.10.2023, ktoré tiež nestanovilo, že by bol v rozpore s právom EÚ, ale opätovne uvádza, že spôsoby uplatnenia týchto úrokov patria do procesnej autonómie členských štátov, ktorá je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. V tomto rozhodnutí sa ďalej uvádza, že vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä okamihu, od ktorého sa majú počítať prípadne dlhované úroky, nesmú viesť k tomu, aby zdaniteľná osoba bola zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú oneskoreným vrátením uvedeného nadmerného odpočtu.

45. Nedôvodnou je námietka žalobcu, že sa žalovaný v rozhodnutí nevyporiadal s jeho námietkou z odvolania voči prvostupňovému rozhodnutiu, že je v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES. Žalovaný sa s tým v rozhodnutí riadne a dostatočne vyporiadal, použil správnu úvahu a v konečnom dôsledku v ďalšej časti žalobnej námietky žalobca sám potvrdil, že žalovaný sa s jeho žalobným bodom vypriadal. Podľa názoru súdu dôvodom na konštatovanie o neodôvodnení rozhodnutia žalovaného nemôže byť to, že rozsah odôvodnenia nezodpovedá predstavám žalobcu.

46. Námietka žalobcu o nesprávnom určení okamihu, od kedy sa má vypočítať úrok z nadmerného odpočtu, je tiež nedôvodnou. Podľa správneho súdu argumentácia žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na predmetnú vec nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote, navyše žalobca nesprávne stotožňuje inštitút nadmerný odpočet s inštitútom daňový preplatok a tiež aj dobu zákonného preverovania údajov uvedených v daňovom priznaní s oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu. Úrok z nadmerného odpočtu zadržaného počas daňovej kontroly nemožno stotožniť so žiadnym sankčným úrokom, lebo nejde o žiadne porušenie povinnosti zo strany správcu dane, ale práve naopak, o plnenie si svojich zákonných povinností - kontrolovať správne vyberanie dane, vrátane kontroly výšky uplatneného nadmerného odpočtu. Správny súd má za to, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu a rovnako okamih, od ktorého sa majú platiť úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu, mohli byť v zásade predĺžené na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby tieto bolo nutné považovať za neprimerané, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci daňový orgán, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (bod 47 rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28.05.2020). V tomto konkrétnom prípade mal súd preukázané, že daňové konanie bolo zastavené podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku a to po tom, čo bolo rozhodnutie správcu dane dva krát zrušené odvolacím správnym orgánom po podaní odvolania zo strany žalobcu.

47. Zároveň súd dáva do pozornosti, že predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu, čo je podľa súdu primerané a potrebné pre garanciu riadneho fungovania vyberania a kontroly daní zo strany štátnych orgánov.

48. Vyššie uvedené potvrdzuje aj doterajšia judikatúra kasačného súdu a správnych súdov. Správny súd poukazuje na publikované rozhodnutie NS SR sp. zn. z 28.05.2020 pod č. R 28/2021. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia (body 39-41) vyplýva, že s účinnosťou od 1. januára 2017 možno zaradiť medzi oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty aj nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu, resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný odpočet, ustanovuje legislatívnu skratku "úrok z nadmerného odpočtu." Právna úprava uvedeného inštitútu bola do Úrok z nadmerného odpočtu sa vzťahuje na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , a . v stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa na účely sa ustanovením obdobia v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. Z obsahu rozhodnutia NS SR, sp. zn. z 28.05.2020, ďalej vyplýva názor, že počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. V zmysle uvedeného rozhodnutia najvyššej súdnej inštancie by práve nestanovením šesťmesačnej doby, na ktorú by sa nevzťahovala povinnosť náhrady úrokov, došlo k obmedzeniu výkonu práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní a jeho kontroly, a teda práve naopak, v takom prípade by došlo k popretiu zásady ekvivalencie a efektivity, s čím sa správny súd plne stotožňuje. Správny súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje.

49. V súvislosti s uvedeným sa vynára otázka (aj s poukazom na námietky žalobcu), či stanovenie obdobia šiestich mesiacov bolo primerané a či zákonodarca nemal určiť kratšie obdobie, za ktoré by správca dane nebol povinný zaplatiť platiteľovi dane úrok z nadmerného odpočtu, resp. či pri výpočte úrokov nemal zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, v kontexte štandardnej (všeobecnej) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, tzn. zákonnej lehoty, v akej by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by daňová kontrola nebola zahájená. Podľa názoru správneho súdu je potrebné v posudzovanej veci vychádzať zo znenia novelizovaného ustanovenia , a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, že pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade daňovými zákonmi v zmysle zásady zákonnosti a postupu v zmysle , a preto daňové orgány nie sú oprávnené priznávať úrok z nadmerného odpočtu v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené .

50. Zároveň správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR z rozsudku sp. zn. zo dňa 30.6.2020 /bod 36/, že „pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a okamihu, odkedy treba priznať výšku úrokovej sadzby z nadmerného odpočtu zadržaného v minulosti (pred 1.1.2017) a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry v tejto otázke, je namieste považovať zjednocujúce stanovisko správneho kolégia NS SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019, za akceptáciu lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa ako primeranej lehoty a primeranej výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Najvyšší súd SR nevníma právny názor o nutnosti aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona, ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok“.

51. Súd poukazuje na to, že k rovnakým záverom ohľadom začiatku doby, od kedy sa má rátať úrok z nadmerného odpočtu a teda potreby aplikácie na dané otázky, ako aj ohľadom výšky úrokov z nadmerného odpočtu, dospel aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napr. v rozhodnutiach pod sp. zn. zo dňa 30.11.2022, sp. zn. zo dňa 24.02.2022, sp. zn. zo dňa 14.12.2021; aj Krajský súd v Trnave v rozhodnutiach pod. sp. zn. zo dňa 16.06.2022, sp. zn. zo dňa 09.03.2023, sp. zn. zo dňa 26.06.2019; správny súd v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14.09.2023.

52. Žalobca namietla v žalobných námietkach priznanú výšku úroku len všeobecne a abstraktne, odkazujúc na rozhodnutie Súdneho dvora, ale konkrétnu žalobnú námietku k tejto veci nevzniesol. Z tohto dôvodu nemohol súd vykonať súdny prieskum tejto námietky a ani sa ňou ďalej nezaoberal.

53. Žalobca nepresvedčil súd o dôvodnosti jeho námietky v tejto konkrétnej posudzovanej veci, že 6 mesačná lehota na vykonanie daňovej kontroly za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti nie je v súlade s zásadou daňovej neutrality, preto nie je primeranou ani jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa daňového poriadku. Správny súd pritom vychádzal z záverov z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.04.2019 (bod 25 a 26), z ktorými sa stotožňuje: Novela účinná od 01.01.2017 v upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa ods. l, 2 alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal. Nárok na úroky z omeškania nevzniká automaticky od prvého dňa po uplynutí všeobecnej lehoty (na základe podaného daňového priznania), v ktorej by bol nadmerný odpočet obvykle vrátený. Daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.

54. Súd má za to, že v danom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, keďže daňová kontrola začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, trvala od 10.04.2015 do 12.12.2016. Daňový úrad nezistil nadmerný odpočet, ale súc viazaný názorom odvolacieho orgánu rozhodnutím č. 102289666/2018 zo dňa 20.11.2018 zastavil daňové konanie podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2019. Tým istým rozhodnutím zároveň priznal nadmerný odpočet vo výške 73 793,74 eur, ktorý vrátil dňa 07.01.2019, t. j. do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ( veta tretia ). Nakoľko správca dane správne aplikoval ustanovenia ohľadom inštitútu nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, správne počítal úroky z nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu ( ). Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula vzhľadom na daňové priznanie žalobcu dňa 14.04.2015, preto bol úrok správne priznaný od 15.10.2015 a do 07.01.2019. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie dospel súd k záveru, že aj žalobná námietka žalobcu o neprimeranosti doby, po ktorú mu bol zadržiavaný nadmerný odpočet ( 45 mesiacov) je nedôvodnou. Súd vychádzal z toho, že dĺžka doby zadržiavaného nadmerného odpočtu je viazaná

v tomto konkrétnom prípade na zákonnú úpravu veta tretia , v zmysle ktorej mal daňový úrad povinnosť vrátiť nadmerný odpočet až po právoplatnosti rozhodnutia, v ktorom bol nadmerný odpočet uvedený.

55. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu v žalobe, že by bolo daňové konanie ukončené „z dôvodu nezákonnosti daňovej kontroly“. Z obsahu rozhodnutia správcu dane č. 102289666/2018 zo dňa 20.11.2018 vyplýva, že konanie bolo zastavené podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku z dôvodu, že „odpadol dôvod daňového konania“. Dôvodom tohto rozhodnutia bolo rozhodnutie odvolacieho orgánu č. 102065431/2018 zo dňa 17.10.2018, v ktorom okrem iného zaviazal správcu dane postupovať v súlade s § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku a zastaviť vyrubovacie konanie pre odpadnutie dôvodu daňového konania, lebo zákonná lehota na výkon daňovej kontroly bola prekročená, ale nie že by išlo o nezákonnú daňovú kontrolu.

56. Žalobca predostrel až pri ústnom prednese na pojednávaní novú žalobnú námietku a to že došlo k prekročeniu zákonom stanovenej maximálnej doby trvania daňovej kontroly, v čoho dôsledku bola daňová kontrola nezákonnou. Predmetná žalobná námietke z vyššie uvedeného dôvodu nie je v správnej žalobe obsiahnutá. Keďže ide o rozšírenie žaloby o ďalší žalobný dôvod/ námietku uplatnenú až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, súd na ňu v zmysle nemôže prihliadať.

57. S poukazom na vyššie uvedené dôvody, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov, neprisvedčil správny súd námietkam žalobcu a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol. Správny súd dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so zákonom, na základe zisteného skutkového stavu veci vyvodili správny právny záver, ktorý v rozhodnutiach náležite zdôvodnili.

58. V závere dáva súd žalobcovi do pozornosti, že aj vzhľadom na obsah základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd mu nepatrí právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných v správnom konaní (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladajú v súdnom konaní (, ). 59. Správny súd však v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu (pr.:Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21.1.1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Obdobne Ústavný súd SR vo svojej ustálenej rozhodovacej praxi uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

60. O trovách konania rozhodol správny súd podľa v spojení s a contrario a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

61. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.