Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14S-28-2021.pdf
PDF · 159.44 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/28/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Lacza a sudcov: JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: P. W. - Mraziarne Kovačič, miesto podnikania Kubányiho 950/20, 919 43 Cífer, IČO: 307 547 63, právne zastúpený: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 100363677/2021 zo dňa 02.03.2021, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca dňa 21.09.2012 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške 41 663,27 eur. Dňa 22.10.2012 podal dodatočné daňové priznanie, ktorým nezvyšoval výšku požadovaného nadmerného odpočtu, pričom dodatočné daňové priznanie bolo podané z dôvodu opravy riadku č. 32 v časti vyznačenia potvrdenia „Splnenia podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona“. Správca dane začal dňa 19.11.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012. Daňová kontrola bola ukončená doručením protokolu č. 9201402/5/2886368/2014 zo dňa 18.06.2014, dňa 19.06.2014. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej daňovým subjektom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2012, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 41 663,29 eur správca dane podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) žalobcovi vrátil dňa 27.06.2014, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia kontroly.
2. Žalobca žiadosťou zo dňa 19.06.2017 požiadal Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako len „správca dane“) o vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 vo výške 6 997,15 eur. Túto sumu určil za obdobie od 22.10.2012 do 27.06.2014, počas ktorej bol neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet vo výške 41 663,27 eur, t.j. spolu 613 dní omeškania, pričom si s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „daňový poriadok“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) uplatnil ročnú úrokovú sadzbu vo výške 10 %. Správca dane predmetnú žiadosť vybavil oznámením č. 101653143/2017 zo dňa 28.07.2017, ktorým
žalobcovi oznámil, že nevydá rozhodnutie o priznaní úroku ani z vlastného podnetu, ani na žiadosť daňového subjektu a to z dôvodu, že súčasná legislatíva, t.j. zákon č. 563/2009 Z. z., ani zákon č. 222/2004 Z. z. neupravuje priznanie úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016 a teda nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Žalobca podal proti tomuto oznámeniu odvolanie, ktoré správca dane vybavil oznámením č. 101918980/2017 zo dňa 08.09.2017, ktorým žalobcovi oznámil, že nakoľko proti oznámeniu zo dňa 28.07.2017 nie je prípustné odvolanie, podanie žalobcu označené ako odvolanie, nebude ako odvolanie riešiť.
3. Proti oznámeniam správcu dane č. 101918980/2017 zo dňa 08.09.2017 a č. 101653143/2017 zo dňa 28.07.2017 podal žalobca správnu žalobu. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 20S/110/2017-154 zo dňa 05.12.2018 zrušil rozhodnutia (oznámenia) žalovaného Daňového úradu Trnava a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že ho zaviazal, aby o nároku žalobcu vydal rozhodnutie so všetkými náležitosťami vyžadovanými zákonom.
4. Na základe rozsudku správneho súdu správca dane vydal rozhodnutie č. 100709799/2019 zo dňa 21.03.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku nepriznal žalobcovi úrok vo výške 6 997,15 eur za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky na dani z pridanej hodnoty zo sumy nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane po citácií ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku, § 79 ods. 1 a ods. 6 zákona o DPH poukázal na to, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu v prípade začatia daňovej kontroly je stanovená lehotou 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly, t.j. v danom prípade táto lehota uplynula dňa 29.06.2014 a preto pokiaľ poukázal daňovému subjektu nadmerný odpočet v sume 41 663,27 eur v zákonom stanovenej lehote, konkrétne dňa 27.06.2014, nie sú splnené podmienky na priznanie úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal daňový subjekt (žalobca) v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 (Enel Marca Iztok 3 AD), v ktorom je uvedená odpoveď Súdneho dvora EÚ na položenú prejudiciálnu otázku k výkladu článku 183 smernice 2006/122 s tým, že podľa tohto rozsudku sa má posudzovaný článok 183 vykladať z hľadiska zásady daňovej neutrality v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky zaniká (správne malo byť uvedené vzniká - poznámka správneho súdu) až odo dňa skončenia tejto kontroly. Ďalej uviedol, že podľa tohto rozsudku úroky z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu plynúcej po skončení daňovej kontroly stanovenej vnútroštátnym právom, ale ich výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania. Rovnako poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.8Sžf/115/2013 z 11. decembra 2014 a rozsudok sp. zn. 8Sžf/114/2014 z 25. októbra 2016, v ktorých bol vyslovený názor, že správca dane nemôže stotožňovať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov.
6. Žalovaný rozhodnutím č. 101748957/2019 zo 17. júla 2019 (ďalej aj ako len „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote žalobu.
8. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/105/2019 zo dňa 17.9.2020 zrušil rozhodnutie žalovaného č. 101748957/2019 zo dňa 17.7.2019 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100709799/2019 z 21.3.2019 a vec vrátil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.
9. Daňový úrad Trnava ako správca dane novým prvostupňovým rozhodnutím číslo 102018379/2020 zo dňa 22.12.2020 priznal žalobcovi úrok v sume 683,10 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012 vo výške 41.663,27 eur. Zároveň rozhodol, že priznaný úrok bude žalobcovi vrátený do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
o priznaní úroku z nadmerného odpočtu alebo použitý podľa § 55 ods. 6 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.
10. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, t. j. Daňového úradu Trnava č. 102018379/2020 zo dňa 22.12.2020 podal žalobca dňa 28.1.2021 odvolanie.
11. Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR napadnutým rozhodnutím číslo 100363677/2021 zo dňa 2.3.2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo 102018379/2020 zo dňa 22.12.2020.
12. Žalovaný poukázal vo svojom rozhodnutí na to, že Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/105/2019 zo dňa 17.9.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.11.2020 rozhodol tak, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR číslo 101748957/2019 zo dňa 17.7.2019 a rozhodnutie správcu dane číslo 100709799/2019 z 21.3.2019 zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správca dane vypočítal úrok z nadmerného odpočtu tak, že vynásobil sumu nadmerného odpočtu 1,5 % - tom a počtom dní, ktorými správca dane meškal s vrátením nadmerného odpočtu.
13. Žalovaný zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/105/2019, ktorý vyslovil aj právny názor v predmetnej veci a ktorého sa žalovaný v ďalšom konaní aj pridržiaval.
14. V súvislosti s bodom 44. uvedeného rozsudku, na ktorý poukazuje daňový subjekt v odvolaní, správny súd v bode 45. zvýraznil, že aj v prípade absencie právnej úpravy do 31.12.2016, a to aj po prijatí novely zákona o DPH, správne súdy na rozdiel od daňových orgánov, s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. (C-120/05) priznávali určitú "náhradu" za zadržiavaný nadmerný odpočet a v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, avšak rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k určeniu momentu, od ktorého sa táto náhrada priznávala aj k určeniu výšky, v akej sa priznávala, nebola konzistentná.
15. V bode 46. predmetného rozsudku krajský súd poukázal na zjednocovaciu činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH znejúce nasledovne: Ustanovenie § 79a zákona Č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 zákona Č. 563/20009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona Č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. január 2017) v znení: "Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120115 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia."
16. V bode 47. predmetného rozsudku krajský súd dôvodil, že z citovaného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva, že aj na prípad daňového subjektu vo vzťahu k zadržiavaniu nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016 sa má aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017, čo súčasne znamená, že daňový subjekt nemá nárok na sankčný úrok podľa ustanovenia podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorého priznania sa dožadoval.
17. V bode 49. predmetného rozsudku správny súd skonštatoval, že pre právne posúdenie veci bola pre správny súd relevantná tá skutočnosť, že daňovému subjektu bol nadmerný odpočet vrátený po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku. V danom prípade, účastníci konania spoločne potvrdili, že daňový subjekt v daňovom priznaní na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012, ktorým si uplatnil
nárok na nadmerný odpočet vo výške 41 663,27 eura najskôr deklaroval splnenie podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 zákona o DPH a že na základe dodatočného daňového priznania, ktoré podal dňa 22.10.2012 opravil splnenie podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH nevyznačením znaku "x", čo znamená, že deklaroval, že nespĺňa podmienky stanovené v § 79 ods. 2 daňového poriadku na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote, nespĺňa. Uvedené má zásadný význam, keďže daňový subjekt v dodatočnom daňovom priznaní deklaroval, že nespĺňa podmienky stanovené v § 79 ods. 2 zákona o DPH na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 sa posudzovala podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, čo znamená, že daňovému subjektu mal byť nadmerný odpočet vrátený do 30 dní od podania daňového priznania za nasledujúce zdaňovacie obdobie, t. j. za mesiac september 2012, ktoré bolo podané dňa 25.10 .2012. Teda daňovému subjektu mal byť nadmerný odpočet vrátený za zdaňovacie obdobie august 2012 najneskôr dňa 24. novembra 2012 a v tomto smere sa správy súd nestotožňuje s tvrdením daňového subjektu, že nadmerný odpočet mu mal byť vrátený do 21.10.2012, pretože deklaroval (dodatočným daňovým priznaním), že nespĺňa podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej 30-dňovej lehote, ustanovenej v § 79 ods. 2 zákona o DPH.
18. V bode 50. rozsudku správny súd skonštatoval, že sa na prípad daňového subjektu vzťahuje ustanovenie § 79a zákona o DPH, a to napriek tomu, že daňová kontrola bola ukončená do 31.12.2016, čo znamená, že žalobca má od 25.05.2013 (t. j. po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá v prípade žalobcu uplynula 24.11.2012) do dňa vrátenia, t. j. do 27.06.2014 vrátane nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %, pričom úrok za uvedené obdobie sa vypočíta zo sumy 41 663,27 eura.
19. V bode 51. sa správny súd vyjadril, že pretože zákon o DPH nespája žiadne právne následky s prerušením daňovej kontroly vo vzťahu k nároku na úrok z nadmerného odpočtu, konkrétne, že by počas prerušenia daňovej kontroly táto lehota neplynula (spočívala), samotné prerušenie daňovej kontroly nemá žiadne vplyv na plynutie tejto hmotnoprávnej lehoty.
20. V bode 52. rozsudku správny súd záverom dodal, že daňový subjekt by mal nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku výlučne v prípade, ak by bolo preukázané a to na základe podaného daňového priznania na DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 v spojení s dodatočným daňovým priznaním za predmetné zdaňovacie obdobie, že napriek tomu, že daňový subjekt v súlade s ustanovením § 79 ods. 3 zákona o DPH deklaroval splnenie podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote podľa ustanovenia § 79 ods. 2 citovaného zákona, tento mu v lehote podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH vrátený nebol, čo by následne znamenalo, že daňová kontrola nebola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. l , 2 alebo ods. 5 zákona o DPH.
21. V bode 54. predmetného rozsudku správny súd uložil správcovi dane v ďalšom konaní postupovať v súlade s právnym názorom, ktorý súd uviedol v bodoch 50. až 52. rozsudku. V bode 55. rozsudku správny súd upozornil, že podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
22. Z uvedených dôvodov považuje odvolací orgán za neopodstatnené námietky daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie bolo nezákonne vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu; že nesúhlasí s priznaným úrokom podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH vo výške 1,5%; že vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky ustanovená v § 79a ods. 2 zákona o DPH nie je v súlade s právom Európskej únie, apelujúc na skutočnosť, že slovenský právny poriadok pri výpočte úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu umožňuje aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, pričom žiada pri výpočte úroku použiť ročnú úrokovú sadzbu 10 %.
II. Žaloba a žalobné dôvody
23. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 4.5.2021 žalobu, v ktorej namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej namietal, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca v žalobe argumentuje tým, že žalovaný v rámci odvolania okrem iného sa nezaoberal všetkými dôvodmi, ktoré boli uvedené v odvolaní a podľa ktorých žalobca rozhodnutie daňového úradu považuje za nezákonné. Najmä pre nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH a daňového poriadku, pričom žalobca poukazuje, že argumentácia a právne posúdenie žalovaného je stručne zachytené na posledných stranách napadnutého rozhodnutia, strana 9 až 14, z ktorých vyplývajú nasledovné tvrdenia: · Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu a neupravuje ani to, či a za akých podmienok platiteľovi dane prislúcha nárok na úrok z omeškania zo strany daňového úradu v prípade, ak je daňový úrad v omeškaní s vrátením nadmerného odpočtu. Členské štáty si môžu konkrétne podmienky upraviť vo svojom vnútroštátnom práve, pričom však musia dodržiavať základne zásady fungovania systému DPH, najmä zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval vo svojej judikatúre Súdny dvor EÚ (ďalej aj ako „Tvrdenie A“). · Z viacerých rozsudkov ESD jednoznačne vyplýva, že spoločnosť má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia, pričom uvedené bolo reflektovane novelizovaním zákon o DPH od 01.01.2017. Žalovaný pri určení výšky úroku mal aplikovať závery rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/105/2019, pričom z obsahu uvedeného rozsudku má vyplývať spôsob výpočtu úrokov tak ako je uvedené na strane 11 Napadnutého rozhodnutia, teda že žalobcovi mal byť nadmerný odpočet vrátený do 30 dní od podania daňového priznania. (ďalej aj ako „Tvrdenie B“). · Žalovaný ako odvolací orgán nespochybňuje zásadu prednosti úniového práva pred vnútroštátnym právom, avšak ako štátny orgán konajúci iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nemôže vytvoriť vlastné pravidlá pre riešenie situácie, ktorú zákon neupravuje (ďalej aj ako „Tvrdenie C“). · Žalovaný má za to, že v konaní zo strany Správcu dane neprišlo ku kolízii vnútroštátnej normy s normou komunitárneho práva, nakoľko vnútroštátny predpis umožňuje vyplatenie úroku len vo výške 1,5% a nie 10% podľa právneho názoru žalovaného (ďalej aj ako „Tvrdenie D“). (ďalej spolu aj ako „tvrdenia žalovaného“)
24. Žalobca rozporuje tvrdenia žalovaného ako právne irelevantné a inkoherentné. V rámci Tvrdenia B žalovaný eviduje a má za to, že daňovým subjektom prináleží v uvedených prípadoch kompenzačný úrok a odkazuje na novú právnu úpravu. Uvedené nadväzuje na Tvrdenie C a D, v ktorom poukazuje na zákonnosť vlastného postupu a postupu Správcu dane, čo však vylučuje skutočnosť, že priamo koná v rozpore s rozhodovacou praxou ESD / SD EÚ a právom EÚ.
25. K Tvrdeniam A je potrebné uviesť, že hoci článok 183 Smernice Rady 2006/112/ ES z 28.11.2006 nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť, ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama o sebe neumožňuje prijať záver, že uvedené ustanovenia sa musia vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nevzťahuje nijaká kontrola podľa práva Únie (rozsudky ESD C-107/10, C- 431/12, C-2013:686).
26. Je potrebné zdôrazniť, že akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma najmä s poukazom na právny názor Súdneho dvora, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu (napríklad Costa P Enel, 6/64). Vnútroštátne právo je možné aplikovať v medziach právomocí a voľnej úvahy tak, aby nebolo v rozpore s úniovým právom a aby bola zachovaná ochrana práv, ktoré priznáva úniové právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie.
27. V súvislosti poukázali na uznesenie Súdneho dvora z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis výslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto situáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku. S týmto právny názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd SR, ktorým v rozhodnutí sp. zn. 5Sžfk/33/2017 z 28.03.2019 zároveň dodáva, že výška takto stanoveného úroku by zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor v rozhodnutí C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice. Nejde pritom o ojedinelé rozhodnutie Najvyššie súdu SR, nakoľko obdobné bolo rozhodnuté aj v konaní sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017 a 8Sžf/71/2016 z 31.01.2019.
28. Právny názor obsiahnutý v tvrdeniach žalovaného sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom Európskej únie, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore so zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (§ 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH), čo je lehota, ktorá sama osebe je v súlade s článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy nadmerného odpočtu vzniká po uplynutí tejto lehoty v súvislosti s § 79 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 7 Daňového poriadku.
29. Na základe vyššie uvedených skutočností treba konštatovať, že postupom žalovaného a Daňového úradu Trnava prišlo k podstatnému porušeniu ustanovení pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, nakoľko žalovaný spolu s Daňovým úradom Trnava pri rozhodovaní o subjektívnych právach žalobcu rozhodujú v rozpore so všeobecnými zásadami daňového poriadku, ust. § 79 ods. 3 v spojení s § 79 ods. 7 daňového poriadku, ako aj s rozhodovacou praxou SD EÚ vo veci C-107/10 a C-120/15, rozsudkom NS SR, sp. zn. 8Sžf/115/2013, rozsudkom NS SR, sp. zn. 5Sžf/17/2016, rozsudkom NS SR, sp. zn. 5Sžfk/33/2017 a nálezom ÚS SR č. ÚS 91/2016 zo dňa 17.05.2016.
30. Majú za to, že žalovaný mal zrušiť Rozhodnutie daňového úradu, nakoľko neexistoval právne relevantný dôvod na nepriznanie úrokov z omeškanie v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku, tak ako je uvedené vyššie.
III. Vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
31. K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 7.7.2021, pričom v tomto vyjadrení poukázal na to, že úrok zo sumy vráteného nadmerného odpočtu bol správcom dane vypočítaný v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 14S/105/2019 zo dňa 17.9.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.11.2020.
32. V ďalšom konaní správca dane vypočítal úrok z nadmerného odpočtu takto: suma vráteného nadmerného odpočtu x 1,5 % x počet dní : 365/366 : úrok za rok 2013: 41.663,27 eura x 1,5 % x 221 dní : 365 dní = 378,3938 eura, úrok za rok 2014: 41.663,27 eura x 1,5% x 178 dní : 365 dní = 304,7696 eura.
33. Úrok zo sumy vráteného nadmerného odpočtu predstavuje sumu vo výške 683,1634 eura, po zaokrúhlení predstavuje sumu vo výške 683,10 eura. Podľa ustanovenia § 161 daňového poriadku zákona ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, zaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol.
34. Správca dane vychádzal v napadnutom rozhodnutí z ustanovenia § 79a ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.
35. Podľa ustanovenia § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý
deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 49 ods. 1, 2 alebo 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
36. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 bol 24.11.2012, lehota šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 24.05.2013. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2012 bol vrátený dňa 27.06.2014 vo výške 41 663,27 eura. Nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 prislúcha daňovému subjektu počnúc dňom 25.05.2013 do dňa jeho vrátenia 27.06.2014 vrátane, t. j. počet dní predstavuje 399 dní.
37. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2013 predstavovala 0,75 %. Pri výpočte úroku za rok 2013 sa uplatní dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorý predstavuje 1,5 %. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2014 predstavovala 0,25 %. Vzhľadom k tomu, že dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európske centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, pri výpočte úroku za rok 2014 sa použila ročná úroková sadzba 1,5 %.
38. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
39. Podľa § 2 ods. 1 SPP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
40. Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
41. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2013, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.
42. Podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 30.06.2015, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom.
43. Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.
44. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
45. Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.
46. Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
47. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci súdom
48. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, administratívneho spisu žalovaného, orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa preskúmal rozsah uplatnených žalobných bodov, napadnuté rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádza vydaniu rozhodnutia, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
49. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane začal u žalobcu dňa 19.11.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2012, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 19.06.2014, pričom daňová kontrola bola podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku z dôvodu MVI prerušená od 10.05.2013 do 16.08.2013 a od 14.10.2013 do 08.04.2014. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej žalobcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 41 663,27 eur, správca dane podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2015 poukázal na účet žalobcu dňa 27.06.2014, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly.
50. S prihliadnutím na prejudiciálnu rozhodovaciu prax ESD k výkladu čl. 183 Smernice (najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber), spornou medzi účastníkmi konania zostala požiadavka žalobcu, aby mu bol podľa 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku zaplatený úrok z dôvodu zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2012. Žalobca s poukazom na čl. 183 Smernice, rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie v obdobných prípadoch, ako aj s poukazom na konkrétnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
trval na oprávnenosti jeho nároku na finančnú kompenzáciu, nakoľko v prejednávanom prípade mu nadmerný odpočet nebol vyplatený v 30-dňovej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, v dôsledku čoho tento nemohol od 22.10.2012 do 27.06.2014 disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, na základe čoho sa cítil byť hospodársky znevýhodnený. Žalobca mal za to, že uvedené hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku vo výške 10 % p.a. zo sumy 41 663,27 eur za obdobie od 22.10.2012 do 27.06.2014 v sume 6 997,15 eur, ako paušalizovanej náhrady škody, čím bude zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality DPH.
51. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 ods. 3 daňového poriadku bola (a je) zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016, čo je prípad žalobcu.
52. Ako správne uviedol žalobca, Smernica neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť úrok platený. Aj napríklad z rozhodnutia SDEÚ vo veci Kovozber s.r.o. alebo aj z rozsudku Enel Marica vyplýva, že členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly. Práve s poukazom na rozhodnutia SDEÚ došlo k novelizácii zákona o DPH tým, že bolo prijaté ustanovenie § 79a, ktoré ako primeranú lehotu zadržiavania nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly stanovilo šesť mesiacov od uplynutia lehoty, v rámci ktorej mal byť nadmerný odpočet vrátený (§ 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, zákona o DPH) a rovnako určilo výšku tejto náhrady. Práve novelizáciou zákona o DPH došlo k definitívnemu určeniu podmienok vrátenia nadmerného odpočtu v prípade, ak tento nie je vrátený z dôvodu prebiehajúcej daňovej kontroly. Definitívne teda bola stanovená lehota a výška náhrady, avšak s poukazom na prechodné ustanovenie § 85ke, neupraveným obdobím zostalo obdobie daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, nakoľko ustanovenie § 79a zákona o DPH sa na tieto nevzťahovalo.
53. V súvislosti s bodom 44 musí správny súd zvýrazniť, že aj v prípade absencie právnej úpravy do 31.12.2016 a to aj po prijatí novely zákona o DPH, správne súdy, na rozdiel od daňových orgánov, s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. (C-120/05) priznávali určitú „náhradu“ za zadržiavaný nadmerný odpočet aj v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, avšak rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k určeniu momentu, od ktorého sa táto náhrada priznávala a rovnako aj k určeniu výšky, v akej sa priznávala, nebola konzistentná. Konkrétne ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019, sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019.
54. Túto nejednotnosť rozhodovania odstránila zjednocovacia činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH znejúce nasledovne : Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť
s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“
55. Pokiaľ ide o oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku, správny súd túto právnu otázku riešil už vo viacerých rozhodnutiach tunajšieho súdu, a to 14S/30/2018, 20S/46/2018, 20S/45/2018, pričom vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31.12.2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcovi dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j. ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§ 79a) bol do vyššie uvedeného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.
56. Pokiaľ však ide o povinnosti vnútroštátneho súdu, treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu smernice Rady 2006/112/ES, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom zaistiť v rámci ich právomocí úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporov, ktoré im boli predložené (pozri najmä rozsudok z 11. apríla 2013, Rusedespred, C 138/12, EU:C:2013:233, bod 37 a citovanú judikatúru).
57. Podľa takisto ustálenej judikatúry má vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatniť právne predpisy Únie, povinnosť zabezpečiť ich plný účinok, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto ustanovenia zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (rozsudok z 5. júla 2016, Ognyanov, C 614/14, EU:C:2016:514, bod 34 a citovaná judikatúra). (Rozsudok Súdneho dvora (siedma komora) zo 6. júla 2017, Glencore Agriculture Hungary Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatóság, C-254/16).
58. Uvedené potom znamená, že čl. 183 Smernice Rady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly [rozhodnutie vo veci C-120/15 (Kovozber)]. V dôvodoch rozhodnutia C-120/15 Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (EnelMaritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteauaRomână, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary AutóalkatrészGyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že vykonávacie predpisy týkajúce sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH zavedené členským štátom nesmú mať dosah na zásadu daňovej neutrality tak, že by zdaniteľná osoba musela znášať v celom alebo čiastočnom rozsahu bremeno tejto dane. Konkrétne, tieto vykonávacie predpisy musia umožniť zdaniteľnej osobe, aby jej bola vrátená za primeraných podmienok celá suma pohľadávky vyplývajúcej z tohto nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že k tomuto zaplateniu má dôjsť v primeranej lehote a že v každom prípade zakotvený spôsob zaplatenia nesmie spôsobovať žiadne finančné riziko zdaniteľnej osobe (rozsudky z 12. mája 2011, Enel Maritsa Iztok 3, C 107/10, EU:C:2011:298, bod 33, a z 28. júla 2011, Komisia/Maďarsko, C 274/10, EU:C:2011:530, bod 45, ako aj uznesenie zo 17. júla 2014, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13, neuverejnené, EU:C:2014:2127, bod 31, C-254/16). Keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto vzniknuté finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (rozsudok z 24. októbra 2013, Rafinăria Steaua Română, C 431/12, EU:C:2013:686, bod 23).
59. Správny súd konštatuje, že nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období,
keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06. 06. 2017 na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia.
60. Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto otázke však už nie je v súčasnosti konzistentná, k čomu v podstate prispela aj novela zákona o DPH, ktorá reagovala práve na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ustanovenie § 79a, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania a výšku úroku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/41/2017 z 27. februára 2019 pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 79a zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia § 85ke zákona č. 279/2016 Z. z., teda z aplikácie ustanovenia § 85ke nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd uzavrel, že aj v prípade daňových kontrol skončených do 31.12.2016 je potrebné postupovať podľa zákonných podmienok nastavených v § 79a zákona o DPH. Správny súd sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu stotožnil. To konkrétne v danom prípade znamená, že žalobca má nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za obdobie a výške, ktoré budú určené v súlade s ustanovením § 79a zákona o DPH.
61. Správny súd k argumentácii žalobcu súčasne dodáva, že podmienky, za akých sa majú platiť úroky z omeškania, musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra). Preto podľa názoru správneho súdu nie je možné na daný prípad použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko takto upravený úrok je sankciou za oneskorené vrátenie daňového preplatku, teda za porušenie povinnosti stanovenej zákonom, naproti tomu je zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly, aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, ale musí rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Správny súd uzatvára, že priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca za obdobie od 22.10.2012 vrátane až do dňa čiastočného vrátenia nadmerného odpočtu, t. j. do dňa 27.6.2014, sa správnemu súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Z tohto pohľadu sa právna úprava výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, účinná od 01.01.2017 (úroková sadzba najmenej 1,5% ročne), javí ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality DPH.“
62. V tomto smere sa krajský súd stotožnil s právnym názorom vysloveným žalovaným, že správca dane vychádzal v napadnutom rozhodnutí z ust. § 79a ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa ods. 2.
63. Podľa ust. § 79a ods. 2 zákona o DPH platiteľ má nárok na úrok nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roku, za ktorý sa úrok počíta a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 % pri výpočte
úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
64. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 bol 24.11.2012, pričom lehota šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu uplynula dňa 24.5.2013. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2012 bol vrátený dňa 27.6.2014 vo výške 41.663,27 eur. Nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 prislúcha žalobcovi počnúc dňom 25.5.2013 do dňa jeho vrátenia, t. j. do 27.6.2014 vrátane, t. j. počet dní predstavuje 399 dní.
65. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 1.1.2013 predstavovala 0,75 %. Pri výpočte úroku za rok 2013 sa uplatní dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, ktorý predstavuje 1,5 %. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 1.1.2014 predstavovala 0,25 %. Vzhľadom k tomu, že dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, pri výpočte úroku za rok 2014 sa použije ročná úroková sadzba 1,5 %.
66. Krajský súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj preskúmaní rozhodnutia správcu dane zistil, že pri výpočte úroku vo výške 683,10 eur z vráteného nadmerného odpočtu 41.663,27 eur postupoval správca dane v súlade s platnou legislatívou a preto považuje rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane za zákonné a dôvodné.
67. Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
68. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 168 ods. 1 SSP, keď procesne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko u žalovaného sa jedná o orgán verejnej správy, ktorému možno priznať trovy len vo výnimočnom prípade, pričom takéto dôvody v danom konaní krajský súd nezistil.
69. Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).