Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-338-2014.pdf
PDF · 141 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/338/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Adriany Gallovej v právnej veci navrhovateľky: F.. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/XX, L., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Andrea Havelková, s. r. o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, Žilina, IČO: 36 854 956, proti odporcovi: M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/X, L., právne zastúpenému Mgr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom J. X. XXX, N., o zaplatenie 15.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/365/2012-247 zo dňa 12.03.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 15.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000,- eur od 04.10.2012 do 22.02.2013, zo sumy 15.000,- eur od 23.02.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e .
Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v zrušenom rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške 15.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000,- eur od 04.10.2012 do 22.02.2013, zo sumy 15.000,- eur od 23.02.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Odporcu ďalej zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 1.010,87 eur titulom náhrady súdneho poplatku a vo výške 5.995,04 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
Čo do posúdenia zákonných podmienok pre rozhodnutie vo veci súd vychádzal zo zákonného ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Po prvotnom rozhodnutí Okresného súdu Žilina a vydaní uznesenia Krajského súdu Žilina pod sp. zn. 11Co/115/2013 zo dňa 19.08.2013 po čiastočnom späťvzatí návrhu a zastavení konania predmetom nároku ostal nárok navrhovateľky na zaplatenie sumy 15.000,- eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 20.000,- eur od 04.10.2012 do 22.02.2013 a zo sumy 15.000,- eur od 23.02.2013 do zaplatenia. Súd sa oboznámil s obsahom zrušujúceho rozhodnutia a vykonal dokazovanie výsluchom samotných účastníkov konania, tiež výsluchom svedkov Z.. Z. S., Y. S., Y. K., V. Y., Y. I.. Z obsahu spisu mal súd preukázané, že odporkyňa z vkladnej knižky a účtu vybrala hotovosť vo výške 25.000 Sk, t. j. 829,85 eur dňa 22.05.2008, vo výške 2.000,- eur dňa 19.10.2009, vo výške 6.000,- eur dňa 23.04.2010, vo výške 4.000,- eur dňa 30.04.2010, vo výške 1.000,- eur dvoma výbermi dňa 10.05.2010 vo výške 700,- eur a 30.04.2010 vo výške 300,- eur, vo výške 2.000,- eur vybraté dňa 09.03.2011, ďalej vo výške 5.000,- eur vložením navrhovateľkou na účet odporcu, ktoré finančné prostriedky boli následne odporcom vrátené a konanie o zaplatenie sumy 5.000,- eur zastavené. Výber
uvedených peňazí bol preukázaný navrhovateľkou vo forme listinných dôkazov. Naviac navrhovateľka tvrdila, že z úspor mimo peňažného ústavu požičala odporcovi na kúpu auta Škoda Felícia naviac 700,- eur a na kúpu pozemku naviac 1.000,- Sk (33,19 eur), na doplatenie do sumy 26.000,- Sk (863,04 eur) kúpnej ceny za pozemok, za ktorý odporca vyplatil podľa kúpnej zmluvy 26.000,- Sk. Tieto finančné prostriedky boli poskytnuté odporcovi ako pôžička na kúpu pozemku vo výške 26.000,- Sk, zostatok na stavbu rodinného domu odporcu. Zo svedeckej výpovede svedka Z.. Z. S., ktorý je manželom sestry navrhovateľky, mal súd zistené, ako aj s ohľadom na spísané uznanie dlhu predložené svedkom datované dňom 14.11.2011, že odporca dlhoval navrhovateľke k novembru 2011 20.000,- eur, ktoré jej mal zaplatiť do 31.03.2012. Odporca podľa vyjadrenia svedka uvedené uznanie dlhu vo výške 20.000,- eur a dátum splatenia dlhu nerozporoval, upravil len časť uznania dlhu v časti CLV. K podpísaniu uvedeného uznania účastníkmi nedošlo. Z tejto svedeckej výpovede je jednoznačné, že navrhovateľka požičala odporcovi finančné prostriedky vo výške minimálne 20.000,- eur, ktorých časť bola použitá odporcom na úhradu exekúcie - vyplatenie kúpnej ceny za pozemok a časť na stavbu domu odporcu. Právnym dôvodom poskytnutia finančných prostriedkov bola zmluva o pôžičke, ktoré finančné prostriedky mal odporca vrátiť navrhovateľke, keď ho o vrátenie pôžičky navrhovateľka požiada. Zo svedeckej výpovede Y. S., sestry navrhovateľky mal preukázané, že odporca si od navrhovateľky požičal sumu cca 22.000,- eur, ktoré finančné prostriedky použil na kúpu pozemku a stavbu domu, ktoré finančné prostriedky mal na požiadanie - výzvu navrhovateľky vrátiť. Svedkyňa S. X. bez príbuzenského pomeru k účastníkom potvrdila pred súdom, že medzi navrhovateľom a odporcom bola uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej navrhovateľka odporcovi požičala 20.000,- eur na stavbu domu, ktoré finančné prostriedky mal navrhovateľke odporca vrátiť na požiadanie. Svedkyňa Y. K. bez príbuzenského pomeru, ktorá je známou obidvoch účastníkov, uviedla, že odporca si od navrhovateľky požičal na stavbu rodinného domu 20.000,- eur. Z tejto výpovede mal súd jednoznačne preukázané, že odporca si požičal od navrhovateľky na kúpu pozemku a výstavbu rodinného domu sumu 20.000,- eur. Z výpovede svedkyne V. Y. bez príbuzenského pomeru k účastníkom, ktorá obidvoch účastníkov osobne pozná, mal súd preukázané, že odporca si požičal od navrhovateľky na výstavbu rodinného domu 20.000,- eur a 30.000,- Sk na vyplatenie exekúcie. Uvedení svedkovia bez ohľadu, či už to boli príbuzní alebo osoby bez príbuzenského pomeru, potvrdili, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo k uzatvoreniu zmlúv o pôžičke, na základe ktorých navrhovateľka požičala odporcovi sumu minimálne vo výške 20.000,- eur, ktoré finančné prostriedky boli použité odporcom na kúpu stavebného pozemku a na stavbu rodinného domu odporcu. Medzi účastníkmi konania bolo dohodnuté, že odporca požičané peniaze vráti navrhovateľke najneskôr na požiadanie. Svedok Y. I. uviedol, že požičal odporcovi finančné prostriedky vo výške 5.700,- eur na účel podnikania. Každý svedok bol súdom poučený v zmysle zákona a s poukazom na uvedené súd zastáva názor, že každý svedok po zákonnom poučení hovorí pravdu, či už je alebo nie je príbuzný ktoréhokoľvek účastníka konania, pokiaľ sa nepreukáže opak. V konaní sa opak nepreukázal. Pokiaľ príbuzní svedkovia účastníka vypovedajú zhodne s ostatnými svedkami navrhnutými účastníkom konania, ostatné dôkazy nachádzajúce sa v spise logicky do uvedeného tvrdeného obrazu zapadajú, vytvárajú ucelený obraz o tvrdených skutočnostiach, pravdepodobnosť pravdivosti takýchto svedeckých výpovedí je vysoká. V uvedenom kontexte vyhodnotil súd svedecké výpovede svedkov navrhnutých navrhovateľkou, pričom všetky výpovede ako obsahovo pravdivé, potvrdzujúce skutočnosti a tvrdenia navrhovateľky, opísané v odôvodnení tohto rozsudku. Odporca kúpnou zmluvou zo dňa 12.03.2008 registrovanou pod č. V 2772/08 dňa 26.05.2008 nadobudol pozemky v katastrálnom území E. E., vedené na LV XXX, a to parcelu 291/1 - orná pôda o výmere 895 m2 a 291/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m2. Z obsahu uvedenej zmluvy z čl. II zmluvy vyplýva, že odporca M. I. kupujúci vyplatil predávajúcemu Y. I. pred podpisom kúpnej zmluvy kúpnu cenu 26.000,- Sk. Pokiaľ súd vychádza z tvrdenia navrhovateľky z predložených listinných dôkazov a výpovedí svedkov, súdu dáva logiku, že odporca na výplatu pozemku použil finančné prostriedky vo výške 26.000,- Sk, t. j. 836,04 eur, ktoré si požičal od navrhovateľky. Následne na kúpenom pozemku 291/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m2 navrhovateľ rozostaval rodinný dom. V zmysle zmluvy o úvere č. 2010029760 bol odporcovi následne poskytnutý úver. Na zabezpečenie uvedenej pohľadávky bolo zriadené záložné právo. V uvedenej zmluve je konštatované, že predmetom záložného práva sú nielen pozemky tam uvedené, ale aj rozostavaný rodinný dom, teda rodinný dom v čase poskytnutia úveru bol už rozostavaný. Súdu potom dáva logiku, že odporca na postavenie hrubej stavby a ďalšie stavebné práce použil finančné prostriedky, ktoré si požičal od navrhovateľky. Takto dlh odporcu voči navrhovateľke predstavuje z titulu zmlúv o pôžičkách žalovanú sumu minimálne vo výške 20.000,- eur, po vrátení odporcom 5.000,- eur, dlh odporcu voči navrhovateľke predstavuje žalovaných 15.000,- eur. V priebehu konania obrana odporcu pozostávala z popierania všetkých tvrdení navrhovateľky, popierania dôkazov predkladaných navrhovateľkou a popierania pravdivosti tvrdení svedkov. Odporca
žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal svoju finančnú kondíciu, t. j. schopnosť odporcu z vlastných finančných prostriedkov uhradiť cenu stavebného pozemku a stavať rodinný dom, mimo úverov z roku 2010 a nasl., ani čiastočne. Navrhovateľka v konaní preukázala svoje tvrdenia, uniesla dôkazné bremeno a s poukazom na § 657 a nasl. OZ súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. O úroku z omeškania súd rozhodol v zmysle § 517 ods. 1 a 2 OZ.
O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p., zároveň aplikujúc ust. § 146 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľka sa návrhom domáhala zaplatenia sumy 21.700,- eur spolu s príslušenstvom. Následne odporca navrhovateľke zaplatil 5.000,- eur, preto súd na základe späťvzatia jej návrhu v tejto časti konanie zastavil. Predmetom konania tak zostala suma 16.700,- eur spolu s príslušenstvom, pričom vo vzťahu k sume 15.000,- eur s príslušenstvom bola navrhovateľka úspešná, vo zvyšku jej návrh bol zamietnutý. Navrhovateľka bola teda len čiastočne úspešná, pričom úspech navrhovateľky predstavuje priznanie sumy 15.000,- eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 04.10.2012 do 22.02.2013, čo po vyčíslení predstavuje 700,27 eur a úroku z omeškania zo sumy 15.000,- eur od 23.02.2013 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavuje 1.416,58 eur. Navrhovateľka mala úspech aj v časti o zaplatenie sumy 5.000,- eur, nakoľko k späťvzatiu došlo z dôvodu zaplatenia tejto sumy, teda celkovo bola úspešná v časti o zaplatenie 22.116,85 eur. Úspech odporcu predstavuje zamietnutie návrhu v časti o zaplatenie sumy 1.700,- eur čo do istiny a čo do úrokov 165,58 eur + 917,26 eur. Odporca tak bol úspešný v časti o zaplatenie 2.782,84 eur. Čistý úspech navrhovateľky tak predstavuje 77,64 %, preto má nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu. Súd preskúmal navrhovateľkou uplatnené trovy konania, pričom jej priznal 77,64 % z uplatneného súdneho poplatku 1.302,- eur, t. j. 1.010,87 eur. Z titulu trov právneho zastúpenia navrhovateľke taktiež priznal 77,64 % z vyčíslených trov právneho zastúpenia, čo predstavuje 5.995,04 eur, bližšia špecifikácia sa nachádza v odôvodnení prvostupňového rozsudku.
Voči citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. Odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. Má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov opakovane k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazuje na predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, keď povinnosťou súdu bolo vec opätovne posúdiť z hľadiska rozhodujúcich skutočností uplatneného nároku, t. j. posúdiť naplnenie všetkých hmotnoprávnych predpokladov jednotlivých zmlúv o pôžičke. Okresný súd za účelom doplnenia svedeckých výpovedí opakovane vykonal výsluch svedkov navrhnutých navrhovateľkou v pôvodnom konaní, navyše pripustil výsluch ďalších dvoch svedkýň navrhnutých navrhovateľkou. Podľa názoru odvolacieho súdu malo byť ďalšie dokazovanie zamerané na skúmanie vzniku údajných viacerých samostatných pôžičiek medzi navrhovateľkou a odporcom, a to z hľadiska štyroch podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke a súčasného reálneho odovzdania peňazí odporcovi, a to pri každej jednej navrhovateľkou tvrdenej pôžičke. Súd prvého stupňa neviedol dokazovanie výsluchom svedkov v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a svoje skúmanie skutkového stavu obmedzil výlučne na zisťovanie celkovej výšky údajne vyplatenej sumy odporcovi a na zisťovanie domnelých účelov použitia finančných prostriedkov odporcom, ktoré sa mali časovo kryť s výbermi navrhovateľky z jej vkladnej knižky, resp. z vkladnej knižky jej maloletej dcéry, ako aj s prenechaním finančných prostriedkov odporcovi, ktoré mala mať navrhovateľka len v hotovosti pri sebe. Účel použitia finančných prostriedkov nepatrí medzi esenciálne náležitosti zmluvy o pôžičke. Predmet konania bol neurčito vymedzený návrhom navrhovateľky a napriek viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa pri doplnení zisťovania skutkového stavu obmedzil výlučne na skúmanie pre predmet konania irelevantných majetkových dispozícii odporcu tvrdených navrhovateľkou. Ponúka sa tiež otázka, akú relevanciu mali mať k preukázaniu hmotnoprávnych predpokladov vzniku jednotlivých zmlúv o pôžičke svedecké výpovede sestry navrhovateľky a súčasne manželky svedka S. ako aj priateľky navrhovateľky S. X., ktoré obe zhodne tvrdili, že o existencii nie ôsmich pôžičiek, ale len nejakej sumy okolo 20.000,- eur až 22.000,- eur mali vedomosť výlučne z rozprávania navrhovateľky. Teda išlo len o ďalšie nepriame svedectvá, potvrdzujúce jednostranné tvrdenia navrhovateľky. Tieto svedectvá nemali prínos k preukázaniu navrhovateľkou tvrdeného skutkového stavu a k doplneniu dôkaznej situácie. Svedok JUDr. S. sa v opakovanom výsluchu pred súdom vyjadril, že mal nielen ako rodinný príslušník, ale hlavne ako profesionál, t. j. advokát poskytovať vo veci úpravy práv a povinností súvisiacich s údajným uznaním dlhu právne poradenstvo najskôr odporcovi a neskôr aj navrhovateľke. Vychádzajúc z týchto vyjadrení svedka uvedených v zápisnici z pojednávania zo dňa 22.01.2014 nie je zrejmé, ako sa svedok (advokát zapísaný v čase poskytnutia uvedených právnych rád, resp. služieb v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory) mohol pred súdom vyjadrovať o skutočnostiach konkrétneho prípadu poskytnutia právnej služby bez toho, aby bol preukázateľne
klientom, t. j. odporcom, ako aj navrhovateľkou zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ktorá pre neho vyplýva z príslušných ustanovení Zákona o advokácii. Keďže súd uskutočnil výsluch svedka bez toho, aby primárne vyriešil otázku pozbavenia jeho povinnosti mlčanlivosti, bolo nevyhnutné pri hodnotení dôkazov celú svedeckú výpoveď Z.. S. vyhodnotiť ako nelegálny dôkaz, ktorý bol realizovaný za porušenia zákonnej povinnosti mlčanlivosti a ako taký nemohol byť použitý na vydanie zákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o vierohodnosť svedeckej výpovede, namietajú tvrdenie súdu, že „pravdepodobnosť pravdivosti týchto svedeckých výpovedí svedkov je vysoká“ a naďalej zotrvávajú na v konaní prezentovanom názore, že pri všetkých svedkoch ide jednoznačne tendenčné a skutočnosť skresľujúce vyjadrenia, ktorých jediným cieľom malo byť na pomoc navrhovateľke odstrániť v konaní jej dôkaznú núdzu. Ani opakované výsluchy svedkov neviedli k preukázaniu tvrdenia navrhovateľky o vzniku ústnych samostatných pôžičiek, keďže vypočutí svedkovia sa nevedeli detailne vyjadriť k podrobnostiam vzniku údajných pôžičiek. Nikto z nich nebol nikdy osobne prítomný pri údajnom odovzdaní jednotlivých súm peňazí odporcovi. Svedkovia neuviedli ani žiadne nové skutočnosti na preukázanie naplnenia podmienok vzniku jednotlivých pôžičiek a informácie mali len z rozprávania navrhovateľky a údajne aj z rozprávania odporcu, čo tento od začiatku popieral. Hodnotenie dôkazov nezodpovedá zásadám viažucim sa na uvedenú činnosť súdu. Hodnotenie dôkazov by nemalo znamenať ľubovôľu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu. Má za to, že opakovane súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a z toho dôvodu je rozhodnutie vecne nesprávne. Odporca poukazuje na ust. § 657 Občianskeho zákonníka a pojmové znaky zmluvy o pôžičke, ktorými sú: a) určenie zmluvných strán, b) prenechanie druhovo určenej veci, ktorá je predmetom zmluvy, c) dočasnosť zmluvného vzťahu, d) povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže ide o reálny kontakt, tento vzniká až fyzickým odovzdaním požičanej veci, teda peňazí. Všetky znaky musia byť splnené kumulatívne. Na základe doplneného dokazovania tak, ako ho vykonal prvostupňový súd, nie je možné po právnej stránke uzavrieť, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Samotné právne posúdenie veci uvedené na 13. strane rozsudku okresného súdu pôsobí nepresvedčivo, pričom namiesto zhodnotenia preukázania, resp. nepreukázania naplnenia podstatných náležitosti jednotlivých zmlúv o pôžičke sa súd opiera výlučne o sugestívne hodnotenia. Skutkový stav tak, ako bol v konaní preukázaný, nemožno podľa názoru odporcu subsumovať pod ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie v danej veci je nezákonné, tendenčné a krajne arbitrárne. Poukazuje pritom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 77/02 a I. ÚS 117/07. Domnieva sa, že odôvodnenie rozsudku napriek jeho rozsahu nespĺňa zákonné predpoklady naň kladené v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Súd sa v odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťou, že pôžička je reálnym kontraktom a vzniká až reálnym odovzdaním peňazí dlžníkovi. Odporca od samotného počiatku namietal vznik navrhovateľkou vymyslených súm zmlúv o pôžičke, ako aj reálne odovzdanie a prevzatie peňazí z nich. Vykonanými dôkazmi súd nemohol mať za preukázané, že navrhovateľka reálne odovzdala peniaze z každej jednej ústnou formou vzniknutej zmluvy o pôžičke odporcovi. Tejto námietke odporcu ako podstatnej okolnosti súd však vo svojom odôvodnení nevenoval žiadnu pozornosť. Nebol to odporca, kto mal v konaní preukazovať negatívnu skutočnosť, že si nepožičal od navrhovateľky finančné prostriedky, ale naopak dôkazné bremeno v konaní niesla práve navrhovateľka, ktorej povinnosťou bolo presvedčivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že medzi ňou a odporcom vznikli právne vzťahy z jednotlivých zmlúv o pôžičke. Poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu I. ÚS 243/07, ako aj I. ÚS 265/05. Osobitným prípadom povinnosti súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania je povinnosť súdu vysporiadať sa v odôvodnení rozsudku s argumentom účastníka konania, poukazujúcim na rozhodnutia súdov alebo názory právnej vedy. Odporca v konaní na podporu svojich tvrdení, že v prejednávanom prípade neboli naplnené zákonné pojmové znaky pôžičky, poukazoval tiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2010 sp. zn. 3Cdo 325/2009. Prvostupňový súd sa však v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nevyrovnal s takouto argumentáciou rozsudku.
Odporca namieta aj priznanú náhradu trov konania navrhovateľke, keď súd sa nedostatočne zaoberal účelnosťou vynaložených trov. V praxi je pomerne neobvyklé, aby súd priznával účastníkovi náhradu trov konania za úkony právnej služby označenej ako porada s klientom v takom rozsahu, v akom boli vyčíslené a bez presvedčivého odôvodnenia preukázania časovej a vecnej súvislosti uvedených úkonov právnej služby s následnými úkonmi právnej služby. Namietajú tiež vecnú správnosť priznanej náhrady trov konania za úkon právnej služby uvedený pod položkou č. 7 - odvolanie voči rozsudku zo dňa 30.04.2013. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľka nepodala odvolanie voči rozsudku vo veci samej, ale len v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia, teda vyčíslenie tohto úkonu
je nesprávne. Ďalej namieta účelnosť priznaných trov konania za úkon právnej služby uvedený pod položkou č. 10 - návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 25.10.2013. Je zrejmé, že v novom konaní došlo k opakovanému výsluchu svedkov. Pokiaľ navrhovateľka žiadala výsluch dvoch nových svedkýň, takýto návrh bolo možné uskutočniť na najbližšom pojednávaní. Odporca žiada tiež o priznanie trov odvolacieho konania. Žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a súčasne navrhovateľku zaviaže k náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Navrhovateľka vo vyjadrení poukazuje, že dôkazné bremeno v konaní síce nesie, avšak jednoznačne ho uniesla, pričom vykonaným dokazovaním preukázala, okrem iného, aj to, že akékoľvek tvrdenie, ktoré odporca v konaní učinil, sa ukázalo ako nepravdivé, a teda opak svedčí opäť v prospech tvrdení navrhovateľky. Poukazuje na viaceré rozpory vo výpovediach odporcu a jeho tvrdeniach. Vo vzťahu k pôžičke vo výške 700,- eur (správne po prepočte konverzným kurzom 697,07 eur), ako aj vo vzťahu k finančným prostriedkom, ktoré si odporca požičal na výstavbu rodinného domu, prvostupňový súd vykonal doplnené dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu, pričom bolo ozrejmené, čo mali jednotliví svedkovia na mysli pod pojmom „požičala“ a rovnako, či boli uzatvorené zmluvy o pôžičke, na základe ktorých bolo odporcovi plnené, pričom potom po doplnenom dokazovaní bola opätovne preukázaná existencia vzniku zmlúv o pôžičke medzi navrhovateľkou ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom. Priamym dôkazom o ich existencii je samotná výpoveď navrhovateľky podporená plejádou nepriamych dôkazov v podobe výpovedí svedkov a rovnako priamym dôkazom - predloženou e-mailovou komunikáciou medzi navrhovateľkou a samotným odporcom, v zmysle ktorej odporca v e-maili (e-mail č. 5 „pokus o konsenzus“ zo dňa 20.11.2011) uznal a svoj záväzok voči navrhovateľke vo výške 20.000,- eur a potvrdil, že mu navrhovateľka uvedené finančné prostriedky poskytla na výstavbu rodinného domu. Odporca potvrdil, že dostal od navrhovateľky prvý e-mail, na ktorý aj reagoval v podobe žiadosti o zaslanie prílohy v inom formáte a následne na e-mail s prílohou, ktorú už mohol otvoriť, reagoval odporca tým, že navrhovateľke zaslal e-mail zo dňa 20.11.2011 s názvom uznanie dlhu - zápočet, z ktorého vyplýva, že odporca chcel svoj dlh v časti započítať so sumou, ktorú investoval do bytu navrhovateľky. Pokiaľ odporca tvrdil, že e-mail z toho istého dňa s názvom pokus o konsenzus z dôvodu údajného narušenia bezpečnosti v prelomení hesla neodoslal, uvedené nepreukázal, ani nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia. Uvedené sa javí ako absurdné i z dôvodu, že do prílohy e-mailu boli doplnené detailné informácie zo života navrhovateľky a odporcu a žiadosť odporcu, aby jeho dlh vo výške 20.000,- eur, ktorý má voči navrhovateľke, sa urovnal v podobe zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX v k. ú. E. E., a to na zabezpečenie pohľadávky v prospech maloletej X. H., t. j. v prospech spoločnej dcéry navrhovateľky a odporcu. Rovnako v prílohe e-mailu odporca uviedol, že hoci finančné prostriedky na výstavbu rodinného domu zarobila a vložila navrhovateľka, tieto odmieta vrátiť a navrhuje vyššie uvedené urovnanie, a to z dôvodu, že navrhovateľka finančné prostriedky zarobila a vložila do výstavby domu v období, keď účastníci konania bývali a žili v jednej spoločnej domácnosti. Navrhovateľka poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej je oprávnenosť žalovaného nároku možno preukázať aj prostredníctvom nepriamych dôkazov. Vo vzťahu k námietke odporcu, že tento nezbavil svedka JUDr. Z. S. povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie, sa táto javí ako nelogická, keďže odporca počas celého konania a následne i v odvolaní zo dňa 19.06.2013 uviedol, že sa síce z času na čas so svedkom Z.. S. v rámci rodinných stretnutí stretol, ale nikdy ho o poskytnutí akýchkoľvek právnych služieb nepožiadal, a teda ani nie o spísanie dokumentu upravujúceho pomery medzi účastníkmi. Odporca vo svojom odvolaní opakovane spochybňuje objektivitu výpovede svedkov, pričom zámerne neuvádza, že uvedení svedkovia boli a dodnes sú nielen navrhovateľkinými známymi, ale i odporcovými. Odporca sa snaží dovodiť nedôvoveryhodnosť svedkov z titulu ich postavenia k samotným účastníkom konania, hoci ide o svedkov, ktorí sú buď výlučným kamarátom odporcu (svedok pán I.) alebo svedok pozná dlhodobejšie odporcu (svedok pani K.), resp. odporca sa sám vyjadril, že má stále dobrý vzťah ku svedkom (pani Y.). Navrhovateľka v konaní bezpochybne preukázala existenciu zmlúv o pôžičkách výpoveďami piatich svedkov, ktorí o rozhodných skutočnostiach majú vedomosť práve od odporcu a rovnako nezanedbateľným dôkazom je samotná e-mailová komunikácia. Odvolanie odporcu, ako aj jeho doterajšie konanie je účelovou a ničím nepreukázanou obranou voči odôvodnenému nároku navrhovateľky, ktorej jedinou chybou bolo to, že odporcovi v čase trvania ich vzťahu bezvýhradne dôverovala a verila v to, že odporca svoj záväzok voči nej i napriek neexistencii písomných dokladov nepoprie. Navrhovateľka svoj nárok uplatňovaný v tomto konaní preukázala vierohodnými dôkazmi (výpoveďami svedkov, e-mailovou komunikáciou), ktoré potvrdili existenciu vzniku zmlúv o pôžičke medzi navrhovateľkou a odporcom, a teda oprávnenosť žalovaného nároku.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania, má za to, že trovy konania boli priznané dôvodne. Pokiaľ ide o položky uvedené pod č. 5, 9, 12 a 14, nie je zrejmé, akú prax mal odporca na mysli, ale v tomto smere ho odkazuje na ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to § 14 ods. 2 písm. a), § 13 ods. 1 písm. b), ktoré poradu s klientom považujú za úkon právnej služby a rovnako na úradné záznamy z predmetných porád. Pokiaľ ide o položku č. 7, pokiaľ aj súd nesprávne vyhodnotil úkon právnej služby pod položkou č. 7, uvedené sa kompenzuje úkonom pod položkou č. 8, keď za tento úkon priznal súd len polovicu tarifnej odmeny. Navrhovateľka si síce za úkon právnej služby pod položkou č. 8 vo vyčíslení trov konania omylom uplatnila len polovicu tarifnej odmeny, avšak v samotnom vyjadrení k odvolaniu odporcu zo dňa 02.07.2013 žiadala navrhovateľka priznať odmenu za tento úkon v správnej výške. Pokiaľ ide o položku č. 10 návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 25.10.2013, podala navrhovateľka vzhľadom na obsah zrušujúceho uznesenia krajského súdu, a to práve z dôvodu hospodárnosti konania, keď súdu vopred navrhla, aby vykonal dôkazy už na pojednávaní. Navrhuje napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť a uložiť odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania vo výške 473,74 eur.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania odporcu v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p. rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a vo výroku o trovách konania zrušil v zmysle § 221 ods.1 písm. h) a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver.
Krajský súd sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. naň poukazuje, pričom nie je žiaduce, aby opakoval vecne správne závery okresného súdu.
Odvolacie námietky nepovažuje za dôvodné.
Dokazovanie je činnosť súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Podstatná časť odvolacích námietok odporcu sa týka práve dokazovania, a to jeho procesnoprávnej stránky, keď odporca namieta nevierohodnosť dôkazov, nezákonnosť dôkazov (porušenie mlčanlivosti advokátom), ako aj nedostatky pri hodnotení dôkazov zo strany prvostupňového súdu. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci, namieta, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie rozhodných skutočností.
Základnou povinnosťou účastníka konania, a to najmä navrhovateľa je povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých navrhovateľ odvodzuje svoje právo alebo povinnosť odporcu. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako povinnosť účastníka konania, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť takých svojich tvrdení, ktoré sú relevantné a sú teda spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie súdu.
Navrhovateľka sa na základe žaloby domáhala od odporcu zaplatenia sumy 21.700,- eur s príslušenstvom z titulu pôžičky. V súčasnosti prebieha konanie už iba o zaplatenie sumy 15.000,- eur s príslušenstvom z dôvodu, že o sume 1.700,- eur bolo právoplatne rozhodnuté prvým rozsudkom okresného súdu zamietnutím žaloby a vo vzťahu k sume 5.000,- eur mimo príslušenstva došlo k späťvzatiu návrhu a k čiastočnému zastaveniu konania z dôvodu dobrovoľného plnenia odporcu v priebehu konania.
Pokiaľ ide o zostávajúcu časť predmetu konania vo výške 15.000,- eur, táto pozostáva z viacerých dielčich súm, ktoré mala navrhovateľka poskytnúť odporcovi ako pôžičku a ktoré sú dostatočne špecifikované v prvostupňovom rozhodnutí.
Predmet konania tak, ako ho vymedzila navrhovateľka v žalobe uvedením skutkových tvrdení a petitu žaloby, určuje aj predmet dokazovania. Ako krajský súd uviedol už v skôr zrušenom rozhodnutí okresného súdu, dôkaznou povinnosťou navrhovateľky bolo preukázať, že odporcovi poskytla peniaze v požadovanej výške dočasne, teda so záväzkom odporcu tieto peňažné prostriedky vrátiť. Ako tiež
odvolací súd poukázal už v zrušujúcom uznesení, zmluva o pôžičke môže byť uzatvorená ústnou formou. V prípade takéhoto uzatvorenia zmluvy je dôkazná situácia veriteľa zložitejšia a musí bezpochyby preukázať, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke a že podľa nej bolo dlžníkovi plnené.
Zákon nepredpisuje, akou formou má účastník uniesť dôkazné bremeno a ani dôkazné prostriedky zákon taxatívne nevymenúva. Z hľadiska teoretického rozčlenenia môžeme hovoriť o priamych dôkazoch, ktoré priamo potvrdzujú dokazovanú skutočnosť a o nepriamych dôkazoch, ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť prostredníctvom inej skutočnosti, ktorá s dokazovanou súvisí len nepriamo. Nepriame dôkazy nemajú dôkaznú silu ako dôkazy priame. Možno povedať, že jeden nepriamy dôkaz nestačí a dôkaznú silu má len v spojení s inými skutočnosťami a dôkazmi. To však neznamená, že aj nepriamymi dôkazmi nemožno tvrdenú skutočnosť preukázať. Nepriame dôkazy musia však tvoriť sústavu, harmonický celok. Každý nepriamy dôkaz musí byť nepochybne preukázaný. Sústava nepriamych dôkazov musí byť uzavretá. To znamená, že dôkazy vo svojom súhrne musia viesť k jedinému záveru a musia vylučovať iný záver.
Osobitosťou dôkaznej situácie v danej veci je aj skutočnosť, že v čase tvrdenej pôžičky žili účastníci v partnerskom vzťahu a starali sa o výchovu spoločného dieťaťa. Je potom pochopiteľné, že ich vzájomné vzťahy vychádzali v tom čase z dôvery v spôsob konania druhej zmluvnej strany, čo je pochopiteľné aj vo vzťahu k dôkaznej núdzi navrhovateľky preukázať tvrdené skutočnosti priamymi dôkazmi.
Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že navrhovateľka preukázala dôkazné bremeno a sériou vykonaných nepriamych dôkazov, ktoré tvoria harmonický celok, sú nerozporné a do seba zapadajú, preukázala poskytnutie finančných prostriedkov v požadovanej výške odporcovi, ako aj dočasnosť ich poskytnutia.
Hodnotenie dôkazov je činnosťou súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti, zákonnosti a dôležitosti pre ustálenie skutkového stavu, z ktorého následne vychádza pri právnom hodnotení a rozhodnutí. Hodnotenie dôkazov je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.). Zásada voľného hodnotenia dôkazov však neznamená ľubovôľu ich hodnotenia. Súd je pri svojich úvahách obmedzovaný povinnosťami postupovať podľa pravidiel formálnej, ako aj dialektickej logiky a táto musí byť založená na logickom úsudku. Okresný súd však podľa uvedených zásad postupoval, keď hodnotil každý dôkaz najskôr jednotlivo a následne všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Súd pri každom z vykonaných dôkazov vyhodnotil jeho pravdivosť a vierohodnosť, ako aj vzájomnú nadväznosť a súladnosť vykonaných dôkazov.
Pokiaľ ide o odovzdanie finančných prostriedkov v súhrnnej výške 15.000,- eur odporcovi, navrhovateľka predložila rad listinných dôkazov, majúcich charakter nepriamych dôkazov, ktorými preukázala, že v uvedenom časovom období, keď malo dôjsť k poskytnutiu peňažných prostriedkov odporcovi, disponovala hotovosťou, keď v bezprostrednej časovej súvislosti tvrdené sumy vybrala z účtu, patriaceho navrhovateľke alebo jej dcére s výnimkou hotovosti 3.000,- eur. Odovzdanie finančnej hotovosti zo strany navrhovateľky vo výške 700,- eur, ktorú mal odporca použiť na nákup Felície, rozporované zo strany odporcu nebolo. Samozrejme, že tieto nepriame dôkazy sami o sebe nepreukazujú odovzdanie uvedených súm navrhovateľovi, v spojení s ostatnými vykonanými nepriamymi dôkazmi, zapadajú do sústavy tvrdení navrhovateľky a vedú k záveru o odovzdaní hotovosti navrhovateľkou odporcovi.
Všetci vypočutí svedkovia na návrh navrhovateľky, a to Z. S., Y. S., S. X., Y. K. a V. Y. potvrdili vedomosť o poskytnutí finančných prostriedkov zo strany navrhovateľky odporcovi vo výške minimálne 20.000,- eur, ktorá suma zahŕňala aj sumu 5.000,- eur, o ktorej sa účastníci v priebehu konania dohodli a na základe plnenia odporcu v tejto časti bol zobratý návrh späť a konanie zastavené. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal detailami jednotlivých týchto výpovedí, ktorí podrobne vypovedali o okolnostiach, za akých sa dozvedeli o plnení navrhovateľky voči odporcovi vo výške minimálne 20.000,- eur, ako aj o kauze týchto plnení. Z ich výpovedí jednoznačne vyplýva, že išlo o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov vo forme pôžičky. Hoci títo svedkovia neboli priamo pri odovzdaní finančnej hotovosti, viacerí sa dozvedeli o okolnosti pôžičky od samotného odporcu. Ide o osoby, ktoré sa s navrhovateľkou, ako aj s odporcom v rozhodnej dobe, keď malo dôjsť k poskytnutiu a vráteniu finančných prostriedkov, stretávali. Ich výpovede sú presvedčivé, pretože aj v prípade, že títo svedkovia boli
vypočutí opakovane, na svojich výpovediach zotrvali. Pri podrobnejšom výsluchu sa od svojich výpovedí neodchýlili a ich výpovede do seba zapadajú, tvoria uzavretý celok, nie sú v nich žiadne rozpory, ktoré by mohli viesť k záveru o ich nevierohodnosti. Odporca, ktorý bol prítomný pri výsluchoch jednotlivých svedkov, nijako ich svedecké výpovede nerozporoval, prípadne ich nekonfrontoval otázkami, z ktorých by mohol súd vyvodiť záver o nepravdivosti týchto svedeckých výpovedí.
Viacerí z vypočutých svedkov sú v blízkom príbuzenskom vzťahu k navrhovateľke (Z. S., Y. S.), ale boli vypočutí aj svedkovia, ktorí majú vzťah k obom účastníkom konania. Napriek tomu všetci zhodne vypovedali o okolnostiach požičania peňazí navrhovateľkou odporcovi a ich výpovede v časových a vecných súvislostiach do seba zapadajú a tvoria logický celok bez vnútorných rozporov.
Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkovi konania, prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu sa pri výpovedi a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, čím odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú). Celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností.
Okresný súd svedecké výpovede vyhodnotil v zmysle uvedených zásad, pričom dospel k správnemu záveru o vierohodnosti týchto svedeckých výpovedí. Samotná skutočnosť blízkeho príbuzenského vzťahu, prípadne iného blízkeho vzťahu k účastníkovi nemôže byť dôvodom vyhodnotenia jeho výpovede ako nevierohodnej.
Pokiaľ ide o výpoveď svedka JUDr. Z. S., odporca namieta nezákonnosť vykonania tohto dôkazu, keď svedok vypovedal o okolnostiach, o ktorých sa mal dozvedieť ako advokát a bol viazaný zákonnou povinnosťou mlčanlivosti, vyplývajúcou z § 23 ods. 1 Zákona o advokácii.
Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením odporcu, že ak sa svedok dozvedel o skutočnostiach, ktoré tvoria predmet dokazovania v súvislosti s výkonom advokácie, nemôže o týchto skutočnostiach vypovedať bez toho, že by bol povinnosti mlčanlivosti zbavený svojím klientom. Dôkaz získaný porušením zásady mlčanlivosti by tak bol nezákonný a súd by na tento dôkaz nemohol prihliadať.
Odvolací súd však poukazuje na rozpornosť postupu odporcu, keď na jednej strane tvrdí, že svedka Z.. S. (s ktorým sa stretával v rozhodnom období v súvislosti s blízkym vzťahom k navrhovateľke, ktorá bola v rozhodnom čase partnerkou odporcu), nepožiadal o žiadnu právnu službu, na druhej strane tvrdí, že svedok S. porušil zákaz mlčanlivosti v zmysle Zákona o advokácii.
Vyhodnotiac však skutočnosti, o ktorých vypovedal svedok S. odvolací súd mal za to, že zo strany Z.. S. nedošlo k poskytnutiu služieb v zmysle Zákona o advokácii, a preto nedošlo ani k porušeniu povinnosti mlčanlivosti, na ktoré ho Zákon o advokácii ako advokáta zaväzuje.
Pokiaľ sa týka skutočností, o ktorých vypovedal svedok Z.. S., časť týchto skutočností sa týkala informácií, o ktorých sa dozvedel v dôsledku blízkeho vzťahu s navrhovateľkou a odporcom, ktorí spolu žili a navštevovali sa s rodinou Z.. S., keď sestra navrhovateľky je manželkou Z.. S.. Pokiaľ aj svedok poskytoval určité poradenstvo odporcovi, podľa názoru odvolacieho súdu sa jednalo o neformálne poradenstvo, založené na blízkych vzťahoch účastníkov bez toho, že by došlo k poskytnutiu advokátskych služieb v zmysle Zákona o advokácii, aj s poukazom na to, že stretnutia svedka a odporcu prebiehali v rodinnom prostredí, resp. stretnutiach založených na blízkych rodinných a priateľských vzťahoch. V konaní nebolo preukázané uzatvorenie dohody o poskytovaní právnych služieb medzi svedkom Z.. S. a odporcom.
Pokiaľ ide o poskytovanie služieb navrhovateľke, keď v zmysle výpovede navrhovateľky, ako aj samotného svedka Z.. S. jej mal vyhotoviť dohodu o uznaní dlhu, ide tu o vzťah medzi navrhovateľkou a Z.. S., kde pokiaľ služby podľa Zákona o advokácii boli poskytnuté, povinnosť mlčanlivosti je tu stanovená v prospech navrhovateľky, u ktorej nie je vylúčené, za predpokladu, že by išlo o poskytnutie takýchto služieb, že svedka povinnosti mlčanlivosti zbavila.
Odporca, ani jeho právny zástupca, hoci boli pri opakovaných výsluchoch svedka S. prítomní, nenamietali porušenie zásady mlčanlivosti, ani inak svedeckú výpoveď nerozporovali. Z tohto hľadiska potom námietka odporcu je novou skutočnosťou v zmysle ust. §215a O.s.p.
Odporca okresnému súdu vytýka, že zameral dokazovanie na skutočnosti, ktoré netvorili predmet dokazovania a s vecou nesúviseli. Okresný súd uskutočnil rozsiahle výsluchy svedkov, keď sa nezameral len na základné preukazované skutočnosti, či došlo k odovzdaniu peňazí zo strany navrhovateľky odporcovi a či existovala dohoda o vrátení peňazí, ale zameral dokazovanie na širšie súvislosti veci, a to predovšetkým na motív a kauzu pôžičky, ako aj zisťovanie celkovej finančnej situácie odporcu. Takýto postup okresného súdu považuje odvolací súd za správny, pretože osvetlil všetky súvislosti prejednávanej veci a zistenie finančnej situácie odporcu, ako aj dôvod a bližšie okolnosti požičania jednotlivých súm peňazí preukázali vzájomné súvislosti a pospájali jednotlivé nepriame dôkazy do uzavretého a logického celku.
Práve pri zisťovaní súvislostí vyšlo najavo, že jednotliví svedkovia poznali informácie zo súkromného života účastníkov, vypovedali zhodne nielen o požičaní peňazí navrhovateľkou odporcovi v súhrnnej výške minimálne 20.000,- eur, ale aj o finančnej situácii odporcu, keď jednotliví svedkovia zhodne uviedli, že špecifikovaná časť finančných prostriedkov bola poskytnutá na účel zabezpečenia kúpy pozemku od otca odporcu, ku ktorej skutočnosti aj došlo, ako to vyplýva z preukázanej kúpnej zmluvy zavkladovanej pod V 2772/08, na základe ktorej mal odporca vyplatiť svojmu otcovi ako predávajúcemu sumu 26.000,- Sk.
Z vykonaných dôkazov nepochybne vyplýva, že odporca po tom, ako začal stavať rodinný dom, nemal dostatočnú hotovosť. Hoci odporca tvrdil, že na zabezpečenie započatia výstavby si požičal od svojho priateľa Y. I., vykonaním výsluchu svedka sa tieto skutočnosti nepotvrdili. V čase, keď uzatvoril odporca zmluvu o úvere s bankou, stavba v právnom zmysle už existovala, keďže sa stala predmetom zálohu. Práve v tomto období malo dôjsť zo strany navrhovateľky k požičaniu ďalších súm odporcovi (okrem pôžičky na Felíciu a na pozemok, ktorými sa odvolací súd zaoberal už vyššie). Vychádzajúc potom z listinných dôkazov predložených navrhovateľkou preukazujúcich výber finančnej hotovosti z vkladnej knižky, vykonaných svedeckých výpovedí, ktoré potvrdili existenciu pôžičky odporcu od navrhovateľky minimálne vo výške 20.000,- eur, prihliadnuc na finančnú situáciu odporcu, z vykonaných nepriamych dôkazov možno vyvodiť záver o odovzdaní peňažných prostriedkov v požadovanej výške 15.000,- eur navrhovateľkou odporcovi.
Sústavu nepriamych dôkazov podporuje aj e-mailová komunikácia medzi navrhovateľkou a odporcom. Odvolací súd nemá pochybnosti o autentickosti tejto e-mailovej komunikácie, keď je nesporné, že navrhovateľka na adresu odporcu odoslala návrh dohody o uznaní záväzku, čo odporca potvrdil. Odporca namieta, že z jeho e-mailu nedošlo k odoslaniu obsahovo pozmenenej dohody o uznaní záväzku navrhovateľke, ktorú navrhovateľka v konaní predložila. Tvrdenia odporcu tu vyznievajú nedôveryhodne, keď išlo o odoslanie e-mailu z adresy, ktorú odporca používal, a hoci namieta zneužitie hesla, prihliadnuc na ostatné vykonané dôkazy je pravdepodobné, že uvedený e-mail, v ktorom deklaroval výšku dlhu z titulu pôžičky vo vzťahu k navrhovateľke vo výške 20.000,- eur, odoslal, zmeniac iba okolnosti zriadenia záložného práva na jeho nehnuteľnostiach, nie v prospech navrhovateľky, ale v prospech ich spoločnej dcéry. V čase, keď malo dôjsť k odoslaniu tohto e-mailu, odporca totiž aj pred vypočutými svedkami deklaroval zhodne s navrhovaným textom dohody, ktorý odporca nerozporoval, sumu pôžičky vo výške najmenej 20.000,- eur aj v okruhu svojich známych, ako aj deklaroval svoju povinnosť tieto peniaze navrhovateľke vrátiť.
Listinné dôkazy predložené navrhovateľkou, vykonané svedecké výpovede a e-mailová komunikácia medzi účastníkmi tak potvrdili tvrdenia navrhovateľky uvedené v žalobe, ako aj jej výpovedi, že odporcovi postupne odovzdala sumu 20.000,- eur (z ktorej sumy je predmetom rozhodovania už iba suma 15.000 eur), pozostávajúcu z jednotlivých čiastkových plnení uvedených v žalobe, ktorú sa odporca zaviazal jej na požiadanie vrátiť.
Navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno a preukázala, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o pôžičke, keď preukázala podstatné náležitosti tejto zmluvy, a to poskytnutie finančných prostriedkov, ako aj dočasnosť ich použitia.
Odporca je tak povinný vrátiť navrhovateľke z titulu pôžičky sumu 15.000,- eur spolu so zákonným úrokom z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rovnako je povinný navrhovateľke zaplatiť úrok z omeškania aj zo sumy 5.000,- eur, ktorej požičanie v priebehu konania uznal a v ktorej časti došlo z dôvodu plnenia k späťvzatiu návrhu a čiastočnému zastaveniu konania, a to počas jeho omeškania.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo veci samej ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, odvolací súd pristúpil k zrušeniu rozsudku v tejto časti z dôvodu predčasnosti právneho posúdenia, keď okresný súd sa dostatočne nezaoberal účelnosťou vynaložených trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia.
Pokiaľ ide o vykonané úkony právnej služby, odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti priznania odmeny za úkony právnej služby, spočívajúce v spísaní žaloby a prvej porady s klientom, úkonoch spojených s účasťou na pojednávaní a vo vzťahu k podávaniu opravných prostriedkov. Pokiaľ však ide o úkony právnej služby spočívajúce v ďalších poradách s klientom, tieto nemôžu byť priznávané automaticky, ale okresný súd sa musí dôsledne vyporiadať s účelnosťou ich vynaloženia, keď takýto úkon možno považovať za účelný iba v prípade, ak je daná súvislosť uvedených úkonov právnej služby s následnými úkonmi právnej služby. Rovnako je potrebné, aby okresný súd prehodnotil výšku odmeny za úkon odvolanie voči rozsudku zo dňa 30.04.2013 z dôvodu, že nešlo o odvolanie vo veci samej, ale odvolanie proti výroku o náhrade trov konania. Zároveň je potrebné posúdiť účelnosť vykonania úkonu v návrhu na vykonanie dôkazov zo dňa 25.10.2013.
Okresný súd doposiaľ účelnosť vykonania týchto úkonov nevyhodnotil, a preto je jeho rozhodnutie vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia v tomto smere nepreskúmateľné.
Povinnosťou okresného súdu bude preto v zmysle uvedených zásad vydať nové rozhodnutie o trovách prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok prípustný nie je.