Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/3/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: Z. M., nar. X.X.XXXX, O., M. G. XX, právne zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA VAĽO & PARTNERS s.r.o., IČO: 36868434, so sídlom Prešov, Konštantínova 3, proti žalovanému: Bemaco, spol. s r.o., IČO: 36479594, Prešov, Železničiarska 21/ A, zastúpený advokátom JUDr. Jozefom Tomkom, advokátom AK so sídlom Prešove, Florianova 2, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -117 zo dňa 14.1.2014 jednomyseľne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 419,34 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa , listom žalovaného zo dňa 3.4.2012 je neplatné, a pracovný pomer naďalej trvá. Súčasne zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 622,21 eur.

V dôvodoch tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa , listom označeným ako výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu vážneho porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 3.4.2012, ktorú žalobca prevzal dňa 10.4.2002 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. V návrhu uviedol, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2009 uzatvorenej na dobu neurčitú v pozícii majster s miestom výkonu práce O., C. G..X. Dňa 11.3.2012 žalovaný zaslal žalobcovi dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú žalobca nikdy nepodpísal. Dňa 29.3.2012 žalobca vyzval žalovaného na prehodnotenie protiprávneho stavu a oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával v zmysle pracovnej zmluvy. Žalovaný však do podania návrhu žalobcovi neoznámil, aby nastúpil do zamestnania, ale naopak zaslal žalobcovi predmetnú výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 10.4.2012. Žalobcovi bolo dňa 10.4.2012 doručené okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu vážneho porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 3.4.2012 s poukazom na ustanovenie .

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca a žalovaný uzavreli pracovnú zmluvu podľa ust. a nasl. zo dňa 1.7.2009, v zmysle ktorej žalobca vykonával pre žalovaného prácu majstra s miestom výkonu práce C. G.. X v O.. Pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitú dobu s nástupom do práce od 1.7.2009. Podľa článku

I. bod 5. pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodín týždenne, pričom začiatok a koniec pracovnej doby mal byť stanovený po vzájomnej dohode.

Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 3.4.2012 súd zistil, že žalovaný doručoval žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu vážneho porušenia pracovnej disciplíny, konkretizované ustanovením z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 2.4.2012 a dňa 3.4.2012 nenastúpil do práce s tým, že pracovný pomer končí okamžite dňom 3.4.2012.

Žalobca predložil listinný dôkaz, a to dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.1.2012 v zmysle, ktorej sa mal skončiť pracovný pomer k uvedenému dňu, a to bez uvedenia dôvodu a bez nároku na odstupné, ktorá však je opatrená len podpisom a pečiatkou žalovaného, a nie je tam podpis žalobcu. Výzvou na umožnenie nástupu do zamestnania a sťažnosťou na hrubé porušenie pracovných predpisov zo dňa 29.3.2012, žalobca oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával nakoľko neakceptuje skutočnosti tvrdené žalovaným, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou ku dňu 31.1.2012, pretože túto dohodu nikdy nepodpísal ani nevyjadril svoj súhlas. Táto výzva bola doručená žalovanému 30.3.2012.

Z listinného dôkazu zo dňa 11.4.2012 súd zistil, že žalobca opätovne adresoval žalovanému výzvu na umožnenie nástupu do zamestnania, keďže neakceptuje okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 3.4.2012, ktoré prevzal 10.4.2012 a žiadal, aby ho naďalej zamestnával. V predmetnej výzve žalobca poukázal na to, že dňa 11.4.2012 upravil svoju žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá bola v tom čase vedená na Okresnom súde v Prešove pod sp.zn. , predmetná výzva bola žalovanému doručená dňa 13.4.2012.

Z výpovede žalobcu súd zistil, že dňa 2.3.2012 sa tento stretol s konateľom žalovaného, ktorý mu oznámil, že dňa 31.1.2012 bol s ním skončený pracovný pomer a bolo mu navrhnuté, aby podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru so spätnou účinnosťou ku dňu 31.1.2012, s čím ale nesúhlasil. Následne sa dohodol s konateľom spoločnosti, že sa stretnú dňa 9.3.2012 v spoločnosti, kde prítomný konateľ nebol, žalobca sa stretol s ekonómkou, ktorá mu o okrem vyplatenia mzdy za mesiac január a podpisu zápisníka bezpečnosti práce, opätovne predkladala dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorú odmietol podpísať. Do 12.3.2012, nemal od zamestnávateľa žiadne informácie, a preto podal podnet na inšpektorát práce, kde mu bolo odporúčané, aby vec riešil súdnou cestou. Následne dohoda o skončení pracovného pomeru mu bola doručená zamestnávateľom 21.3.2012. Dňa 28.3.2012 podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou. Zamestnávateľ mu dňa 10.4.2012 doručil výpoveď z pracovného pomeru, ktorej neplatnosti sa dovoláva v tomto konaní. Vo výpovedi potvrdil, že do práce prestal chodiť od 21.3.2012, kedy mu bola doručená dohoda o skončení pracovného pomeru. Následne výzvou zo dňa 29.3.2012 ako aj zo dňa 10.4.2012 žiadal zamestnávateľa, aby mu umožnil nástup do práce.

Z výpovede svedkyne B. Z. súd zistil, že viacerí zamestnanci žalovaného, nielen žalobca, vykonávali špecifickú činnosť s tým, že mali zníženú pracovnú schopnosť a mali poskytnutú možnosť pracovať doma, s tým, že v prípade potreby boli telefonicky vyzvaní dostaviť sa na prevádzku. Potvrdila, že zabezpečovala telefonicky prítomnosť niektorých zamestnancov na pracovisku, pričom žalobca patril medzi takýchto zamestnancov. Podľa jej svedeckej výpovede patril k tým zamestnancom, ktorí sa o svoju prácu aktívne zaujímali, vedel vopred, kedy je nevyhnutné, aby sa dostavil na prevádzku. Na druhej strane, však vzhľadom na svoje zdravotné ťažkosti bolo treba prihliadať na jeho zdravotný stav, keďže mal zníženú pracovnú schopnosť. Formálne sa evidovala dochádzka týchto pracovníkov 8 hodín denne, a na prevádzke bolo 15 takýchto pracovníkov so zníženou pracovnou schopnosťou. Niektorí mali stanovenú štvorhodinovú pracovnú dobu, iní šesťhodinovú pracovnú dobu, pričom príchod a odchod do práce nebol striktne stanovený. V čase, keď na prevádzke vykonával prácu žalobca bol evidovaný v zázname o dochádzke, v čase kedy vykonával prácu v kancelárií, evidovala mu dochádzku ona.

Z výpovede konateľa žalovanej obchodnej spoločnosti Ing. L. C., súd zistil, že v januári 2012, sa stretol so žalobcom a navrhol mu rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Podľa tvrdenia konateľa sa dohodli na ukončení spolupráce a odkázal žalobcu na ekonomické oddelenie, s tým, aby boli vybavené písomné záležitosti ohľadom skončenia pracovného pomeru. Okolo 15.2.2012 ho navštívil žalobca s tým, že má problém dodržať dohodu o skončení pracovného pomeru a neskôr už komunikovali len

prostredníctvom právneho zástupcu a na súde. Uviedol, že očakával nástup žalobcu do zamestnania od apríla 2012, avšak k jeho nástupu nedošlo, a z týchto dôvodov pristúpili ku skončeniu pracovného pomeru formou okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny, a to z dôvodu absencie na pracovisku v dňoch 2.4.2012 a 3.4.2012. Pokiaľ ide pracovný čas žalobcu uviedol, že prevádzka dielne mala pracovný čas od 7,00 hod. do 15,00 hod.. Žalobca si mal plniť činnosť spojenú s vedením tejto dielne prípadne povinnosti spojené so zastupovaním samotného konateľa. Potvrdil, že žalobca vykonával svoju prácu v priestoroch dielne, prípadne v sídle firmy na J. ulici, kde zabezpečoval administratívne práce. Potvrdil, že svedkyňa B. Z. ho mohla využívať aj na administratívne práce. V ďalšom konateľ žalovanej spoločnosti poukázal na to, že žalobca nerešpektoval ústnu dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.1.2012, následne nechodil do zamestnania od 1.2.2012, oznámil polícii, že mu nebola vyplatená mzda, ako aj na inšpektoráte práce, a preto očakával, že od 1.4.2012 nastúpi do zamestnania. Bola mu zaslaná výzva, ktorú nerešpektoval a následne došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, ktorého neplatnosti sa v konaní domáha. Konateľ Ing. L. C. sa vyjadril v tom zmysle, že ak žalobca neakceptoval skončenie pracovného pomeru dohodou, bolo jeho povinnosťou od 1.2.2012 nastúpiť do práce.

Z výsluchu svedka O. Y. súd zistil, že tento pracoval u žalovaného s tým, že prácu zadeľovala väčšinou B. Z., pracovný čas nebol striktne stanovený a na pracovisko sa dostavil pokiaľ bol vyzvaný tak urobiť, pričom jeho pracovný čas trval od 2 do 4 hodín.

V ďalšom odôvodnení rozsudku súd citoval ustanovenie , , ustanovenie , ustanovenie , ustanovenie , ustanovenie až 4, ustanovenie a v tejto súvislosti konštatoval, že povinnosťou súdu bolo v zmysle citovaných zákonných ustanovení skúmať nielen hmotno-právne, ale aj formálne náležitosti skončenia pracovného pomeru, ak sa konanie týka jeho neplatnosti. Ak je nesplnenie náležitostí jednostranného právneho úkonu sankcionované neplatnosťou, neostáva iné, ako túto neplatnosť vysloviť bez ohľadu na to, či sú splnené hmotnoprávne podmienky takéhoto úkonu. Súd sa zaoberal formálnymi náležitosťami skončenia pracovného pomeru, a dospel k záveru, že tieto boli splnené. Zrušovací prejav bol písomný, podpísaný, skutkovo riadne vymedzený.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v čase pred výpoveďou z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 3.4.2012, žalovaný navrhol žalobcovi skončenie pracovného pomeru dohodou, ktorá zo strany žalobcu akceptovaná nebola, čo oznámil žalobca žalovanému ústne, napriek tomu mu bola dňa 21.3.2012 písomne doručená, preto listom zo dňa 29.3.2012 vyzval žalovaného, aby mu umožnil naďalej pracovať s doterajším pracovným zaradením, a táto výzva bola žalovanému doručená 30.3.2012. Napriek tomuto, že nebolo doriešené skončenie pracovného pomeru

- dohodou, navrhované zo strany žalovaného, bez ďalšieho žalovaný listom zo dňa 3.4.2012, doručil dňa 10.4.2012 žalobcovi výpoveď z dôvodu absencie na pracovisku dňa 2.4.2012 a dňa 3.4.2012 hodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.

V konaní mal súd za preukázané, že komunikácia medzi žalobcom a žalovaným o skončení pracovného pomeru prebiehala od januára 2012. Uvedenú skutočnosť žalovaný nepopieral, dokonca uviedol, že mal za to, že sa so žalobcom dohodol ústne na skončení pracovného pomeru - dohodou.

Súd mal preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný. Mal za nesporné to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 3.4.2012 je neplatné. Žalobca oznámil zamestnávateľovi po doručení dohody o skončení pracovného pomeru dňa 21.3.2012, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, a že pracovný pomer sa neskončil. Nebolo možné akceptovať obranu žalovaného, že mal za to, že sa ústne dohodol so žalobcom na skončení pracovného pomeru dohodou, ktorý ju však nedodržal, respektíve, že očakával nástup žalobcu do zamestnania vo februári, v marci aj v apríli. Žalobca bez zodpovedajúcej odpovede ako zamestnávateľa, ktorej sa dožadoval v písomnej výzve zo dňa 29.3.2012 nemohol vedieť, aký je postoj žalovaného. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalobcu vyzýval k nástupu do zamestnania.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa citoval ustanovenie , podľa ktorého odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, uzatvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a

pracovnou zmluvou, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Bolo pochopiteľné, že žalobca v čase trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou, bol v neistote (najmä pre viacnásobné naliehanie zamestnávateľa), a mal za to, že formálne mu zanikla pracovná povinnosť prácu vykonávať pre správanie žalovaného. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. v zmysle ktorého, ak prestal zamestnávateľ zamestnancovi prideľovať prácu (napríklad v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa), hoci zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, zamestnanec je povinný nastúpiť do práce potom, čo ho zamestnávateľ na to vyzval, a tak vyjadril ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu.

V danej právnej veci žalovaný nepreukázal žiadnym dôkazom, že pokiaľ nedošlo k dohode o skončení pracovného pomeru, že prejavil ochotu zamestnancovi opäť prideľovať prácu a z tohto dôvodu nebolo možné posúdiť konanie žalobcu ako neospravedlnené zameškanie v práci dňa 2.4.2012 a 3.4.2012 na základe, ktorého by bolo možné platne skončiť pracovný pomer pre porušenie pracovných povinností vyplývajúcich pre neho z pracovného pomeru podľa ustanovenia .

Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a o trovách konania rozhodol podľa , a , s tým, že trovy pozostávali z trov právneho zastúpenia a odmena bola vypočítaná podľa Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a to vo výške 622,21 eur.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol. Podľa žalovaného súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko vykonané dôkazy hodnotil jednostranne. Predovšetkým súd nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne B. Z., pretože táto úmyselne nesprávne uvádzala, že ako asistentka žalobcu mu dávala pokyny a určovala nástup do práce. Bolo preukázané pracovnou zmluvou svedkyne Z., a obsahom jej pracovnej náplne, že táto ako asistentka žalobcu mala plniť pokyny žalobcu a nie naopak. Rovnako bolo preukázané ukončenie pracovného pomeru, že v čase výpovede už nebola svedkyňa asistentkou žalobcu, a nemala zmluvný vzťah so žalovanou spoločnosťou. Podľa žalovaného súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď sa priklonil na stranu žalobcu, ktorý tvrdil, že do zamestnania nechodil, lebo mu žalovaný neodpovedal na jeho výzvy, že chce nastúpiť do zamestnania. Pravdou je, že žalobcovi na základe ústnej dohody bol zaslaný návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou. K podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo, a preto nebol dôvod vyhovieť výzve žalobcu na to, aby mu bol umožnený nástup do zamestnania keďže pracovný pomer trval, a žalobca ako zamestnanec mal chodiť do práce. Žalobca nepreukázal, aby v plnení povinností zamestnanca mu bránili objektívne okolnosti, ktoré nemohol prekonať, preto zavinenie na nesplnení povinnosti je dané vo forme priameho úmyslu, keďže vedel, že svojim konaním môže porušiť pracovnú disciplínu a pre prípad, že ju poruší bol s tým uzrozumený. Skutočnosť, že dňa 2.4.2012 a 3.4.2012 nenastúpil do práce považoval žalovaný za zavinené porušenie pracovnej disciplíny. Za situácie, kedy žalobca nechodil do práce bol s ním správne ukončený pracovný pomer okamžite, nakoľko takéto porušenie pracovnej disciplíny možno považovať za zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti rozsudok NS SR sp. zn. . Súd konštatoval, že žalobca oprávnene nadobudol dojem, že neplatná dohoda o skončení pracovného pomeru je platná, a preto z jeho strany bolo oprávnené požadovať od žalovaného, aby mu tento určil nástup do práce. Nijakým spôsobom však nebolo zo strany žalobcu preukázané, aby mu žalovaný v nástupe do práce bránil. Bolo povinnosťou žalobcu dokázať túto skutočnosť, a preto sa súd nemal uspokojiť len s jeho tvrdením, že tento zasielal listy, a že ho žalovaný mal vyzvať na nástup do práce. V prerokovanej veci žalobca nemal dôvod sa domnievať, že jeho pracovný pomer je s ním skončený, pretože dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorá mu bola zaslaná, nebola ním podpísaná. Teda k dohode nedošlo. Podľa žalovaného súd nemohol urobiť záver v tom zmysle, že žalobca sa mohol domnievať, že pracovný pomer so žalovaným skončil na základe dohody.

Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 prejednal vec v medziach ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav, a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s vecne správnymi dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Napriek náležite zistenému skutkovému stavu odvolací súd doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, a to oboznámením spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. , z ktorého zistil, že v tejto veci bol zo strany žalobcu Z. M. podaný návrhu proti žalovanému BEMACO spol. s r.o., o určenie že rozviazanie pracovného pomeru dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.1.2012, ktorú žalobca prevzal 17.3.2012, podľa ktorej účastníci mali skončiť pracovný pomer ku dňu 31.1.2012 je neplatné, a pracovný pomer trvá naďalej. Z tohto spisu súd oboznámil uznesenie č.k. -36 zo dňa 4.7.2012, ktorým súd konanie zastavil, a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 412,22 eur na účet jeho právneho zástupcu. V dôvodoch tohto uznesenia súd konštatoval, že konal o žalobe podanej dňa 28.3.2012, ktorou sa žalobca domáhal neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a zaplatenia náhrady mzdy vo výške 1.000,- eur spolu s úrokom z omeškania. Ďalej sa v tomto uznesení uvádzalo, že k podaniu zo dňa 29.3.2012 rozšíril žalobca žalobu o náhradu mzdy, a tiež o žalobu o okamžité skončenie pracovného pomeru podľa listom označeným ako výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu vážneho porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 3.4.2012, ktorú prevzal 10.4.2012 je neplatné, a pracovný pomer trvá naďalej. Súd o návrhu žalobcu na zmenu návrhu rozhodol tak, že návrh zamietol uznesením zo dňa 24.4.2012 č.k. -28. Ďalej sa v dôvodoch tohto uznesenia uvádzalo, že písomným podaním zo dňa 29.6.2012 žalobca zobral žalobu v plnom rozsahu späť, z dôvodu, že mu žalovaný vyplatil mzdu za mesiac január 2012 a február 2012, na základe listu právneho zástupcu zo dňa 29.3.2012 tak, že ju poukázal dňa 5.4.2012 priamo na účet žalobcu, avšak neumožnil mu nastúpiť do práce. V dôsledku odvolania žalovaného bolo toto uznesenie preskúmané Krajským súdom v Prešove, avšak len ohľadne výroku o trovách prvostupňového konania s tým, že odvolací súd uznesením č.k. -43 zo dňa 27.9.2012 potvrdil uznesenie vo výroku o trovách prvostupňového konania a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Na odvolacom pojednávaní konateľ žalovanej spoločnosti potvrdil, že v januári 2012 sa dohodol so žalobcom na ukončení pracovného pomeru. Táto dohoda bola ústna s tým, že žalobca mal neskôr túto dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať. Žalobca však dohodu nepodpísal, avšak žalovaná spoločnosť mala za to, že pracovný pomer skončil, a preto odhlásila žalobcu zo sociálnej poisťovne, i zdravotnej poisťovne, teda z dôvodu, že pracovný pomer bol ukončený. Vo februári sa znovu stretol so žalobcom, ktorý predostrel požiadavku, že chce naďalej pracovať. Na to mu bolo oboznámené, že pracovný pomer skončil, že je odhlásený z jednotlivých poisťovní. V marci 2012 sa potom ešte niekoľkokrát stretli za tým účelom, aby žalobca sa jasne vyjadril, či končí alebo nekončí pracovný pomer, na čo reagoval tak, že okolo 25.3.2012 mu oznámil, že celú záležitosť odovzdal právnikovi a podal trestné oznámenie za nevyplatenie mzdy. Niekedy v marci sa mu ohlásila polícia v tom zmysle, že je podané trestné oznámenie kvôli nevyplateniu mzdy žalobcovi, pričom konateľ príslušnému policajtovi vysvetlil, že žalobca u žalovanej spoločnosti skončil pracovný pomer, a že je odhlásený z poisťovní. 29. alebo 28.3.2012 mu bol doručený list, v ktorom ho žalobca vyzval na zaplatenie mzdy, a to z dôvodu, že nebola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru, a teda, že je naďalej zamestnaný, a keďže žalovaná spoločnosť mu nevyplatila mzdu porušuje zákon. Konateľ spoločnosti potvrdil, že na konci marca roku 2012 žalobcovi hovoril, že v januári bol odhlásený z poisťovne z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Potom, čo mu bol 20. alebo 29.3.2012 doručený list od žalobcu, znova sa s ním stretol, a povedal mu, aby buď nastúpil do práce, alebo podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru a stiahne žalobu o jej neplatnosť. Po porade s právnym zástupcom čakal 3 - 4 dni, dokonca v mesiaci apríl 2012 bol znova žalobca prihlásený do jednotlivých poisťovní, a tiež bolo oznámené na úrade práce, že žalobca je zamestnancom žalovanej spoločnosti, za mesiac február a marec boli zaplatené odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, a tiež mu bola vyplatená mzda. Tak sa stalo 4. alebo 5.4.2012. Žalobca do práce nenastúpil, a preto s ním bol skončený pracovný pomer. Konateľ žalovanej spoločnosti potvrdil, že žalobca vedel o tom, že je odhlásený z jednotlivých poisťovní, a tiež z úradu práce.

Odvolací súd sa oboznámil s oznámením žalovaného Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Prešov- Juh z 5.4.2012 k veci ORP-595/JU-PO-2012, v ktorého prílohe bol zaslaný doklad o úhrade mzdy za obdobie január až marec 2012 pre Z. M. s tým, že úhrada prebehla 4.4.2012. Odvolací súd oboznámil zápočtový list vyhotovený 4.4.2012, ku ktorému bol pripojený podací lístok z 5.4.2012, ďalej zápočtový list z 10.4.2012 prevzatý žalobcom 16.4.2012, registračný list FO adresovaný sociálnej poisťovni, a prijatý 15.2.2012 s tým, že je oznámený zánik poistenia 31.1.2012, a na druhej strane listu je list žalovanej spoločnosti žalobcovi bez dátumu, kde sa oznamuje, že sa mu zasiela kópia potvrdenia zamestnávateľa na účely nároku na dávky v nezamestnanosti. Doklad bol doručený aj do sociálnej poisťovne, a rovnako v prílohe listu sú zaslané výplatné pásky za február až apríl 2012. Odvolací

súd oboznámil list žalovanej spoločnosti sociálnej poisťovni z 3.4.2012 vo veci žiadosti o zmeny dátumu na registračnom liste, jej požiadavka o zmeny dátumu odhlásenia z pracovného pomeru na registračnom liste Z. M., ktorého omylom spoločnosť odhlásila k 31.1.2012, pričom správny termín ukončenia pracovného pomeru je 3.4.2012.

Odvolací súd oboznámil list zo dňa 16.3.2012, ktorý žalobca prevzal 21.3.2012, a ktorý je podpísaný konateľom žalovanej spoločnosti. V tomto liste sa uvádza: Vzhľadom k tomu, že 31.1.2012 pri prevzatí zálohy sme sa ústne dohodli na skončení pracovného pomeru a podpise dokladov, do dnešného dňa ste sa v sídle firmy nezastavili, ani iným spôsobom nás nekontaktovali, preto Vám v prílohe listu zasielame zápočtový list ku skončenému pracovnému pomeru ku dňu 31.1.2012 a dohodu o skončení pracovného pomeru. Zároveň Vás prosím o zaslanie jedného vyhotovenia do sídla firmy.

Odvolací súd z uvedených listinných dôkazov, ktoré boli oboznámené na odvolacom pojednávaní dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že v období od januára až do okamžitého skončenia pracovného pomeru sa žalovaný ako zamestnávateľ mylne domnieval, že pracovný pomer so žalobcom skončil, a teda si neplnil povinnosť prideľovať žalobcovi prácu podľa pracovnej zmluvy, čo však má za následok, že žalovaný nemohol podľa pokynov zamestnávateľa konať osobne prácu podľa pracovnej zmluvy. Neobstojí preto názor, že žalovaný mal zotrvať na pracovisku po stanovenú pracovnú dobu v uvedenom období, pretože právne predpisy, konkrétne ustanovenie predpokladajú, že ten z účastníkov, ktorý spôsobil, že druhý z účastníkov nemôže plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru, alebo u ktorého inak nastala prekážka, ktorá bráni vo výkone práce, je povinný druhému z účastníkov vyjadriť ochotu plniť povinnosti vyplývajúce pre neho z pracovného pomeru, poprípade mu oznámiť odstránenie prekážky brániacej výkonu práce; pretože len ten z účastníkov, ktorý je ochotný plniť svoje povinnosti z pracovného pomeru sa môže domáhať tomu zodpovedajúceho plnenia po druhom účastníkovi. V prípade, že zamestnanec neprestal konať prácu pre zamestnávateľa na základe vlastného rozhodnutia, ale z iniciatívy zamestnávateľa, môže zamestnávateľa vyzvať k plneniu jeho povinností, avšak nie je povinný prideľovanie práce na zamestnávateľovi vyžadovať, ani sa zdržiavať po dobu, kedy zamestnávateľ neplní svoje povinnosti na mieste zamestnávateľom určenom. Z uvedeného vyplýva, že ak prestal zamestnávateľ v rozpore s ustanovením prideľovať žalovanému prácu (napr. v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa), hoci zamestnanec bol pripravený prácu konať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce potom, čo ho zamestnávateľ na to vyzval a vyjadril tak ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať. Nie je preto porušením pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy nedostavil do zamestnania, a po dobu trvania tejto prekážky na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval. To, že žalovaný mal za to, že so žalobcom pracovný pomer skončil v inkriminovanom období svedčí odhlásenie žalobcu z jednotlivých poisťovní i z úradu práce, a jeho znovu prihlásenie až v apríli 2012. Z týchto dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

V odvolacom konaní bol žalobca úspešný, a má preto právo na náhradu odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právnej služby, a to za 5 úkonov (vyjadrenie na odvolanie žalovaného zo dňa 3.6.2014, účasť na pojednávaní 25.9.2014, preloženie dôkazov zo dňa 3.11.2014, účasť na pojednávaní 5.11.2014, účasť na pojednávaní 3.12.2014). Tarifná odmena v danom prípade je 61,85 eur a k tomu režijný paušál 8,04 eur, spolu s DPH vo výške 69,89 eur je to suma 419,34 eur. V zmysle je žalobca povinný túto náhradu trov konania zaslať na účet právneho zástupcu žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.