Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_18CoE-107-2014.pdf
PDF · 87.08 KB
Case nature
Area
Subarea
18CoE/107/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., Advokátskou kanceláriou, Pribinova 25, Bratislava IČO: 36 865 141, proti povinnej E. M., nar. XX.X.XXXX, L.. Y. XX/XX, T. o vymoženie 2.367,89,-eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 4Er/303/2014-23 zo dňa 09.09.2014 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len "súd prvého stupňa“) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava zo dňa 05.03.2014 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženie sumy 2.367,89,-eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp.zn. SR 07173/13 zo dňa 10.10.2013. Súd prvého stupňa preskúmal priloženú zmluvu o úvere č. 701000974 zo dňa 18.07.2011 na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1400,-eur a povinný sa zaviazal vrátiť uvedenú čiastku oprávnenému spolu s príslušným poplatkom vo výške 1348,-eur v 12 mesačných splátkach po 229,-eur počnúc dňom 22.8.2011. Vzťah opraveného a povinného posúdil ako spotrebiteľský, kde povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá úverom zabezpečovala svoje potreby ako spotrebiteľ, kým oprávnený vystupoval v rámci podnikateľskej činnosti ako dodávateľ. Mal za to, že úver nebol poskytnutý podľa predmetnej zmluvy o úvere reálne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale týmto vyhlásením malo ísť s prihliadnutím na všetky okolnosti o obídenie zákonnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľského práva.
Následne citoval § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), § 52 ods.1 až 4, § 53 ods. 1,2,4 písm. r), a 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) a uviedol, že v čl. II. predloženej rozhodcovskej zmluvy sa účastníci dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenie práv z takto vzniknutej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom, alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, podľa toho, kde podá žalujúca strana žalobu. Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neprijateľnú podmienku a teda za neplatnú, a to z dôvodu, že nespĺňa podmienku individuálneho
dojednania. Vychádzal z ust. § 53 ods.2 OZ a bol to názoru, že, ak ma byť rozhodcovská zmluva resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, a teda ako individuálne dojednaná musí byť výsledkom slobodnej vôle zmluvných strán, čo v tomto prípade nebolo splnené, keďže povinnému neboli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie o možnosti voľby medzu viacerými riešeniami a informácie čo ktorá voľba konkrétne znamená. Z predloženej rozhodcovskej zmluvy nevyplynulo, že by povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Súd prvého stupňa uzavrel vec tým, že neplatná rozhodcovská zmluva nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejedanie veci, nakoľko rozhodoval organ, ktorý na to nemal právomoc, čo je jednou zo základných podmienok právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, na ktorú musí exekučný súd prihliadať pri posudzovaní žiadosti o udelenie poverenia. Na základe uvedených skutočnosti súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdny úradníkom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec, keď na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Na zistený skutkový stav súd správne aplikoval § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, pretože pri skúmaní materiálnej stránky exekučného titulu môže súd skúmať hmotnoprávne predpoklady (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Nemôže však skúmať samotné rozhodcovské konanie. V rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu. Aplikovaním ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd ukrátil účastníkov o ich práva a to hlavne o právo na prejednanie veci pred príslušným súdom. Postupom súdu došlo k nahradeniu konania o žalobe o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Odvolateľ taktiež poukázal na nedostatočne zistený skutkový stav prvostupňovým súdom, keď súd konštatoval, že nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva. On však uzatvára samostatné rozhodcovské zmluvy a v niektorých prípadoch sú rozhodcovské zmluvy obsiahnuté v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Súd to však nezisťoval a zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p..
Odvolací súd v zmysle zásad § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Pre posúdenie vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského podľa § 52 ods. 4 OZ je bezvýznamné to, že v zmluve je uvedený ako účel poskytnutia finančných prostriedkov „zamestnanie“. Rozhodujúce je to, či pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Ani v prípade, že by bol povinnému ako dlžníkovi skutočne poskytnutú úver za účelom zamestnania, neznamená to, že nejde o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zamestnanie nie je podnikateľskou činnosťou.
Z uvedeného je zrejmé, že aj napriek tomu, že v zmluve je uvedené, že finančné prostriedky sú poskytované na výkon zamestnania, dlžníkom z tejto zmluvy je spotrebiteľ a uzatvorená zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou tak, ako ju správne posúdil súd prvého stupňa.
Aj keď v tomto prípade je samotné vyznačenie účelu „zamestnanie“ bezvýznamné pre vyňatie tejto zmluvy z režimu spotrebiteľských zmlúv, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na vážne podozrenia z nekalých praktík oprávneného používaných pri vyznačovaní účelu uzatváraných zmlúv
- predbežné opatrenie Okresného súdu Prešov z 11.03.2011 č. k. 17C 45/2011-35 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 26.5.2011 č. k. 6Co 84/2011 o uložení povinnosti spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., aby sa uvedenej nekalej obchodnej praktiky zdržala. Otázku tendenčného postupu oprávneného pri vyznačovaní účelu úveru skúma aj Európska komisia a súd to má zistené z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo 7.júla 2011 č. 21349/2011 zaslaného súdom Slovenskej republiky.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej zmluvy. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej zmluvy (t.j. k 18.07.2011), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Pokiaľ odvolateľ poukázal na to, že rozhodcovská zmluva bola v tomto prípade samostatná a individuálne dohodnutá a účastníci ju uzatvorili slobodne a po zvážení všetkých náležitostí, tak k tomu odvolací súd poznamenáva, že rovnako ako samotná zmluva o úvere aj rozhodcovská zmluva sú spísané na predpísanom tlačive, ktorého obsah nemohol dlžník ovplyvniť a musel sa mu podriadiť.
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 M Cdo 9/2012). Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Súdna kontrola dopadá aj na za stavu, že zmluvný vzťah hlavný a vedľajší bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca (v danej veci predformulovaný na tlačive dodávateľa). Inak by aj napríklad záložné zmluvy, ktoré sa nachádzajú na ,,sólo“ tlačivách boli vylúčené zo súdnej kontroly. Podstatou individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná bez možnosti zmeny jej obsahu, a to je práve aj prípad typových rozhodcovských zmlúv, ktoré sa predkladajú spotrebiteľom na podpis a majú vyvolať dojem, že si ich vyžiadali spotrebitelia.
Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy odvolací súd vidí tiež v geografických dôvodoch v zmysle judikatúry súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno grupo editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť takmer 400 km (T. - F.) na rozhodcovské konanie je odradzujúca.
Vo svetle uvedených záverov správne súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné