Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_5CoCsp-36-2022.pdf
PDF · 115.75 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/36/2022
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu 365.bank, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO 31 340 890, zastúpeného SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO 36 853 186 proti žalovanému O. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, o zaplatenie 2.999,62 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 10Csp/27/2022-90 zo dňa 25. mája 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.269,05 eur, úrok 566,76 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1,34 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.271,90 eur od 16.05.2021 do 15.06.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.350,42 eur od 16.06.2021 do 15.07.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.430,22 eur od 16.07.2021 do 15.08.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.510,28 eur od 16.08.2021 do 15.09.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.591,12 eur od 16.09.2021 do 15.10.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.673,20 eur od 16.10.2021 do 15.11.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.755,63 eur od 16.11.2021 do 15.12.2021, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.839,26 eur od 16.12.2021 do 15.01.2022, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.923,32 eur od 16.01.2022 do 15.02.2022, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.008,20 eur od 16.02.2022 do 15.03.2022, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.094,84 eur od 16.03.2022 do 15.04.2022, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.181,39 eur od 16.04.2022 do 15.05.2022, vo výške 5 % ročne zo sumy 2.269,05 eur od 16.05.2022 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 55,60 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 2.999,62 eur s úrokom 598,84 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.999,62 eur od 15.05.2021 do zaplatenia, kapitalizovaného úroku z omeškania 12,43 eur a poplatku 36 eur za uplatnenie pohľadávky. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 31.07.2019 uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 3.300 eur. Keďže žalovaný úver riadne nesplácal, žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 14.04.2020. Žalovaný do zosplatnenia uhradil na úver sumu 381,56 eur, z čoho pripadlo na istinu 274,49 eur a na úroky 107,07 eur a o vyhlásení predčasnej splatnosti žalovaný uhradil sumu 25,89 eur, ktorú žalobca započítal na nesplatenú istinu. Istina pohľadávky predstavuje 2.999,62 eur (3.300 eur - 274,49 eur - 25,89 eur). Celkové úroky, ktoré mal na úver žalovaný zaplatiť predstavovali sumu 705,91 eur (celkové náklady 4.005,91 eur - istina 3.300 eur). Vzhľadom na doteraz zaplatené úroky predstavujú nezaplatené úroky sumu spolu 598,84 eur (705,91 eur - 107,07 eur). Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 31.07.2019 zmluvu o úvere, v zmysle ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 3.300 eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť v 42. splátkach, mesačne po 95,39 eur (v prípade poslednej splátky vo výške 24,92 eur). Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť bola určená vo výške 4.005,91 eur, úrok vo výške 11,50 % ročne, RPMN vo výške 12,20 %, priemerná RPMN 10,30 %, termín konečnej splatnosti úveru dňa 15.01.2023, doba trvania úveru bola dohodnutá na dobu určitú, do splatenia všetkých záväzkov dlžníka voči banke resp. v prípade riadneho splácania úveru do dňa uvedenom ako konečný termín splatnosti úveru. Žalovaný riadne úver nesplácal, zaplatil len 381,56 eur (splátky splatné dňa 15.08.2019, 15.09.2019, 15.10.2019 a 15.11.2019) z čoho na istinu pripadlo 274,49 eur a na úrok 107,07 eur. Dňa 14.05.2020 vykonal žalovaný ďalšiu úhradu, a to 25,89 eur, ktorá suma pripadla na úhradu istiny. Žalobca následne pre riadne nesplácanie úveru a po márnej výzve zo dňa 16.03.2020, ktorou vyzval žalovaného na riadne splácanie a upozornil ho, že inak je oprávnený úver zosplatniť, úver zosplatnil výzvou zo dňa 14.04.2020, ktorá výzva bola žalovanému odoslaná dňa 15.04.2020 a z dôvodu neprevzatia v odbernej lehote sa žalobcovi vrátila dňa 25.05.2020.
3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 37, § 43a ods. 2, § 45 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianky zákonník“). Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal splnenia povinnosti žalovaného splatiť celý zostatok úveru. Vzhľadom na konečnú splatnosť úveru dojednanú ku dňu 15.01.2023, je predpokladom vzniku nároku žalobcu na úhradu celého nesplateného zostatku úveru vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný uhradil poslednú splátku splatnú dňa 15.11.2019. Následne žalovaný úver už nesplácal. Žalobca prípisom zo dňa 16.03.2020, po vyše 3 mesiacoch od uhradenia poslednej splátky, vyzval žalovaného, aby v lehote 15 dní uhradil splatnú časť úveru s tým, že inak bude môcť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Predmetná výzva bola žalovanému doručená uplatnením fikcie dňa 23.04.2020. S poukazom na § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka žalobca mohol vyhlásiť predčasnú splatnosť celého úveru až po uplynutí 15 dní od uvedeného dátumu, čo pripadá na deň 09.05.2020. Žalobca však vyhlásil predčasnú splatnosť už podaním zo dňa 14.04.2020 označeným ako „Výzva na úhradu dlžnej sumy“, pričom urobil tak ešte predtým, než bola žalovanému doručená výzva na zaplatenie s upozornením o možnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti. Vzhľadom na uvedené je právny úkon žalobcu, ktorým vyhlásil predčasnú splatnosť v rozpore so zákonom a je v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Pokiaľ ide o doručenie výzvy, v zásade s ohľadom na ust. § 43a ods. 2 a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí pokiaľ ide o doručovanie zásielok, ktorých obsahom je hmotnoprávny úkon, že zásielka sa považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle vyjadrenom v tomto úkone, t. j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry dispozície adresáta (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2010). Zásielka s hmotnoprávnym úkonom sa bude považovať za doručenú, ak dôjde do poštovej schránky adresáta, a to bez ohľadu na to, či sa adresát oboznámi s jej obsahom. Vyššie uvedené neplatí, ak sa strany dohodli inak. V tomto prípade si strany dojednali odlišný postup pre doručovanie písomností. Tu súd poukázal na čl. 6.3. ii/ Obchodných podmienok, v zmysle ktorých v prípade, ak sa korešpondencia vráti späť žalobcovi pre jej nedoručiteľnosť, za deň doručenia sa považuje deň jej vrátenia banke. V prejednávanom prípade bola výzva ako nedoručená z adresy, ktorú uviedol žalovaný, vrátená dňa 23.04.2020. Nakoľko úver nebol predčasne riadne zosplatnený, žalobca má nárok iba na zaplatenie doposiaľ splatných a neuhradených splátok úveru. Ku dňu rozhodnutia súdu bolo splatných celkom 34 splátok. V zmysle rozpisu splátok podľa bodu 2.3 úverovej zmluvy bola istina splatná vo výške 2.569,43 eur a úrok vo výške 673,83 eur, čo je spolu 3.243,26 eur. Zároveň súčet splatnej istiny a úroku zodpovedá aj súčinu počtu splátok a výšky jednotlivej splátky (34 x 95,39 eur). Z prehľadu úverového účtu vyplynulo, že žalovaný zaplatil na istine sumu 274,49 eur a po zosplatnení ešte sumu 25,89 eur. V prípade úroku zaplatil sumu 107,07 eur. Vzhľadom na uvedené je výška doposiaľ nesplatenej istiny v sume 2.269,05 eur a výška nesplateného úroku v sume 566,76 eur. Žalobca si uplatnil aj kapitalizovaný úrok z omeškania za obdobie od 15.04.2020 do 14.05.2020 pri 5 % ročne vo výške 12,43 eur, a to zo sumy 3.025,51 eur. Súd zistil, že tento úrok bol rátaný za predpokladu, že došlo k zosplatneniu úveru. Nakoľko k nemu nedošlo, tak súd pri výpočte vychádzal zo splatnej a nezaplatenej istiny ku dňu 14.05.2020, t.j. zo sumy 338,48 eur (612,97 splatná istina - 274,49 zaplatená istina), z ktorých údajov mu vyšiel kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 1,34 eur. Súd zamietol žalobu v časti nákladov spojených s vymáhaním úveru vo výške 36 eur, za zasielané upomienky a zosplatňujúce výzvy žalovanému, žalobca v tejto časti neuniesol bremeno tvrdenia, keďže pravdivo a úplne neopísal všetky rozhodujúce skutkové okolnosti vo vzťahu k nákladom spojených s vymáhaním úveru. Súd tak žalovanému uložil povinnosť zaplatiť istinu vo výške
2.269,05 eur, úrok vo výške 566,76 eur, kapitalizovaný úrok z omeškania 1,34 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súd priznal žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne (§ 369 ods. 1, ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.), a to z výšky nesplatenej istiny, ktorá pripadala na ten ktorý konkrétny termín splátky. Začiatok omeškania je deň nasledujúci po dni splatnosti splátky až do termínu splatnosti ďalšej splátky. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok /ďalej len CSP/ . Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia spolu 3.646,89 eur s príslušenstvom. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie spolu 2.837,15 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Pomer úspechu a neúspechu je 77,80 % k 22,20 %. Čistý úspech žalobcu predstavuje 55,60 %, v ktorom rozsahu súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Dňa 31.07.2019 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému refinančný úver vo výške 3.300 eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v 42. mesačných splátkach vo výške 95,39 eur. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný žalobcovi vrátiť predstavovala sumu 4.005,91 eur. Žalovaný uhradil riadne iba prvé štyri splátky, následne sa dostal do omeškania, preto žalobca dňa 16.3.2020 v súlade s § 53 ods. 9 OZ adresoval žalovanému upozornenie na možnosť vyhlásiť úver za predčasne splatný. Poštová zásielka bola uložená na pošte dňa 19.3.2020, čím sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Ten si ju však po celú dobu trvania úložnej lehoty neprevzal. Následne po splnení všetkých zákonných predpokladov, listom zo dňa 14.4.2020 (odoslaným dňa 15.4.2020) žalobca úver predčasne zosplatnil. Keďže žalovaný úver nevrátil, žalobca uplatnil splatnú pohľadávku na súde. Súd prvej inštancie čiastočne zamietol žalobu napriek tomu, že žalovaný bol po celý čas pasívny a nárok žalobcu nepoprel. Procesný postup súdu zreteľne ignoruje a popiera § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Pri prejednacej zásade je vylúčené, aby súd iniciatívne nahrádzal procesnú činnosť strán, ktorá má smerovať k tvrdeniu rozhodujúcich skutočnosti a navrhovaniu dôkazov. V tomto prípade bolo výlučne povinnosťou žalovaného relevantným spôsobom spochybniť nárok žalobcu, prípadne iné okolnosti, ktoré predchádzali jeho uplatneniu na súde. Aktivistický prístup súdu prvej inštancie de facto vyžadoval, aby žalobca vyvracal absentujúcu procesnú obranu žalovaného (suplovanú súdom) a dodatočne preukázal svoje nesporné tvrdenia. Úlohou súdov nie je ani v spotrebiteľských sporoch aktívne vyhľadávať chybu v ustanoveniach zmluvy alebo v postupe zmluvných strán, ale poskytovať objektívnu súdnu ochranu sporovým stranám, ktorých práva boli porušené alebo ohrozené. Opačný prístup narúša postavenie sudcu ako nestranného arbitra a posúva ho smerom k jednej zo sporových strán. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/364/2017 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016. Paušálne preferovanie zvýšenej procesnej ochrany spotrebiteľa môže v konečnom dôsledku viesť k vytvoreniu fakticky nadradeného postavenia slabšej strany, čím dochádza k porušeniu princípu rovnosti strán v spore. Žalobca (podnikateľ) je tým postavený do výrazne nevýhodnejšej pozície oproti žalovanému (spotrebiteľovi) - rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 382/2019. Princíp právnej istoty za daných okolností nepochybne popiera zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie po postúpení veci z upomínacieho konania, v ktorom upomínací súd v celom rozsahu žalobe vyhovel. Osobitne to platí, ak všeobecný súd nevychádzal z nesporných tvrdení žalobcu, ale žalobu zamietne bez akejkoľvek zmeny v procesnej obrane žalovaného (t. j. vychádzajúc z rovnakých skutkových a právnych okolností ako upomínací súd). V tomto prípade nebola doposiaľ zo strany žalovaného prezentovaná žiadna procesná obranu, čo iba zvyšuje dojem o arbitrárnosti v postupe súdu prvej inštancie. Súd by mal byť takmer bezvýnimočne viazaný nespornými tvrdeniami strán a mal by z nich vychádzať pri svojom rozhodovaní (§ 186 ods. 2 CSP). Výnimku predstavuje iba situácia, pokiaľ existuje dôvodná pochybnosť o pravdivosti týchto tvrdení. V tomto prípade súd ani len nenaznačil z čoho nadobudol takúto dôvodnú pochybnosť. Žalovaný proces zosplatnenia úveru nikdy nespochybnil. Žalobca priložil už k žalobe podacie hárky k zásielkam obsahujúcim upozornenie podľa § 59 ods. 6 OZ a výzvy na predčasné zosplatenie úveru. Ak súd dospel k tomu, že je tu daná pochybnosť o pravdivosti tvrdení žalobcu týkajúcich sa doručovania zásielok z jeho strany, mohol overiť ich pravdivosť z verejne dostupného registra na sledovanie zásielok, ktorý poskytuje Slovenská pošta, a. s.. Súd prvej inštancie prvýkrát oboznámil žalobcu s jeho právnym záverom vo vzťahu k predčasnému zosplatneniu úveru až v písomnom vyhotovení rozsudku. Predtým súd žalobcu nevyzval, aby domnelý rozpor v postupe vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ozrejmil, resp. odstránil. Tým vylúčil žalobcu z účasti na súdnom konaní, a tým aj z výkonu práva na spravodlivý proces. Žalobca mohol prvýkrát zaujať stanovisko k záverom súdu až v odvolaní. Zamietavý rozsudok nasvedčuje tomu, že motívom súdu bolo zrejme nájsť
dôvod, na základe ktorého bolo možné žalobu zamietnuť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplýva z mylnej domnienky, že žalobca nevyhlásil predčasnú splatnosť úveru platne. Súd nesprávne uzavrel, že pre oprávnenie veriteľa (žalobcu) vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru nie je rozhodujúci moment, keď sa žalovaný objektívne mohol dozvedieť o upozornení podľa § 53 ods. 9 OZ, ale moment, keď mu listina bola doručená. Toto pochybenie sa dotýka výroku o zamietnutí časti žaloby aj výroku, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel. Úroky z omeškania, ktoré súd priznal žalobcovi totiž vychádzajú tiež z predpokladu, že úver nebol predčasne zosplatnený. Súd prvej inštancie mal jednoznačne za splnený predpoklad kvalifikovaného omeškania dlžníka. Žalobca mal však údajne porušiť zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu medzi zaslaním upozornenia o uplatnení práva vyhlásiť predčasnú splatnosť a vyhlásením predčasnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie pritom odkázal na čl. 6.3 bod ii) Obchodný podmienok pre spotrebiteľské úvery účinných od 31.3.2019. Súd vyvodil, že posledné upozornenie bolo doručené žalovanému dňa 23.4.2020 (deň vrátenia zásielky žalobcovi). Z tohto dôvodu žalobca mohol prvýkrát predčasne zosplatniť úver údajne až dňa 9.5.2020. Keďže žalobca predčasne zosplatnil úver už listinou zo dňa 14.4.2020, mal postupovať nesprávne, v dôsledku čoho by malo byť zosplatnenie neplatné. Záver súdu prvej inštancie považuje žalobca za nesprávny. Pre posúdenie zákonnosti postupu žalobcu pri zosplatnení úveru nie je rozhodujúci moment, keď bolo upozornenie doručené žalovanému (hoci aj fikciou doručenia), ako uzavrel súd prvej inštancie. Ak predstavuje upozornenie veriteľa podmienku pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, tak určujúcim je okamih, keď nastali právne účinky, ktoré má toto upozornenie vyvolať (začiatok plynutia 15-dňovej lehoty). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 129/2010. Ak nedôjde k reálnemu doručeniu listiny platí, že nastávajú účinky s ňou spojené momentom, keď adresát nevyužil objektívnu možnosť oboznámiť sa s jej obsahom. Pri listinných zásielkach doručovaných prostredníctvom poštového podniku dňom uloženia zásielky na pošte. Žalobca k žalobe pripojil elektronické podacie hárky, z ktorých vyplýva, že upozornenie pred zosplatnením zo dňa 16.3.2020 a výzvu zo dňa 14.4.2020, ktorou došlo k predčasnému zosplatneniu úveru podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, boli žalovanému riadne zasielané na adresy jeho trvalého pobytu. Zásielka obsahujúca upozornenie - výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.3.2020 bola uložená na pošte dňa 19.3.2020 a zásielka obsahujúca výzvu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 14.4.2020 bola uložená na pošte dňa 17.4.2020. Za daných okolností žalobca listom zo dňa 14.4.2020 zosplatnil úver riadne a platne. Interpretácia právnych úkonov zo strany súdov by mala byť za každých okolností skôr zdržanlivá pri zachovaní princípu preferencie platnosti súkromnoprávnych úkonov. Z tohto dôvodu má prioritu výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť právneho úkonu má byť výnimkou, nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 5/2014). K princípu preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2015.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.
7. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností majúcich pôvod v obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov, skutkovo odôvodnil z konkrétnych zistení, ktoré pôvod v dostatočne vykonanom dokazovaní za jeho správneho vyhodnotenia v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na neho odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uzavrel so žalovaným dňa 31.07.2019 zmluvu o úvere č. 304604856, v zmysle ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému finančné prostriedky (úver) vo výške 3.300 eur a žalovaný sa zaviazal splácať poskytnuté finančné prostriedky v 42 mesačných splátkach po 95,39 eur, pričom posledná splátka bola vo výške 24,92 eur. Ročná úroková sadzba bola vo
výške 11,50 %, RPMN bola stanovená vo výške 12,20 % a priemerná RPMN vo výške 10,30 %. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť, bola vo výške 4.005,91 eur. Termín poslednej splátky úveru bol stanovený na deň 15.01.2023. Žalovaný celkovo zaplatil na úver sumu 407,45 eur. Z dôvodu nesplácania úveru zo strany žalovaného, žalobca výzvou zo dňa 16.03.2020 vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu a upozornil ho, že v prípade nesplácania je oprávnený úver zosplatniť, pričom výzvu sa nepodarilo doručiť a zásielka sa vrátila žalobcovi dňa 23.04.2020.
9. Zmluva o úvere uzatvorená dňa 31.07.2019 podľa ustanovení Obchodného zákonníka je zmluvou spotrebiteľskou, pričom zároveň aj zmluvou na ktorú sa vzťahuje Občiansky zákonník a zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch. Vychádzajúc z ust. § 52 Občianskeho zákonníka je zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa svojho charakteru spotrebiteľskou zmluvou, keďže žalobca, ktorý poskytol žalovanému úver, je dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, a žalovaný je spotrebiteľom - fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
10. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje konanie dodávateľa a jeho právo vyhlásiť splatnosť celej pohľadávky, ktorým na strane spotrebiteľa privodí stav straty výhody splátok a zároveň stanovuje kumulatívne zákonné podmienky pozostávajúce z oddialenia výkonu práva dodávateľa a súčasne jeho pozitívneho konania smerujúceho k včasnému upozorneniu na uplatnenie svojho práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Prvá z kumulatívnych zákonných podmienok ustanovuje, že právo na jednorazové splatenie pohľadávky bude mať veriteľ najskôr po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Ak zákon vymedzuje podmienku omeškania splátky spotrebiteľa, myslí tým omeškanie v poradí prvej splátky za predpokladu, že táto nebude spotrebiteľom uhradená, pričom právo vyhlásiť splatnosť celej pohľadávky môže dodávateľ vykonať len po uplynutí zákonnej lehoty, ktorú nemožno skrátiť a len za predpokladu, že omeškanie (s prvou) splátkou trvá. Druhá kumulatívna podmienka je povinnosť dodávateľa pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky upozorniť spotrebiteľa na výkon tohto práva v lehote nie kratšej ako 15 dní pred jednorazovým zosplatnením pohľadávky. Povinnosť dodávateľa adresovanou písomnosťou upozorniť spotrebiteľa, je dodávateľ povinný splniť vzhľadom na zákonnú lehotu jednak uplynutia 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, a jednak na zákonnú lehotu 15 dní pred vykonaním svojho práva.
11. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru zo strany žalobcu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného došlo k poslednej úhrade splátky splatnej dňa 15.11.2019. Žalobca síce vyzval žalovaného výzvou zo dňa 16.03.2020 (po uplynutí 3 mesiacov od omeškania poslednej splátky), aby zaplatil dlžnú čiastku a zároveň upozornil žalovaného, že v prípade nezaplatenia splatného dlhu je oprávnený celý úver zosplatniť, avšak výzvu zo dňa 16.03.2020 sa nepodarilo žalovanému doručiť a predmetná zásielka bola vrátená žalobcovi ako nedoručená dňa 23.04.2020, teda fikciou doručenia. Žalobca nedodržal 15-dňovú lehotu na uplatnenie práva zosplatniť celý úver, keď vyhlásil predčasnú splatnosť úveru podaním zo dňa 14.04.2020 ešte pred tým, ako bola výzva zo dňa 16.03.2020 doručená žalovanému, podľa dojednanej fikcie doručenia. Vzhľadom na toto dojednanie a z neho vyplývajúcu skutočnosť, že výzvu žalobcu zo dňa 16.03.2020 možno považovať za doručenú žalovanému až dňa 23.04.2020, bol žalobca oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru až dňa 09.05.2020 /po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia výzvy/, nie už dňa 14.04.2020. Nakoľko žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru v rozpore s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, jednostranný právny úkon žalobcu (vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru) je potrebné považovať za neplatný v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka.
12. K stranami dojednanej fikcii doručenia odvolací súd ďalej uvádza, že režim doručovania hmotnoprávnych úkonov upravuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho zákonníka predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“ je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej
schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Dôjdením do sféry vplyvu príjemcu sa rozumie napríklad vhodenie listu do schránky príjemcu alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.
13. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia, ktorá nastane bez ohľadu na to, či sa adresát mal možnosť z obsahom zásielky skutočne oboznámiť. Adresátovi právneho úkonu poskytuje zákonná úprava možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, že účinky daného právneho úkonu nenastanú bez toho, aby mu to bolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti. Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
14. Dojednanie fikcie doručenia nie je v zásade v rozpore s ustanovením § 45 Občianskeho zákonníka. Aj takéto dojednanie nevyhnutne vyžaduje, aby sa pre účinné doručenie dostala zásielka do sféry dispozície adresáta, len posúva účinnosť doručenia do momentu vrátenia nedoručenej zásielky odosielateľovi. Podstata a zmysel ustanovenia § 45 Občianskeho zákonníka, že sa zásielka dostane do sféry dispozície adresáta, aby mal možnosť sa s jej obsahom oboznámiť, však zostáva zachovaná. Nakoľko v danom spore sa jedná o spotrebiteľský spor, je nevyhnutné taktiež poukázať na ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keď v takýchto sporoch je nevyhnutné posudzovať inštitút dojednania podmienok doručenia oveľa prísnejšie, t. j. cez test prijateľností zmluvných podmienok spotrebiteľských zmlúv. Tu dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade bolo možné platné dojednanie fikcie doručenia (v zmysle článku 6.3 ii/ Obchodných podmienok - v prípade, ak sa korešpondencia vráti späť žalobcovi pre jej nedoručiteľnosť, za deň doručenia sa považuje deň jej vrátenia banke), nakoľko neodporuje ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravujúcemu neprijateľnosť zmluvných podmienok, pretože nespôsobovalo nevýhodnosť pre spotrebiteľa a bolo v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zmluvnú voľnosť strán. Z hľadiska zásielok doručovaných spotrebiteľovi od dodávateľa
bude pre spotrebiteľa v zásade vždy výhodnejšie, keď mu takto dojednaná fikcia doručenia /zásielka sa považuje za doručenú až dňom, keď sa ako nedoručená vráti odosielateľovi/ poskytne viac času na využitie možnosti oboznámiť sa s obsahom doručovanej zásielky oproti situácii, že sa zásielka bude považovať za doručenú hneď momentom ako sa dostala do sféry dispozície spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené považoval aj odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, dojednanie fikcie doručenia stranami sporu sa platné a preto neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že výzva na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.03.2020 bola doručená žalovanému už dňa 19.03.2020, kedy bola zásielka uložená na pošte. Túto zásielku je nutné považovať za doručenú žalovanému až dňa 23.04.2020 fikciou doručenia, kedy sa nedoručená zásielka vrátila späť odosielateľovi (žalobcovi). Preto nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úveru zo strany žalobcu, ktorý vyhlásil predčasnú splatnosť úveru podaním zo dňa 14.04.2020, pričom nedodržal zákonnú 15-dňovu lehotu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zosplatnenie úveru je preto potrebné považovať za neplatné v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho zákonníka.
15. Z dôvodu neplatného zosplatnenia úveru, mal žalobca nárok na zaplatenie neuhradených a splatných splátok úveru, celkovo 34 splátok. Podľa rozpisu splátok v úverovej zmluve bola splatná istina úveru vo výške 2.569,43 eur a úrok vo výške 673,83 eur. Podľa úverového účtu zaplatil žalovaný na istinu celkovo 300,38 a na úrok celkovo 107,07 eur. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.269,05 eur a úrok vo výške 566,76 eur. Pri určení kapitalizovaného úroku súd prvej inštancie správne vychádzal zo splatnej istiny ku dňu 14.05.2020 vo výške 338,48 eur, keď splatná istina bola vo výške 612,97 eur a žalovaný zaplatil na istinu sumu 274,49 eur, z ktorej kapitalizovaný úrok predstavoval sumu 1,34 eur. Odvolací súd sa stotožnil aj s priznaním úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z výšky nesplatenej istiny, ktorá pripadala na stanovené termíny splátok.
16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý tak má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko žalovanému v odvolacom konaní preukázane nevznikli žiadne trovy, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).