Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/37/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 19.01.2023, v trestnej veci vedenej proti obžalovanému A. B. pre prečin neposkytnutia pomoci podľa a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo dňa 23.05.2022, takto

rozhodol:

Podľa z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Bardejove, trvale bytom C. D. XXX, okr. E.,

uznáva vinným, že

dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v obci Richvald, okr. Bardejov, v smere jazdy na obec F. G., v čase po požití alkoholu viedol osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla: E. na priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom dome č. 87, kde sa plne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom pravou prednou časťou vozidla narazil do chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, okr. Bardejov, idúceho v tom čase v smere od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu vodiča, ktorý v dôsledku dopravnej nehody utrpel ťažký úraz, a to úrazový šok ťažkého stupňa, polytraumu, mozgovo-lebečné poranenie: poúrazový opuch mozgu, ložiskové pomliaždenie mozgu (v temennej a spánkovej oblasti vľavo, v čelovej oblasti vľavo), krvácanie nad tvrdú plenu mozgu (epidurálne krvácanie) vľavo, krvácanie pod mäkké obaly mozgu (subarachnoidálne krvácanie) obojstranne, otvorenú vpáčenú mnohoúlomkovú zlomeninu lebkovej klenby vľavo, následne s kvadruplégiou, organickým psychosyndrómom, inkontinenciou, otvorenú zlomeninu píšťaly predkolenia vpravo s II. stupňom poškodenia mäkkých tkanív predkolenia, pomliaždenie pľúc obojstranne, atelektázy obojstranne, poúrazový baktériový zápal pľúc, SIRS-syndróm systémovej zápalovej odpovede neinfekčnej genézy s orgánovým zlyhávaním, poranenie hrudnej časti pažeráka s fistulou medzi pažerákom a priedušnicou, početné tržno hmoždné rany na tvári, rozsiahlu tržno hmoždnú ranu v temennej oblasti hlavy vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy hrudníka vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy brušnej steny vľavo, poúrazové komplikácie - infekcia dýchacích ciest, infekcia po 3 zavedení tracheostómie, močová infekcia, početné preležaniny, s dobou liečenia uvedených zranení trvajúcou doposiaľ s predpokladom trvalej invalidity, pričom bezprostredne po dopravnej nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba, alebo iného a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia,

teda

inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a

ako vodič, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba, alebo iného čím spáchal

prečin ublíženia na zdraví podľa v súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa .

Za to mu ukladá:

Podľa , , , a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa výkon uloženého trestu podmienečne odkladá.

Podľa určuje skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa , trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkého druhu na dobu 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému Sociálnej poisťovni Bardejov náhradu škody vo výške 788,90 /sedemstoosemdesiatosem/ eur a / deväťdesiat/ centov.

Podľa poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo dňa 23.05.2022 bol obžalovaný: A. B., nar. XX.XX.XXXX v Bardejove, trvale bytom C. D. XXX, okr. Bardejov, uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa , prečinu neposkytnutia pomoci podľa a prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa na tom skutkovom základe, že

dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v obci Richvald, okr. Bardejov, v smere jazdy na obec F. G., v čase po požití alkoholu viedol osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla: E. na priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom dome č. 87, kde sa plne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom pravou prednou časťou vozidla narazil do chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom I. XXX, okr. Bardejov, idúceho v tom čase v smere od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu vodiča, ktorý v dôsledku dopravnej nehody utrpel ťažký úraz a to úrazový šok ťažkého stupňa, polytraumu, mozgovo-lebečné poranenie: poúrazový opuch mozgu, ložiskové pomliaždenie mozgu (v temennej a spánkovej oblasti vľavo, v čelovej oblasti vľavo), krvácanie nad tvrdú plenu mozgu (epidurálne krvácanie) vľavo, krvácanie pod mäkké obaly mozgu (subarachnoidálne krvácanie) obojstranne, otvorenú vpáčenú mnohoúlomkovú zlomeninu lebkovej klenby vľavo, následne s kvadruplégiou, organickým psychosyndrómom, inkontinenciou, otvorenú zlomeninu píšťaly predkolenia vpravo s II. stupňom poškodenia mäkkých tkanív predkolenia, pomliaždenie pľúc obojstranne, atelektázy obojstranne, poúrazový baktériový zápal pľúc, SIRS-syndróm systémovej zápalovej odpovede neinfekčnej genézy s orgánovým zlyhávaním, poranenie hrudnej časti pažeráka s fistulou medzi pažerákom a priedušnicou, početné tržno hmoždné rany na tvári, rozsiahlu tržno hmoždnú ranu v temennej oblasti hlavy vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy hrudníka vľavo, pohmoždenia a odreniny prednej a bočnej plochy brušnej steny vľavo, poúrazové komplikácie - infekcia dýchacích ciest, infekcia po 3 zavedení tracheostomie, močová infekcia, početné preležaniny, s dobou liečenia uvedených zranení trvajúcou doposiaľ s predpokladom trvalej invalidity, pričom bezprostredne po dopravnej nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia,

Za to mu bol uložený:

Podľa , , , a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa výkon uloženého trestu bol podmienečne odložený.

Podľa bola určená skúšobná doba v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa , trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkého druhu na dobu 36 (tridsaťšesť) mesiacov.

Podľa bol obžalovaný zaviazaný nahradiť poškodenej Sociálnej poisťovni Bardejov spôsobenú škodu vo výške 788,90 Eur.

Podľa poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu škody súd odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote písomne prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie obžalovaný, ktorý v ňom vytýkal, že napadnutý rozsudok podľa jeho názoru trpí viacerými samostatnými vadami, je nedostatočne odôvodnený a výlučne jednostranný, keď súd prvého stupňa nezistil riadne skutkový stav veci a v rozpore so skutkovým a právnym stavom nesprávne rozhodol o vine obžalovaného, pričom závery súdu prvého stupňa sú zjavne nesprávne, svojvoľné a nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním, sú s ním v rozpore, keď súd svoje závery, na ktorých založil vinu odôvodnil len všeobecne, neurčito, výlučne jednostranne v neprospech obžalovaného, pričom konal procesne nesprávne, hrubo porušil právo na obhajobu, teda právo obžalovaného vedieť z čoho je obvinený a aké trestné činy sa mu kladú za vinu. Nemožnosťou vyjadriť sa k odsúdeniu aj za spáchanie prečinu Ohrozenia pod vplyvnom návykovej látky podľa , ktorý počas celého trestného konania mu nebol kladený za vinu, boli závažne porušené jeho práva v procesnom postavení obžalovaného. Obžalovaný vytýkal, že súd podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil, že spáchal prečin Ublíženia na zdraví podľa , keď z vykonaného dokazovania, a najmä zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L., podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že nebol objektívne schopný sa zrážke s poškodeným, H. B., vyhnúť, a naopak zrážku zapríčinil výlučne poškodený, ktorý porušil zákonné povinnosti, bol v stave ťažkého stupňa opitosti a mal zároveň lepšie možnosti zrážke sa vyhnúť, a že tak poškodený neurobil, nemôže byť obžalovanému kladené za vinu, keďže jazdil predpísaným spôsobom v úseku cesty, kde nebol povinný mať zapnuté diaľkové svetlá, a cesta po ktorej riadil motorové vozidlo je súvisle osvetlená. Poukazoval, že sa riadil zákazom uvedeným v o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého vodič nesmie použiť diaľkové svetlomety, ak je vozovka dostatočne a súvisle osvetlená alebo, ak by mohol byť oslnený vodič protiidúceho vozidla a pri jazde zákonom predpísanou rýchlosťou nebol schopný zrážke sa vyhnúť, resp. pred poškodeným bezpečne zastaviť. Dodal, že žiadny právny predpis mu neprikazoval jazdiť v obci rýchlosťou 44 km/h ako rýchlosťou, kedy bolo podľa znaleckého posudku možné sa zrážke vyhnúť obídením poškodeného, resp. ešte nižšou rýchlosťou 35 km/h, kedy by podľa znaleckého posudku bolo možné zrážke zabrániť zabrzdením. Pritom aj pri jazde rýchlosťou 50 km/ h podľa znaleckého posudku nemal vytvorené podmienky pre zabránenie zrážke. Súdnym znalcom stanovená rýchlosť 53 až 57 km/h je údajom, ktorý nebol objektívne zistený v konaní a vychádza len z výpovede obžalovaného v prípravnom konaní, keď sa vyjadril, že jazdil rýchlosťou „okolo 55 km/ h“. Vytýkal okresnému súdu, že vychádzal len z konštatovania o rýchlosti zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L., ktorý uvedenú rýchlosť prevzal práve z jeho výpovede v prípravnom konaní, pričom obžalovaný, odkazujúc na novinový článok poukazoval na podľa jeho názoru jednoznačný fakt, že tachometer vozidla ukazuje vždy rýchlosť vyššiu, ako je reálna rýchlosť vozidla, pričom vytýkal znalcovi, že s uvedenou informáciou v posudku vôbec nepracoval a tento stav nezohľadnil pri ustálení rýchlosti jeho vozidla. Len na tomto nepreukázanom údaji založil všetky v posudku uvádzané závery, čo obžalovaný hodnotil ako minimálne sporné a nedostatočné. Obžalovaný mal za to, že prípadné minimálne prekročenie rýchlosti vozidla, a to ešte do stúpania, nemá pre posúdenie jeho zodpovednosti za prečin Ublíženia na zdraví relevanciu, keďže zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L. vyplýva, že pri jazde akoukoľvek rýchlosťou presahujúcou rýchlosť 44 km/h, resp. rýchlosť 35 km/h (potrebnú na zastavenie pred poškodeným), nebolo v jeho možnostiach vyhnúť sa zrážke s poškodeným,

a tak obžalovaný vyvodil, že objektívne nebolo možné sa zrážke vyhnúť, aj pri dodržaní všetkých zákonných povinností vodiča. Ďalej obžalovaný poukazoval na to, že nie on, ale poškodený porušil právne predpisy (nepoužil reflexný prvok) a mal vytvorené všetky podmienky, aby sa zrážke vyhol. Poškodený bol v ťažkom stave opitosti, ktorá mu pravdepodobne znemožňovala kontrolovaný pohyb a naopak spôsobovala nepredvídateľnosť chôdze. Pri hodnote intoxikácie organizmu alkoholom medzi 1,5 až 2%o alkoholu v krvi (stredný stupeň opitosti) sa takáto osoba prejavuje neusporiadanými pohybmi, má závrate, pri chôdzi sa tacká a vidí dvojmo. Pri hodnote intoxikácie organizmu alkoholom medzi 2 až 3‰ alkoholu v krvi (ťažký stupeň opitosti) nastáva častokrát neschopnosť samostatnej chôdze. Poškodenému bolo o 8:12 dňa 01.01.2019, teda s časovým odstupom minimálne troch hodín od predpokladaného času skutku, nameraná hodnota 2,8 g/kg alkoholu v krvi. Je potom podľa názoru obžalovaného dôvodné predpokladať, že v čase skutku bola prítomnosť alkoholu v krvi poškodeného ešte o niečo vyššia, minimálne nad 3‰, čo podľa všeobecne uznávaných záverov lekárskej vedy spôsobuje až narkózu, teda dochádza k úplnému bezvedomiu, necitlivosti a mimovoľnému močeniu, svalstvo je uvoľnené, tep mäkký, dýchanie pomalé, zornice normálne alebo rozšírené, nereagujúce na svetlo; človek je spravidla zmätený, blúzni, metá so sebou a bolo podľa obžalovaného zarážajúce, že uvedené skutočnosti súd prvého stupňa v žiadnom rozsahu nezohľadnil, vôbec sa im nevenoval ani znalec, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa k týmto skutočnostiam súd vôbec nevyjadril, a najmä neposúdil vplyv takéhoto závažného stavu opitosti poškodeného na skúmaný dej zrážky. Nebolo počas trestného konania vôbec ustálené, ako sa poškodený správal pred zrážkou, aké pohyby vykonal, ako sa pohyboval, či sa vôbec pohyboval, a ktorým smerom. Zo znaleckého posudku č. 7/2019 znalca J. K. L. také skutočnosti nevyplývajú, keď znalec popisuje výlučne dej počas zrážky a len predpokladá, ako sa poškodený pravdepodobne pohyboval, a nie ako sa na miesto zrážky poškodený dostal. Otázka pohybu a správania sa poškodeného tesne pred zrážkou je podľa obžalovaného kľúčová pre posúdenie jeho zodpovednosti, teda či došlo k môjmu zavinenému protiprávnemu konaniu. Z vykonaného dokazovania ale podľa názoru obžalovaného vyplýva, že zavinené protiprávne konanie bolo na strane poškodeného, ktorý v ťažkom stupni opitosti nesprávnou reakciou sa nevyhol zrážke a zároveň porušil právne predpisy, keď sa pohyboval po komunikácii bez reflexných prvkov a v čiernom oblečení. V konaní nebolo preukázané, že sa poškodený pohyboval rovnomerne, nechaoticky, nevybočoval zo smeru svojej chôdze. Naopak je dôvodné skôr predpokladať, vzhľadom na ťažký stupeň opitosti, že poškodený sa v mieste zrážky nesprával predvídavo, menil smer a intenzitu chôdze, prípadne, že na miesto zrážky „vpadol“, teda sa zapotácal do smeru mojej jazdy. Už len tieto rozpory a neustálenie skutočného priebehu deja bezprostredne pred zrážkou podľa obžalovaného odôvodňujú pochybnosti o riadnom zistení skutočného pohybu poškodeného, a teda aj pochybnosti o určení mojej zodpovednosti za zrážku vozidla s poškodeným. S nepredvídateľným a chaotickým pohybom, ktorý mohol spôsobiť, že poškodený sa ocitol pred vozidlom náhle a neočakávane (mohol vstať, vbehnúť, alebo zvaliť sa pred vozidlo), znalec vôbec nebral do úvahy, a ani súd prvého stupňa s takým pravdepodobným stavom nepracoval, a tento nevyhodnocoval, čo je potrebné hodnotiť ako nesprávne a nedostatočné, keď zo stavu poškodeného (ťažký stupeň opitosti) sa taký skutkový stav dal a mohol predpokladať. Po pripustení, že sa poškodený správal neočakávane a práve on svojim pohybom založil riziko zrážky, bolo dôvodné a potrebné posúdiť aj zodpovednosť poškodeného za zrážku, ktorá sa tu dá predpokladať ako výlučná zodpovednosť poškodeného. Obžalovaný vytýkal okresnému súdu, že podľa jeho názoru na také posúdenie rezignoval, a vôbec sa týmito skutočnosťami nezaoberal a účelovo a nedôvodne poukazuje v rozsudku na skutočnosti, ktoré nemajú relevanciu pre posúdenie zodpovednosti za zrážku kladenú mne ako obžalovanému za vinu, resp. sú nesprávne a mylné (napríklad neustálená rýchlosť jazdy, údajne nesprávna rýchlosť jazdy vzhľadom na rozhľad), a naopak logickým a dôvodným skutočnostiam sa súd v rozsudku vôbec nevenuje. K znaleckému posudku č. 7/2019 Ing. Jána Sabóa namietal, že výpočty znalca, úvahy a závery o možnostiach zabránenia nehode vodičom vozidla, možnostiach rozhľadu z vozidla a dohľadnosti na chodca sú iba teoretickým aplikovaním určitých poznatkov a výsledkov z rôznych výskumov k dopravným nehodám, ktoré sú pravidelne pre znalcov publikované na seminároch aj v odbornej literatúre, no tieto výsledky a závery sú všeobecne akceptovateľné, ak nie je k dispozícii iný dôkazný prostriedok, ale znalec bol povinný v posudku upozorniť, že ich používa iba preto, že nič iné k dispozícii v spise nemá, najmä, že sa neuskutočnil žiaden vyšetrovací pokus dohľadnosti z vozidla, či zmeranie svetelných podmienok v čase a mieste nehody a podobne. Skutočné podmienky v čase a mieste nehody sú už neopakovateľné, pričom ale mohli byť aj výrazne odlišné, čo zo znaleckého posudku nevyplýva. Obžalovaný sa ďalej vyhranil, že podľa jeho názoru nebola naplnená skutková podstata prečinu Neposkytnutie pomoci podľa , keď v konaní nebolo preukázané, že boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu, najmä nebolo preukázané, že pri zrážke vedel, že narazil do fyzickej osoby, ktorú ako objekt trestného činu vyžaduje skutkové podstata prečinu

Neposkytnutie pomoci podľa , a zároveň že mal o tom vedomosť, keďže pri tomto trestnom čine sa predpokladá úmyselné zavinenie smerujúce k objektu trestného činu – osobe. Zároveň v čase skutku nemohol predpokladať, že došlo k dopravnej nehode, keď mu neboli v tom čase známe rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by mohol vyhodnotiť, že sa jednalo o dopravnú nehodu a vykonať k tomu patriace povinnosti. Neexistuje tak jeho zavinenie vo forme úmyslu, ktoré predpokladá dispozícia právnej normy pre prečin Neposkytnutie pomoci. Tu poukazoval na to, že osoba v čiernom oblečení bez reflexných prvkov potácajúca sa na krajnici, za ktorou je hustá tmavá vegetácia dosahujúca výšku viac ako 2 metre, mu nielenže sťažila ale aj znemožnila rozpoznanie, že sa jedná o fyzickú osobu a zároveň znemožnila mu vyhnutiu sa zrážke. Namietal správnosť záverov v znaleckom posudku č. 7/2019 znalca Ing. Jána Sabóa o oneskorenej reakcii ako v celom rozsahu nesprávne, a to aj napriek vedomosti znalca o jeho výpovedi v prípravnom konaní, v ktorej uvádzal, že v zadnej časti vozidla mu niečo bliklo a obzrel som sa do spätného zrkadla, hoci táto skutočnosť, podľa obžalovaného, mala výrazný vplyv na jeho možnosť spozorovať poškodeného, keď podľa ustálených záverov v odbornej literatúre je doba trvania pohľadu do spätných zrkadiel (vonkajšieho a vnútorného) priemerne 0,6, resp. 0,7 sekundy (táto doba sa skladá zo súčtu dôb trvania sakád a fixácií, teda od momentu začatia pohybu očí až po fixáciu zraku a vrátenie pohľadu späť na cestu dopredu). Ak mal teoretickú možnosť pre spozorovanie chodca minimálne 1,25 sekundy (resp. 1,4 sekundy) a nastal stav v cestnej premávke, že sa presvedčil o situácii pohľadom do spätného vonkajšieho zrkadla (s dobou trvania 0,6 sekundy) a tiež pohľadom do spätného vnútorného zrkadla (s dobou trvania 0,7 sekundy) s celkovou dobou trvania 1,3 sekundy, ani teoreticky nemal možnosť spozorovať poškodeného a už vôbec nie nadobudnúť vedomosť, že sa jednalo o fyzickú osobu, resp. identifikovať do čoho narazil. Závery znalca, z ktorých vychádza súd, sú v časti dohľadnosti a spozorovania poškodeného podľa obžalovaného tvrdení v celom rozsahu sporné, keď závery o rozpoznateľnosti chodca z vozidla, sú založené iba na znalcom uvažovaných vstupných údajoch, teda majú iba relatívnu platnosť, lebo sa nedá technicky znaleckou činnosťou preukázať napríklad ani to, či sa chodec vlastne po vozovke pred zrážkou dlhšiu dobu plynulo vôbec pohyboval. Podľa názoru obžalovaného chodec mohol v blízkosti miesta zrážky, alebo na priľahlom trávniku, napríklad, aj určitý čas ležať a zdvihnúť sa až krátko pred príchodom vozidla, čo by sťažovalo možnosť jeho rozpoznania z vozidla. Vytýkal potom znalcovi, že s uvedeným vôbec nepracoval, a takú verziu nezohľadnil ani súd prvého stupňa. Súd podľa obžalovaného nesprávne a nedôvodne vychádzal zo záverov, že poškodený sa pohyboval plynulo a rovnakou rýchlosťou po krajnici, a na základe takého stavu bezdôvodne a v rozpore so skutkovým stavom veci stanovil zodpovednosť obžalovaného. Taký záver, okrem toho, že je nesprávny a nedôvodný, nereflektuje skutočnosti na strane poškodeného (ťažký stupeň opitosti) a už vôbec nereflektuje možné variantné priebehy deja pred zrážkou a správanie sa poškodeného, ktoré za stavu jeho výraznej opitosti je možné dôvodne predpokladať. K zachovaniu rozhľadových podmienok vo vzťahu k rýchlosti odvolateľ poukazoval na záver znalca, ktorý k rýchlosti jeho motorového vozidla a stavu miesta, po ktorom sa pohyboval pred zrážkou, uvádzal, že so zapnutými stretávacími svetlami sú technicky splnené podmienky pre jazdu primeranú rozhľadu vodiča aj rýchlosťou 50 km/ hod, čím, podľa obžalovaného, vlastne uvádzal, že pred zrážkou mal vytvorené podmienky, aby aj so zapnutými stretávacími svetlami mohol jazdiť rýchlosťou 50 km/h, čo je povolená rýchlosť v obci, pričom znalec dokonca uviedol, že na uvedenom mieste je dostatočný rozhľad aj na jazdu vyššou rýchlosťou, ale túto stanovil na 50 km/h výlučne pre zákonné limity rýchlosti jazdy v obci. Rýchlosť primeraná rozhľadu bola znalcom stanovená na 74,952 km/hod, a je tak nesprávny záver súdu, že nejazdil ani takou rýchlosťou, aby bol schopný vozidlo zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Naopak, v zmysle znaleckého posudku nemal povinnosť jazdiť akoukoľvek nižšou rýchlosťou, keďže v mieste zrážky bol rozhľad oprávňujúci, má jazdiť dokonca rýchlosťou 74,952 km/h, ak by na mieste neexistoval rýchlostný limit 50 km/h. Odvolateľ považoval za nesporné, že rýchlosť jeho jazdy, ak by aj bola o niečo vyššia ako zákonom povolená, nebola príčinou zrážky, keďže pri maximálnej povolenej rýchlosti (a aj akejkoľvek vyššej rýchlosti) v obci, by nebol za žiadnych okolností schopný zrážke zabrániť. Namietal aj voči iným dôkazom. Znalecký posudok z odboru zdravotníctva síce obsahuje podrobnú diagnózu a špecifikáciu poranení, neobsahuje popis mechanizmu ich vzniku vo vzťahu k motorovému vozidlu, hoci znalec bol podľa obžalovaného povinný v posudku podrobne popísať polohu jednotlivých časti tela pri ich kontakte s vozidlom, ale aj vplyv psychického stavu opitého chodca vo vzťahu k jeho možnej diskvalifikácii ako účastníka cestnej premávky. Chýbajúci popis vzniku mechanizmu poranení poškodeného potom špecifikoval až znalec z odboru cestnej dopravy, ako je to v danom znaleckom posudku č. 7/2019 znalca Ing. Jána Sabóa, pretože technicky znalec toto nutne potreboval k výpočtu a simulácii zrážky vozidla s viactelesovým výpočtovým modelom chodca k nastaveniu jednotlivých častí tela modelu. Uvedené tak odôvodňuje pochybnosť, či závery nielen znalca MUDr. Patrika Miháľa, ale tiež závery znalca Ing. Jána Sabóa, vychádzajú zo správne zisteného stavu veci a boli výsledkom

správneho zákonného postupu. Bolo potom podľa obžalovaného potrebné pochybné závery znalca odmietnuť a na nich neprihliadať, keďže slúžia výlučne ako dôkazy smerujúce k jeho odsúdeniu. Celkovo obžalovaný hodnotil vykonané dokazovania ako nedostatočné, závery znalcov sa opierajú len o formálne a tabuľkové hodnoty, resp. nepreukázané nezákonné a nesprávne výpovede svedkov, bez reflektovania situácie a poznatkov z miesta zrážky, čo nakoniec spôsobuje, že ich závery sú sporné a nemožno na ich podklade dostatočne zistiť skutočný priebeh deja, a tým ani určiť jeho zodpovednosť ako obžalovaného. Akceptovaním záverov zo znaleckých posudkov, ktoré sú nekompletné a nedostatočné pre riadne objasnenie deja sa vytvoril stav nezákonnosti pri rozhodovaní, ktorý nebol odstránený súdom a robí tak, aj z tohto dôvodu, záver o jeho vine nesprávnym a nezákonným. Obžalovaný namietal aj činnosť okresného súdu, ktorá vyústila v to, že bol podľa okresného súdu bola z jeho strany naplnená aj skutková podstata prečinu Ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a vytýkal, že podľa jeho názoru okresný súd flagrantným a nezákonným postupom, hrubo zneužil svoje oprávnenia rozhodovať o jeho vine či nevine, svojvoľne, zjavne protizákonne a nedôvodne vyhodnotil, že spáchal aj prečin Ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa , hoci skutok popísaný obžalobou neobsahuje ani zmienku o jeho požití návykovej látky a jej vplyvu na vedenie motorového vozidla pred a počas zrážky s poškodeným, čo potom neumožňuje k takto naformulovanému a zistenému skutku dopĺňať, alebo meniť ďalšie rozhodujúce skutočnosti, ktoré neboli ani predmetom prípravného konania. Rovnako súd neumožnil k takto plánovanému hodnoteniu skutku možnosť sa stranám vyjadriť, resp. k tomu prispôsobiť dokazovanie a neuvádza, o akú návykovú látku sa jednalo, aký mala táto látka vplyv na jeho spôsobilosť vykonávať činnosť, pri ktorej mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, v akom množstve, a kedy túto látku užil. Preto bol záver súdu o spáchaní prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa nepreskúmateľný a neodôvodnený, a nebol založený na žiadnom zákonnom dôkaze, ktorý by vyplynul z dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ohradil sa voči hodnoteniu výpovede svedkyne H. C., ktorá na otázku obhajcu, z čoho svedkyňa usudzuje, že obžalovaný mal v pohári naliaty alkohol, uviedla, že kamarátka jej povedala, že ona aj obžalovaný sám nalievali alkohol uvádzala, že ona osobne alkohol nenalievala a tiež, že kamarátka jej povedala, že ona aj obžalovaný sám nalievali alkohol. Nie je špecifikované, teda kto a kde nalieval alkohol, a už vôbec z tohto konštatovania nevyplýva, že obžalovaný si čokoľvek presne identifikované nalial, alebo prípadne mal dokonca naliaty alkohol. Zároveň nik ďalší z minimálne 10 ľudí ani náznakom nevypovedali, že alkohol pred skutkom užíval, aj keď je pravdepodobné, že po poučení orgánmi činnými v trestnom konaní o povinnosti vypovedať pravdivo by tak viacerí urobili, ak skutočne návykovú látku obžalovaný požíval mal túto informáciu len sprostredkovane, nepriamo od tretej osoby, ktorá nebola na hlavnom pojednávaní vypočutá. Predmetom konania nikdy nebola otázka jeho požitia návykových látok pred zrážkou. Hodnotil tak výpoveď svedkyne C. o skutočnosti zistenej len sprostredkovane ako dôkaz, ktorý nebol potvrdený žiadnym iným dôkazom. Takto dospel k záveru, že je potrebné považovať ju za spornú, a ako takú na ňu neprihliadať. Podľa obžalovaného, účelovosť výpovede I. F. bola zároveň odôvodnená nelogicky a zmätočne, keď súd uvádza argument, ktorý následne označí ako nepodstatnú informáciu a tvrdenie, že svedok mal obžalovaného po celý čas na očiach, a to aj keď išiel vonku, či na toaletu neuveril len z dôvodu, že je nemysliteľné byť nonstop s inou osobou, ale tiež z dôvodu, že svedok nevedel reagovať na jemu kladené otázky, resp. potreboval určitý čas, aby na nich odpovedal, a tak túto výpoveď svedka súd považoval iba za účelovú. Také odôvodnenie obžalovaný považoval za nedostatočné, keď nie je minimálne zrejmé a dostatočne odôvodnené, prečo by počas cca jeden a pol hodiny (čas od 2:30 hod do 4:00 hod.) nemohli dvaja známi na oslave počas Silvestrovskej noci spolu tráviť tento čas, keď pri tom sú fajčiari a je pravdepodobné, že obžalovaný by na toalete nič nezákonné, resp. súvisiace so skutkom robiť nemohol. Výpovede svedkyne H. C. si okresný súd preukázateľne vyložil nesprávne, svojvoľne a účelovo v jeho neprospech, aj keď neexistuje žiadny zákonný dôkaz preukazujúci, že požil návykovú látku, aká bola táto návyková látka, v akom množstve, kedy a aký mala táto látka vplyv na jeho spôsobilosť viesť motorové vozidlo. Podľa názoru obžalovaného, nehodu zavinil iba sám poškodený, a to z dôvodu, že, s odkazom na znalecký posudok, porušil svoje povinností byť riadne viditeľný a označený reflexným prvkom alebo svetelným zdrojom a tiež preto, že sa po komunikácii pohyboval nekoordinovane a nepredvídateľne, keď bol v ťažkom stave opitosti, ktorý mu zjavne zabránil zrážke sa vyhnúť, aj keď na to mal vytvorené všetky podmienky. Obžalovaný odkazoval aj na ďalší záver znalca, a to, že vzhľadom na prehľadný úsek cesty a svietiace približujúce sa vozidlo je možné potvrdiť, že chodec H. B. po technickej, kvalitatívnej stránke mal vytvorené lepšie podmienky pre zabránenie zrážky vozidlom, ako samotný vodič daného vozidla, a to dočasným vystúpením z cesty za jej okraj do doby jeho minutia protiidúcim motorovým vozidlom, zvlášť, ak sa pohyboval neosvetlený v neosvetlenom úseku cesty, a tým jeho spozorovanie bolo zo strany vodiča sťažené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval obžalovaný v celom rozsahu za

nesprávne, jednostranné, nelogické a účelové. Argument súdu, že obžalovaný, ktorý pred jazdou požil alkohol, sa podľa názoru súdu dostatočne nevenoval vedeniu motorového vozidla, navyše v aute viezol ďalšie osoby, ktoré vykazovali znaky požitia alkoholu je v celom rozsahu nesprávny a nevychádza z vykonaného dokazovania. Nie je zrejmé na akom základe súd vyhodnotil skutočnosť, že sa dostatočne nevenoval vedeniu motorového vozidla, keď taká skutočnosť nebola preukázaná, resp. v čom spočívalo nevenovanie sa vedeniu motorového vozidla. Rovnako záver o požití alkoholu nebol preukázaný, ako to zdôvodňujem bližšie v inej časti tohto odvolania. Prispôsobenie si argumentácie súdom o požití alkoholu, keď táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, ani navrhovaná, je hrubým porušením nestranného a spravodlivého konania a následného rozhodovania, nehovoriac o tom, že na závery o požití alkoholu som nemohol kvalifikovane reagovať, keď táto skutočnosť bola prezentovaná súdom až v znení napadnutého rozsudku. Rovnako nesprávne a v rozpore s vykonaným dokazovaním je konštatovanie súdu o porušení povinností podľa , keď nebolo preukázané, že mal vedomosť, že došlo k dopravnej nehode, teda stavu predpokladanom Obžalovaný trval na tom, že nemal vedomosť, že k ublíženiu na zdraví došlo, nevidel po zrážke akúkoľvek zranenú fyzickú osobu, a rovnako nedošlo ani ku škode presahujúcej sumu 3.990,00 EUR. Opak, teda, že vedel, že narazil do fyzickej osoby a nie do kontajnera, prípadne zvieraťa, nebol v konaní preukázaný a tak podľa jeho názoru nie je mu potom možné pričítať zákonnú povinnosť podľa , ak nemohol objektívne v čase skutku a bezprostredne po ňom vedieť, že došlo k dopravnej nehode. Potom nemohlo nastať ani porušenie povinností podľa Súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a vôbec nemal ustálené v akom smere a aké vozidlo sa miestom zrážky pohybovalo, resp. kde a v akom smere vozidlo prechádzalo za horizont, resp. sa pred horizontom nachádzalo. Obžalovaný poukazoval na to, že on prioritne rešpektoval zákonný príkaz vyjadrený v a teda, že „Vodič nesmie zastaviť a stáť pred neprehľadným vrcholom stúpania cesty, na ňom a za ním, ... na cestnej zeleni a inej verejne prístupnej zeleni, na ostrovčekoch a deliacich pásoch, ak to nie je dovolené dopravnou značkou, ... na iných miestach, kde zastavenie alebo státie môže ohroziť bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky alebo obmedziť jazdu vozidiel; osobitne na miestach vjazdov alebo výjazdov z pozemkov, vjazdov a výjazdov z objektov určených na zásobovanie alebo parkovacích miest. Obžalovaný v tejto súvislosti poukazoval na to, že okresný súd vôbec nereflektoval, že bezprostredne po zrážke on nebol povinný, resp. bolo mu zákonom zakázané s vozidlom zastaviť a stáť pred neprehľadným vrcholom stúpania cesty, na ňom a za ním. Z obrazovej dokumentácie nachádzajúcej sa v spise, najmä znaleckého posudku č. 7/2019 a tiež príloh je podľa obžalovaného evidentné, že miesto zrážky sa nachádzalo bezprostredne pred vrcholom stúpania cesty, zároveň pri tejto komunikácii sa nenachádza chodník, preto by zastavenie za vrcholom kopca bolo v rozpore s zákona 8/2009 ale tiež so zákazom podľa písm. u/ tohto ustanovenia, keď zastavenie za horizontom a v celom jazdnom pruhu by bolo jednoznačne a dôvodne ohrozením bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky alebo obmedzenia jazdy vozidiel, nehovoriac o tom, že po celej dĺžke cesty od zrážky po moje miesto zastavenie vozidla sú výjazdy z pozemkov, resp. z miest, ktoré obyvatelia využívajú na parkovanie. Nesprávnosť vyššie popísaného tvrdenia súdu je rovnako v konštatovaní, že „svedok K. K. v tomto úseku zastavil a pomocou inej osoby zabezpečil miesto zrážky“, keď K. K. sa pohyboval nielen v opačnom smere (na Krivé), ale tiež svojim zastavením porušil právny predpis (zastavenie za vrcholom stúpania cesty). Obžalovaný označil za nesprávne a účelové odôvodňovať nesprávnosť jeho konania nezákonným konaním inej osoby, a tak na taký argument nie je možné prihliadnuť. Ak aj súd argumentoval k zastaveniu vozidla obžalovaného jeho vlastným tvrdením, že „nejazdili žiadne autá", toto konštatovanie nemôže negovať zákaz zastavenia v mieste, kde je to zakázané a rovnako preto, že uvedené konštatovanie, ako ho preberá súd, je nelogické, nesprávne a v rozpore so zisteným stavom, keď je zrejmé, že ak nešlo auto v čase, keď som sa tam nachádzal, to neznamená, že nemohlo miestom prechádzať už o niekoľko sekúnd ďalšie vozidlo/vozidlá, resp. že o pár minút neskôr miestom zrážky prechádzal taxikár, pán K.. Z vykonaného dokazovania bolo podľa obžalovaného zistené, že rýchlosť jazdy, akokoľvek vyššia ako je 50 km/h, nemohla byť objektívne príčinou dopravnej nehody a preto, ak aj porušil svojim konaním (doteraz nebolo jednoznačne nepreukázané, akou konkrétnou rýchlosťou som v úseku jazdil) zákonom stanovenú maximálnu rýchlosť v obci, táto v žiadnom rozsahu nemá vplyv na posúdenie jeho viny za skutky, ktoré boli obsahom obžaloby. Ak súd takou skutočnosťou argumentuje, ide o nedôvodný a nesprávny argument, ktorý rovnako treba odmietnuť. Obžalovaný sa ohradil aj voči hodnoteniu prezentovanému okresným súdom, podľa ktorého obžalovaný neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, keďže ide vodiča s nedostatkom skúsenosti, rýchlosť jazdy neprispôsobil stavu a povahe vozovky, ktorá bola mokrá , ako aj iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, a to vzhľadom na deň, kedy k spáchaniu skutkov došlo (01.01.2019 v čase po polnoci), kedy obžalovaný mal alebo mohol predvídať, že po ceste v obci sa budú presúvať osoby pod vplyvom alkoholu a

teda obžalovaný nielenže jazdil rýchlosťou vyššou než je maximálne povolená, ale nejazdil ani takou rýchlosťou, aby bol schopný vozidlo zastaviť na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad, keďže tak neurobil ani po samotnom náraze. Podľa názoru obžalovaného okrem toho, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz k hodnoteniu o nedostatku jeho skúseností, ktoré súd ani nijako inak ako zistením jeho veku v čase zrážky, neskúmal, stav vozovky bol v tom čase spôsobilý na vedenie vozidla zákonom rýchlosťou 50 km/h a v žiadnom rozsahu nemohla byť mokrá, keď vonkajšia teplota bola okolo -2 stupne Celzia, teplota pri povrchu bola - 5 stupňov Celzia a povrch bol holý a zmrznutý. Stav vozovky pritom podľa obžalovaného nemal vplyv na povinnosť zníženia rýchlosti vozidla, a taká skutočnosť z dokazovania pred súdom nevyplynula. Ako vyplýva zo znaleckého dokazovania, boli technicky splnené podmienky pre jazdu primeranú rozhľadu vodiča aj rýchlosťou 50 km/hod. Obžalovaný pokračoval namietajúc aj správnosť okresným súdom uvádzaného dôvodu, prečo mal jazdiť nižšou rýchlosťou dodajúc, že mu nie je známa žiadna povinnosť, ktorá by stanovovala povinnosť na konkrétnom mieste, resp. čase mať povinne diaľkové svetlá zapnuté. Taká povinnosť mu nevyplýva ani zo znenia zákona, a ak súd takú povinnosť stanovil, posúdil a rozhodol uvedené nesprávne. Podľa názoru obžalovaného bol súd prvého stupňa povinný hodnotiť jeho zavinenie aj z hľadiska posudzovania zavinenia vodiča pri spoluzavinení poškodeného na základe tzv. princípu obmedzenej dôvery, ktorý znamená, že vodič sa ako účastník cestnej premávky môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržovať pravidlá cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Odkazoval pritom na Nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. z 25.10.2016: „Jde-li o posouzení trestní odpovednosti ridiče za nehodu, k níž došlo v souvíslostí s provozem na pozemních komunikacích, je nutné zohlednit jednak to, zda se ridič svým jednáním dopustil porušení konkrétních právních predpisu upravujících provoz na pozemních komunikacích, jakož i to, zda mel možnost a schopnost predvídat, že k nehode dojde. V takovém prípade se uplatní tzv. princíp omezené duvery v doprave, jehož podstatou je, že se ridič pri provozu na pozemních komunikacích muže spoléhat na to, že ostatní účastníci budou dodržovat pravidla provozu na pozemních komunikacích, pokud z konkrétních okolností nevyplývá opak (napr. rozsudek Nejvyššího soudu ČSR sp. zn. ).“ a ďalej „Pokud je trestné stíhána osoba za nedbalostní trestný čin a soudy současné dospčjí k záveru, že podstatnejší vliv na vznik škodlivého následku melo úmyslne protiprávní jednání poškozeného, pričemž nedbalost je dovozena jen z toho, že obžalovaný si nepočínal dostatečne obezretne, protože nevzal v úvahu protiprávnost jednání poškozeného, není možné učinit záver o vine tak, jak to provedly obecné soudy v projednávaném prípade.“ V tejto súvislosti potom podľa obžalovaného bol podľa obžalovaného súd povinný vyhodnotiť aj okolnosti hrubého porušenia pravidiel zo strany poškodeného, čo bezdôvodne a nelogicky súd nevykonal v žiadnom rozsahu, pričom prostredníctvom takto vykonaného dokazovania by došiel súd k záveru, že porušenie pravidiel nastalo na strane poškodeného a ja ako obžalovaný nenesiem zodpovednosť (nemôže sa mi pričítať vina) za zrážku a jej následky, keďže okrem iného nerátal a dôvodne sa spoliehal, že poškodený neporuší svoje právne povinnosti ako chodec na pozemnej komunikácii. Preukázateľne však svoje povinnosti porušil poškodený a tieto jeho porušenia mali výlučný vplyv na vznik zrážky; bez nesprávneho konania z jeho strany by k zrážke nikdy nedošlo. Ako bolo už uvedené, súd prvého stupňa podľa názoru obžalovaného porušil jeho právo na obhajobu tým, keď počas celého trestného konania sa kvalifikácia skutku nemenila a dokazovanie smerovalo výlučne k otázke, či došlo k naplneniu skutkových podstát prečinu Neposkytnutie pomoci, resp. prečinu Ublíženia na zdraví a žiadna zo strán a ani súd nevyužili postup podľa ustanovenia , prípadne . Súd počas celého konania nepostupoval podľa , ktorý upravuje postup, kedy súd prvého stupňa uzná obžalovaného za vinného z trestného činu označeného obžalobou, avšak v jeho prísnejšej kvalifikovanej skutkovej podstate. Vtedy je povinný na túto skutočnosť obžalovaného upozorniť. Odvolateľ vyjadril názor, že porušením práva na spravodlivý proces podľa je aj vydanie prekvapivého rozhodnutia, ktoré je možné definovať ako postup, ktorým „súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, a neumožní účastníkom vyjadriť sa k tejto zmene. Typicky pôjde o zmenu právnej kvalifikácie relevantných skutkových zistení alebo rozhodujúcich skutkových okolností, a to za situácie, keď počas konania predchádzajúceho takejto zmene nemali strany pochybnosť o inej, dovtedy zvažovanej kvalifikácii (vychádzajúc z priamej informácie súdu alebo z iných podstatných skutočností).“ (pozri bližšie Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. z 1. apríla 2020). Následný záver súdu, že sa dopustil aj spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa je potom v celom rozsahu nesprávny, nezákonný, arbitrárny, nedôvodný a neodôvodnený. Súd prvého stupňa postupoval pri vykonávaní dokazovania nezákonne a v rozpore s a 264 . Poukazoval pritom na to, že súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 08.03.2022 vykonal opätovný výsluch svedkyne H. C. a nechal prečítať výpoveď

svedka z prípravného konania, aj napriek skutočnosti, že na to neboli splnené zákonné predpoklady. Opätovný výsluch svedkyne H. C. nebol vykonaný v súlade so zákonom, a na takúto výpoveď nebolo, a nie je, možné prihliadať. Podľa názoru obžalovaného, z dôvodu, že na podklade skutočností zistených z nezákonného výsluchu súd odôvodnil spáchanie obžalovaným aj prečinov Neposkytnutie pomoci podľa a Ublíženia na zdraví podľa , je potrebné zrušiť celý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, ktoré nie je možné oddeliť. Vo vzťahu k následkom, ktoré mohli vzniknúť nevčasným poskytnutím prvej neodbornej pomoci, obžalovaný poukazoval na to, že od času zrážky uplynulo nie viac ako 5 minút, kedy poškodeného zbadali osoby v taxíku svedka K. K., podľa ktorého výpovede cestou do obce Richvald stretli iba jedno oproti idúce vozidlo, ktoré išlo pomaly, svietilo mu iba jedno svetlo, pričom obžalovaný považoval za pravdepodobné, že sa jednalo o jeho motorové vozidlo. Nebolo vôbec odôvodnené, ako formou, a v akom rozsahu by mala byť predlekárska pomoc vykonaná a bolo preukázané, že rýchla zdravotná pomoc došla na miesto zrážky až po viac ako 20 minútach a prvý intenzívny zásah sa vykonal operáciou až dňa 09.01.2019. Aj keď malo dôjsť k operačnému zákroku už dňa 01.01.2019, tento záver nebol podľa obžalovaného podporený vykonaným dokazovaním, keď zo znaleckého posudku vyplýva, že prvý operačný zákrok riešiaci následky stavu mozgu po zrážke bol vykonaný až cca 1 týždeň po zrážke, keďže iný údaj z lekárskeho nálezu zo dňa 01.01.2019 o 16:09 hod., resp. iného dôkazu nachádzajúcom sa v spise nevyplýva. Z toho obžalovaný hodnotil, že zostalo sporné, či a v akom rozsahu bolo možné po zrážke poskytnúť takú prvú pomoc, ktorá by v akomkoľvek smere mohla aspoň minimálne zmierniť následky zrážky. V podstate na základe uvedeného, obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozhodol sám tak, že obžalovaného oslobodzuje spod obžaloby okresného prokurátora Bardejov z 23.08.2019, sp. zn. , pretože skutok nie je trestným činom.

Na základe takto podaného odvolania postupoval odvolací súd v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa . Zistil čiastočnú dôvodnosť podaného odvolania. V prejednávanej veci bolo rozsudkom nevyhnutné napraviť pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v čiastočnej nesprávnej právnej kvalifikácii skutku.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. ( , , ).

Pokiaľ ide o odlišný názoru strany trestného konania na hodnotenie vykonaných dôkazov, nie je pre súd záväzný, nakoľko súd postupuje pri hodnotení dôkazov na základe zákonného opravenie a povinnosti uvedeného v , a preto, pokiaľ sa súd od názoru hodnotiacej strany trestného konania odchýli, no dodrží pravidlo stanovené v tomto ustanovení , nedochádza tým k porušeniu práv tejto strany trestného konania.

Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca 2005).

Aj z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že v odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania.

V posudzovanej trestnej veci pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie odvolací súd doplnil, aby vo svojej celistvosti bolo vykonané v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné a okresný súd tieto dôkazy podrobil hodnoteniu postupom podľa . Možno k tomu dodať s prihliadnutím na povahu odvolacích námietok nasledovné.

Hodnotenie dôkazov vykonané v súlade s ustanovením vedie k zisteniu skutočnosti, že práve obžalovaný A. B. dňa 01.01.2019 v čase okolo 04:45 hod. po ceste III/3497 v obci Richvald, okr. Bardejov, v smere jazdy na obec Kľušovská Zábava v čase po požití alkoholu viedol osobné motorové vozidlo zn. A. B., ev. čísla: E. na priamom úseku cesty v miernom stúpaní pri rodinnom dome č. 87, kde sa plne nevenoval vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke, pričom pravou prednou časťou vozidla narazil do chodca H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, okr. Bardejov, idúceho v tom čase v smere od obce Kľušovská Zábava, po pravej strane cesty z pohľadu vodiča, ktorý v dôsledku dopravnej nehody utrpel popísané zranenia, pričom bezprostredne po dopravnej nehode, na ktorej mal ako vodič účasť, neposkytol zranenému chodcovi, ktorý pri dopravnej nehode utrpel ujmu na zdraví potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba, alebo iného a pokračoval s vozidlom v jazde bez zastavenia.

Na rozdiel od názoru súdu prvého stupňa mal odvolací súd za to, že napriek vykonaniu dostupných dôkazov zostalo pochybné, aké množstvo alkoholu obžalovaný pred jazdou požil a z tejto skutočnosti potom ani okresný súd nemohol vyvodiť záver o trestnej zodpovednosti obžalovaného aj za spáchanie trestného činu ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa , no pre zachovanie skutkovej vety v otázke predchádzajúceho požitia alkoholu v rámci trestnej činnosti, ktorú žaloval prokurátor postačovala výpoveď tejto svedkyne.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný na danom úseku v obci viedol predmetné osobné motorové vozidlo odvážajúc svedkyňu H. C., ktorá s ním vtedy bola vo vozidle. Svedkyňa H. C. síce na hlavnom pojednávaní uviedla, že sa pre odstup času nevie vyjadriť, či pri oslave Silvestra 2018, na ktorej bol aj obžalovaný v rodinnom dome v obci Hervartov, obžalovaný požíval alkoholické nápoje, počas večera sa obžalovaný zabával tak, ako ostatní prítomní, pričom všetci, čo boli na oslave prítomní, od začiatku alkoholické nápoje požívali a u obžalovaného sa nevedela vyjadriť len preto, že prišiel neskôr. Návrh na vypočutie svedkyne podal prokurátor, a to už v písomne podanej obžalobe. Preto nebol potrebný samostatný ďalší návrh ani na doplňujúci výsluch. Výsluch svedkyne treba chápať ako jeden celistvý úkon. Vzhľadom na skutočnosť, že pre uvedené nepresnosti bolo namieste svedkyňu ešte vypočuť, okresný súd oprávnene pristúpil k tomuto výsluchu, pri ktorom rozpory vo svojich predchádzajúcich výpovediach vysvetľovala tým, že bola v strese pri výpovedi z prípravného konania, poprela pravdivosť vlastnej výpovede, že obvinený vypil jeden, dva, tri alebo štyri poháriky, no zároveň trvala na tom, že obžalovaný vypil jeden pohárik určite. Treba k tomu povedať, že takto prezentovala istotu vo svojej výpovedi o takom rozsahu pitia alkoholu obžalovaným. Odvolací súd nemal dôvod neprijať takúto zmenu výpovede ako stabilnú a spoľahlivú. Pokiaľ súd zohľadní dôvod zmeny výpovede svedkyne, stále zostáva prijateľné, že v atmosfére oslavy nového roka v spoločnosti známych mal obžalovaný motív aj príležitosť alkohol požiť. Svedkyňa potvrdila, že všetci zúčastnení pili alkohol. Svedkyňa pritom trvala aj na svojej výpovedi, že obžalovaného upozornila na to, aby si nesadal do auta. Zjavne by to nerobila, ak by ho predtým alkohol piť nevidela. Požívanie alkoholu na tejto oslave potvrdil aj svedok I. M., ktorého spolu s jeho priateľkou obžalovaný odvážal tiež. Svedok N. M. síce obžalovaného nevidel požívať alkoholické nápoje, ale potvrdil, že na stole, pri ktorom sedel, boli aj 3 fľaše alkoholu, čo len potvrdzuje, že obžalovaný mal príležitosť požiť alkohol minimálne tak, ako priamo potvrdzovala že alkohol vypil, vyššie uvedená svedkyňa. Odvolací súd tak neuveril výpovedi svedka I. F., že sedeli s obžalovaným pri stole, kde v tom čase na stole bola iba voda, no že alkohol tam žiaden nebol. Nemožno mu teda veriť ani to, že mal obžalovaného po celý čas na očiach, a to aj vtedy, keď išiel na toaletu alebo vonku.

Nakoľko nebolo zistené presné množstvo obsahu alkoholu v tele obžalovaného v čase dopravnej nehody, preukázaná skutočnosť, že požil alkohol pred jazdou zostala len okolnosťou bez zásadného vplyvu na právnu kvalifikáciu konania obžalovaného.

Obžalovaný A. B. síce využil svoje právo a na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať, no okresný súd zabezpečil, že sa jeho výpoveď z prípravného konania stala súčasťou dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Obžalovaný takto potvrdil, že na predmetnej oslave bol, pričom bol vodičom predmetného osobného motorového vozidla patriaceho jeho otcovi a viezol svedkov O. F. s I. M. z obce Hervartov do obce Richvald. Tvrdil, že ako vodič sa cítil dobre, nepil žiadne energetické nápoje a ani neužil lieky, pričom cestu ako vodič hodnotil celkovo tak, že prebiehala dobre. Priamo k dopravnej nehode uviedol, že keď povystupovali z jeho auta iné konkrétne osoby, tak v aute ostal on ako vodič a vzadu sedela O. F. a jej priateľ, ktorí driemali. Po výjazde na hlavnú cestu viedol auto v smere Richvald - Kľušovská Zábava po pravej strane cesty, kde na vozidle mal rozsvietené stretávacie svetlá. Tvrdil, že cesta bola osvetlená verejným osvetlením, bola vlhká, na ceste nebol sneh a ani nesnežilo, čelné sklo auta nemal poškodené a ani špinavé. Oproti vozidlu, ktoré viedol, nejazdili žiadne autá a rovnako ani za ním žiadne auto nešlo. Keď vyšiel na hlavnú cestu, nevidel po ceste sa pohybovať žiadne osoby. Vozidlo viedol do mierneho kopca. Obžalovaný zároveň potvrdil nesúvislé osvetlenie vozovky, keď uviedol, že pred vrcholom kopca pri ceste jedno svetlo nesvietilo.

Treba povedať, že obžalovaný v tejto svojej výpovedi jednoznačne popísal vedomosť o dopravnej nehode, vedomosť o kolízii s nejakým objektom, ktorý na jeho vozidle zanechal majetkovú škodu, a že z miesta nehody bezdôvodne odišiel bez toho, aby zastavil, lebo uviedol, že sa obzrel do ľavého spätného zrkadla, v zadnej časti vozidla mu niečo bliklo, zacítil náraz do prednej strany vozidla, čelné sklo popraskalo, pričom na vzniknutú situáciu nereagoval brzdením, vnímal, že do niečoho narazil, na palubnej doske vybehli kontrolky. Vnímal tiež, ako niečo, do čoho narazil, odhodilo od jeho vozidla v smere jeho jazdy, pričom prasklinu na skle pripisoval tomu, že niečo nabral, ale nezisťoval, čo to mohlo byť a ďalej bez zastavenia pokračoval v jazde, bol v šoku a bol otrasený. Niet dôvodu pochybovať o pravdivosti jeho výpovede, keď je táto súladná s výpoveďou svedkyne O. F.. K svojim vtedajším spolujazdcom obžalovaný totiž vypovedal, že driemali, no tesne po náraze sa zobudili s tým, že svedkyňa O. F. sa ho pýtala, čo sa stalo. Vzniknutý rozpor v tom, či jej odpovedal treba chápať tak, že predsa len sa svedkyňa zobudila z driemot, a tak nemusela presne vnímať hlas obžalovaného. Niet dôvodu obžalovanému v tomto popise udalostí neveriť, lebo tak ako O. F. uviedla, zastavil im pri krčme.

O tom, že ani po dopravnej nehode sa na jej miesto následne nevrátil, ale s vedomím vlastnej škody na vozidle, ktorá nastala v dôsledku zrážky s objektom nachádzajúcim sa na vozovke pri výkone vodičského oprávnenia obžalovaný uviedol, že na miesto nárazu sa nevracal, a aj keď mal mobilný telefón v aute, o vzniknutej situácii nikoho neinformoval. Tvrdil síce, že bol v šoku, no to odvolací súd nepovažoval za rozhodujúcu okolnosť, ktorá by mu bránila priamo, či nepriamo poskytnúť pomoc ako osoba, ktorá po dopravnej nehode ako vodič dopravného prostriedku účastného na nej, nesmie opustiť miesto dopravnej nehody a je povinný poskytnúť za podmienok stanovených zákonom potrebnú pomoc. Veď ako vypovedal, registroval, že v aute ostal sedieť iba I. M., ktorý z auta vystúpil pred križovatkou Kľušovská Zábava - Hervartov a on pokračoval do obce Hervartov, kde auto zaparkoval na pozemku pri rodinnom dome, kde žije so svojimi rodičmi, nikomu doma nič nepovedal a išiel spať s tým, že v čase asi o 10.15 hod. prišli policajti, ktorí sa ho pýtali, kto šoféroval zaparkované auto, k čomu sa priznal. Obžalovaný vtedy po nahliadnutí do fotodokumentácie z dopravnej nehody označil miesto zrážky a pri plnom zachovaní zákonnosti výsluchu uviedol, že auto viedol rýchlosťou asi 55 km/hod, jazdil plynule, dodržiaval rýchlosť, nebrzdil a ani nespomaľoval a priznal tiež, že pred zrážkou si na okraji vozovky nič nevšimol. Spresnil dokonca, že po zrážke si myslel, že narazil do nejakej srny, alebo kontajnera.

Výpoveď obžalovaného o vzniku praskliny na čelnom skle potvrdila svedkyňa O. F., ktorú po vystúpení ostatných osôb obžalovaný odvážal, že keď v aute zostala iba ona so svedkom M. a išli späť do obce Richvald, kde cestou od chaty na ňou bližšie neurčenom mieste medzi chatou a krčmou, registrovala, ako keby do auta udrel nejaký konár, a keď sa vtedy pýtala obžalovaného ako vodiča, čo to bolo, on na jej otázku nereagoval a pokračoval ku krčme v obci Richvald, kde vystúpila, pričom pri vystúpení z auta si všimla prasklinu čelného skla na strane spolujazdca vodiča.

Svedok P. P. uviedol, že síce s poškodeným H. B. počas večera požívali alkoholické nápoje, ale neboli až takí opití, aby mali problém s chôdzou, nebolo to až tak, aby mu bolo zle, alebo aby sa tackal a poškodený bol na tom rovnako. Zjavne vedeli kam idú, odchádzali spoločne s tým, že prešli asi 200 m od krčmy, zabočili do uličky, kde svedok býva a vtedy sa rozišli.

Svedkyňa O. P. potvrdila postup pri náleze tela poškodeného a že F. C. zavolala na číslo 112 a podľa pokynov operátorky postupovali tak, že mali poškodeného iba prikryť fóliou, aby mu nebola zima a držať mu ranu na hlave a nesmeli s poškodeným nijakým iným spôsobom hýbať. Nebolo zistené, že by uvedené porušili.

Odvolaciemu súdu nebol predložený dôkaz spochybňujúci rozsah a povahu zranení, ktoré pri dopravnej nehode poškodený H. B. utrpel, a tak nemal ani pochybnosti o správnosti, úplnosti a relevantnosti odborných poznatkov predložených súdu MUDr. Patrikom Mihaľom, znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, na ktoré podrobne poukazoval v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvého stupňa. Uvedený objektívny znalecký dôkaz nebol spochybnený žiadnym lekársky odborne porovnateľným dôkazom. Znalec pritom podrobne jednak popísal zranenia, ktoré pri predmetnej dopravnej nehode poškodený H. B. utrpel chrakterizujúc ich, že sa z medicínskeho hľadiska jedná o ťažký úraz, pričom nijako nespochybnil svoj záver, na základe ktorého aj odvolací súd nepochyboval, že ním popísané zranenia boli v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou obžalovaným. Rovnako nepochybne vyznieva aj odborný lekársky záver menovaného znalca, že v dôsledku neposkytnutia laickej prvej pomoci a tým k oneskoreniu transportu do zdravotníckeho zariadenia došlo s najväčšou pravdepodobnosťou k premeškaniu časového intervalu a zhoršeniu možnosti včas a efektívne medicínsky zasiahnuť, a tak minimalizovať následky vážneho životohrozujúceho poranenia poškodeného H. B.. Toto zmeškanie je namieste pričítať najmä obžalovanému, lebo sa práve jeho konaním stratil čas medzi vznikom poranení a okamihom, kedy sa pri tele poškodeného zastavili iné náhodne prechádzajúce osoby, ktoré už nemohli dobehnúť zmeškaný čas, no bezodkladne zabezpečili prvú pomoc a transport poškodeného do zdravotníckeho zariadenia. Odvolací súd tiež nemá pochybnosti, že všetky poranenia, hlavne mozgovo-lebečné poranenie si vyžadovali urgentnú diagnostiku, urgentnú prednemocničnú liečbu, nemocničnú liečbu s tým, že čím ich bolo možné vykonať, tým, hrozilo menšie riziko oneskorených komplikácii. Takto aj odvolací súd zastáva názor, že keď obžalovaný nezodpovedne až ľahostajne z miesta dopravnej nehody ušiel, tak vedel, že ako vodič, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytne osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

Tento nepriamy úmysel obžalovaného vyplýva z jeho vlastného podrobného popisu toho, čo vnímal pri zrážke v podobe zvuku nárazu a jeho účinkom v podobe rozbitého čelného skla a v podobe vnímania odhodenia objektu nárazu vrátene toho, ako si to vysvetľoval. Mimoriadne vysoký stupeň prejavenej bezohľadnosti zo strany obžalovaného vedie odvolací súd k presvedčeniu, že sa týkala aj vedomosti obžalovaného o možnosti nárazu, hoci aj do človeka pohybujúceho sa po okraji vozovky v nočnej dobe po oslavách začiatku nového roka a odchodom z miesta o možnosti toho, že riskuje vznik aj závažných následkov na zdraví človeka. Muselo sa stať až to, že miestom činu prechádzali osoby, ktoré takto ľahostajné neboli a na rozdiel od obžalovaného neváhali zastaviť, neopustiť poraneného človeka a vykonať všetky im známe a realizovateľné úkony na to, aby mu pomoc poskytli a zachránili ho. Obžalovaný pritom sám potvrdzoval, že iné vozidlo v čase vzniku predmetného nárazu na mieste činu nebolo, a teda mu ani nič nebránilo zastaviť tak, ako to urobili práve osoby, ktoré sa stretli s rovnako bezpečnou situáciou, no poškodenému už na rozdiel od obžalovaného pomohli a lekársku pomoc zabezpečili. Tomuto záveru odvolacieho súdu zodpovedá aj jednoznačné vyjadrenie znalca, že ak by vodič po nehode z auta vystúpil, zavolal záchranku, poskytol laickú prvú pomoc, následne rýchly prevoz s odbornou lekárskou prvou pomocou, následky by boli iné, než boli.

Ani námietkam obžalovaného o vplyve alkoholu na zdravotný stav poškodeného nemožno prisvedčiť. Znalec totiž jednoznačne uviedol, že vzhľadom na rozsah utrpených poranení mal skutkový stav v podobe alkoholu v krvi poškodeného veľmi malý význam, neporovnateľne menší význam ako utrpené zranenia.

K dôsledkom pri dopravnej nehode utrpených zranení poškodeného potvrdzovala svedkyňa F. D., sestra poškodeného, že tento má poškodený mozog, je v bdelej kóme, ležiaci, nerozprávajúci, vyžadujúcu 24 hodinovú dennú starostlivosť a v súčasnosti je umiestnený v zariadení, ktorého názov uviesť neviem v Zborove.

Vo veci bolo vykonané podrobné znalecké dokazovanie, v rámci ktorého Ing. Ján Sabó, znalec z odboru cestná doprava podal súdu písomným znaleckým posudkom i vlastnou výpoveďou dostatok odborných zistení zo svojho oboru, zistení ktoré samé osebe i v spojení s ostatnými dôkazmi (najmä vlastnou výpoveďou obžalovaného, znaleckým posudkom z odboru Zdravotníctvo, ale aj ďalších dôkazov) viedli aj odvolací súd k nepochybnému záveru o nedbanlivostnom zavinení obžalovaného vo vzťahu k tomu, že ako vodič osobného motorového vozidla zavinil predmetnú dopravnú nehodu, v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, a že nepriamym úmyslom ako vodič, ktorý po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného.

Znalec poukázal na skutočnosť, že k dopravnej nehode došlo 01.01.2019 v skorých ranných hodinách o 04.45 hod., čo zodpovedá ešte nočnej tme, a to v úseku cesty, ktorá nebola osvetlená verejným osvetlením. Podľa dostupných podkladov poškodený ako chodec, ktorý nemal na sebe odev s reflexnými prvkami a bol v ťažkom stupni opitosti, sa pohyboval voči smeru svojej chôdze v ľavom okraji cesty, pričom vozidlo obžalovaného v smere svojej jazdy sa pohybovalo pri pravom okraji cesty, teda išli oproti sebe v tom istom jazdnom pruhu. Nebolo vyvrátené porovnateľným znaleckým posudkom, že s poukázaním na rozsah, deformáciu vozidla a stôp zistených policajtami v čase ohliadky miesta nehody je možné potvrdiť, že vozidlo v danom mieste zrážky sa pohybovalo rýchlosťou 53 až 57 km za hodinu. Bolo teda nepochybné, že obžalovaný sa v obci pohyboval nedovolenou rýchlosťou. Samozrejme podstatné bolo, akú rýchlosť bolo možné od neho spravodlivo požadovať, a aký vzťah mala taká rýchlosť voči možnosti predísť zrážke. Nebolo pochybností ani v tom, čo priznal obžalovaný, že v danom úseku jazdil so zapnutými stretávacími svetlami.

Podľa správy SHMU, dňa 01.01.2019 v čase o 4.45 hod. v lokalite obce Richvald bolo takmer jasno, bez zrážok, teplota vzduchu bola okolo -2° C, teplota vzduchu 5 cm nad zemským povrchom dosahovala -5° C, vlhkosť vzduchu 91%. Povrch pôdy bol holý a zmrznutý, dohľadnosť svetelných zdrojov dosahovala 20 km. V uvedenom čase bola ešte noc.

Nebolo potvrdené, že by alkoholové opojenie poškodeného malo podstatný vplyv na príčinu dopravnej nehody. Podľa znalca, aj keď vzhľadom na to, že chodec bol vo vysokom stupni opitosti, nie je možné vylúčiť jeho vybočenie z cesty vpravo alebo vľavo, tak vzhľadom na deformácie zanechané na vozidle, v mieste zrážky jeho vybočenie vpravo voči smeru jeho chôdze, čiže voči vozidlu vľavo bolo vylúčené. Skôr uhýbal okraju cesty, nakoľko deformácie vozidla smerujú k jeho pravému okraju. Netreba zabúdať na to, že išlo o nočnú dobu, pričom obžalovaný mal zapnuté stretávacie svetlá s rozhľadom na približne 55 metrov, pričom spozorovať poškodeného mohol na 22 metrov. Mal teda čas vôbec ho vnímať, ale nakoľko sám potvrdil, že ho nevnímal vôbec, to len potvrdzuje, že situácii v cestnej premávke sa nevenoval. Chodec kráčal po ľavom okraji cesty a zrážke by mohol zabrániť v prípade, ak by z cesty zostúpil vľavo na trávnatý povrch v tom čase čiastočne zasnežený. Treba ale uviesť, že k chodcovi sa rýchlo približovalo vozidlo obžalovaného, ktoré sa mu nijako nevyhýbalo a ani nespomaľovalo, a teda je zjavné, že aj možnosti takto vykročiť na okraj cesty sa rýchlo zmenšovali.

Obžalovaný sa vozidlom pohyboval v obci, v noci relatívne krátko po príchode nového roka, kedy možno od účastníkov cestnej premávky spravodlivo požadovať potrebu zvýšenej opatrnosti na cestách. Navyše išlo o neosvetlený úsek cesty, čo zvyšovalo požiadavky na účinné osvetlenie vozidla, svietenie i rýchlosť vozidla, teda na podmienky, ktorých ovplyvnenie bolo vo výlučnej možnosti a schopnosti obžalovaného.

Podľa v znení noviel o cestnej premávke, vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 4 ods. 1 písm. e/ cit. zákona, vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu a starým osobám.

Zákon síce v § 16 ods. 4 ukladá povinnosť neprekračovať v obci hornú hranicu rýchlostného limitu, ale s určením priamej povinnosti, že vodič smie v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/h zároveň ukladá povinnosť, a to aj v obci, pohybovať sa v každom prípade rýchlosťou, pri ktorej podľa § 16 ods. 1 zákona zachová povinnosť rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno

predvídať s tým, že vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

V tejto požiadavke sa odzrkadľuje záujem zákona na zachovaní bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, s ktorou je bezprostredne spojená zákonná povinnosť vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Nemožno sa potom stotožniť s názorom obhajoby, že by nič obžalovanému neukladalo jazdiť v obci menšou než rýchlosťou 50 km/h. V spojení s ustanovením o povinnosti dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, tak táto povinnosť bola na strane obžalovaného ako vodiča motorového vozidla ešte viac namieste.

Podľa § 32 ods. 1 prvá časť vety pred bodkočiarkou, vozidlo musí mať okrem prípadu uvedeného v § 34 ods. 4 počas jazdy rozsvietené stretávacie svetlomety alebo im na roveň postavené osvetlenie. Aj tu sa nemožno stotožniť s názorom obhajoby na dostatočnosť využitia len stretávacích svetiel obžalovaným v čase dopravnej nehody.

Obžalovaný ako vodič smel použiť diaľkové svetlomety, lebo vozovka nebola dostatočne a súvisle osvetlená a nebránili mu v tom ani iné zákonné obmedzenia. Zákon mu to výslovne umožňoval v ustanovení § 34 ods. 2, podľa ktorého vodič nesmie použiť diaľkové svetlomety, ak je vozovka dostatočne a súvisle osvetlená, alebo ak by mohol byť oslnený vodič protiidúceho vozidla, vodič vozidla idúceho pred ním, alebo iný účastník cestnej premávky, strojvedúci vlaku alebo vodič iného dráhového vozidla, alebo vodič plavidla.

V danom prípade vozovka nebola dostatočne a súvisle osvetlená a obžalovaný neoslňoval vodiča protiidúceho vozidla ani žiadneho vodiča vozidla idúceho pred ním, lebo také vozidlá v čase dopravnej nehody na danom úseku cesty prítomné neboli. Keby boli, obžalovaný by nemal dôvod ich nespomenúť. Celková situácia v cestnej doprave na mieste činu si priam vyžadovala zachovanie týchto pravidiel zo strany obžalovaného, ale nakoľko ju obžalovaný ľahkovážne podcenil, neriadil sa nimi a hoci poškodený vytvoril kolíznu situáciu, zrážke mohol obžalovaný ako vodič zabrániť pri dodržaní zákonných pravidiel svojej jazdy, pravidiel, ktoré bolo možné od obžalovaného spravodlivo požadovať., lebo mal technické možnosti pohodlne sa svojim motorovým vozidlom, ktoré bolo omnoho väčšej hmotnosti ako telo dospelého človeka a pohybovalo sa podstatne väčšou rýchlosťou ako poškodený, zrážke vyhnúť, a to viacerými spôsobmi.

Podľa § 64 ods. 1 písm. a/ Zákona, dopravná nehoda je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej sa usmrtí alebo zraní osoba.

Podľa § 64 ods. 2 písm. a/ Zákona, za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, ak nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6, povinnosť bezodkladne zastaviť vozidlo, preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistení vozidla, vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a urobiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. Ak účastník škodovej udalosti spôsobil hmotnú škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, je povinný o tom túto osobu bezodkladne upovedomiť a vyplniť s ňou a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na vznik praskliny čelného skla, ktoré bola výrazného tvaru i rozmeru ako vyplýva z fotodokumentácie odstaveného vozidla obžalovaného, pričom o jej vzniku vedel obžalovaný bezprostredne po nehode, a ktorú pripisoval tomu, že niečo nabral, a aj povedal svedkyni, že do niečoho narazili, pričom po zrážke si myslel, že narazil do nejakej srny, alebo kontajnera. Z toho vyplýva, že z pohľadu uvedeného ustanovenia zákona nesplnil viacero povinností. Musel si teda byť vedomý, že sa stal účastníkom cestnej dopravnej nehody. Nakoniec, o tom svedčí aj skutočnosť, že po formálnej stránke s ďalším jej účastníkom nejednal, lebo z miesta dopravnej nehody ušiel, a teda splnil ďalšiu definíciu dopravnej nehody uvedenú v § 64 ods. 2 písm. c/ Zákona, podľa ktorej, za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, keď sa účastníci škodovej udalosti nedohodli na jej zavinení.

Je teda zrejmé, že obžalovaný porušil aj ustanovenie § 65 Zákona, podľa ktorého je vodič, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode povinný okrem iného bezodkladne zastaviť motorové vozidlo, a najmä porušil aj ustanovenie § 66 ods. 2 písm. b/ Zákona poskytnúť podľa svojich schopností a možností zranenej osobe prvú pomoc a bezodkladne privolať záchrannú zdravotnú službu.

To, že znalec pri určení krajnej hodnoty dovolenej rýchlosti v obci konštatoval, že pri stretávacích svetlách aj pri vyhnutí vľavo obžalovaný nemal vytvorené podmienky na vyhnutie sa zrážke kvôli neoznačeniu chodca reflexnými prvkami ho nezbavuje trestnej zodpovednosti. Zrážke vodič mohol zabrániť včasnou reakciou na chodca súbežne s jazdou rýchlosťou maximálne 37 km/hod. Intenzívnym brzdením by zastavil pred úrovňou oprotidúceho chodca. Obžalovaný nijako nebrzdil. Ďalšou možnosťou, ako mohol vodič zrážke zabrániť bolo, ak už pri takmer nepatrnom znížení ním použitej rýchlosti na 44 km/hod by mohol prudkým vybočením vľavo v smere svojej jazdy sa vyhnúť chodcovi, a teda ho minúť. Už dodržanie takých rýchlostí bolo možné od obžalovaného požadovať, a to vzhľadom na situáciu na mieste činu. Pritom znalec doplnil, že pokiaľ by vodič v danom úseku jazdil s diaľkovými svetlami s maximálne povolenou rýchlosťou jazdy v obci 50 km/hod, aj vtedy by mal vytvorené podmienky pre zabránenie zrážke s chodcom. Ak by teda namiesto stretávacích mal zapnuté diaľkové svetlá, čo mu zákon dovoľoval, a čo si podľa názoru odvolacieho súdu vyžadovala situácia v cestnej premávky, mohol aj pri pohybe krajnou dovolenou rýchlosťou zrážke s poškodeným predísť. Podstata predmetného prípadu pritom bola pritom taká, že obžalovaný sa plne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, vôbec prítomnosť poškodeného nevnímal, a teda nevykonal žiaden ani spomaľujúci a vyhýbací manéver. Bol ako vodič zjavne nedostatočne pozorný k situácii v cestnej premávke, hoci nemal žiadnu technickú chybu vozidla, a ani nebol nikým a ničím rozptyľovaný.

Obžalovaný o svoje povinnosti týkajúce sa osvetlenia vozidla a rýchlosti v obci ľahkomyseľne nedbal, ale prekračujúc povolenú rýchlosť so zapnutými stretávacími svetlami nesledoval situáciu v cestnej premávke, neregistroval poškodeného pri krajnici svojho jazdného pruhu.

Dopravná nehoda bola riadne a hodnoverne zdokumentovaná už políciou, o čom svedčí záznam o dopravnej nehode a zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody a fotodokumentácia. Zo znaleckého posudku KEÚ KE č. PPZ-KEU-KE- EXP-2019/205 zo dňa 01.03.2019 pri skúmaní odobratých biologických stôp z vozovky, z čelného skla vozidla obžalovaného a zo strechy tohto vozidla a vzorky označenej ako vzorka od poškodeného H. B. vyplýva jednoznačný záver, že DNA analýzou bolo dokázané, že pôvodcom všetkých vyššie uvedených krvných stôp bola osoba, od ktorej bol zaistený porovnávací materiál označený „od H. B. 18.01.1995, trvale bytom I. D. XXX, okr. Bardejov“, teda, že práve vozidlo obžalovaného prišlo do násilného kontaktu s telom menovaného poškodeného tak, ako to vyplýva z predmetnej skutkovej vety napadnutého rozsudku, s ktorou sa odvolací súd v podstate stotožnil.

Možnosti, že obžalovaný mohol mať požitý alkohol pred jazdou v tejto trestnej veci nevylučuje ani neskorší nulový výsledok dychovej skúšky, ktorá bola v dôsledku neskoršieho vypátrania obžalovaného, ktorý z miesta dopravnej nehody ušiel, a ktorá bola tak vykonaná až s odstupom niekoľkých hodín po dopravnej nehode, teda 01.01.2019 v čase o 10.20 hod.

Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalovaným skutkom obžalovaný A. B. naplnil všetky znaky skutkových podstát dvoch prečinov, a to prečinu ublíženia na zdraví podľa v súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa . Závažnosť oboch prečinov je výrazne vysoká už len s prihliadnutím na spôsobený následok, spôsob spáchania trestnej činnosti, zavinenie páchateľa.

Pri ukladaní trestu prihliadal odvolací súd najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z ust. , ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. , a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život ako aj odradenie iných od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Pri komplexnom hodnotení všetkých požiadaviek a zákonnej prekážky, ktorá v zmysle , druhá veta, pri absencii odvolania podaného prokurátorom proti výroku o treste v neprospech obžalovaného bránila zmene napadnutého výroku v neprospech obžalovaného, nebolo odôvodnené a zákonné odchýliť sa od napadnutých výrokov o druhu ani výmere uložených trestov.

Lekárske správy o zdravotnom stave poškodeného zo dňa 01.01.2019 potvrdzovali u poškodeného H. B. požitie alkoholických nápojov s výsledkom 2,8 promile ako aj to, že poškodený pri dopravnej nehode utrpel trieštivú impresívnu zlomeninu lebečnej klenby temporoparietálne vľavo, poohmoždenie mozgu, otvorenú zlomeninu predkolenia vpravo, odreniny hrudnej a brušnej steny vľavo, ktoré zranenia si vyžiadajú predpokladanú dobu liečenia viac ako 42 dní.

Výraznú závažnosť prípadu pritom dokresľuje lekárska správa zo dňa 05.11.2021 o zdravotnom stave poškodeného H. B., u ktorého sa v pohospitalizačnom období rozvinula epilepsia s opakujúcimi sa epileptickými záchvatmi, pretrváva organický psychosyndróm, čo mu spolu s ďalšími komplikáciami neumožňuje adekvátne komunikovať s okolím. Pohyblivosť čiastočne samostatne na invalidnom vozíku s nutnosťou dopomoci druhej osoby pri vysadzovaní a neschopnosť udržania močenia a stolice s potrebou trvalej odkázanosti na pomoc druhej osoby je o to závažnejšia, že nemožno očakávať významné zlepšenie zdravotného stavu.

Obžalovaný A. B. je v mieste trvalého bydliska hodnotený kladne s tým, že voči jeho správaniu neboli zaznamenané žiadne negatívne reakcie, alkoholu a iným návykovým látkam vo zvýšenej miere neholduje. Aj absencia trestnej minulosti u obžalovaného nasvedčuje skôr tomu, že u neho išlo o výnimočné vybočenie z medzí riadneho života.

Rozhodnutím OR PZ č. ORPZ-BJ-ODI12-23-003/2019 zo dňa 04.01.2019 bol obžalovanému A. B. dňom 01.01.2019 zadržaný vodičský preukaz.

S ohľadom na vyššie uvedené, najmä na priaznivú prognózu nápravy obžalovaného prameniacu najmä zo spôsobu života vedeného pred spáchaním žalovaného trestného činu v spojení s trvaním trestného konania, počas ktorého nebolo preukázané, že by sa obžalovaný naďalej dopúšťal protiprávnej činnosti aj odvolací súd dospel k záveru, že úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, je trestom tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného ako aj ochranu spoločnosti, primeraným.

K tomuto záveru dospel napriek tomu, že nebol zákonný priestor pre zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v , pretože v tomto smere nebolo pred okresným súdom vykonané žiadne dokazovanie potvrdzujúce záver, že aj keď spáchal trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, tak že by táto skutočnosť mala vplyv na jeho rozumovú alebo vôľovú spôsobilosť. Osoba blízka veku mladistvých je osoba, ktorá dovŕšila 18. rok svojho veku a neprekročila 21 rokov svojho veku. Je tiež potrebné uviesť, že ako poľahčujúcu okolnosť ju možno vziať do úvahy len za podmienky, že vek osoby mal vplyv na spáchanie trestného činu (napr. staršia osoba je v dôsledku svojho veku mierne senilná; alebo osoba blízka veku mladistvých ešte nie je dostatočne spoločensky uvedomelá, napríklad v otázke platenia daní). Na druhej strane súd prvého stupňa opomenul v neprospech obžalovaného zohľadniť priťažujúcu okolnosť v podobe spáchania viacerých trestných činov tak, ako to ustanovuje . V oboch prípadoch by ale išlo by o neprípustnú zmenu napadnutého rozsudku v neprospech obžalovaného.

Vzhľadom na už vyššie uvedené, a najmä spomínanú priaznivú prognózu nápravy obžalovaného, dospel odvolací súd k záveru, že na nápravu obžalovaného postačí hrozba trestom odňatia slobody a jeho bezpodmienečný výkon nie je nevyhnutný, a tak po zohľadnení nemožnosti sprísnenia dĺžky trvania skúšobnej doby mu výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil na rovnakú skúšobnú dobu, ako učinil už súd prvého stupňa.

Skúsenosti získané pri sledovaní účinnosti jednotlivých trestov ukladaných za trestné činy v doprave ukazujú, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany bezpečnosti v cestnej doprave. Medzi najzávažnejšie prípady vodičskej nedisciplinovanosti patrí práve

vedenie vozidla spôsobom, kedy sa vodič plne nevenuje vedeniu vozidla a sledovaniu situácie v cestnej premávke.

Obžalovaný sa pritom už v minulosti ukázal ako nie celkom disciplinovaný vodič, nakoľko jeden záznam v evidenčnej karte vodiča už má zo 17.05.2018 za porušenie dopravných predpisov v podobe prekročenia rýchlosti s uložením pokuty 20,- Eur, pričom v prejednávanej veci konal ako vodič, ktorý si svoju vodičskú nespôsobilosť zjavne privodil sám, keď z miesta dopravnej nehody ušiel, a teda nezotrval na mieste dopravnej nehody. Preukázal tendenciu k nerešpektovaniu osobitne dôležitých pravidiel cestnej premávky určených aj pre vodiča osobného motorového vozidla. Aj odvolací súd obžalovanému preto v záujme individuálnej i generálnej prevencie uložil zákaz činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 36 mesiacov.

Ani voči výrokom o náhrade škody odvolací súd nemal podklad na prípadnú zmenu v prospech obžalovaného, a tak neostávalo iné, ako nezasahovať ani do týchto výrokov a rozhodnúť tak, že podľa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému Sociálnej poisťovni Bardejov náhradu škody vo výške 788,90 Eur a podľa poškodeného Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.s., pobočka Prešov, Kúpeľná 5, s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vo veci rozhodol sám tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.