Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-130-2022.pdf
PDF · 158.71 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/130/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika - Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, so sídlom Vojtecha Spanyola 1740/43, 012 07 Žilina, IČO: 17 335 825, zastúpeného zástupcom HADBÁBNY & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Prielohy 1012/1C, 010 07 Žilina, IČO: 47 249 722, proti žalovanému: TOTO, s.r.o., so sídlom 010 01 Mojš 44, IČO: 36 362 964, v spore o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/5/2020-260 zo dňa 18. februára 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/5/2020-260 zo dňa 18. februára 2022 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v poradí prvým výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný vypratať a odovzdať žalobcovi nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území S., obec S., okres S., vedenú na LV č. XXX, a to časť pozemku CKN parcela č. 2238/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 172 m2 a časť pozemku CKN parcela č. 2238/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 135 m2, na ktorých stoja stánky vo vlastníctve žalovaného, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol v poradí druhým výrokom tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu zo dňa 13.10.2020 a jej odôvodnenie a listinné dôkazy pripojené k žalobe, ktoré popísal v odsekoch a 1. a 2. odôvodnenia rozhodnutia, ďalej v odseku 3. odôvodnenia uviedol obsah písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe doručeného okresnému súdu dňa 23.02.2021, v odseku 4. odôvodnenia obsah písomného vyjadrenia žalobcu v podaní zo dňa 07.04.2020, v odseku 6. odôvodnenia obsah písomného vyjadrenia žalovaného vo veci zo dňa 20.05.2021, priebeh nariadeného pojednávania konaného dňa 18.02.2022 popísal v odsekoch 7. a 8. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a za aplikácie § 123, § 124, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 278/1993 Z.z.“) dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
3. Okresný súd uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci bola žaloba o vypratanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., obec S., okres S., vedených na LV č. XXX, a to časti pozemku CKN parcela č. 2238/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 172 m2 a časti pozemku
CKN parcela č. 2238/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 135 m2. Z čiastočných výpisov z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie S. predložených žalobcom, aktualizovaných okresným súdom ku dňu rozhodnutia 18.02.2022 na č.l. 228 a 234 spisu mal preukázané, že predmetné nehnuteľnosti sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a zároveň, že v postavení správcu týchto nehnuteľností je Fakultná nemocnica s poliklinikou Žilina, Vojtecha Spanyola 43, 012 07 Žilina, IČO: 17 335 825. Vo väzbe na rozpor medzi skutkovým odôvodnením žaloby a označením žalobcu v žalobe právna zástupkyňa žalobcu pred okresným súdom dňa 26.01.2022 opravila zrejmú chybu v písaní v žalobe tak, že za žalobcu označila Slovenskú republiku zastúpenú Fakultnou nemocnicou s poliklinikou Žilina, ako táto skutočnosť vyplývala zo samotného odôvodnenia žaloby, z plnej moci, ktorá bola udelená žalobcom právnemu zástupcovi na zastupovanie v prejednávanej veci a následne aj z ďalších písomných podaní žalobcu vo veci. Oprávnenie Fakultnej nemocnice s poliklinikou Žilina konať v prejednávanej veci v mene Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. bolo preukázané oboznámenými čiastočnými výpismi z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie S. týkajúcimi sa pozemkov parcela č. 2238/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 172 m2 a parcela č. 2238/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 135 m2.
4. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd preukázané a uvedené nebolo medzi stranami sporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 03.08.2006 uzatvorená Nájomná zmluva, predmetom ktorej bola úprava podmienok, za ktorých žalobca v postavení prenajímateľa odovzdá za odplatu žalovanému v postavení nájomcu nehnuteľnosť - pozemok, aby ho dočasne užíval. Predmetom nájmu bola časť pozemku CKN parcela č. 2238 katastrálne územie S. o výmere 500 m2 vo vlastníctve žalobcu v správe Nemocnice s poliklinikou Žilina, zapísaná na LV č. XXX pre katastrálne územie S., nachádzajúca sa pri vstupnej vrátnici pre peších smerom ku kruhovému objazdu v zmysle situačného plánu (kópie katastrálnej mapy), ktorá tvorila prílohu č. 1 nájomnej zmluvy. Nebolo sporné, že pôvodná CKN parcela č. 2238 katastrálne územie S., zapísaná na LV č. XXX zanikla rozdelením na pozemky CKN parcela č. 2238/1, 2238/4 a 2238/5, v dôsledku čoho predmetom nájmu v zmysle Nájomnej zmluvy zo dňa 03.08.2006 boli časti pozemkov CKN parcela č. 2238/4 a CKN parcela č. 2238/5, ktoré žalovaný v postavení nájomcu v súlade s účelom nájmu dojednaným v článku IV. nájomnej zmluvy využíval na podnikateľské účely - umiestnenie dočasných predajných stánkov určených na ďalší prenájom plus reklamu. V zmysle článku V. nájomnej zmluvy bola nájomná zmluva uzatvorená na dobu určitú od 03.08.2006 do 31.07.2021. V článku VII. bod 2. nájomnej zmluvy zmluvné strany sa dohodli, že nájomné bude nájomca uhrádzať v štvrťročnej platbe splatnej na základe vystaveného daňového dokladu prenajímateľom bezhotovostným prevodom na označený účet prenajímateľa najneskôr do 14. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroku, pričom ako variabilný symbol uvedie číslo daňového dokladu. Podľa dojednania zmluvných strán v článku VII. bod 4. nájomnej zmluvy v prípade neuhradenia troch po sebe nasledujúcich platieb za prenájom zmluva automaticky zaniká.
5. Okresný súd uviedol, že v žalobe doručenej mu dňa 13.10.2020 žalobca pôvodne poukazoval na skončenie nájmu v súlade s dojednaním zmluvných strán v článku VII. bod 4. nájomnej zmluvy vo väzbe na článok VII. bod 2. nájomnej zmluvy z dôvodu neuhradenia troch po sebe nasledujúcich platieb nájomného vyúčtovaných faktúrou č. 418819 splatnou dňa 14.10.2019 za júl až september 2019 v sume 912,90 Eur, faktúrou č. 423319 splatnou dňa 14.01.2020 za obdobie október až december 2019 v sume 912,90 Eur a faktúrou č. 403620 splatnou dňa 14.04.2020 za obdobie január až marec 2020 v sume 912,90 Eur. V súlade s dojednaním v článku VII. bod 4. nájomnej zmluvy neuhradením uvedených troch platieb nájomného v lehote ich splatnosti, ktorá skutočnosť nebola v konaní sporná, by tak došlo k zániku nájomnej zmluvy dňom 15.04.2020, na ktorú skutočnosť by nemalo vplyv ani dodatočné zaplatenie nájomného žalovaným dňom 10.07.2020 a 10.08.2020.
6. Okresný súd ďalej poukázal na to, že žalovaný v priebehu konania namietal, že dotknuté faktúry č. 418819, 423319 a 403620 neboli žalovanému doručené v súlade s nájomnou zmluvou. Okresný súd uviedol, že v prvom písomnom vyjadrení k žalobe žalovaný namietal len to, že mu faktúry (zrejme omylom uvedené žaloby pozn. krajského súdu) neboli doručené včas, nehovoril o tom, že by mu neboli zo strany žalobcu doručené vôbec v rámci plynúcej lehoty ich splatnosti. V priebehu konania ďalej už namietal, že faktúry mu neboli doručené riadne a včas, avšak námietky žalovaného vo vzťahu k nedoručeniu faktúr ostali len vo všeobecnej rovine. Žalovaný neuviedol, s akým omeškaním mu boli predmetné faktúry doručené, pričom skutočnosť ich doručenia bola zrejmá z toho, že platby nájomného dodatočne uhradil dňa 10.07.2020 a dňa 10.08.2020. O splatnosti nájomného štvrťročne v zmysle dojednaní v nájomnej zmluve pritom žalovaný mal vedomosť, avšak z vykonaného dokazovania ani skutkových
tvrdení žalovaného nevyplynulo, že by sa domáhal voči žalobcovi doručenia faktúr, resp. že by ich uhradil bezprostredne po tvrdenom oneskorenom doručení. Vzhľadom na všeobecnú, nekonkrétnu procesnú obranu žalovaného tak okresný súd nevyhodnocoval v neprospech žalobcu tú skutočnosť, že nepredložil v konaní jednoznačný dôkaz o doručení dotknutých faktúr žalovanému. Zároveň, pokiaľ žalovaný namietal žalobcom predložené dôkazy o doručovaní faktúr, kedy uvádzal, že z predložených dokladov nie je zrejmé, čo bolo predmetom žalovanému doručovaných zásielok, tak bolo na žalovanom, aby minimálne tvrdil, že mu boli doručované žalobcom iné konkrétne písomnosti.
7. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti okresný súd konštatoval, že ku dňu jeho rozhodnutia 18.02.2022 bolo jednoznačne preukázané a uvedené nebolo medzi stranami sporné, že k ukončeniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného Nájomnou zmluvou zo dňa 03.08.2006 došlo najneskôr uplynutím doby nájmu dňa 31.07.2021, a to pri zohľadnení aj ustanovenia § 13 ods. 2 posledná veta zákona č. 278/1993 Z.z., v zmysle ktorého nájom nehnuteľného majetku štátu sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dohodol; ustanovenie osobitného predpisu o obnove nájomnej zmluvy (§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa nepoužije. V zmysle dojednania v článku VIII. bod 17. nájomnej zmluvy nájomca (žalovaný) bol povinný po skončení nájmu vrátiť prenajímateľovi predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, ktorý zodpovedá dohodnutému spôsobu jeho užívania. V konaní nebolo sporné, že ku dňu rozhodnutia okresného súdu žalovaný predmet nájmu (prenajaté nehnuteľnosti) nevypratal, pričom na týchto nehnuteľnostiach boli žalovaným umiestnené dočasné predajné stánky v súlade s dojednaním v článku IV. „Účel nájmu“ nájomnej zmluvy. Uvedená skutočnosť vyplývala aj zo žalobcom predloženej fotodokumentácie (č.l. 152 a nasl. spisu), ktorú žalovaný v priebehu konania nespochybnil.
8. Okresný súd poukázal ďalej na to, že na pojednávaní konanom dňa 18.02.2022 splnomocnený zástupca žalovaného namietol, že stánky umiestnené žalovaným na predmete nájmu v zmysle nájomnej zmluvy už nie sú vo vlastníctve žalovaného. Splnomocnený zástupca žalovaného sa pritom nevedel vyjadriť, kedy a na aký subjekt došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným stánkom.
9. Okresný súd konštatoval, že hoci je pravdou, že kúpna zmluva k hnuteľnej veci nemusí byť uzatvorená v písomnej forme, bolo objektívne v možnostiach žalovaného, hoci v zastúpení splnomocneným zástupcom na pojednávaní dňa 18.02.2022 uviesť skutkové tvrdenia, kedy a na koho došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetným predajným stánkom. Pokiaľ si žalovaný túto povinnosť tvrdenia nesplnil, čo ku dňu rozhodnutia okresného súdu nepochybne bolo v jeho možnostiach, neboli v priebehu konania žalovaným relevantne uvedené skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné označiť za sporné a následne k nim vykonávať dokazovanie. Pokiaľ žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vlastníckeho práva k predajným stánkom umiestneným žalovaným na prenajatých nehnuteľnostiach, tak zároveň bol žalovaný povinný uviesť vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, čo neurobil. Popretie skutkových tvrdení žalobcu zo strany žalovaného tak bolo možné považovať za neúčinné v zmysle § 151 ods. 2 CSP. Zároveň nepovažoval okresný súd za dôvodné ani odročiť pojednávanie za účelom vykonania dokazovania predložením dokladu, ktorým mal byť žalobca vyrozumený o prevode vlastníckeho práva k dotknutým stánkom zo strany žalovaného, nakoľko takýto doklad (oznámenie) nie je dôkazom preukazujúcim otázku vlastníckeho práva k predmetným hnuteľným veciam umiestneným na predmete nájmu.
10. Okresný súd zároveň uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci bolo vypratanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., obec S., okres S. vedených na LV č. XXX, a to časti pozemku CKN parcela č. 2238/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 172 m2 a časti pozemku CKN parcela č. 2238/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 135 m2, ktoré tvorili predmet nájmu v zmysle Nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 03.08.2006 a ktoré sa v zmysle dojednania v článku VII. bod 17. nájomnej zmluvy nájomca zaviazal po skončení nájmu vrátiť prenajímateľovi v stave, v akom ich prevzal. Pre uvedenú povinnosť žalovaného tak nebolo zásadne relevantné, či predajné stánky umiestnené na predmete nájmu naďalej sú alebo nie sú vo vlastníctve žalovaného, nakoľko nebolo sporné, že dočasné predajné stánky, ako sú zobrazené na fotodokumentácii predloženej žalobcom na č.l. 159 a nasl. spisu, žalovaný na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu, ktoré boli predmetom nájmu v zmysle Nájomnej zmluvy zo dňa 03.08.2006 umiestnil a po zániku nájomného vzťahu najneskôr uplynutím doby nájmu dňa 31.07.2021 neodstránil. Pokiaľ žalovaný má záujem s predmetnými dočasnými predajnými stánkami nakladať v zmysle prevodu vlastníckeho práva k nim, nič to nemení na jeho povinnosti vypratať nehnuteľnosti, ktoré užíval na základe Nájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom dňa 03.08.2006. Podľa okresného súdu je
nepochybne právom žalovaného s predmetom svojho vlastníckeho práva nakladať, a to aj jeho prevodom na inú osobu, avšak oprávnenia vlastníka nesmie žalovaný (nesprávne uvedené žalobca) vykonávať na ujmu vlastníckeho práva žalobcu, kedy nepochybne sú žalovaným umiestnené dočasné predajné stánky na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu najneskôr od uplynutia doby nájmu umiestnené na týchto nehnuteľnostiach bez právneho dôvodu. V súlade so zásadami poctivého obchodného styku je tak primárnou povinnosťou žalovaného dočasné predajné stánky z nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu odstrániť, resp. nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, ktoré užíval na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 03.08.2006 vypratať a následne ich môže odovzdať novému vlastníkovi v prípade, že previedol svoje vlastnícke právo k nim na tretiu osobu. Z týchto záverov okresný súd považoval žalobu žalobcu za skutkovo a právne dôvodnú a v celom rozsahu jej vyhovel.
11. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
12. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP, ktoré odôvodnil preukázanými dôkazmi vykonanými v rámci konania na súde prvej inštancie, ako aj predkladanými novotami. Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa svojím podaním voči žalovanému domáha vypratať a odovzdať žalobcovi nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v katastrálnom území S., obec S., okres S., vedenú na LV č. XXX, a to časť pozemku CKN parcela č. 2238/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 172 m2 a časť pozemku CKN parcela č. 2238/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 135 m2, na ktorých stoja stánky vo vlastníctve žalovaného. Na pojednávaní konanom dňa 18.02.2022 splnomocnený zástupca žalovaného namietol, že stánky umiestnené žalovaným na predmete nájmu v zmysle nájomnej zmluvy už nie sú vo vlastníctve žalovaného. Návrh na vykonanie dokazovania uvedený v odseku 18. rozsudku zo strany splnomocneného zástupca žalovaného, že o uvedenej skutočnosti bol žalobca zo strany žalovaného písomne vyrozumený, pričom s predmetnými stánkami už nie je oprávnený akokoľvek nakladať, okresný súd zamietol, čo zdôvodnil v odseku 18. odôvodnenia. Žalovaný uviedol, že na prevod dotknutých predajných stánkov nebol ničím a nikým obmedzený. Túto skutočnosť nijako nezakazoval a nijako neobmedzoval zmluvný vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným. Tiež z predmetného zmluvného vzťahu nevyplývala žiadna informačná povinnosť zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi o takejto skutočnosti ho vyrozumieť. Zamietnutím a nepripustením dôkazu navrhovaného žalovaným okresný súd poprel základné právne atribúty vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, § 123 a § 124 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal žalovaný na to, že na prevod hnuteľnej veci žiadny platný a účinný právny predpis v SR neprikazuje uzatvorenie písomnej zmluvy, resp. aby nadobúdateľa takejto veci prevodca poznal. Poukázal na jednu z najstarších zásad výkonu a predovšetkým účelu nielen súdnej moci, ale aj štátu a jej orgánov, a to ,,iura novit curia“. Zvýraznil, že na pojednávaní konanom dňa 18.02.2022 splnomocnený zástupca žalovaného tlmočil, že navrhovaný petit žalobcu je nevykonateľný „pominulo vlastníctvo žalovaného k predajným stánkom“, pričom žalobca na margo tejto skutočnosti nevyužil svoju zákonnú možnosť využitím dispozičného právneho úkonu, teda zmeny žaloby § 139 a nasl. Občianskeho zákonníka (správne malo byť uvedené CSP, pozn. krajského súdu), pričom pre daný prípad postačovalo, aby z navrhovaného petitu vypustil slovné spojenie „vo vlastníctve žalovaného“. Žalovaný poukázal na ust. § 366 Občianskeho zákonníka (správne malo byť uvedené CSP, pozn. krajského súdu) a vzhľadom na uvádzané skutočnosti v odvolacom konaní predložil novoty, a to overenú fotokópiu podacieho lístka a návratku z doručenej doporučenej poštovej zásielky, že bol žalobca zo strany žalovaného písomne vyrozumený o prevode dotknutých predajných stánkov, a to formou kúpy. Podľa žalovaného, nakoľko prvostupňový súd adekvátne nezohľadnil žalovaným predkladané argumenty, jednotlivé dôkazy nevyhodnotil jednotlivo a vo vzájomných logických súvislostiach, s mnohými sa dostatočne nevysporiadal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo súčasne viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a preto považoval napadnutý rozsudok za nezákonne vydaný a navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 26.05.2022 (č.l. 283 - 285 spisu). Mal za to, že prvoinštančný súd vec správne právne posúdil, vykonal dostatočné dôkazy a napadnutý rozsudok vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a má oporu v právnom poriadku. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné,
špekulatívne a účelové a navrhol, aby ho odvolací orgán zamietol a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Pokiaľ žalovaný svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, tak podľa žalobcu žiadny z odvolacích dôvodov nie je daný. Prvoinštančný súd vec správne právne posúdil, vykonal dostatočné dôkazy, na základe ktorých dospel k správnemu zisteniu skutkového stavu, teda napádané rozhodnutie je vecne správne a má oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Na pojednávaní dňa 18.02.2022 splnomocnenec žalovaného uviedol, že hnuteľné veci - predajné stánky umiestnené na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú predmetom vypratania, previedol na tretiu osobu, a tým žalobcom navrhovaný petit žaloby a prvoinštančným súdom vydaný rozsudok nie je vykonateľný. S touto námietkou žalovaného sa prvoinštančný súd vysporiadal v odseku 18. napadnutého rozhodnutia správne, keď konštatoval, že predmetom konania bolo vypratanie nehnuteľností, ktoré sa žalovaný zaviazal po skončení nájmu vrátiť žalobcovi - prenajímateľovi v stave, v akom ich prevzal, pričom pre uvedenú povinnosť žalovaného nie je zásadne relevantné, či predajné stánky umiestnené na predmete nájmu naďalej sú alebo nie sú vo vlastníctve žalovaného, keďže nájomná zmluva bola uzavretá na predmetné nehnuteľnosti výlučne medzi žalobcom a žalovaným. Aj keby otázka vlastníctva predajných stánkov bola v tomto prípade relevantná, žalovaný prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu nevedel na pojednávaní svoje skutkové tvrdenia preukázať, pričom žalobcovi ani súdu nie je doteraz známe, kedy a na koho malo prejsť (a či vôbec) vlastnícke právo k predajným stánkom. Bol názoru, že prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s požiadavkou žalovaného o vykonanie ďalšieho dokazovania, čím nedošlo k žiadnym vadám prvoinštančného konania, na ktoré sa žalovaný v rámci odvolacích dôvodov odvoláva. K predloženému dôkazu žalovaného - podací lístok s doručenkou zo dňa 21.09.2021, o ktorej tvrdí, že sa týkala zásielky s informáciou o prevode vlastníckeho práva k predajným stánkom na tretiu osobu, žalobca uviedol, že žiadne také písomné podanie od žalovaného nikdy neobdržal. Ako vyplýva zo zápisu zamestnanca žalobcu, na obálke, ktorú skutočne obdržal a pripojil ju k podaniu, obsahom tejto obálky bol len čistý list kancelárskeho papiera. Zásielka neobsahovala žiadne písomné podanie zo strany žalovaného a už vôbec nie oznámenie o zmene vlastníctva predajných stánkov, ako sa snaží žalovaný účelovo podsúvať súdu. Aj keď si je žalobca vedomý, že v odvolacom konaní sa nevykonáva dokazovanie, považoval za potrebné vyvrátiť tvrdenia žalovaného v odvolaní spojené s predloženou doručenkou zo dňa 21.09.2021 a na podporu svojej argumentácie pripojil obálku s vyznačenou poznámkou týkajúcou sa jej obsahu. Podľa žalobcu, ak by aj bola pravda, čo tvrdí žalovaný, že predajné stánky odpredal tretej osobe, potom nerozumie, prečo žalovaný neoznámil súdu, komu stánky odpredal, kedy a akým spôsobom. Žalovaný nielenže nepreukázal, že by zásielku s obsahom, ako tvrdí, žalobcovi doručil, ale svoje tvrdenie o predaji stánkov tretej osobe nešpecifikoval a nepreukázal v konaní pred súdom prvej inštancie, ani v rámci odvolania. Naopak, počas celého prvoinštančného konania žalovaný produkoval vyhlásenia, že po skončení nájomnej zmluvy dňa 31.07.2021 nehnuteľnosti vyprace. Žalovaný ani raz počas prvoinštančného konania netvrdil, ani nepreukazoval, že stánky predal tretej osobe - s týmto neurčitým tvrdením, ktoré vôbec nepreukázal, prišiel až na pojednávaní dňa 18.02.2022 a ani na tomto pojednávaní nebol splnomocnenec žalovaného schopný tieto skutkové tvrdia konkretizovať a preukázať. Okresný súd preto správne vyhodnotil jeho skutkové tvrdenia ako neúčinné a odročenie pojednávania na tento účel za nedôvodné. Ďalej žalobca poukázal na to, že doručenka pripojená žalovaným k odvolaniu, ktorú označil ako „novotu“ použiteľnú v odvolacom konaní, nie je žiadnou novotou ani prípustným prostriedkom procesnej obrany žalovaného v odvolacom konaní. Doručenka je datovaná dňa 21.09.2021, teda žalovaný ňou nepochybne disponoval dávno pred vôbec prvým pojednávaním vo veci v prvoinštančnom konaní a taktiež pred odvolacím konaním. Z uvedeného na listinu, ktorú žalovaný predložil, nemožno v odvolacom konaní prihliadať. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj došlo k zmene vlastníctva predajných stánkov (čo dosial nebolo žalovaným účinne tvrdené ani preukázané), nemá to žiadny vplyv na povinnosť žalovaného vypratať nehnuteľnosti žalobcu. Prvoinštančný súd správne v odseku 19. napádaného rozhodnutia uzavrel, že predmetom konania je vypratanie nehnuteľností žalobcu, t.j. predmetu nájmu v nadväznosti na čl. VII. bod 17. nájomnej zmluvy a pre splnenie tejto povinnosti nie je relevantné, či predajné stánky umiestnené na predmetne nájmu naďalej sú alebo nie sú vo vlastníctve žalovaného. Bolo nesporné, že žalovaný predmetné stánky na nehnuteľnosti umiestnil a po zániku zmluvy bol povinný ich odstrániť. Výklad, ktorý zaujal žalovaný, že vzhľadom na zmenu vlastníctva predajných stánkov nie je povinný odstrániť stánky z nehnuteľností žalobcu, je neudržateľný, nezákonný a protiústavný. Ak žalovaný v odvolaní tvrdí, že zo zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nevyplývala žiadna informačná povinnosť v súvislosti s oznámením prevodu vlastníctva k predajným stánkom žalobcovi, tak paradoxne predmetom celého
odvolania žalovaného je snaha presvedčiť odvolací súd o tom, že o zmene vlastníctva k predajným stánkom žalobcu informoval a nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (t.j. nemožnosť predložiť dôkaz o doručení oznámenia žalobcovi) je skutočnosťou predstavujúcou vadu napádaného rozhodnutia. Aj keby žalobcovi žalovaný doručil oznámenie o zmene vlastníctva stánkov (čo dôrazne popiera), nemalo by to žiadny vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Na vykonateľnosť označeného petitu napadnutého rozsudku nemá vplyv dovetok „na ktorých stoja stánky vo vlastníctve žalovaného“, jednak z dôvodu, že povinnosť žalovaného vypratať nehnuteľnosti je jednoznačne v rozhodnutí konštatovaná a nie je viazaná na vlastníctvo vecí nachádzajúcich sa na nehnuteľnostiach (právnym dôvodom vypratania je skončený nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným) a jednak z dôvodu, že žiadna zmena vlastníctva v konaní preukázaná nebola. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že zamietnutím a nepripustením dôkazu navrhnutého žalovaným „prvoinštančný súd poprel právne atribúty vlastníckeho práva“, pretože sa pýta, akého vlastníckeho práva, resp. komu patriaceho vlastníckeho práva a akým spôsobom malo byť také vlastnícke právo popreté napadnutým rozhodnutím. Tvrdenia žalovaného v tomto smere sú absolútne neurčité a nemožno sa k nim ani kvalifikovane vyjadriť. Spôsob a postup, akým v konaní doteraz postupuje žalovaný, žalobca považoval za účelový a špekulatívny s cieľom oddialiť vykonateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu. Podľa žalobcu žalovaný postupuje v danej veci v rozpore s dobrými mravmi s cieľom škodiť žalobcovi, ktorý musí trpieť na svojom majetku opustené nevzhľadné predajné stánky žalovaného, čím je marená šanca žalobcu užívať tieto nehnuteľnosti, ktoré majú predovšetkým slúžiť verejnému záujmu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil s priznaním náhrady trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Žalobca žiadal, aby bol prostredníctvom právneho zástupcu v súlade s § 219 ods. 3 CSP upovedomený elektronickými prostriedkami o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v prípade, ak bude rozhodované rozsudkom bez nariadenia pojednávania, a to doručením do úradnej elektronickej schránky splnomocneného právneho zástupcu alebo na jeho e-mailovú adresu a@b.c <L.>.
14. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním osobne podaným Okresnému súdu Žilina dňa 24.06.2022 (č.l. 297 - 299 spisu). Žalovaný v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní, s vyjadrením žalobcu sa nestotožnil. Podľa žalovaného žalobca vo vyjadrení výslovne fabuluje, keď uvádza, že obdržal od žalovaného v obálke čistý list. Keby tieto tvrdenia boli pravdivé, na túto skutočnosť by žalobca upozornil žalovaného po doručení tejto zásielky, alebo by na túto skutočnosť poukázal v konaní prvoinštančného súdu. Žalovaný uviedol, že nemal žiadnu informačnú povinnosť zo zmluvy informovať žalobcu (nesprávne uvedené žalovaného) o prevode stánkov, prevod hnuteľnej veci zmluva nevylučovala a k tomu sa žiadna zmluvná sankcia ani neviazala. Žalovaný preukázal, že došlo k prevodu dotknutých predajných stánkov, pričom nemá žiadnu povinnosť ukladanú zákonom, aby preukazoval, na ktorú osobu došlo k prevodu týchto hnuteľných vecí. Žalovaný sa nestotožnil s vyjadrením žalobcu, ktorý hodnotí vec zo svojho uhlu pohľadu. Žalovaný navrhoval vykonať dôkaz listinou, čo mu nebolo umožnené. V priebehu konania na prvoinštančnom súde bol súd aj žalobca zo strany žalovaného upozorňovaný, že nie je možné vykonať navrhovaný petit žalobcu, nakoľko došlo k prevodu hnuteľných vecí. Žalobca (nesprávne uvedené žalovaný) nevyužil svoje zákonné právo na vyjadrenie v § 139 CSP a nenavrhol zmenu žaloby tak, aby jeho petit a následne rozsudok prvoinštančného súdu bol perfektný a vykonateľný. Žalobca mal jednoznačne pracovať s kvalitatívnou zmenou svojej žaloby, ktorá spočíva v uplatnení iného práva, ktorým sa rozumie uplatnenie úplne iného nároku - teda dôjde k zmene petitu žaloby tak, že žalobca žiada niečo iné ako žiadal v pôvodnej žalobe. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť.
15. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom zástupcu v podaní zo dňa 20.07.2022 (č.l. 304 - 305 spisu). Podľa žalobcu bol to práve žalovaný, ktorý v súvislosti s dotknutou zásielkou, ktorú mal doručovať žalobcovi dňa 21.09.2021, zavádza. Vyjadril domnienku, že zo strany žalovaného ide o špekulatívne konanie za hranicou dobrých mravov. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v rámci procesnej obrany vzniesol všeobecné skutkové tvrdenie o tom, že predajné stánky odpredal tretej osobe, ktoré nielenže neodôvodnil a bližšie nešpecifikoval, ale ho do dnešného dňa nepodporil ani žiadnym dôkazom. Žalovaný teda neuniesol ani bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, naviac takéto skutkové tvrdenie uviedol oneskorene. Ak žalovaný tvrdil, že doručil žalobcovi oznámenie o zmene vlastníctva stánkov, prečo nepredložil okresnému súdu toto oznámenie, prečo sa oháňa len nejakou doručenkou, ale nepredložil žiaden dôkaz, že k prevodu vlastníctva skutočne došlo. Odpoveďou môže byť len to, že k žiadnemu prevodu vlastníctva nikdy nedošlo. Doručenka sama o sebe môže byť dôkaz jedine o tom, že žalovaný žalobcovi niečo doručoval, avšak žalovaný nepreukázal, čo bolo obsahom zásielky. Žalobca predložil dôkaz - obálku obdržanú od žalovaného, ktorá obsahovala len
čistý list kancelárskeho papiera, o čom svedčí zápis zamestnancov žalovaného (zrejme správne malo byť uvedené žalobcu) na obálke, o čom môžu podať svedectvo. Žalovaný si paradoxne protirečí, keď vo svojom vyjadrení tvrdí, že nemal z nájomnej zmluvy žiadnu informačnú povinnosť a na druhej strane tvrdí a preukazuje, že žalobcu o predaji stánkov informoval. Tieto skutočnosti dotvárajú obraz o osobe žalovaného a jeho spôsobe riešenia problémov. Namiesto toho, aby dodržal svoje vlastné prehlásenia počas celého súdneho konania o tom, že predmet nájmu vyprace po skončení nájomnej zmluvy dňa 31.07.2021 (hoci žalobca trvá na tom, že zmluva zanikla skôr na základe rozväzovacej podmienky), ani jediný raz v rámci argumentácie nespomenul, že stánky niekomu predal, urobil to až na poslednú chvíľu na pojednávaní. Žalovaný nedôvodne predlžuje toto konanie v snahe oddialiť právoplatné rozhodnutie. Neobstoja ani tvrdenia žalovaného o nevykonateľnosti súdneho rozhodnutia, pretože žalobca nevidel žiadny dôvod, prečo by predmetný výrok rozhodnutia vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol nevykonateľný. Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), pričom súd prvej inštancie ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nemal za preukázané, že predajné stánky sú vlastníctvom inej osoby než žalovaného, resp. žeby povinnosť žalovaného vypratať nehnuteľnosti zanikla. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a žalobný petit je perfektný a vykonateľný. Naviac, je úplne irelevantné, akým spôsobom a na koho bolo prevedené vlastnícke právo k stánkom a či vôbec toto vlastnícke právo bolo prevedené na tretiu osobu. Rozhodnutie okresného súdu jasne prikazuje žalovanému ako nájomcovi predmetné nehnuteľnosti pod stánkami vypratať a odovzdať žalobcovi, t.j. žalovaný je povinný dať nehnuteľnosti do pôvodného stavu. Je nepodstatné, či predmetné stánky vlastní alebo nie, nakoľko nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným ukladala povinnosť vrátiť prenajaté nehnuteľnosti v pôvodnom stave (t.j. bez predajných stánkov alebo iných hnuteľných vecí). Okresný súd sa s touto otázkou v odôvodnení riadne vysporiadal. Žalobca zotrval na tom, že vlastníkom predajných stánkov je žalovaný a v konaní opak preukázaný nebol. Mal za to, že odvolanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, účelové a špekulatívne. Vzhľadom na vyčerpávajúce vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 26.05.2022 nepovažoval za potrebné sa opakovane vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré prezentuje žalovaný.
16. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 20.7.2022 bol rovnopis vyjadrenia žalobcu doručený na vedomie žalovanému.
17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaného a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/130/2022-323 zo dňa 29.11.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 17.01.2023 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, ako aj oznámením termínu verejného vyhlásenia rozsudku žalobcovi prostredníctvom zástupcu do elektronickej schránky, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s § 378 ods. 1 CSP.
19. Podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
20. Za viazanosti vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami bol rozsudok okresného súdu preskúmavaný v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní, ktoré bolo osobne podané dňa 21.04.2022 (č.l. 270 - 275 spisu), a to len tých, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie vo väzbe na dôvody a obsah obrany žalovaného v tomto konaní, za zaviazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, za stavu zistenia, že nebol dôvod na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania a splnenia procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa § 153 a § 154 CSP, ktorá bola obsahom výzvy okresného súdu zo dňa 15.04.2021, doručenej žalovanému podľa doručenky na č.l. 89 spisu, žalobcovi podľa obsahu výzvy zo dňa 09.03.2021, doručenej mu podľa doručenky na č.l. 77 spisu, ako aj obsahom predvolania na
nariadené pojednávanie, doručeného stranám sporu na deň 26.01.2022 (doručenky na č.l. 195 - 197 spisu) a obsahom predvolania na nariadené pojednávanie na deň 18.02.2022, doručeného stranám sporu podľa doručenky na čl. 222 - 224 spisu.
21. V súvislosti s odvolaním žalovaného a dôvodmi v ňom vyjadrenými uvádza krajský súd, že ak žalovaný v podanom odvolaní výslovne vyjadril svoje dôvody, tak následne ani krajský súd v rámci svojho konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery v tej časti, ktorá sa nestala predmetom odvolania žalovaného, napríklad v uzavretí Nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným dňa 3.8.2006 a v jej rámci vymedzených práv a povinností, osobitne dojednaní v čl. V. nájomnej zmluvy týkajúcom sa uzavretia nájomnej zmluvy na dobu určitú od 03.08.2006 do 31.07.2021, vo vystavení faktúr žalobcom, ktorými bolo vyúčtované nájomné č. 418819, 423319, 403620 s určenou lehotou splatnosti, dojednania v čl. VII. bod 4. nájomnej zmluvy, podľa ktorého neuhradením uvedených troch platieb nájomného v lehote ich splatnosti došlo k zániku nájomnej zmluvy dňom 15.04.2020, v doručení faktúr žalovanému riadne a včas, v dodatočnom uhradení platieb nájomného dňa 10.07.2020, dňa 10.08.2020, a ani v tom, že k ukončeniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného Nájomnou zmluvou zo dňa 3.8.2006 došlo najneskôr uplynutím doby nájmu dňa 31.07.2021, ako aj, že nehnuteľnosti, ktorých vypratania sa žalobca domáha, sú vo vlastníctve Slovenskej republiky a žalobca je v postavení správcu týchto nehnuteľností a súčasne, že povinnosť žalovaného po skončení nájmu vrátiť prenajímateľovi vec v stave, v akom ich prevzal, zo strany žalovaného nebola splnená, t.j. že k momentu vydania rozhodnutia okresného súdu žalovaný dočasné predajné stánky z nehnuteľnosti patriacej žalobcovi neodstránil. Teda, ak odvolateľom bol vyjadrený rozsah podaného odvolania, potom krajský súd nemal daný zákonný podklad, aby vyjadril závery a aby osobitne bolo pristupované k tomu, čo sa v rámci zadefinovaných dôvodov odvolania a jeho rozsahu nestalo predmetom konania, posudzovania a rozhodovania odvolacieho súdu. Vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá rozsahom podaného odvolania vymedzuje, v akom rozsahu rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda, z akých odvolacích dôvodov rozporuje a len to sa môže stať predmetom posudzovania, zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú v rozhodnutí súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nenapáda, nerozporuje, zákonite tieto bez ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, ako uviedol krajský súd, už nie je zákonný priestor v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písmenom a), b), c) ust. § 379 CSP. Je predsa potrebné, aby sa rozlišovalo (diferencovalo), čo bolo predmetom odvolacieho konania, posudzovania odvolacím súdom v nadväznosti na odvolacie dôvody, pretože stav každej sporovej odvolacej právnej veci je odlišný vo väzbe na rozsah a dôvody vyvolanej spornosti uplatňovaných nárokov, prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany. Krajský súd považoval za potrebné uvedené vyjadriť za rešpektovania právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
22. Žalovaný vo vzťahu k napadnutému rozsudku vyjadril odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, pričom podstatný odvolací dôvod spočíval v námietke nevykonania ním navrhnutého dôkazu, čo spôsobilo, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na tom základe k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
23. Úvodom krajský súd poukazuje na to, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými okresným súdom v napadnutom rozsudku. Práve na základe aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP vo vyvolanom odvolacom konaní nie je potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie skutkové a právne závery okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, ale je postačujúce na ne len odkázať. Rovnako podľa krajského súdu vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného je žiaduce, aby sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal len s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Vzhľadom k rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami sporových strán, ktoré boli prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie. Krajský súd na základe § 387 ods. 3 CSP vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného bol povinný sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Zároveň však odvolací súd uvádza, že ak sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu a odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, potom stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a vyjadrí sa len k
odvolacím námietkam žalovaného, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
24. Len k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia a vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, ktoré boli vyjadrené ním v podanom odvolaní podanom osobne dňa 21.04.2022, krajský súd uvádza nasledovné.
25. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP krajský súd uvádza, že postupom okresného súdu nedošlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný postupom okresného súdu mal vytvorené podmienky, možnosti uplatňovania a napĺňania svojich práv, zaručených nielen procesnoprávnym predpisom, a to Civilným sporovým poriadkom, ale aj práv garantovaných Ústavou SR. Bolo výslovne len na žalovanom, jeho splnomocnenom zástupcovi, akým spôsobom budú práva v konaní pred okresným súdom uplatňované.
26. V súvislosti s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP spočívajúcim v námietke žalovaného o nevykonaní ním navrhnutého dôkazu, a to na predloženie dokladu, ktorým mal žalobca byť vyrozumený o prevode vlastníckeho práva k dotknutým stánkom, ktorý dôkaz mal preukázať okolnosť prevodu hnuteľnej veci zo žalovaného na tretiu osobu, teda podľa žalovaného na ním tvrdenú rozhodujúcu skutočnosť, tak krajský súd poukazuje primárne na ust. § 185 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého rozhodovania súdu o tom, ktoré dôkazy vykoná a aj jeho nezávislého postavenia pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal. Z uvedeného nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých stranami sporu nemožno kvalifikovať ako znemožnenie uskutočňovať procesné práva patriace sporovej strane v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal strane možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd na procesné úkony sporovej strany reaguje primeraným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom, nemožno jeho postup spočívajúci v nevykonaní navrhovaného dôkazu hodnotiť ako žalovaným namietaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP.
27. Ak žalovaný namietal, že okresným súdom nevykonanie ním navrhovaného dôkazu spôsobilo nesprávne rozhodnutie vo veci, tak krajský súd upriamuje pozornosť na § 365 ods. 1 písm. e) CSP, podľa ktorého odôvodniť možno odôvodnil len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Takýto dôvod by mohol byť ako odvolací dôvod relevantný len vtedy, ak nedošlo k vykonaniu navrhnutého dôkazu, vykonanie ktorého by bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Krajský súd uvádza, že návrh žalovaného na vykonanie dôkazu predložením dokladu, ktorým mal byť žalobca vyrozumený o prevode vlastníckeho práva k dotknutým stánkom zo strany žalovaného, nebol dôkazom, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska zistenia rozhodujúcich skutočností. Okresný súd v odseku 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zdôvodnil, prečo tento navrhnutý dôkaz nevykonal, a to z dôvodu, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu účinne nepoprel v zmysle § 151 ods. 2 CSP, teda k momentu rozhodovania okresného súdu si povinnosť tvrdenia, podopretú dôkazom o tom, že stánky umiestnené žalovaným na predmete nájmu nie sú v jeho vlastníctve, nesplnil (Čl. 8 CSP). Dodáva odvolací súd, že navrhnutý dôkaz, a to oznámenie o vyrozumení žalobcom o prevode vlastníckeho práva ku dotknutým stánkom bol okresným súdom správne vyhodnotený ako dôkaz, ktorý nepreukazuje otázku vlastníckeho práva k predmetným hnuteľným veciam umiestneným na predmete nájmu, a tým nešlo o dôkaz relevantný pre rozhodnutie o žalobcom uplatnenom nároku, pretože z hľadiska zistenia rozhodujúcich skutočností nemohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu.
28. Krajský súd konštatuje, že dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie považuje za dostatočné. Pokiaľ žalovaný v rámci podaného odvolania doložil ako dôkaz podací lístok a doručenku adresovanú žalobcovi s potvrdením príjmu tejto písomnosti dňa 21.09.2021, ktorý mal preukazovať to, že žalovaný oznámil žalobcovi prevod vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, tak tento dôkaz bez ďalšieho nespĺňal podmienky pre jeho vykonanie v zmysle § 366 písm. a) až d) CSP, pre ktorý by bolo potrebné tento dôkaz v odvolacom konaní vykonať, čo vylučuje aj samotné datovanie tohto dôkazu, a to 21.09.2021, ktoré predchádza rozhodnutiu vydanému v tejto veci, a to dňa 18. februára 2022, a to za splnenia poučovacej povinnosti okresným súdom podľa § 153 a § 154 CSP. Žalovaný k tomuto dôkazu
nepreukázal ani jeden z dôvodov vyplývajúcich z § 366 CSP, len za splnenia ktorého by ho bolo možné vykonať.
29. Čo sa týka výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu, je potrebné uviesť odvolacím súdom to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Okresný súd vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné k tomu, aby posúdil žalobcom uplatnený nárok, pričom predmetom druhoinštančného konania v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného bolo zodpovedať len otázky žalovaným v podanom odvolaní nastolené.
30. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, že stánky umiestnené žalovaným na predmete nájmu v zmysle nájomnej zmluvy už nie sú vo vlastníctve žalovaného, je potrebné stotožniť sa so záverom okresného súdu v tom smere, že žalovaný uvedenú skutočnosť len tvrdil, avšak žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal. Predsa strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich neplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Každá zo sporových strán civilného sporového konania má v závislosti na hypotéze právnej normy celkom odlišnú a samostatnú povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. V sporovom konaní, kde strany stoja proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v celkom inom smere. Dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalobcu, sa týka iných tvrdení, než dôkazná povinnosť, ktorá zaťažuje žalovaného.
31. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na to, že prevod predajných stánkov, nachádzajúcich sa na nehnuteľnosti žalobcu, nebol ničím a nikým obmedzený a neobmedzoval to ani zmluvný vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným, tak k tomu správne zaujal stanovisko okresný súd v odseku 19. odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom jasne konštatoval, že je nepochybné, že je právom žalovaného s predmetom svojho vlastníctva nakladať, a to aj prevodom na inú osobu, avšak uvedené oprávnenie vlastníka nie je možné vykonávať na ujmu vlastníckeho práva iného subjektu, keďže žalovaným umiestnené dočasné predajné stánky na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu, sú najneskôr od uplynutia doby nájmu umiestnené na nehnuteľnostiach žalobcu bez právneho dôvodu. Zároveň okresný súd správne vyjadril aj to, že žalovaný skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vlastníckeho práva k predajným stánkom účinne nepoprel, teda žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v tom, že nie je vlastníkom predajných stánkov, ktoré sú umiestnené na pozemkoch vlastnícky patriacich žalobcovi.
32. Z obsahu spisu vyplývalo a medzi stranami neboli sporné skutkové zistenia, podľa ktorých medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 3.8.2006 Nájomná zmluva, podľa ktorej účelom nájmu v zmysle čl. IV. zmluvy bolo využívanie nehnuteľností žalobcu na podnikateľské účely - umiestnenie dočasných predajných stánkov určených na ďalší prenájom + reklama. Medzi stranami nebolo sporné, že k ukončeniu nájomného vzťahu došlo najneskôr uplynutím doby nájmu dňa 31.07.2021, ako aj, že predajné stánky umiestnené na predmete nájmu, ktorých vypratania sa žalobca domáhal, po zániku nájomného vzťahu odstránené žalovaným neboli.
33. V rámci odvolacieho konania krajský súd postupom podľa § 186 ods. 2 CSP z týchto skutkových zistení, vo vzťahu ku ktorým nebola vyvolaná spornosť, vychádzal a súčasne aplikoval ust. § 383 CSP, keď bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
34. Len vo všeobecnosti v súvislosti s charakterom predmetného sporového konania vyvolaného žalobou žalobcu o vypratanie nehnuteľnosti, poukazuje odvolací súd na to, že žaloba o vypratanie nehnuteľnosti vyplýva z práva vlastníka vyplývajúceho mu z ust. § 123 Občianskeho zákonníka, predmet svojho vlastníctva držať, užívať a nakladať s ním. Ide o nárok na ochranu takéhoto práva v zmysle ust. § 126 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý smeruje proti tomu, kto do tohto práva neoprávnene zasahuje. Právo domáhať sa vypratania nehnuteľnosti teda svedčí predovšetkým jeho vlastníkovi, resp. oprávnenému držiteľovi a smeruje proti osobe/-ám, ktoré do vlastníctva, resp. oprávnenej držby neoprávneným užívaním zasahujú. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že hnuteľné veci (dočasné predajné stánky) sa nachádzajú na nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Tým, že žalovaný po zániku nájomnej zmluvy nehnuteľnosti žalobcu nevypratal, zasahuje do vlastníckeho práva žalobcu, pričom ide o reálny a faktický zásah v zmysle § 126 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného, pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že v dôsledku zániku nájomnej zmluvy a v súlade so zásadami poctivého obchodného styku bolo primárnou povinnosťou žalovaného dočasné predajné stánky z nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu odstrániť, resp. nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu vypratať, tak jeho záver bol vecne správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Rovnako súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že otázka tvrdeného prevodu vlastníctva k dočasným predajným stánkom pre uloženú povinnosť žalovanému vypratať a odovzdať žalobcovi dané nehnuteľnosti, nebola určujúcou, keďže v zmysle čl. VIII. bod 17. nájomnej zmluvy to bol žalovaný, ktorý ako nájomca sa zaviazal po skončení nájmu vrátiť prenajímateľovi predmet nájmu v stave, v akom ho prevzal, k čomu zo strany žalovaného preukázateľne nedošlo.
35. Pokiaľ v podanom odvolaní zo strany žalovaného odznela námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, tak krajský súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala, pretože okresný súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval správny právny predpis, a to hmotné právo, rozhodné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
36. Odvolací súd len dodáva, že nezistil, že by závery súdu prvej inštancie boli zjavne neodôvodnené, pričom zo záverov okresného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa žalovaný v rámci ním podaného odvolania a vyjadrených odvolacích dôvodov nestotožňuje so záverom okresného súdu, jeho právnym posúdením, sama o sebe nestačí na prijatie záveru o nesprávnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany konania, vrátane jej dôvodov a námietok. Okresný súd v napadnutom rozsudku sa zaoberal a hodnotil prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v rozsahu, ktorý postačoval na konštatovanie, že žalovaný dostal odpoveď na všetky vyjadrené podstatné okolnosti prípadu.
37. Výrok o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania nebol osobitnými odvolacími dôvodmi napadnutý, preto ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalovaný so svojím odvolaním nebol úspešný, a preto žalobcovi bol voči žalovanému priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie ust. § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.