Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11CoE-93-2014.pdf
PDF · 105.77 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoE/93/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova č. 10, IČO: 35 831 154, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Bratislava, Karadžičova č. 8 proti povinnému: W. T., G. XXX, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Sučany, Martin, priečinok 29, pre vymoženie 798,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 11. júla 2014, č.k. 4Er/962/2013-47, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a na príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie podaným dňa 07.10.2013 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn SR145/2013, ktorý vydal dňa 09.08.2013 rozhodca JUDr. Tomáš Suchý zo Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 12.09.2013. Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu vo výške 798,08 eur s príslušenstvom. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 11.06.2007 uzatvoril pôvodný vlastník pohľadávky ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o vydaní a používaní medzinárodnej kreditnej karty č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, ktorou bol povinnému poskytnutý úverový rámec 20.000,- Sk. Po preskúmaní samotnej zmluvy, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel súd prvého stupňa k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a právny vzťah medzi účastníkmi je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Povinný s oprávneným ako súčasným vlastníkom pohľadávky uzavreli dohodu "Uznanie dlhu a dohoda o splácaní v splátkach" zo dňa 17.11.2012. V bode IV danej dohody došlo k prijatiu rozhodcovskej doložky povinným, pričom pod vopred pripraveným textom bolo rovnako vopred pripravené vyhlásenie povinného, že bol poučený o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy a túto bez výhrad prijal. Prijatie bolo realizované označením políčka "Prijíma". V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode IV dohody "Uznanie dlhu a dohoda o splácaní v splátkach" zo dňa 17.11.2012, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním jednotlivých listín, ktoré oprávnený priložil k svojmu návrhu na vykonanie exekúcie, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní - rozhodcovskej doložke, nekalú podmienku. Konštatoval, že v bode IV je upravený spôsob riešenia sporov z danej
dohody, pričom v ňom upravený alternatívny spôsob riešenia sporov je podľa názoru súdu prvého stupňa len zdanlivou možnosťou výberu. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je veriteľ na strane žalobcu, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Súd prvého stupňa preskúmal platnosť aj rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou zmluvného rámca s pôvodným vlastníkom pohľadávky. Táto rozhodcovská doložka je súčasťou samotnej žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty, jej znenie bolo vopred predtlačené a je súčasťou žiadosti, ktorá je označená ako vyjadrenie žiadateľa. V tomto prípade bola úplne vylúčená možnosť riešenia sporov inak, ako v rozhodcovskom konaní. Povinný tak rozhodcovskú doložku prijal ako celok a súčasť samotnej zmluvy. Obe rozhodcovské doložky súd prvého stupňa posúdil z hľadiska možnosti ich individuálneho dojednania s povinným, s ohľadom na spotrebiteľských charakter vzájomného vzťahu medzi oprávneným a povinným a dospel k záveru, že sa v oboch prípadoch jedná o nekalú podmienku. Súd prvého stupňa zastával názor, že spôsob uzavretia rozhodcovskej doložky v Uznaní dlhu a dohode o splácaní v splátkach ponúka povinnému len fiktívnu možnosť neprijatia rozhodcovskej doložky, keďže k jednej rozhodcovskej doložke sa už zaviazal v úverovej zmluve, a teda aj v prípade, že by v dohode uviedol, že rozhodcovskú doložku neprijíma, disponoval by oprávnený ešte ďalšou rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný nemal možnosť osobitne vyjednať, keďže bola súčasťou predtlačeného vyjadrenia pripojeného k zmluve. V prípade rozhodcovskej doložky upravenej v dohode tiež povinný nemohol jej obsah vyjednať, iba ju mohol v celosti prijať, resp. neprijať. Ustanovenie dohody, ktoré sa nachádza za rozhodcovskou doložkou a v ktorom sa uvádza, že dlžník prehlasuje, že bol veriteľom poučený o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, je podľa súdu prvého stupňa nedostatočným dôkazom o tom, že povinný si bol dôsledkov prijatia takejto doložky, a to s poukazom na skutočnosť, že takéto vyjadrenie je vopred pripravené a podľa ktorého je už vopred zrejmé, že dlžník bol poučený, hoci sa tak v skutočnosti nemusí stať. Ani podpisom dlžníka, povinného v tomto konaní, ktorý sa nachádza pri "zakrížikovanou" možnosťou "prijímam", nie je dôkazom o zachovaní spotrebiteľových zákonných práv a nevyvrátil ani pochybnosti o tom, že rozhodcovská doložka bola povinnému vnútená. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora Mgr. Dušana Čerešňu a v predmetnej veci mu udelí poverenie na vykonanie exekúcie, alebo aby alternatívne napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a následne tak rozhodol v rozpore s platným právom, čím došlo k zásahu do ústavného práva účastníkov právoplatne ukončeného konania na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Nebolo mu zrejmé, prečo exekučný súd neakceptoval prejavenú vôľu povinného, pokiaľ povinný prejavil vôľu prijať rozhodcovskú doložku v navrhnutom znení na základe vlastného slobodného prejavu vôle. Argumentácia exekučného súdu o tom, že pokiaľ by aj povinný s rozhodcovskou doložkou dojednanou v osobitnej dohode o splácaní dlhu v splátkach nesúhlasil, disponoval by oprávnený rozhodcovskou doložkou dojednanou v zmluve o vydaní a používaní kreditnej karty, je podľa názoru oprávneného úplne bezpredmetná, nakoľko oprávnený si uplatnil nárok v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky dojednanej v osobitnej dohode. Dojednanie s možnosťou prijať alebo neprijať návrh rozhodcovskej doložky považoval za jednoznačne individuálne dojednanie. Nebolo mu zrejmé, aké úvahy viedli exekučný súd k záveru o neindividuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky. Taktiež mu nebolo zrejmé, ako má vyzerať individuálne dojednanie v spotrebiteľskej zmluve v intenciách bezbrehej spotrebiteľskej ochrany prezentovanej exekučným súdom. Rozhodcovská doložka bola zjednaná individuálne výslovným súhlasom povinného ako spotrebiteľa na základe dodávateľom predloženého návrhu v dokumente označenom ako ,,uznanie dlhu a dohoda o splatení dlhu“. Preto je potrebné považovať dojednanie o rozhodcovskej doložke za dojednanie individuálne a aplikácia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka použitá exekučným súdom je podľa názoru oprávneného vylúčená. Zdôraznil, že exekučný súd svojím nesprávnym rozhodnutím spôsobil výrazný zásah do práva veriteľa. Súčasne s odvolaním predložil oprávnený rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, sp. zn., 26CoE/71/2014 zo dňa 26.02.2014, ktorý v povahovo a v skutkovo obdobnej veci vyjadril obdobný právny názor vo veci individuálneho zjednania rozhodcovskej doložky.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4Er/962/2013-18 zo dňa 19.11.2013 súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 11CoE/8/2014-38 zo dňa 19.03.2014 zrušil uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 4Er/962/2013-18 zo dňa 19.11.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu bude opätovne posúdiť charakter rozhodcovskej doložky. Preskúmavaným uznesením súd prvého stupňa opätovne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko zastával právny názor, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných podmienkach zmluvy o vydaní kreditnej karty, resp. v uznaní dlhu a dohode o splácaní v splátkach, spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS, bola kvalifikovaná ako nekalá.
V predmetnej veci súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.).
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo 230/2011).
Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že oprávneným predložená zmluva označená ako ,,Žiadosť o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA“ je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom) a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetná zmluva zo dňa 11.06.2007 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. Na základe uvedenej spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 11.06.2007 bola dňa 17.11.2012 medzi oprávneným a povinným uzatvorená dohoda - ,,Uznanie dlhu a dohoda o splácaní v splátkach.“ Odvolací súd konštatuje, že aj na túto dohodu sa vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a povinnému musí byť zachovaná a poskytnutá ochrana, ktorú jej ako spotrebiteľovi poskytujú normy spotrebiteľského práva. Preto je nevyhnutné na vzťah účastníkov aplikovať príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., bolo preto v danej veci potrebné vychádzať aj z ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy - žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, resp. v čase uzavretia uznania dlhu a dohody o splácaní v splátkach, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS.
V prejednávanom prípade bola rozhodcovská doložka súčasťou zmluvy - žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA zo dňa 11.06.2007, ako aj súčasťou uznania dlhu a dohody o splácaní v splátkach zo dňa 17.11.2012. Z exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. SR145/2013 zo dňa 09.08.2013 vyplýva, že tento si právomoc rozhodnúť spor v danej veci medzi oprávneným a povinným odvodil od rozhodcovskej doložky zakotvenej v článku IV. uznania dlhu a dohody o splácaní v splátkach zo dňa 17.11.2012, z ktorého znenia vyplýva, že veriteľ pri uzavieraní predmetného uznania dlhu a dohody v splátkach ponúkol dlžníkovi v článku IV. návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Súčasťou tohto článku bolo taktiež prehlásenie dlžníka, že bol veriteľom poučený o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy. Dlžníkovi bolo dané na výber navrhovanú rozhodcovskú doložku bez výhrad prijať alebo neprijať. Povinný zakrížikoval možnosť ,,prijíma“, čo potvrdil svojím vlastnoručným podpisom.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd zastáva právny názor, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v samotnej zmluve - v žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, ako aj rozhodcovská doložka v uznaní dlhu a
dohode o splácaní v splátkach, majú charakter nekalých podmienok, keďže spôsobujú v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v príslušnom znení). Rozhodcovskú doložku, upravenú zmluve - v žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, ako aj rozhodcovskú doložku zakotvenú v uznaní dlhu a dohode o splácaní v splátkach, je potrebné vyhodnotiť ako nekalé, postihnuté sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
Po opätovnom preskúmaní danej problematiky dospel odvolací súd k záveru, že rozhodcovská doložka zakotvená v článku IV. uznania dlhu a dohode o splácaní v splátkach zo dňa 17.11.2012 nebola uzatvorená individuálne. Uznanie dlhu a dohoda o splácaní v splátkach predstavuje predtlačený formulár, v ktorom sa vypĺňali len identifikačné údaje dlžníka, zmluvy a výška pohľadávky a mesačných splátok, ostatné ustanovenia boli vopred pripravené a dlžník (povinný) ich nemal možnosť zmeniť. Tak tomu bolo aj v prípade rozhodcovskej doložky upravenej v článku IV., ktorá bola vopred naformulovaná a rozhodcovský súd bol v nej vopred paušálnym spôsobom určený oprávneným. Hoci v samotnom znení článku IV. predmetného uznania dlhu a dohody o splácaní v splátkach boli dlžníkovi, t.j. povinnému dané dve možnosti, a to možnosť prijať, ako aj možnosť neprijať navrhnutú rozhodcovskú doložku s uvedením, že dlžník, t.j. povinný bol veriteľom poučený o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd zastáva názor, že vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené vyhlásenie, že povinný, t.j. dlžník bol veriteľom o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy poučený, odvolací súd nepovažuje za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Za individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Z uvedeného dôvodu tak zakrížikovanie možnosti ,,prijíma“ povinným v rozhodcovskej doložke, bez predchádzajúceho riadneho poučenia o možných následkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy nepreukazuje, že v prejednávanom prípade rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná a vymienená. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku zakotvenú priamo v zmluve - v žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, táto rovnako nebola dojednaná s povinným individuálne, nakoľko je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, resp. tzv. Vyjadrenia žiadateľa, ktoré predkladal oprávnený (jeho právny predchodca) povinnému na vopred pripravenej predtlači a jej obsah povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušným vyjadrením žiadateľa obsahujúcim rozhodcovskú doložku prijme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne a úver nedostane.
Odvolací súd zastáva právny názor, že v prejednávanom prípade veriteľ mohol na základe rozhodcovskej doložky zakotvenej tak v uznaní dlhu a dohode o splácaní v splátkach, ako aj na základe rozhodcovskej doložky zakotvenej v zmluve - v žiadosti o vydanie súkromnej kreditnej karty VISA, vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej dohode. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v nadväznosti na
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade Stály rozhodcovský súd v Banskej Bystrici) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa postupoval v danom prípade správne, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .