Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Co-186-2022.pdf
PDF · 100.38 KB
Case nature
Subarea
4Co/186/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Q. V., nar. X.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/X, A., zastúpený JUDr. Igorom Hunom, advokátom so sídlom Tranovského 57, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. októbra 2022, č.k. 10C/269/2013-570, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 2.7.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sume 20.544,65 eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 23.4.2013 až do zaplatenia ako skutočnej škody a v sume 200.000 eur titulom nemajetkovej ujmy.
3. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 24.01.2019, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 11.270,77 eur s 5,75% úrokom z omeškania ročne od 23.4.2013 až do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, konanie v časti o zaplatenie 176.718,99 € zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Po odvolaní strán sporu odvolací súd v napadnutom výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. V ostatných výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zo dňa 13.10.2022 rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa v konaní proti žalovanému domáhal náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Skutočnú škodu žalobca vyčíslil na sumu 20.544,65 eur a nemajetkovú ujmu na sumu 200.000 eur, celkom 220.544,65 eur. Konštatoval, že žalobcovi priznal skutočnú škodu vo výške 11.270,77 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,00 eur, teda celkom 21.270,77 eur. Vyčíslil pomer úspechu a neúspechu nasledovne: úspech žalobcu vo výške 9,64% (21.270,77 : 220.544,65 x 100 = 9,64%) a úspech žalovaného vo výške 90,36% (100% - 9,64%
= 90,36%), teda čistý úspech žalovaného je po odrátaní úspechu žalobcu v rozsahu 80,72% (90,36% - 9,64%). Vzhľadom na výrazný pomer neúspechu žalobcu v porovnaní so žalovaným, v konaní o žalobe, ako aj s poukazom na právne závery odvolacieho súdu súd prvej inštancie uzavrel, že v jeho prípade nie je možné použiť tzv. princíp „racionálneho zákonodarcu“ a aplikovať normu, ktorá bola zavedená v bývalom procesnom poriadku (§ 142 ods. 2 O.s.p.) a ktorá umožňovala súdu priznať plnú náhradu trov konania v prípadoch, keď rozhodnutie o nároku záviselo od znaleckého dokazovania, alebo od úvahy súdu. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že žalobca nebol plne úspešný ani v základe svojho nároku na zaplatenie skutočnej škody. Uviedol, že žalobca žiadal zaplatiť celkom 20.544,65 eur, časť nároku v sume 718,99 eur zobral späť a zavinil tak zastavenie konania. Priznal mu 11.270,77 eur, čo je úspech 54,86% (11.270,77 : 20.544,65 x 100) a zároveň úspech žalovaného 45,14% (100% - 54,86%), čistý úspech žalobcu bol tak len v tomto čiastkovom nároku, a to vo výške iba 9,72% (54,86 - 45,14). Dodal, že žalobca bol ešte neúspešnejší v časti náhrady nemajetkovej ujmy, kde požadoval úhradu 200.000,00 eur, pričom v priebehu konania zobral väčšiu časť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 176.000,00 eur späť, čím opäť zavinil v tejto časti zastavenie konania. Konštatoval, že žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v značne prehnanej výške napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z.z. stanovil limit pre priznanie tejto ujmy, maximálne do výšky 50-násobku minimálnej mzdy, čo predstavovalo sumu 24.000,00 eur, čím bola aj limitovaná voľná úvaha súdu pre rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy, čo nepochybne umožnilo predvídateľnosť súdneho rozhodnutia, na čo mal žalobca pamätať pri podaní žaloby. Súd prvej inštancie mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,00 eur, čo je len 5% zo žalobcom žiadanej sumy. Ustálil, že pri takto vysokom neúspechu žalobcu, ktorý si z väčšej časti spôsobil sám, nemožno potom aplikovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zásadu, ktorá sa štandardne používa v obdobných prípadoch, rozhodovania o náhradách nemajetkovej ujmy (napr. v sporoch o ochranu osobnosti, antidiskriminačných žalobách a podobne). Poukázal na to, že v sporoch o ochranu osobnosti nie je výška nemajetkovej ujmy zákonom limitovaná, plne závisí od úvahy súdu, ktorého rozhodnutie nie je predvídateľné, čo podľa prvoinštančného súdu nebol prípad žalobcu. Naviac sa táto nemajetková ujma priznáva po zistenom a bezpečne preukázanom porušení osobnostných práv, teda základu pre jej priznanie. Uviedol, že žalobca bol v spore vysoko neúspešný, pričom si tento neúspech z väčšej časti spôsobil sám a pre úplnosť dodal, že žalobca zle žaloval aj výšku úroku z omeškania, ktorého časť v priebehu konania taktiež zobral späť. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 C.s.p. s prihliadnutím na § 256 ods. 1 C.s.p. a rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania, pričom prihliadol aj na to, že žalovaná, hoci úspešnejšia, si náhradu trov konania neuplatnila, pretože jej žiadne trovy nevznikli.
5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Namietal, že došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zásadu úspechu vo veci, pretože išlo o prípad, kde výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu. Súd má podľa neho rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce, pričom za základné považoval to, že bolo orgánom štátu zasiahnuté do jeho osobnostných práv a tak bol úspešný v právnom základe nároku a zároveň dodal, že bol úspešný aj v predmete sporu v otázke priznania nemajetkovej ujmy, čo je druhotné a nadväzujúce. Mal za to, že zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (poukázal, že v danom prípade išlo o úvahu súdu), pričom v týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí sám uviedol, že nemajetková ujma sa priznáva po zistenom a bezpečne preukázanom porušení osobnostných práv, teda základu pre jej priznanie, no napriek tomu, že súd vedel, že táto základná podmienka bola naplnená a pri podmienke sprevádzajúcej, čo bolo priznanie aj náhrady nemajetkovej ujmy, trovy konania žalobcovi nepriznal, argumentujúc, že pri tak vysokom neúspechu žalobcu, ktorý si z väčšej časti spôsobil sám, nemožno potom aplikovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zásadu, ktorá sa štandardne používa v obdobných prípadoch, rozhodovania o náhradách nemajetkovej ujmy. Podľa žalobcu sa tak súd prvej inštancie odklonil od rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že aj v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci súd rozhoduje o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy aj o jej výške na základe svojej úvahy, preto podľa žalobcu neobstojí argumentácia súdu prvej inštancie uvedená v napadnutom rozhodnutí, že tento zákon stanovuje limit pre priznanie nemajetkovej ujmy, a že v sporoch na ochranu osobnosti nie je výška nemajetkovej ujmy limitovaná.
Konštatoval, že ak v konaní súd prvej inštancie na základe svojej úvahy prisúdil žalobcovi čiastku, hoci inú ako žiadal, výška závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol predvídať, časť zamietnutého nároku preto nie je a nemôže byť podľa žalobcu prejavom procesného úspechu žalovaného, ale iba dôsledkom úvahy súdu. Mal za to, že samotný úspech strany v konaní nie je možné hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu si ako náhradu nemajetkovej ujmy žalobca podanou žalobou uplatnil a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná. Podľa názoru žalobcu pri posudzovaní priznania náhrady trov konania by sa v danom prípade malo postupovať prednostne len podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a nie aj s prihliadnutím na § 256 ods. 1 C.s.p. (ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane), ako rozhodoval súd prvej inštancie argumentujúc, že pri tak vysokom neúspechu si to žalobca vo väčšej časti spôsobil sám. Poukázal na to, že dňa 22.10.2012 podal „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“, kde si uplatňoval aj nemajetkovú ujmu vo výške 200.000,00 eur. Keďže príslušný orgán jeho nárok neuspokojil, domáhal sa uspokojenia na súde, a to návrhom na náhradu škody podaným na súd dňa 02.07.2013. Uviedol, že sa domáhal rovnakej výšky nemajetkovej ujmy akú si uplatnil v predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody, pričom postupoval v intenciách ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013. S ohľadom na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, ktorým bola zákonom stanovená stropná hranica výšky uplatnenia nemajetkovej ujmy, zobral časť žaloby späť a súd prvej inštancie v časti o zaplatenie 176.718,99 eur konanie zastavil. Záverom uviedol, že napriek tomu, že súd prvej inštancie v časti konanie zastavil, žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,00 eur, vo zvyšku žalobu zamietol, rozhodol tak o priznaní nemajetkovej ujmy na základe úvahy súdu, pričom takéto rozhodnutie, ktoré je založené na úvahe súdu nemôže byť pre žalobcu predvídateľné, a to aj s prihliadnutím na novelizáciu zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj s meniacou sa každoročne výškou minimálnej mzdy, ktorá je determinujúcim faktorom pri stanovení stropu uplatnenia výšky nemajetkovej ujmy.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 475/2018-31, na ktorý poukázal žalobca, nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad, nakoľko v ústavnou sťažnosťou napadnutom prípade nedošlo k zavineniu zastavenia konania sťažovateľom, a teda aj ku kumulácii zásady úspechu so zásadou zavinenia, ako je tomu v prípade žalobcu. Poukázal na to, že ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. nebolo premietnuté do ustanovení C.s.p., preto pre rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia závisela od úvahy súdu. Za základ pre určenie miery úspechu v konaní tak má byť podľa žalovaného výška nároku uplatneného v žalobe, inak by súd postupoval contra legem. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.02.2020, sp. zn. IV. ÚS 652/2018-44, podľa ktorého priznanie práva plnej náhrady trov konania strane konania, ktorá vo veci svojím zjavne neprimeraným nárokom na úhradu nemajetkovej ujmy neuspela, by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného. Vzhľadom na priznaný nárok žalobcu v pomere k uplatnenému nároku žalobcu v tomto konaní, by bolo priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100% celkom zjavne v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie bol v rámci rozhodovania o trovách konania povinný vyhodnotiť zastavenie konania v časti späťvzatia žaloby ako úspech tej sporovej strany, ktorá takéto zastavenie konania procesne nezavinila. Mal za to, že súd prvej inštancie, aplikujúc zásadu úspechu, túto správne doplnil o zásadu zavinenia a osobitne vo svojom rozhodnutí zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca si neúspech v značnej časti spôsobil sám, dodávajúc nesprávne žalovanú výšku úroku z omeškania. Uviedol, že žalobca si od počiatku konania (vrátane predbežného prerokovania nároku na náhradu škody) uplatňoval zjavne premrštený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, preto nemôže obstáť jeho argumentácia, že postupoval v intenciách novelizovaného ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,00 eur v rozsahu, v akom bol uplatnený v rámci predbežného prerokovania, nakoľko tento bol celkom zjavne neprimeraný a premrštený, už v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie.
7. Odvolací súd viazaný ust. § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania a bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
8. Podľa ust. § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. Podľa ust. § 378 ods. 1 C.s.p., na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
14. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
15. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
17. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že napadnutým rozhodnutím rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal zo zásady úspechu premietnutej v ust. § 255 C.s.p. a zásady zavinenia konania v zmysle ust. § 256 ods. 1 C.s.p.
18. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal zo zásady úspechu v konaní. V časti uplatneného nároku na zaplatenie skutočnej škody žalobca nebol plne úspešný, nakoľko žiadal zaplatiť celkom 20.544,65 eur, časť nároku v sume 718,99 eur zobral späť a zavinil tak zastavenie konania. Súd prvej inštancie mu priznal 11.270,77 eur, čo je úspech žalobcu 54,86% a zároveň úspech žalovaného 45,14% (100% - 54,86%), čistý úspech žalobcu bol tak v tomto čiastkovom nároku, vo výške iba 9,72% (54,86 - 45,14). V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil 200.000,00 eur, v sume 176.000,00 eur zobral žalobu späť a súd prvej inštancie mu priznal 10.000,00 eur, čo predstavuje 5% uplatnenej sumy. Celkom si žalobca uplatnil sumu 220.544,65 eur a súd prvej inštancie mu priznal celkom 21.270,77 eur. Po vyčíslení pomeru úspechu a neúspechu úspech žalobcu predstavuje 9,64% (21.270,77 : 220.544,65 x 100 = 9,64%) a úspech žalovaného 90,36% (100% - 9,64% = 90,36%). Súd prvej inštancie vyčíslil čistý úspech žalovaného po odrátaní úspechu žalobcu v rozsahu 80,72% (90,36% - 9,64%). Správne súd prvej inštancie vychádzal aj zo zásady zavinenia, nakoľko došlo k späťvzatiu žaloby žalobcom v značnej časti (176.718,99 eur zo žalovaných 220.544,65 eur) a následnému zastaveniu konania, ktorú v tomto prípade nemohol opomenúť, keď patrí náhrada trov konania tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa, že v danej veci bolo nesporné, že žalobca bol v spore v prevažnej miere neúspešný. Bol čiastočne úspešný v časti uplatnenia náhrady škody ako skutočnej škody a čiastočne bol úspešný v časti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej sa pôvodne domáhal v zjavne neprimeranej výške. Vzhľadom na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinné od 1.1.2013, ktorým bola zákonom stanovená stropná hranica výšky uplatnenia nemajetkovej ujmy (suma 24.000,00 eur, čím bola limitovaná aj voľná úvaha súdu pre rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy), zobral žalobca časť žaloby v sume 176.000,00 eur späť. Je potrebné uviesť, že žalobca bol v priebehu celého súdneho konania zastúpený právnym zástupcom,
preto mu malo byť zrejmé, už v čase podania žaloby, že sa domáha zjavne neprimeraného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu len z dôvodu, že mu bol priznaný samotný nárok bez ohľadu na jeho výšku, by bolo v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou civilného práva procesného. Odvolací súd dáva do pozornosti Nález IV. ÚS 652/2018, v zmysle ktorého rozhodnutie, ktoré závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v preskúmavanej veci žalobca nebol plne úspešný ani v základe svojho nároku na zaplatenie skutočnej škody. Ako aj uviedol súd prvej inštancie, žalobca bol v spore vysoko neúspešný, pričom si tento neúspech z väčšej časti spôsobil sám, nemožno mu preto priznať nárok na náhradu trov konania a aplikovať normu, ktorá bola zavedená v bývalom procesnom poriadku (§ 142 ods. 2 O.s.p.), a ktorá umožňovala súdu priznať plnú náhradu trov konania v prípadoch, keď rozhodnutie o nároku záviselo od znaleckého dokazovania alebo od úvahy súdu. Na rozdiel od sporov o ochranu osobnosti v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy je výška náhrady zákonom limitovaná, preto sa nemožno domáhať plnej náhrady trov konania pri značne prehnanej žalovanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, keď jej limit mal byť žalobcovi zrejmý už v čase podania žaloby. Zároveň by bolo voči žalovanému nespravodlivé, ako prevažne úspešnej strane v konaní, aby bol nárok na náhradu trov konania priznaný protistrane. Záverom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, pri rozhodovaní o trovách konania aplikujúc zásadu úspechu, vzhľadom na čiastočné zastavenie konania správne aplikoval aj zásadu zavinenia.
19. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, nakoľko dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).