Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Sa-2-2023.pdf
PDF · 125.01 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/2/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: E. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvalý pobyt: Turecká republika, doklad totožnosti: ID č. XXXXXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený splnomocneným zástupcom: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-2957-027/2022-AV zo dňa 21. decembra 2022, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava zo dňa 21.12.2022, č. PPZ-HCP-BA5-2957-027/2022-AV týkajúce sa žalobcu: E. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvalý pobyt: Turecká republika, doklad totožnosti: ID č. XXXXXXXXXXX.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca E. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvalý pobyt: Turecká republika, doklad totožnosti: ID č. XXXXXXXXXXX, toho času umiestnený v Útvare pre cudzincov Sečovce, bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 09.01.2023 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-2957-027/2022-AV zo dňa 21.12.2022, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2023 na účel výkonu administratívneho vyhostenia z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, keďže už bol zaistený na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-2957-013/2022-AV zo dňa 02.12.2022. Zároveň bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
2. V žalobe poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami boli zaistení aj manželka žalobcu: U. B., nar.: XX.XX.XXXX a ich maloleté deti: V. B., nar.: XX.XX.XXXX a Q. L. B., nar.: XX.XX.XXXX, ktorí taktiež ako žalobca podali na súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia o ich zaistení.
3. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu a má za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie.
4. V žalobe uviedol, že na území SR požiadal o azyl po prvýkrát z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Záujem o podanie žiadosti o azyl prejavoval s manželkou už od začiatku pobytu v zaistení a žiadosť o azyl bola prijatá zariadením dňa 02.12.2022. Pri osobnom stretnutí so splnomocneným zástupcom žalobca uviedol, že jeho rodina je kurdskej národnosti a tá čelí v Turecku dlhodobému utláčaniu a sú považovaní za teroristov. Poukázal na výročnú správu USA US Department of State o dodržiavaní ľudských práv v Turecku v roku 2021, z ktorej v žalobe citoval. Taktiež poukázal aj to, že na situáciu kurdov v Turecku, Sýrii a Iraku poukazujú aj mnohé ďalšie dostupné správy ľudsko-právnych organizácii, výskumy etnografov, politológov a bežnej dostupné spravodajstvo. Tvrdenia žalobcu sú teda v súlade so všeobecne dostupnými informáciami o jeho krajine pôvodu. Na základe týchto dostupných situácii Kurdov v Turecku preto nemožno ani jednoznačne vyhodnotiť jeho žiadosť ako výlučne účelovú len preto, že vyhlásenie o azyl bolo prijaté týždeň po jeho zaistení. Uvedené spôsobuje prekážku aplikácie ustanovenia § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov ma prejednávanú vec, pretože žiadosť o azyl nie je výlučne účelová a teda neboli splnené zákonné podmienky pre držanie žalobcu v zaistení po podaní jeho žiadosti a azyl. Žalobca má za to, že žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutočných zistení a náležitého dokazovania, minimálne konfrontovaním tvrdení žalobcu (dôvodov jeho žiadosti o azyl) s všeobecne dostupnými informáciami o postavení Kurdov v Turecku, ktoré sú nevyhnutným predpokladom preto, aby mohol byť žalobca držaný v zaistení aj po podaní žiadosti a azyl. Záver žalovaného o účelovosti žiadosti je nesprávny a predčasný a tento spolu aj s možným rizikom úteku bol vyvodený žalovaným iba z toho, že nepožiadal o azyl hneď po svojom zaistení. Žalobca ďalej poukázal na to, že v prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp tzv. prezumpcie proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú v systéme k dispozícii také alternatívy, napr. špeciálne ubytovacie zariadenia pre žiadateľov o azyl, je potrebné tieto uplatniť ako prvé. Poukázal v tomto na Odporúčanie rady ministrov Rec (2003)5 z 16.04.2003, v zmysle ktorého sa zaistenie žiadateľov má uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Vo veci žalobcu neboli zistené, či preukázané žiadne také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený zdržiavať sa v azylovom zariadení, kde mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučne účelovosť jeho žiadosti o azyl. Žalobca v žalobe namietal aj nedostatočne odôvodnenie uloženej dĺžky doby zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože dĺžka doby zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Vzhľadom na obsah znenia § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov je nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo aj v súlade s ustanovením § 88a ods. 1 písmeno c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia SR, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Žalovaný síce v rozhodnutí uvádza, že žiadateľ je oprávnený zdržiavať sa na území SR aj počas ďalšieho konania o žiadosti žalobcu o udelenie azylu v prípade negatívneho rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie však tieto skutočnosti neobsahuje, a preto je nepreskúmateľné a aj nezákonné. Navyše v prejednávanej veci nie je v zmysle zákona o pobyte cudzincov prípustné predĺženie doby zaistenia žalobcu a jeho rodiny nad zákonom stanovenú maximálnu 6- mesačnú lehotu zaistenia. Podľa žalobcu je zrejmé, že k zrealizovaniu rozhodnutia o vyhostení žalobcu v týchto časových rámcoch nedôjde. V rozhodnutí v záujme presvedčivosti rozhodnutia o zaistení žalobcu nesmú chýbať tieto skutočnosti a zároveň tieto nedostatky riadneho a presvedčivého rozhodnutia nesmú byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením alebo doplňujúcim vyjadrením žalovaného, ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať. Žalobca ďalej poukázal na to, že je v zaistení s manželkou a s maloletými deťmi. Má za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na slobodu žalobcu a jeho rodiny a maloletých detí, tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobca prepustenia zo zaistenia. Podľa neho zaistenie žalobcu a jeho maloletých detí a manželky nie je v najlepšom záujme maloletých detí a je v rozpore s článkom 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 13.01.2023 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení popísal skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že zaistenie žalobcu bolo oprávnením policajta podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov. V prípade zaistenie žalobcu bolo naplnené dôvodné podozrenie, že svoju žiadosť podal s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, čo aj žalovaný dostatočne vyargumentoval vo svojom rozhodnutí. Žalovaný pri rozhodovaní, či žalobcu ponechá v zaistení postupoval v súlade s
rozhodovacou praxou Migračného úradu MV SR. Poukázal na to, že žalobca v zápisnici číslo PPZ-HCP- BA5-2957-012/2022-AV uviedol, že nechce požiadať na území SR o azyl. Taktiež uviedol, že sa nechce vrátiť domov, v krajine je ťažká situácia, ceny v Turecku sú vysoké a platy nízke a taktiež uviedol, že mu nebol uložený trest smrti. Z týchto jeho odpovedí podľa žalobcu vyplynulo, že nežiada o azyl na území SR a z domovskej krajiny odišiel z ekonomických dôvodov. Žalovanému je dobre známa dĺžka návratovej procedúry, táto je súčasťou spisového materiálu, pri občanoch Turecka realizácia vyhostenia, ktorí disponujú platným cestovným dokladom môže trvať od jeho zaistenia jeden mesiac, nakoľko počas zaistenia sa môžu vyskytnúť prekážky. Pokiaľ ide o to, že žalobca bol zaistený spolu aj so svojou rodinou, k tomuto žalovaný uviedol, že uvedenou situáciou sa zaoberal napríklad aj tým, že rodinu nerozdelil, ale zaistil kompletnú rodinu spolu do Útvaru policajného zaistenia Sečovce, ktoré je na uvedené prípady zriadené. Správny orgán v danom prípade prihliadol na najlepší záujem detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a to, aby deti neboli oddelené od svojich rodičov. Žalovaný má za to, že ÚPZC Sečovce je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi zaistenými v mysle zákona o pobyte cudzincov. V závere poukázal na to, že sa žalobca spolu so svojou rodinou nachádza na území SR neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a aj bez vážneho dôvodu. V tomto prípade ide o ekonomického migranta, ktorý vedome porušuje právne normy Slovenskej republiky a Európskeho spoločenstva. Na to, aby sa dostal do schengenského priestoru si úmyselne našiel prevádzača, ktorý ho mal dostať až do Francúzska (všetky skutočnosti sú uvedené v zápisnici pred vydaním rozhodnutia o zaistení).
6. Podľa § 88a ods. 1 písmeno c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
7. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písmeno a), b), c) alebo písmeno e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písmeno d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.
8. Podľa § 88a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 8 ods. 4, 5, 7, 8 a 12 zákona o pobyte cudzincov.
9. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
10. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b).
11. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
12. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
13. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
15. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
16. Podľa čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
17. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
18. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
19. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
20. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
21. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
22. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
23. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
24. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
25. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
26. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
27. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
28. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
29. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-2957-027/2022-AV zo dňa 21.12.2022, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o azyl a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.03.2023 (§ 88a ods. 2 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.
30. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol s nariadením pojednávania dňa 31.01.2023. Rozsudok bol vyhlásený podľa § 137 ods. 3 in fine dňa 31.01.2023.
31. Inštitút zaistenia je reakciou na jav nelegálnej migrácie. Nelegálna migrácia môže byť definovaná ako vstup na územie osobou, ktorá nedisponuje potrebnými dokumentmi oprávňujúcimi ju vstúpiť na územie alebo na území zotrváva po vypršaní platnosti oprávnenia. Nelegálnym migrantom je cudzinec, ktorý nespĺňa alebo už prestal spĺňať podmienky pre vstup, prítomnosť alebo pobyt na území členského štátu Európskej únie. Zaistenie nemôže existovať samo o sebe, musí byť vždy spojené s určitým zákonom stanoveným účelom, ktorým je iný úkon vykonávaný voči zaistenej osobe policajným útvarom, prípadne migračným úradom Ministerstva vnútra SR.
32. Účelom správnej žaloby vo veciach zaistenia, je poskytnúť žalobcovi ochranu aj pre prípad, že samotné rozhodnutie o zaistení, jeho predĺžení alebo predĺžení lehoty zaistenia bolo síce súladné so zákonom, avšak následne trvanie zaistenia prestalo byť zákonné. Zaistenie ako právny inštitút administratívneho konania pritom možno posudzovať analogicky ako väzbu v trestnom konaní, a preto uvedený žalobný typ korešponduje s oprávnením obvineného na prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku.
33. Potreba preskúmavania trvania účelu zaistenia a s tým spojené oprávnenie správneho súdu priamo nariadiť prepustenie zo zaistenia vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) [Buishvili proti Českej republike, rozsudok č. 30241/11 z 25. októbra 2012]. 42. Článok 5 ods. 4 Dohovoru nevyžaduje, aby súd rozhodujúci o pozbavení slobody odpovedal na každý argument osoby pozbavenej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok „zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku z 26.07.2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94) - nález Ústavného súdu SR, IV.ÚS 398/2020-52 zo dňa 10.11.2020.
34. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom,“ a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Každé pozbavenie slobody musí spadať pod
niektorú z výnimiek uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. a) až f) a musí byť „zákonné.“ Kde ide o „zákonnosť“ zadržania vrátane otázky, či „konanie ustanovené zákonom“ bolo dodržané, dohovor odkazuje hlavne na vnútroštátne právo a stanovuje povinnosť dodržať hmotné a procesné pravidlá vnútroštátneho práva (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). V tomto kontexte je relevantná aj „kvalita“ právnej úpravy v tom zmysle, že vnútroštátne právo umožňujúce pozbavenie slobody musí byť dostatočne prístupné, určité a predvídateľné pri jeho aplikácii tak, aby sa predišlo nebezpečenstvu svojvôle (rozsudok Veľkej komory vo veci Mooren proti Nemecku z 09.07.2009, bod 76). Dodržanie vnútroštátneho práva však nepostačuje, čl. 5 ods. 1 Dohovoru navyše vyžaduje, aby každé pozbavenie slobody bolo v súlade s jeho účelom, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou. Základnou zásadou je, že žiadne zadržanie, ktoré je svojvoľné, nemôže byť v súlade s čl. 5 ods. 1 a pojem „svojvôle“ v čl. 5 ods. 1 presahuje nesúlad s vnútroštátnym právom, a tak pozbavenie slobody môže byť zákonné v zmysle domáceho práva, ale stále svojvoľné, a teda v rozpore s dohovorom. Vychádzajúc z rozhodnutí ESĽP, pojem svojvôľa v kontexte s čl. 5 sa do určitej miery mení v závislosti od toho, o aký druh zadržania ide (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, body 67, 68). Zákaz svojvôle sa aplikuje aj pri pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru (Saadi proti Spojenému kráľovstvu, bod 73). ESĽP neposkytol komplexnú definíciu toho, ktoré konanie príslušných orgánov môže predstavovať „svojvôľu“ pre účely čl. 5 ods. 1, kľúčové princípy rozvinul v jednotlivých rozhodnutiach (Mooren proti Nemecku, bod 77). Jedným takým všeobecným princípom vytvoreným judikatúrou ESĽP je, že zadržanie bude arbitrárne v prípade, ak napriek dodržaniu litery vnútroštátneho zákona bol prítomný prvok úmyselne zlého konania (konania v zlej viere) alebo podvodného (klamlivého) konania zo strany príslušných orgánov (Mooren proti Nemecku, bod 78) - nález Ústavného súdu SR, IV.ÚS 398/2020-52 zo dňa 10.11.2020, bod 72, 73, 74.
35. Úlohou správneho súdu bolo v tomto konaní preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia a to, či je daný dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia realizovaného na základe rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA5-2957-027/2022-AV zo dňa 21.12.2022.
36. Žalobca v konaní namietal nedostatočne zistený skutkový stav, nesprávne právne posúdenie (§ 191 ods. 1 písmeno c) SSP) a nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d) SSP) . V rámci námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že žalovaný prijal nesprávny právny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkový zistení a náležitého dokazovania, minimálne konfrontovaním tvrdení žalobcu (dôvodov jeho žiadosti o azyl) s všeobecne dostupnými informáciami o postavení Kurdov v Turecku, ktoré posúdenie je potrebné pre to, aby mohol žalovaný ponechať žalobcu v zaistení; neboli zistené a preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenia; neboli zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, alebo by preukazovali výlučnú účelovosť jeho žiadosti o azyl. V námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalobca namietal nedostatočné zdôvodnenie dĺžky doby zaistenia a nedostatočné odôvodnenie zásahu do základného práva žalobcu na osobnú slobodu žalobcu a jeho rodiny a maloletých detí.
37. V prvom rade sa správny súd zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo
vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
38. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného má súd za to, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-2957-027/2022-AV zo dňa 21.12.2022 je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
39. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s námietkou žalobcu ohľadom nedostatočného zdôvodnenia dĺžky doby zaistenia. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu v rozhodnutí 10Sza/4/2012 lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.
40. V tomto prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k dĺžke doby zaistenia je len strohé, formalistické, s uvedením dĺžky doby zaistenia do 21.03.2023, obsahujúce citáciu ustanovení zákona, ktoré žalovaný aplikoval na prejednávaný prípad bez toho, aby z neho vyplývala správna úvaha žalovaného v kontexte k zistenému skutkovému stavu ako aj správna úvaha, ktorou sa riadil pri stanovení dĺžky doby zaistenia. Stanovená lehota zaistenia nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe tak, ako to vyžaduje § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Vzhľadom k tejto skutočnosti má súd za to, že žalobná námietka žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k určenej dĺžke doby zaistenia je na mieste a je daný dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa ustanovenia § 230 ods. 1 písm. a) SSP.
41. Súd na tomto mieste ešte považuje za dôležité uviesť, že sa taktiež stotožňuje s námietkou žalobcu ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia vo vzťahu k tomu, že v administratívnom konaní neboli zistené a preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenia. Zároveň súd k tomuto uvádza, že vo vzťahu k zisťovaniu alternatívnych opatrení je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný sa vôbec s týmito skutočnosťami vo svojom rozhodnutí nezaoberal.
42. V daných súvislostiach správny súd zároveň zdôrazňuje, že z hypotézy právnej normy zakotvenej v § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že oprávnenie policajta zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, prichádza do úvahy až po tom, keď účel zaistenia nemožno dosiahnuť využitím iných, menej závažných prostriedkov nahrádzajúcich zaistenie. Inak povedané, k zaisteniu žiadateľa o azyl je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné, dostatočne efektívne, avšak miernejšie donucovacie opatrenia. Týmito sú v zmysle cit. ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hlásenie pobytu, prípadne zloženie peňažnej záruky. Tieto alternatívy môže pritom policajný útvar uložiť vo vzťahu ku každému účelu zaistenia podľa ust. § 88 a § 88a zákona o pobyte cudzincov. Aj keď zákonná formulácia hovorí o možnosti uloženia alternatívnych opatrení, eurokonformný výklad jednoznačne vedie k tomu, že ide o povinnosť policajného útvaru pri zvažovaní nevyhnutnosti zaistenia vždy sa v prvom rade zaoberať uložením spomínaných miernejších donucovacích opatrení. Z obsahu správnou žalobou napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, že by sa žalovaný (skôr než pristúpil k zaisteniu žalobcu ako žiadateľa o azyl), skúmaním možnosti uložiť niektorú z alternatív nahrádzajúcich jeho zaistenie, zaoberal. Aj keď obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je aj citácia už spomenutého § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, použitie argumentácie citovaním právnych dokumentov, bez naznačenia priamej súvislosti k použitým zákonným dôvodom zaistenia vykazuje znaky zmätočnosti a tým nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Na viac správny súd zdôrazňuje, že zo správnou žalobou napadnutého rozhodnutia nie je dostatočne zrozumiteľné ani to, akým spôsobom skutočnosť, že žalovaný podozrieva žalobcu z účelovo podanej žiadosti o azyl s cieľom oddialiť alebo zmariť svoje administratívne vyhostenie, formovala záver žalovaného o neprepustení žalobcu a jeho neumiestnení (spolu s maloletými deťmi do Záchytného tábora v Humennom. Vzhľadom na okolnosti danej veci sa javí primeraným práve uvedené riešenie, t. j. v čase rozhodovania o žiadosti žalobcu
o udelenie azylu (ako aj o žiadosti jeho maloletých detí), zvážiť umiestnenie rodiny ako celku do záchytného tábora, a nie vzniknutú situáciu a v rozpore s najlepšími záujmami celej rodiny riešiť zaistením celej rodiny v ÚPZC v Sečovciach.
43. Pokiaľ ide o správnym súdom vnímané nedostatky odôvodnenia správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného, a ani správnemu súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru, dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci správneho súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
44. Keďže sa správny súd stotožnil so žalobnou argumentáciou, podľa ktorej je rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.12.2022, PPZ-HCP-BA5-2957-027/2022-AV o zaistení žalobcu nedostatočne odôvodnené a z toho titulu aj nepreskúmateľné podľa ust. § 230 ods. 1, písm. a) Správneho súdneho poriadku, toto rozhodnutie zrušil a vzhľadom na charakter zistených nedostatkov preskúmavaného rozhodnutia zároveň nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia.
45. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle ust. § 167 Správneho súdneho poriadku a ich náhradu priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.