Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Er-6147-2013.pdf
PDF · 87.67 KB
Case nature
Subarea
20Er/6147/2013
Uznesenie
Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie v prospech oprávneného: RNDr. V. L., nar. X. X.. XXXX, H. 1, K., zast. JUDr. Lukášom Skurkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Hlavná 71, proti povinným: 1./ F. A. C., rod. L., nar. X. X. . XXXX, H. P., K., 2./ M. A., nar. XX. 6. XXXX, F. XX, K., o vymoženie povinnosti vypratať byt č. XX na X.poschodí na ulici H.h, nachádzajúceho sa v bytovom dome súp. č. XXXX, parc. č. XXXX - zast. plocha o výmere XXXmX, parc. č. XXXX. - zast. plocha o výmere XXX mX, zapísaného Správou katastra Košice na LV č. XXXXX, k. ú. S. a odovzdať ho oprávnenému, trov pôvodného konania a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Petrom Molnárom, Exekútorský úrad Košice, Kupeckého 29, takto
rozhodol:
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 16. 10. 2013, doručeného súdnemu exekútorovi dňa 18. 10. 2013, exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26. 4. 2013 č. k. 19C/204/2012-51 a následnej žiadosti súdneho exekútora, doručenej súdu dňa 23. 10. 2013, bolo Okresným súdom Košice I dňa 7. 11. 2013 vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX *. V zmysle uvedeného poverenia začal súdny exekútor vykonávať exekúciu voči povinným.
Dňa 9. 4. 2014 boli súdu predložené námietky povinného v 2. rade proti exekúcii zo dňa 1. 4. 2014, ktoré podal v zákonnej lehote a v ktorých namietal nesprávne postup pri doručení exekučného titulu, v dôsledku ktorého je nespôsobilým podkladom pre vedenie exekúcie. Povinný v 2. rade na adrese H. P. Košice, nemal nikdy trvalý, ani prechodný pobyt, zo svojou manželkou, povinnou v 1. rade, nežije v spoločnej domácnosti od decembra 2012, a teda do vlastníckeho práva oprávneného ani nezasahuje. Povinný v 2. rade býva na adrese F. XX, K., na ktorú mu však zásielka zo súdu nebola doručená. Na uvedenej adrese má povinný trvalý pobyt dlhodobo, pričom ako dôkaz predložil fotokópiu občianskeho preukazu, vydaného v roku 2008. Povinný v 2. rade taktiež poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 6. 2011, sp. zn. 6 Cdo 109/2011, z ktorých vyplýva, že súd musí mať preukázané, že adresát zásielky sa v mieste doručenia skutočne zdržiava. Povinný považuje z tohto dôvodu predmetný rozsudok súdu za nevykonateľný.
Dňa 28. 4. 2014 bolo súdu predložené vyjadrenie oprávneného k námietkam povinného v 2. rade. Vo vyjadrení zo dňa 16. 4. 2014, oprávnený uviedol, že námietky sú nedôvodné a účelové, nakoľko sa netýkajú skutočností, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu a iba tie sú relevantné pre posúdenie námietok proti exekúcii ako dôvodných. Z tohto dôvodu nemožno prihliadať ani na povinným citovaný judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rieši doručovanie v nachádzacom konaní, ktoré predchádzalo exekučnému konaniu a ktoré je právoplatne skončené. Povinný v 2. rade nijako nepreukázal, že v čase doručovania exekučného titulu sa nezdržiaval na adrese H. P., K. a občiansky preukaz nemôže byť dôkazom preukazujúcim túto skutočnosť, nakoľko oprávnený mu nedal súhlas na to, aby si zapísal uvedenú adresu ako adresu trvalého pobytu. Pokiaľ by súd podľa oprávneného prihliadol na tvrdenia povinného v 2. rade bola by každá exekúcia voči fyzickej osobe nevykonateľná.
Čo viedlo oprávneného k tomuto záveru však vo svojom vyjadrení neuviedol. Skutočnosti uvedené povinným v 2. rade môžu byť, podľa oprávneného, iba predmetom mimoriadneho opravného prostriedku, ktoré nemajú odkladný účinok na prebiehajúcu exekúciu. Doložka právoplatnosti a vykonateľnosti ja záväzná pre všetkých, až kým ju súd nezruší alebo neanuluje v dôsledku úspešne podaného mimoriadneho opravného prostriedku. Námietky preto považuje z nedôvodné a žiada ich zamietnuť.
Povinná v 1. rade taktiež podala samostatne námietky proti exekúcii, ktoré boli doručené exekútorovi dňa 23. 4. 2014. Upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnej v 1. rade doručené dňa 14. 4. 2014 a povinnému v 1. rade dňa 18. 3. 2014. Vo svojom podaní uviedla, že jednak nikdy nedostala, ani jej nebol doručený žiadny rozsudok súdu, a jednak, že byt, ktorý má vypratať, je dedičstvom po nebohej matke, otec si dedičstvo nenárokoval a preto mal dostať polovicu jeho podielu oprávnený, ktorý je bratom povinnej v 1. rade a druhá polovica podielu mala pripadnúť povinnej v 1. rade. Nakoľko povinná v 1. rade bola pracovne v zahraničí, splnomocnila oprávneného, aby ju zastupoval v dedičskom konaní. Až po jeho skončení sa dozvedela, že predmetný byt zdedil iba jej brat. Oprávnený povinnej v 1. rade sľúbil, že ju z bytu nevyhodí. Byt užíva sama s dvoma deťmi. žiada preto, aby bola exekúcia zastavená.
Dňa 19. 5. 2014 bolo súdu doručené vyjadrenie oprávneného k námietkam povinnej v 1. rade, v ktorom uviedol, že skutočnosti uvádzané povinnou v námietkach vznikli pred vydaním exekučného titulu. Inštitút námietok proti exekúcii však neslúži ako opravný prostriedok proti nesprávnym rozhodnutiam. Oprávnený sa domnieva, že námietkam povinnej nie je možné vyhovieť, nakoľko skutočnosti v nich uvedené nie sú zákonnými dôvodmi na podanie námietok povinnej proti exekúcii podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. Povinná sama uviedla, že v uvedenom byte sa zdržiava od r. 1977 a oprávnenému je známe, že povinnej boli doručované na uvedenú adresu úradné zásielky, ktoré si preberala, z čoho vyplýva, že sa účelovo vyhýbala prebratiu exekučného titulu. V ostatnom oprávnený uviedol tie isté argumenty ako vo vyjadrení k námietkam povinného v 2. rade, preto ich súd opakovane neuvádzal.
Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, môže povinný vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Podľa ust. § 38 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.
Podľa ust. § 47 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej len „O. s. p.“), do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd..
Podľa ust. § 47 ods. 2 O. s. p., ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.
Podľa ust. § 159 ods. 2 O. s. p., výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
Po preskúmaní spisového materiálu a oboznámení sa s pripojeným súdnym spisom zn. 19C/204/2012, súd dospel k záveru, že v pôvodnom konaní súd nepostupoval v súlade s ust. § 47 ods. 2 O. s. p., nakoľko pri ich doručovaní nebola osvedčená podmienka, ktorú zákon stanovuje ako jednu zo základných podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia, a to, že adresát sa musí v mieste doručenia zdržiavať.
Predovšetkým je potrebné uviesť, že aj na základe ustálenej súdnej praxe je exekučný súd oprávnený v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania aj bez návrh účastníka skúmať, či exekučný titul spĺňa všetky podmienky na to, aby mohol byť spôsobilým podkladom pre vedenie exekúcie (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. 2. 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. 9. 2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010). Medzi takéto podmienky patrí aj to, či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd, ani účastníci konania nie sú viazaní doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Sú viazaní iba výrokom právoplatného rozhodnutia súdu tak, ako to určuje § 159 ods. 2 O. s. p. V tomto smere sú preto tvrdenia oprávneného, ktoré uviedol vo svojich vyjadreniach k námietkam povinných, nesprávne.
Už z § 38 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu je možné viesť iba za predpokladu, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu bolo uložené vykonateľným rozhodnutím súdu, príp. rozhodnutím iného orgánu. Doložka právoplatnosti a vykonateľnosti sa na rozhodnutí vyznačuje podľa § 62 a 62a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v platnom znení (ďalej len „spravovací poriadok“), pričom nie je súčasťou výroku rozhodnutia, preto uvedený záznam nie je záväzný. Aj v prípade zle vyznačenej právoplatnosti a vykonateľnosti platí, že ide len o deklaratórny záznam, a teda nemá vplyv na samotnú právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia, aj keď je nesprávny. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z ďalších ustanovení O. s. p., ak opravný prostriedok, či už riadny alebo mimoriadny, nemožno podať len z dôvodu nesprávneho vyznačenia právoplatnosti alebo vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Skutočnosť, že exekučný titul nebol účastníkovi konania riadne doručený, je zákonným dôvodom na podanie námietok proti exekúcii. Formálna alebo materiálne vykonateľnosť je zákonným dôvodom, pre ktorú je exekúcie neprípustná. Je logické, že doručovanie rozsudku, od ktorého závisí jeho právoplatnosť a vykonateľnosť, nastáva po vzniku exekučného titulu, t. j. po jeho vydaní. Súd preto v tomto smere nerozumie argumentom oprávneného uvedených v jeho vyjadreniach a považuje ich taktiež za nesprávne.
Exekučný súd nemá oprávnenie skúmať iba skutočnosti, ktoré uviedla povinná v 1. rade ohľadom dedičského konania po nebohej matke, ktoré sa týkalo aj predmetného bytu, ktorý mala podľa exekučného titulu vypratať. Ide o skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu. Navyše sa týkajú vecnej stránky exekučného titulu, ktorú exekučný súd nemá právomoc preskúmať. Súd preto v ďalšom priebehu skúmal iba to, či exekučný titul je formálne vykonateľný, nakoľko obaja povinní spochybnili skutočnosť, že im bol riadne doručený.
Z pripojeného súdneho spisu zn. 19C/204/2012, vyplýva, že súd dňa 3. 10. 2012 vydal rozkaz na plnenie, ktorý bol doručovaný obom povinným na adresu uvedenú oprávneným v návrhu: H. P. K.. V oboch prípadoch sa nepodarilo doručiť rozhodnutie súdu povinným a obálky sa vrátili späť súdu ako nedoručené. Súd sa následne pokúsil doručiť rozhodnutie prostredníctvom polície, pričom v prípade povinnej v 1. rade bolo príslušníkmi PZ zistené (správa zo dňa 30. 11. 2012), že povinná sa na adrese H. P. dlhšiu dobu nezdržiava, nakoľko v rôznych dňoch a časových intervaloch sa ju nepodarilo opakovane zastihnúť. V prípade povinného v 2. rade bolo zistené, že má trvalý pobyt na adrese F. XX, K., kde sa príslušníci PZ pokúsili doručiť zásielku súdu, avšak neúspešne, nakoľko sa ho nepodarilo zastihnúť napriek opakovaným pokusom o doručenie (správa zo dňa 19. 12. 2012). Dňa 10. 1. 2013 bol rozkaz na plnenie zrušený z dôvodu, že sa ho nepodarilo doručiť odporcom do vlastných rúk. Povinný bola opätovne iba na adresu H. P. K., doručované výzvy na vyjadrenie s návrhom oprávneného a poučením, pričom v oboch prípadoch bolo doručenie neúspešné, nakoľko si zásielku neprevzali v odbernej lehote. Exekučný titul bol obom povinným zasielaný opäť len na adresu H. P. Obidve obálky sa vrátili späť súdu dňa 24. 6. 2013 s poznámkou poštového doručovateľa, že adresáti si neprevzali zásielku v odbernej lehote. Na jednej z obálok je ručne dopísané „fikcia doručenia“. Iné zisťovania ohľadom pobytu povinných zo strany súdu nebolo vykonané.
Prostredníctvom Registra obyvateľov SR súd zistil, že povinný v 2. rade má trvalý pobyt prihlásený na adrese F. odo dňa 22. 2. 1984. Povinný nemal prihlásený trvalý, ani prechodný pobyt na adrese H.
Povinná v 1. rade má trvalý pobyt prihlásený podľa údajov z Registra obyvateľov SR na adrese: H., odo dňa 17. 2. 1993. Z jej vyjadrenia, ako aj vyjadrenia jej otca P., ktoré má súd k dispozícii, vyplýva, že povinná v 1. rade sa istý čas zdržiavala pracovne v zahraničí, čo vyvoláva pochybnosti o tom, kde sa zdržiavala v čase doručenia exekučného titulu.
Súd v pôvodnom konaní neskúmal, či sa povinní v 1. a 2. rade zdržiavali v čase doručenia rozsudku na adrese doručenia zásielok, čo je jedna zo základných zákonných podmienok pre uplatnenie fikcie doručenia. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť nebola preukázaná, rozsudok súdu nebol doposiaľ účastníkom riadne doručený a z tohto dôvodu nemohol ani nadobudnúť právoplatnosť a stať sa vykonateľným rozhodnutím.
V tomto prípade súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. októbra 2009, sp. zn. 4 Cdo 146/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 94/2000, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2001, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. mája 2006, sp. zn. 1 Cdo 43/2006, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 239/2011) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález Ústavného súdu SR z 9. apríla 2009, sp. zn. IV. ÚS 379/08), v ktorej súdy dospeli k záveru, že pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia bola splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.
Pre vznik fikcie doručenia zakotvenej v citovanom ustanovení ("... považuje sa posledný deň lehoty za deň doručenia ...") je nutné súčasné splnenie týchto podmienok: a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená (viď napr. § 114 ods. 4 O. s. p.), b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval, c/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil o tom, kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d/ druhý pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f/ adresát si zásielku do 3 dní od upovedomenia nevyzdvihol. Aby fikcia doručenia mohla svoj účel (dosiahnutie právnej istoty) splniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, nie je súd oprávnený naplnenie fikcie doručovania konštatovať (porovnaj čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uvedený ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., podľa ktorého štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon).
Súd teda nemal pochybnosti o tom, že exekúcia voči povinným je neprípustná, nakoľko sa vykonáva na podklade nespôsobilého exekučného titulu, preto vyhovel ich námietkam proti exekúcii.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa jeho doručenia, v troch písomných vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.