Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Cob-12-2022.pdf
PDF · 135.75 KB
Case nature
Area
Subarea
26Cob/12/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Mareka Olekšáka, v spore žalobcu: DISKONT - PLUS, s.r.o., so sídlom Partizánska 90, 985 01 Kalinovo, IČO: 36 618 837, právne zastúpenom: Advokátska kancelária JUDr. Eckmann, s. r. o., (skrátený názov AK JUDr. Eckmann, s. r. o.), so sídlom Mierové námestie 14, 911 01 Trenčín, IČO: 47 241 110, proti žalovanému: OSP World s.r.o., so sídlom Čajkovského 434/40, 949 11 Nitra, IČO: 46 532 935, právne zastúpenému: KASATKIN & PARTNERS s. r. o., so sídlom: Čajakova 13, 811 05 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 255 021, o zaplatenie 85.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 29Cb/48/2020 - 107 zo dňa 26. novembra 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 29Cb/48/2020 - 107 zo dňa 26. novembra 2021 v časti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá odmieta.
II. V zostávajúcej časti odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 29Cb/48/2020 - 107 zo dňa 26. novembra 2021 potvrdzuje.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou postúpenou Okresnému súdu Nitra Okresným súdom Banská Bystrica sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 85.000 eur spolu s príslušenstvom (zmluvným úrokom, úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou) a priznal mu nárok na náhradu trov konania. Žalobca svoj nárok vymedzil ako nárok na vrátenie peňažných prostriedkov a príslušenstva, ktoré peňažné prostriedky boli žalobcom poskytnuté žalovanému na základe troch zmlúv o pôžičkách. Na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2017 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola zo strany žalobcu poskytnutá žalovanému peňažná pôžička vo výške 120.000 eur. Poskytnuté peňažné pôžičky podľa tejto zmluvy o pôžičke spolu s dohodnutým príslušenstvom sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi do 10.10.2017. V termíne konečnej splatnosti si žalovaný svoj záväzok z dotknutej zmluvy o pôžičke splnil iba čiastočne, a to v rozsahu 100.000 eur. Na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 14.12.2017 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola zo strany žalobcu poskytnutá žalovanému ďalšia peňažná pôžička vo výške 46.000 eur, a to platbami zo dňa 21.12.2017 vo výške 17.000 eur a vo výške 8.000 eur, zo dňa 11.01.2018 vo výške 16.000 eur, zo dňa 30.01.2018 vo výške 1.500 eur a zo dňa 13.02.2018 vo výške 3.500 eur. Poskytnuté peňažné pôžičky podľa tejto zmluvy o pôžičke spolu s dohodnutým príslušenstvom sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi do 30.06.2018. V termíne konečnej splatnosti si však žalovaný svoj záväzok z dotknutej zmluvy o pôžičke nesplnil. Na
základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 19.02.2018 uzatvorenej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola zo strany žalobcu poskytnutá žalovanému posledná peňažná pôžička vo výške 20.000 eur, a to platbami zo dňa 19.02.2018 vo výške 10.000 eur, zo dňa 21.02.2018 vo výške 4.000 eur, zo dňa 12.03.2018 vo výške 500 eur a vo výške 3.000 eur a zo dňa 03.05.2018 vo výške 1.500 eur. Keďže časť pôžičky vo výške 1.000 eur bola zo stany žalobcu žalovanému poskytnutá v hotovosti, pričom žalobca nedisponuje listinným dôkazom na preukázanie uvedenej skutočnosti, žalobca sa zaplatenia uvedenej sumy žalobou nedomáhal. Poskytnuté peňažné pôžičky podľa tejto zmluvy o pôžičke spolu s dohodnutým príslušenstvom sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi do 30.06.2018. V termíne konečnej splatnosti si však žalovaný svoj záväzok z dotknutej zmluvy o pôžičke nesplnil. 2. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že vo výroku I. žalovaného zaviazal na zaplatenie žalobcovi sumy 85.000 eur spolu s príslušenstvom (zmluvným úrokom, úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou), vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že uplatnený nárok je v rozsahu uvedenom v I. výroku tohto rozhodnutia dôvodný. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník spolu uzavreli postupne tri zmluvy o pôžičke, na základe ktorých boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky v rozsahu spolu vo výške 186.000 eur, z ktorých sumu v rozsahu 100.000 eur žalovaný žalobcovi vrátil ešte pred podaním žaloby a sumu v rozsahu 1.000 eur neurobil žalobca predmetom konania. Predmetom konania tak bola suma čo do istiny v úhrne vo výške 85.000 eur. Uzavretie zmlúv o pôžičkách, ako aj splnenie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi dohodnuté finančné prostriedky boli v konaní nesporné. Spornou skutkovou okolnosťou bolo podľa súdu prvej inštancie poskytnutie investičného diamantu, o ktorého hodnotu žalovaný požadoval znížiť žalovanú sumu a prípadnej existencie dohody ohľadom čiastočného uspokojenia záväzku žalobcu týmto diamantom. Žalobca poskytnutie diamantu, a teda aj akúkoľvek s tým súvisiacu dohodu, popieral a žalovaný to naopak tvrdil a k tejto okolnosti navrhoval vykonanie výsluchov svedka p. U. I. a výsluchy sporový strán (t. j. konateľov žalobcu a konateľa žalovaného). Okrem uvedených výsluchov za účelom preukázania žalovaným tvrdených skutkových okolností ohľadom odovzdania diamantu predložil čestné prehlásenie p. U. I., ktoré však súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov nepovažoval za procesne spôsobilú listinu na preukázanie takto tvrdených skutkových okolností. S ohľadom na charakter procesnej obrany žalovaného však súd prvej inštancie nepovažoval pre rozhodnutie vo veci za rozhodujúce odstránenie spornej skutkovej okolnosti týkajúcej sa žalovaným tvrdeného a žalobcom popretého odovzdania diamantu, a to najmä z dôvodu, že ani pri zistení, že by zo strany žalovaného bol prostredníctvom tretej osoby (p. U. I.) skutočne žalobcovi poskytnutý investičný diamant v hodnote 57.480 eur, táto okolnosť by v kontexte žalobcom prezentovaných tvrdení a procesnej obrany nebola spôsobilá zmeniť výsledok konania. Žalovaný pôvodne (v podanom odpore) tvrdil, že vlastnícke právo k predmetnému diamantu patrí p. U. X. - fyzickej osobe, ktorá je konateľom žalovaného, že tento diamant bol žalobcovi, resp. jeho konateľom odovzdaný p. U. I. a že žalobca má tento diamant v držbe. K odovzdaniu diamantu malo teda prísť prostredníctvom tretej osoby, p. U. I., ktorá osoba však podľa vyjadrení žalovaného prednesených na pojednávaní nemala žiaden mandát na uzatváranie zmlúv v mene žalovaného. Preto, ak by aj skutočne došlo k uzavretiu žalovaným tvrdenej dohody, ktorá mala byť dojednaná pri žalovaným tvrdenom odovzdaní diamantu, o tom, že poskytnutá pôžička sa v prípade jej splatnosti čiastočne zníži o sumu takto poskytnutého diamantu, takáto dohoda by podľa súdu prvej inštancie nemohla byť platná, keďže nebola uzavretá na to oprávneným subjektom konajúcim v mene a na účet žalovaného. V tomto kontexte súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný tvrdiac, že p. U. I. nemal mandát (splnomocnenie) na uzatváranie zmlúv za žalovaného, netvrdil - neuniesol bremeno tvrdenia o tom, že by U. I. konal za žalovaného hoci bez plnomocenstva, avšak s dodatočným schválením právneho úkonu bez zbytočného odkladu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Akékoľvek prípadné konanie p. U. I. teda nemohlo podľa súdu prvej inštancie žalovaného nijako zaväzovať. Žalovaný v rámci procesnej obrany špecifikoval druh zabezpečovacieho inštitútu, ktorý mal byť medzi stranami sporu v súvislosti s tvrdením o poskytnutí diamantu dojednaný, ako záložné právo, prípadne malo ísť o zabezpečovací prevod práva. Vychádzajúc z pôvodného tvrdenia žalovaného o tom, že vlastníkom diamantu má byť p. U. X. a žalobca ho má mať (iba) v držbe, ktoré tvrdenie neskôr na pojednávaní zmenil tak, že vlastníka diamantu nevedel presne označiť z toho dôvodu, že to má závisieť od povahy dojednaného zabezpečovacieho inštitútu, bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že sa nemohlo jednať o zabezpečovací prevod práva v zmysle § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže podstatou tohto zabezpečovacieho inštitútu je práve prevod vlastníckeho práva. Okrem toho pre tento typ zmluvy je zákonom vyžadovaná písomná forma (§ 553a ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá nie
je dodržaná, a teda nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V tejto veci však nedošlo k uzavretiu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v písomnej forme (existencia takejto písomnej zmluvy nebola v konaní ani len tvrdená), a teda zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k predmetnému diamantu nemohol byť podľa súdu prvej inštancie platne dojednaný. Žalovaný okrem možnosti zabezpečovacieho prevodu práva pripustil možnosť zriadenia záložného práva. Súd prvej inštancie aj v tomto kontexte uviedol, že aj pre zmluvu o zriadení záložného práva sa vyžaduje obligatórne písomná forma (151b ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá sa podobne ako pri zmluve o zabezpečovacom prevode práva ani len netvrdila. Pri záložnom práve však zákon pripúšťa aj výnimku, a síce ak ide o tzv. posesórne záložné právo (§ 151e ods. 5 Občianskeho zákonníka) za predpokladu, že ide o hnuteľnú vec, táto sa odovzdala záložnému veriteľovi alebo tretej osobe do úschovy a záložca a záložný veriteľ sa na vzniku záložného práva dohodli. Aj pri tomto type záložného práva však platí všeobecné pravidlo, že akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým, že nadobudne vlastnícke právo k veci, na ktorú je zriadené záložné právo, je neplatná (§ 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zákon teda pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky (čo je aj tento prípad, keďže k odovzdaniu diamantu malo dôjsť v septembri 2017, pričom prvá z troch pôžičiek bola splatná až v októbri 2017) zakazuje uzavrieť dohodu o tzv. prepadnom zálohu, pričom porušenie zákazu je sankcionované neplatnosťou takejto dohody pre rozpor zo zákonom (len pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že obdobné pravidlo platí v zmysle § 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka aj pre zabezpečovací prevod práva). Tieto dôvody teda opätovne podľa súdu prvej inštancie vylučujú platné uzavretie takej dohody, o akej žalovaný tvrdí, že mala byť dohodnutá pri ním tvrdenom odovzdaní investičného diamantu žalobcovi a mala by byť dôvodom na zníženie žalovanej sumy o hodnotu diamantu. V neposlednom rade ani zo samotného faktu, že by žalobca od tretej osoby konajúcej v mene žalovaného prijal bez akejkoľvek dohody investičný diamant a tento by mal doposiaľ u seba v držbe nevyplýva žiadna možnosť na zníženie žalovanej sumy. Predmetom konania je zaplatenie peňažnej pohľadávky, pričom diamant ako hnuteľná vec nepredstavuje podľa súdu prvej inštancie spôsobilý predmet započítania [§ 580 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 358 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“)] na takúto pohľadávku (popri peňažnej pohľadávke žalobcu totiž nejde o pohľadávku rovnakého druhu ani inú, na započítanie spôsobilú, pohľadávku), a preto nie je relevantná ani tá časť procesnej obrany žalovaného, v rámci ktorej v odpore navrhol započítanie „vzájomných“ nárokov. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že nevykonal žalovaným navrhnuté výsluchy svedka U. I. a sporových strán (resp. konateľov žalobcu a konateľa žalovaného), a to z dôvodu hospodárnosti konania a tiež s prihliadnutím na dôvody uvedené v predchádzajúcich bodoch napadnutého rozhodnutia, z ktorých vyplýva nadbytočnosť takýchto výsluchov, keďže by neboli spôsobilé zmeniť výsledok konania. 4. Pokiaľ ide o II. výrok napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že zmluvné úroky z požičaných peňažných prostriedkov patria veriteľovi len do dohodnutého termínu splatnosti dlhu. Od splatnosti je následne dlžník v prípade nesplnenia záväzku vrátiť predmet pôžičky (peňažné prostriedky) v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Takýto záver je podľa súdu prvej inštancie logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (k tomu bližšie poukázal na komentár k § 658 Občianskeho zákonníka: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 ? 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019). S ohľadom na uvedené je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že po splatnosti pohľadávky vyplývajúcej z peňažnej pôžičky možno požadovať len úroky z omeškania, na čom nič nemení ani formulácia čl. II ods. 2 všetkých troch zmlúv o pôžičkách, v zmysle ktorého majú zmluvné úroky patriť až do úplného vrátenia istiny. Toto zmluvné dojednanie, ktoré fakticky obsahuje právo veriteľa na zmluvné úroky aj za čas omeškania dlžníka, odporuje účelu zákona, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Neplatnosť tejto časti zmluvného ustanovenia o zmluvnom úroku sa v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka nevzťahuje na zvyšok inak platného právneho úkonu, resp. právnych úkonov - troch zmlúv o pôžičkách, ktoré sú predmetom tohto sporu. Inak povedané zmluvy o pôžičkách sú neplatné iba v tých častiach, v ktorých je dojednaný zmluvný úrok aj za čas, kedy je žalovaný už v omeškaní s plnením záväzku vrátiť požičané finančné prostriedky v dohodnutých termínoch splatnosti. Za čas omeškania žalovaného teda žalobcovi nepatrí popri zmluvnej pokute a úroku z omeškania aj zmluvný úrok. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), keďže žalobca mal v konaní úspech čo do istiny v celom rozsahu.
6. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v celom rozsahu odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že rozsudok považuje za nesprávny z nasledovných odvolacích dôvodov podľa CSP: a) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP]; b) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. 7. Podľa žalovaného súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vyvodil závery zo skutkových okolností, ktoré žalovaný považuje za nesprávne a neprimerané, neúplne zistil skutočný stav veci a tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a starostlivo neprihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Napadnutý rozsudok podľa neho nesprávne vyvodzuje závery zo skutočností, ktoré uviedli strany sporu. V tomto smere je tu viacero nejasností a nedôsledkov, ktorými sa súd prvej inštancie buď nezaoberal alebo ich nesprávne vyhodnotil. 8. Podstata odvolania žalovaného spočíva v tom, že súd prvej inštancie podľa neho pri rozhodovaní nezohľadnil hodnotu investičného diamantu, ktorá mala byť podľa neho započítaná na pôžičku poskytnutú mu žalobcom. Podľa žalovaného k odovzdaniu investičného diamantu žalobcovi neexistuje žiadny právny, ekonomický alebo iný racionálny dôvod než je zabezpečenie vrátenia pôžičky. Je podľa neho zjavné, že odovzdanie investičného diamantu malo slúžiť priamo na tento účel, čo mimo iné vyplýva aj z čestného prehlásenia p. U. I. zo dňa 24.09.2020. Zo strany žalovaného mala byť zrejmá vôľa a účel odovzdania investičného diamantu, pričom prevzatím tohto diamantu zo strany žalobcu tento daný účel potvrdzuje a prejavuje svoju vôľu. Žalovaný poukázal na ust. § 364 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môžu strany na základe dohody započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky a takáto dohoda môže byť uzatvorená i v ústnej forme. Prevzatie investičného diamantu žalobcom považuje žalovaný za určitý a zrozumiteľný prejav vôle, pričom má týmto aj za preukázanú žalobcovu vôľu. Prejav vôle nie je možné podľa neho chápať striktne - môže sa urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Podľa žalovaného p. U. I. za žalovaného neformálne komunikoval a dojednával so žalobcom predzmluvné dojednania smerujúce k uzavretiu predmetných zmlúv o pôžičke, bez ohľadu na to, či mu bola žalovaným udelená písomná plná moc a žalovaný mal mať zároveň vedomosť o tom, že takáto komunikácia prebieha. Finálnu podobu zmlúv mal schvaľovať a podpisoval konateľ žalovaného. Skutočnosť, či U. I. mal alebo nemal udelenú plnú moc k zastupovaniu žalovaného je v danom prípade podľa žalovaného irelevantná. V prípade dohody o započítaní nie je p. U. I. ani zmluvnou stranou a ani žiadnu zo strán nezastupuje. Úlohou U. I. vo vzťahu k investičnému diamantu bolo podľa žalovaného prevziať tento diamant od jednej strany a odovzdať ho druhej strane. V predmetnom čestnom prehlásení U. I. konštatuje, že investičný diamant odovzdal na pokyn p. U. X., konateľa žalovaného. Z tohto je podľa žalovaného zrejmá vôľa a prejav vôle žalovaného, ako aj U. X. ako fyzickej osoby vlastniacej diamant. Prijatím diamantu na daný účel je zrejmá vôľa a prejav vôle žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté výsluchy U. I., konateľov žalobcu L. U. a X. X. a ani konateľa žalovaného U. X., prostredníctvom ktorých mali byť objasnené okolnosti odovzdania investičného diamantu. Taktiež namietal, že súd prvej inštancie nesprávne podmienil existenciu dohody o tom, že poskytnutá pôžička sa v prípade jej splatnosti čiastočne zníži o sumu takto poskytnutého diamantu, udelením splnomocnenia U. I. na uzatváranie zmlúv za žalovaného. V danom prípade mal p. U. I. fakticky iba prevziať investičný diamant a tento odovzdať ďalej, pričom v tomto rozsahu mal konať na pokyn žalovaného. Súd prvej inštancie podľa žalovaného nesprávne vyhodnotil, že investičný diamant nepredstavuje spôsobilý predmet započítania, keď podľa neho ust. § 364 Obchodného zákonníka takúto možnosť v prípade dohody pripúšťa. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní podľa žalovaného nezohľadnil princíp preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou vo vzťahu k dohode o započítaní pohľadávok podľa ust. § 364 Obchodného zákonníka. 9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, pričom uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné. K jednotlivým odvolacím dôvodom uviedol nasledovné: a) tvrdenie žalovaného o tom, že výška poskytnutej pôžičky mala byť znížená o hodnotu investičného diamantu je v príkrom rozpore s obsahom čestného vyhlásenia zo dňa 24.09.2020, ktoré ako listinný dôkaz predložil žalovaný. Z obsahu čestného vyhlásenia podľa žalobcu vyplýva, že investičný diamant mal byť žalobcovi odovzdaný len ako „poistka“ (pričom aj túto skutočnosť žalobca rozporuje) a rovnako právny zástupca žalovaného mal na pojednávaní dňa 05.11.2021 uviesť, že diamant mal slúžiť ako zábezpeka. Na otázku súdu prvej inštancie, ktorej osobe prislúcha vlastnícke právo k diamantu
právny zástupca žalovaného uviedol, že zodpovedanie uvedenej otázky závisí od posúdenia otázky povahy zabezpečovacieho inštitútu. Na ďalšiu otázku právny zástupca žalovaného uviedol, že presný zabezpečovací inštitút nemal byť medzi stranami sporu dohodnutý. Žalovaný sa tak podľa žalobcu jednoznačne dostáva do zjavného vnútorného rozporu a svojou odvolacou námietkou o existencii údajnej dohody o ponížení výšky poskytnutej pôžičky o hodnotu daného diamantu sa snaží len konvalidovať svoju neúspešnú procesnú obranu; b) žalovaný po prvý raz uvádza existenciu zmlúv o zriadení záložných práv k nehnuteľnostiam uzavretých medzi jediným štatutárnym zástupcom žalovaného ako fyzickou osobou v právnom postavení záložcu a žalobcom v právnom postavení záložného veriteľa až po tom, ako tieto zmluvy do konania predložil žalobca a existenciou ktorých žalobca rozporoval dôvodnosť, logickosť a zmysluplnosť tvrdenia žalovaného o údajnom odovzdaní sporného investičného diamantu. Žalobca mal svoje pohľadávky zo zmlúv o pôžičkách, ktoré sú predmetom konania, riadne zabezpečené a nebol preto vôbec „odkázaný“ na poskytnutie žalovaným tvrdenej zábezpeky v podobe investičného diamantu. Je logicky neodôvodniteľné, že by v čase uzatvárania v poradí druhej a tretej záložnej zmluvy ako aj zmluvy o pôžičke žalovaný, resp. záložca fyzická osoba U. X. ako jediný štatutárny zástupca žalovaného nežiadal v zmluvách zohľadniť údajné odovzdanie ďalšieho predmetu zálohu vo forme investičného diamantu, resp. dohodu o započítaní sumy (istiny) poskytnutej peňažnej pôžičky o hodnotu diamantu. Navyše, zo žiadneho prednesu a ani z písomného vyjadrenia žalovaného, a to dokonca ani z podaného odvolania nevyplýva, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej z troch existujúcich zmlúv o pôžičkách, resp. z dvoch uzatvorených v priebehu roku 2017 mala existovať žalovaným tvrdená dohoda o znížení poskytnutej pôžičky o hodnotu diamantu; c) v mesiaci september 2017, kedy malo dôjsť k údajnému odovzdaniu investičného diamantu, nebola ešte ani prvá zmluva o pôžičke splatná, a preto nebolo zo strany žalovaného potrebné poskytovať akúkoľvek „poistku“; d) nie je pochybnosť o tom, že v prípade investičného diamantu sa jedná o nedeliteľnú vec. Žalovaný však v rámci celého konania nevedel uviesť ani takú základnú skutočnosť, k rukám ktorého konkrétneho z dvoch konateľov žalobcu mal byť údajne diamant odovzdaný; e) je nepredstaviteľné, že by žalovaný ako podnikateľský subjekt nekonal aspoň s minimálnou mierou obozretnosti a že odovzdanie diamantu (i) žalovaný žalobcovi prenechal bez akéhokoľvek potvrdenia, ak je súčasne zrejmé, že medzi stranami sporu existovalo niekoľko riadne písomne uzatvorených zmlúv; (ii) fyzickej osobe p. U. I. tiež nebolo zachytené v žiadnom protokole, či potvrdení, ak sa jednalo o tak vysokú majetkovú hodnotu; f) ak by žalovaný skutočne disponoval majetkovou hodnotou v podobe vlastníctva ním tvrdeného diamantu, je podľa žalobcu len ťažko predstaviteľné, že by tento v postavení dlžníka uzatváral viaceré zmluvy o pôžičke so žalobcom ako veriteľom s povinnosťou vrátiť nielen poskytnutú istinu, ale aj zmluvne dohodnuté príslušenstvo; takto prezentovaný výklad žalovaného je podľa neho logicky neudržateľný a nevysvetliteľný; g) celková účelovosť konania žalovaného je nepochybne znásobená aj tým, že napriek rozporovaniu len časti vymáhaného nároku, nedošlo z jeho strany doposiaľ k úhrade ani tej sumy, ktorú nenamieta; h) poukaz žalovaného na ust. § 364 Obchodného zákonníka považuje žalobca za právne irelevantný, keďže žalovaný podľa neho nedisponoval ani nedisponuje žiadnou pohľadávkou, ktorú by si mohol voči nemu započítať a nepreukázal existenciu akejkoľvek dohody medzi žalobcom a žalovaným o započítaní akýchkoľvek vzájomných pohľadávok. Snaha žalovaného tvrdiť, že o hodnotu údajne poskytnutého diamantu, ktorý mal byť poskytnutý v mesiaci september 2017, teda pred splatnosťou čo i len prvého záväzku žalovaného ako dlžníka, sa mala ponížiť výška záväzku žalovaného vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke zjavne koliduje aj s dikciou ust. § 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka; i) žalobca považuje za právne irelevantné aj vyjadrenie žalovaného obsiahnuté v bode 13. a 14. odvolania. Ak by aj p. U. I. za žalovaného neformálne komunikoval so žalobcom ohľadne podmienok uzatvorenia dotknutých zmlúv o pôžičkách, bol mandát uvedenej fyzickej osoby jednoznačne z časového hľadiska ohraničený práve momentom uzatvorenia príslušných zmlúv. Žalobca v tomto smere poukázal na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého p. U. I. so žalobcom neformálne komunikoval a dojednával so žalobcom predzmluvné dojednania smerujúce k uzavretiu predmetných zmlúv o pôžičke. Obrana žalovaného tak podľa žalobcu postráda rozumný základ; ak bol totiž p. I. oprávnený len dojednávať so žalobcom predzmluvné dojednania smerujúce k uzavretiu predmetných zmlúv a súčasne tento nemal mandát uzatvárať za žalovaného so žalobcom akúkoľvek zmluvu (tu poukázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 05.11.2021), nemohol p. I. za žalovaného jednak žalobcovi odovzdať akýkoľvek investičný diamant a jednak vôbec uzatvoriť dohodu podľa § 364 Obchodného zákonníka. Keďže ani samotný žalovaný v rámci konania netvrdil, že by dohodu v súvislosti so sporným diamantom uzatváral
so žalobcom priamo žalovaný, neexistuje potom osoba, ktorá by vlastne so žalobcom mala akúkoľvek dohodu o danom investičnom diamante uzatvoriť; j) podľa názoru žalobcu je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015, na ktorý poukázal žalovaný na prejednávanú vec neaplikovateľný, keďže v danom prípade nie je pochybnosť o určitosti či predmete právneho úkonu, ale sám žalovaný tvrdí, že údajnú dohodu so žalobcom mala uzatvoriť osoba, ktorá podľa samotného žalovaného nemala na takéto konanie zo strany žalovaného udelený mandát; k) ak by aj žalovaný v konaní preukázal odovzdanie sporného diamantu žalobcovi, ktoré dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný podľa žalobcu jednoznačne neuniesol a ktorú okolnosť žalobca popiera, nemala by táto skutočnosť podľa neho vplyv na dôvodnosť podanej žaloby. Žiadnemu veriteľovi, resp. záložnému veriteľovi nevyplýva z právneho poriadku SR povinnosť uspokojiť sa, v prípade nesplatenia dlhu riadne a včas, čo i len čiastočne z predmetu zálohu, a teda povinnosť znížiť výšku dlhu o hodnotu zálohu tak, ako sa to snaží interpretovať žalovaný; l) formálnym nedostatkom v obrane žalovaného je aj skutočnosť, že (i) v čestnom prehlásení zo dňa 24.09.2020 p. I. uvádza prevzatie investičného diamantu od fyzickej osoby a nie od žalovaného ako právnickej osoby, ktorá je stranou sporu a ktorý subjekt je dlžníkom voči žalobcovi; (ii) predložená faktúra č. 01201001 zo dňa 05.01.2012 ako aj odovzdávajúci protokol č. VSPST 12000576 zo dňa 09.03.2012 tiež znejú na fyzickú osobu a nie na žalovaného; m) vzhľadom na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 05.11.2021 o neexistencii mandátu p. I. uzatvárať v mene žalovaného so žalobcom akékoľvek dohody či zmluvy, považuje žalobca postup súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrhy žalovaného na vypočutie svedkov za správny, v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. 10. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 17.02.2022, v ktorom uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava svojho odvolania a predchádzajúcich tvrdení a trvá na tom, že nárok nie je dôvodný a že hodnota investičného diamantu má byť započítaná voči žalobcom uplatnenému nároku. Žalobca podľa neho vo svojom vyjadrení opomína inštitút konverzie právneho úkonu v zmysle ust. § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný právny úkon však môže vyhovovať náležitostiam iného právneho úkonu, ktorý má rovnaký alebo obdobný hospodársky účel. Zmyslom konverzie právneho úkonu je ochrana autonómie vôle subjektov právneho úkonu, ktorí dosiahnu rovnaký hospodársky účel, ako by to bolo v prípade pôvodného, neplatného právneho úkonu. Ide o vytvorenie hypotetickej vôle konajúceho, keďže sa predpokladá, že rozumne konajúca osoba by mala vôľu, aby sa jej neplatné konanie nahradilo iným s rovnakým hospodárskym účelom, ale platným. Ako bolo uvedené v odvolaní, v prípade dohody o započítaní nie je p. U. I. ani zmluvnou stranou a ani žiadnu zo strán nezastupuje. Úlohou p. U. I. bolo prevziať diamant od jednej strany a odovzdať ho druhej strane. V predmetnom čestnom prehlásení U. I. konštatuje, že investičný diamant odovzdal na pokyn U. X., konateľa žalovaného. Z tohto je podľa žalovaného zrejmá vôľa a prejav vôle žalovaného, ako aj U. X. ako fyzickej osoby vlastniacej diamant. Prijatím diamantu na daný účel je zrejmá vôľa a prejav vôle žalobcu. Skutočnosť, že pán I. vo svojom čestnom prehlásení nevedel presne špecifikovať inštitút, ktorý sa na odovzdanie investičného diamantu vzťahuje, resp. že tento bez bližšieho označil ako „poistka“, automaticky podľa žalovaného nevylučuje vôľu subjektov právneho úkonu a hospodársky účel, ktorý odovzdaním diamantu sledovali. Žalovaný práve za účelom vyjasnenia tohto sporného bodu považuje za žiaduce vypočuť pána I., k čomu doteraz nedošlo. Navyše pán I. je voči žalovanému dlhodobo nekontaktný a na žiadosti žalovaného bližšie vysvetliť okolnosti odovzdania predmetného investičného diamantu nereaguje. Je zrejmé, že žalovaný bez bližšieho popisu od pána I. nevie s úplnou istotou opísať bližšie detaily odovzdania diamantu. Taktiež je však zrejmé, že pán I. svojim čestným vyhlásením zo dňa 24.09.2020 potvrdil odovzdanie diamantu štatutárom žalobcu na pokyn U. X., konateľa žalovaného. Žalovaný ako aj vlastník diamantu U. X. upozorňovali pána I. na to, aby odovzdanie diamantu preukázateľne a písomne potvrdil. Pri samotnom odovzdaní však mal byť spolu so štatutármi žalobcu prítomný iba pán I., ktorý následne žalovanému predložil svoje čestné prehlásenie. Protokol o odovzdaní tak žalovaný nemá k dispozícii. Práve z tohto dôvodu však žalovaný považuje za dôležité vypočuť jednak pána I. ako aj štatutárov žalobcu, ktorí mali diamant prevziať a taktiež U. X., ako štatutára žalovaného a vlastníka predmetného diamantu. Nie je podľa žalovaného možné spochybniť že pán I. odovzdal investičný diamant štatutárom žalobcu len na základe toho, že nedisponoval mandátom uzatvárať zmluvu. U. X. ako vlastník diamantu mal podľa žalovaného odovzdať diamant pánovi I., ktorý mal tento ďalej odovzdať žalobcovi, resp. jeho štatutárom. Opäť tak poukázal na to, že zo strany žalovaného neexistuje žiadny právny, ekonomický alebo iný racionálny dôvod na takéto odovzdanie diamantu než je zabezpečenie vrátenia predmetnej pôžičky. Rovnako tak ani skutočnosť že došlo k uzavretiu záložných zmlúv medzi žalobcom ako záložným veriteľom a U. X. ako záložcom automaticky
podľa neho nevylučuje to, že predmetný diamant bol odovzdaný žalobcovi. To, či U. X. mal alebo nemal žiadať o to, aby bolo v zmluvách o zriadení záložného práva zohľadnenie odovzdania investičného diamantu žalobcovi, nemá podľa neho žiadny vplyv na to, či k odovzdaniu skutočne došlo. K žalobcom spochybnenému vlastníctvu žalovaného k investičnému diamantu, žalovaný poukázal na listinné dôkazy, a to faktúru, odovzdávací protokol, úradný preklad správy o diamante a fotografie diamantu. Je podľa neho zjavné, že U. X. prevzal diamant od DIAMONDS INTERNATIONAL CORPORATION - D.I.C. SK, s.r.o. a nadobudol ho do vlastníctva. Napriek tomu však žalobca konštatuje, že takto prezentovaný výklad je logicky neudržateľný a nevysvetliteľný. Vychádza pritom len z domnienok a predpokladov, ktorých podstata spočíva v tom, že ak štatutár žalovaného vlastnil predmetný diamant s pomerne veľkou majetkovou hodnotou, nie je predsa dôvod k tomu, aby žalovaný bol v situácii, kedy potrebuje pôžičku. Napriek domnienkam žalobcu však platí, že U. X. nadobudol diamant do vlastníctva a taktiež aj to, že došlo k uzavretiu zmlúv o pôžičke zo dňa 08.09.2017, 14.12.2017 a 09.02.2018. Vzhľadom na vyššie uvedené tak žalovaný opakovane konštatuje, že vyhovením návrhu žalobcu uvedeného v jeho vyjadrení zo dňa 03.01.2022 by žalovaný jednak nemal vo svojej držbe investičný diamant v hodnote 57.480 eur, ktorý mal byť odovzdaný žalobcovi a súčasne by bol povinný uhradiť žalobcovi celú žalovanú sumu bez zohľadnenia skutočnosti, že došlo k odovzdaniu investičného diamantu. 11. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 12. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 379 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 14. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 15. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Podľa Čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 19. Podľa Čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 20. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v súlade s ust. § 378 a nasl. CSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku II. potvrdil. Vo vzťahu k výroku I. tohto rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že postupoval podľa § 386 písm. b) CSP a odvolanie žalovaného odmietol, keďže smerovalo voči výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol v jeho prospech tak, že žalobu v časti zamietol. Podľa § 359 CSP môže odvolanie podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, a teda touto osobou mohol byť len žalobca. 21. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a zároveň sa cíti byť viazaný aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. 22. Odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje v celom rozsahu na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v rovine skutkových zistení, ako aj v rovine právneho posúdenia. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a námietky odvolateľa, k týmto na doplnenie uvádza nasledovné. 23. Podstatou odvolania žalovaného, ako to uviedol aj v závere svojho vyjadrenia 17.02.2022 bola skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s jeho procesnou obranou, na základe ktorej mala byť podľa neho započítaná hodnota investičného diamantu vo výške 57.480 eur oproti žalovanej pohľadávke žalobcu. Odvolací súd dospel po preskúmaní všetkých vykonaných dôkazov, odvolaní žalovaného ako aj vyjadrení žalobcu k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a náležite vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného na podporu svojej procesnej obrany, pričom túto argumentáciu žalovaný opakoval aj v podanom odvolaní. 24. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že žalobcovi odovzdal investičný diamant. Z listinných dôkazov, ktoré žalovaný v konaní predložil svedčí vlastníctvo iba konateľovi žalovaného p. U. X. ako fyzickej osobe
a existenciu jeho vlastníckeho práva k investičnému diamantu samotný žalovaný vo viacerých jeho vyjadreniach jednoznačne deklaroval. Naopak, zo žiadnych dôkazov nebolo preukázané, že vlastníkom investičného diamantu bol žalovaný (OSP World s.r.o.), ktorý je stranou sporu, právnickou osobou so samostatnou právnou subjektivitou. Žalovaný v priebehu celého konania nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že by žalovanému kedykoľvek svedčilo vlastníctvo sporného investičného diamantu, a preto akákoľvek potenciálna a žalovaným tvrdená dohoda o započítaní pohľadávok žalobcu voči pohľadávke z titulu poskytnutia investičného diamantu nemôže byť platná (žalovaný ani právne nekvalifikoval o akú jeho pohľadávku spôsobilú na započítanie sa malo jednať). Pokiaľ žalovaný poukazoval na ust. § 364 Obchodného zákonníka, podľa ktorého mohli byť započítané pohľadávky žalobcu z titulu pôžičiek a žalovaného z titulu diamantu na základe dohody o započítaní medzi stranami sporu, musel by najprv preukázať, že k takejto dohode došlo; túto skutočnosť však nepreukázal. Z uvedeného dôvodu sú akékoľvek ďalšie odvolacie námietky žalovaného irelevantné a nedôvodné. Nad rámec odôvodnenia však odvolací súd poukazuje aj na ďalšie závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa v súvislosti s odvolaním žalovaného stotožnil. 25. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že ak by aj žalovaný preukázal, že by bol vlastníkom diamantu a že by z jeho strany došlo k jeho odovzdaniu žalobcovi, ani táto okolnosť by nemohla zvrátiť záver o dôvodnosti žaloby, keďže p. I. nemal (podľa samotného vyjadrenia žalovaného) žiaden mandát na uzatváranie zmlúv či dohôd v mene žalovaného; žalovaný ohľadne tejto skutočnosti neuniesol dôkazné bremeno. Zo samotného čestného vyhlásenia, na ktoré sa žalovaný odvoláva pritom nevyplýva skutočnosť, že by malo dôjsť k dohode o započítaní hodnoty diamantu oproti pohľadávkam z pôžičiek, ale k forme zábezpeky v prípade nesplatenia pôžičiek. Aj s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysvetlil, prečo akákoľvek dohoda, na základe ktorej by mal investičný diamant slúžiť ako zábezpeka (či už vo forme zabezpečovacieho prevodu práva alebo záložného práva) by nemohla byť platná (viď najmä body 44. a 45. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 26. Odvolací súd poukazuje aj na zmätočnú argumentáciu žalovaného, ktorý nevedel jasne určiť, či v prípade tvrdeného poskytnutia investičného diamantu malo ísť o zabezpečovací inštitút (a aký), či malo ísť o formu pohľadávky na započítanie a svoju argumentáciu niekoľkokrát menil a prispôsoboval si v priebehu konania (o tom svedčí aj odpoveď jeho právneho zástupcu na otázku súdu prvej inštancie, ktorej osobe prislúcha vlastnícke právo k diamantu, keď uviedol, že zodpovedanie uvedenej otázky závisí od posúdenia otázky povahy zabezpečovacieho inštitútu). V tomto smere odvolací súd konštatuje, že v argumentácii žalovaného absentuje logika, ako na to poukázal aj žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu (viď ods. 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Je napr. nelogické, aby žalovaný poskytoval žalobcovi investičný diamant ako zábezpeku bez akejkoľvek písomnej dokumentácie, keď na všetky ostatné právne úkony ohľadne ich vzťahu týkajúceho sa poskytnutých pôžičiek uzatvorili zmluvy. Rovnako je nelogické, aby žalovaný poskytol žalobcovi investičný diamant v značnej hodnote prostredníctvom osoby, s ktorou sa ani nevie skontaktovať a o ktorej sám potvrdil, že nemala mandát na uzatváranie akýchkoľvek právnych úkonov so žalobcom. Súd prvej inštancie preto postupoval správne v súlade s Čl. 17 CSP, keď zamietol návrh na výsluch p. I., konateľa žalovaného a konateľov žalobcu, pričom takto postupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keďže mal dostatok preukázaných skutočností pre rozhodnutie sporu a ďalšie dokazovanie by nemalo potenciál ovplyvniť jeho názory a tento svoj záver aj primerane odôvodnil. 27. Pokiaľ žalovaný poukazoval v odvolaní na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015, odvolací súd má za to, že na prejednávanú vec nie je možné závery z tohto rozhodnutia aplikovať, keďže v danom prípade súd prvej inštancie nemal pochybnosti o platnosti právnych úkonov a nedostal sa pri ich hodnotení do situácie, kedy mal preferovať ich platnosť, keďže právne úkony, ktoré hodnotil (dohoda o započítaní, zmluva o zriadení záložného práva či zabezpečovacieho prevodu práva, a pod.) jednoznačne posúdil ako neplatné a s takýmito závermi sa stotožnil aj odvolací súd. 28. Vo vzťahu k argumentu žalovaného, podľa ktorého je potrebné na danú situáciu aplikovať inštitút konverzie právneho úkonu v zmysle ust. § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého neplatný právny úkon však môže vyhovovať náležitostiam iného právneho úkonu, ktorý má rovnaký alebo obdobný hospodársky účel, odvolací súd konštatuje, že táto argumentácia je nenáležitá, keďže žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie akejkoľvek dohody so žalobcom, ktorý jednoznačne existenciu dohody týkajúcej sa investičného diamantu (či už vo forme započítania jeho hodnoty alebo ako zabezpečovacieho inštitútu) poprel a žiaden z vykonaných dôkazov jej existencii ani nesvedčí. 29. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobcovi spolu s istinou priznal aj príslušenstvo
- zmluvný úrok, úrok z omeškania a zmluvnú pokutu (špecifikované vo výroku I. napadnutého
rozhodnutia), hoci žalovaný napadol rozhodnutie v celom rozsahu, v odvolaní neuviedol, z akých dôvodov rozhodnutie v tejto časti považuje za nesprávne. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje tak s výrokom ako aj odôvodnením súdu prvej inštancie (viď ods. 48. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). 30. Pokiaľ ide o výrok III. napadnutého rozsudku o trovách konania, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval pri rozhodovaní o trovách v súlade so zásadou úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP, a preto ho považuje za správny. Navyše žalovaný v odvolaní vôbec neuviedol, v čom vidí nesprávnosť tohto výroku. 31. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.