Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/388/2014

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. -63 zo dňa 27.08.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudku okresného súdu vo výroku II., ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a vo výroku III., ktorým odporcovi náhradu trov konania nepriznal, s a n e d o t ý k a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Zároveň rozhodol, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu na nestranný súd zamieta.

Nárok uplatnený navrhovateľom posudzoval okresný súd v zmysle ustanovení , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov a podľa článku 48 ods. 2 veta prvá a článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd mal za to, že v danom prípade exekučným titulom pre exekučné konanie bol rozhodcovský rozsudok. Prvostupňový súd mal za to, že na tento prípad možno aplikovať novelu Exekučného poriadku § 44 ods. 2 účinnú od 01.06.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Ďalej konštatoval, že všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované tak, v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ podľa okresného súdu uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa

Okresný súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( SR). Je potrebné skúmať všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (, ). V danom prípade nešlo podľa okresného súdu o taký prieťah, aký má na mysli zákon a vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia rozhodcovského rozsudku, súd ani nevyhodnotil, že by došlo k prerokovaniu veci bez zbytočného prieťahu. Okresný súd mal ďalej preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, t. j. že nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Konštatoval tiež, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje nad rámec zákonnej povinnosti.

Okresný súd ďalej dôvodil, že v tomto konaní navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporkyne. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Okresný súd poukázal na to, že navrhovateľ je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný.

Návrh navrhovateľa je v uvedenom smere podľa okresného súdu všeobecný a nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov a nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov.

Prvostupňový súd poukázal aj na rozpor s dobrými mravmi podľa , ktorý videl na strane navrhovateľa a nie na strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným, opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo oboznámené ako príloha k vyjadreniu odporkyne, keď Európska komisia má takéto poznatky, konkrétne o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať, že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy.

Prvostupňový súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdení prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Okresný súd zaujal stanovisko, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd je nedôvodný, tak podľa , ako aj podľa okresný súd dôvodil tým, že uplatnený dôvod na prerušenie konania nie je daný z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa názoru okresného súdu nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa , keďže toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť, avšak nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť.

Podľa , účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná právo na náhradu účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z toho dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí súd nekonkretizuje, prečo sa v čase rozhodovania domnieval, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania, z ktorého dôvodu je uvedené rozhodnutie nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje dostatočné odôvodnenie, z ktorého by bolo možné zistiť, akými úvahami bol súd vedený pri jeho koncipovaní. Zo zásady spravodlivého súdneho konania vyplýva potreba, aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o otázke neprerušenia konania zodpovedalo požiadavke preukázania skutočností, vypovedajúcich o možnosti pokračovať v konaní, a to mimo rozumných pochybností. Ak odôvodnenie výroku o zamietnutí návrhu o prerušenie konania neobsahuje opis konkrétnych okolností a dôvodov umožňujúcich súdu pokračovať v konaní, ide o rozhodnutie nepreskúmateľné a takéto odôvodnenie je z hľadiska spravodlivého súdneho konania ústavne neudržateľné. Zohľadňovanie časového aspektu pri posudzovaní procesného návrhu predstavuje nedôvodnú diskrimináciu účastníka pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu (čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Navrhovateľ nesúhlasí s tvrdením súdu, že návrh na prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami, keďže návrh podal elektronicky na zverejnenú emailovú adresu súdu spolu s návrhom na zrušenie pojednávania a ako prílohou ústavnou sťažnosťou, kedy súd disponoval touto sťažnosťou a mal poznať jej obsah a dôvody. Navrhovateľ poukázal na to, že uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Ani okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného, pritom poukázal na to, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov, v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornil na to, že jeho právny názor vyslovil Krajský súd v Trnave v rozhodnutí č. k. -24 zo dňa 17.10.2012, kedy vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta. Išlo o rozhodnutie v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach obdobne Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove. Krajský súd v Prešove pritom v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd musí konať nestranne a súd sa musí aj navonok javiť ako nestranný. Skutočnosť, že súdom je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym postupom toho istého súdu v inej veci, napĺňa hypotézu ust. pre pomer k veci. Rozhodovanie veci zákonným sudcom je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 vety prvej SR (). K uvedenej argumentácii pripojil navrhovateľ rozhodnutia krajských súdov v skutkovo a právne zhodných veciach. Za situácie, kedy názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie preto malo byť prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti a osoby sudcu, ako to žiadal a žiada navrhovateľ. Ďalej namietal, že procesný postup, v ktorom o veci účastníka v konaní nerozhodol zákonný sudca, je nezlučiteľný s garanciami uvedenými v SR a napokon aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Na záver uviedol, že pri posudzovaní otázok nestrannosti treba v každom prípade zohľadniť judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na opätovné prejednanie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) napadnutý rozsudok vo výroku I., ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, odvolací súd potvrdil ako vecne správny podľa Výroku II., ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a výroku III., ktorým odporcovi náhradu trov konania nepriznal, sa nedotkol, keďže tieto výroky neboli napadnuté odvolaním.

V zmysle ust. , odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podstatná časť odvolania navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca i napriek tomu, že krajský súd nevzhliadol v ním označených skutočnostiach dôvodné vylúčenie sudcu, čo však nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V danej veci rozhodol krajský súd uznesením č. k. -17 zo dňa 7. marca 2013, že sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Adriana Pytliaková, PhD. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Zároveň ostatní sudcovia Okresného súdu v Čadci neboli vylúčení z konania. Konajúcej sudkyni JUDr. Anne Hozákovej bol spis pôvodne pridelený dňa 27.09.2012. Následne z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti JUDr. Anny Hozákovej bol spis pridelený JUDr. Anne Plichtíkovej. Následne z dôvodu ukončenia dlhodobej práceneschopnosti JUDr. Hozákovej, bola vec pridelená pôvodne zákonnej sudkyni s účinnosťou od 22.04.2013. V súdenej veci však neboli zákonnou sudkyňou JUDr. Hozákovou oznámené skutočnosti v zmysle ust. , pre ktoré by bola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Nebol teda daný dôvod na rozhodnutie nadriadeného súdu o vylúčení či nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s , ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ aj neexistuje žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu vo vzťahu k JUDr. Anne Hozákovej o tom, že sudkyňa je alebo nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom ( ). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Anny Hozákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Z uvedeného dôvodu nebolo dôvodné akceptovať návrh navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Riešenie otázky prípadnej zaujatosti sudcov patrí medzi otázky, ktoré sú všeobecné súdy oprávnené riešiť a o tejto otázke právoplatne rozhodli. Z uvedených dôvodov potom rozhodnutie okresného súdu v tejto časti potvrdil podľa

Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, týkajúca sa výroku I., ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Sudca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Napadnuté rozhodnutie spĺňa uvedené kritériá. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sa dostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré zamietol návrh na prerušenie konania. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplývajú myšlienkové postupy, ktorými sa spravoval, keď došiel k záveru o nedôvodnosti návrhu.

Podľa , súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom, alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

V súvislosti s aplikáciu uvedeného ustanovenia prvostupňový súd správne konštatoval, že obligatórnym dôvodom prerušenia konania je závislosť súdneho rozhodnutia od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Nebol naplnený zákonný dôvod prerušenia konania, a síce, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Podľa , pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní ( ) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Ustanovenie musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v . Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu nespočíva na nesprávnom právnom posúdení, pretože prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí o prerušení konania podľa dostatočne zohľadnil požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania vyplývajúcu z , ako i možnosť iných procesných opatrení týkajúcich sa vedenia tohto súdneho konania.

V súdenej veci už Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, posudzoval opodstatnenosť navrhovateľom tvrdenej možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení oprávnené posudzovať.

Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust.

Okresný súd postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol.

Z uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok prípustný nie je.