Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoKR/3/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu: D. R., nar. XX. X. XXXX, bytom Z. č. XX, časť E. Z., XXX XX, štátny občan SR, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, so sídlom Trenčín, 911 01, Námestie sv. Anny 15/25, proti žalovanému: Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k.s., so sídlom Banská Bystrica, 974 01, Horná 23, kancelária Prešov, 080 01, Slovenská 13, IČO: 44 088 833, správca úpadcu: Gente Gema Group, s.r.o., so sídlom Slávkovská 1731, 060 01 Kežmarok, IČO: 36 647 110, právne zastúpeného advokátom JUDr. Gáborom Szárazom, so sídlom Stará Ľubovňa, 064 01, Garbiarska 20, ako aj advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, so sídlom v Košiciach 040 01, Žižkova 6, o vylúčení majetku zo súpisu majetku všeobecnej podstaty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. - 282 zo dňa 23. 1.2013 v spojení s opravným uznesením č. k. - 309 zo dňa 27.5.2013, zhodou hlasov členov senátu takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením č. k.

- 309 zo dňa 27. 5. 2013.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh na určenie, že odporca (v ďalšom žalovaný

- ) je povinný bezodkladne vylúčiť nehnuteľnosti v okrese U. k. ú. U. na LV č. XXXX bližšie označených v žalobe, ktoré boli do súpisu zahrnuté zápisom v Obchodnom vestníku č. č. K-009439 zo dňa 16.12.2009 v súpisovej hodnote majetku 405.795,66 eur v znení zápisu v OV .

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. - 89 zo dňa 29.10.2009, publikovaným v Obchodnom vestníku dňa 12. 11.2009 odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že na majetok dlžníka vyhlásil konkurz a do funkcie predbežného správcu ustanovil Prvý správcovský dom, k.s., so sídlom kancelárie v Poprade. Žalovaný ako správca úpadcu Genta Gema Group s.r.o., so sídlom v Kežmarku vyhotovil súpis všeobecnej podstaty úpadcu, do ktorého zapísal aj sporné nehnuteľnosti. Podľa žaloby uvedený majetok nepatrí do súpisu majetkovej podstaty úpadcu Gente Gema Group s.r.o., nakoľko na základe zmluvy o pôžičke došlo k reálnemu plneniu finančnej pôžičky. Táto bola použitá podľa vedomosti žalobcu spoločnosti VOLKSWAGEN Group Slovensko s.r.o.. Na účely garancie tejto pôžičky bola podpísaná zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, ktorej dočasný charakter prevodu vlastníckeho práva bol zmenený na trvalý. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žalovaný bol oprávnený zapísať predmetné nehnuteľnosti do súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadcu, pretože trvalé vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z dlžníka na veriteľa na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva zo dňa 4.5.2007 nevzniklo. Veriteľ mal postupovať v súlade s novelizovanou právnou úpravou a násl. a mal začať s výkonom svojho dočasne prevedeného vlastníckeho práva a prevedené právo speňažiť spôsobom uvedeným v zmluve alebo dražbou podľa osobitného zákona, t. j. č. . Neuplatnením svojho práva sa tak stratil význam zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktoré spočíva práve v tom, že v prípade nesplnenia záväzku dlžníka veriteľ bude uspokojený z prevedeného práva. Žalobca tak mal pristúpiť k výkonu zabezpečovacieho práva, na ktorý bol oprávnený alebo mal svoje právo uplatniť v konkurze prihláškou, čo taktiež nespravil. Súd mal za preukázané, že veriteľ úpadcu nenadobudol trvalé vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a preto správca postupoval správne, ak nehnuteľnosti zaradil do súpisu majetku všeobecnej podstaty úpadcu. Prvý odsek čl. IV. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva znie: „Ak dlžník nesplní svoj záväzok voči veriteľovi v lehote do 9.5.2008, veriteľ sa stane definitívnym vlastníkom predmetných nehnuteľností uvedených v čl. I. a II. tejto zmluvy“. Podľa tohto ustanovenia zmluvy dlžník bol povinný splatiť pôžičku najneskôr do 9.5.2008, preto najskôr 10. 5. 2008 mohol žalobca definitívne nadobudnúť vlastnícke právo (ak by nedošlo k zmene právnej úpravy). Právna úprava platná od 1.1.2008 v ust. vylúčila možnosť uzavretia dohôd, ktorých obsahom alebo účelom bolo uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo. Dohody uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky sú v zmysle citovaného ustanovenia neplatné.

Ďalším výrokom rozsudku bola navrhovateľovi (žalobcovi - ) uložená povinnosť nahradiť odporcovi (žalovanému) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 10.229,10 eur na účet právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Tento výrok súd zdôvodnil odkazom na a neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia. Tieto trovy pozostávali zo 6 úkonov právnej služby a 1.236,61 eur vymenovaných v odôvodnení rozhodnutia. Za účasť na pojednávaní dňa 13.6.2012 (vyhlásenie rozhodnutia) súd priznal odmenu vo výške 1/4 zo sumy 1.236,61 eur, t. j. 309,15 eur a za účasť na pojednávaní dňa 23. 1. 2013 (vyhlásenie rozhodnutia) taktiež odmenu vo výške 1/4 zo sumy 1.236,61 eur, t. j. 309,15 eur. K odmene bol pripočítaný aj režijný paušál 3x 7,41 eur, 4x 7,63 eur, 1x 7,81 eur, spolu vo výške 60,56 eur a cestovné náklady vo výške 171,18 eur. Náhrada straty času činí 4 polhodiny x 12,35 eur, 4 polhodiny x 12,71 eur, 4 polhodiny x 12,71 eur, 4 polhodiny x 12,71 eur, 4 polhodiny x 13,01 eur, spolu vo výške 253,96 eur. K odmene bola pripočítaná aj DPH vo výške 20 % a to vo výške 1.704,85 eur. Celkové súd priznal žalovanému trovy konania v sume 10.229,10 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa. Ako dôvod uviedol, že súd nesprávne právne posúdil vec, nevyhodnotil dôkazy, ktoré vykonal a tieto ani neuviedol vo svojom odôvodnení rozhodnutia. Na úvod poukázal, že v rozsudku je uvedený ako žalovaný: Prvý správcovský dom, k.s., so sídlom v Bratislave, ktorý nemal pri vydaní rozsudku pasívnu legitimáciu vo veci, a preto je napadnutý rozsudok nevykonateľný. Aj keď na strane žalovaného nedošlo k zámene účastníka, súd mal o ustanovení nového správcu vedomosť a s touto zmenou sa mal aj bez návrhu vyporiadať. Popísal chronológiu úkonov medzi žalobcom ako veriteľom a spoločnosťou Gente Gema Group s.r.o. ako dlžníkom. Tieto skutočnosti boli pred súdom doložené písomnými dôkazmi, ako aj svedeckými výpoveďami svedkov E. G. a jeho otca D. G., ktorý prvý kontaktoval žalobcu za účelom poskytnutia pôžičky. Títo svedkovia skutočného vyplatenia pôžičky i úkonov rozhodných vecí, resp. ich svedecké výpovede neboli vzaté pri rozhodovaní do úvahy, neboli zhodnotené pri posudzovaní veci, ani uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Z dôvodu, že termín splatnosti pôžičky ako celku bol dohodnutý Dodatkom ku zmluve na deň 10.12.2007 a tento uplynul márne, bez vrátenia akejkoľvek finančnej platby, sa na právne posúdenie zabezpečovacieho inštitútu podľa Nároky žalobcu vyplývajúce z nevrátenia dlhu, garantované zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, vznikli pred termínom 1.1.2008. Súd nesprávne posúdil účinnosť predpisu hmotného práva na vec, keď sa riadil ustanoveniami účinnými až od 1.1.2008. Vklad v katastri nehnuteľnosti bol povolený dňa 13.6.2007. Preto si nevie predstaviť, akým spôsobom by mohol naplniť, resp. splniť povinnosti zavedené . Žalobca sa riadil právnym predpisom platným pri vzniku jeho nárokov a hoci mal trvalý záujem na vrátení pôžičky, úpadca nebol finančne schopný k vráteniu tejto pôžičky. O vyhlásení konkurzu na úpadcu žalobca nevedel. Súd nepovažoval za potrebné vyžiadať od žalovaného, ako správcu úpadcu, účtovnú dokumentáciu, ako bola v účtovníctve úpadcu účtovaná poskytnutá pôžička v máji 2007, hoci o to žalobca žiadal. Reálne poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom úpadcovi bolo žalovaným spochybňované a pôžička bola žalovaným nazvaná ako „zrejme fiktívna“.

V priebehu prvostupňového konania žalobca preukázal, že skutočne poskytol finančné prostriedky úpadcovi, že sa žalobca na úkor spoločnosti úpadcu neobohatil, že nemal záujem byť vlastníkom nehnuteľností na úkor vrátenia finančných prostriedkov a že pri zriadení zabezpečovacieho inštitútu k nehnuteľnostiam tieto boli prosté tiarch alebo zaťažení v prospech tretích osôb. S uvedenými skutočnosťami sa súd pri hodnotení dôkazov nevyporiadal a tieto nebral pri rozhodovaní do úvahy ani jednotlivo, ani komplexne a ani ich presvedčivo nevyhodnotil v odôvodnení rozhodnutia. Žalobca ďalej namietal, že súd v odôvodnení uviedol tvrdenia žalovaného o vzniku daňového záložného práva rozhodnutím Daňového úradu Kežmarok zo dňa 23.1.2007. Súd sa s týmito účelovými tvrdenia žalovaného nevyporiadal. Pri podpise dotknutých zmluvných dokumentov záložné práva daňového úradu neexistovalo.

Po zmene právneho zástupcu žalobca podaním zo dňa 23.10.2013 doplnil dôvody svojho odvolania. Predovšetkým namietal, že odôvodnenie rozsudku je v príkrom rozpore s ust. , keď okrem konštatovania prednesov účastníkov a rozsiahlej citácie zákonných ustanovení z odôvodnenia nevyplýva, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy a hlavne ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku ho robí nielen nepresvedčivým, ale aj nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Pokiaľ ide o odôvodnenie výroku o náhrade trov konania, tak v tejto časti je odôvodnenie týkajúce vyčíslenia výšky odmeny za zastupovanie v rozpore s citáciou právneho predpisu a odôvodnenie je celkom zmätočné. Považuje za otázne, či súd mal po zániku funkcie pôvodného správcu a vzniku funkcie nového správcu pokračovať v konaní s novým správcom bez príslušného procesného návrhu žalobcu alebo nového správcu, alebo či takto mal postupovať len na základe takéhoto procesného návrhu týchto osôb. Podľa žalobcu bolo potrebné, aby súd po vzniku funkcie nového správcu ďalej pokračoval v konaní s novým správcom bez procesného návrhu žalobcu alebo nového správcu. Ak súd konal s pôvodným správcom aj po zániku funkcie správcu, tak je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň by tým mohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom novému správcovi. Pokiaľ ide o odvolací dôvod týkajúci sa nevykonania žalobcom navrhovaného dokazovania, vyžiadania účtovnej evidencie úpadcu za obdobie, v ktorom bola poskytnutá zo strany žalobcu v prospech úpadcu peňažná pôžičky, vykonanie takéhoto dokazovania mohlo prispieť k úplnejšiemu zisteniu skutkového stavu veci.V zmysle Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 4.5.2007 sa mal žalobca stať definitívnym vlastníkom predmetných nehnuteľností vtedy, ak dlžník nesplní svoj záväzok voči veriteľovi (žalobcovi) v lehote do 9.5.2008. Súd nesprávne na posúdenie otázky vzniku trvalého vlastníckeho práva žalobcu aplikoval ustanovenia v znení účinnom od 1.1.2008 a nie do 31.12.2007. To, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k takémuto skutkovému zisteniu vyvodzuje žalobca vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie rozsudku z toho, že takýto skutkový záver a naň nadväzujúce právne posúdenie veci prezentoval vo svojich vyjadreniach žalovaný a súd konštatoval, že sa s názorom žalovaného stotožnil. Podstatnou skutočnosťou, na ktorú súd vôbec neprihliadal je to, že zo Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 4. 5. 2007 vyplýva, že v čl. IV. v druhom odseku bolo dohodnuté, že lehotu splnenia záväzku podľa zmluvy o pôžičke (do 9. 5. 2008) je možné vzájomnou dohodou účastníkov predlžiť iba písomným dodatkom. Práve Dodatkom č. 1 zo dňa 27.11.2007 si účastníci zmluvy dohodli zmenu splatnosti pôžičky tak, že celý dlh dlžníka je splatný do 10.12.2007. Platnosť týchto zmluvných dojednaní nebola žiadnymi relevantnými skutočnosťami, ktoré by boli z vykonaného dokazovania vyplynuli, spochybnená. Naopak, jej riadne uzavretie bolo potvrdené výpoveďou E. G.. Splatnosť peňažného záväzku v celom rozsahu nastala dňom 10.12.2007, teda jednoznačne za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31.12.2007. Ide o právny vzťah vzniknutý pred 1.1.2008 ( ). Dlžník (úpadca) bol povinný v zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 4. 5. 2007 v spojení s Dodatkom č. 1 zo dňa 27.11.2007 vrátiť poskytnutú pôžičku žalobcovi v celom rozsahu do 10.12.2007. Túto povinnosť v tejto lehote, ani následne doposiaľ v celom rozsahu vôbec neplnil. Preto sa žalobca stal dňom nasledujúcim po márnom uplynutí dohodnutej doby splnenia záväzku, teda dňom 11. 12. 2007, trvalým vlastníkom predmetných nehnuteľností na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, čím zanikla jeho pohľadávka zo zmluvy o pôžičke a zároveň na strane dlžníka (úpadcu) došlo k zániku jeho záväzku zo zmluvy o pôžičke. Je celkom nesprávne poukázanie žalovaného na akúsi povinnú aplikáciu o záložnom práve na právny vzťah zo zabezpečenia záväzkov prevodom práva. Ak za tohto stavu pôvodný správca zahrnul predmetné nehnuteľnosti do všeobecnej podstaty úpadcu, urobil tak bez právneho dôvodu, pretože u týchto nehnuteľností počnúc dňom 11. 12. 2007 sa už nejednalo o nehnuteľnosti zabezpečujúce záväzok dlžníka, ktorý sa neskôr (dňom 13. 11. 2009) stal úpadcom. Keďže už v čase vyhlásenia konkurzu

nešlo u predmetných nehnuteľností o majetok zabezpečujúci záväzok úpadcu, nemôže ísť ani o majetok podliehajúci konkurzu a jeho zahrnutie do všeobecnej podstaty úpadcu je neopodstatnené. Nesprávnosť rozhodnutia o náhrade trov konania je daná zmätočnosťou odôvodnenia, ako aj z toho, že v konaní o vylučovacej žalobe nie je predmetom konania vlastnícke právo k veci, ani vydanie veci, ale existencia práva vylučujúceho zapísanie majetku do súpisu, kde tak ide o konanie, v ktorom nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch a základnou sadzbou tarifnej odmeny za zastupovanie účastníka takéhoto konania advokátom je potrebné odvodzovať z vyhl.č. Na to súd aj správne poukázal, avšak pri určení výšky náhrady trov konania za právne zastúpenie tak nepostupoval.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4.479,91 eur. Pred účinnosťou novely , ktorá špecifikovala inštitút zabezpečovacieho prevodu práva, platilo kogentné ustanovenie upravujúce povinné použitie ustanovenia o záložnom práve, t.j. ust. až 151v platného do 1. 1. 2008.

Uznesením zo dňa 27. 5. 2013 č.k. - 309 prvostupňový súd opravil záhlavie rozsudku č.k. - 282 zo dňa 23. 3. 2013, ktoré správne má znieť: „Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Štefanom Tomašovským v právnej veci navrhovateľa: D. R., nar. XX. X. XXXX, bytom Z. č. XX, časť E. Z., XXX XX, zastúpeného Ladislavom Suchým, advokátom, so sídlom Letná 45, 041 91 Košice, proti odporcovi: Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k.s., so sídlom kancelárie Slovenská 13, 080 01 Prešov, IČO: 44 088 833, správca úpadcu Gente Gema Group, s.r.o., so sídlom Slávkovská 1731, 060 01 Kežmarok, IČO: 36 647 110, zastúpeného JUDr. Gárobom Szárazom, advokátom so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, o vylúčení majetku zo súpisu majetku všeobecnej hodnoty takto...“.

Ako dôvod uviedol, že pri písomnom vyhotovení záhlavia rozsudku došlo k zrejmej chybe v písaní pri označovaní účastníkov konania, a to v označení odporcu. Pri podaní návrhu dňa 14. 6. 2001 navrhovateľ označil ako odporcu správcu úpadcu Prvý správcovský dom, k.s. so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava. O zmene správcu úpadcu Gente Gema Group, s.r.o. so sídlom Slávkovská 1731, 060 01 Kežmarok, IČO: 36 647 110 bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Prešov č. k.

- 258 zo dňa 20. 9. 2012, ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 28. 9. 2012. Zrejmou chybou v písaní došlo k nesprávnemu označeniu odporcu. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa (, , ). Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je na jednej strane viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa, no na druhej strane právo odvolacieho súdu rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a ). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (, ).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi včas podaného odvolania zo dňa 20. 3. 2013 do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (, ). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Pre rozhodnutie vo veci samej je v prvom rade podstatné zistenie, že Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 14. 5. 2007 je neplatná. Aj v prípade platnosti uzavretia tejto zmluvy je nevierohodné tvrdenie žalobcu, že Dodatok č. 1 zo dňa 27. 11. 2007 bol uzavretý pred dňom 31. 12. 2007, pričom aj v prípade takto dohodnutej zmeny v termíne splatnosti pôžičky nemala táto dohoda za následok zmenu lehoty upravenej v čl. IV. Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 14. 5. 2007. V takom prípade, ak by uvedená zmluva bola uzavretá platne, by právne následky nezaplatenia pôžičky nastali až za účinnosti novelizovaného ust. a násl. , t.j. po 1. 1. 2008. Dodatkom č. 1 bola totiž zmenená zmluva o pôžičke zo dňa 4.5.2007 a nie Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 14.5.2007.

Neplatnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva napísanej dňa 4.5.2007 a podpísanej dňa 14.5.2007 je dôsledkom toho, že obsahuje tzv. prepadnutie vlastníckeho práva.

Podľa prechodného ustanovenia k , ktorým sa novelizovali ustanovenia a násl. , ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Z tohto prechodného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že platnosť Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 14.5.2007 sa má posudzovať podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2007.

Podľa v znení platnom do 31.12.2007 splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

Podmienky platného uzavretia takejto zmluvy definoval Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 25.6.2009 sp. zn. . Podľa tohto rozsudku „účelom zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu), ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii v znení do 31. 12. 2007 nemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitostí zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

So zreteľom na stručné vymedzenie daného inštitútu v jeho pôvodnej podobe, ako bol zavedený do novelou - a doterajší výklad, treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného musí jednoznačne určovať:

- zmluvné strany (účastníkov zmluvy);

- záväzok, ktorý je zabezpečovaný;

- majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza;

- že zmluvu uzatvárajú zmluvu ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľa s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečovanej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak zo zákona zaniká);

- ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).

V rozpore s ust. 553 je aj také dojednanie, podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba dojednania o tzv. prepadnom zálohu. Pokiaľ zmluva o zabezpečovacom prevode práva obsahuje takéto dojednanie, je absolútne neplatná v celom rozsahu „v dotknutých častiach ide o esenciálnu náležitosť tejto zmluvy vzťahujúcu sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi a tzv. uhradzovacej funkcie inštitútu zabezpečenia záväzku prevodom práva (bola dojednaná obdoba tzv. prepadného zálohu) a neplatnosť tejto časti tak znamená neplatnosť celej zmluvy. Je teda celkom evidentné, že v takom prípade neprichádza vôbec do úvahy oddeliteľnosť časti zmluvy ( )“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 2. 2012 sp. zn. ).

Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva. Nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoci aj dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.

Neplatným je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

V súdnom konaní preskúmava súd zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov ( a násl. ). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa naň, ako keby nebol urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bol kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a pod.).

V preskúmavanej veci sa jedná o nedovolený právny úkon obsahujúci neplatné dojednanie, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva. Aj keď ust. v znení do 31. 12. 2007 neuvádza výpočet zákonných náležitostí pri uzatvorení zmluvy o prevode práva, je nepochybné, že ani pri posudzovaní platnosti tohto druhu zmlúv, nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí právnych úkonov uvedených v a .

Nedovolenosť právneho úkonu je daná vtedy, ak je úkon v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Právnymi úkonmi, ktoré zákon obchádzajú, sú také právne úkony, ktoré síce neodporujú výslovnému zákazu zákona, avšak svojimi dôsledkami smerujú k výsledku, ktorý zákonu odporuje.

Dojednanie prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho inštitútu malo v zásade len funkciu zabezpečovaciu a len doplňujúco funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti, bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stal nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon a teda je v zmysle neplatným.

Najvyšší súd SR v rozsudku 2M zaujal názor, že „dohoda, ktorej skutočným zmyslom je - bez ohľadu na jej označenie - dojednanie tzv. prepadnej zálohy (uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva) je v rozpore s účelom záložného práva, takže taká zmluva je pre rozpor s účelom zákona neplatná podľa ust. . Záložné právo totiž slúži na zaistenie pohľadávky aj príslušenstva tým, že v prípade riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený sa domáhať uspokojenia zo založenej veci. Záložné právo tak umožňuje záložnému veriteľovi, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky, ak ho riadne a včas neuspokojil dlžník, a to z výťažku predaja zálohy. Preto kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá s cieľom, aby pohľadávka veriteľa bola v prípade, že nebude dlžníkom vyrovnaná, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastnícke právo k predmetu kúpnej zmluvy (k prepadnej zálohe) je neplatná“. Obdobne Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 14. 5. 2008 zaujal názor, podľa ktorého „pri zabezpečení záväzku prevodom práva je veriteľovi právo postúpené s rozväzujúcou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený ( ). Účastníci zmluvy pri jej uzavretí nemajú úmysel prevádzať zabezpečujúce právo na veriteľa natrvalo. Z toho dôvodu nie je splnená podmienka zmluvy o prevode, a to vôľová zložka, totiž zo strany dlžníka previesť svoje právo na veriteľa a zo strany veriteľa toto právo natrvalo nadobudnúť. Nie je dôvod na žiaden tzv. spätný prevod, pretože zabezpečovacím prevodom k prevodu práva nedošlo. Ak v lehote, na ktorej sa účastníci dohodli, k splneniu záväzku nedôjde, nastávajú právne účinky zabezpečujúcej zmluvy. Povinnosťou aj právom dlžníka a veriteľa je uzavrieť zmluvu, k uzavretiu ktorej sa zaviazali, poťažne, ktorá zo vzniknutého právneho stavu vyplýva. Pri splnení náležitostí, ktoré prevod príslušného práva vyžaduje, príslušný právny úkon urobia. V prípade, že niektorý z nich príslušný právny úkon odmietne urobiť, môže druhý účastník požiadať súd, aby vyhlásenie vôle takého účastníka bolo nahradené právoplatným rozsudkom analogicky, ako pri zmluve o budúcej zmluve.

Za tohto stavu je rozhodujúci obsah zmluvy uzavretej v konkrétnom prípade. V preskúmavanej veci zmluva zo dňa 14.5.2007 obsahuje v čl. IV. dojednanie: „Ak dlžník nesplní svoj záväzok voči veriteľovi v lehote do 9.5.2008, veriteľ sa stane definitívnym vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti uvedenej v čl. I. a II. tejto zmluvy“. Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad je takéto dojednanie v zmluve uzatvorenej podľa

v znení účinnom do 31.12.2007 absolútne neplatné, čo má za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy. V takom prípade žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom súpisu všeobecnej podstaty majetku úpadcu zverejneného dňa 16. 12. 2009 v Obchodnom vestníku pod č. .

Aj v prípade, že by Zmluva zo dňa 14.5.2007 bola uzavretá platne, museli by sa následky nezaplatenia pôžičky posudzovať podľa ust. a násl. v znení účinnom od 1.1.2008. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného o nehodnovernosti listiny označenej ako Dodatok č. 1 zo dňa 27.11.2007 k Zmluve o pôžičke zo dňa 4.5.2007. Hoci ide o listinu, ktorá z hľadiska svojej závažnosti je nevyhnutná pre posúdenie aplikácie ust. v znení účinnom do 31.12.2007, žalobca sa o existencii tejto listiny nezmienil ani v podanej žalobe, ani vo svojej prvotnej výpovedi dňa 24.10.2011. Až následne v súvislosti s obranou žalovaného dňa 26.3.2012 predložil žalobca kópiu Dodatku č. 1 zo dňa 27.11.2007. Keďže žalobca až následne začal tvrdiť, že vlastnícke právo nadobudol už ku dňu 10.12.2007 uvedenému v tomto dodatku, je takáto zmena skutkového stavu tvrdeného samotným žalobcom nehodnoverná.

Naviac odvolací súd je toho názoru, že Dodatok č. 1 v zmluve o pôžičke nemá vplyv na lehotu pre splnenie záväzku uvedenú v čl. IV. Zmluvy o zabezpečení záväzku zo dňa 14. 5. 2007. Preto v prípade platnosti tejto zmluvy by nastali následky predpokladané v čl. IV. Zmluvy až dňom 10.5.2008, teda po účinnosti novelizovaného ust. a násl. . V zmysle novelizovaného je dohoda, ktorej obsahom alebo účelom je uspokojenie veriteľa tým, že si natrvalo ponechá prevedené právo uzavreté pred splatnosťou zabezpečenej pohľadávky, neplatná. V dôsledku toho aj v prípade, že by zmluva zo dňa 14.5.2007 bola uzavretá platne, bola by neplatná podľa v znení účinnom od 1.1.2008.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny.

Na konečné rozhodnutie nemali vplyv ďalšie odvolacie dôvody týkajúce sa nesprávneho označenia žalovaného, či neexistencie daňového záložného práva, ktoré prvostupňový súd nekonštatoval ako zistenú skutočnosť. Podobne prvostupňový súd nespochybňoval platnosť uzavretia zmluvy o pôžičke.

Neobstojí ani odvolací dôvod neúplne zisteného skutkového stavu v súvislosti s nevykonaním dôkazu navrhnutého žalobcom. Žalovaný dňa 2.4.2012 založil do spisu fotokópie výpisov z účtu úpadcu a z jeho pokladne za obdobie od 1.5.2007 do 31.1.2008, včítane výdavkových a príjmových dokladov. Vzhľadom k absolútnej neplatnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku zo dňa 14.5.2007 nie sú v skutočnosti týkajúcej sa reálnosti uzavretia zmluvy o pôžičke a prevzatia pôžičky konateľom úpadcu pre toto rozhodnutie právne významné.

Odvolací súd je viazaný dôvodmi podaného odvolania aj pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania. V podanom odvolaní zo dňa 20.3.2013 sa žalobca trovami prvostupňového konania v podstate nezaoberal vôbec. Až v doplnku odvolania zo dňa 23. 10. 2013, teda po uplynutí 15-dňovej odvolacej lehoty, napadol tak celkovú výšku náhrady trov prvostupňového konania, ako aj základnú sadzbu tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby. K tomuto odvolaciemu dôvodu však odvolací súd vzhľadom na znenie a nemôže prihliadať. Z tohto dôvodu musel byť potvrdený aj výrok prvostupňového rozsudku o náhrade trov prvostupňového konania.

V súlade s odvolací súd rozhodol, že o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 ( o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.