Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoE-25-2014.pdf
PDF · 91.91 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/25/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: W., s.r.o., so sídlom W. XX, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, právne zastúpeného Fridrich Paľko. s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. B., rod. S., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. 3, Q., o vymoženie 466,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 4Er/12/2007-79 zo dňa 17.6.2012 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu. Vyslovil, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov konania a oprávneného zaviazal k povinnosti nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. T. H., Z. úrad Prešov, B. XX, W., trovy exekúcie vo výške 20,95 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia. V ďalšom výroku uviedol, že o trovách súdneho exekútora Q.. T. K. rozhodne samostatným uznesením.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platných a účinných predpisov (ďalej aj „OZ“), § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinných predpisov (ďalej aj „ZoRK“) a smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).
Prvostupňový súd mal za to, že je oprávnený preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK rozhodcovský rozsudok aj čo do jeho materiálnej správnosti. Zároveň uviedol, že rozhodcovská doložka v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. V danom prípade rozhodcovská doložka nebola dojednaná v osobitnej zmluve, ale bola uvedená len vo všeobecných podmienkach. Je písaná drobným písmom, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, čiže mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým podmienkam upraveným v zmluve a všeobecných podmienkach. Takéto dojednanie nemožno považovať za individuálne dojednanú podmienku a podľa názoru súdu dosahuje intenzitu hrubého nepomeru zmluvnej podmienky v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä §52 a nasl. Občianskeho zákonníka, čo spôsobuje jej neplatnosť. Za takéhoto stavu vo veci rozhodol orgán, ktorý na to nemal právomoc, čo je jednou zo základných podmienok právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu, na ktorú súd musí prihliadať, a to počas celého priebehu exekúcie. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd exekúciu zastavil.
O trovách oprávneného a povinného, vrátane trov odvolacieho konania, rozhodol prvostupňový súd podľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. Oprávnený uplatnením nároku u orgánu, ktorý nebol oprávnený vo veci rozhodnúť, zavinil zastavenie konania, teda mal by nahradiť trovy povinného, ktorý si však náhradu trov neuplatnil, ani mu žiadne nevznikli, preto prvostupňový súd rozhodol, že oprávnený ani povinný nemajú právo na náhradu trov konania.
O náhrade neuhradenej časti trov exekúcie súdnemu exekútorovi Q.. T. H. rozhodol podľa ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že oprávnený uplatnením nároku u orgánu, ktorý nebol oprávnený vo veci rozhodnúť, zavinil zastavenie exekúcie, preto ho prvostupňový súd zaviazal, aby zvyšok neuhradených trov exekúcie vo výške 20,95 eur uhradil exekútorovi v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia.
Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.
V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Dôvody odvolania bližšie konkretizoval. Okrem iného uviedol, že súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca kreáciou uvedených ustanovení prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán, všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Zároveň uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú len ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, pričom tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, pričom aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasledujúcich zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platnou. Ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. l písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Záverom odvolania odvolateľ žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie i konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), pričom sa riadil zásadami vyplývajúcimi z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Dospel pritom k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, na tieto dôvody odkazuje aj v tomto rozhodnutí. V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného dopĺňa nasledovné dôvody:
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Právomoc exekučného súdu preskúmavať existenciu rozhodcovskej zmluvy bola konštatovaná Najvyšším súdom SR vo viacerých rozhodnutiach. Vo veci vedenej pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd SR judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.“ Obdobne porovnaj aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach 2Cdo 245/2010, 6Cdo 143/2011, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.
Prvostupňový súd správne zastavil exekúciu, keďže poverenie v exekučnom konaní vydané bolo, vymáha sa plnenie, na ktoré oprávnený nemá právo a na splnenie podmienok exekúcie je treba prihliadať v každom okamihu exekúcie (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp. zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“).
Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Predmetná rozhodcovská doložka tak ako vyplýva z čl. 17 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru upravuje riešenie sporov buď v rozhodcovskom konaní alebo pred všeobecným súdom.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na spoločného stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, v zmysle ktorého „zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“. Na odklon od tohto stanoviska nie je dôvod ani v tomto prípade.
Keďže ust. § 53 Obč. zák. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Obč. zák.) išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy, majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).
Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu, nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
V rámci odvolania oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie aj prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:
1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2, V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Podľa ust. § 251 ods. 3 O. s. p. ak osobitný predpis neustanovuje inak, výkon rozhodnutia nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení výkonu rozhodnutia nemožno podať návrh na obnovu výkonu rozhodnutia.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
K návrhu na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že Exekučný poriadok ako osobitný právny predpis neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prerušenia exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 251 ods. 4 O. s. p., v zmysle ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konania podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. I napriek citovaným ust. o možnosti prerušiť konanie v prípade, ak súd požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke a úprave vyplývajúcej z Exekučného poriadku, súd s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa a uplatnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho práva, nemá aplikovať a prihliadať na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu
myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami zavedenými smernicou Rady 93/13/EHS (rozhodnutie Cofidis C - 470/00).
Je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).
Odvolací súd nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie za opodstatnený, lebo nevznikla potreba stanoviť hranice aplikovateľnosti úniového práva. Právna úprava vnútroštátneho práva dostatočným spôsobom umožňuje aplikáciu smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Návrh na prerušenie konania bol preto ako nedôvodný zamietnutý.
Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Súčasťou podaného odvolania bol návrh oprávneného, aby bolo konanie prerušené a vec predložená Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva a právny poriadok.
Odvolací súd nepovažoval návrh na prerušenie konania za opodstatnený. Súd prvého stupňa pri posudzovaní zákonnosti vedenej exekúcie na daný prípad neaplikoval ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vôbec. Z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky nebol dôvodný.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva, pretože oprávnený bol v odvolacom konaní neúspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.