Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_5CoPr-2-2022.pdf
PDF · 126.54 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/2/2022
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu MUDr. O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, Z., právne zastúpený Mgr. Petrom Švarcom, advokátom so sídlom Nám. slobody 1, Prievidza, proti žalovanému: Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach, Nemocničná č. 2, Bojnice, IČO: 17 335 795, právne zastúpená JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so sídlom Pavla Mudroňa 26, Martin, o neplatnosť odvolania z funkcie a zaplatenie doplatku mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. januára 2022, č.k. 5Cpr/8/2020 - 152, takto
rozhodol:
Odvolací súd n e p r i p ú š ť a zmenu žaloby.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietavej časti vrátane výroku o trovách, teda vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.
Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobcu v časti o zaplatenie náhrady mzdy za čas od 20.07.2020 do 29.07.2021 s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsah 100%, kedy o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia vydá súdny úradník. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že jeho odvolanie z funkcie primára gynekologicko-pôrodnícke oddelenia listom žalovaného zo dňa 02.06.2020 je neplatné. V priebehu konania súd pripustil zmenu žaloby, ktorou žalobca rozšíril svoj nárok o zaplatenie doplatku mzdy vo výške 7.767,50 eur s príslušenstvom a úrokmi z omeškania. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42 ods. 2, § 54, § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ďalej ust. § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka, § 59 ods. 1, § 3 ods. 1 Zákonníka práce a ďalej § 1 ods. 4, § 5 ods. 1, 9 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a tiež § 137 písm. a/, d/ a § 145 ods. 1, 2, 3, § 146 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca právne argumentoval tým, že odvolanie z funkcie primára oddelenia vzhľadom na skutočnosť, že k nemu došlo počas trvania pracovného pomeru, rovnako ako k vymenovaniu do funkcie, nie je možné posudzovať podľa ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce, ale s použitím analógie podľa zákonného ustanovenia, ktoré je tomuto právnemu inštitútu obsahovo právne najbližšie, teda podľa zákonných ustanovení o zmene pracovného pomeru. Z dôvodu absentujúceho súhlasu žalobcu je preto podľa názoru žalobcu potrebné posúdiť právny úkon žalovaného, a to odvolanie z funkcie ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre jeho rozpor s právnym predpisom. S týmto právnym názorom žalobcu sa súd nestotožňuje. Nie je žiaden dôvod na odvolanie z funkcie nahliadať ako na dvojstranný právnym úkon vyžadujúci konsenzus zo strany zamestnanca. Odvolanie z
funkcie bolo opakovane viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu charakterizované ako jednostranný právny úkon, ktorý je potrebné vykladať ako prejav vôle smerujúci k zániku práva, ktorý právny predpis takýmto prejavom spája. Právny úkon je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah, t.z. že ak by sa nepodarilo obsah vôle spôsobom stanoviť. Žalobou napadnutý právny úkon je určitý, nakoľko obsahuje uvedenie funkcie, z ktorej sa žalobca odvoláva, ako aj dátum nadobudnutia právnych účinkov. Žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť uviesť pri odvolaní jeho dôvody a nesankcionuje ho neplatnosťou v prípade absencie týchto dôvodov. Počet právnych úkonov, ktorý Zákonník práce pre prípad absencie dôvodov sankcionuje neplatnosťou, nie je možné podľa názoru súdu analogicky rozširovať. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že aj keď samotné rozhodnutie odvolať žalobcu z funkcie primára, uvedenie konkrétnych dôvodov neobsahuje, nebolo arbitrárne, alebo bez dôvodné. Dôvodom na jeho odvolanie neboli nedostatky v odborných schopnostiach žalobcu, ale jeho nedostatky v komunikačných schopnostiach a opakované sťažnosti podriadených zamestnancov na spôsob jeho komunikácie a celkové správanie k podriadeným zamestnancom, najmä k strednému zdravotnému personálu. Skutočnosť, že práve tento dôvod bol samotnému žalobcovi aj komunikovaný aj zo strany vedenia nemocnice pri samotnom doručovaní odvolania vyplýva tak z výpovede žalobcu ako z jeho podania - Oznámenia adresovaného predsedovi TSK. To, že žalobca takéto dôvody nepovažuje za dostatočné, popiera ich, či odmieta prijať a sústreďuje pozornosť na osobné animozity vo vzťahu ku kolegyni MUDr. I., je podľa názoru súdu bez právneho významu. Súd mal rozsah a závažnosť z týchto dôvodov preukázaný tak z listinných dôkazov, akým bolo prehlásenie zamestnancov oddelenia, ako aj zápisnice z porady vedenia a rovnako i výpoveďami všetkých v konaní vypočutých svedkov. Žalobcove argumenty, že zamestnanci podpisujúc hromadné prehlásenie, nevedeli čo podpisujú, ostali v rovine nepreukázaných tvrdení. Rovnako skutočnosť, že prehlásenie bolo spísané ex post po jeho odvolaní, neoslabuje jeho dôkaznú silu, naopak dodáva mu na dôveryhodnosti práve pre odpadnutie prípadného strachu zamestnankýň zo žalobcu, ktorý v tom čase nebol už ich nadriadeným pracovníkom. V priebehu konania žalobca v rámci dispozície vzal žalobu späť v časti o zaplatenie náhrady mzdy za čas od 20.07.2020 do 29.07.2021 s úrokom z omeškania vo výške 5%, a preto súd s prihliadnutím na súhlasné stanovisko žalovaného v tejto časti konanie zastavil. 3. Po vyhodnotení dôkazov uvedeným spôsobom súd ustálil, že právny úkon žalovaného, odvolanie žalobcu z funkcie primára zo dňa 25.06.2020 je platným právnym úkonom, žalobu preto zamietol. V nadväznosti na tento právny záver zamietol žalobu aj v časti o uloženie povinnosti zaplatiť náhradu mzdy v rozsahu, v ktorom nedošlo k jej späťvzatiu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 1 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie neobsahuje všetky zložky, je preto nepresvedčivé, konanie pred prvým stupňom bolo vedené v rozpore s čl. 2 CSP a bolo ním porušené právo žalobcu na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, prípadne, aby ho zmenil a žalobe vyhovel. Uviedol, že žalobca pracoval u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 02.01.1984. Žalovaný bol dňom 01.06.2018 vymenovaný do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. V menovaní do funkcie žalovaný zakotvil ustanovenie: „ak dôjde k nesplneniu očakávaných požiadaviek na Vás kladených, pristúpim k Vášmu odvolaniu“. Listom zo dňa 25.06.2020 s názvom Odvolanie z funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, žalovaný oznámil žalobcovi, že rozhodnutím riaditeľa ho dňom 25.06.2020 odvoláva z funkcie primára gynekologického-pôrodníckeho oddelenia. Žalovaný odvolanie žalobcu z funkcie nijako nezdôvodnil. Na jednej strane prvostupňový súd vyslovil v odôvodnení rozsudku názor, že žiaden právny predpis nestanovuje povinnosť uviesť pri odvolaní jeho dôvody a nesankcionuje ho neplatnosťou v prípade absencie týchto dôvodov, avšak na strane druhej sa dôvodmi odvolania v prejednávanej veci zaoberal. Za podstatnú považoval skutočnosť, že znenie časti menovacieho dekrétu, ak dôjde k nesplneniu očakávaných požiadaviek na Vás kladených, pristúpim k Vášmu odvolaniu je neurčité a neviaže sa k žiadnym bližším kritériám a okolnostiam, za ktorých môže žalovaný pristúpiť k odvolaniu žalobcu. Mal zato, že odvolaním z funkcie primára bez uvedenia dôvodu došlo k obchádzaniu zákona a konkrétne k ust. § 54 Zákonníka práce. Na rozdiel od konštatovania súdu prvej inštancie mal zato, že nakoľko k vymenovaniu žalobcu do funkcie primára došlo až po vzniku pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou, je menovanie žalobcu do funkcie primára, ako aj jeho odvolanie z funkcie, dvojstranným právnym úkonom, na ktorého platnosť sa vyžadovalo jeho prijatie žalobcom. Preto považuje odvolanie z funkcie primára za neplatné. List žalovaného zo dňa 25.06.2020 s názvom Odvolanie z funkcie primára považuje za návrh na zmenu
pracovnej zmluvy zo strany zamestnávateľa v časti pracovného zaradenia žalobcu, k čomu žalobca oznámil žalovanému listom zo dňa 08.07.2020, že s navrhovanou zmenou pracovnej zmluvy nesúhlasí. Žalobca bol menovaný do funkcie primára na dobu štyroch rokov. Neodôvodnené arbitrárne odvolanie dáva možnosť obchádzať výsledok výberového konania, kedy úspešný účastník výberového konania môže byť odvolaný z funkcie bez udania dôvodu. Preto považuje časť internej smernice NSP Prievidza „Vnútorné zásady na uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov“ za odporujúcu zákonu. Odvolanie žalobcu z funkcie primára je preto v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce v náväznosti na § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Poukázal na znenie § 42 ods. 1, § 54, § 42 ods. 2 Zákonníka práce, čl. 1 ods. 1 Internej smernice NSP Prievidza a § 42 ods. 2 Zákonníka práce. Pracovný pomer žalobcu trvá od 02.01.1984 a bol založený pracovnou zmluvou a nie voľbou, alebo vymenovaním. K poslednej zmene pracovnej zmluvy došlo dohodou medzi zamestnávateľom a zamestnancom dňa 29.05.2018 a to v časti jeho pracovného zaradenia na funkciu primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Tento právny úkon považuje za dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom o zmene pracovnej zmluvy v zmysle § 54 Zákonníka práce. Poukázal na § 1 ods. 1 Zákonníka práce ako aj na § 1 ods. 4 zák.č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, z ktorých vyplýva, že pracovnoprávne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa spravujú Zákonníkom práce. Navyše Zákon o výkone práce vo verejnom záujme obsahuje len ustanovenia upravujúce výberové konanie § 5 a vôbec neupravuje odvolanie z funkcie, čo neznamená, že odvolanie z funkcie môže byť ľubovoľné. Takýto postup zamestnávateľa by znižoval právnu ochranu zamestnanca a zakladal by jeho právne neisté postavenie. V zmysle § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce, právny úkon, ktorý sa neurobí formou predpísaným týmto zákonom je neplatný, len ak to ustanovuje výslovne tento zákon alebo osobitný predpis. Podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Keďže teda na menovaní do funkcie primára zo dňa 29.05.2018 chýba podpis žalobcu, bola takáto dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalobcom prijatá ústne - konkludentne aj tým, že práce vykonával fakticky a preto je platná. K platnej dohode o ďalšom návrhu zmeny tejto pracovnej zmluvy odvolaním zo dňa 25.06.2020 je opäť potrebný súhlas žalobcu a keďže tento absentuje, k platnej zmene pracovnej zmluvy nedošlo. Interné predpisy žalovaného nemôžu ísť nad zákon, resp. ukladať povinnosti tam, kde im to zákon nepriznáva, čo jednoznačne je tento prípad. Ďalej uviedol, že inštitút odvolania z funkcie primára nie je nikde priamo ustanovený na rozdiel od riaditeľov škôl, nevyžaduje odôvodnenie odvolania po skutkovej stránke, ale zároveň vyžaduje v zákone odkaz na zákonné ustanovenie, ktoré oprávňuje tak urobiť. V tomto prípade argumentoval tým, že konkrétne menovanie žalobcu do funkcie je právny úkon nezávislý od jeho pracovného pomeru, pracovný vzťah medzi účastníkmi konania trval do uzavretia zmluvy o jeho skončení, k zániku funkcie primára u žalobcu platne nedošlo. Zánik funkcie primára žalobcu nevyplýva zo žiadneho interného dokumentu žalovaného. Na rozdiel od prvostupňového súdu vyslovil názor, že z vykonaných dôkazov a svedeckých výpovedí navrhnutých žalovaným dôvodnosť odvolania vôbec nevyplynula. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané svedecké dokazovanie. Namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie vedomosťou žalobcu o údajnej zlej atmosfére na pracovisku. Toto tvrdenie nie je podložené žiadnym konkrétnym dôkazom, konkrétnou osobou, s ktorou mal žalobca konflikty okrem MUDr. I., a preto obrana voči tak všeobecnému a neuchopiteľnému argumentu o zlej atmosfére na pracovisku, je nemožná. Rovnako aj v zápisnici z porady absentuje konkrétna osoba, udalosť, konflikt, resp. iná skutočnosť, ktorá by odôvodňovala údajné nevhodné správanie žalobcu. Čo sa týka prehlásenia zamestnancov zo dňa 17.07.2020, jeho dôkazná sila má byť o to väčšia, že bolo podpísané ex post po jeho odvolaní z funkcie vedúceho pracovníka. Zo strany žalovaného však išlo o účelové zháňanie dôvodu ex post po odvolaní žalobcu z funkcie, pretože zistil, že na odvolanie z funkcie žalobcu mu chýba reálna dôvodnosť. S poukazom na Nález Ústavného súdu II.ÚS 117/2011 - 28 je možné konštatovať potrebu uvedenia dôvodu odvolania z funkcie, aby mal žalobca možnosť brániť sa. Voči žalobcovi bola konkretizovaná jediná osoba, ktorá nebola spokojná s konaním žalobcu a to bola MUDr. I., avšak tento konflikt nemohol byť dôvodom na jeho odvolanie. Čo sa týka výpovedí svedkov, tieto sú z druhej ruky a pre ich absolútnu abstraktnosť a nekonkrétnosť, žalobca nemôže voči nim použiť žiadnu relevantnú procesnú obranu. Okrem konfliktu s MUDr. I., ktorý žalobca priznal vo vzťahu, ku ktorému vedel zaujať relevantný postoj, pretože išlo o konkrétny konflikt, nebol v súdnom konaní preukázaný žiaden iný konflikt. Z výpovedí svedkov ako aj predložených dôkazov vyplýva, že žalobca bol vo svojej funkcii primára na vysokej odbornej úrovni a pri plnení pracovných úloh zamestnancami bol prísny a zásadový, na oddelení vyžadoval poriadok a profesionalitu. Jediný preukázaný konflikt bol práve pretrvávajúci konflikt medzi žalobcom a MUDr. I., ku ktorému sa žalobca podrobne vyjadril a ktorý bol aj predmetom jeho písomných podaní. Svedeckú výpoveď MUDr. Y. I. považuje za nedôveryhodnú
vzhľadom na jej zaujatosť voči osobe žalobcu a z dôvodu upozornenia na jej zanedbanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Mal preto zato, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd sa komunikáciou na FB v prospech žalobcu vôbec nezaoberal a dokonca neuviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia a nekonštatoval ich relevantnosť a nezaujal k nim žiaden postoj. Tak ako bolo uvedené počas konania pred súdom prvej inštancie, slovenská právna úprava nedostatočne upravuje menovanie a odvolanie z funkcie po vzniku pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy, na rozdiel od českej úpravy. Tento nedostatok je zrejmý aj z toho, že neexistuje judikát, ktorý by skutkovú podstatu zhodnú, alebo minimálne podobnú s týmto konaním riešil. Je preto možné dôjsť k záveru, že väčšina judikatúry rieši problematiku škôl, prípadne iných funkcií, kde inštitút odvolania upravuje osobitný predpis, ktorý v prípade výkonu funkcie primára absentuje. Aj prvostupňovým súdom uvádzaná judikatúra sa týka odvolania z funkcie pracovníkov v školstve, alebo v organizáciách, kde boli porušené interné predpisy. V prípade žalobcu žiadne interné predpisy zamestnávateľa porušené neboli, aj keď by pripustili možnosť, že odvolanie môže byť uvedenia dôvodu, nemôže byť svojvoľné a to už aj s ohľadom nato, že k menovaniu do funkcie došlo na základe výberového konania. 5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnutý rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Poukázal na § 1 ods. 4, § 5 ods. 1, 9 zák.č. 552/2003 Z.z. ako aj čl. 2.5 Pracovného poriadku a čl. VIII. vnútorných zásad. Z týchto vyplýva, že zamestnávateľ v režime zákona o výkone práce vo verejnom záujme obsadzuje funkcie vedúcich zamestnancov na základe vymenovania po úspešnom vykonaní výberového konania. Zamestnávateľ nepredkladá zamestnancovi návrh dvojstranného právneho úkonu dohody, ale ho do uvedenej funkcie vymenováva, pričom takéto vymenovanie do funkcie je svojou povahou jednostranným právnym úkonom. Jednostranným právnym úkonom je prípadné odvolanie z jeho funkcie na základe rozhodnutia zamestnávateľa, ak nemožnosť odvolania nie je ničím obmedzená. V tejto súvislosti si žalobca sám protirečí, keď tvrdí, že vymenovanie sa môže uskutočniť len pred vznikom pracovného pomeru a nie počas jeho trvania, čo nebol jeho prípad. Ak však potom vymenovanie do funkcie nebol platným prípustným spôsobom ustanovenia do funkcie ako tvrdí žalobca, je nedôvodné domáhať sa neplatnosti odvolania, do ktorej v konečnom dôsledku podľa žalobcu nebol platne ustanovený. Žalobca tak účelovo prispôsobuje skutkové okolnosti želanému výsledku. Je zrejmé, že pri vymenovaní žalobcu do funkcie primára zamestnávateľa nepredložil zamestnancovi návrh na zmenu dojednaných pracovných podmienok, ale jednostranným úkonom na základe platného vnútroorganizačného predpisu vymenoval žalobcu do funkcie primára. Ani skutočnosť, že žalobca pozíciu primára následne zastával nesvedčí následne vôli k uzavretiu dohody. Nesúhlasil s názorom žalobcu vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu zo strany súdu prvej inštancie o náležitostiach odvolania z funkcie. Sankciou neplatnosti pre absenciu obsahových náležitostí môže byť postihnutý právne vtedy, ak tieto konkrétne náležitosti ustanovuje zákon. Zákon nepredpisuje žiadne osobitné náležitosti pre úkon, ktorým je odvolanie z funkcie, do ktorej bol zamestnanec predtým vymenovaný. Pre platnosť odvolania z funkcie je preto postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť, ktorá je daná uvedením funkcie, z ktorej sa zamestnanec odvoláva a dátumom odvolania z tejto funkcie. Rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 5Cdo/253/2007 konštatuje, že odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom, pretože je prejavom vôle smerujúcim ku vzniku, zmene, alebo zániku tých práv, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ). Pre jeho určitosť a zrozumiteľnosť sa vyžaduje, aby v ňom bola uvedená funkcia, z ktorej sa zamestnanec odvoláva a deň, ktorým sa z nej odvoláva. Žiadne ustanovenie právnych predpisov nestanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec odvolaný. Sankciou neplatnosti pre nedodržanie obsahových náležitostí môže byť právny úkon postihnutý len vtedy, ak to vyslovene stanovuje zákon. Dôvody, ktoré mal súd v konaní zistené formuloval v bode 31. rozsudku stručne a výstižne. Dôvodom na jeho odvolanie neboli nedostatky v odborných schopnostiach žalobcu, ale jeho nedostatky v komunikačných schopnostiach a opakované sťažnosti podriadených zamestnancov na spôsob jeho komunikácie a celkové správanie sa. Takto problémy na pracovisku pod vedením žalobcu popisovali vypočutí svedkovia PhDr. D. S. a Mgr. G. L., MUDr. A. G., MUDr. Y. I.. Z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že žalobca ako vedúci zamestnanec nezvládal vedenie zvereného oddelenia, najmä z hľadiska korektnej komunikácie na pracovisku. Na pracovisku preto vládla z tohto dôvodu stresujúca atmosféra s absolútne neakceptovateľnými prejavmi, hrubé správanie, agresivita, krik na zamestnancov, dokonca vulgárne nadávky. Takéto prejavy nadriadeného nemajú ani nemôžu byť tolerované. Je zrejmé, že pohľad žalobcu je odlišný a žalovaný tak považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho primárnou povinnosťou, za účelom ktorej bol zriadený, je zabezpečiť poskytovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov, prioritne na vymedzenom spádovom
území a teda bezproblémový chod príslušných pracovísk. Práve z dôvodu neustálych komunikovaných problémov týkajúcich sa nedobrej situácie na pracovisku vrátane hroziaceho odchodu zamestnancov za účelom zabezpečenia riadneho chodu oddelenia, pristúpil žalovaný k jeho odvolaniu z funkcie. Súd prvej inštancie vyhodnotil pokiaľ ide o dôvodnosť odvolania z funkcie správne v konaní vykonané dokazovanie z výpovedí svedkov ako aj obsahom listiny - prehlásenia zamestnancov zo dňa 17.07.2020. Žalobca tvrdí aj to, že vymenovanie do funkcie primára je nezávislé od trvania jeho pracovného pomeru a v danej veci nastala taká skutočnosť, na základe ktorej došlo ku skončeniu funkcie primára a táto teda trvá. S týmto názorom sa žalovaný nemôže stotožniť. Žalobca predkladá závery, že vymenovanie do funkcie primára malo byť v skutočnosti dohodou o zmene pracovných podmienok a na druhej strane tvrdí, že vymenovanie je nezávislé od trvania samotného pracovného pomeru, a teda že funkcia primára neskončila - trvá. Je nepochybné, že na základe dohody o skončení pracovného pomeru prestal existovať medzi stranami sporu akýkoľvek pracovnoprávny vzťah a ten teda nemôže trvať. Takáto konštrukcia nemá žiadne opodstatnenie, ani racionálny základ. Žalobca sa trvaním na žalobe domáha určenia, ktoré v kontexte so skončením pracovného právneho vzťahu nemá pre neho žiadny význam, čo do zmeny jeho právneho postavenia, keďže jeho právne postavenie sa požadovaným určením nemôže nijako zmeniť. Preto takejto žalobe o požadovanom určení nie je možné vyhovieť, ani z ďalších procesných dôvodov. Žalobca sa v zmysle § 137 písm. d/ CSP domáha určenia právnej skutočnosti neplatnosti odvolania z funkcie, hoci mu takáto možnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Navyše za skutkových okolností, kedy pracovný pomer bol dohodou strán sporu skončený, je trvanie na požadovanom určení bez akékoľvek skutočného opodstatnenia. Vo vzťahu k časti žaloby, ktorou súd zamietol žalobu o plnenie, žalobca nepredkladá v odvolaní žiadnu argumentáciu. Žalobca svoj peňažný nárok, ktorého sa v konaní domáha počas celého konania súdu prvej inštancie ani riadne nevyčíslil a vo vzťahu k tejto časti uplatneného nároku neuplatnil ani bremeno tvrdenia. Súd nemôže suplovať vlastným konkrétnym rozhodnutím vo veci nedostatku predchádzajúcich skutkových tvrdení žalobcu o konkrétnej výške uplatnenej pohľadávky. Takýto nedostatok procesnej aktivity žalobcu musí ísť na jeho ťarchu. Už s ohľadom na túto skutočnosť nemôže byť žalobca v konaní o uplatnenom peňažnom nároku úspešný. 6. K podanému vyjadreniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že obsah vyjadrenia žalovaného korešponduje s právnou argumentáciu žalovaného v priebehu celého konania. Pre prípad, ak by sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že zánikom pracovnoprávneho vzťahu zaniká aj funkcie primára, žalobca alternatívne navrhuje, aby súd určil, že funkcie primára MUDr. O. A. trvala do dňa skončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného dohodou. Čo sa týka vyjadrenia k tomuto ďalej uviedol, že došlo k nesprávnej interpretácii žalobcu pri jeho argumentácii týkajúcich sa jednotlivých dôkazov. Základná a nosná argumentácia je obsiahnutá v odvolaní, ktoré dáva všetky odpovede na argumentáciu žalovaného. Žalovaný dáva do jednej roviny argumentácie žalobcu, že vymenovanie do funkcie bolo dohodou o zmene pracovných podmienok a argumentáciou, že vymenovanie je nezávislé od trvania pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný udáva, že menovanie je jednostranný právny úkon s čím sa žalobca nestotožňuje, má zato, že menovanie je len predpokladom na vznik pracovného pomeru a odvolanie je predpokladom na výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 2 Zákonníka práce. Zo Zákonníka práce nevyplýva, že výpoveď z pracovného pomeru alebo dohoda o skončení pracovného automaticky zakladá zánik funkcie primára. Preto ako už žalobca uviedol, nenastala právnym predpisom, ani vnútornými smernicami a určite nie na základe dohody taká skutočnosť, na základe ktorej došlo k ukončeniu funkcie primára. Čo sa týka argumentácie zotrváva na tom závere, že nebolo zachované právo žalobcu poznať dôvody odvolania v čase jeho ukončenia a z dôvodu, aby dodatočne nemohlo dochádzať k zmenám dôvodov, na ktorých je odvolanie z funkcie (rozhodnutie NS SR, sp.zn. 5Cdo/235/2011). Až po podaní žaloby žalobcom začal zabezpečovať dôvody odvolania, aby nebolo možné jeho odvolanie považovať za svojvoľné. Citácie časti rozsudku poukazuje len na svedectvo osôb, ktoré mali niečo počuť, avšak ani v jednom konkrétnom prípade nebolo konkretizované, kto bola osoba, od ktorej mali informácie získať, okrem MUDr. I. nevypovedal ani jeden svedok, ktorý by potvrdil, že s MUDr. A. - žalobcom mal konflikt alebo problém. Žalobca tak nemal reálnu možnosť sa proti týmto tvrdeniam brániť. Konflikt s MUDr. I. vznikol z dôvodov zanedbania jej povinnosti ako to už žalobca podrobne uviedol. Podsúvanie argumentácie, že žalobca nebol platne ustanovený, ako tvrdenia žalobcu bod 1. str. 3 vyjadrenia žalovaného, nekorešponduje s vykonanými podaniami, ani ústnymi prednesmi žalobcu a nie je ju možné z nich ani logicky vyvodiť. 7. Skôr ako odvolací súd pristúpil k preskúmaniu samotnej dôvodnosti odvolania, zaoberal sa zmenou žalobného petitu zo strany žalobcu, ktorý vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pre prípad, ak by sa súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že zánikom pracovnoprávneho vzťahu, zaniká funkcia primára, žalobca navrhuje, aby súd určil, že funkcia primára, teda žalobcu trvala do skončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného dohodou. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na znenie § 371 CSP, kedy
žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, a preto odvolací súd nepripustil takúto zmenu žaloby v rámci odvolacieho konania a teda sa ani týmto zmeneným návrhom ďalej nezaoberal. 8. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. 9. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia tak, ako to predpokladá § 387 ods. 2 CSP. 10. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd dodáva, že medzi stranami nebolo sporné, že pracovnoprávny pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 02.01.1984 s tým, že žalobca bol riaditeľom NsP po absolvovaní výberového konania menovaný do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia dňom 01.06.2018 na obdobie štyroch rokov. Menovací dekrét obsahoval ustanovenie, že ak nedôjde k naplneniu očakávaných požiadaviek kladených na žalobcu, pristúpi riaditeľ nemocnice k jeho odvolaniu. Zároveň v menovacom dekréte sa konštatuje, že vzhľadom k tomu, že uvedenú funkciu ste doteraz vykonávali, vaše platové podmienky zostávajú nezmenené. Rovnako je nepochybné, že žalobca bol odvolaný z funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia riaditeľom žalovaného dňa 25.06.2020, kedy v listine o odvolaní sa konštatuje, že na základe rozhodnutia riaditeľa NsP zo dňa 29.05.2018 bol dňom 01.06.2018 vymenovaný do funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Týmto rozhodnutím riaditeľa NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach z funkcie primára gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia odvolávam dňom 25.06.2020. Odvolanie z funkcie primára odmietol žalobca prevziať dňom 25.06.2020, čo potvrdili dvaja svedkovia a táto skutočnosť sporná medzi stranami nebola. 11. Voľba a vymenovanie do funkcie je upravená v ust. § 42 ods. 2 Zákonníka práce ako aj vo vnútorných zásadách na uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov žalovaného, platných a účinných v čase, kedy bol žalobca menovaný do funkcie, kde v čl. 1, 2, 3, 4, 5, 6 sa upravujú zásady pre uskutočňovanie výberových konaní vedúcich pracovníkov priebeh výberového konania, vyhlásenie komisie, spôsob kreovania komisie s tým, že z čl. 8 daných zásad vyplýva, že právomoc riaditeľa organizácie odvolať menovaného vedúceho zamestnanca v priebehu jeho funkčného obdobia, nie je týmito zásadami dotknutá. 12. Žalobca v podanej žalobe ako aj v odvolaní namietal tú skutočnosť, že podľa jeho názoru je ako menovanie, tak aj odvolanie dvojstranným právnym úkonom a keďže na odvolaní aj na menovaní chýba podpis žalobcu, dohoda o zmene pracovnej zmluvy žalobcom prijatá ústne konkludentne aj tým, že práce podľa tejto pracovnej zmluvy by fakticky vykonával, je platná, pričom k platnej dohode o ďalšom návrhu na zmenu pracovnej zmluvy odvolaním zo dňa 25.06.2020 je potrebný súhlas žalobcu s tým, že pracovný poriadok nemôže ísť nad rámec zákonných ustanovení. Rovnako žalobca v odvolaní aj v konaní samotnom namietal, že nakoľko odvolanie z funkcie neobsahovalo žiadne odôvodnenie, nemal možnosť sa voči takémuto odvolaniu brániť a v rámci základného práva na súdnu ochranu má odvolanie z funkcie právo na vecné preskúmanie dôvodnosti jeho odvolania z funkcie, avšak bez znalosti dôvodu odvolania to nie je možné. 13. Odvolací súd sa nestotožňuje so žiadnou z námietok zo strany žalobcu. V § 42 ods. 2 Zákonník práce na rozdiel od predchádzajúceho zákona č. 65/1965, teda pôvodného Zákonníka práce, voľba, ani vymenovanie sa nepovažuje za akt - úkon, ktorým by bolo možné platne založiť pracovnoprávny vzťah. Základom je, že osoba má vykonávať prácu v pracovnoprávnom vzťahu, ale osobitný predpis vyžaduje, aby do tejto pozície bola zvolená, alebo vymenovaná. Je síce pravdou, že v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka práce, po voľbe a vymenovaní by mal byť založený pracovný pomer pracovnou zmluvou s tým, že pokiaľ nastane situácia, že zamestnanec, čo je prejednávaný prípad, teda žalobca má uzatvorenú pracovnú zmluvu na výkon určitého druhu práce počas trvania pracovného pomeru a potom je menovaný do funkcie vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, postupom stanoveným vo vnútornom predpise po vymenovaní dôjde k následnej zmene pracovnej zmluvy s tým, že nakoľko v prejednávanej veci mal žalobca pred svojím vymenovaním do funkcie uzatvorený riadny pracovnoprávny vzťah so žalovaným v menovacom dekréte sa zároveň konštatuje,
že vzhľadom na tú skutočnosť, že žalobca fakticky vykonával prácu, do ktorej bol aj menovaný k zmene pracovnej zmluvy pôvodne uzavretej týmto spôsobom nedošlo. 14. V prejednávanej veci išlo o posúdenie, či odvolanie žalobcu z funkcie zo strany žalovaného je platným právnym úkonom, je rozhodujúci okrem iného aj záver o tom, aký vplyv má na platnosť tohto právneho úkonu skutočnosť, že v ňom nebol uvedený skutkový dôvod, o ktoré sa toto opatrenie opiera. 15. Zamestnanca, ktorý bol do funkcie zvolený, alebo menovaný možno z tejto funkcie odvolať. Odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom zamestnávateľa adresovaného zamestnancovi. Právne úkony sú v Zákonníku práce upravené v §§ 15, 16, 17, pričom tieto ustanovenia vytvárajú právny rámec pre interpretovanie prejavu vôle konkrétneho subjektu pracovnoprávnych vzťahov. Podľa ust. § 34 OZ právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene, alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Nato, aby určitý subjekt pracovnoprávneho vzťahu urobil prejav vôle v pracovnoprávne relevantnom zmysle, musí disponovať skutočnou vôľou, ktorá musí byť slobodná, bez nátlaku spočívajúca vo fyzickom donútení, alebo bez právnej vyhrážky a vážna a bez omylu. Pokiaľ ide o prejav vôle, tento musí byť zrozumiteľný a určitý. Nejde o jediné náležitosti právneho úkonu a okrem už spomenutých musia byť kumulatívne naplnené aj náležitosti subjektu pomeru vôle ako aj náležitostí predmetu. 16. S aktom menovania nemusí zamestnávateľ spájať len vznik pracovného pomeru, ale môže ním dôjsť k zmene pracovného pomeru zamestnanca v prípade, ak už u zamestnávateľa zamestnanec prácu vykonáva. Rovnako aj v tomto prípade samotný akt menovania nemá žiadne právne následky a vyžaduje sa uzatvorenie dodatku k pracovnej zmluve. V prípade odvolania zamestnanca z funkcie, ktoré zastával, ak zamestnávateľ vykoná voči zamestnancovi právne relevantný úkon spočívajúci v jeho odvolaní z funkcie, neupravuje modus operandi, ako má zamestnávateľ v takomto prípade postupovať. Následky odvolania nastávajú dňom jeho doručenia zamestnancovi. Predošlý Zákonník práce č. 65/1965 pre prípad odvolania zamestnanca z funkcie ustanovoval v § 65 ods. 3 osobitný postup „Odvolaním z funkcie, alebo vzdaním sa funkcie sa pracovný pomer nekončí. Zamestnávateľ so zamestnancom dohodne jeho ďalšie pracovné zaradenie u zamestnávateľa na inú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, prípadne na inú pre neho vhodnú prácu. Ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takúto prácu, alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. c/.“ V súčasnosti zamestnanca odvoláva zamestnávateľ z funkcie, ktorá je dohodnutá s tým, že pri odvolaní zamestnávateľ jednostranným úkonom mení podmienky pracovnej zmluvy. 17. Vzhľadom tak, ako bolo správne v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvedené, že Zákonník práce neupravuje náležitosti úkonu odvolania z funkcie, z tohto potom vyplýva, že nie je podmienkou platnosti takéhoto odvolania z funkcie písomné uvedenie dôvodov, pre ktoré je zamestnanec odvolaný z funkcie. Pokiaľ Zákonník práce, ani iné právne predpisy nestanovujú, aby v písomnom právnom úkone, ktorým je zamestnanec odvolávaný z funkcie uvedené, pre ktoré je zamestnanec odvolávaný, bolo by v rozpore s pravidlami logiky, ak by zákon pre odvolanie dôvody stanovil, aby neboli v odvolacom akte tiež konkrétne a nezameniteľne uvedené pod sankciou neplatnosti. Je treba uvážiť, že sankciu neplatnosti pre nedodržanie obsahových náležitostí písomnej formy môže byť právny úkon postihnutý, len ak to vyslovene stanoví Zákonník práce. Nemožno v takomto prípade použiť analógiu o prípadných obsahových náležitostiach výpovede danej zamestnávateľom zamestnancovi, prípadne pri okamžitom zrušení pracovného pomeru, lebo takýmto postupom by dochádzalo k zámene hmotnoprávnych predpisov platnosti právneho úkonu (dovolenosti) právneho úkonu s vadnosťou právneho úkonu pre nedodržanie obsahových náležitostí predpísanej formy. 18. Z tohto dôvodu potom nebol správny výklad žalobcu v tom smere, že by sa jednalo pri odvolaní z funkcie o dvojstranný právny úkon, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom a ktorý v Zákonníku práce nemá upravené žiadne obsahové náležitosti, ktorých eventuálny nedostatok by zakladal sankciu neplatnosti takéhoto právneho úkonu, a preto neuvedenie dôvodov v odvolaní z funkcie nezakladá neplatnosť takéhoto právneho úkonu tak, ako sa v tomto konaní domáhal žalobca. 19. Rovnako neobstoja námietky zo strany žalobcu v tom smere, žeby nemal vedomosť o tom, čo je dôvodom odvolania z jeho funkcie. Pokiaľ ako bolo vyššie uvedené Zákon o výkone práce vo verejnom záujme č. 552/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ani Zákonník práce č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov neustanovuje náležitosti odvolania, odvolanie z funkcie je jednostranným právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, pre ktorý jeho určitosť a zrozumiteľnosť sa vyžaduje, aby v ňom bola uvedená funkcia, z ktorej sa zamestnanec odvoláva a deň, ktorý sa z nej odvoláva. Žiadne z ustanovení týchto predpisov neustanovuje, aby v odvolaní z funkcie boli uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec odvolaný. Sankciou neplatnosti pre nedodržanie obsahových náležitostí môže byť právny úkon postihnutý vtedy, ak to výslovne ustanovuje zákon. V prípade,
ak by k odvolaniu z funkcie nasledovala výpoveď, táto výpoveď by už musela v zmysle Zákonníka práce obsahovať dôvody výpovede pod sankciou neplatnosti. Samotné odvolanie z funkcie však tieto náležitosti pre formálnu platnosť nevyžaduje uvedenie dôvodov. Pri odvolaní z funkcie preto nemožno ani analogicky použiť právnu úpravu týkajúcu sa napríklad okamžitého skončenia pracovného pomeru, prípadne výpovede. Platný právny poriadok nikomu nepriznáva právo na funkciu. Právo zotrvať vo funkcii založenej menovaním, nie je súčasťou základných práv upravenej v druhej hlave Ústavy SR (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 796/2000). Preto sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu o neplatnosti odvolania z funkcie pre absenciu skutkových dôvodov odvolania priamo v samotnom odvolaní z funkcie. 20. Bez ohľadu na tieto skutočnosti je nutné konštatovať, že minimálne zo Zápisnice z porady zo dňa 09.06.2020 vedenia NsP Prievidza, so sídlom v Bojniciach je zrejmé, že námestníčka pre ošetrovateľstvo informovala o opakovanom, nevhodnom správaní primára MUDr. O. A. (žalobcu) na podnet sťažností zamestnancov z gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia. Návrh vzhľadom k opakovaným sťažnostiam na primára, vedenie NsP súhlasí s odvolaním z funkcie primára MUDr. O. A.. Zároveň o tom, že žalobca vedel o dôvodoch svojho odvolania, nepriamo svedčia dôkazy a to list samotného žalobcu zo dňa 10.03.2021 adresovaného predsedovi TSK Trenčín Ing. O. Baškovi, ktorý je založený v spise. Výpovede svedkov, ktorý vypočul súd prvej inštancie a rovnako aj prehlásenie zamestnancov gynekologicko- pôrodníckeho oddelenia, síce spísaného ex post po doručení odvolania z funkcie žalobcovi, avšak tak ako správne uviedol súd prvej inštancie majúcu výpovednú hodnotu vo vzťahu k dôvodom odvolania z funkcie zo strany žalovaného voči žalobcovi. 21. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu II. ÚS 117/2011, na ktorý poukázal vo svojom odvolaní žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že je pravdou, že ústavný súd v tomto náleze v právnej vete uviedol, že zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou, nemôže znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by totiž bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu a teda ústavne neprípustnú mieru právnej istoty. Na druhej strane však z hľadiska skutkového je nutné tiež zdôrazniť, že v prejednávanej veci, v ktorej ústavný súd takto rozhodol, bol úplne odlišný skutkový základ v tom smere, kde vyslovene z právneho predpisu vyplývala obligatórne možnosť odvolať z funkcie člena rady toho, kto spĺňa niektorú zo skutkových podstát tam taxatívne definovaných a z tohto dôvodu potom tento nález ústavného súdu na tento konkrétny prípad použiteľný nie je a takéto odvolanie z funkcie nemožno vykladať tak, ako to bolo konštatované v náleze ústavného súdu za svojvoľné, prípadne nepredvídateľné rozhodnutie. 22. Vo zvyšku ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje v celom rozsahu. 23. Na základe vyššie uvedeného v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k tomu záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).