Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/197/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa Slovenská republika - VODOHOSPODÁRSKA VÝSTAVBA, ŠTÁTNY PODNIK, so sídlom Karloveská 2, 842 04 Bratislava, P. O. BOX 45, IČO: 00156752, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti odporcom I) J.. C. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. F. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, II) P. R., rod. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, III) J.. F. K., rod. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, IV) Ing. D. M., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, V) W. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. XXXX/ X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR a VI) W. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. K. XXXX/X, XXX XX D., štátne občianstvo: SR, všetci odporcovia právne zastúpení Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Komenského 21, 974 01 Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní odporcov I/ až VI/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. -192 zo dňa 06. 06. 2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vlastníckeho práva (v poradí I.) a vo výroku o povinnosti odporcov I/ až VI/ zaplatiť súdny poplatok ( v poradí IV.), p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom v celosti nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., v obci D. B., v okrese D., zapísaných u Správy katastra D. na LV č. X ako rodinný dom, súpisné číslo X s príslušenstvom, pozostávajúcim z hospodárskej budovy, studne a vonkajších úprav (prípojka elektriny a schody), postavený na parc. č. XXX, ďalej ako parcely registra “C“, evidované na katastrálnej mape parc. č. XXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 211 m2, parc. č. XXX, záhrady o výmere 138 m2, parc. č. XXX, záhrady o výmere 526 m2, ďalej ako rodinný dom súpisné číslo X s príslušenstvom, pozostávajúcim z hospodárskej budovy a vonkajších úprav (schody, schody do pivnice a verandy), postavený na parc. č. XXX/X a na parc. č. XXX/ X, ďalej ako parcely registra “C“, evidované na katastrálnej mape parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 130 m2, parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 48 m2, parc. č. XXX/ X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 260 m2, parc. č. XXX/X, záhrady o výmere 233 m2, parc. č. XXX/X, záhrady o výmere 233 m2 (ďalej v texte len „sporné nehnuteľnosti“).

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v A. Bystrici č. k. -138 zo dňa 25. 04. 2012 sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie žaloby. V tejto súvislosti konštatoval, že v konaní bolo ustálené,

že navrhovateľom v predmetnej veci je štát (v čase podpisu predmetných zmlúv formálnym názvom „Československý štát“, v čase podania žaloby „Slovenská republika“), preto je nevyhnutné postupovať v zmysle ustanovenia (ďalej len ). Z označenia navrhovateľa v súdnom konaní vyplýva, že navrhovateľom je štát, t. j. Slovenská republika, ktorú zastupuje Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, ako to vyplýva z označenia v žalobe. Je nepochybné, že štátny podnik je právnickou osobou, ktorej postavenie upravuje , o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Zákon o štátnom podniku“). V tejto súvislosti poukázal na ust. , , a Zákona o štátnom podniku, z ktorých ustanovení vyplýva, že štátny podnik je právnickou osobou, ktorá hospodári s vecami a majetkovými právami zverenými jej pri založení a ďalej s vecami a majetkovými právami nadobudnutými v priebehu podnikania. Tieto veci, s ktorými hospodári sú v štátnom vlastníctve. Zakladateľom štátneho podniku Vodohospodárska výstavba je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré v potvrdení č. 40714/2006 zo dňa 02. 04. 2007 uviedlo, že Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, je podnik, ktorý je identickým podnikom s predchádzajúcimi názvami podľa jednotlivých období vývoja, a to 1.Vodohospodárske rozvojové stredisko Bratislava, 2. Vodohospodárske rozvojové a investičné stredisko, 3. Riaditeľstvo výstavby, rozvoja a správa vodohospodárskych diel, 4. Riaditeľstvo vodohospodárskeho rozvoja, 5. Riaditeľstvo vodných tokov, O.P. Správa vodohospodárskej výstavby o.z., 6. Vodohospodárska výstavba, inžiniersky podnik Bratislava, 7. Vodohospodárska výstavba, investorský podnik Bratislava, 8. Vodohospodárska výstavba, Bratislava, a od roku 1989 až do súčasnosti Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, Bratislava. Uvedené potvrdenie bolo vydané zakladateľom pre potreby aktualizácie evidencie nehnuteľného majetku v správe terajšieho štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, štátny podnik Bratislava.

Navrhovateľ sa určenia vlastníckeho práva domáhal na základe sporných kúpnych zmlúv, ktoré boli uzavreté dňa 29. 12. 1988 z ktorých vyplýva, že ako kupujúci tieto kúpne zmluvy uzavrel „Československý štát - Vodohospodárska výstavba v Bratislave“, teda štát v zastúpení Vodohospodárskou výstavbou v Bratislave s cieľom nadobudnúť nehnuteľnosti uvedené v kúpnych zmluvách do vlastníctva štátu, ako národného štátneho majetku, s právom hospodárenia pre Vodohospodársku výstavbu v Bratislave. Táto organizácia, ktorá vykonávala právo hospodárenia s národným majetkom bola preto povinná viesť tento majetok v evidencii, udržiavať ho v riadnom stave, sústavne a dôsledne vykonávať všetky opatrenia potrebné na jeho ochranu a dbať najmä, aby sa predišlo jeho poškodeniu, strate, zneužitiu a rozkrádaniu. V tomto období správu národného majetku upravovala , o hospodárení s národným majetkom, ktorá nadobudla účinnosť od 01. 07. 1988 a bola zrušená od 01. 01. 1994 pre Slovenskú republiku , o správe majetku štátu. Podľa tejto vyhlášky, na účel uvedený v odseku 1 mohli organizácie nadobudnúť zmluvou veci do celospoločenského vlastníctva od občanov a iných organizácií, než socialistických za cenu podľa cenových predpisov. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ako aj zo znenia sporných kúpnych zmlúv, teda podľa okresného súdu jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti podľa kúpnych zmlúv boli nadobudnuté do vlastníctva štátu, so správou tohto majetku v tom čase pre Vodohospodársku výstavbu v Bratislave, ktorá štát i zastupovala pri uzavretí týchto kúpnych zmlúv. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že práve Správa majetku štátu predstavuje súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu, ktorý mu štát zveril do správy, vrátane oprávnenia využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu, napríklad podanie reivindikačnej žaloby, ako aj žaloby na určenie vlastníckeho práva, ktoré zmocnenie vyplýva s ustanovenia s odkazom na ustanovenie Zákona o štátnom podniku. Nakoľko právnym prostriedkom ochrany práv vlastníka je aj žaloba o určenie vlastníckeho práva, podľa názoru okresného súdu „správca“ je oprávnený konať za štát v súdnom konaní, kde je predmetom, resp. predmetom ktorého je určenie vlastníctva k majetku, ktorý mu bol zverený do správy, ak je vlastníctvo spochybňované v priebehu faktického výkonu správy takéhoto majetku, vykonávanej ako správy majetku vo vlastníctve štátu.

V zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25. 04. 2012 okresný súd doplnil dokazovanie, v zmysle ktorého nemal za preukázané, že by Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky mali oprávnenie konať v tejto veci za štát, keď v zmysle písomných vyjadrení uvedených ministerstiev, tieto uviedli, že im nie je daná právomoc konať za štát v súdnych sporoch o určenie vlastníckeho práva. Ministerstvo životného prostredia SR uviedlo, že v danej veci nemôže zaujať stanovisko „o otázke jeho legitimácie“. Vzhľadom i na takto doplnené dokazovanie okresný súd

uzavrel, že zastupovať štát v predmetnej veci je oprávnená Vodohospodárska výstavba, štátny podnik, Bratislava, ako správca sporného nehnuteľného majetku.

Po vyriešení základnej procesnej otázky, že za štát v predmetnom súdnom konaní je oprávnená konať Vodohospodárska výstavba, štátny podnik Bratislava, sa následne okresný súd zaoberal otázkou procesnej prípustnosti žaloby podľa , keďže žaloba má určovací charakter. V tejto súvislosti konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal určenia vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam odvodzujúc ho od kúpnych zmlúv č. 14009-330-87/8 zo dňa 29. 12. 1988 a č. 14009-330-87/9 zo dňa 29. 12. 1988, keď na základe týchto kúpnych zmlúv nie je zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, ale naopak ako vlastníci, resp. spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú v katastri nehnuteľností zapísaní odporcovia I) až V), v dôsledku čoho má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo len súdne rozhodnutie pri preukázaní hmotno-právneho nároku navrhovateľa môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností, na základe ktorej navrhovateľ bude zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností. Je zrejmé, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je medzi účastníkmi konania sporné, a požadovaným návrhom navrhovateľa s daným určovacím petitom sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovej neistoty v tomto právnom vzťahu, keď určovacou žalobou tvrdí, že sa cíti byť vlastníkom sporných nehnuteľností, ale ako vlastník týchto nehnuteľností nie je zapísaný na základe tvrdeného vlastníckeho titulu v katastri nehnuteľností.

Až následne sa okresný súd zaoberal hmotnoprávnym nárokom navrhovateľa, teda, či mu svedčí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že sporné kúpne zmluvy boli uzavreté dňa 29. 12. 1988, teda za platnosti , v znení účinnom do 31. 12. 1991. Vzhľadom na prechodné ustanovenie k úpravám , účinných od 01. 01. 1992 je pre posúdenie skutočností týkajúcich sa vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam rozhodujúca právna úprava účinná do 31. 12. 1991 ( ). V prípade predmetných kúpnych zmlúv, ktoré sa týkali prevodu nehnuteľností do vlastníctva Československého štátu, t. j. prevodu do socialistického vlastníctva, nebola potrebná registrácia týchto zmlúv štátnym notárstvom. Uvedené vyplývalo priamo z ustanovenia , v znení účinnom do 31. 12. 1991. Okamih vzniku zmluvy, jej uzavretia bol v danom prípade spojený s nadobudnutím účinnosti zmluvy. Týmto momentom došlo aj k nadobudnutiu vlastníctva k prevádzaným nehnuteľnostiam štátom. Zápis do evidencie nehnuteľností na základe týchto kúpnych zmlúv mal teda len evidenčný charakter a nevykonanie zápisu predmetných kúpnych zmlúv hneď po ich uzavretí, a to ani v lehote do 3 rokov od ich uzavretia, nemalo dôsledok uplatnenia právnej domnienky podľa , v znení účinnom do 31. 12. 1991, resp. podľa , v znení do 31. 12. 1992. Naviac, zo žiadneho ustanovenia , ktorým bol s účinnosťou od 01. 01. 1992 novelizovaný nemožno vyvodiť, že po 01. 01. 1992 by bolo nevyhnutné predmetnú zmluvu predložiť katastrálnemu úradu na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Za neopodstatnené považoval okresný súd i tvrdenia odporcov, že kúpne zmluvy boli uzavreté v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Uvedené skutočnosti odporcovia ničím nepreukázali, poukazovali len všeobecne na vtedajšiu atmosféru v spoločnosti, bez doloženia konkrétnych dôkazov. Odporcovia nepreukázali, a ani to netvrdili, žeby oni alebo ich právni predchodcovia odstúpili od predmetných kúpnych zmlúv v zmysle ust. v znení účinnom v čase uzavretia predmetných kúpnych zmlúv, ako aj neskôr po novelizáciách tohto ustanovenia.

Keďže odporcovia namietali aj to, že kúpne zmluvy neboli uzavreté so všetkými, v tom čase spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, okresný súd posudzoval i otázku platnosti sporných kúpnych zmlúv, od ktorých navrhovateľ odvodzoval svoj žalobný nárok ako otázku predbežnú v zmysle ust. . Z vykonaného dokazovania, najmä po oboznámení sa s listinnými dôkazmi, mal okresný súd za preukázané, že v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv podľa aktuálnej evidencie nehnuteľností, výpisu z LV č. XXD/XXX/XXXX. Krajskej správy geodézie a kartografie v A. A., Strediska geodézie vo D., ktorá bola podkladom pri uzavretí sporných zmlúv vyplýva, že okrem predávajúcich boli ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností vedení aj Y. S. a D. S., rod. W., spolu v 1-ine a D. W., rod. K. v 1/8-ine. Y. S., nar. XX. XX. XXXX zomrel dňa XX. XX. XXXX a dedičské konanie bolo po ňom vedené naposledy pred Okresným súdom Zvolen, pod spisovou značkou . Podľa dedičského rozhodnutia, č. k. D 1571/85-15 zo dňa 07. 05. 1986, dedičkou

spoluvlastníckeho podielu v 1/8-ine k sporným nehnuteľnostiam sa stala jeho manželka D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, ktorej ďalšia 1/8-ina spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam pripadla z titulu vyporiadania BSM v tomto dedičskom konaní. Kúpne zmluvy boli uzatvorené dňa 29. 12. 1988, keď v tom čase uvedené dedičské rozhodnutie nebolo ešte vyznačené v evidencii nehnuteľností, ale na základe tohto dedičského rozhodnutia oprávnenou so spoluvlastníckym podielom v 1-ine v čase uzavretia kúpnych zmlúv evidenčne, evidovanom ešte na Y. S. a D. S., rod. W. v režime bezpodielového vlastníctva manželov v 1-ine bola oprávnená nakladať D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, ktorá sporné kúpne zmluvy ako predávajúca podpísala a uzavrela. Pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel v 1/8-ine v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv v evidencii nehnuteľností, zapísanom na D. W., rod. K., aj s týmto spoluvlastníckym podielom v 1/8-ine bola oprávnená v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv nakladať D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, ktorá tento spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam nadobudla dedením, a to po svojej matke D. W., rod. K., a to ako jej jediná dedička na základe uznesenia Štátneho notárstva vo Zvolene, spisovej značky D 261/52 (D/not 142/52) zo dňa 17. 06. 1952, keď D. W., rod. K. zomrela dňa XX. XX. XXXX. Ani uvedené dedičské uznesenie nebolo v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv evidenčne zaznamenané v evidencii nehnuteľností, avšak v čase uzavretia sporných kúpnych zmlúv D. S., rod. W., nar. XX. XX. XXXX bola oprávnená nakladať aj s týmto spoluvlastníckym podielom. Na základe uvedeného považoval okresný súd v tomto rozsahu námietky odporcov za nedôvodné. K uvedenému ďalej okresný súd poukázal aj na to, že zaradenie určitej veci štátnym notárstvom (teraz súdom do aktív dedičstva) nie je nezvratným dôkazom vlastníctva toho, kto vec nadobudol na základe dohody dedičov schválenej rozhodnutím štátneho notárstva ( teraz súdom), viď napr. R 14/1992. Z uvedeného potom vyplýva, že napriek tomu, že niektoré zo spoluvlastníckych podielov k sporným nehnuteľnostiam boli predmetom dedenia po niektorých z pôvodných spoluvlastníkov sporných nehnuteľností, navrhovateľ sa mohol v predmetnom súdnom konaní domáhať určenia svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na základe predchádzajúcich právnych úkonov, v tomto prípade sporných kúpnych zmlúv, ktoré okresný súd nepovažoval za neplatné.

Okresný súd sa vysporiadal i s ďalšou námietkou odporcov, ktorí tvrdili, že sporné kúpne zmluvy sú neurčité, a teda absolútne neplatné. K tejto námietke uviedol, že z textu kúpnych zmlúv, a napokon aj zo správania sa žalovaných, resp. ich právnych predchodcov po uzavretí kúpnych zmlúv nemožno v žiadnom prípade vyvodiť, žeby pôvodné predávajúce nemienili nakladať s nehnuteľnosťami ako s celkom, i keď je pravdou, že veľkosť spoluvlastníckeho podielu jednotlivých pôvodných predávajúcich v kúpnych zmluvách nie je uvedená. Nehnuteľnosti však boli ocenené pre účel tohto predaja ako celok, kúpna cena ako celok za nehnuteľnosti bola vyplatená a rozdelená podľa dohody predávajúcich v súlade so skutočnými užívacími vzťahmi tak, ako to vyplýva z textu kúpnych zmlúv. Odporcovia, ako i právni predchodcovia uvedenú kúpnu cenu, ktorá bola vyplatená za nehnuteľnosti ako celok nespochybnili, naopak, túto prijali a sami uviedli, že „kúpne zmluvy sa tvária, že ich predmetom boli nehnuteľnosti v celosti“. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že vzhľadom na takýto prejav vôle predávajúcich v kúpnych zmluvách, za použitia ustanovenia možno uzavrieť, že sporné kúpne zmluvy nezakladajú absolútnu neplatnosť z hľadiska svojej neurčitosti v tom ohľade, či predmetom prevodu boli nehnuteľnosti v celosti, alebo nie, keď z celého prejavu vôle predávajúcich z textu kúpnych zmlúv, a napokon aj celého ich správania sa po uzavretí sporných zmlúv nemožno mať pochybnosti o tom, že predmetom prevodu boli nehnuteľnosti v celosti. Nemožno podľa neho ani opomenúť účel, pre ktorý boli nehnuteľnosti pre štát vykúpené, keď účelom bolo vykúpenie nehnuteľností pre stavbu vodného diela B., keď by bolo nepochopiteľné a v rozpore s týmto účelom, keby mali byť nehnuteľnosti vykúpené len v časti, resp. nie ako celok.

Pokiaľ ide o námietku odporcu VI/ W. M., ktorý v súdnom konaní namietal, že nie je pasívne legitimovaným účastníkom konania, okresný súd uviedol, že odporca v rade VI/ W. M. je jedným z právnych zástupcov po zomrelej D. W., rod. K., ktorá je stále vedená ako podielová spoluvlastníčka k sporným nehnuteľnostiam na LV, napriek tomu, že nie je zapísaný ako spoluvlastník v katastri nehnuteľností k týmto nehnuteľnostiam, pretože tento spoluvlastnícky podiel síce bol predmetom dedenia po D. W., rod. K. podľa uznesenia Štátneho notárstva Zvolen, spisovej značky D 261/52 (D/ not 142/52) zo dňa 17. 06. 1952 a nadobudla ho D. S., rod. W., avšak nebol predmetom dedenia po D. S., rod. W., po ktorej ako jeden z právnych nástupcov prichádza i odporca VI/ W. M.. Z tohto dôvodu je odporca VI/ účastníkom konania na strane odporcov, a jeho námietka nebola dôvodná.

Na záver okresný súd uzavrel, že navrhovateľ v konaní preukázal svoj nárok na vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam odvodzujúc ho od kúpnych zmlúv zo dňa 29. 12. 1988 ako platných a účinných, preto návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania rozhodne o nich do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s odkazom na .

Napadnutým rozsudkom okresný súd zároveň vo svojom treťom výroku rozhodol o tom, že vracia navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu v sume 99, 50 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava IV a nasledujúcim výrokom uložil povinnosť odporcom I/ až VI/ spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi rozhodol podľa ust. prvá veta o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej v texte len „“), nakoľko napriek tomu, že navrhovateľ bol v zmysle z povinnosti platiť súdne poplatky oslobodený, tento súdny poplatok zaplatil. Keďže navrhovateľ bol tým, ktorý nebol povinný súdny poplatok zaplatiť a napriek tomu k zaplateniu došlo, okresný súd rozhodol o jeho vrátení. Následne vzhľadom na vyššie uvedené, teda, že navrhovateľ je od poplatkov oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel, vznikla odporcom I/ až VI/ povinnosť - podľa výsledku konania - zaplatiť tento poplatok, lebo nepreukázali, žeby boli tiež od poplatkov oslobodení. Táto povinnosť im podľa okresného súdu vznikla podľa veta prvá , ktorá im vznikla spoločne a nerozdielne, a to podľa citovaného zákona. Výška súdneho poplatku bola ustálená podľa položky I/1b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ako prílohy k .

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. , veta prvá, ) odvolanie odporcovia v celom rozsahu. Podľa nich súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a nedostatočne zistil skutkový stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V prvom rade odporcovia opätovne namietali, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným na podanie žaloby, pretože oprávnenie navrhovateľa na podanie určovacej žaloby nevyplýva z ust. § 6 ods. 2 Zákona o štátnom podniku, ani zo žiadneho iného jeho ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa riešila otázka, či Slovenský pozemkový fond je oprávnený podať žalobu v mene Slovenskej republiky na určenie vlastníckeho práva Slovenskej republiky. Zdôraznili, že v prípade štátneho podniku neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by expressis verbis a bez ďalších pochybností oprávňovalo štátny podnik na to, aby ako právnická osoba konala pred súdom za Slovenskú republiku. Obdobné ustanovenie neexistuje ani vo vzťahu k Vodohospodárskej výstavbe, štátny podnik, z čoho vyplýva, že prvostupňový súd nedostatočne preskúmal existenciu oprávnenia navrhovateľa podať žalobu o určenie vlastníckeho práva za štát.

Odporcovia ďalej namietali, že navrhovateľ nepreukázal, že skutočne hospodári so spornými nehnuteľnosťami, a teda ani nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.

Ďalšou odvolacou námietkou bola najmä okolnosť, že sporné kúpne zmluvy neobsahujú veľkosť spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov, hoci táto nebola rovnaká. Naďalej poukazovali na to, že sporné kúpne zmluvy neobsahovali veľkosť spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníčok a v kúpnej zmluve sa nikde ani neuvádza, že by boli nehnuteľnosti ocenené pre účel predaja ako celok. Ohľadne výkladu znenia obsahu sporných kúpnych zmlúv vytýkali okresnému súdu, že neaplikoval všeobecný platný právny princíp, podľa ktorého sporné formulácie zmluvy treba vykladať v neprospech toho, kto ich v zmluve použil. Okresný súd však neskúmal, či skutočne boli predmetom sporných kúpnych zmlúv celé spoluvlastnícke podiely pôvodných vlastníčok alebo nie, a navrhovateľ túto skutočnosť v konaní nijako nepreukázal.

V súvislosti s vyššie uvedeným je odvolacím dôvodom odporcov aj okolnosť, že okresný súd prisúdil navrhovateľovi viac, než samotná sporná zmluva uvádza, pretože predmetom prevodu vlastníckych práv neboli studňa a vonkajšie úpravy (prípojka elektriny a schody), ani zastavané plochy a nádvoria o výmere 211 m2, ale ani vonkajšie úpravy - schody, schody do pivnice a veranda, ako ani zastavané plochy a nádvoria o výmere 130 m2.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odporcovia navrhli, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu a návrh navrhovateľa zamietol, prípadne, aby zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Okrem vecnej nesprávnosti rozhodnutia vo veci samej odporcovia namietali i rozhodnutie, ktorým im bola uložená povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok, nakoľko nie je ich vinou, že navrhovateľ nepredložil sporné zmluvy na zápis záznamom na správu katastra, hoci v prípade iných podobných zmlúv, týkajúcich sa nehnuteľností v k. ú. W. tak urobil. Pokiaľ by navrhovateľ takto postupoval, nebolo by potrebné domáhať sa určenia vlastníckeho práva v tomto konaní, teda odporcovia nezapríčinili podanie samotnej žaloby. Navrhli preto, aby v tomto rozsahu bola priznaná náhrada trov konania odporcom proti navrhovateľovi podľa , lebo títo nedali svojím správaním príčinu na podanie návrhu na začatie konania.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcov navrhovateľ uviedol, že v konaní bolo nesporné, že navrhovateľ je štátnym podnikom, ktorého zakladateľom je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré samé v potvrdení, ktoré bolo predložené súdu potvrdilo, že navrhovateľ je podnikom, ktorý je identickým podnikom s predchádzajúcimi názvami podľa jednotlivých období vývoja. Zdôraznil, že zo sporných zmlúv jednoznačne vyplýva, že ako kupujúci vystupoval Československý štát - Vodohospodárska výstavba v Bratislave, teda štát v zastúpení navrhovateľom s cieľom nadobudnúť nehnuteľnosti uvedené v kúpnych zmluvách do vlastníctva štátu ako národného štátneho majetku s právom hospodárenia pre navrhovateľa. Aj z ust. § 5 ods. 1 Zákona o štátnom podniku je zrejmé, že podnik je právnickou osobou a teda vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Ak však predmetom konania v právnej veci štátneho podniku je určenie vlastníckeho práva, v súlade s ust. § 6 ods. 1, posledná veta, Zákona o štátnom podniku, sa za vlastníka určuje štát, nie štátny podnik.

Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem, navrhovateľ konštatoval, že preukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože by bez tohto určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bolo jeho právne postavenie neisté a bolo by ohrozené jeho vlastnícke právo a len uvedené súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (v poradí I. prvý) a v súvisiacom výroku ktorým odporcom I/ až VI/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike na účet tamojšieho súdu súdny poplatok vo výške 99,50 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (v poradí IV.), podľa , potvrdil v celom rozsahu ako vecne správny. Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi (v poradí III.), zostáva rozhodnutie prvostupňového súdu nedotknuté, nakoľko nebolo odvolaním napadnuté v zmysle , .

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa .

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd je vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnom nároku navrhovateľa. Obsah predmetného odvolania odporcov je takmer zhodný s obsahom ústnych, či písomných prednesov odporcov počas celého prvostupňového konania, a preto aj odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k ich námietkam je úplné, aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Odporcovia v odvolaní neuvádzajú žiadne nové relevantné skutočnosti, neuvádzajú, neoznačujú ani nepredkladajú ďalšie nové dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené prvostupňovým súdom, a ktoré by spochybňovali vecnú správnosť jeho rozhodnutia.

Odporcovia v odvolaní namietajú opätovne skutočnosť, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, teda, že v konaní nepreukázal, že je oprávnený konať v tejto veci za štát, v bode 2. odvolania opätovne namietali, že sporné kúpne zmluvy neobsahujú veľkosť spoluvlastníckych podielov jednotlivých spoluvlastníkov a že súd prisúdil navrhovateľovi viac, než uvádza sporná zmluva (bod 3.), keď súčasne v odôvodnení odvolania namietali, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.

So všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal, s ktorým podrobným odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a naň v celom rozsahu i odkazuje, či už pokiaľ ide o samotnú aktívnu legitimáciu navrhovateľa ( str. 7 až 9 ), prejudiciálnu otázku týkajúcu sa platnosti ( str.16 až 18 ) a účinnosti ( str. 14 až 15 ) sporných zmlúv, ako aj preukázania naliehavého právneho záujmu na podaní predmetného návrhu na určenie vlastníckeho práva ( str. 10 až 11 ).

Pokiaľ ide o námietku odporcov týkajúcu sa rozsahu nehnuteľností, ktorých vlastníkom sa stal v zmysle rozsudku okresného súdu navrhovateľ, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na listinné dôkazy, ktoré sú obsahom spisu, ak tento rozsah vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľností, Listu vlastníctva č. X ako aj znaleckého posudku č. 103/2007 zo dňa 26.06.2007 (príloha v spise Okresného súdu Zvolen č.k. pripojeného k prejednávanej veci).

Ak odporcovia spochybňujú úplnosť a správnosť skutkových zistení súdu, hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. i následné právne posúdenie, k tomu odvolací súd uvádza :

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Tak isto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd podrobne a zrozumiteľne objasnil nielen skutkový, ale i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že navrhovateľ je vlastníkom sporných nehnuteľností, v dôsledku čoho odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej, teda vo výroku o určení vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa podľa , potvrdil ako vecne správne.

Aj rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola odporcom uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok (v poradí IV.), považuje odvolací súd za vecne správny. V odôvodnení rozsudku okresný súd uvádza, že o súdnom poplatku rozhodol podľa , podľa ktorého, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Ak odporcovia poukazujú na aplikáciu ust. , uvedené bude predmetom posúdenia pri rozhodovaní okresného súdu o náhrade trov konania, ktoré rozhodnutie učiní v zmysle až po právoplatnosti vo veci samej.

Rozhodnutie o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nemá vplyv na vznik poplatkovej povinnosti.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. , podľa ktorého, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa , o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.