Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Er-116-1998.pdf
PDF · 80.81 KB
Case nature
Subarea
10Er/116/1998
Uznesenie
Okresný súd Nové Zámky vo veci exekúcie oprávneného: O.. O. J., nar.XX.X.XXXX, bytom E., D. XX, právne zastúpený: JUDr. Ján Kizivat, advokát, AK Michalovce, kpt. Nálepku 8 proti povinnému: D. A., nar. X.X.XXXX, bytom C. F. W., E. P. XX, zomr.XX.X.XXXX o zaplatenie 367,95 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e.
Súd poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ivančíkovi, Exekútorský úrad so sídlom Nové Zámky, Výpalisko 2 náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinným vykonania exekúcie znejúcej na sumu 367,95 €.
Poverením tunajšieho súdu Er 116/99-7 zo dňa 22.1.1998 bol poverený vykonaním exekúcie súdny exekútor JUDr. Jozef Ivančík, Exekútorský úrad so sídlom Nové Zámky, Výpalisko 2 ( ďalej len exekútor).
Prípisom doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.1.2013 exekútor doručil súdu podnet na zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného. V podaní vyčíslil trovy exekúcie vo výške 70,83 €.
Oprávnený na výzvu súdu uviedol, že nesúhlasí s tým, aby bol oprávnený zaviazaný k plateniu trov exekúcie, nakoľko exekútor po viac ako 10 rokoch od smrti povinného zistil, že tento zomrel a podal návrh na zastavenie exekúcie. Ďalej uviedol, že exekútor dňa 2.3.2000 vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie a od tej doby nič v exekúcii nekonal. Z toho teda dôvodí tú skutočnosť, že nie je dôvod na to, aby oprávnený platil trovy exekúcie.
Zo spisu súd zistil, že exekučné konanie začalo pred dňom 20.1.1998, kedy bol návrh na vykonanie exekúcie doručený exekútorovi. Exekučný súd poveril exekútora poverením na vykonanie exekúcie dňa 22.1.1998.
Z pripojeného spisu súdneho exekútora EX 12/1998 bolo zistené, že dňa 12.3.1998 vydal upovedomenie o začatí exekúcie, dňa 22.6.1998 a 1.7.1999 vyzval povinného na poskytnutie súčinnosti a prehlásenie o majetku. Následne dňa 2.3.2000 vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie, príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz. Následne dňa 23.4.2003 prihlásil pohľadávku do dedičského konania, nakoľko 26.3.2003 exekútorovi Sociálna poisťovňa oznámila úmrtie povinného. Dňa 15.1.2013 doručil na súd návrh na zastavenie exekúcie.
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 107 ods. 3 O.s.p. konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr.
Podľa § 203 Exekučného poriadku v znení do 1.2.2002 ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súd exekúciu zastavil, nakoľko mal preukázané zo spisu exekútora a spisu tunajšieho súdu tunajšieho súdu 16D/290/2003, že povinný zomrel dňa 12.2.2003 bez zanechania majetku, a teda neexistuje žiaden subjekt, ktorý by bol vstúpil do konania na miesto doterajšieho povinného. Teda sa jedná o taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý nie je možné v konaní pokračovať, a preto súd konanie v zmysle § 103 k 104 ods. 1 a § 107 ods. 3 O.s.p. zastavil.
Exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie ( § 200 ods. 1 Exekučného poriadku ) od povinného, ak je vykonanie exekúcie úspešné, prípadne ak k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku dobrovoľného splnenia povinným až v priebehu exekúcie. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku v znení do 1.2.2002 predstavuje výnimku zo zásady zakotvenej v ustanovení § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorej náklady za výkon exekučnej činnosti uhrádza povinný. Jeho použitie prichádza do úvahy, iba ak sú splnené zákonné predpoklady, t. j. ak exekúcia bola zastavená, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného treba zistiť, či oprávnený pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Náležitou opatrnosťou rozumieme opatrnosť spočívajúcu v tom, že oprávnený pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne v priebehu exekúcie, venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne nesplnil (napr. či vymáhaná suma už nedošla na účet v banke oprávneného, či povinný už vypratal byt, prípadne inú nehnuteľnosť alebo bol pripravený na riadne odovzdanie veci a pod.).
V danom prípade súd dospel k záveru, že exekútorovi nie je možné priznať náhradu trov exekúcie. Ak dôjde k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného, exekútorovi sa prizná náhrada trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, avšak len v tých exekúciách, ktoré boli začaté najskôr dňa 1.2.2002, čo však nie je naplnené v danom prípade. Znamená to, že oprávnenému by mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie exekútorovi jedine pri splnení predpokladov uvedených v § 203 Exekučného poriadku v znení do 1.2.2002, ktoré sú napokon podrobne rozvedené v predchádzajúcej časti odôvodnenia. Jedným z predpokladov je, či oprávnený zavinil zastavenie exekúcie, teda či pri náležitej opatrnosti mohol predvídať zastavenie exekúcie, či pred začatím exekúcie, prípadne v jej priebehu venoval patričnú pozornosť zisťovaniu, či povinný dobrovoľne svoju povinnosť nesplnil.
Súd je toho názoru, že v danom prípade oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie, keď ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať, že exekúcia bude bezúspešná z dôvodu nemajetnosti povinného, nakoľko oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predpokladať, že exekúcia bude trvať takú dlhú dobu, po
ktorú sa nepodarí vymôcť vymáhanú pohľadávku a že dňa 12.2.2003 povinný zomrie bez zanechania majetku a následne dôjde k zastaveniu exekúcie. Oprávnený žiadnym spôsobom nemohol predvídať nemajetnosť povinného, a to ani pri náležitej opatrnosti. Skôr sa snažil uvedenej situácii predísť a to tým, že krátko po tom, čo exekučný titul nadobudol vykonateľnosť, podal návrh na začatie exekúcie. Nemohol predvídať, že dňa 12.2.2003 povinný zomrie bez zanechania majetku a bude zastavená exekúcia. Ustanovenie § 203 veta prvá uvádza, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Slová „môže uložiť oprávnenému“ treba vykladať nielen ako povinnosť súdu uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, ak dôjde k jej zastaveniu, ale dáva aj možnosť súdu, aby oprávnenému takúto povinnosť neuložil. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení II. ÚS 12/05 zo dňa 13.1.2005 konštatoval, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku, na základe ktorého súd prvého stupňa nezaviazal oprávneného na náhradu nevyhnutných trov exekúcie, nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie rozhoduje jeho intenzita. Záverom súd uvádza, že exekútorovi nie je možné priznať náhradu trov exekúcie ani od povinného, pretože exekúcia nebola úspešná, resp. k jej zastaveniu nedošlo v dôsledku dobrovoľného plnenia zo strany povinného.
Obdobný názor s daným postupom vyslovil i Krajský súd v Nitre vo svojich uzneseniach 26CoE/29/2012-53 zo dňa 28.3.2012 a 15CoE/414/3011-23 zo dňa 31.1.2012. Rovnako i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Mcdo 15/2011 zo dňa 27.09.2012.
Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, ktorou je nečinnosť exekútora, ktorá bola markantná hneď od začiatku exekúcie a trvala počas celej jej doby, kedy exekútor vykonal veľmi málo úkonov smerujúcich k zisteniu majetku povinného a uspokojenia tak pohľadávky oprávneného ako i trov exekúcie (viď odôvodnenie vyššie), a teda sám do značnej miery prispel k neúspechu celej exekúcie, ako i k nevymoženiu svojich trov. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, teda k nečinnosti exekútora počas celej exekúcie, súd dospel k záveru, že nie je možné oprávneného žiadnym spôsobom zaviazať k náhrade trov exekúcie, nakoľko tento svojim konaním nezavinil zastavenie, a nemohol pri náležitej opatrnosti predpokladať, že príde k zastaveniu exekúcie, nakoľko nemohol ani len predpokladať, že exekútor vo veci minimálne 10 rokov nevykonal ani jeden úkon (obdobie od r. 2003 do 2013), a nebolo by správne, aby všetky trovy bezúspešnej exekúcie znášal oprávnený, keď hlavnou príčinou nevymoženia pohľadávky bola nečinnosť exekútora, ktorá jednoznačne vyplýva zo spisu exekútora (viď odôvodnenie vyššie). Exekútor mal vedomosť o úmrtí povinného už v roku 2003 a i napriek tejto skutočnosti podal návrh na zastavenie až v roku 2013.
Záverom súd uvádza, že exekútorovi nie je možné priznať náhradu trov exekúcie ani od povinného, pretože exekúcia nebola úspešná, resp. k jej zastaveniu nedošlo v dôsledku dobrovoľného plnenia zo strany povinného.
Záverom súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej Republiky sp. zn. II. ÚS 272/08-35 zo dňa 22.8.2008, v ktorom ústavný súd, okrem iného uviedol, že „súdny exekútor vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou postavenia podnikateľa je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk, ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, napr. trov exekúcie. Z ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.1.2002 vyplývalo, že v prípade zastavenia exekúcie mohol súd uložiť oprávnenému uhradiť trovy exekúcie, avšak výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, prípadne ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie.“
Taktiež súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 432/2008-16, kde okrem iného uviedol aj, že „...samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.“
Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku sa týka iba úhrady trov exekúcie oprávneným, teda iba nárokov súdneho exekútora voči oprávnenému. Exekučný súd však môže priznať aj nárok náhradu trov konania povinného voči oprávnenému podľa všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania. Trovy konania, ktoré má oprávnený uhradiť povinnému, nie sú v zmysle § 200 trovami exekúcie, a teda tieto súdny exekútor nemôže vymáhať v zmysle § 201 ods. 3. Ak oprávnený súdom priznané trovy konania povinnému neuhradí, musí povinný podať samostatný návrh na vykonanie exekúcie. O trovách konania účastníkov exekúcie súd preto rozhodol podľa § 251 ods.4 O.s.p. k § l46 ods. l písm. c ) O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenie cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.
Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prepočítané konverzným kurzom 1 €=30,126 Skk.