Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_17Er-977-2010.pdf
PDF · 123.89 KB
Case nature
Area
Subarea
17Er/977/2010
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech o p r á v n e n é h o: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO 35 724 803, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti p o v i n n é m u: X. R., B.. XX.XX.XXXX, Y.Á. XX, I., vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD. so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pre vymoženie sumy 188,01 EUR s príslušenstvom a trov exekúcie, o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu zastavuje.
II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 22806/10u do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 17Er/977/2010 - 43.
odôvodnenie:
Súdny exekútor požiadal dňa 17.12.2010 tunajší súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1 zákona NRSR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“), a to na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného do zápisnice dňa 06.12.2010 a exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie, pod sp. zn. II/2010-562 dňa 11.08.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.10.2010 a vykonateľnosť dňa 31.10.2010.
Exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom bola povinným uložená povinnosť zaplatiť sumu 188,01 EUR s príslušenstvom. Povinný si svoju povinnosť založenú rozhodcovským rozsudkom podľa vyjadrenia oprávneného nesplnil riadne a včas.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok), možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe - Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby Sk a poskytnutí ďalších produktov a služieb k tomuto účtu, uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinným dňa 05.01.2004 (ďalej len „Zmluva“), ktorou právny predchodca oprávneného umožnil povinnému prečerpať prostriedky na bežnom účte. Na základe nepovoleného prečerpania, ktoré existuje viac ako 10 dní je právny predchodca oprávneného oprávnený stanoviť mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
Po preštudovaní exekučného spisu má súd za to, že v tomto exekučnom konaní existuje taký dôvod pre zastavenie exekúcie, na ktorý je súd povinný prihliadať ex offo a v záujme eliminácie rizika súvisiaceho s ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. rizika nenávratného poškodenia majetkových práv povinného, musí takúto exekúciu čo najskôr v celom rozsahu zastaviť. Akékoľvek iné úkony predlžujúce vedenie exekúcie by boli s ohľadom na uvedené neúčelné a ich realizácia by len potvrdzovala oprávnenosť exekúcie, ktorá je už v tomto momente neprípustná a navyše, naďalej neoprávnene poškodzuje majetkové práva povinného.
V súvislosti so zachovaním zásady kontradiktórnosti, súd v tomto konaní nevyzval oprávneného na vyjadrenie k postupu exekučného súdu z nasledujúcich dôvodov:
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 7/2013 zo dňa 22.01.2014)
Súd má za to, že v uvedenom prípade nedošlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti ani k odňatiu oprávneného konať pred súdom, pretože proti rozhodnutiu súdu o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie, to znamená, že oprávnený má možnosť vyjadriť sa k postupu exekučného súdu vyvodeného z predložených listinných dôkazov a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v prípadnom podanom odvolaní.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinných, pričom povinní obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohli ovplyvniť ani neovplyvnili.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 30.11.2003 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2006) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Vychádzajúc zo skutočností uvedených v rozhodcovskom rozsudku je nesporné, že Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení do 30.06.2004, keďže jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Na právny vzťah sa vzťahujú aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.
Podľa § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak zákon v nasledujúcej vete neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení do 30.06.2006 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), sa na účely tohto zákona rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.
Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
V zmysle prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. 4. 2004 ust. § 879f ods. 3 a 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.
Podľa ustálenej judikatúry pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd má povinnosť natoľko, nakoľko je to možné, interpretovať zákon v svetle znenia a účelu smernice tak, aby sa dosiahol v súlade s čl. 189 Zmluvy o EHS. Aj v zmysle uvedených prechodných a záverečných ustanovení k Občianskemu zákonníku k úpravám účinným od 01.04.2004, podľa § 879f ods. 3 spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona, z čoho vyplýva, že všetky spotrebiteľské zmluvy (aj keď pôvodne išlo iba o určité typy zmlúv) sa musia posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ platného a účinného od 01.01.2008.
Zmluva, na základe ktorej bolo povinnému umožnené prečerpanie prostriedkov na bežnom účte bola uzatvorená dňa 05.01.2004 mala byť teda najneskôr do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti znovelizovaného Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004 daná do súladu s nižšie citovanými ustanoveniami.
Podľa § 52 ods. 1 až 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2007 (ďalej len ,,Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Z obsahu Zmluvy, najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy, je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní Zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd svoj právny záver o označení právneho vzťahu založeného Zmluvou ako spotrebiteľskej zmluvy vyvodzuje i z označenia dlžníka v Zmluve identifikačnými znakmi pre fyzickú osobu - nepodnikateľa. Súd má ďalej za dostatočne preukázanú skutočnosť, že dodávateľ má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov. Zo zmluvy tiež nevyplýva, že by bol predmetný úver poskytnutý povinnému za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania.
Na základe uvedeného mal súd za jednoznačne preukázané, a) že sa v predmetnej veci jedná jednoznačne o spotrebiteľský úver, nakoľko spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, t.j. zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného zákona, b) že Zmluva má jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán.
V tomto prípade vôbec nezaváži, ak si účastníci zmluvy dohodli režim Obchodného zákonníka podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, nakoľko nimi dohodnutý zmluvný vzťah musí byť v súlade s citovanými kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Aj keby sa zmluva mala posudzovať podľa Obchodného zákonníka, s veľkou pravdepodobnosťou by zmluva nerešpektovala ani zásadu v zmysle § 265 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), priznáva v § 44 ods. 2 rozhodcovskému rozsudku vydanému na území Slovenskej republiky za uvedených predpokladov účinky exekučného titulu v zmysle Exekučného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (1) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.
a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. (2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). (3) Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
V zmysle § 40 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní je takýmto nedostatkom taký rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania.
Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní predstavuje osobitný prieskumný inštitút, právomoc exekučného súdu, z titulu ktorého je exekučný súd povinný zastaviť vymáhanie nároku priznaného v rozhodcovskom konaní, ak tento vykazuje niektorú z vád vymedzených v príslušnom paragrafe, t.j. preskúmava exekučný titul tak, ako keby nenadobudol právoplatnosť. Tunajší súd zdôrazňuje, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje, ak to vyžaduje záujem ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku. Takýto postup uprednostňuje aj v prípadoch, kedy sám spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a dáva tak priestor aj exekučnému súdu, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj z ust. § 44 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie povinný preskúmať túto žiadosť, exekučný titul a návrh na vykonanie exekúcie a posúdiť, či tieto nie sú v rozpore so zákonom. V rámci tohto prieskumu exekučný súd predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí na uspokojenie oprávneného a či právo nie je prekludované.
Súd je v tomto rozsahu oprávnený a povinný skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010). Tunajší súd v tejto súvislosti ďalej poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Ústavný súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“ Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky (Rozsudok Súdneho dvora Asturcom Telecomunicaciones SL).
Podľa obsahu Zmluvy neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy sú Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.s účinné od 01.01.2003 (ďalej len „všeobecné zmluvné podmienky“), v ktorých v čl. 4.9. sa nachádza rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej „Banka a Klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave.... Rozhodnutie bude záväzné pre banku aj pre klienta,... . „Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s bankou. ....Banka je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd... .“
V zmysle uvedenej Zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok uvedená rozhodcovská doložka, je výlučnou rozhodcovskou doložkou pre spotrebiteľa a je doplnená rozväzovacou podmienkou, podľa ktorej spotrebiteľ môže do 30 dní doložku odmietnuť. V tomto prípade súd prihliadal na skutočnosť, že v prípade sporu býva v praxi žalujúcou stranou takmer vždy veriteľ, resp. dodávateľ (najmä pokiaľ ide o jej neplnenie), ktorý si pochopiteľne vyberie rozhodcovský súd (aj keď mu znenie rozhodcovskej doložky umožňuje obrátiť sa na súd všeobecný). Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za teoretickú (keďže je malá možnosť, že bude žalobcom spotrebiteľ a bude sa domáhať plnenia zo strany veriteľa, dodávateľa). Rozhodcovská doložka umožňuje výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom len v prípade, ak je žalujúca strana dodávateľ. V prípade ak spotrebiteľ neodmietol doložku v lehote 30 dní odo dňa účinnosti núti spotrebiteľa pre prípad takto vykonaného výberu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V prípade, že by bola rozhodcovská doložka platná, snaha odstrániť jej účinky má zmysel (pre spotrebiteľa) len do času uskutočnenia, resp. právoplatného skončenia rozhodcovského konania, pretože rozviazanie platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade, by na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv.
V zmysle zmluvných a obchodných podmienok si spotrebiteľ nemohol nijakým spôsobom presadiť príslušnosť inak príslušného súdu v zmysle občianskoprávnych predpisov, nakoľko v predtlačených podmienkach, t.j. v podmienkach individuálne nedojednaných, bol už dopredu určený rozhodca oprávnený rozhodnúť, resp. osoba oprávnená určiť rozhodcu a to bez toho, aby na určení tejto osoby, resp. rozhodcu mal povinný ako spotrebiteľ akýkoľvek vplyv. Pre spotrebiteľov je pritom významné i ustanovenie § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), v zmysle ktorého si spotrebitelia v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska.
Rozhodcovská doložka je jednou zo zmluvných podmienok zapracovaných do zmluvných podmienok bez toho, aby bola spotrebiteľom individuálne dojednaná a dopredu tak vylučuje voľbu súdu, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rozhodnom znení, rozhodcovská doložka uvedená zmluve, na základe, ktorej bol vydaný exekučný titul, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedené podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/109/2011-36 zo dňa 29.02.2012, v zmysle ktorého „značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci) silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).“ Ustanovenie zmluvy v uvedenom znení je v neprospech spotrebiteľa aj z dôvodu, že nie je spotrebiteľom osobitne vyjednané, ale je v rámci kontraktácie nadiktované v režime tzv. štandardnej typovej (adhéznej) zmluvy pre veľký počet spotrebiteľov, čo znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo ju úplne odmietnuť.
V stanovisku Súdneho dvora vo veci Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, bod 40 sa konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice 93/13/EHS, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska citovanej smernice kvalifikovaná ako nekalá. Takúto kvalifikáciu by teda spĺňalo už len samotné dojednanie, že príslušným súdom na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo (nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa), čo je omnoho menej závažné ohrozenie práv spotrebiteľa ako založenie príslušnosti arbitrážneho súdu.
Rozhodcovská doložka koncipovaná v takomto znení je naozaj neprijateľná a napadnuté ustanovenie absolútne neplatné, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Možnosť voľby príslušného súdu zo strany povinného - spotrebiteľa je teda prakticky nemožná a vylúčená, nakoľko pri majetkových sporoch vyplývajúcich zo zmlúv ako je zmluva o úvere je žalobcom takmer vždy len dodávateľ a je teda pochopiteľné, že ako žalobca uprednostní ním zvolený rozhodcovský súd/rozhodcu, a to aj na úkor spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Dodávateľ finančnej služby - oprávnený (oproti neznalému spotrebiteľovi - povinnému) s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený si mohol a mal byť vedomý, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nárokom, majúcim základ v neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve.
S účinnosťou od 01.01.2008 boli medzi neprijateľné podmienky zavedené aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (ods. 4 písm. r)). Doplnenie výpočtu zákonodarcom je reakciou na nesprávnu aplikačnú prax s cieľom dosiahnuť jej zjednotenie so smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“). V zmysle eurokonformného výkladu teda de facto nejde o nové ustanovenie, ale o zákonný výklad už existujúceho všeobecného ustanovenia.
Podľa článku 6 odseku 1. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. a) smernice, na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v článku 3.
Podľa článku 3 odseku 1. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 odseku 3. smernice, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.
V zmysle prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienkou, ktorá sa môže považovať za nekalú, je podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v zmluve vychádzal súd z teleologického výkladu, teda vychádzal z účelu právnej normy s prihliadaním na spoločenské podmienky jej aplikácie. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v Slovenskej republike, ako v členskom štáte Európskej únie, minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti eurokonformného výkladu, kedy je vnútroštátny súd povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou.
Súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože dojednanie je v rozpore s ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13EHS z 05.04.1993 a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.
Dodávateľ finančnej služby s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený by mal počítať s tým, že nárokom majúcim svoj základ v nekalej podmienke a jej použití súd nemôže poskytnúť právnu ochranu.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v Zmluve je v priamom rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 22.08.2003) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci zmluvy v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 1.1.2008 v zmysle §53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 v spojení s § 879f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 s poukazom na uvedenú smernicu absolútne neplatná. Súd prihliadal na to, že na predmetnú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku a dodávateľ nezosúladil ustanovenia Zmluvy s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004.
Rozhodcovský rozsudok bol v zmysle § 40 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka. Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a takýto rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej z nižšie citovaného § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Exekučný súd má teda právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Takýto právny názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať prípustnosť exekúcie (teda nielen pred vydaním poverenia) plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V súlade s vyššie uvedeným a z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje.
V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelom odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem (navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť, že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru, že sú naplnené základné predpoklady nutné pre povolenie odkladu exekúcie a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.
V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).