Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-79-2014.pdf
PDF · 101.63 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/79/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa : Pohotovosť, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/292/2012-69 zo dňa 13.11.2013, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku, v ktorom návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II) a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania (výrok III).
Ďalšieho výroku (výrok I) sa n e d o t ý k a .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 1.117,45 Eur a nemajetkovej ujmy v sume 223,49 Eur ( výrok I. ) titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Vytýkaný nesprávny postup exekučného súdu mal spočívať : a/ v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. V tejto súvislosti navrhovateľ argumentoval v návrhu, že exekučný súd v exekučnej veci vedenej pod č. spisovej značky súdneho exekútora EX2668/2010 proti dlžníkovi T. B., nar. XX.X.XXXX rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.3.2012 ( konanie začalo dňa 16.3.2010 ) rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, k označenému rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, keď súd bol v omeškaní viac ako 736 dní. Navyše zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia exekučný súd porušil zásadu právnej istoty, nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu ako rovnocenný exekučný titul, porušil prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Podľa navrhovateľa nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Ním tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu zavdal príčinu konkrétneho následku prejavujúceho sa vo vzniku majetkovej škody predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založené zmluvou o úvere, nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatňuje za : vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
zamedzenie vymoženia pohľadávky cestou exekúcie, - náhradu nemajetkovej ujmy ( ako primeranej satisfakcie) vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom ( hodnota majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou ).
Vykonaným dokazovaním, najmä vychádzajúc z obsahu spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er 1611/2010 okresný súd vzal za preukázané, že v exekúcii vedenej vo veci oprávneného navrhovateľa proti povinnému - T. B. na vymoženie pohľadávky vo výške 222,- Eur súd uznesením zo dňa 15.3.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31.3.2010 doručenú súdu 26.4.2010 zamietol. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava zo dňa 27.11.2009 sp. zn. SR 18520/09, právoplatný dňa 8.2.2010 a vykonateľný 11.2.2010. Exekučný súd konštatoval výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodnú aplikovať § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Pristúpil k ex offo prieskumu exekučného titulu prioritne z hľadiska jeho súladu so zákonom a konštatoval, že v rozhodcovskom konaní normy spotrebiteľského práva v rozsudku neboli absolútne zohľadnené, hoci sú kogentné a nemožno ich zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenie exekútorovi nadobudlo právoplatnosť a následne Okresný súd Žilina samostatným uznesením 18Er 1611/2010- 37, EX 2668/2010 zo dňa 18.4.2012 exekučné konanie na vymoženie pohľadávky zastavil, svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.
Po právnej stránke okresný súd vec posúdil z pohľadu ustanovení § 3 ods. 1, písm. a/, d/ a ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 os. 1, § 9 ods. 1, 2 a Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím v účinnom znení do 31.12.2012.
Vykonaným dokazovaním okresný súd konštatoval, že k nesprávnemu postupu v dotknutom exekučnom konaní nedošlo. Prioritne zvýraznil povinnosť exekučného súdu z úradnej moci ( poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira ) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky ( a to aj bez návrhu ) obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný ( bod 59 ). Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva úprava procesnej lehoty 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2, písm. c/, t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d/ t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zák. č. 144/2010 Z.z., a to s účinnosťou od 1.6.2010. V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá ( uvedené platilo aj pred 1.6.2010 ). Tento názor súdu opiera aj o dôvodovú správu k zák. č. 102/2011 Z.z., kde podľa čl. II. bod 2 rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2, písm. d/ Exekučného poriadku. Exekučný súd v štádiu exekučného konania je zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 3Mcdo 11/2010 ). Ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní zahŕňa v sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení. V konkrétnej exekučnej veci exekučný súd v uznesení 18Er 1611/2010-27 ( EX 2668/2010) zo dňa 15.3.2011 konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi a
normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Súd poznamenal, že navrhovateľ nepodal ani riadny opravný prostriedok ( uznesenie nadobudlo právoplatnosť ) a nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo predmetné rozhodnutie zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, a ktorým by bol súd viazaný tak, ako to predpokladá ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2012. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vznesenú námietku premlčania odporcom v konaní okresný súd neskúmal, keďže v súdenom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.
Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania ( podľa § 109 ods. 1, písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p. ) do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti. V tejto súvislosti konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonnej sudkyne už právoplatne rozhodol uznesením 7 NcC/103/2003-22 zo dňa 13.2.2013, uvedené uznesenie právny zástupca navrhovateľa prevzal 25.9.2013. Sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Nie je daná možnosť prerušenia konania ani z pohľadu § 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p., súd zdôraznil fakultatívny charakter tohto inštitútu, ako i nevyhnutnosť zohľadniť z pohľadu jeho aplikácie hľadisko hospodárnosti súdneho konania. Napokon otázka zákonného sudcu bola vyriešená právoplatným rozhodnutím.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi - procesne neúspešnému účastníkovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú.
Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Odvolateľ zvýraznil, že v súdenej veci bol porušený inštitút zákonného sudcu, on už v návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, lebo podľa názoru odvolateľa, rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Odvolateľ vytýkal ďalej súdu, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, za takejto procesnej situácie došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu pritom spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich, preto sa konajúci súd musí vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu, že exekučný súd konal priebežne a bez zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva, práve naopak, prieťahy sú z vykonaného dokazovania zrejmé. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, navyše ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej.
Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) po zistení, že odvolanie podal účastník ( § 201 prvá veta O.s.p. ) v zákonom stanovenej lehote ( § 204 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu vo výroku zamietnutia návrhu v celom rozsahu a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. pre vecnú správnosť. Nedotýkal sa výroku rozsudku ( výrok I. ), ktorý odvolaním napadnutý nebol.
Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.
Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k podstatným odvolacím argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.
Podľa ustálenej súdnej praxe pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.
Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať.
Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 13.11.2013. Navrhovateľ ( jeho právneho zástupca ) predvolanie na tento termín pojednávania prevzal 25.9.2013. Z toho je zrejmé, že navrhovateľovi súd poskytol dostatočný časový i procesný priestor na to, aby zaujal vecné stanovisko k riešenej problematike o to viac, keď navrhovateľ disponoval aj s písomným vyjadrením odporcu k návrhu. Uvedené vyjadrenie prevzal právny zástupca navrhovateľa 25.9.2013.
Neobstojí preto ani odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu doručenie písomného vyjadrenia odporcu k návrhu spolu s rozsudkom, takáto skutočnosť z obsahu preskúmavaného spisu nevyplýva.
Okresnému súdu navrhovateľ doručil až dňa 12.11.2013 ( deň pred pojednávaním ) o 14.26 hod. mail obsahujúci „návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia a porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ .
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia pojednávania ako nie dôležitého ( § 119 ods. 1 O.s.p. ), ako to korešponduje aj ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. ( v spojení s § 119 O.s.p. ) umožňuje konajúcemu súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom ( viď. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/1993 ) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ust. § 119 ods. 2, písm. c/ O.s.p. predvída riešenie procesnej situácie ( nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia ) oznámením účastníkovi ( na jeho elektronickú adresu ) ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Využitie tohto inštitútu sa však v dôsledku postupu navrhovateľa, ktorý o odročenie požiadal v posledný deň v poobedňajších hodinách pred určeným termínom pojednávania sa stalo bezpredmetným a takýto postup súdu nie je vadou ( § 212 ods. 3 O.s.p. ), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, nakoľko nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.
Neobstojí odvolacia argumentácia odvolateľa namietajúca nestrannosť súdu a nestrannosť sudcu. Ide o odvolací argument zavádzajúci. Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov Okresného súdu Žilina riešil Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený uznesením č.k. 7NcC/103/2013-22 zo dňa 13.2.2013 tak, že JUDr. Annu Majerikovú ( viedla konanie a vydala i meritórne rozhodnutie ) z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania vo veci a napokon sám navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu zo dňa 11.10.2012 (č.l. 7,8 spisu) oznámil podaním zo dňa 26.10.2012 (na č.l. 12 spisu), že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal. Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné ani ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať vylúčenie zákonnej sudkyne, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Odvolací súd poukazuje zároveň aj na závery aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR ( napr. sp.zn. I.ÚS 88/2013 ) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch ( t.j. pri namietaní rozhodnutia krajských súdov o nevylúčení sudcov okresných súdov v druhovo rovnakých veciach vedených proti identickému odporcovi).
Okresný súd disponoval i dostatočným spisovým materiálom preukazujúcim skutkový stav veci, z čoho i vychádzal, napokon navrhovateľ priamo v návrhu vo veci samej konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, v posudzovanej veci s ním označených dôkazov súd prvého stupňa i vychádzal, keď si zadovážil súvisiaci exekučný spis, oboznámil sa s jeho obsahom a skutkové závery súdu prvého stupňa ku ktorým sa v rámci dôkazného konania dopracoval, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v dotknutom exekučnom spise. Okresný súd v dôvodoch rozhodnutia dáva účastníkom konania relevantné odpovede pre skutkovo i právne významné otázky z ktorých vychádzal, ako i na to ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Okresný súd vychádzal z rozhodovacej praxe nielen národných súdov ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva, ako i Ústavného súdu SR v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany práv spotrebiteľov a to najmä zo záverov konštatujúce povinnosť exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť zákonom vyžadovanú ochranu spotrebiteľovi.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ nesplnil prioritnú zákonnú podmienku - nepreukázal tvrdenie o existencii nesprávneho úradného postupu orgánom štátu. Samotný odvolateľ v súvislosti s touto vecnou otázkou uviedol v odvolaní jedine, že sa súd dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, v odvolaní nekonkretizoval, ktoré konkrétne omyly vecného charakteru namieta, ktoré ním namietané lehoty pri vydaní rozhodnutia súdom prvého stupňa boli nesprávne vyhodnotené. Odvolací súd v sporovom konaní ( ako je to aj v posudzovanej veci ) je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania, preto nemôže podrobiť odvolaciemu prieskumu rozsudok súdu prvého stupňa nad rámec odvolacích argumentácií odvolateľa.
V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie okresného súdu má oporu v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.
V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom konaní. Z týchto dôvodov krajský súd postupujúc podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142 ods. l O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné nie je.