Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)Uznesenie_21CoE-73-2014.pdf
PDF · 82.82 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoE/73/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Česká republika s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha, Česká republika, IČ: 25 117 483, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, B. K. I., o vymoženie 4.980,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10Er/1928/2012-16 zo dňa 18.11.2013 jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského nálezu českého rozhodcu s odôvodnením, že právomoc rozhodcu bola založená neplatnou rozhodcovskou doložkou z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovská doložka totiž núti spotrebiteľa (povinného) podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a znemožňuje jeho voľbu dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa podrobiť sa konaniu nielen vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500km), ale dokonca v cudzine pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere nemal spotrebiteľ žiadnu účasť a ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Poukázal taktiež na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky
Oprávnený v odvolaní navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Odvolací súd rozhodoval už viaceré veci oprávneného a jeho odvolacie námietky sú v zásade rovnaké a rovnako reaguje aj na závery odvolacieho súdu týkajúce sa prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Odvolací súd bez akýchkoľvek pochybnosti považuje za exekučné tituly aj rozhodcovské (arbitrážne) rozhodnutia (nálezy) vrátane tých, ktoré boli vydané cudzozemskými rozhodcovskými súdmi (,,Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne,, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok“, § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní; ďalej len ,,Zákon o rozhodcovskom konaní“ príp. ,,ZRK“).
Ako už bolo spomenuté, odvolací súd podrobil súdnej kontrole predovšetkým rozhodcovskú doložku. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že exekúcia sa má vykonať podľa exekučných procesných predpisov Slovenskej republiky. Tým je predovšetkým Exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 Z.z.v znení neskorších právnych predpisov; ďalej len ,,EP“). Dôležitou normou je aj Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý tzv. nepriamou novelizáciou Exekučného poriadku explicitne upravil aj prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní (§ 45).
Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (ďalej aj ,,ZRK) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(ods.2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.
Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:
Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr. § 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší. Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods. 1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou používa pojem „zastavenie“, nemožno ho vykladať len v jeho procesnom význame, teda ako postup súdu pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a „exekúcie“ (porov. napr. § 38 ods. 3 a § 40 ods. 2 proti § 57 Ex. Por.), keď v prvom prípade ide o zastavenie z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej neprípustnosti (zákazu) exekúcie.
Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia - vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.
Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].
Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu) boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie).
Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť záväzok štátu.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.
Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože podľa § 53 ods. 4 OZ je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.
Rozhodcovská doložka, ako vyplýva z bodu 8 písm. e) „Obchodních podmínek smlouvy o spotřebitelském úvěru“, vyžaduje riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (31.07.2008) za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vrátane osvojenia si dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Ani odvolací súd nie je presvedčený, že by sa mal vykonať predložený rozhodcovský rozsudok. Práva oprávneného nie sú týmto rozhodnutím v súvislosti s prelomením zásady res iudicatae nijako dotknuté.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.