Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6C-148-2012.pdf
PDF · 112.79 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
RA-6C/148/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Revúca, samosudcom JUDr. Ľubomírom Šablom, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a v celom rozsahu.
Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 175 eur titulom náhrady škody a sumy 110,64 eura titulom nemajetkovej ujmy spôsobených nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Revúca ako exekučného súdu pri výkone verejnej moci a na náhradu trov konania. Nároky odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku voči povinnému: H. R., B.. XX.XX.XXXX, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 595/2004. Súdny exekútor predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom tunajšiemu súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Žalobca spísal dňa 18.11.2010 a podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora, pričom očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora exekučnému súdu v zmysle § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006. Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (súd nemá inú legálnu možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie) nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, čím došlo k zbytočným prieťahom v exekučnom konaní. Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobnej škody, po doručení uznesenia súdu zo dňa 21.01.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Postup exekučného súdu hodnotí žalobca ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006. Ďalej žalobca uviedol, že pred podaním tejto
žaloby požiadal žalovanú písomnou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná však na ňu do podania žaloby pozitívne nereagovala. Napokon žalobca v žalobe opísal kritériá, z ktorých vychádzal pri určení výšky náhrady škody a nemajetkovej ujmy.
Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedla, že samotná žaloba má nedostatky, napr. chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podaní na súd, dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, ktoré majú význam pre posúdenie veci. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že by žalobca mal znášať dôkazné bremeno sám. Pokiaľ ide o uvádzané prieťahy v konaní, žalobca neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v exekučnom konaní predsedovi súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Činnosť charakteru podávania žiadostí o informáciu o stave konania nie je možné považovať za aktívny postoj žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov. Preto žalovaná tvrdila nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu, v tomto prípade exekučného súdu v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 23.04.2012, pričom žaloba bola súdu doručená už dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím zákonnej 6 - mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Jedná sa preto podľa názoru žalovanej o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bolo doručených niekoľko desiatok tisíc takýchto žiadostí žalobcu. Vcelku žalobca neposkytol žalovanej napriek jej výzve žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, preto nepovažovala žalovaná nárok za predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. (nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi), resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov v rámci predbežného prerokovania nároku uspokojený zo strany žalovanej nebol. Ďalej žalovaná poukázala na to, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu - zbytočným prieťahom v exekučnom konaní nedošlo, pretože zo znenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 vyplýva, že súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený a trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie, preto je pri rozhodovaní exekučného súdu o zmene súdneho exekútora potrebná aj súčinnosť pôvodného súdneho exekútora ohľadne predloženia jeho exekučného spisu a vyčíslenia jeho trov, ktorá v prípade, ak nebola poskytnutá v plnej miere a včas, spôsobila to, že exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30
- dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného podľa názoru žalovanej v prípade, ak žalobca mal podozrenie ohľadne zbytočných prieťahov pri rozhodovaní exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nič mu nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy - podať predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 62 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Nevyužitím účinného prostriedku nápravy žalobca zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku. Žalovaná taktiež poukázala na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, v zmysle ktorého pojem „zbytočné prieťahy“ nemožno vykladať a aplikovať automaticky len s ohľadom na lehoty stanovené v zákone, ale na konkrétne okolnosti prípadu. Preto podľa názoru žalovanej vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému súdnemu exekútorovi, vyjadrenie pôvodného súdneho exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Napokon podľa žalovanej je s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi, teda v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie,
s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. K vyčíslenej škode a k nemajetkovej ujme zo strany žalobcu vyjadrila žalovaná názor, že uplatnená suma titulom náhrady škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom zjavne nejde o skutočnú škodu a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej právnej úvahy. Záverom žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a na charakter jeho obchodnej činnosti. Žalovaná preto považuje žalobu za nedôvodnú z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na záver vyjadrenia si žalovaná taktiež uplatnila právo na náhradu trov konania.
Keďže sa jedná v zmysle § 29 ods. 6 a § 200ea Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „OSP“) o drobný spor, súd v zmysle § 115a ods. 2 a § 122 ods. 2 OSP vo veci nenariadil súdne pojednávanie a verejne vyhlásil rozsudok v zmysle § 156 ods. 3 OSP.
Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie v zmysle § 122 ods. 1 OSP obsahom spisu, a to najmä žalobou, písomným vyjadrením žalovanej k žalobe a exekučným spisom tunajšieho súdu sp. zn. 3Er/1764/2008 (pôvodne vedeným pod sp. zn. 3Er/136/2004).
Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav:
Dňa 08.04.2004 sa začalo pred súdnym exekútorom Ing. Bc. Karolom Mihalom exekučné konanie na návrh oprávneného (v tomto konaní žalobcu) proti povinnému H. R.W., B.. XX.XX.XXXX o vymoženie 224,06 eura (6.750 Sk) s prísl. Dňa 19.04.2004 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod jeho sp. zn. EX 595/2004, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul - - notárska zápisnica. Tunajší súd ako súd exekučný dňa 01.06.2004 poveril menovaného súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Dňa 22.11.2010 bol tunajšiemu súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Súd vyzval dňa 27.12.2010 súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala na vyčíslenie jeho trov a predloženie jeho exekútorského spisu. Po vyčíslení trov a predložení exekútorského spisu súdneho exekútora exekučnému súdu dňa 12.01.2011 exekučný súd uznesením zo dňa 03.03.2011 predmetnú exekúciu zastavil v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v platnom znení a rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala. V odôvodnení predmetného uznesenia exekučný súd uviedol, že v priebehu konania zistil, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa vedie exekúcia, nie je vykonateľná, a preto exekúciu z úradnej moci zastavil. Vzhľadom na uvedené je neúčelné rozhodovať o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pretože také rozhodnutie by bolo nadbytočné a zastavenie exekúcie z úradnej moci má pred ním prednosť. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 30.12.2011 napadnuté uznesenie prvostupňového exekučného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil a vo výroku o náhrade trov exekúcie zmenil. Exekučný spis bol prvostupňovému exekučnému súdu vrátený dňa 08.02.2012. Predmetné uznesenie odvolacieho súd v celosti a uznesenie prvostupňového exekučného súdu vo výroku o zastavené exekúcie nadobudli právoplatnosť dňa 15.03.2012. Najskôr dňa 24.03.2012 podal žalobca na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako na orgán konajúci v mene žalovanej písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Dňa 27.09.2012 podal žalobca na tunajší súd žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 36 ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.08.2005 (ďalej len „EP“) exekučné konanie sa začína na návrh. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).
Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.09.2005 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Podľa § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.12.2006 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Podľa § 44 ods. 6 EP, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený,
a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanou právnou úpravou sa súd riadil nasledovnými úvahami pri hodnotení dôkazov a dospel k nasledovným právnym záverom:
V prvom rade súd konštatuje, že považoval medzi účastníkmi za nesporné, že najskôr dňa 23.04.2012 žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako na príslušný orgán, ktorý koná v mene štátu písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, nakoľko toto tvrdenie uviedla žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe a žalobca na výzvu súdu, aby preukázal dátum podania tejto žiadosti toto tvrdenie nepoprel, nenapadol a odkázal na spis žalovaného, preto si súd toto skutkové zistenie osvojil na základe zhodného tvrdenia účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 3 OSP. Nakoľko žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola síce na súd podaná už 27.09.2012, teda pred uplynutím 6 - mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, avšak nárok nebol doteraz zo strany žalovanej uspokojený ani sčasti a z jej písomného vyjadrenia k žalobe vyplýva, že tento nárok ani nemienila uspokojiť, nakoľko podľa nej k zbytočným prieťahom v konaní nedošlo, súd má za to, že predčasné podanie žaloby nebráni súdu zaoberať sa ďalšími zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ak medzičasom zákonom stanovená lehota 6 - mesiacov márne uplynula a zo stanoviska žalovanej nepochybne vyplýva, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nemienila ani sčasti vyhovieť. Striktné trvanie na dodržaní 6 - mesačnej lehoty za takýchto okolností prípadu by bolo zbytočným prísnym formalizmom, ktorý by obchádzal zmysel a účel ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorým je predchádzanie súdnym sporom v prípade, ak štát uspokojí nárok poškodeného v danej lehote. Na tom nič nemení ani nespolupráca žalobcu pri predbežnom prerokovaní nároku, pretože opäť z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že aj v prípade poskytnutia súčinnosti a oznámenia požadovaných informácií by postoj žalovanej zostal nezmenený vzhľadom na jej vyššie prezentovaný právny názor.
V druhom rade má súd za to, že žaloba bola dostatočne špecifikovaná v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 OSP. Je pravdou, že na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno ohľadne troch predpokladov priznania nároku na náhradu škody, avšak stačí ako na dôkaz poukázať na exekučný spis tunajšieho súdu, pretože skutočnosti v ňom uvedené sú súdu známe z jeho činnosti, a preto ich v zmysle § 121 OSP netreba dokazovať.
V treťom rade sa súd zaoberal samotnou otázkou splnenia zákonných predpokladov vzniku nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Týmito sú:
1. nesprávny úradný postup, 2. vznik škody (nemajetkovej ujmy), 3. príčinná súvislosť medzi 1. a 2.
Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, teda nepreukázanie čo aj len jedného z nich má za následok nepreukázanie vzniku zodpovednosti za škodu, či nemajetkovú ujmu.
Keďže zodpovednosti za škodu za nemôže štát ako škodca zbaviť, v prípade naplnenia týchto troch predpokladov nemá význam uvažovať o jeho zavinení a skúmať jeho naplnenie.
Súd má za to, že nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný postup zo strany exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného (v tomto konaní žalobcu) na zmenu súdneho exekútora z nasledovných dôvodov:
Aplikácia ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, resp. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006 na rozhodovanie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora neprichádza v tomto prípade do úvahy, pretože exekučné konanie sa v zmysle § 36 ods. 1 a 2 EP začalo dňa 19.04.2004 a v zmysle prechodných ustanovení § 238 a 240 Exekučného poriadku sa exekučné konania začaté pred 01.09.2005, resp. 01.12.2006 dokončia podľa doterajších právnych predpisov až na výnimky ustanovené v ich ďalších odsekoch, medzi ktoré nie je zaradené ustanovenie § 44 Exekučného poriadku upravujúce proces rozhodovania o zmene exekútora. Zo znenia ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 jednoznačne vyplýva, že v
tom čase lehota 30 dní na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora stanovená ešte nebola. Taktiež lehota na rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie podľa § 57 EP, ak na to tento vzhliadne dôvody, nie je zákonom stanovená. Nemožno teda vzhliadnuť nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie úkonu alebo vydanie rozhodnutia, nakoľko táto v tomto prípade nie je stanovená.
Pokiaľ ide o žalobcom namietané zbytočné prieťahy v exekučnom konaní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora exekučnému súdu do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora (v skutočnosti do rozhodnutia o zastavení exekúcie), k tomu súd uvádza:
Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri posudzovaní, či došlo k porušeniu práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je potrebné s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu skúmať tri základné kritériá: zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup súdu (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 41/02).
V súlade s ust. § 44 ods. 6 EP je exekučný súd povinný v zásade skúmať návrh oprávneného na zmenu exekútora z hľadiska jeho opodstatnenosti, zisťovať stanovisko pôvodného povereného súdneho exekútora k návrhu oprávneného a vyzvať súdneho exekútora na vyčíslenie jeho trov a predloženie exekučného spisu. V tomto prípade však súd nemal za preukázané tvrdenie žalobcu, že dňa 03.03.2011 exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Daného dňa rozhodol o zastavení exekúcie a o náhrade jej trov. Exekučný súd je oprávnený a povinný v každom štádiu exekučného konania skúmať, či sú splnené podmienky na vykonanie exekúcie. Keďže exekučný súd vzhliadol dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) EP a v súvislosti s tým mohol v rámci hospodárnosti konania v tom istom rozhodnutí o zastavení exekúcie rozhodnúť aj o trovách exekúcie, čo aj urobil (povinnosť rozhodnúť aj o trovách exekúcie v rozhodnutí o zastavení exekúcie bola zakotvená v ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku až od 01.09.2005), bolo potrebné na tento účel pred rozhodnutím vyzvať povereného súdneho exekútora a povinného na vyčíslenie ich trov a na predloženie exekučného spisu súdneho exekútora za účelom ich preukázania. Rozhodovanie o zastavení exekúcie má z hľadiska zásady hospodárnosti konania prednosť pred rozhodovaním o zmene exekútora, nakoľko rozhodovanie o zmene exekútora v čase, keď exekučný súd vzhliadne dôvod na zastavenie exekúcie, by v konečnom dôsledku viedlo len k bezdôvodnému časovému predlžovaniu konania a prípadnému zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie o trovy nového súdneho exekútora, ak by bolo takému návrhu oprávneného vyhovené. Ak exekučný súd zastaví exekúciu bez návrhu, nemožno určiť moment, od ktorého by mali vznikať. Od návrhu na zmenu exekútora nemožno určovať prieťahy na vydanie rozhodnutia o zastavení exekúcie, nakoľko s týmto procesom konania a rozhodovania takýto návrh nesúvisí. Navyše vzhľadom na to, že návrh na zmenu exekútora bol na exekučný súd podaný dňa 22.11.2010, dňa 27.12.2010 súd vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie jeho trov a predloženie jeho exekučného spisu, stalo sa tak 12.01.2011 a dňa 21.01.2011 exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie (exekučný súd teda súvisle vo veci konal v snahe zadovážiť si podklady na kvalifikované rozhodnutie, následne uznesením v krátkom časovom období zastavil exekúciu a rozhodol o náhrade jej trov, toto uznesenie bolo na odvolanie oprávneného vo výroku o zastavení exekúcie potvrdené, teda vo veci boli súvisle vykonávané úkony) súd konštatuje, že dĺžka exekučného konania od doručenia návrhu oprávneného (žalobcu) na zmenu exekútora do zastavenia exekúcie absolútne nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navyše ako žalovaná správne uviedla vo svojom písomnom vyjadrení, keďže pôvodný súdny exekútor je poverený vykonávaním exekúcie (exekučnej činnosti) až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora (návrh na zmenu súdneho exekútora nemá totiž odkladný účinok), škoda žalobcu nemôže v žiadnom prípade vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní v súvislosti s rozhodovaním o zmene exekútora, ale príčinou vzniku škody môže byť nanajvyš nesprávny úradný postup pôvodne povereného súdneho exekútora spočívajúci v zbytočných prieťahoch pri vykonávaní exekučnej činnosti z poverenia súdu (a teda v konečnom dôsledku pri vymáhaní pohľadávky oprávneného).
Vzhľadom k tomu, že súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v nevykonaní úkonu alebo nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote ani v existencii zbytočných prieťahov v konaní a porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako aj jeden z
predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nemá právny význam zaoberať sa ďalšími predpokladmi ich vzniku, ako ani ich výškou. Pre úplnosť súd uvádza, že rozhodnutie, ktorým bola exekúcia zastavená, vydal exekučný súd v rámci právomoci zverenej mu ust. §§ 57 a 58 EP, v danom prípade nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť takého rozhodnutia a teda ani z tohto dôvodu nemožno požadovať náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
Na záver súd podotýka, že ohľadne žalobcom tvrdených prieťahov v exekučnom konaní žalobca v pozícii oprávneného nepodal sťažnosť na prieťahy v exekučnom konaní, ani sťažnosť na Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Nevyužitie vyššie uvedených právnych prostriedkov žalobcom, ktorých účelom je dosiahnutie nápravy, aby do budúcna nevznikali prípadné zbytočné prieťahy v súdnom a teda aj exekučnom konaní v prípade pozitívnej odpovede na tieto právne prostriedky, ako aj skutočnosť, že žalobca síce podal u žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, avšak neposkytol jej žiadnu súčinnosť ňou vyžadovanú na jeho prerokovanie, a ani nepočkal na uplynutie 6 - mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, nesvedčia o úprimnej snahe žalobcu v pozícii oprávneného dosiahnuť prerokovanie veci v exekučnom konaní bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote.
Podľa § 151 ods. 1 veta prvá OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O náhrade trov konania na návrh žalovanej súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, nakoľko žalovaná mala vo veci plný úspech, keďže žalobu súd zamietol v celom rozsahu. Avšak keďže úspešnej žalovanej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej ich náhradu nepriznal.
Vzhľadom na uvedené a v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia tohto rozsudku cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p. - musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.