Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-201-2014.pdf
PDF · 101.18 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/201/2014
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného usadeným euroadvokátom JUDr. Petrom Pečeným, so sídlom A.. X. P. X, XXX XX M. proti povinnej T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, XXX XX A., na vymoženie pohľadávky vo výške 212,22 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. LLM MBA Jozefom Burim, Exekútorský úrad Levice, so sídlom Ku Bratke 3, 934 05 Levice pod sp.zn. EX 4533/10, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Er/475/2010-15 zo dňa 7. októbra 2013 takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Er/475/2010-15 zo dňa 7. októbra 2013 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. A 4862/2009, ktorý vydal dňa 02.12.2009 rozhodca JUDr. Radim Kuchta, a to na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.04.2007 (ďalej len „Zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú úverové podmienky. Tieto obsahujú v Hlave 14. § 18 rozhodcovskú doložku, na základe ktorej sa majú všetky majetkové spory z úverovej zmluvy alebo s ňou súvisiace spory rozhodovať v rozhodcovskom konaní jediným rozhodcom, ktorého určí JUDr. Radim Kuchta zo zoznamu rozhodcov, ktorý vedie. Ďalej obsahuje rozhodcovská doložka aj ustanovenie, že pokiaľ nebude môcť JUDr. Radim Kuchta rozhodcu určiť, určí ho žalobca. Okresný súd poukázal na nejednotný výklad ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia, na základe čoho bolo súdnemu exekútorovi vydané poverenie na vykonanie exekúcie. K preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“). Vzťah vyplývajúci zo zmluvy medzi oprávneným a povinnou okresný súd vyhodnotil ako spotrebiteľský vzťah podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase podpísania zmluvy. S ohľadom na túto skutočnosť poukázal na ust. čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, z obsahu ktorého vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo a pri rozhodovaní sú sudcovia viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy, teda Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Súd pri posudzovaní podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy aplikoval aj ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len Smernica), konkrétne čl. 6 ods. 1, ktorý stanovil podmienky, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa. Tiež poukázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach Océano Grupo Editorial C-240/98 až C-244/98 a Cofidis C-473/00, v
zmysle ktorých Smernica zaisťuje spotrebiteľom ochranu, v rámci ktorej je vnútroštátny súd povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky aj v prípade ak sa spotrebiteľ zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Uviedol, že Smernica je priamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície so slovenského právneho poriadku, preto je exekučný súd povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, nemôže byť zo strany súdu považovaná za individuálne dojednanú, pretože núti spotrebiteľa použiť na riešenie sporov iba rozhodcovský súd. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. S ohľadom na tieto skutočnosti okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 Exekučného poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože súdny si trovy exekúcie neuplatnil.
Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. V odôvodnení uviedol, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil a jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Namietal aj postup okresného súdu, ktorý zamietol žiadosť súdneho exekútora bez toho, aby skúmal konkrétne podmienky, za akých bola zmluva uzatvorená. Upozornil na to, že z obsahu Zmluvy vyplýva, že povinná vystupuje, ako podnikateľ fyzická osoba, preto Zmluvu nemožno označiť za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl. OZ. Zdôraznil, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje zákonné medze a poukázal pri tom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2010 zo dňa 26. 10. 2010, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy. Uviedol, že povinná dobrovoľne uzatvorila s oprávneným zmluvu o úvere, pričom k jej návrhu nemala žiadne pripomienky. Tiež uviedol, že pri podpise zmluvy nebol na ňu vyvíjaný nátlak a pri tomto type zmluvy sa dá ťažko predpokladať, že by bola povinná k jej uzavretiu prinútená časovou alebo finančnou tiesňou ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia. Ďalej vyjadril nesúhlas s tvrdením okresného súdu, že povinná sa musela podriadiť rozhodovacej činnosti rozhodcu. Podľa vyjadrení oprávneného bola povinná po podaní žaloby vyzvaná k súčinnosti, na ktorú však nijako nereagovala, jej práva preto neboli nijak ukrátené. Okrem toho mala povinná k dispozícii niekoľko inštitútov, ktorými mohla dosiahnuť nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania, ale ani jeden z nich povinná nevyužila. Za nejednoznačnú a mätúcu oprávnený označil aj slovenskú verziu ustanovenia v prílohe Smernice v bode 1 písm. q), pretože slovenský preklad predmetného ustanovenia nevyjadruje rovnaký význam ako originálne znenie. Význam a zmysel uvedenej smernice v originálnom znení smeruje k tomu, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní uplatňovať hmotnoprávne predpisy. V Slovenskej republike rozhodcovské konanie upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, a preto rozhodcovskú doložku nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Okresný súd svojim rozhodnutím úplne popiera zmysel a účel rozhodcovského konania (umožniť mimosúdne riešenie sporov a tým odbremeniť všeobecné súdy od konaní, ktoré sa dajú pred rozhodcom vyriešiť k spokojnosti oboch sporových strán) a je v rozpore s ďalšími smernicami Európskych spoločenstiev doporučujúcich alternatívne riešenie sporov za účelom odstránenia sporov v civilných a obchodných veciach. Podstatná časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu je postavená na úniovom práve, konkrétne Smernici č. 93/13/EHS a nemá oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pritom smernice nie sú priamo aplikovateľné a zastávajú v prvom rade úlohu interpretačného pravidla. Oprávnený považuje rozhodcovskú doložku za platne dojednanú, preto žiada, aby odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu a poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Buriho vykonaním exekúcie.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a potvrdil rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.
Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie okresného súdu, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili dňa 10.04.2007 Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver v celkovej výške 331,94 Eur, resp. 477,20 Eur. Poskytnutý úver sa povinná zaviazala splatiť v 24 mesačných splátkach po 19,88 Eur. V 14. hlave, § 18 Úverových podmienok sa zmluvné strany dohodli, že majetkové spory, vzniknuté z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú rozhodované jediným rozhodcom určeným JUDr. Radimom Kuchtom, a to zo zoznamu rozhodcov vedeného JUDr. Radimom Kuchtom, ktorý je tiež uvedený v zozname rozhodcov, a teda je oprávnený určiť za rozhodcu aj sám seba. Predmetná zmluva bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 212,22 Eur s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd označil rozhodcovskú doložku, z ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd za absolútne neplatný právny úkon, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.
Na základe námietky odvolateľa sa odvolací súd zaoberal otázkou, či Zmluva, ktorá založila záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou. Primárne odvolací súd poukazuje na to, že oprávnený v odvolaní uvádza, že povinná je v úverovom vzťahu fyzická osoba- podnikateľ, preto nemožno na daný záväzkový vzťah aplikovať ustanovenia na ochranu správ spotrebiteľa. Z obsahu Zmluvy musí byť zrejmé nielen oprávnenému, že povinná v nej vystupuje ako súkromná fyzická osoba označená rodným číslom a nie ako právnická osoba označená identifikačným číslom. Toto povinná uvádza len v časti označenej vo formulári ako „zamestnanie“, v ktorej uvádza údaje o svojom zamestnaní, čo ale nemožno vyhodnotiť, ako účel uzavretia Zmluvy. Bez ohľadu na túto skutočnosť odvolací súd uvádza, že v právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti, alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou zmluvou, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje aj odvolací súd. Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami, a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie, alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva dojednaná medzi oprávneným a povinnou obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami, preto, ako je už vyššie uvedené, túto zmluvu možno nesporne považovať za
typovú zmluvu podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia, a preto aj odvolací súd poukazuje na Smernicu, ktorá je základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa. Táto bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, Smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov, čo však neznamená, že nemožno na ňu odkazovať pri výklade vnútroštátneho práva. Táto námietka odvolateľa je neopodstatnená, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že napriek aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka v nesprávnom znení, okresný súd správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinnou, ako spotrebiteľský. Zmluva, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje dojednanie rámcovej rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej obsah povinná nielenže nemohla ovplyvniť, ale znením rozhodcovskej doložky bola povinnej odňatá aj zákonná možnosť neprijať návrh rozhodcovskej doložky, pretože v predtlačenom formulári zmluvy vyhotovenom oprávneným, je rovno vyjadrený súhlas dlžníka banky, teda povinnej, na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia všeobecnej časti formulárovej zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čím sa povinná reálne vopred vzdala práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinnou. Odvolací súd tiež poukazuje na priložené obchodné podmienky, ktoré mali byť podľa čl. III bod 6 zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že priložená kópia obchodných podmienok nie je ani datovaná, ani podpísaná, súd vyjadruje pochybnosť nad tým, či povinná mala vôbec možnosť oboznámiť sa s ich obsahom.
V súvislosti s námietkou odvolateľa, že okresný súd nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o ktorej už rozhodol rozhodcovský súd, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku
zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.
Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným, ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Na základe toho zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu, alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy podľa názoru odvolacieho súdu nebola individuálne dojednaná, jej znenie obchádza zákon a poškodzuje práva spotrebiteľa, čo je v rozpore s dobrými mravmi a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol, je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský súd neskúmal rozhodcovskú doložku, ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z predmetnej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnej odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice, ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.