Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-468-2013.pdf
PDF · 91.45 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/468/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľky H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., J. R. XX, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Tatarkovou, so sídlom T., E. B. I. X, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o mimoriadne zvýšenie náhrady škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/236/2002-361 zo dňa 27. júna 2013 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľky, keď vychádzal z dôvodne vznesenej námietky premlčania (§ 100 ods. 1 v spojení s § 106 Obč. zák.) zo strany odporcu, ako i vedľajšieho účastníka na jeho strane. Konštatoval, že navrhovateľka sa dozvedela už pri dopravnej nehode, kto za škodu zodpovedá; „vedela, že sa motorové vozidlo, v ktorom sedela, zrazilo s vozidlom hasičskej záchrannej služby“. Vo všeobecnosti sa poškodený o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvie vtedy, keď obdrží informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu. Táto vedomosť nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v označení osoby zodpovednej za škodu, ale vychádza z predpokladu, že od poškodeného možno požadovať, aby nárok uplatnil na súde, ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná.
Podľa okresného súdu navrhovateľka mala potrebné informácie, aby ustálila osobu, ktorá podľa občianskeho práva zodpovedá za škodu jej vzniknutú pri dopravnej nehode. Lehota na uplatnenie dotknutého práva začala navrhovateľke plynúť najneskôr dňa 21.6.2001 (v daný deň znalecký posudok MUDr. Gemeša, od ktorého odvíjala svoje nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia doručila vedľajšiemu účastníkovi), kedy mala „preukázanú vedomosť“ aj o výške škody. Okresný súd zdôraznil, že navrhovateľka podala návrh na zámenu odporcu, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, až dňa 25.6.2003, čím došlo k márnemu uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Na danej situácii nič nemení ani skutočnosť, na ktorú poukazovala navrhovateľka, že v čase podania návrhu bol ako vlastník vozidla zapísaný na dopravnom inšpektoráte Okresný úrad Martin. Konajúci súd konštatoval, že evidencia motorových vozidiel nenahrádza zákon č. 315/2001 Z.z., ktorý upravuje zodpovednostný subjekt v súdenej veci. V čase podania žaloby - 12.7.2002 - už bol označený zákon účinný (od 1.4.2002), a teda Okresný úrad Martin nemal žiadnu právnu, ale ani faktickú možnosť disponovať s dotknutým motorovým vozidlom. V zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách je pritom prevádzkovateľom vozidla (okrem iného) právnická osoba, ktorá je oprávnená rozhodovať o jeho použití. Okresný súd dodal, že v súvislosti s trestným stíhaním vodiča Y. X. nemohlo nastať spočívanie premlčacej lehoty. Trestné konanie bolo totiž vedené proti
menovanému na zásade individuálnej trestnej zodpovednosti, pričom však zodpovednostným subjektom v posudzovanom prípade nie je vodič motorového vozidla, ale právnická osoba (prevádzkovateľ vozidla).
Rozhodnutie o trovách konania okresný súd v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. ponechal na samostatné uznesenie až po právoplatnom ukončení konania vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci na nové rozhodnutie. Tvrdila, že okresný súd sa nezaoberal konštatovaním odvolacieho súdu z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia o tom, že Okresný úrad Martin bol v čase podania návrhu existujúcim subjektom právnych vzťahov. Opakovane zdôraznila, že až na pojednávaní dňa 2.4.2003 v inej obdobnej veci sa dozvedela, že došlo k delimitácií úloh, ktoré pôvodne plnil Okresný úrad Martin, na Krajské riaditeľstvo hasičského záchranného zboru v Žiline. Delimitácia „aj tohto konkrétneho sporu“ pritom nevyplývala zo zákona č. 315/2001 Z.z. V tejto súvislosti doplnila, že zo strany odporcu neboli splnené ani zákonom stanovené povinnosti o prepise motorového vozidla v evidencii vozidiel.
Navrhovateľka zotrvávala na tom, že svoj nárok uplatnila riadne a včas. Ak by sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, vznesenú námietku premlčania označila za rozpornú s dobrými mravmi. V danej spojitosti zdôrazňovala osobitosti súdenej veci, pričom zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčania by bol pre navrhovateľku neprimerane tvrdým postihom. Uviedla, že pri uplatňovaní svojho návrhu rešpektovala a dodržala dostatočnú mieru starostlivosti.
V rámci odvolania navrhovateľka uplatnila i návrh na zmenu návrhu vo veci samej podľa § 95 O.s.p. v súvislosti s posudkom MUDr. Kosorinského č. 46/2012. Menovaný znalec ohodnotil psychické trvalé následky (položka 251) 700 bodmi. Bolo pritom jednoznačne preukázané, že dotknuté zdravotné problémy navrhovateľky boli zapríčinené dopravnou nehodou. Nakoľko ide o následky trvalého a nemenného charakteru, ktoré ovplyvnili kvalitu jej života a nie je možná ich náprava, navrhovateľka žiadala „priznať nárok na mimoriadne zvýšenie nárokov“.
Vedľajší účastník na strane odporcu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. V otázke vedomosti navrhovateľky o osobe škodcu poukazoval na výslovné konštatovanie odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/272/2010 z 19.8.2010). Za rozpor s dobrými mravmi rozhodne nemožno považovať nepostrehnutie skutočnosti (prechodu práv a povinností), ktorá nastala priamo zo zákona a bola zverejnená v Zbierke zákonov. Neznalosť zákona nemôže byť okolnosťou, ktorá by ospravedlňovala chybu spočívajúcu v uplatnení práva voči nesprávnemu (pasívne nelegitimovanému) subjektu; o to viac, že navrhovateľka bola právne zastúpená. V takejto situácii nemožno hovoriť o výnimočnej intenzite, ktorá je pre nezohľadnenie námietky premlčania nevyhnutná.
V súvislosti s rozšírením návrhu vedľajší účastník uviedol, že z vyjadrení MUDr. Gemeša na pojednávaní dňa 10.9.2009 bolo jednoznačné, že zdravotný stav navrhovateľky bol ku dňu ním vypracovaného znaleckého posudku (18.6.2001) už ustálený. Zároveň navrhovateľka v priebehu celého konania si uplatňovala odškodnenie (len) v zmysle posudkov MUDr. Sopilkovej a MUDr. Gemeša, hoci neskorším dokazovaním bola preukázaná ich (čiastočná) nesprávnosť; osobitne v otázkach sťaženia spoločenského uplatnenia, keď bolo ustálené, že niektoré v nich obsiahnuté položky nesúviseli s dopravnou nehodou. Navrhovateľka však nikdy v dotknutej súvislosti neupravila svoj meritórny návrh. Navyše, MUDr. Kosorinský v rámci jeho odborného posúdenia uzavrel, že z psychiatrického hľadiska sa zdravotný stav navrhovateľky ustálil v roku 2010, kedy bolo možné vykonať bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia i z daného pohľadu. Nakoľko navrhovateľka zmenu žaloby vykonala až podaním z 9.7.2013, jedná sa i v tomto smere o premlčaný nárok.
Na záver vedľajší účastník dodal, že chápe tragickú situáciu navrhovateľky, pričom už mimosúdne ju odškodnil z titulu bolestného sumou 56.025,-Sk a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumou 37.800,-Sk; a to aj za položky, ktoré sa ukázali ako nesúvisiace s dopravnou nehodou.
Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd nepripustil zmenu návrhu na začatie konania, ktorú v rámci odvolania uplatnila navrhovateľka, keďže výsledky doterajšieho konania/dokazovania nemôžu byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie o takto zmenenom (rozšírenom) meritórnom návrhu - § 95 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľka dotknutým rozšírením totiž nepožadovala priznanie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia z titulu trvalých psychických následkov, na rozhodnutie o ktorom čiastkovom nároku by mohlo bezprostredne postačovať doteraz vykonané dokazovanie, ale výslovne sa domáhala mimoriadneho zvýšenia (aj) dotknutého čiastkového nároku. V danej súvislosti však terajšie konanie neposkytuje (v podstate žiadne) zistenia nevyhnutné pre jeho konkrétne posúdenie.
Je nutné uviesť, že formuláciu „výsledky doterajšieho konania by nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu“ nie je akceptovateľné vykladať maximálne rozširujúco tak, že na pripustenie zmeny postačuje, ak sa výsledky doterajšieho konania môžu, čo i len čiastočne a okrajovo použiť pre konanie o zmenenom návrhu. Osobitne, ak na rozhodnutie o ňom (zmenenom/rozšírenom návrhu) by bolo nevyhnutné doplniť dokazovanie ohľadne ďalších (doteraz vôbec nezisťovaných) skutkových okolností. Uvedené pritom v plnom rozsahu zodpovedá procesnej situácii v posudzovanej veci.
V záujme komplexnosti (aj s ohľadom na to, že aktuálne ide o „druhý“ meritórny prieskum odvolacieho súdu) a nad bezprostredný rámec aktuálneho posúdenia krajský súd zároveň uvádza, že rozhodujúce okolnosti vymedzené vo vyjadrení vedľajšieho účastníka ohľadne časových súvislostí zodpovedajú stavu súdenej veci. Nadväzne s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou i predmetný čiastkový nárok bol navrhovateľkou uplatnený po uplynutí zákonom stanovenej (subjektívnej) premlčacej lehoty.
Nakoľko proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 201 veta prvá O.s.p. a contrario) a pre vedenie konania doručenie uznesenia o nepripustení zmeny návrhu nie je potrebné, v zmysle § 168 ods. 2 a § 169 ods. 3 O.s.p. sa predmetné uznesenie nemusí doručovať a ani (štandardne) písomne vyhotovovať. Právoplatnosť nadobúda bezprostredne jeho vyhlásením; k čomu došlo v rámci procesného úkonu odvolacieho súdu - verejného vyhlásenia rozsudku dňa 24.7.2014.
Vedľajší účastník na strane odporcu správne vo svojom vyjadrení zdôraznil (konštatovanie odvolacieho súdu už z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia), že prechod práv a povinností z pôvodne žalovaného subjektu Okresného úradu Martin na Krajské riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru v Žiline vyplýva bezprostredne zo zákona č. 315/2001 Z.z. Podľa ustanovenia jeho §206 ods. 2práva a povinnosti z majetkovoprávnych vzťahov a iných vzťahov okresných úradov a krajských úradov týkajúce sa odborov požiarnej ochrany krajských úradov a odborov požiarnej ochrany okresných úradov a jednotiek Zboru požiarnej ochrany okresných úradov prechádzajú na krajské riaditeľstvá zboru, a to v stave ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z citovaného znenia je nepochybné, že účinnosťou dotknutého právneho predpisu (1.4.2002) Okresný úrad Martin už nebol v súdenej veci pasívne legitimovaný. Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o všetkom, čo bolo uverejnené v Zbierke zákonov, platí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov. Bez ohľadu na predmetnú (základnú) zásadu týkajúcu sa vedomosti o obsahu právnych noriem je zrejmé, že dotknutý zákonný text je dostatočne jednoznačný a jasný. Preto ani len hypoteticky neprichádza do úvahy (teoretická) polemika o právnych princípoch v súvislosti s kvalitou normotvorby.
Argument navrhovateľky o tom, že predmetný zákon nedefinoval výslovne prechod práv a povinností aj v súvislosti s prejednávaným prípadom, je vyložene účelový a vo svojich dôsledkoch až absurdný. V jeho zmysle by zákon, ako všeobecne záväzná právna norma, mal konkrétne upravovať/vypočítavať všetky jednotlivé už existujúce právne vzťahy, vrátane eventuálnych súvisiacich súdnych konaní, ktoré sú takýmto zákonom dotknuté. Uvedené je pre popretie elementárnych náležitostí normotvorby absolútne neprijateľné a predmetný odvolací argument je úplne neopodstatnený.
Rovnako je nepodstatné, kedy v rámci evidencie vozidiel došlo k prepisu motorového vozidla, resp. jeho užívateľa/držiteľa/vlastníka na dopravnom inšpektoráte. Uvedené nemalo nijaký súvis so subjektom zodpovednostného vzťahu. Taktiež ani prípadné nedodržanie zákonných povinností držiteľom vozidla nemá žiadny vplyv na tento (zodpovednostný) vzťah, resp. na zodpovednostný subjekt, ktorý jednoznačne vyplýva z právnej úpravy; v rozhodnom čase - v čase podania návrhu - zo zákona č. 315/2001 Z.z.
Nadväzne je nepochybné, že od účinnosti dotknutého zákona mala navrhovateľka vedomosť o subjekte zodpovedajúcom za ňou uplatňovanú škodu. Nakoľko zámenu účastníkov navrhla až 25.6.2003, jedná sa voči (správne) pasívne legitimovanému subjektu o nárok uplatnený po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k jej plynutiu okresný súd správne zdôraznil, že najneskôr dňom doručenia znaleckého posudku MUDr. Gemeša vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu navrhovateľka musela mať predmetný posudok k dispozícií a teda dotknutá lehota jej začala plynúť najneskôr 21.6.2001.
Pre úplnosť krajský súd dodáva, že v rámci posudzovaného odvolania navrhovateľka žiadnym konkrétnym spôsobom nerozporovala zistenia, úvahy a závery okresného súdu v otázke premlčania. Z hľadiska viazanosti odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a prioritne z hľadiska ústavnej zásady rovnosti účastníkov v konaní je neprípustné, aby odvolací súd predmetnú procesnú pasivitu navrhovateľky nahrádzal tým, že sám bude iniciatívne preskúmavať všetky možné súvislosti premlčania. Rozhodne za náležité splnenie povinnosti vymedzenia konkrétneho odvolacieho dôvodu nemožno považovať len maximálne všeobecné vyjadrenie navrhovateľky, že svoj nárok uplatnila riadne a včas; bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom reagovala na zistenia a závery súdu prvého stupňa.
Navyše už vo vyššie spomínanom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí krajský súd zaujal zásadné stanovisko i k časti uplatňovaných nárokov z titulu zodpovednosti odporcu za škodu na zdraví navrhovateľky. Skutočnosť, že Okresný úrad Martin v čase podania návrhu bol existujúcim subjektom, z hľadiska rozhodovania prejednávanej veci nemá osobitný význam. Taktiež uvedený záver pritom jasne vyplýval so záveru predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/272/2010 z 19.8.2010, str. 4).Nebol preto žiadny dôvod, aby sa okresný súd opakovane a osobitne venoval tejto otázke. Súčasťou predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu bol predmetný fakt len v tej súvislosti, že predmetné čiastkové konštatovanie okresného súdu (o neexistencii dotknutého subjektu v čase podania návrhu) bolo nepresné.
Vyššie uvedené súvislosti premlčania súčasne dávajú dostatočný základ pre konštatovanie, že v súdenej veci uplatnenie námietky premlčania zo strany odporcu (a tiež vedľajšieho účastníka na jeho strane) nie je v rozpore s dobrými mravmi. V tomto ohľade je plne dôvodnou argumentácia vedľajšieho účastníka, že nepostrehnutie zákonnej úpravy, resp. jej zmeny nemôže znamenať výnimočnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala neakceptovanie vznesenej námietky premlčania.
Nielen z rozhodnutí citovaných/označených odvolateľkou je zrejmé, že neprihliadnuť na námietku premlčania z titulu jej rozporu s dobrými mravmi možno skutočne len výnimočne a ojedinele. Tiež podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. septembra 2013vznesenie námietky premlčania môže byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, iba výnimočne. Ústavný súd ďalej konštatoval, že : „V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil...“. V súdenej veci pritom k premlčaniu nárokov navrhovateľky došlo jednoznačne predovšetkým z titulu jej vlastného nedôsledného postupu v procese uplatňovania práva. To vo svojich dôsledkoch znamená, že navrhovateľka „zavinila márne uplynutie premlčacej lehoty“. Nadväzne rozhodne nemožno konštatovať zneužitie inštitútu premlčania procesnou stranou odporcu. Na „vytvorení podmienok“ pre vznesenie námietky premlčania sa odporca (eventuálne vedľajší účastník na jeho strane) totiž žiadnym spôsobom nepodieľal.
Z doteraz konštatovaného vyplýva vecná správnosť napadnutého rozsudku v meritórnej časti, z ktorého titulu krajský súd dotknutý výrok potvrdil ako vecne správny.
Plne primeraným je i rozhodnutie okresného súdu o trovách konania (aktuálne procesnej povahy), ktorým si vymienil rozhodovanie o tejto otázke až na čas po právoplatnom ukončení konania vo veci samej. Vzhľadom na uvedené okresný súd rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Tento rozsudok odvolacieho súdu bolo prijatý hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.