Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11CoP-3-2022.pdf
PDF · 218.31 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci manžela (otca): W.. M. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom Bratislava, J. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 7, Bratislava, proti manželke (matke): I. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., T. 4, zastúpená: JUDr. Alojz Baránik, advokát s. r. o., IČO: 46 940 561, Grösslingová 4, Bratislava, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu: K. J., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, Vazovova 7/A, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava 2, Kvetná 13, Bratislava, na odvolanie manžela (otca) a manželky (matky) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.03.2018, č. k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e.
Vo výrokoch V., VI. a vo výroku VII. o trovách konania sa rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie:
- rozviedol manželstvo účastníkov, uzavreté XX.XX.XXXX, v J., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu J. - O. vo zv. XX, roč. XXXX, na str. XXX, pod por. č. XXX (výrok I.),
- maloletú K. J., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú mať obaja rodičia (výroky II., III.),
- otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej K. sumou 200 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva (výrok IV.),
- upravil styk otca s maloletou po dobu štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva formou asistovaných stretnutí v krízovom stredisku Dúha, Stavbárska 6, Bratislava za prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v rozsahu jedenkrát do týždňa v trvaní 90 minút, s tým, že presný čas a miesto si určí príslušné zariadenie a matke uložil povinnosť zabezpečiť účasť maloletej na stretnutiach v čase a mieste, ktoré určí krízové stredisko Dúha. Po uplynutí štyroch mesiacov od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou každý nepárny týždeň od piatku od 15.00 hod. do nedele do 19.00 hod. a v stredu od 15.00 hod. do 19.00 hod. s výnimkou školských prázdnin, každý párny týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19. 00 hod. a vo
štvrtok od 15.00 hod. do 19.00 hod. s výnimkou školských prázdnin, počas zimných prázdnin každý párny kalendárny rok od 25.12. od 11.00 hod. do 28.12. do 19.00 hod. a každý nepárny kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10.00 hod. do 25.12. do 11.00 hod., počas jarných prázdnin každý párny kalendárny rok od soboty od 9.00 hod. v týždni predchádzajúcom prázdninovému týždňu do utorka do 19.00 hod. prázdninového týždňa, počas veľkonočných prázdnin každý nepárny kalendárny rok od 1. dňa prázdnin od 10.00 hod. do Veľkonočnej nedele do 10.00 hod., počas letných prázdnin každý párny kalendárny rok od 01.07. od 10.00 hod. do 07.07. do 19.00 hod. a od 01.08. od 10. 00 hod. do 07.08. do 19.00 hod. s tým, že miestom odovzdania a prevzatia maloletej je bydlisko matky (výrok V.),
- zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletou (výrok VI.),
- žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok VII.).
2. Výrok o rozvode manželstva právne odôvodnil § 18, § 19 ods.1, § 22, § 23 ods.1,2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „Zákon o rodine“) dospejúc k záveru o splnení podmienok pre rozvod manželstva. Vykonaným dokazovaním zistil, že vzťahy medzi účastníkmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo je len formálnym zväzkom, ktorý si neplní svoje ekonomické, biologické a ani výchovné poslanie, manželia spolu nežijú, nevedú spoločnú domácnosť, sú citovo odcudzení. Vzhľadom na priebeh manželstva a intenzitu rozvratu vzťahov medzi účastníkmi, ako aj vzhľadom na vyjadrenia oboch účastníkov mal za to, že ani v budúcnosti nemožno očakávať, že vzťahy medzi účastníkmi sa upravia k vzájomnej spokojnosti oboch manželov a dôjde k obnoveniu ich manželského spolužitia.
3. Výroky týkajúce sa úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode súd prvej inštancie právne odôvodnil § 24 ods.1,4, § 25 ods.1,2, § 43 ods.1 , § 62 ods.1,2,4,5 Zákona o rodine, § 38 ods.1,2, § 116 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „C.m.p.“), čl. 3, 12, 18 Dohovoru o právach dieťaťa konštatujúc, že pri zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky zohľadnil faktory na strane rodičov a dieťaťa a záujem maloletého dieťaťa. Na základe zistených okolností veci, aj keď na strane otca neexistujú dôvody znižujúce jeho rodičovskú kompetenciu, dospel k záveru, že zverenie maloletej do jeho starostlivosti by bolo pre dieťa aktuálne traumatizujúce, maloletá sa s otcom dlhodobo nestretáva, žije v prostredí, ktoré má na otca negatívny názor a ktoré sa rozhodlo „že pre maloletú je najlepšie, ak sa s otcom už nikdy nestretne“ a v tomto duchu pôsobí na maloletú aj jej najbližšie okolie. Súd prvej inštancie uviedol, že za ideálne riešenie nepovažoval ani zverenie maloletej do starostlivosti matky, keďže matka počas celého konania vystupovala neštandardným spôsobom, so súdom nespolupracovala a jej správanie vzbudzovalo vážne podozrenie, že nemá záujem na dôkladnom zistení skutkového stavu, bránila sa vykonaniu znaleckého dokazovania, stretnutiu u znalca sa nezúčastňovala a odmietala k nemu priviesť aj dcéru, bojkotovala všetky snahy o vypočutie maloletej s odôvodnením, že to neumožňuje zdravotný stav dieťaťa a odmietla aj vypočutie maloletej v domácom prostredí, pričom ani uložené pokuty neprimäli matku zmeniť postoj a správanie. Matka sa súdu prvej inštancie javila ako osoba so zníženou rodičovskou kompetenciou, ktorá nielenže nie je schopná prijímať zodpovednosť a dôležitosť role otca v živote dieťaťa, ale celé jej doterajšie konanie významnou mierou prispelo k devastácii vzťahu medzi otcom a dcérou. Mal za to, že bez ohľadu na motiváciu tohto konania by matka mala akceptovať súčasný stav a pracovať na tom, aby sa začali naprávať spôsobené škody, pričom nevyhnutnou podmienkou toho je, aby matka prijala fakt, že k trestnému činu sexuálneho zneužívania nedošlo. Súd prvej inštancie považoval zverenie maloletej do starostlivosti otca za nereálne, zverenie by nebolo v záujme maloletej, nakoľko by ho nebolo možné vykonať bez negatívnych dôsledkov na maloletú. Uvedené si uvedomil aj otec, ktorý za najvhodnejšie riešenie považoval postupný styk s dieťaťom. Návrhu otca zveriť maloletú na polroka matke a po uplynutí polroka otcovi súd prvej inštancie nevyhovel, nepovažoval ho za vhodnú úpravu rodičovských práv a povinností, nakoľko nemožno s určitosťou predpokladať, ako sa budú vzťahy medzi maloletou a otcom a medzi rodičmi navzájom vyvíjať. Zároveň súd prvej inštancie určil, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obidvaja rodičia konštatujúc, že zastupovanie maloletého dieťaťa a správa jeho majetku je súčasťou základných rodičovských práv a povinností a v danom prípade nebol dôvod obmedziť alebo pozbaviť ani jedného rodiča rodičovských práv a povinností.
4. Pri určovaní výšky výživného súd prvej inštancie vychádzal z odôvodnených potrieb maloletej ako aj z možností obidvoch rodičov uvádzajúc, že odôvodnenými potrebami nie sú len hmotné potreby ako jedlo, ošatenie, výživné slúži aj na uspokojovanie ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu
a vývoj dieťaťa. Je bezpochyby v možnostiach otca, aby na potreby maloletej prispieval sumou 200 eur mesačne určenou v rozhodnutí, a to vzhľadom na jeho príjem vo výšku 1 454 eur netto mesačne . Konštatoval, že niektoré výdavky maloletej nezohľadnil, resp. nezohľadnil ich vo výške uplatnenej matkou ( napr. výdavky na školské potreby, ktoré matka vyčíslila na sumu cca 56 eur mesačne, výdavky na lieky ) a ustálil výdavky maloletej vo výške cca 400 eur mesačne, pričom vyživovaciu povinnosť má aj matka. Pokiaľ si ju bude plniť v rovnakej miere ako otec, výdavky maloletej budú zabezpečené. K situácii, že osobná starostlivosť je predovšetkým na matke uviedol, že uvedené sa udialo základe dobrovoľného rozhodnutia matky, ktorá otca úplne vytesnila zo života maloletého dieťaťa.
5. Styk otca s maloletou upravil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku prihliadajúc na právo maloletej na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom, teda aj k otcovi, ktorému nebola zverená do osobnej starostlivosti. Zdôraznil, že rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja rodičia, teda aj otec a súčasťou týchto práv je podieľať sa na výchove svojho dieťaťa. Obnovenie vzťahu a stretávanie sa s otcom považoval za v záujme maloletej, nakoľko vyrovnaný vzťah k rodičom je dôležitý pre jej ďalší citový vývoj, stretávanie otca s maloletou upravil v rozsahu zohľadňujúcom stav, že maloletá sa s otcom dlhodobo nevidela. Stretávanie upravil tak, že spočiatku bude prebiehať v Krízovom stredisku Dúha, formou asistovaných stretnutí, nakoľko bude na začiatku potrebná intervencia odborníkov, pričom matka je povinná zabezpečiť účasť maloletej na stretnutiach v čase a mieste, ktoré určí Krízové stredisko Dúha. Po uplynutí 4 mesiacov stretávanie určil v štandardnom rozsahu dodávajúc, že takýto rozsah stretávanie nie je definitívny a pokiaľ sa vzťah medzi otcom a dcérou obnoví, je možné stretávanie aj rozšíriť. Mal za to, že pre realizáciu stretávania bude nevyhnutná spolupráca matky, na ktorú opätovne apeloval, aby opustila „bojové pozície“ a aktívne sa podieľala na obnove vzťahu medzi otcom a dcérou. Mal za to, že pokiaľ matka nebude svoje povinnosti plniť, vystavuje dcéru ďalším negatívnym zážitkom plynúcim z výkonu rozhodnutia. Návrh matky na zákaz styku súd prvej inštancie zamietol, nakoľko hlavným dôvodom pre ktorý matka požadovala zákaz styku je údajne sexuálne zneužívanie maloletej otcom, tieto podozrenia preukázané neboli a práve na ne nadväzujú všetky ďalšie dôvody, pre ktoré matka žiadala zákaz styku.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.
7. Proti výrokom o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, o výživnom a o úprave styku s maloletou (výrokom II., IV., V.) podal v zákonnej lehote odvolanie otec nesúhlasiac so zverením maloletej do osobnej starostlivosti matky, keď sa súd prvej inštancie neriadil faktormi, ktoré rozhodujú pri zverení so osobnej starostlivosti toho ktorého rodiča. Len v ideálnom prípade sa všetky tieto aspekty skĺbia v osobe jedného z rodičov, v skutočnosti každý z rodičov spĺňa len niektoré aspekty a súd musí v záujme maloletého dieťaťa zhodnotiť, ktorý z rodičov kvalitatívne a kvantitatívne tieto aspekty spĺňa. Poukázal na to, že vo viacerých rozhodnutiach súd prvej inštancie zhodnotil, že správanie matky bez ohľadu na jej motiváciu je kverulačné, nerešpektujúce autority, právo dieťaťa na styk s otcom a je nemorálne. Mal za nepopierateľné, že zverenie maloletej do starostlivosti otca je v aktuálnej situácii náročné, z dlhodobého hľadiska je to však jediné správne riešenie pre dieťa, pričom súd nesmie hľadať najjednoduchšie riešenia, ale riešenia najlepšie. Otec zdôraznil, že v konaní preukázal svoj charakter, morálne hodnoty a rešpekt a v neposlednom rade neúnavnú vôľu vychovávať svoje dieťa a byť súčasťou jeho života, znášal rôzne sexuologické vyšetrenia, takmer 5 rokov neustálych výsluchov na polícii, opovrhovanie okolia pre klamlivé obvinenie a počas celého súdneho konania sa maloletej nevzdal. Uvedené svedčí o jeho charaktere a ohromnej vnútornej sile, pričom je sa schopný postarať o maloletú aj v ostatných ohľadoch. Matka zabránila maloletej vyjadriť svoj názor pred súdom, znalcom alebo vyšetrovateľom, čím zmarila vykonanie jedného z najdôležitejších dôkazov a tieto skutočnosti musia byť dané na ťarchu matky ako úmyslu zabrániť jeho styku s maloletou. Otec nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zverenie maloletej do jeho starostlivosti by bolo pre maloletú traumatizujúce poukazujúc na to, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom zistené, či maloletá vyjadruje negatívne postoje voči otcovi. V tejto súvislosti poukázal na konštatáciu súdu prvej inštancie, že matka a jej výchovné prostredie má na otca negatívny názor a toto rozhodlo, že pre maloletú bude najlepšie, ak sa s otcom už nestretne. V tomto duchu pôsobí na maloletú aj najbližšie okolie, pričom nemusí ísť o verbálne vyjadrený názor. Záver súdu o traumatizácii maloletej podľa otca neobstojí a je založený len na domnienkach súdu. Súd prvej inštancie napriek rozsiahlosti dokazovania nevykonal jediný dôkaz, ktorý by potvrdil alebo vyvrátil vhodnosť zverenia maloletej do starostlivosti otca, k prijatému rozhodnutiu pristúpil len z dôvodu, že si s matkou nevedel dať rady a neprinútil ju podriadiť sa príkazom súdu. Takýto postup a rozhodnutie súdu znamená nebezpečný precedens, ktorý umožní podobne zmýšľajúcim jedincom ignorovať súdne
rozhodnutia a právny poriadok, ak súd nedokáže zákonnými prostriedkami prinútiť účastníka podriadiť sa predvolaniam a príkazom súdu. Odlúčenie otca od maloletej je spôsobené protiprávnym konaním matky, ktoré súd rozsudkom len potvrdil. Jedinú prekážku zverenia maloletej do jeho starostlivosti (sexuálne zneužívanie), vzhľadom na to, že nebolo preukázané, vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné, resp. neexistujúce. Práve on má lepšie osobnostné a výchovné predpoklady pre zverenie maloletej do jeho starostlivosti ako matka, pričom súd prvej inštancie ani zverenie maloletej do starostlivosti matky nepovažoval za ideálne riešenie. Poukazujúc na záver súdu prvej inštancie, kde označil matku ako osobu so zníženou rodičovskou kompetenciou uviedol, že nerozumie, ako súd mohol dospieť k záveru o zverení maloletej do starostlivosti matky. Ak bude maloletá zverená do starostlivosti matky, je vysoký predpoklad, že maloletá do svojej dospelosti nikdy nebude vidieť svojho otca. Ak by však bola zverená do jeho starostlivosti, riadne zabezpečí jej výchovu a dokáže jej byť otcovským vzorom, a čo je najdôležitejšie, umožní maloletej stretávať sa s matkou a zabezpečí to najlepšie, čo môže mať maloletá, a to obidvoch rodičov. Súd prvej inštancie prijatým rozhodnutím potrel a ignoroval právo otca na kontakt so svojím dieťaťom a právo dieťaťa na styk s obidvoma rodičmi. Na základe uvedeného otec navrhol zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti tak, že maloletá bude zverená do jeho starostlivosti. Mal za to, že ak by sa súd s takýmto návrhom nestotožnil, bude nevykonateľný aj výrok V. rozsudku o jeho styku s dieťaťom, pretože krízové stredisko Dúha na jeho žiadosť odpovedalo, že takéto asistované stretnutia nevykonáva. Ak by bola maloletá zverená do jeho starostlivosti, výrok V. rozhodnutia o úprave styku v krízovom centre Dúha by odpadol.
8. Pokiaľ ide o výšku výživného určenú vo výroku IV. rozhodnutia, otec označil rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti za nesprávne . Poukázal na to, že matka bola v čase začatia konania vlastníčkou nehnuteľnosti bytu na T., ktorý počas konania previedla darovacou zmluvou na svojho otca a týmto sa zbavila svojho majetku bez akéhokoľvek protiplnenia (obdobné byty sa predávajú približne za 130 000 eur). Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou nevysporiadal a na zbavenie sa majetku matky neprihliadol. Matka bola napriek nižšiemu mesačnému príjmu v značne lepšej finančnej situácii, ak by svoj byt nedarovala a jej majetok by niekoľkonásobne prevyšoval jeho majetok. Súd prvej inštancie podľa názoru otca nepostupoval podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Poukazujúc na právny záver v rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11CoP/541/2014, zo dňa 26.05.2015, zdôraznil, že vzdanie sa majetkového prospechu bez dôležitého dôvodu je nutné zohľadniť pri určovaní výšky výživného. S odvolaním sa na jeho odvolací návrh v otázke zverenia maloletej do jeho starostlivosti navrhol, aby súd prvej inštancie zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. tak, že zaviaže matku platiť výživné otcovi vo výške 200 eur mesačne odo dňa právoplatnosti rozhodnutia , vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám otca. Pre prípad, že sa súd prvej inštancie s touto argumentáciou nestotožní, žiadal určiť výživné vo výške 140 eur mesačne k rukám matky. Vo vzťahu k výroku VII. o trovách konania otec poukazujúc na § 54, § 55 C.m.p. a správanie sa matky , žiadal priznať trovy konania. V súhrne žiadal zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že maloletá K. J., nar. XX.XX.XXXX bude zverená do jeho osobnej starostlivosti, zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia, matke bude uložená povinnosť platiť výživné na maloletú K. vo výške 200 eur mesačne a styk matky s maloletou bude upravený každý týždeň v utorok od 15.00 hod. do 19.00 hod. a každý párny týždeň v sobotu od 10.00 hod. do 19.00 hod. a každý nepárny týždeň v nedeľu od 10.00 hod. do 19.00 hod., vo zvyšku bude návrh matky zamietnutý a otcovi budú priznané trovy konania vo výške 100 %, ktoré je matka povinná nahradiť.
9. Matka v podanom odvolaní napadla výroky týkajúce sa zastupovania a správy majetku maloletej, úpravy styku otca s maloletou a zamietnutia návrhu na zákaz styku otca s maloletou (t.j. výroky III., V. a VI.). Namietala závery súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o jej správanie, rodičovské kompetencie, že pokiaľ svoje správanie nezmení, bude potrebné uvažovať o zmene zverenia maloletej, pokiaľ ide plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej, ako aj závery súdu prvej inštancie týkajúce sa styku otca s maloletou. Podľa názoru matky súd prvej inštancie zvolil najjednoduchší, avšak nie najsprávnejší spôsob, ako sa vysporiadať so závažnými okolnosťami daného prípadu, a to bez náležitého a najmä presvedčivého odôvodnenia. Z pohľadu posudzovania rodičovskej spôsobilosti otca a odôvodnenosti uloženia zákazu styku otca s maloletou mala za to, že je nevyhnutné takéto konanie posúdiť aj z iného pohľadu, ako trestnoprávneho, pretože toto konanie môže mať zásadný význam a vplyv na maloletú aj vtedy, keď nemá trestnoprávny záver. Povinnosťou súdu prvej inštancie bolo spoľahlivo zistiť dôvod, prečo bol podaný návrh na zákaz styku, a teda sa neuspokojiť len so závermi orgánov činných v trestnom konaní. Podľa názoru matky mal súd sám vykonať dokazovanie, ktoré by malo smerovať k poznaniu rozhodných skutočností najmä prostredníctvom znaleckých posudkov, lekárskych
správ, pedopsychológov, psychológov, psychiatrov, pediatrov, či styk rodiča s dieťaťom skutočne ohrozuje záujem dieťaťa a následne toto vlastné skúmanie konfrontovať s výsledkami prípadného trestného konania. Súd prvej inštancie sa týmto neriadil a uspokojil sa výlučne len s trestnoprávnym rozmerom daného prípadu, a teda, že trestné stíhanie voči otcovi bolo právoplatne zastavené, pričom pri posudzovaní rodičovskej kompetencie otca neprihliadol na to, že i za predpokladu, že by konanie otca nenieslo znaky skutkovej podstaty zločinu sexuálneho zneužívania alebo iného trestného činu, takéto konanie otca mohlo byť aj spoločensky neakceptovateľné, absolútne nevhodné pre maloletú. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti navyše absolútne ignoroval, že všetky zážitky, ktoré zásadne ovplyvnili psychické zdravie maloletej a jej vzťah k otcovi, opakovane tvrdila maloletá, a teda si ich matka účelovo nevymyslela. S ohľadom na uvedené bol súd prvej inštancie nielen oprávnený, ale aj povinný polemizovať s rozhodnutiami v trestnom konaní a k týmto pristupovať maximálne kriticky. Rodičovskú spôsobilosť otca je preto nesprávne odvodzovať len od toho, že trestné stíhanie pre zločin sexuálneho zneužívania bolo zastavené. Takáto úvaha súdu sa javí ako svojvoľná a nedostatočná, pretože rozhodnutie o zastavení trestného stíhania je len jedným z dôkazných prostriedkov a neprejudikuje vec samotnú. Súd prvej inštancie bol oprávnený vec posúdiť samostatne, a to aj inak ako vyšetrovateľ a následne sa s tým vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia, bol povinný k rozhodnutiam o zastavení trestného konania pristupovať ako k iným dôkazom a hodnotiť ich podľa svojej úvahy jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré v konaní boli vykonané. Uvedeným sa súd prvej inštancie nespravoval. Trestné konanie sa riadi odlišnými zásadami ako civilné a mimosporové konanie, pretože v trestnom konaní sa aplikuje aj zásada in dubio pro reo. Naopak, na vec, ktorá je predmetom konania bol okresný súd povinný zohľadniť najlepší záujem maloletej na to, ako je jej zabezpečený zdravý vývoj vo všetkých aspektoch jej života a vyhodnotiť, či existuje len minimálne riziko a hrozba, že by sa toto mohlo opakovať a maloletá by opätovne uvedené mala zažiť s otcom. Za nesprávne matka považovala, že súd neprihliadol na to, že kolízny opatrovník maloletej nepodal voči predmetným rozhodnutiam o zastavení trestného stíhania sťažnosť, čím kolízny opatrovník hrubo porušil práva maloletej a konal v rozpore s jej najlepším záujmom . Súd neprihliadal na to, z akých dôvodov bolo trestné stíhanie zastavené a že negatívny názor matky a jej okolia na osobu otca má svoje opodstatnenie a reálny základ. V skutkovom stave predmetného prípadu tento ovplyvnila sama maloletá tým, že matke popísala svoje negatívne zážitky s otcom a tiež tým, k akým záverom dospel znalec PhDr. Igor Obuch.
10. V odvolaní matka ďalej vysvetľovala svoje postoje k nariadenému znaleckému dokazovaniu, ako aj k odmietaniu vypočutia maloletej, poukazujúc na závery odborníkov, ktorí neodporúčali podrobiť dieťa ďalším súdnoznaleckým posudkom a vyšetreniam. Zdôraznila, že v čase nariadenia znaleckého dokazovania sa maloletej výrazne zhoršil zdravotný stav, ktorý si vyžiadal niekoľkodňovú hospitalizáciu na klinike detskej psychiatrie. Z uvedeného je zrejmé, že účelovo nebránila vykonaniu znaleckého dokazovania a takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Taktiež nie sú správne závery súdu prvej inštancie, že matka vyhľadala odbornú pomoc len vtedy, keď potrebovala preukázať pred súdom zlý psychický stav maloletej, pričom jej postup mal reálny základ a bol podporený odborným názorom Mgr. Zuzany Palenčárovej. V starostlivosti matky neboli zistené žiadne nedostatky. Vykonané dokazovanie nespochybňuje schopnosť matky zabezpečovať riadnu výchovu maloletej. Jej spôsobilosť bola preukázaná aj znaleckými posudkami aj výstupmi z orgánov ÚPSVaR. Aktuálna potreba zákazu styku s maloletou existovala nielen v roku 2013, ale existuje aj v súčasnosti, pričom uvedené bolo opäť preukázané predloženými posudkami. Súd prvej inštancie neprihliadal ani na to, ako sa k uvedeným skutočnostiam vyjadrovala maloletá v roku 2014 - 2015. Matka konštatovala, že si uvedomuje, čo znamená zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom, avšak súd ho má aplikovať keď zistí, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú ujmu, a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Namietala rozsah styku, ktorý súd určil bez rešpektu maloletej a jej schopnostiam vytvoriť si pod vplyvom minulých zážitkov opätovný vzťah k otcovi a tiež bez toho, ako maloletá otca vníma, že pre ňu predstavuje v jej očiach nebezpečenstvo. Úprava styku môže pre maloletú predstavovať neprimeranú záťaž, čo sa môže prejaviť aj na jej školských výsledkoch, keďže aj takto rozsiahly styk môže sťažiť školskú prípravu na ďalší deň. Zásadná je skutočnosť, že rozsudok je v časti styku maloletej s otcom nevykonateľný, keďže matka sa listami obrátila na krízové stredisko, ktoré jej v oboch prípadoch nevedelo poskytnúť bližšie informácie o tom, kde by sa mal asistovaný styk maloletej s otcom realizovať (krízové stredisko na takúto činnosť nemá akreditáciu). V odvolaní matka namietala aj výšku súdom určenej vyživovacej povinnosti, pri ktorej bola nesprávne vyjadrená zásada úmernosti životnej úrovne rodičov, aby všetky potreby, ktoré dieťa má, boli zabezpečené výživným. Výška výživného nezohľadňuje možnosti a schopnosti otca, neberie v dostatočnej miere zreteľ na odôvodnené potreby maloletej. Podľa príjmu otca vo výške zistenej súdom, výživné nevyjadruje
úmernosť medzi životnou úrovňou maloletej a životnou úrovňou otca. Matka v podanom odvolaní žiadala zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok bude matka, otec je povinný prispievať na výživu maloletej sumou 320 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, na čas po rozvode súd zakáže otcovi styk s maloletou a návrh otca na zverenie maloletej zamietne , alternatívne zrušiť vec a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. Kolízny opatrovník k odvolaniam rodičov v podaní z 23.08.2018 uviedol, že v časti týkajúcej sa zverenia maloletej podal odvolanie otec, ktorý s maloletou nemal kontakt od roku 2013. Maloletá mala v tom čase viac ako 3 roky, v súčasnosti má 8 rokov a je otázne, ako si maloletá spomína na osobu otca. Podľa názoru kolízneho opatrovníka náhla zmena zverenia by nebola v záujme dieťaťa, keďže nemožno predpokladať, ako by vôbec po takej dobe na osobu otca reagovala. Sám otec uvedené uznal, napriek tomu popiera, že by sa matka vedela plnohodnotne o maloletú postarať. Matka sa v rámci celého konania opierala o to, že chce chrániť maloletú K., avšak aj napriek tomu mnohé jej kroky nepotvrdzujú túto rétoriku a matka koná tak, že vznikajú pochybností, či jej konanie je naozaj v záujme dieťaťa. Napriek tomu, že matka deklarovala silnú traumatizáciu dieťaťa, nezabezpečila dieťaťu riadnu terapeutickú starostlivosť. Kolízny opatrovník zdôraznil, že otec sa zúčastňuje každého znaleckého dokazovania, riadne spolupracoval s príslušnými orgánmi, matka napriek tomu, že bola oznamovateľkou trestného činu, nespolupracovala s políciou počas celého vyšetrovania, ale len na začiatku (je to práve matka, ktorá bránila prešetreniu veci tým, že s orgánmi nespolupracovala). Rovnako nespolupracovala ani so súdom v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností do rozvodu alebo v konaní o rozvod, tiež sa nedostavila na znalecké dokazovanie, nezabezpečila účasť svojej dcéry a nedala maloletej priestor, aby slobodne vyjadrila svoj názor či už pred súdom alebo kolíznym opatrovníkom. Z takéhoto dôvodu ani súd ani kolízny opatrovník nemajú možnosť poznať názor maloletej. Vzhľadom na aktuálnu situáciu je najvhodnejšou formou zverenia zverenie matke aspoň do času, kým K. nenadviaže kontakt s otcom. Ak Dominika nadviaže kontakt s otcom, je tu priestor pre otvorenie otázky zmeny zverenia, nakoľko u matky sú viaceré pochybnosti o jej rodičovských zručnostiach aj záujme konať pre blaho svojej dcéry. Na základe uvedeného sa kolízny opatrovník priklonil k názoru súdu prvej inštancie, prezentovaného v odôvodnení rozsudku. Čo sa týka úpravy výživného, stotožnil sa s rozhodnutím súdu, danú výšku posúdil ako primeranú s ohľadom na náklady, vek maloletej a príjem rodičov. K styku platí situácia, ktorú súdu oznamovali 29.05.2018, že krízové stredisko Dúha v rámci styku nemôže a nebude poskytovať súčinnosť, a preto namiesto tohto subjektu navrhujú akreditovaný subjekt Orchidea n.o. O. I., Partizánske, ktorý takéto opatrenie pre klientov aktuálne poskytuje a rodinu maloletej je možné do tohto programu zaradiť. Túto možnosť ponúkli aj matke prostredníctvom právneho zástupcu, avšak odpoveď nedostali, preto matku kontaktovali aj písomne, dobrovoľne však o riešenie situácie nepožiadala. Zmluva s týmto subjektom je však platná len do 30.11.2018.
12. Okresná prokuratúra Bratislava II v písomnom vyjadrení sa z 30.08.2018 uviedla, že v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie jasne zdôvodnil, z akých skutočností vychádzal a na základe akých dôkazov rozhodol v najlepšom záujem maloletej, či už v otázke zverenia, frekvencie styku s otcom alebo výšky výživného. Účelová argumentácia proti otcovi maloletej obsiahnutá v odvolaní matky je iba vyvrcholením jej snahy o bránenie styku otca s maloletou. Okresná prokuratúra Bratislava II mala za to, že súd sa precízne zaoberal každou skutočnosťou a každou oprávnenou námietkou, ktorá bola v priebehu konania vznesená, o čom svedčí aj kvantita spisového materiálu. Pokiaľ ide o odvolanie otca, ktorý sa domáha zverenia maloletej do jeho starostlivosti, súd prvej inštancie prihliadol na najlepší záujem maloletej, jej citové väzby k matke, na oprávnené potreby dieťaťa, schopnosti, možnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov. V súčasnosti je najdôležitejšie, aby konečne po rokoch došlo k reálnemu stretávaniu otca s maloletou, aby mali šancu začať si budovať vzťah otca a dcéry, ktorý bol nenapraviteľne narušený. Maloletá k svojmu riadnemu vývinu potrebuje starostlivosť obidvoch rodičov a napadnutý rozsudok odzrkadľuje najlepší záujem maloletej K.. Výška výživného určená súdom, aj forma a intenzita styku s maloletou je v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnená. Pokiaľ ide o miesto stretávania sa otca s maloletou, ak krízové stredisko Dúha nie je schopné poskytnúť svoje priestory a sociálne služby na asistovaný styk s maloletou, ktorá skutočnosť je známa prokuratúre z rozhodnutia súdu prvej inštancie, č.k. 28P/194/2013-1849, zo dňa 21.02.2018 navrhuje, aby počas prvých štyroch mesiacov po právoplatnosti rozsudku prebiehal styk s maloletou za asistencie odborného pracovníka zariadenia, ktoré určí príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa okresná prokuratúra stotožnila majúc za to, že rodičia maloletej neuviedli v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z uvedených
dôvodov navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako správny a vo výroku V. zmeniť miesto stretávania sa otca s maloletou na obdobie prvých štyroch mesiacov po právoplatnosti rozsudku.
13. V ďalších vyjadreniach z 31.08.2018 a 18.10.2018 matky zotrvala na dôvodoch odvolania a odvolacom návrhu.
14. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 16.04.2019, č.k. 11CoP/542/2018-1388, rozsudok súdu prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo dňa 07.08.2018, v napadnutej časti vo výroku o úprave styku a trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/ a § 391 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej „ C.s.p.“) a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 C.s.p.) dospejúc k záveru, že odvolanie je dôvodné len v časti úpravy styku. Vo zvyšnej časti konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne (v časti zverenia maloletej, zastupovania správy majetku maloletej, v časti úpravy výživného na maloletú a zamietnutia návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom). V časti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky odvolací súd poukázal na správne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Stotožnil sa aj so závermi a vyjadrením kolízneho opatrovníka k vyjadreniu otca uvádzajúc, že zo spisu vyplynulo, že maloletá od svojich troch rokov nebola v kontakte s otcom a náhla zmena zverenia by nebola v jej záujme, pretože nemožno predpokladať, ako by na osobu otca reagovala. Napriek skutočnostiam, ktoré boli zistené na strane matky, nebolo možné konštatovať, že matka riadne nezabezpečuje starostlivosť o maloletú a v tomto smere jej nebolo možné vytýkať také skutočnosti, ktoré by svedčili v prospech zverenia maloletej otcovi. V tejto časti nebolo možné vyhovieť odvolaniu otca maloletej, zverenie maloletej za súčasnej situácie by nebolo v jej záujme. Odvolací súd konštatoval, že vnímaví rodičia by svoju vzájomnú nevraživosť mali potlačiť a na piedestál postaviť záujmy a potreby maloletej, neznevažovať jeden druhého, pričom v tomto im nepomôže žiadne súdne, ani iné rozhodnutie, ale je to predovšetkým na sebareflexii oboch rodičov. Pre maloletú je v súčasnosti potrebná stabilita pomerov a uspokojenie celej situácie, pričom odvolací súd apeloval najmä na matku maloletej, aby vyhľadala odbornú pomoc a dodržiavala pokyny psychológov pracujúcich s maloletými deťmi a potrebné odporúčania, pretože ak nezmení svoje výchovné postupy, nebude existovať také súdne rozhodnutie, ktoré maloletej zabezpečí pocit bezpečia a dôvery vo vlastných rodičov a bude schopné vrátiť ju do prežívania šťastného detstva. Zdôraznil, že iba rodičia majú priamy vplyv na maloleté deti a sú priamo a bez akýchkoľvek pochybností zodpovední za ich psychický a fyzický vývoj a tejto svojej zodpovednosti sa nemôžu zbaviť a nemôžu ju prenášať na súdy, ich rozhodnutia, alebo iné štátne orgány. Rodičia sú povinní v záujme maloletých detí dospieť ku korektnej komunikácii, prijať zodpovednosť a o starostlivosti sa dohodnúť. Iba dohody rodičov môžu zmierniť negatívny dopad na prežívanie maloletých detí, spôsobený rozchodom rodičov, pretrvávajúcim súdnym, rodičovským konfliktom a súdnymi konaniami. Dospel k záveru, že za situácie, aká nastala, nech už ju spôsobil ktokoľvek, je pre maloletú a v jej záujme jedine možné zverenie maloletej do osobnej starostlivosti matky. V tejto časti považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti zastupovania a spravovania majetku maloletej zdôrazňujúc, že len výnimočne môže nastať situácia, ktorou dôjde k prelomeniu zásady, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom súčasne a takáto situácia nastáva, ak jeden z rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone rodičovských práv a povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný len druhý rodič sám. Uvedené skutočnosti, ktoré stanovuje zákon, v konaní zistené neboli, preto v tejto časti nebolo možné vyhovieť odvolaniu matky maloletej.
15. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne rozhodol aj o výživnom určenom na maloletú K., výšku výživného určil v súlade so zákonom a odôvodnenými potrebami maloletej a možnosťami a schopnosťami otca, pričom poukázal na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Konštatoval, že súd prvej inštancie náležite vyhodnotil odôvodnené potreby maloletej, vyhodnotil, ktoré výdavky považoval za odôvodnené a ktoré nie a správne ustálil aj výšku odôvodnených potrieb maloletej. Za vecne a právne správne považoval odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na zákaz styku otca s maloletou a námietky matky uvedené v odvolaní vyhodnotil ako právne irelevantné, stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zastavenia trestného stíhania voči otcovi. Matka ani neumožnila a ani nedala priestor, aby ňou tvrdené skutočnosti boli overené, keď sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania, odmietla dať maloletej priestor na
vyjadrenie svojho názoru, čo maloletej zákon umožňuje. Súd prvej inštancie mohol preto vychádzať len zo skutočností, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a jeho závery považoval odvolací súd za správne. Základným právom každého maloletého dieťaťa je právo na pravidelný kontakt s obidvomi rodičmi, ku zákazu styku môže súd pristúpiť len vtedy, ak to vyžaduje záujem dieťaťa, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené, alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenia a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Konaním matky však uvedené okolnosti nebolo možné zistiť, keď nebolo možné zisťovať názor maloletého dieťaťa, či už kolíznym opatrovníkom, znalcom alebo súdom. Zákon pri zákaze styku má na mysli len dočasné obmedzenie styku rodiča s dieťaťom, pričom z uvedeného vždy vyplýva požiadavka - vytváranie predpokladov pre to, aby takýto kontakt mohol byť perspektívne obnovený. V konaní neboli zistené skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné zakázať styk otca s maloletou, pričom odvolací súd poukázal na stanovisko kolízneho opatrovníka, z ktorého vyplýva, že maloletá v súčasnosti ani v kontakte od svojich troch rokov s otcom nie je. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie uvedené skutočnosti správne vyhodnotil a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v uvedenej časti správne. Zdôraznil, že zákaz styku nemožno vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, čo v danom prípade bolo preukázané. Akékoľvek výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zákaz styku s dieťaťom. Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku nechuť dieťaťa najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. Súd prvej inštancie tu vychádzal z vykonaného dokazovania, pričom odvolací súd zdôraznil, že samotná matka znemožnila svojim postojom vykonanie dokazovania, ktoré by zistilo skutočné dôvody pre oprávnenosť zákazu styku.
16. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti úpravy styku a vec mu vrátil na ďalšie konanie konštatujúc, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak mal snahu upraviť styk otca s maloletou na čas po rozvode, keďže v tomto smere je medzi rodičmi absolútny nesúlad a dohoda medzi nimi nie je možná a pokiaľ mal úmysel upraviť styk v zariadení, ktoré by pracovalo či už s rodičmi, ako aj s maloletou, v záujme obnovenia kontaktu otca s maloletou. Nesprávne však postupoval, ak určil na realizáciu tohto styku stredisko, ktoré takúto činnosť nevykonáva. Rovnako odvolací súd považoval za nesprávne aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak upravoval styk v časových úsekoch. Zdôraznil, že vzťahy medzi rodičmi, maloletou a otcom sú tak závažne narušené, že zo stanovenia rozsahu styku na 4 mesiace nemožno vyvodiť, či táto odborná spolupráca bude úspešná, alebo nie a za danej situácie a vzťahoch, ktoré medzi účastníkmi vládnu, nie je možné konštatovať, že takáto úprava styku je v prospech maloletej. Podľa názoru odvolacieho súdu je najprv potrebné realizovať stretávanie sa otca s maloletou za odbornej pomoci, ktorú je povinná matka akceptovať a spolupracovať pri takejto realizácii styku a až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci, bude možné posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku otca s maloletou.
17. Proti v ods.14 tohto rozhodnutia označenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie matka maloletej, a to v časti výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na § 420 písm. f/ C.s.p. tým, že odvolací súd (v spojení so súdom prvej inštancie) nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala, že v predmetnom prípade odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) nekonali v súlade s požiadavkou individuálnej spravodlivosti a navyše porušili aj základné zásady a princípy, na ktorých spočíva civilný proces, a to konkrétne zásadu povinnosti v prvom rade prihliadať na najlepší záujem maloletej, zásadu zákazu odopretia spravodlivosti a zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Konanie pred odvolacím súdom je tak v predmetnom prípade postihnuté závažnými procesnými pochybeniami spočívajúcimi v tom, že nerešpektoval a porušil zásadu najlepšieho záujmu maloletej, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietala tiež odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), ktoré nedalo odpovede na jej otázky, ktoré svojou povahou mali pre vec podstatný význam, a ktoré veľmi úzko súviseli s posudzovaním a vyhodnocovaním najlepšieho záujmu maloletej a tiež porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, pretože výsledkom jeho procesného postupu bolo vydanie rozsudku, ktoré vykazuje znaky ľubovôle. Za porušenie zásady najlepšieho záujmu matka označila to, že odvolací súd (rovnako aj súd prvej inštancie) vychádzal výlučne z trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci argumentujúc, že pre rozhodnutie je zásadné len to, že trestné stíhanie vo vzťahu k otcovi bolo právoplatne zastavené. Takýto postup odvolacieho súdu sa nielenže prieči najlepšiemu záujmu maloletej, ale súčasne je aj v rozpore s
ustanovením § 25 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého je súd povinný spoľahlivo zistiť dôvod, prečo bol návrh na zákaz styku podaný, a teda neuspokojiť sa len so závermi orgánov činných v trestnom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd absolútne odignoroval, že všetky zážitky, ktoré aj podľa záverov ošetrujúcich lekárov a psychológov podstatne ovplyvnili psychické zdravie maloletej a aj jej vzťah k otcovi, opakovane v priebehu niekoľkých rokov tvrdila sama maloletá, ktorá svoje negatívne zážitky s otcom popisovala rovnakým spôsobom aj v neprítomnosti matky a pred viacerými osobami, a teda, že si ich účelovo nevymyslela. V konaní nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil opak, t. j. že matka si túto celú záležitosť vymyslela; túto skutočnosť tvrdil výlučne otec, avšak toto svoje tvrdenie ničím nepodložil. Na svoju obranu ohľadne možnej účelovosti jej konania poukázala na znalecký posudok PhDr. Ľubice Bradáčovej (znalkyne z odboru: Psychológia, odvetvie: Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality), ktorá konštatovala, že matka maloletej nemá tendenciu ku konfabuláciám, prípadne k nadmernej fantázii v zmysle patológie, tiež, že pravdepodobnosť, že by matka ovplyvňovala maloletú v zmysle učenia a nácviku. Odvolací súd v súvislosti s rozhodovaním o návrhu matky na zákaz styku, v rozpore s najlepším záujmom maloletej zvolil nie najsprávnejší spôsob ako sa vysporiadať so závažnými okolnosťami, ktoré sama maloletá popísala, čo mala zažiť s otcom, a ktoré sú zachytené aj listinnými dôkazmi najmä z rokov 2013 až 2015 (lekárske správy, odborné stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013 PhDr. Evy Smíkovej, PhDr. Igora Obucha, MUDr. Anny Kováčovej, Mgr. Petry Belešovej a Mgr. Zuzany Palenčárovej) a uvedené zostalo bez náležitého a najmä presvedčivého odôvodnenia. Poukázala tiež na konanie, resp. nekonanie kolízneho opatrovníka, ktorý napriek vedomosti o zdravotnom stave maloletej a ňou popísaných zážitkov s otcom, nepodal riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania. Obdobne sa postupovalo aj v prípade „druhého zastavenia trestného stíhania“. Podľa jej názoru odvolací súd ignorujúc všetky tieto zásadné skutočnosti, legitimizoval postup kolízneho opatrovníka, ktorý hrubo porušil práva maloletej, a teda konal v rozpore s jej najlepším záujmom. Odvolací súd odignoroval aj tú skutočnosť, že maloletou popísané konanie otca nie je možné bez pochybností hodnotiť (a tým ani ospravedlniť) ako bežnú hygienu, ktorú by si maloletá len nesprávne vyložila. Takéto „ospravedlnenie“ vylúčil napr. PhDr. Igor Obuch, ktorý pri svojej výpovedi v trestnom konaní takéto ospravedlnenie vylúčil v rámci svojej výpovede v trestnom konaní v tejto súvislosti skonštatoval, že to vylučuje reakcia maloletej pri hre s anatomickými bábikami, ku ktorej došlo pri jej znaleckom vyšetrení. Odvolaciemu súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) tiež vytýkala, že v odôvodnení rozsudku odignoroval aj to, že pravdivosť tvrdení maloletej o tom, čo mala zažiť s otcom nevylučujú ani otcom predložené jednotlivé znalecké posudky, podľa ktorých sa u otca nepotvrdila žiadna deviácia v zmysle pedofílie. Ako potvrdili aj svedecké výpovede (napr. výpoveď MUDr. Anny Kováčovej), nie je potrebné, aby u otca existovali deviácie na to, aby maloletej spôsobil podobnú traumu, a teda že k tomu postačil napríklad afekt otca. Odvolací súd porušil zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa aj tým, že v konaní nezohľadnil okolnosti prípadu, ktoré potvrdzujú pravdivosť, presvedčivosť a hodnovernosť popísaných negatívnych zážitkov maloletej s otcom, hoci ich uviedla vo veľmi nízkom veku. Význam týchto prejavov potvrdil aj PhDr. Igor Obuch v záveroch svojho Znaleckého posudku č. 34/2013. Matka argumentovala aj tým, že odvolací súd neprihliadol na najlepší záujem maloletej, nakoľko tvrdil, že v dôsledku konania matky nebolo možné vykonať dokazovanie, avšak ona chcela len zabrániť traumatizácii maloletej. Z vykonaného dokazovania pritom plynie, že práve opakovanie vyšetrovaní maloletej a tiež opakovanie jej znaleckého skúmania, mohlo spôsobiť retraumatizáciu maloletej a prehĺbiť jej úzkosť a prežívaný stres, keďže túto skutočnosť potvrdili všetci lekári a odborníci, u ktorých bola maloletá v starostlivosti. Poznamenala, že si je vedomá toho, že inštitút zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom je vo svojej podstate výnimočný, avšak všeobecné súdy by ho mali aplikovať vždy, keď zistia, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú ujmu, a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Spočiatku ona sama navrhovala znalecké dokazovanie maloletej odborníkom z oblasti psychológie, pričom takýto návrh podala na okresný súd v konaní sp. zn. 28 P 194/2013 dňa 5. júna 2014 a v rovnaký deň aj vyšetrovateľovi v rámci trestného konania, ktorému však vyšetrovateľ nevyhovel a nevyhovela mu ani Okresná prokuratúra v Bratislave II. Zmena v postoji matky k ďalšiemu znaleckému vyšetrovaniu nastala až v ďalšom období, keď to jej zdravotný stav neumožňoval. Skutočnosť, že maloletá nebola schopná ďalšieho výsluchu a vyšetrovania výslovne skonštatoval aj prednosta Kliniky detskej psychiatrie DFNsP Bratislava Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., ktorý v emailovej správe adresovanej matke 16. februára 2015 uviedol, aby nedovolila vypočúvanie maloletej, nakoľko už ide o CAN syndróm minimálne na psychickej úrovni. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti a rovnako aj rozsudok súdu prvej inštancie v časti vo výroku o zamietnutí návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
18. K dovolaniu matky maloletej sa vyjadril otec poukazujúc na tendenčnosť a účelovosť prezentácie skutkového stavu matkou s tým, že poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k dovolaniu matky maloletej zotrval na svojich doterajších vyjadreniach v predmetnej veci. K dovolaniu podala vyjadrenie aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, netrestný odbor a vyjadrila súhlas s názorom súdu, že v priebehu konania neboli zistené také skutočnosti, pre ktoré by bolo potrebné zakázať styk otca s maloletou. Za správny označil aj úsudok odvolacieho súdu o tom, že práve matka maloletej mala podiel na tom, že vykonanie ďalšieho dokazovania nebolo možné. Nestotožnila sa s tvrdením matky maloletej, že súdy neprihliadli na najlepší záujem maloletej, práve naopak, prihliadli, nakoľko každé rozhodnutie súdu v tomto konaní upravilo stretávanie sa otca s maloletou s požiadavkou na matku maloletej, aby upustila od negativistického správania sa k otcovi a dala maloletej príležitosť nájsť opätovne vo svojom živote priestor aj pre otca. Podľa názoru prokuratúry súdy zohľadnili najlepší záujem dieťaťa, pričom nedošlo k porušeniu práv žiadnej zo strán.
19. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 27.02.2020, sp.zn. 5Cdo/ 160/2019 dovolanie matky odmietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva . Konštatoval, že v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery a obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie matky, že odvolací súd vychádzal výlučne z trestnoprávneho hľadiska predmetnej veci pri posúdení najlepšieho záujmu dieťaťa. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dôkladne zaoberal posúdením najlepšieho záujmu maloletej , a to vykonaním rozsiahleho dokazovania v priebehu konania (výsluchom manželov, kolízneho opatrovníka maloletej, zástupcu Okresnej prokuratúry Bratislava II, znaleckými posudkami odbornými vyjadreniami a ako aj uzneseniami vydanými v trestných konaniach účastníkov, mailovou komunikáciou a obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 28P/194/2013). Z vyššie uvedeného mal za zrejmé, že súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd pri svojom rozhodovaní zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti, na základe ktorých dospeli k rozhodnutiu. V priebehu konania bola aj snaha zo strany súdov o doplnenie dokazovania, a to o výsluch matky maloletej a rovnako maloletej, pričom bol ustanovený aj znalec, ale neúspešne, nakoľko matka maloletej sa odmietla zúčastniť znaleckého dokazovania. V dôsledku toho zo strany súdov nižšej inštancie nebolo možné neprihliadnuť aj na uznesenia vydané v rámci vedených trestných stíhaní, a to prihliadajúc na skutkové závery vykonaného dokazovania v rámci vedeného trestného konania berúc do úvahy všetky výpovede a predložené dôkazné prostriedky vo veci trestného stíhania. Podľa dovolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí (ktorý nemožno posudzovať izolovane od rozhodnutia súdu prvej inštancie) odvolací súd zreteľne vysvetlil jeho podstatné dôvody, citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysvetlil právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Za neopodstatnenú považoval dovolací súd aj námietku matky maloletej spočívajúcej v tom, že oba súdy neprihliadli na listinné dôkazy najmä z rokov 2013 až 2015 (lekárske správy, odborné stanoviská, vyjadrenia a znalecký posudok č. 34/2013 PhDr. Smíkovej, PhDr. Obucha, MUDr. Kováčovej, Mgr. Petry Belešovej a Mgr. Zuzany Palenčárovej, ktoré aj nedostatočne odôvodnili) konštatujúc, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Dovolací súd napokon skonštatoval, že len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f/ C.s.p. a dovolanie matky ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c/ C.s.p. odmietol.
20. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd“) nálezom z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 vyslovil, že bolo porušené základné právo sťažovateliek (maloletej a matky maloletej) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2020, sp. zn. 5Cdo/ 160/2019 zrušil a vec vrátil dovolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukazujúc na čl.46 ods.1 Ústavy SR, čl.6 ods.1 Dohovoru, stabilizovanú judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), § 25 Zákona o rodine zdôraznil, že Zákon o rodine predpokladá opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto rozhodnutie má byť výsledkom precízneho a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v záujme dosiahnutia
optimálneho styku pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé rozhodnutie o styku je hľadaním spravodlivého riešenia od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného styku až po jeho protipól, ktorým je zákaz styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine sa má preto interpretovať tak, že rozhodovanie o styku zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme dosiahnutia najoptimálnejšieho riešenia. Ústavný súd konštatoval, že predmetná vec o stretávaní sa otca s maloletou má svoje špecifické okolnosti, ktoré ju robia až výnimočnou, pričom posúdenie konkrétnych okolností prípadu, hlavne posúdenie najlepšieho záujmu maloletej K.y, u ktorej má byť upravený styk s jej otcom, patrí primárne všeobecným súdom, a nie je ani v možnostiach ústavného súdu vnikať do týchto citlivých rodinnoprávnych vzťahov, pokiaľ postup všeobecných súdov nesignalizuje porušenie ústavou zaručených práv a slobôd. Záujmy rodičov a detí majú byť vo vzájomnej rovnováhe, avšak zvrchovaný záujem dieťaťa v okolnostiach konkrétneho prípadu môže prevážiť nad záujmom toho- ktorého rodiča, pričom proporcionálne vyváženie záujmov medzi rodičmi a maloletými deťmi spočíva primárne na posúdení špecifických okolností daného prípadu zo strany všeobecných súdov, ktoré sú v bezprostrednom kontakte s účastníkmi konania. Zákonodarca v tomto smere zvolil právny pojem - záujem dieťaťa bez toho, aby ho rigorózne definoval, majúc na zreteli osobitosti toho-ktorého prípadu, aby bolo možné jeho obsah flexibilne prispôsobiť na konkrétnu situáciu, v ktorej sa dieťa nachádza ( II. ÚS 662/2014). Ústavný súd v danej veci nepochyboval o snahe všeobecných súdov dospieť k rozhodnutiu v najlepšom záujme dieťaťa, za správne považoval aj zohľadňovanie vplyvu matky na postoje maloletej K. a vo vzťahu k otázke jej najlepšieho záujmu považoval teoretickoprávne východiská všeobecných súdov za vcelku správne. Mal však za to, že pri ich aplikácii sa čiastočne nedocenil v špecifických okolnostiach prípadu dôležitý postoj maloletej K.y, ktorý v podstate ani úplne zistený nebol. Otázka nastavenia pravidiel styku je pritom dôležitá aj pre možný budúci výkon rozhodnutia s cieľom predísť vážnym komplikáciám (III. ÚS 116/2021). Ústavný súd preto považoval záver najvyššieho súdu, že nižšie súdy ,,zobrali do úvahy všetky zistené skutkové okolnosti“, najmä v kontexte pokynu odvolacieho súdu ,,až po vyhodnotení realizácie styku za odbornej pomoci bude možné posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku“ za problematický.
21. V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že všeobecný súd nesmie za žiadnych okolností rezignovať na zistenie postoja dieťaťa, a to ani v prípade, ak niektorý z rodičov robí kroky, ktoré takéto zistenie sťažujú ergo znemožňujú. Ústavný súd tým nemal na mysli len spôsob výsluchu priamo na pojednávaní, ale v uvedenom kontexte do popredia vstupujú iné možnosti spoznania predstáv dieťaťa vrátane súčinnosti s kolíznym opatrovníkom. Práve ten sa dokáže častokrát operatívnejšie stretnúť s maloletým dieťaťom a vhodným spôsobom zachytiť jeho skutočný a úprimný názor na danú vec. Ústavný súd v rozhodnutí uviedol, že síce nie jedinou, no najdôležitejšou osobou v konaniach starostlivosti súdu o maloletých je práve maloletý. Jeho postoj, názor a budúcnosť musia byť vedúce idey, ktorými sa súd musí primárne riadiť a tomu v plnom rozsahu podriadiť dokazovanie. Nedostatočná reflexia postoja dieťaťa z pohľadu ústavného súdu zakladá nielen rozpor s ustanoveniami čl. 4 a 6 základných princípov a § 38 C.m.p., ale je aj porušením práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods.1 Ústavy SR). To platí naprieč celej škále do úvahy prichádzajúcich variantov styku. Aj keď v tomto smere rozhodnutiu odvolacieho súdu niet dôvod vytknúť nejaký neštandardný procesný postup, práve dotknutá vec si svojimi špecifickými okolnosťami vyžadovala osobitný prístup. Súdy správne vyhodnotili nadmerný vplyv matky na maloletú K., no napriek takýmto predpokladom sa postoj maloletej zistiť mal a v rámci vyhodnotenia dôkazov prihliadať na už spomenuté rizika vyplývajúce z vplyvu matky.
22. Poukazujúc na nutnosť existencie riadneho odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyžadujúceho, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07) ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu dostatočne nezohľadnilo ústavou vyžadované atribúty spravodlivého procesu z pohľadu jeho zložky dopadajúcej na ústavne udržateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia normované ust. § 420 písm. f/ C.s.p. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci (v dôsledku deklarovania porušenia práv sťažovateliek) ústavný súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/160/2019 z 27. 02.2020 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie. Pokiaľ ide o definovanie svojho očakávania od ďalšieho konania po kasácii napadnutého rozhodnutia uviedol, že nosnou výhradou ústavného súdu bolo nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, na ktoré mala najväčší vplyv práve absencia vypočutia a zistenie postoja K. najvhodnejšie iným postupom ako na pojednávaní. Uvedené je potrebné v záujme ústavnej konformity postupu reparovať. Súčasne ústavný súd uviedol, že jeho kritika rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom pre zjednodušujúci záver a contrario, t. j. že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby všeobecné súdy styk otca s maloletou sťažovateľkou zakázali. Ústavný súd dospel k názoru, že výroky týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v kasačnom rozhodnutí ešte len ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku. Riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti nepovažoval ústavný súd za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími predostretými otázkami sťažovateliek atakujúcimi skutkové a právne závery vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože práve z dôvodu jeho zrušenia a vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa opätovne aj s námietkami sťažovateliek, ktoré sú predmetom tejto sťažnosti, a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho konania.
23. Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením, zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo/118/2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 16.04. 2019, č. k. 11CoP/542/2018-1388 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia po zistení splnenia formálnych predpokladov pre prejednanie dovolania (§ 428, § 427 ods.1, § 429 ods.1, § 443 C.s.p.) s poukazom na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021, sp.zn. III. ÚS 273/2020 - 78, dospel k názoru, že v prejednávanej veci bol daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ C.s.p., keď pri rozhodovaní odvolacieho súdu absentovalo vypočutie a zistenie postoja maloletej K., vhodnejšie iným postupom ako na pojednávaní. Uvedené je podľa dovolacieho súdu, stotožniac sa s názorom ústavného súdu, v záujme právnej konformity postupu potrebné napraviť. V tejto súvislosti rovnako dovolací súd v zhode s názorom ústavného súdu poukazuje na skutočnosť, ktorou bude odvolací súd viazaný, že kritika rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní podanom proti zamietnutiu návrhu na zákaz styku nemôže byť dôvodom pre zjednodušujúci záver a contrario, t.j., že rešpektovanie základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie si vyžaduje, aby súdy styk otca s maloletou K. bez ďalšieho zakázali. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že skutočnosť, že došlo v konaní ku konštatovanej procesnej vade podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie nemôže byť považované za správne. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého výroky týkajúce sa styku s maloletým dieťaťom nie je vhodné parciálne vyčleňovať za stavu, že sa pokynom v zrušujúcom rozhodnutí ešte len ukladá zistiť pomery a posúdiť vhodnosť ďalšej úpravy styku a z uvedeného dôvodu pristúpil k zrušeniu oboch výrokov napadnutého rozsudku ako výrokov navzájom závislých.
24. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní podaných oboma rodičmi (§ 65 a § 66 C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 2 ods. 1 C.m.p., § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k nasledujúcim záverom.
25. Krajský súd v Bratislave v posudzovanej veci (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 16.04.2019, č.k. 11CoP/542/2018-1388 rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.03.2018, č. k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317, vo výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom a trovách konania (t.j. vo výrokoch V.,VII.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 389 ods. 1 písm. c/, § 391 ods. 1 C.s.p.) a vo zvyšku, t.j. vo výrokoch, ktorým bola maloletá K. J., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode zverená do osobnej starostlivosti matky s tým, že právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú mať obaja rodičia (výroky II., III.), otcovi bola uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej K. sumou 200 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva (výrok IV.) a ktorým bol zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom (výrok VI.) podľa § 387 ods.2 C.s.p. potvrdil.
26. Výrokom uznesenia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo/118/2021, bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 16.04. 2019, č. k. 11CoP/542/2018-1388, čím toto rozhodnutie odvolacieho súdu stratilo účinky záväznosti (§ 228 C.s.p.) a vec sa vrátila do štádia konania, v ktorom je odvolací súd povinný rozhodnúť o odvolaniach oboch rodičov podaných proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.03.2018, č.k. 61P/71/2013-1277, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 07.08.2018, č.k. 61P/71/2013-1317, a v ktorom je pri
svojom rozhodovaní vo všeobecnosti viazaný len zákonom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu vyššej inštancie (§ 455 C.s.p.).
27. Keďže predmetom odvolacieho prieskumu boli len výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúce sa úpravy pomerov rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva (výrok o rozvode manželstva nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť dňa 3.7.2018 ), odvolací súd v predchádzajúcej a nasledujúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia označuje účastníkov konania (manželov) ako matka a otec.
28. Konanie o rozvod manželstva (ktoré je návrhovým konaním) je zo zákona spojené s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode (§ 100 C.m.p.), ktoré je svojim charakterom konaním vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti , ktoré je možné začať aj bez návrhu, v ktorých prípadoch nie je súd rozsahom odvolania viazaný. Je treba zdôrazniť ďalej aj to, že pokiaľ otec v podanom odvolaní namietol výrok o zverení maloletého dieťaťa na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky, od tohto výroku sú závislé ostatné výroky upravujúce pomery rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré bol odvolací súd povinný podrobiť odvolaciemu prieskumu (so súčasným zaoberaním sa odvolacími námietkami oboch rodičov majúcich pre rozhodnutie o pomeroch maloletého dieťaťa na čas po rozvode manželstva podstatný skutkový a právny význam).
29. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
30. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C.m.p., § 380 ods. 2 C.s.p.).
31. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
32. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
33. Podľa § 28 ods.2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
34. Podľa čl. 5 Zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
35. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd opakovane k záveru o vecnej a právnej správnosti výroku II. o zverení maloletej na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti matky. Má za to, že skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania smerujú k nepochybnej úvahe
o špecifickosti daného prípadu, v ktorom je maloleté dieťa od veku svojich troch rokov svedkom vyhroteného vzájomného vzťahu svojich rodičov, ktorého dĺžka a intenzita sa nemohla neodraziť na postoji maloletej K. k otcovi, a to za výrazného prispenia matky, ktorej konanie podstatnou mierou prispelo k devalvácii, v čase rozpadu partnerského vzťahu rodičov (t.j. v roku 2013) nepochybne existujúceho pozitívneho vzájomného vzťahu medzi otcom a maloletou dcérou. V kontexte zistených skutkových okolností danej veci nebolo možné polemizovať so záverom súdu prvej inštancie, že práve matka sa javí ako osoba so zníženou rodičovskou kompetenciou, ktorá nie je schopná rešpektovať dôležitosť role otca v živote maloletého dieťaťa. Dokazovaním zistené skutkové okolnosti týkajúce sa maloletého dieťaťa, ktoré od konca roka 2013 nemalo s otcom žiaden kontakt a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, ako by vôbec reagovalo čo i len na krátkodobú prítomnosť otca (kontakt s otcom dieťa podľa vyjadrenia matky dlhodobo odmietalo), však súčasne jednoznačne indikujú, že zverenie maloletej na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti otca (ako navrhuje otec v podanom odvolaní), by nebolo v záujme maloletého dieťaťa, keďže nie je zrejmé, ako by maloletá na otcom navrhovanú formu osobnej starostlivosti reagovala, či by ju vôbec bola schopná prijať a nie je možné ani vylúčiť, že takáto razantná zmena v osobe zabezpečujúcej osobnú starostlivosť o dieťa, by sa mohla negatívnym spôsobom odraziť na citovom, psychickom a fyzickom vývoji maloletej K.. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že maloletá je aktuálne vo veku 12 1 roka, od októbra roku 2013 do súčasnosti zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa matka, o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky na čas do rozvodu manželstva a zastupovaní maloletého dieťaťa a spravovaní jeho majetku oboma rodičmi bolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 28P/194/2013 (rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21.02.2018, sp.zn. 28P/194/2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 23.11.2020, č.k. 20CoP/129/2020-2053 a dopĺňacím rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 31.03.2021, č.k. 20CoP/129-2020-2075), v ktorom konaní sa aktuálne koná už len vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým dieťaťom. Odvolací súd má za to, že napriek skutočnostiam smerujúcim k úvahe o nedostatočnej schopnosti matky rešpektovať dôležitosť osoby otca v živote maloletej a zabezpečiť podmienky na rozvoj a vytváranie vzťahu maloletej s otcom, nemožno (vychádzajúc z vykonaného dokazovania) konštatovať, že matka riadne nezabezpečuje starostlivosť o maloletú (v tomto smere matke nemožno vytýkať skutočnosti svedčiace v prospech zverenia maloletej otcovi). Na základe uvedeného nemohol odvolací súd priznať úspech odvolacím námietkam otca vzťahujúcim sa k výroku o zverení maloletej K. do osobnej starostlivosti matky a výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
36. Pokiaľ ide o výrok III. posudzovaného rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zveril oprávnenie zastupovať maloletú a spravovať jej majetok obom rodičom (ktorý napadla v podanom odvolaní matka) zdôrazňuje, že rodičovské práva a povinnosti upravuje § 28 Zákona o rodine ako súhrn práv a povinností, ktoré patria rodičom vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu, vrátane práva a povinnosti dieťa vychovávať, spravovať jeho majetok a zastupovať ho (§ 31, § 32 Zákona o rodine). Len výnimočne môže nastať situácia, ktorou dôjde k prelomeniu zásady, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom súčasne, a to v prípade, ak jeden z rodičov nežije, nie je známy, nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, bol mu pozastavený výkon rodičovských práv a povinností, alebo jeden z rodičov bol obmedzený vo výkone rodičovských práv a povinností. V takýchto prípadoch je na výkon rodičovských práv a povinností oprávnený a povinný len druhý rodič sám. Zohľadňujúc obsah spisu odvolací súd konštatuje, že hore uvedené skutočnosti stanovené zákonom v posudzovanom konaní zistené neboli; na základe uvedeného odvolací súd výrok III. napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
37. Podľa § 62 ods. 1,2,4,5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
38. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
39. Vo vzťahu k výroku IV. rozhodnutia napadnutého odvolaniami oboch rodičov, v ktorom súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa výživným vo výške 200 eur mesačne , počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva zdôrazňuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ust. § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené potreby maloletých detí, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Základnou podmienkou správneho určenia vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je vyhodnotenie nákladov na dieťa , ktoré musia vychádzať zo základných potrieb (bývanie, stravovanie, ošatenie, zdravotná starostlivosť, náklady súvisiace o školskou dochádzkou a pod.), a pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje, treba zohľadniť aj tiež náklady na voľnočasové aktivity. Po stanovení konkrétnej výšky priemerných mesačných nákladov na dieťa, môže súd pristúpiť k určeniu miery, ktorou sa na stanovených mesačných nákladoch bude podieľať každý z rodičov, pri zohľadnení ich zárobkových schopností, majetkových pomerov, životnej úrovne, počtu iných vyživovacích povinností a ich výšky, plnenia vyživovacej povinnosti aj osobnou starostlivosťou o dieťa, plnenia vyživovacej povinnosti aj vecnými plneniami. Dodáva, že pri bežných nákladoch maloletých detí (napr. obuv, ošatenie, strava, hygienické potreby a drogéria, voľný čas), môže súd vychádzať zo všeobecných poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti ich obvyklej spotreby dieťaťom v porovnateľnom veku a pri porovnateľnej životnej úrovni rodičov.
40. Odvolací súd poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania konštatuje, že otázku posúdenia rozsahu odôvodnených nákladov na maloleté dieťa je nutné odvíjať od v danom čase aktuálnych možností, schopností a finančných a majetkových pomerov oboch rodičov, so zohľadnením životnej úrovne, akú maloletej K. v tomto prípade nastavili obaja rodičia. Za odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, ktoré je možné odvodiť od majetkových a zárobkových pomerov rodičov a ich životnej úrovne súd prvej inštancie správne posúdil celkové náklady vo výške 400 eur mesačne, keď ich výška zodpovedá aj obvyklým nákladom maloletého dieťaťa v porovnateľnom veku a porovnateľnej životnej úrovni rodičov. Má za správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške výživného a podielu rodičov na jeho plnení v danom čase (keďže výrok o úprave pomerov rodičov k maloletému dieťaťu je naviazaný na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva) zohľadňoval výšku príjmov oboch rodičov a pri určovaní podielu rodičov na uspokojovaní odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa nezohľadňoval existujúcu výlučnú osobnú starostlivosť matky o maloleté dieťa, keďže nepodieľanie sa otca na osobnej starostlivosti o maloletú K., nemôže byť v kontexte existujúcich špecifických skutkových okolností posudzovanej veci k ťarche otca. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú argumentáciu otca , že matka bola v čase začatia konania vlastníčkou bytu na T. ulici č. X v J., ktorý počas konania previedla darovacou zmluvou na svojho otca a neakceptoval v konaní produkované tvrdenia matky, že byt v minulosti získala od otca darovacou zmluvou a tento bezodplatne opätovne previedla na otca aj z dôvodu, že maloletá mala k bytu negatívny vzťah. Aj keď sa podľa názoru odvolacieho súdu matka v minulosti vzdala bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho majetkového prospechu (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), keďže byt mohla predať alebo prenajať a dosiahnuť s disponovaním s bytom príjem (ktorým by zlepšila vlastnú životnú úroveň a životnú úroveň maloletej), musí zároveň konštatovať, že skúmanie majetkových pomerov rodičov je len jedným z aspektov, ku ktorým súd prihliada pri určení výšky vyživovacej povinnosti. Vzdanie sa majetkového prospechu zo strany matky, nemôže v posudzovanom prípade spôsobiť zníženie výšky vyživovacej povinnosti určenej otcovi, keďže táto bola určená s prihliadnutím na všetky zákonné kritériá, na ktoré má súd povinnosť prihliadať pri rozhodovaní o výške výživného (§ 62, § 75 Zákona o rodine). Pre úplnosť dodáva, že určená výška výživného, ktorú správne súd prvej inštancie uložil otcovi platiť počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva, je zhodná s výškou výživného určenou otcovi v konaní o úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu manželstva pod sp.zn. 28P/194/2013 v období bezprostredne
predchádzajúcemu obdobiu, kedy výrok rozsudku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť (v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, pod sp.zn. 28P/194/2013, sa aktuálne koná už len vo vzťahu k úprave styku otca s maloletým dieťaťom). Na základe uvedeného odvolací súd výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil.
41. Podľa § 25 ods. 1, 2 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť
42. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.
43. Podľa § 38 ods. 1, 2 C.m.p. ak je účastníkom maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.
44. Podľa § 116 C.m.p. ak sa to neprieči účelu konania, súd je povinný informovať o prebiehajúcom konaní maloletého, ktorý je s prihliadnutím na rozumovú a vôľovú vyspelosť schopný pochopiť jeho význam, a objasniť mu dôsledky súdneho rozhodnutia vo veci.
45. Podľa čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
46. Podľa čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa : 1. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku a úrovni. 2. Za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.
47. Podľa čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.
48. Pokiaľ ide o výroky V. a VI. napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvej inštancie na čas po rozvode manželstva upravil styk otca s maloletou K. J., nar. XX.XX.XXXX a zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom ako prvoradé zdôrazňuje, že hmotnoprávny predpis vzťahujúci sa na posudzovaný prípad (Zákon o rodine) predpokladá ingerenciu a opatrenie súdu pre prípad, že sa rodičia na styku nedohodnú. Takéto rozhodnutie má však byť výsledkom precízneho a komplexného posúdenia všetkých okolností prípadu v záujme dosiahnutia optimálneho styku pri rešpektovaní najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé rozhodnutie o styku je hľadaním spravodlivého riešenia od minimálnej regulácie styku na úrovni neobmedzeného styku až po jeho protipól, ktorým je zákaz styku. Ustanovenie § 25 Zákona o rodine je preto nutné interpretovať tak, že rozhodovanie o styku zahŕňa všetky do úvahy prichádzajúce možnosti v záujme dosiahnutia najoptimálnejšieho riešenia (nález Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 ). Uvedené znamená, že výroky V. a VI. rozsudku súdu prvej inštancie je nutné posudzovať ako výroky navzájom závislé.
49. Úlohou súdov v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je rozhodnúť v otázkach týkajúcich sa pomerov rodičov k maloletým deťom na podklade individuálneho, konkrétneho skutočného stavu veci v súlade s najlepším záujmom maloletého dieťaťa (čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa). Ich úlohou zároveň je, aby na základe uplatnenia zásady proporcionality našli riešenia, ktoré nebudú neprimerane obmedzovať právo ani jedného z rodičov zaručené v čl. 32 ods.4 Listiny základných práv a slobôd. V praktickej rovine by mali súdy vychádzať z premisy, že právom oboch rodičov je v zásade podieľať sa na starostlivosti o dieťa rovnakou mierou a podieľať sa na jeho výchove, s čím korešponduje aj právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Ak je rozhodnutím súdu zverené maloleté dieťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, potom musí byť dieťaťu umožnené stýkať sa s druhým rodičom v takej miere, aby bol postulát rovnej rodičovskej starostlivosti naplnený, s primeraným zohľadnením konkrétnych okolností každého prípadu, veku, vývinových možností a potrieb, zdravotného stavu, citových väzieb a skutočností, v akej miere a akým spôsobom obaja rodičia doposiaľ zabezpečovali starostlivosť o maloleté dieťa. Takéto usporiadanie je totiž spravidla v najlepšom záujme dieťaťa, pričom odchýlky musia byť odôvodnené ochranou iného, dostatočne silného legitímneho záujmu . Z rozhodovacej činnosti ESĽP a aj vnútroštátnych súdov vyplýva, že obmedzenie alebo úplné vylúčenie styku rodiča s jeho maloletým dieťaťom, je tvrdým zásahom do rodinného života, ku ktorému musia byť dané relevantné dôvody, pričom v nadväznosti na to sú zmluvné štáty povinné takýto kontakt medzi rodičmi a dieťaťom umožniť , podporovať a realizovať (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci N.P. vs Moldavsko zo dňa 06.10.2015, sťažnosť č. 58455/13).
50. Odvolací súd sa vo vzťahu k výrokom V. a VI. napadnutého rozhodnutia v kontexte zistených skutkových okolností danej veci zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že za situácie, kedy bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave II, odbor kriminálnej polície zo dňa 26.06.2017, ČVS:ORP 1092/1-VYS-B2-2014 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 08.07.2017) trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona a zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona (ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ na tom skutkovom základe, že od presne nezisteného času do 19.10.2013 v Bratislave v byte na T. ul. č. X viackrát v obývačke, kúpeľni a v detskej izbe sexuálne zneužíval svoju maloletú dcéru K., nar. XX.XX.XXXX, čím maloletej spôsoboval fyzické a psychické utrpenie) zastavené, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, neprináleží mu polemizovať s rozhodnutím v trestnom konaní a správne nazeral na otca ako na rodiča, na strane ktorého neexistujú žiadne dôvody znižujúce jeho rodičovské kompetencie. Vo vzťahu k uvedenej úvahe neakceptoval odvolaciu argumentáciu matky o potrebe pristupovať k záverom vyšetrovateľa v trestnom konaní kriticky a polemizovať s ním .
51. Poukazujúc na závery prezentované v náleze Ústavného súdu SR z 27.05.2021 sp. zn. III. ÚS 273/2020-78 a v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp.zn. 1Cdo 118/2021 (podľa ich obsahu sa vzťahujúcim výlučne k vzájomne závislým výrokom o úprave styku otca s maloletým dieťaťom a zákaze styku otca s maloletým dieťaťom) odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, ak v posudzovanej veci bez zistenia názoru maloletého dieťaťa a vyporiadania sa s ostatnými podstatnými okolnosťami produkovanými matkou vo vzťahu k dôvodom odmietania akéhokoľvek kontaktu dieťaťa s otcom, zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom a upravil styk otca s maloletou na čas po rozvode na pôde inštitúcie, ktorá asistované stretnutia nezabezpečuje a v časových úsekoch bez akéhokoľvek zaoberania sa tým, či rozsah určeného styku otca s maloletým dieťaťom (nastaveného po dobu prvých štyroch mesiacoch ako asistovaného styku a po uplynutí tejto doby bez asistencie počas bežného roka s osobitnou úpravou počas zimných, jarných, veľkonočných a letných prázdnin) je v záujme maloletého dieťaťa. Styk otca s maloletou v rozhodnutí čo do formy a času rozčlenil do časových úsekov smerujúcich do budúcnosti bez toho, aby mal vôbec k dispozícii poznatky smerujúce k úvahe o vhodnosti takto upraveného styku pre maloleté dieťa, ktoré v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nemalo s otcom dlhodobo akýkoľvek kontakt. Uvedené potom znamená, že súd prvej inštancie sa jasným, právne korektným, presvedčivým a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie v otázke styku otca s maloletou (vrátane matkou navrhovaného zákazu styku otca s dieťaťom) podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07) a odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti nespĺňa náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods.1 C.m.p..
52. Aj keď z obsahu spisu vyplýva opakovaná snaha súdu prvej inštancie vypočuť maloleté dieťa (ktorú matka opakovane bojkotovala), podľa názoru odvolacieho súdu nemohol súd prvej inštancie za žiadnych okolností v konaní rezignovať na zistenie postoja dieťaťa a mal v súlade s čl. 4,6 C.m.p. a § 38 C.m.p. povinnosť vyvíjať aktivity smerujúce k vykonaniu výsluchu maloletého dieťaťa vhodným spôsobom, t.j. buď prostredníctvom kolízneho opatrovníka, alebo priamo pred súdom. Pokiaľ ide o
najlepší záujem dieťaťa zdôrazňuje, že tento síce nie je možné stotožniť s názorom (želaním) maloletého dieťaťa, avšak je na súde, aby obsah pojmu najlepší záujem dieťaťa vyhodnotil vo vzťahu k otázke styku otca s maloletým dieťaťom komplexne, so zohľadnením všetkých individuálnych okolností toho ktorého prípadu, t.j. aj vrátane zohľadnenia postojov a názorov maloletého dieťaťa (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. 04. 2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020). Konštatuje, že maloletá je aktuálne vo veku, kedy s prihliadnutím na mieru rozumovej a emocionálnej vyspelosti by mala byť bez ujmy schopná prezentovať svoj aktuálny názor na realizáciu jej styku s otcom.
53. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch V., VI. a v závislom výroku o trovách konania VII. podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím súdom v predchádzajúcej časti rozhodnutia, po doplnení dokazovania potrebného na zistenie skutočného stavu veci (§ 35 C.m.p.) a vyhodnotenia najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa aj v kontexte skutočností zistených výsluchom maloletej K., opätovne rozhodne o zostávajúcom predmete konania, t.j. o úprave styku otca s maloletým dieťaťom na čas po rozvode a o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom a odôvodní rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní zostávajúceho predmetu konania, riadne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov konania týkajúce sa úpravy styku otca s maloletou, v rozhodnutí uvedie, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich právne a skutkovo vyhodnotil a dôvod prípadného nevykonania účastníkmi navrhnutého dokazovania.
54. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3, § 453 ods.3 C.s.p.).
55. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C.m.p., § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).