Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_29Nt-26-2013.pdf
PDF · 85.66 KB
Case nature
Subarea
29Nt/26/2013
Uznesenie
Okresný súd Galanta, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a prísediacich Márie Belovičovej a Alexandra Szökeho v trestnej veci odsúdeného L. Y., o jeho návrhu na povolenie obnovy konania, na verejnom zasadnutí dňa 9.07.2014, takto
rozhodol:
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh odsúdeného L. Y., D.. XX.XX.XXXX S. N., od 20.5.2010 vo výkone trestu odňatia slobody v tejto veci, na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Galanta, sp. zn. 2T/24/2006
z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Galanta, rozsudkom sp. zn. 2T/24/2006 zo dňa 9.12.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To 7/2010 zo dňa 20.5.2010, odsúdil L. Y. za trestný čin lúpeže podľa §234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu (do 31.12.2005) k trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov, so zaradením do I. NVS.
Odsúdený L. Y. doručil Okresnému súdu Galanta „návrh na povolenie obnovy konania“ v ktorom sa odvolával na rozhodnutie Ústavného súdu SR a obnovu konania. Vzhľadom na obsah podania súd toto posúdil ako žiadosť o povolenie obnovy konania vo vzťahu k výroku o treste, uloženého mu rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 2T/24/2006 zo dňa 9.12.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To 7/2010 zo dňa 20.5.2010. Návrh odôvodnil tým, že súd mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov za použitia § 42 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pričom podľa odsúdeného ide o obdobu asperačnej zásady. Asperačná zásada - § 41 odsek 2 Trestného zákona (druhá časť prvej vety) bola Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhlásená za nesúladnú s Ústavou Slovenskej republiky. Jemu uložený trest odňatia slobody je neprimerane vysoký.
Súd na základe návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania určil termín verejného zasadnutia na 9.07.2013. Na verejnom zasadnutí predniesol návrh na povolenie obnovy konania obhajca odsúdeného, odsúdený ďalej svoj návrh nedoplnil. Prokurátor OP Galanta navrhol návrh zamietnuť z dôvodu, že odsúdenému bol ukladaný trest podľa zákona účinného do 31.12.2005, na ktorý sa nález Ústavného súdu SR nevzťahuje. Predseda senátu prečítaním oboznámil podstatný obsah trestného spisu Okresného súdu Galanta, sp. zn. 2T/ 24/2006, osobitne obsah rozsudkov prvostupňového súdu aj obsah uznesení Krajského súdu v Trnave, spis Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 5T/87/2006, spis Okresného súdu Trnava sp.zn. 4T/55/2010, odpis RT.
Súd zistil, že na základe ustanovenia § 35 odsek 3 Trestného zákona platného a účinného v čase spáchania trestného činu - z. č. 140/1961 Zb., bol odsúdenému uložený súhrnný trest odňatia slobody, pričom súd zároveň zrušil výrok o treste uloženom odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Bratislava II, sp.zn. 5T/87/2006 zo dňa 20.3.2007, v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava sp.zn. 4To/36/2007 zo dňa 15.5.2007 (ktorým bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením do I.NVS). Odsúdenému tak bol ukladaný trest za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 za skutok zo dňa 5.10.2005, a za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 za skutok zo dňa 2.11.2005.
Trest súd ukladal podľa trestnej sadzby zakotvenej v § 234 odsek 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu - z. č. 140/1961 Zb. a to od 5 do 12 rokov. Pri použití § 35 odsek 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu - z. č. 140/1961 Zb. (ukladanie trestov za viac trestných činov), podľa zásad uvedených v odsekoch 1 a 2 § 35 uvedeného zákona (ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný; ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody) sa zvýšila horná hranica uvedenej trestnej sadzby o ? a súd bol povinný ukladať trest v hornej polovici takto zvýšenej trestnej sadzby.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojim nálezom sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28.11.2012, uverejnenom v Zbierke zákonov dňa 21.12.2012 pod č. 428/2012 Z.z. rozhodol, že druhá časť prvej vety ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona - z. č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov - za bodkočiarkou (súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej sadzby trestu odňatia slobody) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (tzv. asperačná zásada).
Podľa § 41 b ods. 1 zák.č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd v trestnom konaní vydal rozsudok na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy a ten nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.
V zmysle stanoviska trestno-právneho kolégia NS SR Tpj 44/2013 zo dňa 26.11.2013 - bod I. a II.
- nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade s Ústavou SR, nemôže byť „novou skutočnosťou“ súdu skôr neznámou v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Ak teda bol podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované priamo už v tomto ustanovení (ide o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale skúmal, či obnovu konania je potrebné povoliť z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov. Citovaný nález Ústavného súdu SR je teda sám o sebe obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania. Na druhej strane súd poukazuje na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 724/2013-10, ktorým súd zamietol sťažnosť odsúdeného vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K porušeniu práv malo prísť postupom prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré zamietli návrh odsúdeného na obnovu konania, keď okrem iného neopodstatnene skúmali zrejmý nepomer trestu. Ústavný súd konštatoval, že výklad ustanovenia §41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s §394 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý vedie k skúmaniu, či je naplnená aj druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce, že konanie prinesie pre žiadateľa iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, plne rešpektuje požiadavku jednosmerného pôsobenia právnych noriem a nemožno ho považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, v dôsledku opačného výkladu, ktorý prezentuje sťažovateľ vo svojej sťažnosti, by došlo k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok. Vyššieuvedené úvahy však podľa názoru súdu sú namieste iba v tom prípade, pokiaľ bol trest odsúdenému ukladaný podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z.z., účinného od 01.01.2006. (zhodne uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 23Ntok/2/2013). V predmetnom prípade bol odsúdenému ukladaný trest za použitia ustanovení, okrem iného aj § 35 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., účinného do 31.12.2005. Predmetným nálezom ústavného súdu však nebola vyslovená protiústavnosť tohto ustanovenia, resp. jeho časti, týkajúcej sa tzv. „asperačnej zásady“, doplnenej do tohto Trestného zákona zákonom č. 171/2003 Z.z., účinného od 01.09.2003. Súd v zhode s vyššieuvedeným záverom Krajského súdu v Trenčíne vyslovuje záver, že všeobecný súd nie je oprávnený extenzívne rozširovať nález ústavného súdu aj na ustanovenia iných zákonov, ktorých sa nález ústavného súdu nedotýka. Všeobecný súd nie je oprávnený robiť rozširujúci výklad nálezu ústavného súdu, a to ani v prípade, ak by sa takýto rozširujúci výklad mohol v konečnom dôsledku javiť ako spravodlivý výklad. Zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj. 44/2013 zo dňa 26.11.2013 - právna veta II. vyplýva, že nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť, alebo niektoré ustanovenie, nie je v súlade s Ústavou nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“, v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku a tým len jednou z podmienok obnovy konania. V prípade zmeny právneho stavu t.j. zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu v dôsledku nálezu ústavného súdu, ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. je na základe § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Už priamo v tomto ustanovení je konštatované splnenie podmienok obnovy konania, avšak len v prípade, ak v preskúmavanom súdnom rozhodnutí bolo použité s ústavou nesúladné ustanovenie. V ustanovení § 41b ods. 1 vyššie citovaného zákona je výslovný odkaz len na právny predpis (jeho niektoré ustanovenie), na základe ktorého súd v trestnom konaní vydal rozsudok.
V preskúmavanom prípade, teda v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta vo veci povolenia obnovy konania, v ktorom bol vyhlásený rozsudok sp. zn. 2T/24/2006 zo dňa 9.12.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To 7/2010 zo dňa 20.5.2010, teda neprichádzalo do úvahy skúmanie podmienok na obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku a neprichádzalo ani do úvahy použitie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, pretože v danom prípade bola v rozsudku síce použitá asperačná zásada avšak v ustanovení, ktorého sa nález ústavného súdu nedotýkal. V danom prípade pritom nebolo možné ani použitie § 41b ods. 1 citovaného zákona, tzv. per analógiám, pretože by všeobecný súd robil rozširujúci výklad k zákonu, ktorého výklad podľa rozhodovacej činnosti ústavného súdu môže robiť výlučne len ústavný súd.
K otázke, či v predmetnom náleze ústavného súdu nedošlo k vysloveniu protiústavnosti v zákone uvedených princípov asperačnej zásady vo všeobecnosti, pričom spravodlivé rozhodnutie všeobecného súdu by povolenie obnovy konania aj v takomto prípade legitimizovalo, súd dospel k záveru, že z odôvodnenia predmetného nálezu vyplýva, že „protiústavnosť“ časti asperačnej zásady (v § 41 ods. 2 Tr. zák., veta za bodkočiarkou), bola Ústavným súdom SR skúmaná len vo vzťahu k Trestnému zákonu, účinnému od 01.01.2006, vrátane skúmania trestných sadzieb trestu odňatia slobody uvedených v osobitnej časti tohto zákona. Vyplýva to okrem iného z bodu V. písomných dôvodov, kde bola posudzovaná súladnosť napadnutého ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona s Ústavou. Podľa bodu V./8 písm. b), dôvodom na obzvlášť vypuklé porušenie požiadavky primeranosti považuje ústavný súd prípady (5), kedy v dôsledku úpravy trestnej sadzby po užití asperačnej zásady upravená (zvýšená) dolná hranica trestnej sadzby je vyššia ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody uvedenej v Osobitnej časti Trestného zákona. Tu ústavný súd poukázal na test proporcionality, ktorý vyplýva aj z nálezu ESĽP, ktorý vykonávanie takéhoto testu vo vzťahu k primeranosti trestov (vnútroštátnych právnych noriem upravujúci ich ukladanie), prenechal ústavnému súdu ako exkluzívnemu ochrancovi ústavnosti v Slovenskej republike. V tejto súvislosti súd poukazuje na zásadný rozdiel v aplikovaní asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Trestného zákona, účinného do 31.12.2005 a podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Tento zásadný rozdiel (aj z pohľadu testu proporcionality), vyplýva z veľkej rozdielnosti trestných sadzieb, ktoré môžu byť na základe asperačnej zásady zvyšované. Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 trest odňatia slobody sa mohol ukladať najviac na 15 rokov a to bola aj maximálna horná hranica trestu odňatia slobody uvádzaná v Osobitnej časti Trestného zákona (ustanovenie o výnimočnom treste podľa § 29 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 obsahovalo vlastné podmienky zvýšenia trestu nad 15 rokov bez použitia asperačnej zásady). Naproti tomu podľa § 46 Trestného zákona, trest odňatia slobody možno uložiť ako trest určitý na dobu najviac 25 rokov (s trestom odňatia slobody na doživotie v súvislosti s asperačnou zásadou nie je potrebné uvažovať). Horná hranica 25 rokov odňatia slobody sa pritom nachádza aj v sadzbách odňatia slobody uvedených v Osobitnej časti Trestného zákona. Z tohto pohľadu potom bolo možné pri používaní asperačnej zásady dokonca hovoriť až o neprimeranom prepínaní trestnej represie (už vyššieuvedené o zvýšení dolnej hranice tak, že táto prekračovala pôvodnú hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody). Vo vzťahu k predchádzajúcemu Trestnému zákonu však o takéto neprimerané prepínanie trestnej represie nešlo. Z hľadiska testu proporcionality potom nemožno prehliadnuť, že asperačná zásada podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona bola používaná v trestných sadzbách, ktoré vo všeobecnosti sú o 10 rokov odňatia slobody vyššie ako v predchádzajúcom Trestnom zákone. Takéto podstatné zvýšenie trestných sadzieb v novom Trestnom zákone malo pritom odraz aj v podstatnom zvýšení dolných hraníc trestnej sadzby odňatia slobody v Osobitnej časti Trestného zákona. Podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ani nemohlo dôjsť k takému vypuklému prípadu (viď odôvodnenie nálezu ústavného súdu), kde na základe zvýšenia dolnej hranice trestnej sadzby odňatia slobody, by táto bola vyššia ako pôvodná horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody.
Podľa § 399 odsek 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Súd, na základe vyššie uvedených záverov konštatuje, že v tomto prípade pre povolenie obnovy konania vo vzťahu k výroku o treste rozsudku Okresného súdu Galanta, sp. zn. 2T/24/2006 zo dňa 9.12.2009, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 6To 7/2010 zo dňa 20.5.2010 nie sú splnené podmienky a preto súd návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať sťažnosť do 3 dní od jeho oznámenia, prostredníctvom tunajšieho súdu, rozhodne o nej Krajský súd v Trnave. Sťažnosť má odkladný účinok.