Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-83-2014.pdf
PDF · 103.05 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/83/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösllingova 4, p r o t i žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/448/2012-52 zo dňa 12.02.2014 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1 písm.d/, § 4 ods.1 písm.a/, § 9 ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 osd.1,2, 3 § 19 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ust.§ 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2002 a od 01.06.2010 do 31.05.2011 (Exekučný poriadok) a ust.§ 45 ods.1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že predmetom tohto konania sú spojené veci, ktoré pôvodne napadli na Okresný súd vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 5C/537/2012 až 5C/547/2012. Uvedené veci sa týkali nasledovných exekučných konaní vedených na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou:
3Er 687/09 (Ex 12118/09) proti povinnej V. I. žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie napadla dňa 14.12.2009. Uznesením zo dňa 18.2.2010 bola žiadosť zamietnutá čiastočne v časti úrokov z omeškania. Citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.3.2011 a hneď 19.3.2010 bolo vydané na zvyšok vymáhanej sumy poverenie pre súdneho exekútora. 3Er 3/09 (Ex 11862/08) proti povinnému J. I. bola podaná žiadosť o vydanie poverenia na súd dňa 9.1.2009 a dňa 27.3.2009 bolo vydané poverenie. 6Er 111/09 (Ex 2545/09) proti povinnému G. D. bola podaná na súd žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25.5.2009. Uznesením zo dňa 14.12.2009 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania a potom čo uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28.1.2010 bolo hneď 1.2.2010 vydané poverenie na zvyšok vymáhanej sumy. 3Er 40/09 (Ex 235/09) proti povinnej T. D. bola podaná žiadosť o vydanie poverenia dňa 13.3.2009. Dňa 23.11.2009 čiastočne bola žiadosť zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 19.12.2009 a dňa 12.1.2010 bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora na zvyšok vymáhanej sumy. 12Er 2075/09 (Ex 10405/09) proti povinnému D. C. bola podaná žiadosť o vydanie poverenia dňa 4.11.2009. Dňa 30.12.2009 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30.1.2010 a hneď 3.2.2010 súd vydal poverenie pre exekútora na zvyšok vymáhanej sumy. 11Er 61/09 (Ex 834/09) proti povinnému G. I. napadla na súd žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 6.4.2009. Uznesením zo dňa 26.6.2009 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.7.2009 a dňa 25.8.2009 súd vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie na zvyšok vymáhanej sumy. 7Er 613/09 (Ex 11597/09) proti povinnému D. B. bola podaná na súd žiadosť o vydanie poverenia dňa 23.11.2009. Súd uznesením zo dňa 10.3.2010 žiadosť čiastočne zamietol v časti úrokov z omeškania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21.5.2010 a dňa 2.6.2010 na zvyšok vymáhanej sumy súd vydal poverenie pre súdneho exekútora. 9Er 56/09 (Ex 8271/09) proti povinnému E. B. bola podaná na súd žiadosť o vydanie poverenia dňa 25.9.2009. Súd uznesením zo dňa 30.12.2009 túto žiadosť čiastočne ohľadom úrokov z omeškania zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2.2.2010 a dňa 16.2.2010 súd vydal poverenie pre exekútora na zvyšok vymáhanej sumy. 12Er 27/09 (Ex 10885/08) proti povinnej N. B. bola podaná na súd žiadosť o vydanie poverenia dňa 9.1.2009 a dňa 5.2.2009 bolo vydané poverenie. 11Er 11/10 (Ex 13991/09) proti povinnej N. B. napadla na súd žiadosť o vydanie poverenia dňa 11.1.2010. Uznesením zo dňa 5.3.2010 bola čiastočne zamietnutá v časti úrokov z omeškania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7.4.2010 a 12.4.2010 súd vydal poverenie pre exekútora na zvyšok vymáhanej sumy. 9Er 781/10 (Ex 10121/10) proti povinnému D. C. bola podaná na súd žiadosť o vydanie poverenia dňa 23.9.2010. Súd uznesením zo dňa 16.12.2010 čiastočne ju zamietol v časti úrokov z omeškania. Dané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19.1.2011 a dňa 27.1.2011 bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora na zvyšok vymáhanej sumy.
Žiada sa poukázať na to, že vo vyššie citovaných exekučných spisoch bol o niekoľko dní po podaní žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie žiadaný rozhodcovský spis od príslušného rozhodcovského súdu. Na túto výzvu však rozhodcovský súd nereagoval a preto následne súd rozhodoval o čiastočnom zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, ktoré boli priznané v rozpore so zákonnou úpravou a to § 3 ods. 1 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z.
Žalobca vo všetkých spojených veciach požadoval náhradu škody vo výške 125,- Eur a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vypočítal osobitne v každej veci podľa počtu mesiacov omeškania s rozhodnutím o vydaní poverenia. Vo veci týkajúcej sa povinnej V. I. požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur za 5 mesiacov, u povinného J. I. uplatnil sumu 440,- Eur za 8 mesiacov, u povinného G. D. za 10 mesiacov žiadal priznať 550,- Eur. V exekučnej veci týkajúcej sa povinnej T. D. požadoval za 12 mesiacov 660,- Eur, u povinného D. C. za 5 mesiacov uplatnil 275,- Eur, u povinného G. I. mal za to, že prieťah činil 11 mesiacov a preto žiadal priznať 605,- Eur. V exekučnej veci povinného D. B. mal prieťah trvať 8 mesiacov, preto žiadal priznať 440 Eur, u povinného E. B. za 7 mesačný prieťah uplatnil 385,- Eur, u povinnej N. B. mal prieťah trvať 5 mesiacov a preto požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur. V exekučnej veci povinnej N. B. za 5 mesačný prieťah požadoval 275,- Eur a u povinného D. C. mal prieťah trvať 8 mesiacov a preto požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 440,- Eur.
Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku je zrejmé, že zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom
štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
V daných exekučných veciach ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1195 Z.z. a zaviazal povinných na zaplatenie týchto úrokov v rozpore s citovanými zákonnými ustanoveniami, potom rozhodol o plnení právom nedovolenom. Preto bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po vydaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, prípadne objektívne nemožné alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Skúmanie vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým čiastočne žiadosť bola zamietnutá a následne bolo vydané poverenie s krátkym časovým odstupom, vo väčšine prípadov v lehote 15 dní od právoplatnosti predchádzajúceho uznesenia o čiastočnom zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia rozhodne nie je takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Súd prvého stupňa poukázal na to, týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV. ÚS 606/12).
Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.
Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že vo všetkých prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po jeho právoplatnosti vo zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd uviedol 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, nepochybne neplatí ani v prípade, ak súd zamietol žiadosť len čiastočne. Následne súd musel počkať za právoplatnosťou príslušného uznesenia a vo väčšine prípadov tohto konania potom vydal poverenie v 15 dňovej lehote a teda rozhodol v zákonnej lehote.
Žalobca však nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Nároky, ktoré si uplatňuje, sú hypotetické. Žalobca nepredložil jediný dôkaz na jej preukázanie a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je potrebné poznamenať, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil.
Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu mala vzniknúť pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou bola nútená sa zaoberať aj Európska komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov súd preto žalobu ako neopodstatnenú zamietol.
Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého nárok na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však si tento nárok podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.§ 221 ods.1 písm.h/ a f/ O.s.p. a § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolateľ namietal to, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie musí byť preto zrušené.
S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len rozhodnutím exekučného súdu.
K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dlžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, ktoré svoje meritórne rozhodnutia nemôže na nich založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.
Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli dňa 27.06.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ( článok 46 ods. 3 Ústavy SR ).
Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo d/ nesprávnym úradným postupom ( § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov ).
Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR ak 1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu ( § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona ).
Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR ( § 9 ods. 1 cit. zákona ).
Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavovania sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( § 9 ods. 2 cit. zákona ).
Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku ( ďalej „žiadosť“ ) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 ( § 15 ods. 1 cit. zákona ).
Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nárokov alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý
bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr ( § 16 ods. 4 cit. zákona ).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak ( § 17 ods. 1, 2 cit. zákona ).
Právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenia alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia ( oznámenia ) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie ( § 19 ods. 1 cit. zákona ).
Odvolací súd jednoznačne konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. I odvolací súd je toho názoru, že vo všetkých prípadoch, ktoré sú predmetom tejto žaloby, dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť čiastočne zamietnutá a následne po jeho právoplatnosti vo zvyšku vydané poverenie, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ako už súd prvého stupňa uviedol 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, nepochybne neplatí ani v prípade, ak súd zamietol žiadosť len čiastočne. Súd prvého stupňa počkal za právoplatnosťou príslušného uznesenia a vo väčšine prípadov tohto konania potom vydal poverenie v 15 dňovej lehote a teda rozhodol v zákonnej lehote.
Žalobca skutočne nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že žalobca nepredložil jediný dôkaz na preukázanie tejto škody, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného skutočne nezapríčinil exekučný súd. Príslušné náklady teda nie sú, tak ako to správne uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale sú v príčinnej súvislosti s postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil.
Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ani v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú tu dané dôvody na jej priznanie v zmysle § 17 ods.3 zákona č. 214/2003 Z.z. Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom vzniku insolventnosti povinného. Žalobca nepreukázal zánik svojich podnikateľských aktivít.
Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do trov konania.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodov uvedených v ust.§ 224 ods. 1 O. s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.