Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-632-2013.pdf
PDF · 120.72 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/632/2013
Uznesenie
Krajský v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: J. E., nar. XX. D. XXXX, bytom V., E. XXX/X, o 239 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 24. júla 2012, č. k. 26Er/87/2003-65, EX 555/2003 takto
rozhodol:
Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný vyššou súdnou úradníčkou) vo výroku v bode I/ zastavil exekúciu (vedenú spočiatku súdnym exekútorom JUDr. Jaroslavom Mrázom a v čase rozhodovania napadnutým uznesením už súdnym exekútorom označeným aj v úvodnej časti tohto uznesenia odvolacieho súdu) a vo výroku v bode II/ vyslovil, že žiadnemu z účastníkov povinnosť na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi neukladá. Takéto rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie odôvodnil právne úst. § 41 ods. 2 písm. c/, § 57 ods. 1 písm. a/ a ods. 2, ako aj § 58 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku) i s odkazmi na čl. 46 ods. 1 Ústavy (ústavného zákona SNR č. 460/ 1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“), § 25 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 22 ods. 2 a § 31 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 323 ods. 1 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a zákon (SNR) č. 323/1992 Z. z. (správne „Zb.“, inak notársky poriadok);vecne potom tým, že v tomto exekučnom konaní bol daný dôvod zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti). Právny vzťah medzi účastníkmi konania totiž vznikol na základe zmluvy o úvere č. 1370088, uzatvorenej 9. apríla 2003 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a už v tejto zmluve povinná pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jej mene a právnymi účinkami pre ňu v prípade neuhradeného záväzku alebo jeho časti (z titulu úverovej zmluvy) uzatvoril a podpísal v prospech oprávnenej notársku zápisnicu ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E. p. I s poukazom na závery z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo veciach vedených týmto pod sp. zn. I. ÚS 5/ 2000, II. ÚS 498/2010, III. ÚS 329/2010 a III. ÚS 294/2010 mal za to, že exekučný súd je oprávnený exekučný titul preskúmavať nielen z procesného hľadiska, ale aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych zákonných ustanovení, a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania (teda nie iba v súvislosti s vydávaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale tiež neskôr - rozumej v čase prípadného zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie). Predmetom skúmania preto i v tejto veci bolo, či exekučný titul spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti pre takýto právny úkon a teda či je aj platný a vykonateľný a tu okresný súd dospel k záveru, že plnomocenstvo udelené povinnou splnomocnencovi priamo v úverovej zmluve je neplatné. Toto totiž bolo udelené splnomocnencovi ešte v čase, keď dlh neexistoval a povinná sa tak vopred vzdala svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu (v čase, keď ešte nemala vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške), takže toto splnomocnenie bolo neurčité a všeobecné, pričom pri inštitúte notárskej zápisnice majúcej poslúžiť za exekučný titul je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný (dlžník) naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov s tým spojených. Plnomocenstvo udelené splnomocnencovi v prejednávanej veci zjavne nerešpektuje zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 O. z. a síce, že zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. V posudzovanom prípade bola povinná nútená súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre advokáta, ktorého určila oprávnená a ktorý v množstve konaní vedených oprávnenou vystupuje ako jej právny zástupca. Za takejto situácie tu bol preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocnencom povinnej a povinnou ako prekážka vzniku platnej dohody o plnomocenstve, nakoľko splnomocnenec v skutočnosti nehájil záujmy povinnej, ale skôr naopak (záujmy oprávnenej) a navyše plnomocenstvo nespĺňalo ani podmienku vyplývajúcu z ust. § 323 ods. 1 Obch. z. (tu rozumej možnosť uznania iba čo do výšky určitého a v čase uznania existujúceho záväzku). Ak notárska zápisnica musí obsahovať aj výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku (ako najdôležitejšiu náležitosť takéhoto exekučného titulu), pretože až tento prejav vôle povinnej robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu, avšak pri spísaní notárskej zápisnice (o ktorú tu ide) nebola povinná prítomná a o jej spísaní, obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu nemusela byť ani upovedomená; notárska zápisnica nespĺňala formálne a materiálne podmienky exekučného titulu. Na základe už uvedeného bolo preto treba uzavrieť, že notárska zápisnica ako exekučný titul je absolútne neplatná a pre tým danú jej nespôsobilosť a použiteľnosť (ako exekučného titulu) bolo nutné exekúciu zastaviť, dôvodil napokon súd prvého stupňa. Rozhodnutie o trovách exekúcie bolo potom odôvodnené právne § 200 ods. 2 E. p. a vecne len konštatovaním neuplatnenia si exekútorom ich náhrady.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila predovšetkým nesprávnosťou právneho posúdenia veci a na základe toho vyvodených skutkových záverov. Poukázala na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici (?), ktorá nemá v SR povahu prameňa práva, má len nepriamu záväznosť a súd v takom prípade musí aplikovať na riešenie sporu len príslušný právny predpis Smernicu implementujúci. Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúceho k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie splnomocnenia daného zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil rozpor so zákonom. V danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv pred notárom, ktorý nezistil rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinná sa pri podpise Zmluvy nevzdala svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšírila možnosť uznania záväzku za jej osobu na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava dovoľovala, pričom jeho formulácia bola určitá a dlžníčka mohla toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy v zmysle § 33b O. z. odvolať, čo však neučinila. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol preto vydaný v súlade s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa nepriaznivé následky, keď i odňatie odvolateľke možnosti konať pred súdom tým, že jej nebolo umožnené sa k veci vyjadriť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie.
Súdu prvého stupňa vytkla aj prekročenie ním oprávnení priznávaných mu právom, majúc za to, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naviac, ak k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 E. p. zo strany súdu považuje za extenzívnu a v prípade ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 E. p. podanou oprávnenou, žiadala, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p., a to bez akejkoľvek časovej limitácie.
Súčasne s odvolaním oprávnená podala tiež návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :
1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?
Tento návrh odôvodnila poukazom na časť rozhodovacej činnosti ÚS SR (v jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku a stránka materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V čase spísania uzavretia notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa ňou udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Odvolateľka opätovne uplatnila námietku o nemožnosti považovania udelenia plnomocenstva tretej osobe za neprijateľnú podmienku a keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa § 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.
Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj závislého rozhodnutia o trovách exekúcie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhom oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok SD EÚ nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne.
Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. ÚS SR (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd nezdieľa.
Prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd a nie len účastník konania (R 53/1999). Odvolací súd nedospel k názoru svedčiacemu o existencii oprávnenou naznačeného rozporu a nižšie v odôvodnení vysvetľuje, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú a návrh na prerušenie konania za nedôvodný.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.
Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne normy, alebo že sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť výsledok konania. Je totiž celkom zrejmé, že v danom prípade súd prvého stupňa svoj záver o plnomocenstve ako neprijateľnej podmienke založil primárne na ustanoveniach vnútroštátneho práva (O. z.), Smernicu nepoužil ani ako výkladové pravidlo a z pohľadu eurokonformity vnútroštátnej úpravy na poli ochrany spotrebiteľa i výkladu tejto právnej úpravy (bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ - vrátane SD EÚ) bolo jediným limitom zaručenie spotrebiteľovi (tu vystupujúcemu v procesnom postavení povinnej) minimálne úrovne práv zaručovanej komunitárnym právom (ktorá podmienka bola akceptovaním výkladu ponúkaného súdom prvého stupňa nepochybne splnená).
Ani druhá oprávnenou položená otázka, v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z článkov Charty základných práv EÚ nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší odvolací súd predložili SD EÚ.
Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou (o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), inak vo veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva) a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd oprávnený uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.
Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD tak neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z výroku I/ napadnutého uznesenia potom podstatným bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu. Súd prvého stupňa si tak otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.
Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich a z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom je nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd tak nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, ktorý odporuje zákonu a na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že v konaní už došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie, keďže existencia rozporu jednej z troch vyššie uvedených listín tu bola aj v čase posudzovania žiadosti o udelenie poverenia a k udeleniu poverenia došlo z dôvodu nie dostatočného posúdenia veci, daného aj tým, že exekučný súd svoje rozhodovanie v rozhodnom čase (v roku 2003 - viď č. l. 11) nemohol oprieť o tak rozsiahlu judikatúru (nie len slovenských súdov), ako je tomu v súčasnosti.
Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie § 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých titulov je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E. p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vyhlásenie povinnej o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinnú vykonané Mgr. Brunom Žlnayom ako zástupcom v Zmluve splnomocneného Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého plná moc bola udelená povinnou v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 9. apríla 2003. Uvedená Zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinná nemohla ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybrala slobodným výberom a na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinnej (ak tu vôbec o zástupcovi možno hovoriť) v skutočnosti v danej veci nehájil jej záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinnej v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinnú, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo 16. juna 2003 preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.
Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v časti zastavenia exekúcie potvrdil.
Hoci potom oprávnená v podanom odvolaní podľa jeho obsahu vyslovene napadla len výrok o zastavení exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, podaným odvolaním bol napadnutý i výrok o trovách exekúcie, keďže ide o výrok závislý od výroku jemu predchádzajúcemu.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn. odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je E. p. na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p.) ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
Nakoľko konštrukcia opravných prostriedkov v E. p. je (na rozdiel od O. s. p.) založená na zásade neprípustnosti odvolaní, z toho plynie aj nutnosť každú výnimku z takéhoto pravidla výslovne v zákone (v E. p.) vymedziť. Ak E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá) osoba na to oprávnená (účastník konania). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním nenapadnuteľného) rozhodnutia je tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. § 374 ods. 4 poslednej vety O. s. p.).
Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania napadnutého uznesenia odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke ani nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57.
Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyššou súdnou úradníčkou bolo v časti náhrady trov exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí postupovať podľa predpisov účinných od tohto dátumu, ktoré vylučujú prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 E. p., čo spôsobuje i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.
So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie včasného odvolania oprávnenej osoby, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvého stupňa, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššej súdnej úradníčky v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnankyne súdu prvého stupňa už a naopak z pohľadu prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a opätovné rozhodnutie o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.
To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvého stupňa povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.