Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/20/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Anny Kovaľovej v sporovej veci žalobcu: Prešovský samosprávny kraj, so sídlom Námestie mieru 5043/2, 080 01 Prešov, IČO: 37870475, proti žalovanému: VAPSTRA s.r.o., so sídlom Jánošíkova 88, 080 01 Prešov, IČO: 45 923 515, zastúpenému JUDr. Martinom Tobiašom, advokátom, Protifašistických bojovníkov 4, 080 01 Prešov, IČO: 52639398, o vypratanie nebytových priestorov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -82 z 24.3.2022, zhodou hlasov členov senátu, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému uloženia povinnosti vypratať v žalobe identifikované nebytové priestory s odôvodnením, že nájomný vzťah bol založený zmluvou z 30.12.2010 na dobu určitú do 31.12.2030, ale tento zanikol dňom 31.5.2021 uplynutím dohodnutej 6-mesačnej výpovednej doby po doručení výpovede z nájmu z 13.11.2020.

Súd prvej inštancie mal zato, že strany uzavreli zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „“) dňa 30.12.2010 s dohodnutým trvaním nájmu do 31.12.2030. Žalobca ako prenajímateľ doručil žalovanému výpoveď z nájmu s odkazom na aplikáciu ustanovenia , dôvodiac, že žalovaný porušil uzavretú zmluvu, keď bez písomného súhlasu prenajímateľa neprevádzkuje v nebytových priestoroch bufet a na úkor bufetu rozšíril jedáleň a tiež tým, že z dôvodu plánovanej rekonštrukcie predmetu nájmu, podľa stavebného povolenia vydaného príslušným stavebným úradom na revitalizáciu interiérových priestorov žalobcu, nemožno predmet nájmu užívať.

Súd prvej inštancie prejudiciálne riešil platnosť predmetnej výpovede z nájmu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že stavebné úpravy nebytových priestorov realizované žalovaným už v roku 2013, podľa ktorých sa zrušil priestor na prevádzku bufetu, sa realizovali na podnet, či pokyn samotného prenajímateľa s úmyslom využiť tento priestor na rozšírenie kapacity jedálne, pretože prenajímateľ chcel, aby kapacita jedálne poslúžila aj na poskytovanie stravy pre členov zastupiteľstva PSK. Ak takéto stavebné úpravy žalovaný po iniciatíve samotného prenajímateľa realizoval, potom je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aby absenciu písomného súhlasu s rozšírením

kapacity jedálne na úkor prevádzky bufetu, žalobca využil po uplynutí ďalších 7 rokoch od uvedených stavebných úprav (nerozporovaných prenajímateľom), prenajímateľ využil ako výpovedný dôvod pre skončenie nájomného vzťahu. Ani druhý dôvod neobstojí, pretože tento dôvod založený na plánovanej rekonštrukcii predmetu prenájmu nenapĺňa to, čo vyžaduje ustanovenie . Toto ustanovenie umožňuje ukončiť nájomný vzťah len za situácie, kedy dôjde k odstráneniu stavby ako takej, resp. ak dôjde k takým zmenám stavby, ktoré spôsobia to, že nebytový priestor, ktorý sa v nej nachádza, už nikdy nebude možné užívať na dohodnutý účel. Z výpovede samotnej, ba ani z podanej žaloby, nevyplýva, že by k takej závažnej zmene stavby, v ktorej sú nebytové priestory, malo dôjsť. Rozhodne nejde o zmenu stavby, ktorá by bránila užívať predmet nájmu. Rekonštrukciou dôjde len k úprave nebytových priestorov, ktoré sa zveľadia, no v žiadnom prípade tieto zmeny nemožno považovať za také, ktoré by menili účel týchto nebytových priestorov v takom rozsahu, aby žalovaný tieto nemohol ďalej užívať na účel, na ktorý zmluvu o nájme so žalobcom uzavrel, a to na poskytovanie stravovania tak, ako to je realizované doteraz. Žalobca samotný uvádza, že rekonštrukčné práce by mali trvať len po dobu 6 mesiacov. V tejto súvislosti súd zdôraznil aj obsah výpovede svedka A. B. C., z ktorej plynie, že by sa malo jednať o rekonštrukciu, ktorá v objekte vlastnícky patriacom žalobcovi, sa realizuje po viacerých etapách. Nevedel zaujať stanovisko alebo dať odpoveď na to, ako dlho by trvala rekonštrukcia kuchyne a jedálne. Poukázal však na to, že je potreba, aby aj po rekonštrukcii tento priestor jedálne a kuchyne v objekte, v ktorom sídli žalobca, bol takto prevádzkovaný, aby sa tam varilo.

Na základe týchto skutočností súd dospel k záveru, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vypratania nebytových priestorov, nie je dôvodná, nájomný vzťah neplatnou výpoveďou nezanikol, preto žalobu zamietol.

Ďalším výrokom súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Pre odôvodnenie tohto výroku súd prvej inštancie zdôraznil zásadu úspechu v konaní i aplikáciu ustanovenia , , .

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru sú dané odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia a .

Odvolateľ poukazuje na to, že so žalovanou stranou mal uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov na dobu určitú do 31.12.2030. Tento nájomný vzťah bol vypovedaný výpoveďou zo dňa 5.11.2020, ktorá bola doručená žalovanému 13.11.2020. Podľa nájomnej zmluvy bola dohodnutá výpovedná lehota 6 mesiacov a tá uplynula dňom 31.5.2021. Žalovaný nepodal na súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede zmluvy o nájme. O jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo rozhodované súdom a odvolací súd uznesením zo dňa 17.7.2021 č.k. -55 návrh na nariadenie neodkladného zamietol. Z dôvodov rozhodnutia plynie aj to, že žalovaný nevykonal úkon potrebný pre obranu pred podanou výpoveďou, založenou na podaní návrhu na určenie neplatnosti výpovede. Preto privodil aj záver o tom, že nebola preukázaná existencia potreby neodkladnej úpravy pomerov sporových strán. Žalovaný teda nepodal žalobu o určenie neplatnosti výpovede a neurobil tak ani v čase, ktorý upravuje zákon, konkrétne ustanovenie , ktoré je potrebné použiť aj na právne vzťahy týkajúce sa nájmu nebytových priestorov. Súd však neprihliadol na 3-mesačnú lehotu upravenú v uvedenom ustanovení . Žalovaný túto lehotu zmeškal a podľa názoru žalovaného nie je možné, aby sa protistrana mohla dožadovať neplatnosti výpovede bez akéhokoľvek časového obmedzenia. To by mohlo spôsobiť veľkú právnu neistotu žalobcovi, ako aj ďalším prenajímateľom nebytových priestorov.

Odvolateľ namieta aj to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil druhý z uplatnených výpovedných dôvodov, odkazujúci na ustanovenie . Prejudiciálne posúdenie výpovede ako neplatnej je podľa žalovaného nesprávne. Súd mal k dispozícii právoplatné stavebné povolenie, ktorým bola povolená stavba „Revitalizácia interiérových priestorov sídla PSK“. V zmysle tohto stavebného povolenia sa v najbližšej dobe bude vykonávať na predmete nájmu oprava. Realizovať

sa budú rekonštrukčné práce, pri vykonávaní ktorých nemožno predmet nájmu počas minimálne 6 mesiacov užívať. Ide o zásadnejšiu stavebnú rekonštrukciu a obnovu predmetných priestorov, ktorých účelom je zlepšenie stavebnotechnického stavu, najmä spočívajúce vo výmene podláh, podhľadov, dverí, elektroinštalácie, osvetlenia, vzduchotechnických potrubí, rozvodov, či kompletná rekonštrukcia kuchyne, ktorá bude trvať najmenej 6 mesiacov. Z výkladu zákona nie je možné robiť záver, že pre naplnenie ustanovenia je potrebná zmena stavby tak, ako to právne posúdil súd prvej inštancie. Odkazuje na komentár k uvedenému zákonu, v ktorom je aj odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ktorý rieši otázku výpovedného dôvodu podľa ustanovenia . V rozhodnutí stavebného úradu podľa týchto záverov však nemusí byť výslovne uvedené (a to nie je ani pre výpoveď záväzné) to, že by malo ísť o zmenu stavby. Pre možnosť výpovede z uvedeného dôvodu je určujúcim to, že by malo ísť o stavebné činnosti, pri ktorých stavebnému úradu v zmysle (stavebný zákon v znení neskorších predpisov), postačí ohlásenie týchto stavebných prác.

Žalobca v odvolaní poukazuje aj na to, že súd si bez patričného skutkového podkladu osvojil stanoviská svedka A. B. C., ktorý sa vyjadril, že by malo ísť o rekonštrukciu veľkého rozsahu, ale tento svedok sa nevedel presne vyjadriť k dĺžke trvania predmetnej rekonštrukcie. Samotný súd je podľa odvolateľa odborne nespôsobilý k tejto problematike stanoviť presný záver o dobe trvania rekonštrukcie. Preto súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Odvolateľ vo vzťahu k prvému z výpovedných dôvodov, týkajúcich sa realizovania stavebných úprav bez písomného súhlasu, uviedol, že podľa § 6 ods. 6 Zákona o majetku vyšších územných celkov, všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom vyššieho územného musia mať písomnú formu, inak sú neplatné. V rozpore s týmto zákonom aj pri tomto výpovednom dôvode súd podľa odvolateľa konal svojvoľne v rozpore s nájomnou zmluvou a platnou legislatívou.

Žalobca navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť, alternatívne rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu označil rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a za zákonný a odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Poukazuje na to, že súd správne prejudiciálne posúdil, že výpoveď podaná z dôvodov odkazujúcich na ustanovenie a je neplatná. Správne dospel k záveru, že podľa tejto výpovede nedošlo k ukončeniu nájomného vzťahu. Žalovaný sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Podľa jeho názoru sa vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázalo, že žiaden zo žalobcom uplatnených výpovedných dôvodov nebol opodstatnený. Na žalobcom poukazujúci odkaz v citovanom komentári k žalovaný uvádza to, že sa týka výlučne bytov a nie nebytových priestorov. Aj odkaz na Zákona o majetku vyšších územných celkov považuje žalovaný za irelevantný a toto nemôže na výpovedné dôvody nijako vplývať.

Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na obsahu podaného odvolania i na podanom odvolacom návrhu. Poukazuje na to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné zaujať stanovisko.

Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu takisto zotrval na svojom vyjadrení. Odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné, navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, uplatňuje si aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vec napadla na tunajší odvolací súd 12.10.2022 a bola za pomoci technických a programových prostriedkov náhodným výberom pridelená do súdneho oddelenia a senátu 2Cob, ktorý pôsobil v tom čase v zložení z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka (zároveň sudca spravodajca v predmetnej

veci) a členov senátu JUDr. Andreja Radomského a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. Z dôvodu personálnych zmien v obsadení tunajšieho súdu sudcami sa Dodatkom č.1 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove upravilo nové zloženie senátu 2Cob aj s tým, že nerozhodnuté veci, ktoré napadli (boli pridelené) do súdneho oddelenia 2Cob do dňa 31.12.2022 sa prejednajú v zložení senátu upravenom týmto rozvrhom práce v znení jeho Dodatku č.1 (vrátane pravidiel zastúpenia). Predmetnú vec tak prejednal a rozhodol senát uvedený v úvodnej časti tohto rozhodnutia (viď úradný záznam v spise z 2.1.2023 aj s časťou dodatku upravujúceho zloženie senátu a zastupujúcich sudcov v súdnom oddelení 2Cob).

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( – ) prejednal odvolanie podané proti rozsudku žalobcom v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia a nasl. . Prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z aplikácie s tým, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( ). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ustanoveniu a . Odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia a viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou ). Na základe takéhoto prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby i vo výroku o náhrade trov konania je vecne správny. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy podľa procesnej iniciatívy strán v konaní, z týchto dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia (, v spojení s ustanovením ) a napokon aj správne vyvodil záver o zamietnutí žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému vypratania nebytových priestorov. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú v zásade odpoveď na rozhodujúce skutkové otázky i na právne posúdenie uplatneného nároku.

Odvolacie dôvody proti rozsudku tak, ako sú uvedené vyššie, žalobca vymedzil v rovine skutkovej i v rovine právneho posúdenia veci. V odvolaní výslovne poukázal na nižšie citované ustanovenia , .

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Relevantným pre rozhodnutie vo veci, a teda aj pre vyporiadanie sa s uplatnenými odvolacími dôvodmi bolo to, že žalobca uplatňoval svoj nárok na vypratanie nehnuteľnosti, odvádzajúc tento nárok od uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov na dobu určitú a od realizovanej výpovede z nájmu. V konaní medzi stranami neboli sporné otázky o obsahu uzavretých nájomných zmlúv, o obsahu výpovede, ani o obsahu v konaní predloženého rozhodnutia o povolení stavebných prác. Sporovým stranám, teda aj žalobcovi, bol v konaní dostatočne poskytnutý priestor, aby realizoval prostriedky procesného útoku a aby tieto prostriedky ním produkované, vrátane prostriedkov procesnej obrany, ktoré realizovala žalovaná strana, súd mohol vyhodnotiť po skončení celého dokazovania v zmysle ustanovenia .

Tak, ako je už uvedené vyššie, dôvodom, pre ktorý mal skončiť nájomný vzťah, bolo to, čo žalobca pojal do obsahu výpovede z 5.11.2020, ktorú 13.11.2020 doručil žalovanej strane. Vo vzťahu k prvému z uplatnených výpovedných dôvodov možno uviesť to, že v konaní strany nerozporovali to, že tieto stavebné úpravy, ktoré mali za následok rozšírenie priestoru jedálne na úkor pôvodného priestoru bufetu, boli realizované v roku 2013. Do konania bola predložená aj písomná žiadosť k realizácii týchto úprav stavebných priestorov a možno súhlasiť s odvolateľom aj v tom, že nedošlo k písomnému odsúhlaseniu tých úprav, ktoré napokon boli realizované. S odkazom na aplikáciu ustanovenia však možno z obsahu tých listín, ktoré strany do konania predložili a z obsahu tých tvrdení, ktoré strany produkovali, konštatovať aj to, že okrem pôvodnej zmluvy z 30.12.2010 k tejto nájomnej zmluve boli realizované aj dodatky, a to Dodatok č. 1 z 28.5.2015 a Dodatok č. 2 z 26.9.2016. Tieto dodatky sa teda robili v čase, keď už mali byť realizované uvedené stavebné úpravy, ktoré podľa žalobcu boli realizované bez písomného súhlasu prenajímateľa. Ak prenajímateľ si bol vedomý týchto úprav, pretože bol informovaný o tom, akým spôsobom sa tieto priestory zmenili a akým spôsobom sa nebytový priestor využíval aj po týchto stavebných úpravách z roku 2013, odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že použitie tohto dôvodu o stavebnej úprave bez písomného súhlasu prenajímateľa s odstupom viac ako 7 rokov od realizácie týchto stavebných úprav by zjavne viedlo k porušovaniu oprávnenia nájomcu využívať tieto priestory podľa zmluvy v znení jej dodatkov. Ak by prenajímateľ nebol akceptoval tieto stavebné úpravy, ktoré boli realizované s tým, že sa po nich neprevádzkoval v týchto priestoroch bufet, je vysoko pravdepodobným (hraničiacim s istotou), že by nebol uzatváral so žalovaným dodatky k zmluve z roku 2010 (dňa 28.5.2015, či 26.9.2016).

Pre skutkové závery súdu prvej inštancie, týkajúce sa samotnej realizácie rekonštrukčných prác, mal súd prvej inštancie podklad v realizovaných dôkazoch, vrátane obsahu výpovede svedka A. C., na obsah ktorej odkázal súd prvej inštancie aj v dôvodoch rozhodnutia. Ak odvolateľ spochybňuje obsah tejto svedeckej výpovede aj s argumentáciou, že by na strane súdu neboli odborné znalosti, ktoré by vyhodnotili dĺžku trvania stavebných rekonštrukčných prác, tak potom treba uviesť to, že súd vychádza len z toho, čo sporové strany v konaní produkovali v zmysle prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a tieto dôkazy vyhodnocuje v zmysle ustanovenia s tým, že pre skutkový záver v zmysle ustanovenia , sú dôležité len tie skutočnosti, ktoré strany samy v konaní súdu poskytli, pretože súd nie je vyšetrovateľom vo veci a sám tieto poznatky nezhromažďuje z vlastnej iniciatívy. Ak strany boli pasívne a nenavrhli v tomto smere, ako odvolateľ tvrdí, dôkaz, ktorý by objasnil charakter, či dĺžku trvania rekonštrukčných prác, súd nemal inú možnosť, len vychádzať z toho, čo mu strany v konaní poskytli a nemal povinnosť zisťovať prípadný rozsah týchto stavebných rekonštrukčných nad rámec toho, čo samy strany pre konanie poskytli. Ak odvolateľ namieta absenciu odborných znalostí súdu na posúdenie otázok rozsahu stavebných prác, nič mu nebránilo navrhnúť v konaní prípadné znalecké posúdenie. Takýto návrh nepodal.

V konaní takýto dôkaz, ktorý by spochybňoval tieto skutkové závery súdu prvej inštancie ani poskytnutý nebol, preto odvolacia námietka, ktorá odkazuje na ustanovenie , je podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodnou.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj tie skutočnosti, ktoré pre skutkové závery sú dôležité z pohľadu splnenia povinnosti tvrdenia, či dôkaznej povinnosti alebo vysvetľovacej povinnosti Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/350/2008, podľa ktorého „...... dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie vykonania a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právomoc a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.“ Dokazovanie sa má realizovať tak, aby rýchly a hospodárny priebeh konania viedol aj k spravodlivému rozhodnutiu a má sa viesť aj v takých mantineloch, aké dáva predmet konania, aby sa dokazovanie neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Tak, ako je už uvedené, odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vedenia dokazovania, či z kritérií hodnotenia realizovaných dôkazov.

S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona a ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktoré v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd nepoužil správnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Takúto vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav.

Predmetom tohto konania je žaloba o vypratanie nebytových priestorov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že na rozdiel od nájmu bytu, nájom nebytových priestorov nie je upravený tak, že by žaloba o neplatnosť výpovede nájmu z nebytových priestorov bola limitovaná určitou lehotou, v ktorej takáto prípadná žaloba musí byť podaná. Ak odvolateľ poukazuje na aplikáciu ustanovenia , toto ustanovenie sa striktne dotýka len nájmu bytov a jeho zmyslom a účelom je poskytnúť ochranu základnému právu, ktorým je právo na bývanie. Toto sa však nevzťahuje na nájom nebytových priestorov. Úprava nájomnej zmluvy podľa je úpravou špeciálnou voči všeobecným ustanoveniam . Aj tak sa žiada uviesť, že podľa nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dohodnutej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky. Obsahovo z toho vyplýva dôsledok, podľa ktorého má prenajímateľ právo na riadne užívanie predmetu nájmu nájomcom, ktoré predpokladá zachovanie podstaty veci a jej riadne vrátenie. Predmetná vec súvisí s ďalším ustanovením, totiž , podľa ktorého prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcom v stave spôsobilom dohodnutému užívaniu alebo ak nebol spôsob užívania dohodnutý, užívaniu obvyklému a v tomto stave ju na svoj náklad udržiavať.

Aplikované na túto konkrétnu prejednávanú vec nemožno preto uprieť správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré poukazujú na to, že ani stavebným povolením oznámená rekonštrukcia nebytových priestorov, označená ako revitalizácia interiéru sídla žalobcu, nie je podľa názoru súdu takou, ktorá by menila určený spôsob užívania týchto priestorov. Ani svedkovia vypočutí v konaní neuviedli alebo neprodukovali skutočnosti, ktoré by svedčili zmene účelu užívania týchto priestorov inak, ako to je dohodnuté v predmetnej nájomnej zmluve. Možno len uviesť aj to, že v právomoci súdu nie je preskúmavať správnosť rozhodnutia príslušného stavebného orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie v stavebnom konaní vydal.

Vo vzťahu k odvolacej námietke poukazujúcej na nepodanie žaloby o neplatnosť výpovede, odvolací súd dopĺňa už vyššie uvedenú skutočnosť v tom, že v spore o vypratanie nebytových priestorov súd môže a podľa iniciatívy strán aj musí riešiť ako predbežnú otázku nielen otázku platnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov, ale aj otázku existencie práva nájmu k nebytovým priestorom. Takýmto spôsobom aj postupoval súd prvej inštancie, a teda jeho prejudiciálnemu posúdeniu týchto otázok nebránilo ani to, že žalovaný nepodal neplatnosť výpovede z nájmu nebytových priestorov.

Aj námietka odkazujúca na Zákon o vlastníctve vyšších územných celkov pre účely posudzovania realizovaných stavebných úprav ešte v roku 2013 je z pohľadu už vyššie uvedených záverov, ktoré viedli prenajímateľa k podaniu výpovede s odstupom času 7 rokov po realizácii týchto stavebných úprav, u ktorých je dôvodné predpokladať minimálny konkludentný súhlas s ich realizáciou, by bolo zjavnou nespravodlivosťou, ak by takýto výpovedný dôvod bol s takýmto časovým odstupom od realizácie stavebných úprav akceptovaný.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru o zamietnutí žaloby o vypratanie nebytových priestorov, preto toto rozhodnutie aj s použitím ustanovenia , ako vecne správne potvrdil.

Tak, ako je už uvedené vyššie, aj pri aplikácii ustanovenia odvolací súd doplnil aj tie skutočnosti, ktoré vyplynuli z tvrdení, či produkovaných skutočností stranami pred súdom prvej inštancie, ktoré neuviedol najmä vo vzťahu k uzatváraným dodatkom ku zmluve súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia. V ostatnom odvolací súd odkazuje na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie.

V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto odvolací súd pri aplikácii ustanovenia s použitím ustanovenia , preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).