Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/41/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobkyne N. K., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom Y. XXX/X, XXX XX U. O., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Kováčikom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 8/8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanejY. P. R., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom J.Y. XXXX/XX, XXX XX Z., právne zastúpenej JUDr. Jánom Halkom, advokátom, so sídlom Cyrila a Metoda 105/2, 048 01 Rožňava, o zaplatenie 38.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k.10C/27/2021 - 144 z 24. novembra 2021, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. -144 z 24. novembra 2021 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 24. 11. 2021 uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni 38.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 38.000,- Eur od 01. 01. 2021 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % (II. výrok). Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 38.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 38.000,- Eur od 01. 01. 2021 do zaplatenia na základe zmluvy o pôžičke uzavretej ústne v novembri 2013, a to po pripísaní peňažných prostriedkov vo výške 40.300,- Eur na číslo účtu žalovanej XX., vedený v SLSP, a.s., pričom splatnosť peňažnej pôžičky bola určená dohodou zmluvných strán v lehote do 31. 12. 2020. Zmluva o pôžičke bola dohodnutá bezúročne. Žalovaná v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. dňa 25. 05. 2021 v rámci upomínacieho konania uviedla, že uplatnený nárok neuznáva v celom rozsahu, pričom poprela skutkové tvrdenia žalobkyne ohľadne uzavretia zmluvy o pôžičke s tým, že kúpna cena za predaj bytu žalobkyne síce bola poukázaná na jej bankový účet, avšak tejto skutočnosti nepredchádzala žiadna dohoda strán, ani iné vyhlásenie žalovanej ohľadom vrátenia týchto finančných prostriedkov. Absentuje tak podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a to záväzok dlžníka vrátiť peniaze po uplynutí dohodnutej doby. Keďže sa jedná o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , veta prvá, ,

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OZ“), nariadenia vlády SR č., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia . Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia sumy 38.000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť medzi žalobkyňou a žalovanou uzavretá ústnou formou v mesiaci november 2013, pričom pôžička mala byť bezúročná a splatnosť pôžičky mala byť dojednaná v lehote do 31. 12. 2020. Obrana žalovanej spočívala v tom, že poprela akúkoľvek dohodu ohľadne zmluvy o pôžičke, t.j. že by prejavila záujem resp. aspoň súhlas s tým, že jej budú zo strany žalobkyne požičané finančné prostriedky vo výške 38.000,- Eur a následne tieto peňažné prostriedky žalobkyni vráti. Rovnako nepotvrdila, že by si dohodli splatnosť pôžičky v termíne do 31. 12. 2020. Žalovaná len potvrdila svoj súhlas s tým, že na jej bankový účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. budú prevedené peňažné prostriedky, ktoré predstavovali časť kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako predávajúcou a treťou osobou ako kupujúcim dňa 31. 10. 2013, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu, ktorého vlastníkom bola žalobkyňa, pričom tieto peňažné prostriedky boli uhradené z úveru poskytnutého Slovenskou sporiteľňou, a.s. kupujúcemu (žalobkyni). Dôvodom na takýto postup bol ten, že žalobkyňa ani nikto z jej blízkych osôb nemal v tom čase vedený žiaden účet v banke, avšak úhrada týchto peňažných prostriedkov sa vyžadovala formou bezhotovostného prevodu. Túto skutočnosť potvrdila žalobkyňa, žalovaná a svedok - syn žalobkyne O.K.. Taktiež žalovaná pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedla, že nebola dojednaná doba, dokedy mali byť predmetné peňažné prostriedky na jej účte vedené. Medzi stranami nebolo sporné, že dohoda ohľadne toho, že bankový účet žalovanej bude slúžiť ako platobné miesto pre úhradu časti kúpnej ceny z predaja predmetného bytu žalobkyne, bola dojednaná prostredníctvom syna žalobkyne L. K. so žalovanou, ktorý ju o to požiadal. Zároveň túto skutočnosť potvrdila aj žalobkyňa, ktorá pri svojom výsluchu na výslovnú otázku súdu prvej inštancie (či ona niekedy požiadala svojho syna pána K., aby zabezpečil u žalovanej, že budú môcť byť predmetné finančné prostriedky z predaja bytu uhradené v zmysle kúpnej zmluvy na účet žalovanej) uviedla, že áno, ale trvala na tom, že ona jej ich mala vrátiť. Na základe vykonaného dokazovania sa súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalovanej, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne uzavretia zmluvy o pôžičke medzi žalobkyňou a žalovanou, predmetom ktorej mali byť peňažné prostriedky vo výške 38.000,- Eur, nakoľko túto skutočnosť tvrdila len žalobkyňa s tým, že túto skutočnosť v čestnom vyhlásení zo dňa 30. 04. 2021 síce prehlásil aj syn žalobkyne L. K., avšak následne pri svojom výsluchu na pojednávaní len potvrdil, že došlo k dohode ohľadne toho, že predmetné peniaze budú prevedené na účet žalovanej, pričom ako dôvod uviedol to, že jeho mama nemala v tom čase zriadený bankový účet a rovnako ani on nemal vedený žiaden účet v banke, keďže boli proti nemu vedené exekučné konania, s čím žalovaná vyslovila súhlas. Následne však na výslovnú otázku súdu prvej inštancie, či sa tie peniaze prevádzali na účet žalovanej len z dôvodu, že žalobkyňa nemala v tom čase zriadený účet rovnako ako on, alebo tam bol ešte nejaký iný dôvod, teda či žalovaná vyslovene povedala, že má záujem požičať si tie peniaze, uviedol, že to žalovaná takto priamo nepovedala, že to má byť pôžička, ale povedala, že bude tie peniaze spravovať a potom, že ich vráti do konca roku 2020. Rovnako tak dal súd prvej inštancie za pravdu žalovanej, že čestné prehlásenia osôb O. R. resp. U. T. zo dňa 30. 04. 2021 nepreukazujú tú skutočnosť, že medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, predmetom ktorej mali byť peňažné prostriedky vo výške 38.000,- Eur s lehotou splatnosti do konca roka 2020, keďže tieto osoby len potvrdili, že im o tejto skutočnosti hovorila samotná žalobkyňa, a to najmä vo vzťahu k jej obavám, či jej budú zo strany žalovanej predmetné peňažné prostriedky vrátené, avšak ani jedna z týchto osôb nebola priamym účastníkom žalobkyňou tvrdeného uzavretia zmluvy o pôžičke so žalovanou ústnou formou. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, keďže zo strany žalobkyne nebolo preukázané, že boli dohodnuté podstatné náležitosti takejto zmluvy, najmä prenechanie predmetnej peňažnej sumy do dispozície žalovanej za účelom nakladania s nimi podľa vlastného uváženia a následne z tohto titulu záväzok žalovanej vrátiť predmetné finančné prostriedky v dohodnutej dobe. Na druhej strane sa však súd prvej inštancie nestotožnil ani s tvrdením žalovanej, ktorá trvala na tom, že jej tieto peňažné prostriedky vo výške 38.000,- Eur boli pripísané na jej bankový účet bez právneho dôvodu. Podľa názoru súdu prvej inštancie medzi žalobkyňou a žalovanou bola uzavretá nepomenovaná zmluva v zmysle s tým, že žalobkyňa bola pri tomto právnom úkone zastúpená svojim synom L. K.m, pričom predmetom tejto dohody bolo výlučne dojednanie o tom, že žalovaná poskytne žalobkyni možnosť použiť svoj účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s. ako platobné miesto,

na ktoré mali byť uhradené peňažné prostriedky predstavujúce časť kúpnej ceny v zmysle zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu, v ktorej žalobkyňa vystupovala ako predávajúca, avšak medzi nimi nebola dohodnutá doba, dokedy bola žalobkyňa oprávnená resp. žalovaná povinná ponechať tieto peňažné prostriedky na svojom účte. Zároveň zo skutkových tvrdení strán uvedených v priebehu konania, ako i z podstaty predmetu tejto samotnej dohody mal súd prvej inštancie za to, že súčasťou tohto záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou bola povinnosť žalovanej na požiadanie žalobkyne jej predmetné peňažné prostriedky vrátiť bez zbytočného odkladu analogicky v súlade s . Súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia samotnej žalovanej, ktorá pri svojom výsluchu na otázky súdu prvej inštancie uviedla, že jej nebolo ani zo strany žalobkyne, ani zo strany jej syna L. K. povedané, že by jej boli predmetné peňažné prostriedky darované a ani jej nebolo povedané, že nemusí predmetné finančné prostriedky vrátiť. Súd prvej inštancie pritom obranu žalovanej v tom zmysle, že jej bolo pánom K.m povedané, že predmetný byt je písaný na jeho mamu, ale v skutočnosti patrí jemu, a to kvôli jeho exmanželke, a teda s predmetnými peňažnými prostriedkami môže nakladať on, vyhodnotil ako nepreukázanú z jej strany a zároveň právne irelevantnú, pokiaľ zároveň samotná žalovaná na doplňujúcu otázku súdu prvej inštancie pri svojom výsluchu uviedla, že túto skutočnosť si nikdy neoverila u žalobkyne. Túto žalovanou tvrdenú skutočnosť žalovaná nepreukázala žiadnym iným dôkazom, a teda súd prvej inštancie musel konštatovať, že toto jej vyjadrenie zostalo len v rovine tvrdení a zároveň z vyjadrení L. K. jednak v jeho čestnom vyhlásení a následne aj pri jeho výsluchu na pojednávaní sa toto skutkové tvrdenie žalovanej nijakým spôsobom nepreukázalo, naopak napríklad v predmetnom čestnom vyhlásení uviedol, že jeho matka, t.j. žalobkyňa disponovala peňažnými prostriedkami vo výške 38.000,- Eur z titulu predaja dvojizbového bytu v O.. Tiež ďalej uviedol v tomto čestnom vyhlásení, že nakoľko jeho matka v tom čase nepotrebovala nevyhnutne peniaze z predaja predmetného bytu, súhlasila s uzatvorením zmluvy o pôžičke. Okrem toho pri svojom výsluchu na pojednávaní na viacerých miestach uvádzal napríklad „... keď sme boli v tej Slovenskej sporiteľni riešiť ten mamin byt ...“ „... ja som jej potom už neskôr navrhoval, aby sme to predali, a že sa mame vrátia peniaze a my si za zvyšok kúpime jednoizbový byt, ale k tomu teda už nedošlo ...“ Za takýchto okolností potom takéto tvrdenie žalovanej nemožno pripísať na ťarchu žalobkyne. Súd prvej inštancie pripustil vzhľadom na v tom čase existujúci partnerský vzťah medzi žalovanou a synom žalobkyne L. K.m, že žalovaná s jeho vedomím použila predmetné peňažné prostriedky na nadobudnutie predmetného osobného motorového vozidla formou leasingu resp. nehnuteľností v katastrálnom území Čierny Balog z dôvodu, že na syna žalobkyne boli v tom čase vedené exekučné konania, bola ako výlučný vlastník danej nehnuteľnosti resp. motorového vozidla uvádzaná výlučne žalovaná. Faktom však zostáva, že ani následne nedošlo k tomu, že by sa syn žalobkyne stal podielovým spoluvlastníkom predmetnej hnuteľnej veci resp. nehnuteľností a rovnako tak potom čo došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností v katastrálnom území Čierny Balog, kde ako predávajúca vystupovala žalovaná po nadobudnutí kúpnej ceny z predaja týchto nehnuteľností, žiadnu čiastku neposkytla ani synovi žalobkyne, ani žalobkyni samotnej s odôvodnením, že jej bolo pánom K.m povedané, že si má tie finančné prostriedky ponechať, čo však bolo výslovne popreté samotným L. K.m pri jeho výsluchu a rovnako to odporuje vyjadreniam samotnej žalovanej, ktorá potvrdila, že v priebehu roka 2020 ju L. K. kontaktoval za účelom vrátenia predmetných finančných prostriedkov opakovane. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovanej, že uplatnený nárok žalobkyne je nárokom z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože sa nejednalo o plnenie bez právneho dôvodu, resp. tento nárok nie je možné podradiť pod žiadnu zo skutkových podstát definovaných v , na základe čoho aj vznesenú námietku premlčania žalovanej vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z finančných prostriedkov, ktoré boli prevedené na účet žalovanej ako časť kúpnej ceny z predaja bytu žalobkyne, boli tieto peňažné prostriedky použité na kúpu nehnuteľností v katastrálnom území Čierny Balog, a to vo výške 27.000,- Eur, ktorých výlučných vlastníčkou sa stala žalovaná a rovnako tak na kúpu osobného motorového vozidla Dacia Daster vo výške 7.530,- EUR, ktorého vlastníčkou sa tiež po ukončení leasingovej zmluvy stala výlučne žalovaná a zároveň dňa 15. 12. 2020 bola uzavretá kúpna zmluva, kde ako predávajúci vystupovala žalovaná, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Čierny Balog, pričom bola dojednaná kúpna cena 65.000,- Eur s tým, že žalovaná zároveň potvrdila, že tieto peňažné prostriedky v celej výške si ponechala ona s vysvetlením, že ich potrebovala použiť na vrátenie dlhov, bez ich bližšej špecifikácie. Súd prvej inštancie bol povinný pri svojom rozhodovaní aplikovať aj ustanovenie , v zmysle ktorého okrem iného výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

V priebehu konania dospel súd prvej inštancie k presvedčeniu, že konanie žalovanej a jej následný postoj ohľadne povinnosti vrátiť predmetné peňažné prostriedky žalobkyni napĺňa rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie mal za to, že okrem povinnosti žalovanej vrátiť žalobkyni predmetné peňažné prostriedky, s poukazom na nepomenovanú zmluvu, ktorá bola medzi nimi uzavretá a obsahu záväzkov z nich vyplývajúcich, má žalovaná túto povinnosť aj s poukazom na to, že opačný postup by rozhodne predstavoval konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie nárok žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy 38.000,- Eur za dôvodný, v dôsledku čoho žalobe v celom rozsahu vyhovel vrátane úroku z omeškania uplatneného žalobkyňou, pretože sa jednalo o zákonný úrok z omeškania, nakoľko základná úroková sadzba ECB je od 16. 03. 2016 vo výške 0 % s tým, že žalovaná je naďalej v omeškaní s úhradou prisúdenej sumy a súd prvej inštancie mal za to, že do omeškania sa dostala najneskôr odo dňa 01. 01. 2021 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , (ďalej aj „“). Žalobkyňa bola v celom rozsahu úspešná v tomto konaní, keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel, preto jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu. O konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná podala včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol a priznal je nárok na náhradu trov konania a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uviedla, že v priebehu sporu opakovane tvrdila, že sa nikdy nezaviazala k vráteniu prijatých finančných prostriedkov žalobkyni. Napriek tomu súd prvej inštancie uzavrel, že takúto povinnosť mala, pričom len nebol určený čas jej plnenia podľa . Z vykonaného dokazovania však vyplynulo len, že súhlasila s poukázaním finančných prostriedkov na svoj účet. Takýto súhlas v sebe automaticky nenesie záväzok finančné prostriedky vrátiť. Ak tvrdila, že tieto peniaze boli poukázané na jej účet v prospech syna žalobkyne (ktorý mal v tom čase účet blokovaný exekútorom) a žalobkyňa, že sa malo jednať o pôžičku poskytnutú žalovanej, pri nepreukázaní ani jedného z týchto tvrdení bol súd prvej inštancie povinný vychádzať z toho, že právny dôvod nebol preukázaný a ďalej toto plnenie posudzovať ako plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu. Kým na jednej strane súd prvej inštancie uviedol, že jej nebolo povedané, že peniaze sú jej darované, resp. že ich nemusí vrátiť, rovnako jej nebolo povedané ani, že ich vrátiť musí. Ona s peniazmi naložila tak ako určil syn žalobkyne - L. K.. Aj sama žalobkyňa na pojednávaní 04. 10. 2021 uviedla, že „vedela, že tam chcú kúpiť pozemok za Breznom,“ resp. na pojednávaní 24. 11. 2021 uviedla „neboli to jej peniaze, boli to moje peniaze... ja som im len požičala...,“ resp. L. K. na pojednávaní 04. 10. 2021 uviedol, že „...teda peniaze takto zostanú v rodine s tým, že sa potom mame vrátia.“ Podľa jej názoru neexistuje rozumný dôvod, prečo by ona sama preberala povinnosť vracať peniaze matke jej partnera, ak mali byť podľa zhodných vyjadrení strán sporu aj svedka použité na ich spoločný život. Skutočnosť, že svedok L. K. po zbavení sa exekúcií ju nepožiadal o nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, či motorovému vozidlu, nemôže byť na jej škodu. Mala za to, že svedok L. K. sa mal domáhať určenia vlastníckeho práva k veciam nadobudnutým z kúpnej ceny ňou, keďže jeho aj jej úmyslom bolo veci nadobúdať spoločne a len z dôvodu obchádzania exekučného konania tieto boli v príslušných evidenciách vedené výlučne na ňu. Je zrejmé, že žalobkyňa poskytnutie finančných prostriedkov jej považovala za plnenie obom (jej aj synovi), preto je rozumné predpokladať, že ak by ona zotrvala vo vzťahu so synom žalobkyne, žalobkyňa by žiadala vrátenie finančných prostriedkov od oboch (ak vôbec). Súd prvej inštancie taktiež nesprávne vyhodnotil, že medzi stranami nebolo sporné, že dohoda ohľadne toho, že jej bankový účet bude slúžiť ako platobné miesto pre úhradu časti kúpnej ceny z predaja bytu žalobkyne, bola dojednaná prostredníctvom syna žalobkyne L. K. s ňou, ktorý ju o to požiadal. Ona konštantne tvrdila, že k finančným prostriedkom z predaja bytu žalobkyne sa L. K. správal ako k vlastným, teda záver súdu prvej inštancie, že on ju požiadal o súhlas s poukázaním kúpnej ceny v mene žalobkyne jednoznačne bol a je sporný. Kým ona tvrdila, že L. K. konal vo svojom mene a ona sa so žalobkyňou nedohodla na ničom, je povinnosťou žalobkyne preukázať, že so žalovanou nejakú zmluvu uzavrela. Prostriedky procesného útoku použité žalobkyňou pritom rozporne preukazovali iné skutočnosti, kto mal navrhnúť uzavretie pôžičky (svedok tvrdil, že žalovaná, žalobkyňa, že ona sama), či kedy malo k uzavretiu tejto zmluvy dôjsť (žalobkyňa tvrdila, že po podpise kúpnej zmluvy, svedok, že pred podpisom), kedy bolo dohodnuté vrátenie údajnej pôžičky (žalobkyňa raz uvádzala 2020, na ďalšom

pojednávaní už 2018). Či došlo medzi žalobkyňou a ňou k uzavretiu akejkoľvek zmluvy tak zostalo v rovine tvrdenia proti tvrdeniu, pričom nepreukázanie tejto skutočnosti zaťažuje žalobkyňu. Súd prvej inštancie uviedol, že z prijatých finančných prostriedkov ona nadobudla majetok do svojho výlučného vlastníctva, bez bližšieho odôvodnenia však ju zaviazal uhradiť aj sumu 3.470,- Eur (rozdiel medzi prijatými 38.000,- Eur a nadobúdacou cenou nehnuteľnosti 27.000,- Eur a motorového vodila 7.530,- Eur), ktorá podľa vyjadrení svedka L. K. bola použitá na nadobudnutie hnuteľných vecí (náradie, motorová píla, zvieratá, psy). Pritom sám svedok na inom mieste uviedol, že hospodárske zvieratá nadobúdal on. Podotkla, že súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia neuviedol, že právny vzťah medzi stranami považuje za nepomenovanú zmluvu, preto nesústredila dokazovanie na preukazovanie uhrádzania svojich záväzkov vzniknutých v dôsledku spoločného života so svedkom z výťažku predaja nehnuteľnosti, resp. na to kto rozhodoval o použití prijatých peňazí, ale na preukazovanie okolností, že zmluva o pôžičke nebola medzi stranami uzavretá, keďže práve od takejto právnej kvalifikácie skutkového stavu odvíjala žalobou uplatnený nárok žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 03. 10. 2016 a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31. 01. 2018. Mala za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je prekvapivým rozhodnutím, keďže až do vyhlásenia rozsudku žiadna zo strán, ani súd prvej inštancie neuviedli, že by mohol byť vzťah medzi stranami právne posúdený inak ako zmluva o pôžičke. Podľa jej názoru rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal jej nárok na náhradu trov konania. Podľa jej názoru žalovaná podané odvolanie považuje len za využitie práva protistrany na podanie odvolania, čím sleduje účelné oddialenie meritórneho rozhodnutia a taktiež oddialenie samotného výkonu rozhodnutia vo veci samej. Uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie. Odvolacie argumenty žalovanej považovala za účelové, pričom súd prvej inštancie správne posúdil a určil titul, na základe, ktorého má jej žalovaná plniť peňažné plnenie, t.j. z nepomenovaného právneho úkonu. Ona nie je právnikom a nakoľko žalovanej predmetnú peňažnú sumu vo výške 38.000,- Eur nikdy nedarovala, resp. nikdy nevyslovila, že jej predmetné peňažné prostriedky nemusí vrátiť, posudzovala to ako pôžičku, nakoľko bola dohodnutá jasne doba splatnosti a to do konca roka 2020. Splatnosť peňažného dlhu sa preukázala v konaní pred súdom prvej inštancie, a to najmä výpoveďou svedka L. K., ktorý žalovanú sám vyzýval na vrátenie peňazí, ako aj úkonmi z jej strany. Samotné posúdenie z akého titulu sa dostala žalovaná k peňažnej sume 38.000,- Eur, nebolo z jej strany úmyselne vyhodnotené ako z titulu zmluvy o pôžičke, avšak aj nepomenovaná zmluva v zmysle môže mať základné znaky a charakteristiky zmluvy o pôžičke, ale hlavne nesmie odporovať obsahu alebo účelu . Argument žalovanej spočívajúci v tom, že v rámci predbežného právneho posúdenia súd prvej inštancie neuviedol, že právny vzťah medzi stranami považuje za nepomenovanú zmluvu, považuje za bezpredmetný, keďže aj nepomenovaná zmluva v zmysle môže mať znaky zmluvy o pôžičke a nesmie odporovať obsahu alebo účelu . Podľa jej názoru súd nie je v predbežnom právnom posúdení veci povinný uviesť na základe akého paragrafového znenia bude uplatnený nárok posudzovať. Je nepochybné, že sa jedná o občianskoprávny spor a predbežné právne posúdenie súdu prvej inštancie v čase oznámenia predbežného právneho posúdenia (t.j. pred svedeckou výpoveďou L. K. a ďalších okolností uvedených z jej strany ako aj žalovanej) nemuselo byť na základe predložených listinných dôkazov v žalobe jednoznačné a vyvodenie záveru, že sa jedná o nepomenovaný právny úkon, súd prvej inštancie mohol vyvodiť až neskôr. Taktiež súd môže svoje predbežné právne posúdenie zmeniť vzhľadom na okolnosti prípadu, svedecké výpovede a iné dôkazy predložené v konaní. Z uvedeného dôvodu i sám zákonodarca nazval právne posúdenie súdu ako „predbežné.“ Rozsudok súdu prvej inštancie nie je vôbec prekvapivý, skôr by považovala za prekvapivé, ak by niekto, kto nadobudne peňažné prostriedky vo výške 38.000,- Eur, ktoré má len vo vlastnej dispozícií a nadobudne za ne majetok do svojho výlučného vlastníctva, ktorý následne s obrovským zhodnotením

predá, očakával, že takto získané peňažné prostriedky nemusí vrátiť a môže ich použiť na nový začiatok a splatenie svojich dlhov. Súd prvej inštancie zohľadnil špecifické okolnosti a individuálne súvislosti tohto prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci. Právo neexistuje preto, aby nerozumné a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že súd prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnil s jej argumentáciou, že v konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom preukázania uzavretia zmluvy o pôžičke ako aj lehoty vrátenia pôžičky. Na druhej strane však súd prvej inštancie chybne posúdil, že by sa mala zaviazať k vráteniu finančných prostriedkov a len nebol určený čas tohto plnenia. Ak by nepomenovaná zmluva mala základné znaky zmluvy o pôžičke, už by nešlo o nepomenovanú zmluvu ale o zmluvu o pôžičke. Podľa jej názoru súdom súdu prvej inštancie poskytnuté právne posúdenie bolo celkom nedostatočné. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu je vo veľkej miere len všeobecné, nereaguje na podstatnú jej odvolaciu argumentáciu, preto trvala na podanom odvolaní a navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolacieho návrhu.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa ), vec preskúmal v medziach daných ustanovením a 380 , bez nariadenia pojednávania podľa , a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa , potvrdil.

6. Podľa ustanovenia , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení . Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej v odvolaní.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu

10. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní namietala, že jej nevznikla žalobkyni povinnosť zaplatiť sumu 38.000,- Eur s príslušenstvom, pretože sa nezaviazala k vráteniu prijatých finančných prostriedkov žalobkyni a zároveň namietala, že súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia neuviedol, že právny vzťah medzi stranami považuje za nepomenovanú zmluvu.

11. Záväzkový právny vzťah (záväzok v širšom význame) je ako každý právny vzťah určitý spoločenský vzťah upravený právom, resp. spoločenský vzťah, v ktorom subjekty navzájom vystupujú ako nositelia práv a povinností.

12. Osobitné charakteristické črty, ktorými sa záväzkové právne vzťahy odlišujú od ostatných občianskoprávnych vzťahov, sú: 1/ záväzkový právny vzťah musí mať aspoň dva subjekty, z ktorých je jeden subjektom práva a druhý subjektom povinností, pritom však subjekt práva (veriteľ) má spravidla nielen právo, ale aj zároveň má aj povinnosť a subjekt povinnosti (dlžník) má nielen povinnosť, ale zároveň aj právo, 2/ v záväzkovom právnom vzťahu musí mať každý z jeho subjektov iné postavenie, spravidla opačné, t.j. jeden z nich je veriteľom druhého a druhý je dlžníkom prvého, teda záväzkový právny vzťah musí mať nielen dva subjekty, ale súčasne aj dve strany, 3/ v záväzkovom právnom vzťahu sú subjekty práv a povinností individuálne určité, t.j. oprávneniu individuálne určitého veriteľa zodpovedá povinnosť individuálne určitého dlžníka. Právo i povinnosť sú v určitej relácii, a preto sa záväzkové právne vzťahy označujú ako relatívne právne vzťahy.

13. Záväzkový právny vzťah je teda typickým vzťahom veriteľa (kreditora) a dlžníka (debitora), v ktorom právu veriteľa jednoznačne zodpovedá povinnosť dlžníka. Právo (oprávnenie) veriteľa sa všeobecne nazýva pohľadávka a povinnosť dlžníka dlh. Základom záväzkového právneho vzťahu je teda veriteľsko- dlžnícky vzťah.

14. obsahuje osobitnú úpravu vzniku záväzkov v , kde ustanovuje, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

15. V zmysle ustanovenia subjekty občianskoprávnych vzťahov môžu uzavrieť akúkoľvek zmluvu, t.j. aj takú, ktorá nie je osobitne upravená. Zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu . Účelom tohto ustanovenia je zvýraznenie zmluvnej voľnosti subjektov občianskoprávnych vzťahov (zmluvná autonómia). Tieto subjekty sa nemusia obmedzovať len na uzavieranie typických zmlúv, ale môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá najviac vyhovuje ich požiadavkám na úpravu vzájomných vzťahov.

16. Nepomenovaná, atypická zmluva sa spravuje ustanoveniami , ale aj ustanoveniami iných právnych predpisov patriacich do odvetvia občianskeho práva, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy s najpodobnejším obsahom (analógia legis). Prednosť však má dohoda účastníkov o rozsahu práv a povinností.

17. Atypickú zmluvu môže tvoriť ľubovoľná kombinácia prvkov pomenovaných, hybridných zmlúv a iných záväzkov. To súčasne určuje aj aplikáciu ustanovení , prípadne iných občianskoprávnych noriem.

18. Z obsahu spisu (ako aj z odvolania žalovanej) vyplýva, že na základe súhlasu žalovanej boli na účet žalovanej poukázané finančné prostriedky vo výške 40.300,- Eur, ktoré žalobkyni v pozícii predávajúcej boli vyplatené z titulu zaplatenia časti kúpnej ceny za predaj dvojizbového bytu s odkazom na Kúpnu zmluvu uzatvorenú dňa 31. 10. 2013 s kupujúcim XX-N., nar. XX. XX. XXXX (č.l. 12- 15 spisu) z dôvodu, že žalobkyňa nemala vedený účet v peňažnom ústave, pričom pre vyplatenie úveru poskytnutého kupujúcemu bolo potrebné, aby úver (ktorým mala byť vyplatená žalobkyni kúpna cena) bol poukázaný na účet v peňažnom ústave.

19. V posudzovanej veci bola podstatná skutočnosť, že žalovaná umožnila a súhlasila, aby finančné prostriedky z titulu zaplatenia kúpnej ceny žalobkyni boli poukázané na účet žalovanej, a teda sa nejednalo o omyl pri poukázaní kúpnej ceny na účet žalovanej, resp. že by došlo k poukázaniu finančných prostriedkov na účet žalovanej proti vôli žalovanej. Medzi žalobkyňou a žalovanou došlo k zhodnému prejavu vôle, a to uschovať finančné prostriedky vo výške 38.000,- Eur žalobkyne na účte žalovanej, a to bez dohodnutia úrokov, resp. odplaty.

20. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že doba vrátenia finančných prostriedkov z účtu žalovanej žalobkyni nebol medzi žalobkyňou a žalovanou dohodnutý.

21. Súd prvej inštancie správne zistil, že finančné prostriedky žalobkyne vo výške 38.000,- Eur boli poukázané na účet žalovanej na základe dvojstranného právneho úkonu, a to na základe inominátnej zmluvy v zmysle ustanovenia .

22. Dojednanie fyzických osôb, na základe ktorého odovzdá fyzická osoba druhej fyzickej osobe veci druhovo určené (napr. peniaze), aby boli opatrované, je tzv. nepravidelnou zmluvou o úschove, teda nepomenovanou zmluvou, odlišnou od zmluvy o úschove či pôžičke.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu sa v posudzovanej veci jednalo o zmluvu o nepravidelnej úschove, ktorá má charakter zmiešanej zmluvy (negotium mixtum), ktorá sa odlišuje od zmluvy o úschove a približuje sa k zmluve o pôžičke v tom, že vlastnícke právo k predmetu úschovy prechádza na uschovávateľa, ktorý je povinný vrátiť rovnaké množstvo vecí toho istého druhu (tantundem eiusdem generis) a zostáva však úschovou, pokiaľ ide o spôsob, miesto a čas vrátenia predmetu úschovy, pričom uschovávateľ nie je povinný platiť úroky.

24. Odvolací súd konštatuje, že pri nepravidelnej zmluve o úschove je uschovávateľ povinný vrátiť rovnaké množstvo peňazí, ktoré boli uschovávateľom zložené

25. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci sa nejednalo o žiadnu formu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia , ktorá v zmysle v pozitívnom vymedzení je majetkový prospech získaný: 1/ plnením bez právneho dôvodu, 2/ plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, 3/ plnením z neplatného právneho úkonu, 4/ z nepoctivých zdrojov, 5/ plnením za toho, kto podľa práva mal plniť sám.

26. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia však vznikne len za splnenia určitých zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby, a napokon, že nejde o prípad, keď napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje (uznesenie NS SR sp. zn. z 19. januára 2012).

27. Odvolací súd konštatuje, že na základe inominátnej zmluvy (o nepravidelnej úschove) v zmysle ustanovenia medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol záväzkový vzťah. Medzi stranami bolo nesporné, že medzi žalobkyňou a žalovanou nebola uzatvorená darovacia zmluva v zmysle ustanovenia a nasl. , t.j. že by žalovanej žalobkyňa v pozícii darcu bezplatne prenechala finančné prostriedky vo výške 38.000,- Eur ako dar a žalovaná dar vo výške 38.000,- Eur prijala.

28. Skutočnosť, že žalovaná nadobudla z finančných prostriedkov žalobkyne hnuteľné a nehnuteľné veci v období, keď žila v spoločnej domácnosti so synom žalobkyne, je právne irelevantné vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na zaplatenie istiny vo výške 38.000,- Eur, keďže v konaní žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, že jej nevznikla povinnosť žalobkyni vrátiť finančné prostriedky po tom, ako bola vyzvaná na plnenie žalobkyňou v zmysle ustanovenia , nakoľko medzi žalobkyňou v pozícii veriteľa (kreditora) a žalovanou v pozícii dlžníka (debitora) vznikol záväzkový právny vzťah, na základe ktorého právu veriteľa (žalobkyne) na vrátenie sumy 38.000,- Eur jednoznačne zodpovedá povinnosť dlžníka (žalovanej) zaplatiť žalobkyni sumu 38. 000,- Eur vrátane jeho príslušenstva (zákonných úrokov z omeškania).

29. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovanej odvolací súd (po oboznámení sa so zvukovým záznamom z pojednávania na súde prvej inštancie zo dňa 04. 10. 2021) uvádza, súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení veci na pojednávaní dňa 04. 10. 2021 postupoval v súlade s ustanovením , keďže podľa žalobkyne záväzkový vzťah vznikol medzi stranami na základe zmluvy o pôžičke a podľa žalovanej záväzkový vzťah vznikol na základe bezdôvodného obohatenia, preto súd prvej inštancie správne uviedol, že v konaní posúdi, či došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanou, na základe akého právneho titulu a následne posúdi, či je dôvodný žalobný nárok.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že civilné konanie je ovládané zásadou ,,iura novit curia“ (práva pozná súd). Strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. ).

31. Odvolací súd konštatuje, že samotné rozhodovanie súdu v zmysle právnej kvalifikácie a subsumpcie skutkového stavu pod príslušnú konkrétnu právnu normu nie je limitované prednesmi procesných strán. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú v sporovom konaní naplnením prejednacej zásady, podľa ktorej je zásadne vecou strán tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Právna kvalifikácia skutkových okolností tvrdených stranami pred súdom je však vždy vecou súdu. 32. Tým, že súd prvej inštancie po náležitom vykonaní dokazovania v posudzovanej veci dospel k právnemu záveru, že medzi žalobkyňou a žalovanou vznikol záväzkový právny vzťah na základe inominátnej zmluvy podľa , súd prvej inštancie konal v súlade princípom ,,iura novit curia,“ pretože súd rozhoduje podľa platného práva, ktoré sa nedokazuje a je výlučnou úlohou súdu vyriešiť právnu otázku.

33. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia , potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), pretože súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia .

34. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“ Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia . V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalobkyňa, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

35. V zmysle ustanovenia o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa , e) neboli splnené podmienky podľa alebo f) nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej

pomoci v zmysle o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.