Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/3/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D., zastúpeného JUDr. Matejom Valjentom, advokátom, so sídlom Jesenského 232, Partizánske, proti žalovanému: Schavemaker Slovakia, s. r. o., so sídlom Sereďská 4012/247, Trnava, IČO: 35 978 406, zastúpenému JUDr. Martiom Kanásom, advokátom, so sídlom Školská 3, Nitra, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 30. júna 2022 č.k. -339, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o uložení povinnosti zaplatiť náhradu mzdy (výrok II.), ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.219, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné (výrok I.) a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške celkom 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022 (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. a , a , , , , , , , , a , ako aj až 4 , ako aj , keď v konaní považoval za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 29.12.2014, na základe ktorej a v znení jej dodatkov žalobca vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladného automobilu v medzinárodnej doprave v time-for-time pracovnom systéme. Bolo nesporné, že dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 bolo s účinnosťou od 01.03.2018 miesto výkonu práce žalobcu: E., F. a podľa požiadaviek zamestnávateľa a pracovný čas: v súlade so a na základe požiadaviek zamestnávateľa. Zo strany zamestnávateľa došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru listom zo dňa 09.07.2019, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 22.07.2019, ako dôvod bol uvedený , pričom porušenie pracovnej disciplíny malo spočívať v trojdňovej absencii žalobcu po ukončení jeho práceneschopnosti. Skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 08.07.2019. Žalobca bol práceneschopný do 25.06.2019, pričom ukončenie práceneschopnosti zaslal žalovanému nasledujúci deň poštou, a žalovanému bolo doručené. Žalobca listom zo dňa

13.09.2019 žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Súd mal za to, že v konaní sa stala nespornou aj skutočnosť, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, ktoré bolo žalovaným doručené žalobcovi dňa 22.07.2019. Uvedené súd konštatoval jednak z dôvodu, že žalovaný s prihliadnutím na koncentráciu konania napriek výzve súdu účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré sú uvedené v žalobe, ako aj vzhľadom na vyjadrenia samotného právneho zástupcu žalovaného, ktorý opakovane priznal nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru a uviedol, že sporná je v konaní uplatnená náhrada mzdy. Napriek uvedenej nespornosti súd po vykonanom dokazovaní uviedol, že dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplynuli aj z vykonaného dokazovania vo vzťahu k náhrade mzdy, na základe ktorého mal súd za to, že zo strany žalobcu nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bola uvedená údajná trojdňová neospravedlnená absencia žalobcu, pričom súd bol toho názoru, že túto samotnú, bez preukázania jej prípadných negatívnych dôsledkov na zamestnávateľa, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Nakoľko žalobca pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a vzhľadom na znenie dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 nemal stále pracovisko, ani pracovný čas, a tieto boli v zmysle pracovnej zmluvy v znení dohôd o jej zmene závislé od požiadaviek zamestnávateľa, pričom žalovaný nepreukázal, že by tieto požiadavky žalobcovi po ukončení jeho práceneschopnosti oznámil, súd mal za to, že nemohlo dôjsť k neospravedlnenej absencii žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že v okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedené, že žalobca ukončil práceneschopnosť dňa 25.06.2019, je zrejmé, že v danom čase zamestnávateľ už disponoval ukončením práceneschopnosti žalobcu, a napriek skutočnosti, že žalobca nemal v zmysle pracovnej zmluvy stále pracovisko, ani pracovný čas, pred okamžitým skončením pracovného pomeru ho žiadnym spôsobom nekontaktoval a neoznámil mu svoje požiadavky, a to kde a kedy sa má dostaviť na výkon práce, ako to bolo preukázane zvykom u zamestnávateľa telefonicky alebo SMS správou, čo potvrdil aj svedok G. C., ale pristúpil okamžite ku skončeniu pracovného pomeru. Takéto konanie zamestnávateľa možno posúdiť aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom je tiež neplatnosť skončenia pracovného pomeru. K žalobcom uplatnenej a v konaní spornej náhrade mzdy súd uviedol, že zamestnávateľ je podľa a povinný žalobcovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada žalobcovi patrí odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo bolo v tomto prípade listom doručeným žalovanému dňa 13.09.2019. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Keďže celkový čas, za ktorý žalobca žiadal poskytnúť náhradu mzdy, presiahol dvanásť mesiacov, súd sa ďalej zaoberal žiadosťou žalovaného, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov vôbec nepriznal. Žiadosť o nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy v tomto konaní žalovaný odôvodnil jednak skutočnosťou, že žalobca bol po okamžitom skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnaný u iného zamestnávateľa a bol poberateľom dôchodku, ako aj skutočnosťou, že žalobca žalovanému nepredložil platné doklady, ktorými by preukázal spôsobilosť vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, a tiež údajným konaním žalobcu, ktorého sa mal dopustiť ešte pred jeho práceneschopnosťou, ktorá trvala jeden rok, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi. Súd uviedol, že dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej dvanásť mesiacov, nesie zamestnávateľ. Vo vzťahu k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy presahujúcej dvanásť mesiacov, súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 14.09.2011, ako aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 19.11.2019, ako i na odbornú právnickú literatúru vo vzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy súd vychádzal z konkrétneho dôvodu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil žalobcovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. posudzoval, či na strane zamestnávateľa nastali skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby mu umožnil pokračovať v práci, a zároveň objektívne znemožnili uspokojiť jeho mzdové nároky. Vo vzťahu k dôvodu skončenia pracovného pomeru so žalobcom súd poukázal na svoje odôvodnenie týkajúce sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a podotkol, že má za to, že konanie zamestnávateľa, ktorý skončil pracovný pomer okamžite so zamestnancom, ktorý bol bezprostredne po ukončení práceneschopnosti a bez toho, aby dodržal obvyklý postup u zamestnávateľa, vykazuje znaky konania, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi. Skončenie pracovného pomeru nezavinil žalobca, keďže je zrejmé, že ukončenie práceneschopnosti zamestnávateľovi oznámil a očakával, že mu budú dané pokyny v súlade s pracovnou zmluvou, čo sa však nestalo, ale naopak, došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal,

že by žalobcovi oznámil, že jeho požiadavke na prideľovanie práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy vyhovel, a že by ho vyzval, aby nastúpil do práce. Žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že by na jeho strane nastali skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať v práci, zároveň mu objektívne znemožnil i uspokojiť jeho mzdové nároky. Tvrdenie, že žalobca nespĺňal predpoklady pre výkon, resp. ich splnenie žalovanému nepreukázal, neobstojí, keďže toto tvrdenie žalovaný nepreukázal, a taktiež netvrdil a ani nepreukázal, že by žalobcu upozornil na neplatnosť dokladov, resp. ho vyzval na ich predloženie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vodičský preukaz mal žalobca platný do 04.09.2019 a od 05.09.2019 mu bol vydaný nový vodičský preukaz. Kvalifikačnú kartu vodiča mal žalobca platnú do 13.06.2018 a od 26.04.2018 má novú kvalifikačnú kartu vodiča platnú do 13.06.2023. Doklad o zdravotnej spôsobilosti vodiča mal platný do roku 2019 a znovu bol vydaný dňa 04.09.2019. Vzhľadom na uvedené súd nemal za preukázané, že by žalobca nebol spôsobilý vykonávať prácu na základe pracovnej zmluvy u žalovaného odo dňa, keď mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd tak dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy na základe dôvodov uvedených zamestnávateľom, a keďže súd nie je viazaný dôvodmi uvedenými v žiadosti, len stručne uviedol vo vzťahu k dôvodu, že sa žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa po okamžitom skončení pracovného pomeru, že nemá za to, že by priznanie náhrady mzdy za obdobie, keď bol žalobca zamestnaný, resp. poberal iný príjem, bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca tak bol nútený urobiť práve v dôsledku konania žalovaného, ktorý s ním bez právneho dôvodu neplatne skončil pracovný pomer a následne napriek oznámeniu, že trvá na ďalšom zamestnávaní, jeho žiadosti nevyhovel, a tak bol nútený si nájsť prácu u iného zamestnávateľa. Skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu a starobný dôchodok v období, za ktoré žiada vyplatiť náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, nie je v intenciách súčasnej právnej úpravy relevantná pre posúdenie nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov. Keďže žalovaný okamžite skončil pracovný pomer a žalobcovi neumožnil pokračovať v práci, neobstojí ani jeho obrana, že žalobca sa zamestnal u iného zamestnávateľa bez jeho súhlasu. Argumenty žalovaného by mohli obstáť jedine v prípade, ak by žalobcu na nástup do práce riadne vyzval a žalobca by do práce nenastúpil, resp. by následne nepredložil doklady potrebné na výkon práce. To však žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal. Vo vzťahu k plneniu pracovných úloh žalobcom pred okamžitým skončením pracovného pomeru (ešte pred jeho rok trvajúcou práceneschopnosťou), súd uviedol, že má za to, že žalovaný sa nemôže úspešne dovolávať porušenia pracovnej disciplíny, resp. porušenia dobrých mravov zo strany žalobcu, keď sám následne pri okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobcom konal v rozpore s pracovnou zmluvou, a dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022, ako si ho v konaní uplatnil v plnej výške. Pri určení výšky náhrady mzdy súd vychádzal z ust. , keďže žalobca v rozhodujúcom období, ktorým je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, čo sú v danom prípade mesiace apríl až jún 2019, vzhľadom na jeho rok trvajúcu práceneschopnosť, neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín a použil sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok zisťoval zo mzdy, ktorú by zamestnanec zrejme dosiahol. Súd uviedol, že na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.12.2017, s účinnosťou od 01.01.2018 bola mzda žalobcu v sume 576 Eur mesačne, ktorá skutočnosť bola v konaní nesporná. V rozhodujúcom období mal apríl 2019 160 pracovných hodín, mesiac máj 2019 168 pracovných hodín a mesiac jún 2019 160 pracovných hodín, čo je spolu 488 pracovných hodín. Pravdepodobný hodinový zárobok žalobcu tak bol v rozhodujúcom období vo výške 3,5410 Eur (576 x 3 mesiace /488). Po zistení pravdepodobného hodinového zárobku v rozhodujúcom období, súd vykonal prepočet na pravdepodobný mesačný zárobok podľa počtu priemerných pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca, pričom pri týždennom pracovnom čase žalobcu 40 hodín, je priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac 166,67 hodín. Rok 2019 mal 250 pracovných dní, 2000 pracovných hodín za rok, a teda priemer na jeden mesiac je 166,67 hodín (2000 hodín : 12 mesiacov). Pravdepodobný zárobok bol zistený tak, že pravdepodobný priemerný hodinový zárobok 3,5410 Eur bol vynásobený priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času, ktorý bol podľa pracovnej zmluvy 40 hodín týždenne, čo po zaokrúhlení na najbližší eurocent nahor predstavuje sumu 590,18 Eur (3,5410 eur x 166,67 hodín = 590,18 Eur). Žalobca si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 13.9.2019 do 8.3.2022 vo výške celkom 17.184 Eur, podľa priemerného mesačného zárobku v sume 576 Eur, čo je nižšia suma, než na ktorú by mu vzhľadom na vyššie uvedené vznikol nárok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si na základe jeho výpočtu výšky náhrady mzdy uplatnil nižšiu náhradu mzdy, než na akú mu vznikol nárok, súd mu náhradu mzdy priznal v súlade s tým, ako bola uplatnená a teda za obdobie 13.09.2019 až

08.03.2022 spolu v sume 17.184 Eur. Súd tak vyhovel výrokom II. aj žalobe v časti uplatnenej náhrady mzdy. Vo vzťahu k navrhovanému dokazovaniu súd uviedol, že nevykonal ďalšie žalovaným navrhované dokazovanie predložením tachografových krúžkov žalobcu od 04.09.2019 (od dátumu, kedy mal platné doklady), keďže mal za to, že tento dôkaz nemôže mať vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu, na čo možno pri nepriznaní, resp. znížení náhrady mzdy prihliadať, vplyv na rozhodnutie súdu. Dokazovanie výsluchom osoby, ktorá prevzala platné doklady žalobcu v mene žalovaného súd nevykonal, keďže tento návrh nebol v súlade s ustanovením . O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a vychádzajúc z celkového úspechu žalobcu voči žalovanému, priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania nároku na náhradu mzdy a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žalobcovi prizná náhradu mzdy len od odpadnutia prekážky na strane žalobcu, a to od 04.11.2021, alternatívne mu prizná náhradu mzdy za dvanásť mesiacov a rozhodne, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával. Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výrok I. rozsudku nenapadol opravným prostriedkom z dôvodu, že v samotnom konaní žalovaný nerozporoval neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu uznania formálnych nedostatkov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na materiálnych podmienkach skončenia pracovného pomeru odvolateľ trval z dôvodu predloženia dôkazov v súdnom konaní, ktorými sa preukázalo, že už pred práceneschopnosťou žalobcu bol žalovaný nútený z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti žalobcu v dochádzke evidovať jeho neospravedlnenú absenciu. Namietol nesúvislý a nepravdivý opis skutočností v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď žalovaný nikdy v konaní neuznal predloženie potrebných dokladov do jeho dispozície žalobcom. Namietol tiež, že výpoveď žalobcu v konaní je plná rozporov, ktoré neboli v súdnom konaní odstránené. Pokiaľ by sa výpoveď žalobcu na pojednávaní vyhodnotila ako pravdivá a odzrkadľujúca všetky skutočnosti, je preukázané, že žalobca odpracoval u nového zamestnávateľa Stofingstav, s. r. o. viac hodín, ako je evidovaných na výplatných páskach. Žalobca v konaní jednoznačne a nespochybniteľne vyjadril, že „...má tam stálu zmluvu. Má s nimi dohodu, že robí každý deň, lebo podľa potreby, nakoľko je dôchodca. Nepotrebuje peniaze, to čo im odrobí, to mu zaplatia.“ V konaní nebolo sporné, že žalobca zaslal žalovanému ukončenie práceneschopnosti doručenou listovou zásielkou, a žiadnym iným spôsobom neoznamoval ukončenie práceneschopnosti žalovanému. Odvolateľ mal za to, že žalobca sa mal po skončení práceneschopnosti riadne dostaviť do zamestnania, do miesta výkonu práce, ktoré je jednoznačne uvedené v pracovnej zmluve v zmysle jej platných dodatkov, najmä dodatku zo dňa 28.02.208, kde je miesto výkonu práce jednoznačne uvedené. Z uvedeného miesta sa vždy odchádzalo na pracovné cesty, ako aj pracovné cesty sa končili na uvedenej prevádzke. Je nelogické, aby žalobca doma čakal na zaslanie SMS správy a nevykonal žiadnu iniciatívu smerujúcu na nástup do práce a v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonal akékoľvek aktivity smerujúce k nástupu do práce. Je ťažko predstaviteľné a reálne, že žalovaný, ako aj akýkoľvek iný zamestnávateľ, má vyzývať svojich zamestnancov na nástup do práce, či už SMS komunikáciou alebo inou formou, či už písomnou alebo ústnou po skončení práceneschopnosti. Bol toho názoru, že pre prideľovanie práce žalobcovi neboli splnené materiálne podmienky, nakoľko žalobca nepredložil žalovanému potrebné doklady na výkon zamestnania, ktoré boli uvedené v pracovnej zmluve. Žalobcovi nemohla byť prideľovaná práca zo strany zamestnávateľa, keďže došlo k prekážke na strane zamestnanca z titulu, že zamestnanec si nesplnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti, ktoré sú definované v pracovnej zmluve v čl. 4. Na výkon svojho povolania potrebuje mať žalobca v platnosti všetky oprávnenia na vedenie motorového vozidla, či už platnú kartu vodiča, platný vodičský preukaz, platné psychotesty. Do dnešného dňa žalobca žalovanému nepredložil žiaden z týchto dokladov napriek skutočnosti, že táto povinnosť mu vyplýva aj z ustanovení pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalobcu o predložení dokladov bolo v konaní vyvrátené svedeckými výpoveďami prostredníctvom svedkyne A. H. a svedka G. C.. Žalovaný obdržal kópie dokladov žalobcu k nahliadnutiu až na pojednávaní dňa 04.11.2021. Poukázal na to, že pracovnoprávny vzťah je založený na zmluvnej voľnosti a žalobca sa v uzatvorenej zmluve zaviazal udržiavať doklady v platnosti a predložiť ich zamestnávateľovi. Žalobca mal aj v minulosti problémy s pracovnou disciplínou, kde mu bolo doručené písomné upozornenie zo dňa 09.05.2018. Žalovaný mal povinnosť po ukončení práceneschopnosti dostaviť sa do miesta výkonu práce, ktoré je jasne a nezameniteľne uvedené v uzatvorenej pracovnej zmluve zo dňa 29.12.2014 v znení jej dodatkov, najmä dodatku zo dňa 28.02.2018. Žalobca nemôže spravodlivo trvať na plnej výške náhrady mzdy z dôvodu výkone práce pre iného zamestnávateľa a obmedzeného časového fondu,

ktorý môžu vodiči kamiónovej dopravy odpracovať, ktorý si žalovaný z dôvodu odpracovaného času pre iného zamestnávateľa znížil. Je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca vykonával taký istý druh práce pre iného zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru a nepredloženie potrebných dokladov na výkon povolania a predloženie lekárskych správ, ktoré vylučujú vykonávať prácu vodiča kamiónovej dopravy. Návrh žalobcu na zmenu petitu zo dňa 10.11.2021 obsahuje v odseku 4 výpočet náhrady mzdy, ktorý je v rozpore so samotným znením žalobného petitu v časovom úseku, za aký ho považuje a najmä v odseku 7 žalobca uplatňuje náhradu mzdy vo výške 520 Eur mesačne, a nie ako priznal súd vo výške 576 Eur mesačne. Z uvedeného nesporne plynie, že nemohlo dôjsť len k pisárskej chybe, ale samotný výpočet a obdobie uplatnenej náhrady mzdy je nejednoznačné a súd sa dopustil procesného pochybenia v pripustení zmeny petitu, ktorý nezodpovedá žalobcom uplatnenej výške náhrady mzdy. Súd nad rámec návrhu žalobcu pripustil zmenu petitu, a tým porušil spravodlivý proces a zvýhodnil žalobcu. Žalobca v návrhu petitu požadoval náhradu mzdy len do 08.03.2021, a nie do 08.03.2022, ako to pripustil konajúci súd.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Namietol, že žalovaný aj napriek skutočnosti, že nepodal odvolanie proti výroku I., ktorým súd rozhodol, že určuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, sa na stranách 3 až 8 písomne podaného odvolania zaoberá okamžitým ukončením pracovného pomeru, a nie odôvodnením odvolania proti výroku o náhrade mzdy. V konaní bolo od začiatku nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 29.12.2014, na základe ktorej a v znení jej dodatkov žalobca vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladného automobilu v medzinárodnej doprave v time-for-time pracovnom systéme. Bolo nesporné, že dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 bolo s účinnosťou od 01.03.2018 miesto výkonu práce žalobcu: E., F. a podľa požiadaviek zamestnávateľa, a pracovný čas: v súlade so a na základe požiadaviek zamestnávateľa. Zo strany zamestnávateľa došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru listom zo dňa 09.07.2019, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 22.07.2019, pričom ako dôvod bol uvedený . Porušenie pracovnej disciplíny malo spočívať v trojdňovej absencii žalobcu po ukončení jeho práceneschopnosti. Skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov dňa 08.07.2019. Žalobca bol práceneschopný do 25.06.2019, pričom ukončenie práceneschopnosti zaslal žalovanému nasledujúci poštou a žalovanému bolo doručené. Žalobca listom zo dňa 13.09.2019 žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. V konaní bola nespornou aj skutočnosť, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, ktoré bolo žalovaným doručené žalobcovi dňa 22.07.2019. Uvedené súd konštatoval jednak z dôvodu uplatnenia zásady koncentrácie konania, ako i s poukazom na obsahu vykonaného dokazovania v konaní o náhradu mzdy. Nakoľko žalobca pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a vzhľadom na znenie dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 nemal stále pracovisko, ani pracovný čas, a tieto boli v zmysle pracovnej zmluvy v znení dohôd o jej zmene závislé od požiadaviek zamestnávateľa, pričom žalovaný nepreukázal, že by tieto požiadavky žalobcovi po ukončení jeho práceneschopnosti oznámil, súd mal za to, že nemohlo dôjsť k neospravedlnenej absencii žalobcu. V časti napadnutého rozsudku o náhrade mzdy v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Podľa názoru žalobcu žalovaný po poučení podľa neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, keď tento včas nerozporoval nielen dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení žaloby, ani samotnú neplatnosť okamžitého ukončenia pracovného pomeru, ale včas nerozporoval ani žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy, vrátane výšky tejto náhrady. Poukázal na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru v prípade, že nie je možné použiť iný, menej razantný spôsob skončenia pracovného pomeru. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Žalobca dal do pozornosti obsah rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. júla 2017 sp. zn. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2011 sp. zn. .

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ), a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného súde prvej inštancie pod sp. zn. bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa zo dňa 9.7.2019, doručeného žalobcovi dňa 22.7.2019, ako aj konanie o náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.9.2019 do 8.3.2022.

7. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 9.7.2019, doručené žalobcovi dňa 22.7.2019, je neplatné (výrok I.) a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.9.2019 do 8.3.2022 (výrok II.). Žalobcovi súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.)

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku v časti uloženia povinnosti zaplatiť náhradu mzdy (výrok II.) a v závislom výroku o nároku na náhradu rov konania.

9. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ( psím. f/ ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

10. Odvolací dôvod podľa je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. , pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. až 210 .

11. Odvolací dôvod v zmysle je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

13. Podľa SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

15. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

16. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi ().

17. Do obsahu základného práva podľa SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (, , ).

18. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.

19. Súd prvej inštancie správne pri posudzovaní prejednávanej veci a pri posudzovaní existencie podmienok pre aplikáciu ustanovenia vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 14. septembra 2011 sp. zn. a nálezu Ústavného súdu SR z 19. novembra 2019 sp. zn. I.ÚS/331/2019, v ktorých sa súdy vyjadrili k aplikácii , pričom z ich záverov je potrebné pri rozhodovacej činnosti v obdobných veciach vychádzať.

20. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 14. septembra 2011 sp. zn. vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania, a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

21. V náleze Ústavného súdu SR z 19. novembra 2019 sp. zn. I.ÚS/331/2019 súd vyslovil, že ak zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa , je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho- ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v až d) a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.

22. Prvoinštančný súd v zmysle uvedených záverov pri posudzovaní existencie podmienok pre krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov postupoval, posúdil rozhodné okolnosti, vyporiadal so všetkými dôvodmi obsiahnutými v žiadosti žalovaného na krátenie, resp. nepriznanie náhrady mzdy, pričom svoj myšlienkový postup vyčerpávajúco odôvodnil. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie za správne a náležité odôvodnené, a pretože odvolateľ v odvolaní v podstate len

zopakoval námietky, s ktorými sa už vyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, odvolací súd s prihliadnutím na ustanovenie poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku bez potreby opätovne uvádzať dôvody obsiahnuté už v napadnutom rozhodnutí.

23. Pokiaľ odvolateľ namietal nepravdivosť bodu 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, je potrebné uviesť, že v tomto bode súd uvádza obsah tvrdení právneho zástupcu žalobcu, pričom svoje hodnotenia a závery ohľadne predloženia dokladov zo strany žalobcu preukazujúcich splnenie predpokladov na výkon práce súd uviedol v bode 86. odôvodnenia. Súd uzavrel, že žalobca disponoval všetkými dokladmi potrebnými na výkon práce ku dňu oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom žalovaný ho nevyzval na ich predloženie. Uvedené vyplynulo z vykonaného dokazovania.

24. Tvrdenie žalovaného, že uvedené doklady mal žalobca žalovanému doručiť bez vyzvania, nakoľko to vyplýva z uzatvorenej pracovnej zmluvy, je nedôvodné, pretože z § 2 bod 4 pracovnej zmluvy (č.l. 137) vyplýva povinnosť zamestnanca udržiavať všetky dokumenty na vykonávanie práce vodiča nákladného automobilu v platnosti, t. j. obnoviť ich platnosť alebo získať nové platné dôkazy. Z ničoho nevyplývala povinnosť žalobcu nové doklady predkladať žalovanému.

25. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky odvolateľa, že žalobca sa mal po skončení práceneschopnosti riadne dostaviť do zamestnania, keď miesto výkonu práce bolo jednoznačne uvedené v pracovnej zmluve, pretože z dôvodu nesplnenia tejto povinnosti a následnej absencie žalovaný zaslal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, neplatnosť ktorého bola predmetom konania a právoplatne bolo určené, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné. Je preto nepodstatné a nehospodárne zaoberať sa tým, či žalobca mal povinnosť dostaviť sa do zamestnania po skončení práceneschopnosti alebo žalovaný mal žalobcu vyzvať na nástup do práce. Pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy bolo podstatným, či a kedy žalovaný vyzval, resp. umožnil žalobcovi pokračovať v práci potom, čo mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

26. Námietku odvolateľa, že žalobca nemôže spravodlivo trvať na plnej výške náhrady mzdy z dôvodu výkonu práce pre iného zamestnávateľa a obmedzeného časového fondu, ktorí môžu vodiči kamiónovej dopravy odpracovať (uvedené považoval odvolateľ za v rozpore s dobrými mravmi), považoval odvolací súd za nedôvodnú, keď uvedenou námietkou sa zaoberal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 88.), pričom odvolací súd považuje uvedené závery súdu za správne, ako už uviedol vyššie a v podrobnostiach na ne poukazuje.

27. Za nedôvodné považoval odvolací súd i námietky odvolateľa týkajúce sa porušenia zákona pri rozhodovaní o pripustení zmeny žaloby zo dňa 8.6.2021.

28. Z podania žalobcu zo dňa 10.11.2021 vyplýva (posudzujúc toto podanie podľa obsahu v zmysle Základných princípov a ), že tento sa domáhal pripustenia zmeny žaloby tak, že súd určí, že skončenie pracovného pomeru žalovaného okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022. V návrhu zmeny petitu žaloby (bod 14.) bolo síce uvedené obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2021, ale v texte podania je uvedené v bode 4. obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022 s tým, že sa jedná o 17 dní v septembri 2019, 8 dní v mesiaci marec 2022 a celkom 29 mesiacov, a to v celkovej výške 17.184 Eur. V bode 3. podania žalobca uvádza, že v pracovnej zmluve mal mzdu vo výške 576 Eur v hrubom. Pri použití uvedenej mzdy, obdobia od 13.09.2019 do 08.03.2022, vychádza požadovaná náhrady mzdy vo výške 17.184 eur. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď uznesením z 8. júna 2022 č.k. -313 pripustil zmenu žaloby tak, že súd určí, že skončenie pracovného pomeru žalovaného okamžitým skončením podľa zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022.

29. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia povinnosti zaplatiť náhradu mzdy podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil a rovnako i v závislom výroku o nároku na náhradu mzdy, keď súd správne podľa rozhodol i o nároku na náhradu trov konania a v spore úspešnému žalobcovi priznal voči v spore neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

32. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ().

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).