Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_3Co-56-2014.pdf
PDF · 102.03 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/56/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: H. P., V., V. XX, zastúpený JUDr. Ivanom Jurčišinom, advokátom v Košiciach, Vozárová 5 proti žalovanému: Východoslovenská vodárenská spoločnosť a. s., Košice, Komenského 50 o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 02. 12. 2013, č. k 17c/8/2010-195 takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 155,05 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ivana Jurčišina v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 460 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 29. 01. 2010 do zaplatenia, istinu 745,53 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 01. 12. 2011 do zaplatenia a istinu 919,06 Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 06. 03. 2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok rozsudku) Druhým výrokom rozsudku zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 187 Eur a z trov právneho zastúpenia 2 367,28 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že trovy žalovaný uhradí na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Ivana Jurčišina, advokáta.
Rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil nasledovným zistením: cit. „Žalobca je výlučným vlastníkom pozemku s parcelným číslom 262/3 zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. W., je podielovým spoluvlastníkom (2/3) pozemku s parcelným číslom 298 a 299 zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. W., a je podielovým spoluvlastníkom (1 /2)k pozemku s parcelným číslom 268 zapísaného na LV č. XXX, k. ú. W.. Uvedené nehnuteľnosti žalobca nadobudol ako dedič po sestre Q. P.. Na nehnuteľnostiach je vybudovaný kanalizačný zberač, ktorý je súčasťou stavby Kanalizácia V. - W., I. stavba, ktorej správcom je žalovaný. Pôvodná vlastníčka Q. P. uzatvorila so žalovaným dňa 18. 12. 1997 zmluvu o nájme uvedených nehnuteľností, v zmysle ktorej prenechala žalovanému do užívania uvedené nehnuteľnosti za dohodnuté nájomné 3,50 Sk/m2, t. j. 2 509 Sk ročne. Po jej smrti žalobca listom zo dňa 06. 11. 2006 požiadal žalovaného v súlade s čl. VI nájomnej zmluvy o zmenu zmluvy, a to v časti výšky dohodnutého nájomného a predložil žalovanému znalecký posudok Ing. Q. B., číslo 170/2006, podľa ktorého primerané nájomné za užívanie predmetných nehnuteľností predstavuje 31,26 Sk/m2, t. j. 1,04 Eur/ m2. Žalovaný listom zo dňa 06. 12. 2006 odmietol žalobcovu ponuku a trval na pôvodnej výške nájomného. Vzhľadom na odmietavý postoj žalovaného, žalobca listom zo dňa 05. 09. 2007 vypovedal
zmluvu o nájme nehnuteľností zo dňa 18. 12. 2007 v súlade s čl. V zmluvy a 3-mesačná výpovedná lehota začala plynúť 01. 10. 2007 a skončila 31. 12. 2007. Žalovaný naďalej nehnuteľnosti užíva na rovnaký účel ako počas existujúceho nájomného vzťahu, ale bezodplatne. S poukazom na ust.§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, že žalovaný užíva uvedené nehnuteľnosti - pozemky patriace žalobcovi, ktorých je výlučným, resp. podielovým spoluvlastníkom bezplatne, bez nájomnej zmluvy, čím žalovanému vzniká bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú hodnotu obvyklého a primeraného nájomného za tento pozemok. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tým, že ide o zákonné, vecné bremeno, s užívaním ktorého nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie, súd sa s názorom žalovaného nestotožnil. Žalovaný nepreukázal, že mu vzniklo zákonné vecné bremeno, nepreukázal, aby uvedené nehnuteľnosti užíval ako vecné bremeno bezodplatne a bez časového obmedzenia. Uvedenému svedčí aj nájomná zmluva, ktorú žalovaný uzatvoril 18. 12. 1997 s právnou predchodkyňou žalobcu. Preto, ak by aj vzniklo na pozemkoch žalobcu vecné bremeno v prospech žalovaného, má žalobca pri nútenom obmedzení právo na primeranú náhradu po celú dobu trvania núteného obmedzenia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 237/09). Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. B., ktorý určil všeobecnú cenu predmetných pozemkov a následne ju vypočítal podľa vzorca - prílohy č. 3 vyhlášky č. 492/2004 Z. z., pričom výška všeobecnej hodnoty nájmu za pozemok predstavuje 1,04 Eur/m2 ročne. Znalecký posudok mal k dispozícií aj žalovaný, ktorý určený spôsob výpočtu nenamietal, a preto sa súd stotožnil s výškou vypočítaného bezdôvodného obohatenia a ďalšie dôkazy už nevykonával. Súd vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu a zaviazal žalovaného k úhrade bezdôvodného obohatenia vo výške uvedenej vo výroku rozsudku. Žalobcovi zároveň vznikol aj nárok na úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré mu súd priznal. Výška úrokov z omeškania je daná podľa základnej úrokovej sadzby ECB (§ 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z.) + 8 bodov (§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal úspešnému žalobcovi trovy pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku 187 Eur a z trov právneho zastúpenia“.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného výroba a dodávka vody verejnými vodovodmi pre obyvateľstvo, ako aj odvádzanie odpadových vôd verejnými kanalizáciami. Je pravdou, že cez dotknuté nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu je vybudovaný kanalizačný zberač G, kanalizačný zberač G IV a zberače sú súčasťou vodohospodárskej stavby „V. - W., kanalizácia I. stavba“. Povolenie na zriadenie stavby vydal bývalý Okresný národný výbor v Prešove odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva dňa 22. 03. 1976. Východoslovenský krajský národný výbor v Košiciach odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva rozhodnutím zo dňa 08. 03. 1984 povolil užívanie stavby. Žalovaný má za to, že najneskôr v deň právoplatnosti stavebného povolenia boli nehnuteľnosti žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu zaťažené vecným bremenom, ktoré vzniklo zo zákona. Od tohto momentu boli vlastníci nehnuteľnosti pod stavbou vo verejnom záujme reálne obmedzený v užívaní svojich nehnuteľností. Ide o zákonné, legálne vecné bremeno. Žalobca sa domáha zaplatenia sumy titulom nájmu za užívanie pozemku, na ktorom je postavená stavba - kanalizačný zberač, avšak zákony pripúšťajú v súvislosti so zákonným vecným bremenom výlučne dva špecifické nároky za obmedzenie vlastníckeho práva, a to nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a nárok na primerané náklady na zachovanie a opravy vecného bremena. Preto žalobcom požadovaný nárok na zaplatenie nájmu za zákonné vecné bremeno je nad rámec platnej zákonnej úpravy. Zákon č. 442/2002 Z. z o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, čo znamená, že ak je o nejakej otázke komplexná úprava v špeciálnom zákone, nepoužije sa v tejto oblasti všeobecná úprava. Na vznik, rozsah a právo náhrady za nútené obmedzenie sa má výlučne aplikovať iba špeciálna úprava obsiahnutá v zákone č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Nie je možné duplicitne použiť aj všeobecnú úpravu podľa Občianskeho zákonníka o nájme. Vlastník pozemku nepochybne má v dôsledku výkonu oprávnení prevádzkovateľa právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti, ktorú si však môže uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie v zákonných prekluzívnych lehotách odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľností. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalovaný počas celého konania nepreukázal vznik zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobcu v jeho prospech a domáha sa zamietnutia žaloby práve z dôvodu existencie tohto zákonného vecného bremena. Uvedené potvrdzuje aj
kolaudačné rozhodnutie zo dňa 08. 03. 1984, v ktorom sa uvádza, že v čase vydania rozhodnutia neboli na jednaní predložené podklady zo strany žiadateľa (právneho predchodcu žalovaného), ktoré by preukazovali vlastnícke alebo iné práva k pozemkom, na ktorých bola realizovaná výstavba kanalizačnej prípojky. Z uvedeného vyplýva, že už v tom čase neplatilo (ex lége), že automaticky pri tejto stavbe malo byť zriadené zákonné vecné bremeno. V tomto rozhodnutí sa zároveň uvádza, že žiadateľ predložil súhlas so vstupom na pozemky a tým odstránil prekážku, pre ktorú bolo konanie prerušené. Súhlas so vstupom na predmetný pozemok udelil Štátny majetok Prešov, ktorý nebol vlastníkom ani nájomcom pozemkov, a preto takýto súhlas je nutné považovať za nezákonný, čím zo strany žalovaného išlo o konanie obchádzajúce zákon, resp. o konanie, ktoré sa prieči dobrým mravom. Na záver uviedol, že zákonné vecné bremeno na pozemkoch žalobcu v prospech žalovaného nikdy nevzniklo a žalovaný aj v súčasnosti bez právneho titulu užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 O. s. p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na právny záver súdu prvého stupňa, ktorý uplatnený nárok žalobcu vyhodnotil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje odôvodnenie preskúmavaného rozsudku za vecne správne a osvojuje si ho (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na zdôraznenie správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd dopĺňa.
Predmetom konania v prejednávanej veci bol nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a nie na zaplatenie nájomného ako sa mylne domnieva odvolateľ.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo nesporne preukázané, že žalovaný užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný v priebehu konania vyslovil, že nespochybňuje plochu pozemkov, ktoré užíva. Nesporná je aj tá skutočnosť, že žalovaný mal s právnou predchodkyňou žalobcu uzatvorenú nájomnú zmluvu, na základe ktorej bol oprávnený uvedené nehnuteľnosti užívať. Ku skončeniu nájomného vzťahu došlo z dôvodu, že žalovaný nesúhlasil so zmenou výšky nájomného, ktorú požadoval žalobca ako právny nástupca pôvodnej vlastníčky Q. P.. Už samotná existencia zmluvného nájomného vzťahu v minulosti svedčí o tom, že žalovaný akceptoval obmedzenie užívania nehnuteľnosti zo strany žalobcu a potvrdzuje dôvodnosť žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tým, že žalovaný bez právneho dôvodu užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, sa bezdôvodne obohacuje o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú hodnotu obvyklého a primeraného nájomného za užívanie uvedených nehnuteľností. Žalobca si v konaní uplatňuje hodnotu bezdôvodného obohatenia na základe hodnoty nájomného stanovenej znalcom Ing. B. v znaleckom posudku určenej v roku 2006.
Odvolateľ namieta, že súd prvého stupňa mal žalobu zamietnuť práve z dôvodu existencie zákonného vecného bremena na nehnuteľnostiach, ktoré žalovaný užíva. Podľa názoru odvolacieho súdu ust. § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení neskorších právnych predpisov nie je formulované ako vecné bremená. Výsledkami vykonaného dokazovania bolo v konaní preukázané, že na nehnuteľnostiach, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu a ktoré užíva žalovaný nebola uzatvorená zmluva o zriadení vecného bremena. Na uvedených nehnuteľnostiach je vybudovaný kanalizačný zberač, ktorý je súčasťou stavby „V. - W., kanalizácia I. stavba“, ktorej správcom je žalovaný (č. l. 123 - 129 spisu, č. l. 180 - 181 spisu). Vecné bremená majú v zásade súkromnoprávnu povahu a k zriadeniu takýchto vecných bremien je preto potrebná zmluva ako dvojstranný či viacstranný právny úkon medzi konkrétnymi subjektmi. Vzhľadom na to, že v ust. § 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z. výslovne označenie verejnoprávnych obmedzení ako vecných bremien absentuje, tieto verejnoprávne obmedzenia podľa citovaného ustanovenia nemožno automaticky ex lége považovať za vecné bremená.
Ďalšia odvolacia námietka žalovaného sa dotýka nesprávneho právneho posúdenia nároku žalobcu dôvodiac to, že na strane žalobcu nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na početnú judikatúru týkajúcu sa náhrady bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním zastavaného pozemku na úkor vlastníka pozemku Napr. Najvyšší súd SR v obdobnej veci užívania cudzieho pozemku bez právneho dôvodu (na pozemku žalobcu sa nachádza cestná komunikácia), v odôvodnení uznesenia uviedol, cit.: Užívateľ cudzej veci bez právneho dôvodu je povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Obvyklé nájomné je nájomné tržným. Až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných prípadoch; v takom prípade, ale skutkové zistenia je potrebné podrobiť ďalšiemu posúdeniu z hľadiska toho, do akej miery je obmedzený vlastník v prípade nájmu pozemku, pri ktorom mu so zreteľom na účel nájmu zostane po dobu nájmu „holé vlastníctvo“ bez možnosti užívať pozemok“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 5Cdo/8/2009).
Najvyšší súd SR vo veci užívania nehnuteľnosti žalobcom bez právneho dôvodu, ktorý je verejným priestranstvom v odôvodnení uviedol, cit.: „Správny je aj výpočet výšky bezdôvodného obohatenia rovnajúci sa výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase za porovnateľný pozemok“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 4Cdo 52/2009).
Z judikatúry prvostupňového a odvolacieho súdu odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C/107/2006 zo dňa 27. 10. 2006, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/166/1999 zo dňa 20. 03. 2003 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/579/2001 zo dňa 20. 09. 2002, v ktorom Krajský súd v Prešove v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, cit.: Za primerané v súvislosti s výpočtom bezdôvodného obohatenia je potrebné pojať primerané nájomné, ktoré nemôže vychádzať z ceny pozemkov podľa vyhlášky č. 465/1991 Zb. a ani z vyhlášky č. 265/1993 Z. z. a je nutné aj pri týchto obdobných vzťahoch využiť tzv. všeobecnú cenu, čo znamená cenu podľa trhových podmienok za nájom nehnuteľností“.
Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od ustálenej judikatúry, najviac po zjednotení postupu v znení stanoviska spoločného kolégia.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v rozhodnom období zaberal žalovaný pozemky vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve žalobcu, za sporné obdobie sa s ním nijako právne nevyrovnal a nie je preto dôvod konštatovať iný záver, ako ten, že sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Odvolací súd zároveň poukazuje aj na zjednocujúce stanovisko spoločného kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 01. 2013, na ktorom došlo k zjednoteniu postupu v prejednávanej problematike, cit.: Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porovnaj R 25/1986).
Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený vrátane verejnoprávneho subjektu užíva pozemok bez právneho dôvodu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33Odo 1405/2005 zo dňa 25. 10. 2006), podľa ktorého „povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk.“ Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch“.
Vyššie uvedený výstup z kolégia podporuje existenciu práva žalobcu na primeranú náhradu. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že aj ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z. ustanovuje existenciu práva žalobcu na primeranú náhradu (ak je vlastník nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení prevádzkovateľa alebo z dôvodu určenia pásma ochrany (§ 19) obmedzený v obvyklom užívaní nehnuteľnosti, má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti. Náhradu
môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Ak vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovie nároku alebo je nečinný, môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť svoje právo na súde do 6 mesiacov odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie).
V prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z protiprávneho stavu nejde preto o jednorazové právo, ale právo, ktoré vzniká v súvislosti s protiprávnym stavom (okupácia) a ten je pretrvávajúci.
K ďalšej odvolacej námietke žalovaného, že vlastník pozemku za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti si môže uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie právo v zákonných prekluzívnych lehotách odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, odvolací súd poukazuje na ust. § 583 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne. Podľa citovaného ustanovenia zánik práva (preklúziu) zákon viaže na uplynutie zákonom určeného času (lehoty).
Ak má právo preklúziou zaniknúť, musí to byť priamo ustanovené v zákone. Preklúziu práva Občiansky zákonník spravidla vyjadruje slovami: „inak právo zanikne“. Takýmto spôsobom môže právo zaniknúť len vtedy, keď to je expressis verbis v príslušnom ustanovení zákona ustanovené.
Vychádzajúc z ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z. z., odvolací súd zdôrazňuje, že v uvedenom ustanovení nie je obsiahnutá prekluzívna zákonná lehota. V texte citovaného zákona chýba dodatok: „inak právo zanikne“. Z uvedeného teda vyplýva, že v prejednávanej veci nejde o prekludované právo, a preto nemôže dôjsť k preklúzii práva, že žalobca ako oprávnený subjekt v prekluzívnej lehote svoje právo neuplatnil. Len na porovnanie Občiansky zákonník ako všeobecný záväzný právny predpis ustanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práv zo zodpovednosti za vady (§ 504, § 509, § 626 a § 655 Občianskeho zákonníka), uplatnenie práva na náhradu škody (§ § 436, 763 a § 771 Občianskeho zákonníka), uplatnenia práv zo zmlúv (§ § 639, 691, 699 a § 802 ods. 1 Občianskeho zákonníka) uplatnenie predkupného práva (§ 605 Občianskeho zákonníka) atď.. Prekluzívna lehota teda v osobitnom právnom predpise v zákone č. 442/2002 Z. z. ustanovená nie je.
Súd prvého stupňa preto správne posúdil predmetnú vec ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody.
Keďže žalovaný v odvolaní namietal len právne posúdenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, preskúmal odvolací súd len predmetnú otázku, lebo žalovaný nenamietal záver pokiaľ ide o výšku priznaného nároku. Tiež nenamietal ani priznaný nárok - úroky z omeškania a priznané trovy konania.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom podľa ust.§ 219 ods. 1 O. s. p..
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § § 142 ods. 1 O. s. p.. Vzhľadom na to, že odvolanie žalovaného nebolo dôvodné, v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý si trovy odvolacieho konania uplatnil a následne ich aj vyčíslil. Jeho trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhlášky“) za jeden úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k odvolaniu) vo výške 121,17 Eur (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky), 8,04 Eur režijný paušál (podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), 25,84 Eur (DPH - 20 %). Žalovaný je preto povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celkovej výške 155,05 Eur na účet jeho právneho zástupcu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.