Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5CoCsp-109-2022.pdf
PDF · 147.76 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoCsp/109/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: B.. B. B., konkurzného správcu úpadcu Silverside, a.s., v konkurze, so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/B, IČO: 50052560, zastúpeného VIVID LEGAL s.r.o., so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, IČO: 36807915, proti žalovanej N. P., G.. XX.X.XXXX, K. U. XX, o zaplatenie 4.348,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 5. októbra 2022 č. k. 19Csp/4/2021 - 308 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 2.805,88 Eur, úrok 1.224,77 eur, zmluvnú pokutu 317,88 eur, náklady spojené s uplatnením pohľadávky 25 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 229,43 eur od 18.8.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.653,44 eur od 18.8.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.2.2018 do 27.3.2018, zo sumy 82,46 eur od 22.3.2018 do 27.3.2018, zo sumy 81,92 eur od 28.3.2018 do 10.4.2018, zo sumy 81,38 eur od 22.4.2018 do 10.5.2018, zo sumy 80,84 eur od 22.5.2018 do 22.6.2018, zo sumy 82,46 eur od 22.6.2018 do 22.6.2018, zo sumy 80,30 eur od 23.6.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.1.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.2.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.3.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.4.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.5.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.6.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.8.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.9.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.1.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.2.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.3.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.4.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.5.2020 do zaplatenia, zo sumy 82,46 eur od 22.6.2020 do zaplatenia a zo sumy 82,46 eur od 22.7.2020 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Priznáva žalobcovi ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov v pomere 100 %, ktoré je povinná nahradiť žalobcovi žalovaná.
2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 870949816, uzavretej so žalovanou dňa 24.5.2017, zaplatenia istiny úveru 2.805,88 eur, zmluvných úrokov 1.224,77 eur, zmluvnej pokuty 317,88 eur, úrokov z omeškania, vynaložených nákladov spojených s uplatnením práva 25,00 eur, a to potom, ako jeho predchádzajúci rozsudok zo dňa 16.6.2021, ktorým žalobe žalobcu vyhovel, na odvolanie žalovanej odvolací súd uznesením zo dňa 31.3.2022 č.k. 5CoCsp/59/2021- 241 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie spotrebiteľského úveru zo dňa 24.5.2017, v ktorej žalovaná uviedla, že pracuje ako opatrovateľka na živnosť s priemerným mesačným príjmom vo výške 733 eur, výdavkami 616,12 eur a voľnými zdrojmi vo výške 116,88 eur a ktorou žiadala o poskytnutie úveru vo výške 4.500 eur so splatnosťou 60 mesiacov pri výške mesačnej splátky 116,01 eur, splatnej k 21. dňu v mesiaci, RPMN 19,62 %, ročný úrok 18,71 %, celková dlžná čiastka 6960,60 eur, došlo k uzavretiu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 870949816 (ďalej len „Zmluva“) s nasledujúcimi podmienkami: poskytnutá čiastka úveru 3.200 eur, počet mesačných splátok 60, dátum prvej splátky 21.7.2011, termín konečnej splatnosti 21.6.2022, celková čiastka na zaplatenie 4.947,60 eur, úroková sadzba 18,69 % ročne, RPMN 19,62 %, priemerná RPMN 14,84 %. Zistil tiež, že podľa článku IX.1. Zmluvy zmluvné strany dohodli možnosť požadovať v prípade omeškania od dlžníka požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12 % ročne z dlžnej sumy od 1. dňa omeškania, podľa článku IX.2. Zmluvy zmluvná pokuta spolu s úrokom z omeškania nesmú presahovať maximálnu výšku stanovenú nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení, podľa čl. IX.3. Zmluvy má veriteľ právo vyhlásiť okamžitú splatnosť všetkých splátok v prípade, ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky alebo jej časti po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, podľa čl. IV.4. Zmluvy v prípade, omeškania dlžníka s úhradou zosplatnených záväzkov má veriteľ právo požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12 % ročne z dlžnej sumy od 1. dňa omeškania. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že článok XIV. Zmluvy obsahuje rozpis splátkového kalendára na dobu 60 mesiacov s uvedením dátumu splatnosti splátky, výšky mesačnej splátky a jej rozčlenenie na časť určenú na splatenie istiny a na časť na splatenie úroku a že žalovaná dňa 25.5.2017 podpísala Sadzobník poplatkov pre fyzické osoby - spotrebiteľov účinný od 1.10.2016. Z výpisu z účtu predloženého žalobcom súd zistil, že úver bol poukázaný žalovanej (č. l. 156 súdneho spisu), podľa prehľadu platobnej disciplíny žalovaná uhradila žalobcovi spolu sumu 918,76 eur a listom označeným ako „Posledná výzva na zaplatenie dlhu“ žalobca oznámil žalovanej omeškanie so splátkami úveru a upozornil žalovanú možnosť zosplatniť úver, ktorú výzvu žalovaná prevzala 31.7.2018. Následne žalobca listom zo dňa 27.7.2020 oznámil žalovanej zosplatnenie úveru, ktoré bolo doručené žalovanej dňa 3.8.2020. Skúmanie bonity žalovanej žalobcom mal súd za preukázané žalovanou uvedenými údajmi z úverovej zmluvy, výpismi z registra CFIF - nebank a z registra RegisterUverov s.r.o., daňovým priznaním žalovanej za rok 2016 a potvrdením výšky príjmu u zamestnávateľa žalovanej.
4. Po právnom posúdení veci podľa § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 369 ods. 1 a 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „ObZ“), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „ZoSÚ“), § 53 ods. 1, 6, 9, § 565, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) súd prvej inštancie uzavrel, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná a námietky žalovanej sú nedôvodné.
5. Ako neopodstatnenú súd prvej inštancie vyhodnotil námietku premlčania vznesú žalovanou v priebehu sporu. Dôvodil pritom, že podľa prehľadu splátok úveru predloženého žalobcom omeškaných pred zosplatnením úveru sa žalovaná prvýkrát dostala do omeškania už so splatnosťou 8. splátky splatnej 21.2.2018, a poslednú úhradu vykonala 22.6.2018 na splátku splatnú 21.6.2018. Viac úhrad nevykonala. Preto najskôr od 22.2.2018 a najneskôr od 22.6.2018 začala plynúť všeobecnú trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba tak uplynula dňom 21.2.2021 resp. 21.6.2021. Podľa potvrdenia súdu o podaní žaloby táto bola podaná 30.10.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby v oboch prípadoch, preto nárok žalobcu nemôže byť premlčaný.
6. Ako nedôvodnú súd posúdil aj obranu žalovanej založenú na námietke, že nárok žalobcu je neurčitý a nezrozumiteľný, najmä v časti nárokovaného plnenia 4.348,53 eur, že žalobca poskytnutie úveru
nepreukázal a nevydal žalovanej ani potvrdenie o vzájomných plneniach. Uzavrel, že žalobca výpisom z účtu (čl. 156 súdneho spisu) preukázal, že úver vo výške 3.200 eur s variabilným symbolom 870949816 bol v súlade so zmluvným dojednaním poukázaný dňa 25.5.2017 na číslo účtu žalovanej uvedený v úverovej zmluve. Pokiaľ ide o vydanie vzájomných plnení súd poukázal na žalobcom predložené dôkazy, najmä doklad o platobnej disciplíne zo dňa 27.7.2020, ktorý žalobca zasielal žalovanej, a ktorý žalovaná osobne prevzala. Usúdil, že žalovaná bola dostatočne informovaná o svojich záväzkoch voči žalobcovi, ktorý výšku záväzkov žalovanej žalovanej pravidelne zasielal v upomienkach a naposledy podrobne rozpísal v oznámení o zosplatnení úveru zo dňa 27.7.2020, ktoré podľa doručenky žalovaná osobne prevzala 3.8.2020. Súčasťou oznámenia bola aj príloha s presnou špecifikáciou dlžných splátok a nárokov veriteľa, podľa ktorého pred dňom zosplatnenia úveru boli splatné a nezaplatené splátky číslo 12 (splatná 21.6.2018) až 37 (splatná 21.7.2020), zosplatnená istina úveru pozostávala z istiny úveru, zmluvných úrokov, úrokov z omeškania z dlžných splátok úveru, zmluvnej pokuty a ostatných záväzkov v zmysle sadzobníka poplatkov. Súd poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí odvolacieho súdu sp. zn. 2Co/229/2019, podľa ktorého jednoduché popretie nároku bez bližšej procesnej aktivity spotrebiteľa nemôže postačovať pre úspech v spore, pretože neposkytuje súdu základ pre iniciatívu suplovať dôkaznú povinnosť slabšej strany, čo by už aj nedovolene zasahovalo do minima práv dodávateľa, ktorými nepochybne disponuje.
7. Súd prvej inštancie následne pristúpil k vyhodnoteniu prijateľnosti alebo neprijateľnosti zmluvných podmienok a uzavrel, že nezistil žiadne neprijateľné podmienky, z ktorých by si žalobca uplatňoval voči žalovanej nárok. Usúdil, že v zmluve je jasne a určito špecifikovaný predmet zmluvy, podmienky poskytnutia úveru a podmienky splácania úveru v prehľadnej tabuľke na strane 2 úverovej zmluvy a zmluva obsahuje aj podrobný splátkový kalendár k jednotlivým mesačným splátkam. Dodal, že pre žalovanú ako spotrebiteľku je najrelevantnejšou informáciou nákladovosť úveru, ktorá bola v zmluve jasne a určito vyjadrená ako celková čiastka na zaplatenie 4.947,60 eur, ktorá aj matematickým prepočtom je súčinom výšky mesačnej splátky 82,46 eur a počtu pravidelných mesačných splátok 60. Súd nezistil ani rozpor s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v časti najvyššej možnej prípustnej odplaty za poskytnutý úver. V čase uzavretia úveru to bol dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 nar. 87/1995 Z.z.. V čase uzavretia úverovej zmluvy bola priemerná RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov splatných do 5 rokov 9,81 %, dvojnásobok tak predstavuje 19,62 %. RPMN v zmluve je v takejto výške, preto prípustnú mieru odplaty žalobca neprekročil.
8. Súd ďalej v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení posudzoval i to, či žalobca konal s odbornou starostlivosťou, a to aj so zreteľom na námietku žalovanej, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, a preto nemá právo požadovať predčasné splatenie úveru a zmluva je z toho dôvodu bezúročná a bez poplatkov. Z predloženej žiadosti o poskytnutie úveru podpísanej žalovanou mal súd za preukázané, že žalobca zisťoval bonitu žalovanej. Zo žiadosti vyplýva, že pracuje ako opatrovateľka na živnosť, priemerný mesačný príjem je 733 eur, spoločné výdavky predstavujú 616,12 eur a voľné zdroje 116,88 eur. Žalovaná ďalej prehlásila, že na ňu nebol vyhlásený konkurz, nie je v omeškaní s plnením svojich záväzkov, nie je politicky exponovanou osobou a všetky údaje a informácie, ktoré uviedla sú pravdivé. Žalobca dodatočne predložil výpisy z registra CFIF - nebank a z registra Uverov s.r.o., ktorými sa zisťovali výdavky spotrebiteľa v celkovej sume 617,12 eur, zo správy registra úverov zo dňa 24.5.2017 vyplýva, že ku dňu 17.11.2015 je evidovaná výška zostatku úveru 800 eur, k 14.1.2017 ostáva 59 splátok v celkovej sume 337 eur, preukaz poistenca, z ktorého vyplýva, že žalovaná je poistenkou vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, daňové priznanie žalovanej za rok 2016, z ktorého vyplýva, že žalovaná mala príjmy 5.600 eur a výdavky 3.959,48 eur, tiež potvrdenie o výdavkoch žalovanej na účely sociálneho a zdravotného poistenia v sume 1.719,48 eur, potvrdenie o príjme žalovanej vo výške 700 eur u zamestnávateľky Lucie Schmidt, potvrdenie o výške príjmu u zamestnávateľa Anna Bartik, z ktorého vyplýva, že dňa 6.9.2016 žalovanej bolo vyplatených 600 eur za 12 dní, dňa 20.10.2016 za 14 dní 700 eur, dňa 3.11.2016 za 14 dní 700 eur, dňa 1.12.2016 za 14 dní 700 eur, dňa 29.12.2016 za 14 dní 700 eur, dňa 26.1.2017 za 14 dní 700 eur, dňa 23.2.2017 za 14 dní 700 eur, dňa 23.3.2017 za 14 dní 700 eur. Uviedol, že príjem zo živnosti, daňové priznanie, výdavky na zdravotné a sociálne poistenie musela predložiť žalobcovi samotná žalovaná, preto žalovaná musela mať vedomosť o tom, že jej bonitu žalobca náležite zisťoval. Z uvedeného potom vyvodil, že žalobca splnil povinnosť, ktorú mu v čase uzavretia zmluvy ukladalo vtedy účinné znenie § 7 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., a preto nemôže byť sankcionovaný ani nemožnosťou žiadať predčasnú splatnosť úveru, ani bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru z tohto dôvodu.
9. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 25.5.2017 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, z ktorej vyplývala pre žalobcu povinnosť poskytnúť žalovanej úver vo výške 3.200 eur a povinnosťou žalovanej bolo poskytnutý úver splácať po dobu 60-tich mesiacov pri výške pravidelnej mesačnej splátky 82,40 eur. Mesačná splátka bola splatná k 21. dňu v mesiaci. Dátum splatnosti prvej splátky bol 21.7.2017 a termín konečnej splatnosti úveru 21.6.2020. Celková čiastka, ktorú mala žalovaná zaplatiť bola 4.947,60 eur (60 splátok po 82,46 eur). Úroková sadzba úveru bola dohodnutá na 18,69 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov podľa zmluvy je 19,62 %, pri priemernej RPMN 14,84 %. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú do 21.6.2022. Preskúmaním úverovej zmluvy súd dospel k záveru, že posudzovaná spotrebiteľská zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované vtedy účinným ustanovením § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Obsahuje druh úveru, výšku úveru, identifikačné údaje veriteľa aj dlžníka, dobu trvania zmluvy, úrokovú sadzbu, odplatu podľa osobitných predpisov, RPMN, priemernú RPMN, výšku, počet a termíny splátok, následky nesplácania úveru, právo na splatenie úveru pred termínom splatnosti, zánik zmluvy o úvere, právo na odstúpenie od zmluvy, či možnosť uplatnenia reklamácií. Uzavrel, že žalobca preukázal, že žalovanej na účet dohodnutú sumu úveru poukázal, že žalovaná začala úver splácať 12.7.2017 v dohodnutej sume 82,46 eur a vykonala ďalších 11 splátok v celkovej sume 918,76 eur, keď poslednú úhradu na zmluvu vykonala dňa 22.6.2018 a viac úhrad žalovaná v prospech úverovej zmluvy nevykonala. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná si prestala plniť povinnosti zo zmluvy, preto žalobca upomienkami zo dňa 28.7.2017 (žalovaná upomienku prevzala 31.7.2017), 28.10.2017 (žalovaná upomienku prevzala 2.11.2017), dňa 28.2.2018 (žalovaná upomienku prevzala 2.3.2018), dňa 28.3.2018 (žalovaná upomienku prevzala 3.4.2018), dňa 28.5.2018 (žalovaná upomienku prevzala 31.5.2018), dňa 30.4.2018 (žalovaná upomienku prevzala 4.5.2018), a dňa 28.6.2018 (žalovaná upomienku prevzala 3.7.2018) upozorňoval žalovanú na nedodržiavanie platobnej disciplíny z úverovej zmluvy a neskôr dňa 26.7.2018 zaslal žalovanej poslednú výzvu, ktorú prevzala dňa 31.7.2018 a žalovanú upozornil ju na omeškané splátky vo výške 162,76 eur s tým, že ak dlh nevyrovná, bude žalobca oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru. Žalovaná napriek upozorneniu dlh na úvere nevyrovnala, preto žalobca listom zo dňa 27.7.2020 využil svoje právo, ktoré mu vyplývalo z čl. IX. 3 úverovej zmluvy a vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 27.7.2020. Zosplatnenie úveru žalovaná podľa doručenky prevzala dňa 3.8.2020. Vychádzajúc zo záveru o opodstatnenosti nároku žalobcu v celom rozsahu, súd potom priznal žalobcovi nárok na nezaplatenú istinu úveru 2.805,88 eur, nezaplatené zmluvné úroky z úveru 1.224,77 eur, kapitalizovanú zmluvnú pokutu z omeškaných splátok úveru do zosplatnenia úveru v sume 317,88 eur, úroky z omeškania zo sumy 1.653,44 eur po zosplatnení úveru, úroky z omeškania z omeškaných splátok do zosplatnenia úveru do ich zaplatenia, úroky z omeškania zo zmluvnej pokuty vyčíslenej k zosplatneniu úveru do jej zaplatenia, ako aj náklady 25 eur. 10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žalovaná opakovane vzniesla voči konajúcej sudkyni námietku zaujatosti.
11.1. Vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni žalovaná odôvodnila obdobne ako v predchádzajúcom odvolaní, najmä tým, že zákonná sudkyňa z nepochopiteľných dôvodov podporila nezákonné konanie úžerníckeho veriteľa cez nezmyselné a neodborné vyjadrenia o tom, že súd nezistil žiadne neprijateľné zmluvné podmienky. Konanie súdu prvej inštancie prostredníctvom sudkyne považuje za neodborné, nekvalifikované, benevolentné voči žalovanej, ktorú ohrozuje nielen úžernícky žalobca, ale cestou zákonnej sudkyne aj konajúci okresný súd. Žalovaná opätovne zdôraznila, že sudkyňa svojim konaním preukázateľne kryje úžernícke praktiky veriteľa.
11.2. Vo vzťahu k uplatneným odvolacím dôvodom žalovaná citujúc ustanovenia Civilného sporového poriadku a Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, súdu prvej inštancie vytkla, že súd neidentifikoval, že žalovaná je spotrebiteľkou, nepodrobil predmetnú zmluvu súdnej kontrole, neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky a vady a bez overovania podporil nepodložené a klamlivé požiadavky žalobcu. Opätovne navrhla, aby súd podrobil zmluvu súdnej kontrole, vyžiadal si od žalobcu informácie o overovaní jej schopnosti splácať úver, preukázal vzájomne poskytnuté plnenia, vykonal dôkaz výsluchom veriteľa. Opakovane poprela všetky v žalobe uvedené skutkové tvrdenia žalobcu.
Znovu tvrdila, že veriteľ úmyselne do zmlúv formuluje neprijateľné zmluvné podmienky a že zmluva nebola dojednaná individuálne.
11.3. Poukazom na znenie § 7 ods. 1 ZoSÚ žalovaná opäť tvrdila, že veriteľ neposúdil jej schopnosť spotrebiteľky splácať úver s odbornou starostlivosťou, nezohľadnil existenciu neprijateľných zmluvných podmienok a nepodrobil posudzovanú spotrebiteľskú zmluvu súdnej kontrole. Žalovaná zotrvala na svojom tvrdení, že žalobcom poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov a namietla výšku súdom priznanej sumy. Navrhla, aby súd z úradnej moci podrobil zmluvnú dokumentáciu súdnej kontrole a predbežnému právnemu posúdeniu, vyžiadal si od žalobcu všetky dôkazy o podkladoch, na základe ktorých overoval schopnosť žalovanej splácať úver; uložil žalobcovi povinnosť predložiť vyčíslenie pohľadávky, písomné potvrdenie - kvitanciu o tom, že dlh zo strany žalovanej bol úplne alebo čiastočne splnený a preukázal vzájomne vykonané plnenia a vykonal dôkaz výsluchom veriteľa.
11.4. Žalovaná namietla, že postupom súdu prvej inštancie došlo k zásahu do jej základných práv garantovaných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, predovšetkým do práva na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a právo na vlastníctvo majetku. Zdôraznila, že veriteľ úmyselne formuluje do zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky, keďže veriteľ musel vedieť, že sa môže na jej úkor bezdôvodne obohatiť. Žalovaná akcentovala, že odmieta platiť akúkoľvek náhradu trov konania protistrane a žiadala súd o aplikáciu § 257 CSP. V závere podaného odvolaniu uviedla, že v prípade ak súd neodmietne návrh žalobcu na vydanie platobného rozkazu, žiada dlžnú čiastku 2.281,24 eur splácať v mesačných splátkach po 50 eur mesačne splatných k 25. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou splatnou 25. dňa v mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom rozhodnutie vo veci samej nadobudne právoplatnosť, až do jej celkového splatenia žalovaným, pod následkom straty výhody splátok pri nezaplatení čo i len jednej z nich.
12. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu označil odvolanie žalovanej za nedôvodné, síce rozsiahle, ale nezrozumiteľné, a špekulatívne, ktorého jediným cieľom je oddialiť plnenie žalovanej. Skutočnosti tvrdené žalovanou v odvolaní sú podľa názoru žalobcu irelevantné. K skúmaniu bonity žalovanej žalobca odkázal na svoje podanie zo dňa 23.8.2022. Žalobca, v plnom rozsahu stotožňujúc sa s napadnutým rozsudkom, vrátane jeho odôvodnenia, navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Súčasne doručil súdu oznámenie, že na jeho majetok bol vyhlásený konkurz, dňa 10.10.2022 bolo v Obchodnom vestníku zverejnené uznesenie o ustanovení správcu konkurznej podstaty úpadcu B.. B. B., ktorý v súlade s § 47 ods. 4 zákona č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov navrhol pokračovať v konaní a na zastupovanie v spore splnomocnil advokátsku kanceláriu VIVID LEGAL, s.r.o., o čom súdu predložil plnomocenstvo.
13. Žalovaná v replike na vyjadrenie žalobcu zhrnula svoju odvolaciu argumentáciu a vyjadrila nesúhlas s tvrdeniami žalobcu.
14. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
15. Krajský súd v Košiciach (ako nadriadený súd podľa § 54 CSP) vzhľadom na (opakovane) žalovanou vznesenú námietku zaujatosti sudkyne, čo v prípade dôvodnosti tejto námietky zároveň predstavuje aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, skôr než pristúpil k vecnému prejednaniu podaného odvolania žalovanej, zaoberal sa posúdením žalovanou vznesenej námietky zaujatosti a dospel k záveru, že na prihliadanie k žalovanou uplatnenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne nie sú splnené podmienky.
16. Podľa § 53 ods. 2 CSP na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
17. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3 CSP).
18. Krajský súd konštatuje, že obsahovo rovnakú námietku zaujatosti založenú v podstate na tvrdení, že sudkyňa podporila nezákonné konanie úžerníckeho veriteľa, kryje úžernícke praktiky žalujúceho veriteľa voči žalovanej, ktorú ohrozuje nielen úžernícky žalobca, ale cestou sudkyne aj konajúci súd, vzniesla žalovaná aj v odvolaní proti rozsudku súdu zo dňa 16.6.2021, s ktorou sa odvolací súd vyporiadal v v bodoch 16. až 17.8. uznesenia zo dňa 31.3.2022 sp. zn. 5Co/59/2021. Pokiaľ žalovaná opakovane v odvolaní tvrdila, že konanie zákonnej sudkyne bolo „proúžernícke“, jednoznačne tým vyjadrila svoj nesúhlas s procesným postupom sudkyne a rozhodnutím v prejednávanej veci. Tieto okolnosti však nemôžu byť bez ďalšieho dôvodom zaujatosti sudcu z hľadiska § 49 ods. 1 CSP. Relevantný dôvod, pre ktorý by mala byť zákonná sudkyňa vylúčená, nepredstavujú. Keďže ide o prípad podľa § 49 ods. 3 CSP, na žalovanej vznesenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne preto nebolo možné prihliadať (§ 53 ods. 3 CSP), nakoľko jej obsahom sú (opakovane) okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe zákonnej sudkyne a v rozhodovacej činnosti. V prejednávanej veci existencia niektorej z okolností relevantných z hľadiska § 49 ods.1 CSP nebola zistená, lebo z obsahu (opakovanej) námietky zaujatosti v odvolaní žalovanej a ani z obsahu súdneho spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne, a tým aj vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci.
19. Vzhľadom na uvedené, s poukazom na § 53 ods. 2 CSP, na opakovanú námietku zaujatosti podanú žalovanou z toho istého dôvodu, nebolo možné neprihliadnuť. Odvolací súd na tomto mieste pripomína, že rozhodujúce nie je subjektívne stanovisko sporovej strany (v danom prípade žalovanej), ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Obava z nedostatku nestrannosti sa totiž musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, nakoľko túto nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda neposudzuje podľa subjektívneho postoja sudcu alebo sporových strán, ale podľa objektívnych skutočností (III. ÚS 158/08). Za objektívne teda nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť totiž sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, k stranám sporu alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Sudcovia sú totižto vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania sporu len vtedy, ak so zreteľom na ich pomer k sporu, k stranám, k ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Okolnosti relevantné z hľadiska tohto zákonného ustanovenia neboli v spore zistené. 20. Následne Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadísk žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia, a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na jeho základe správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol, ak žalobe vyhovel. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore. Rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
21. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o vyhovení žaloby odôvodnil presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovanej, náležite uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobcovi ako aj žalovanej vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva.
22. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na doplnenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:
22. V rozsahovo obsiahlom odvolaní žalovaná obšírne rozpísala tvrdenia, ktorými dôvodí pochybenia súdu prvej inštancie. Zároveň ale nekonkretizovala, v akých konkrétnych skutočnostiach vzhliada naplnenie jednotlivých uplatnených odvolacích dôvodov. Podľa obsahu odvolania, žalovaná spochybňuje vecnú správnosť rozsudku námietkou, že súd prvej inštancie neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky, nekonal v súlade s § 298 CSP, neskúmal vzájomné plnenia, resp. nesprávne určil vyčíslenie pohľadávky žalobcu, a tiež nesprávne uzavrel, že veriteľ si splnil riadne svoju povinnosť skúmať s odbornou starostlivosťou bonitu žalovanej, zotrvávajúc pritom na svojom tvrdení, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy nekonal s odbornou starostlivosťou, lebo bonitu žalovanej dostatočne neskúmal.
23. Žalovaná v odvolaní spochybňovala správnosť skutkových záverov (odvolací dôvod podľa 365 ods. 1 písm. f/ CSP).
24. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobil o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
25. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenie, napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovanie nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Nemožno uzavrieť, že by súd pri hodnotení výsledkov dokazovania postupoval nesprávne. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné poznamenať, že strana sporu za každých okolností musí splniť predovšetkým svoju povinnosť tvrdenia. Až na túto nadväzuje dôkazná povinnosť strany. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, samozrejme nemôže splniť ani dôkaznú povinnosť. Túto povinnosť za ňu nemôže suplovať ani súd, hoci aj v spotrebiteľskom spore. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosti, ktoré strana vôbec netvrdila a ktoré nevyšli inak v konaní najavo, spravidla nemôžu byť predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu zväčša za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon - platný procesný predpis ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, a teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu skutkový stav zistený súdom prvej inštancie umožnil urobiť záver o dôvodnosti žaloby. Aj keď zákon poskytuje spotrebiteľovi ako slabšej strane ochranu nemožno akceptovať, aby žalovaná spotrebiteľka sa obmedzila len na neúplné tvrdenia a náznaky a procesnú iniciatívu ďalej úplne bez vážnych dôvodov a prezentovania záchytných bodov prenechala výlučne súdu.
26. Pokiaľ žalovaná v odvolaní uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, o nesprávne právne posúdenie veci môže ísť vtedy, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav veci nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
27. Ani tento odvolací dôvod nie je naplnený.
28. Niet sporu, že nárok uplatnený žalobcom vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorý záväzok sa vzťahuje zvýšená ochrana slabšej strany sporu - žalovanej spotrebiteľky, zohľadňujúca jej menej výhodné postavenie pri vyjednávaní obsahu zmluvného vzťahu. Aj kvôli tomu platná procesná úprava v druhej hlave prvom diele Civilného sporového poriadku obsahuje ustanovenia, uprednostňujúce jednu zo sporových strán, o čom žalovaná bola súdom prvej inštancie aj poučená. Na druhej strane povinnosť žalovanej spotrebiteľky predniesť aspoň základné skutkové tvrdenia zostáva zachovaná a žalovaná spotrebiteľka musí tak predniesť aspoň základné skutkové tvrdenia, ktoré majú byť verifikovateľné a aspoň v hrubých rysoch spochybňujúce uplatňovaný nárok. Jednoduché popretie nároku bez bližšej procesnej aktivity spotrebiteľa (žalovanej) nemôže postačovať pre úspech v spore, pretože neposkytuje súdu základ pre iniciatívu suplovať dôkaznú povinnosť slabšej strany, čo by už aj nedovolene zasahovalo do minima práv dodávateľa, ktorými nepochybne disponuje.
29. V korelácii s uvedeným, so zreteľom na obsahové vymedzenie tohto žalovanou uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolací súd k žalovanou namietanému neskúmaniu neprijateľných zmluvných podmienok súdom prvej inštancie preto poukazuje najmä na bod 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie správne, dostatočne zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje skutkové a právne závery v tomto smere, pričom žalovaná neuviedla žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorú by predmetná zmluva mala obsahovať. Nakoľko žalovaná vo svojom odvolaní nešpecifikovala ani to, čím konkrétne mal veriteľ zanedbať svoju povinnosť skúmať bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou, odvolací súd na tomto mieste uvádza nasledovné: Posúdenie schopnosti dlžníka - spotrebiteľa splácať úver pred poskytnutím úveru, je na veriteľovi. Úver totiž môže poskytnúť spotrebiteľovi iba vtedy, ak s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť dlžníka a z jeho zistení je zrejmé, že dlžník bude schopný úver splácať. Ak nepreverí veriteľ dlžníka dostatočne alebo ak poskytne dlžníkovi úver aj napriek svojim negatívnym zisteniam, musí znášať následky predvídané zákonom. Súčasťou odbornej starostlivosti poskytovateľa úveru je totiž taká obozretnosť, že poskytovateľ úveru nespolieha na údaje o schopnosti splácať úver tvrdené samotným spotrebiteľom žiadajúcim o úver, ale sám tieto údaje preverí, prípadne si ich nechá doložiť od žiadateľa úveru.
30. Tento výklad konvenuje aj interpretácii zaujatej Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku zo dňa 18.12.2014 vo veci C-449/13, týkajúcej sa výkladu článkov 5 a 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, s. 66) v súvislosti so sporom medzi spoločnosťou CA Consumer Finance SA (ďalej len „CA CF“) na jednej strane a pani Bakkausovou, pani Bonatovou, rod. Savaryovou, a pánom Bonatom (ďalej len „dlžníci“) o vyplatenie zvyšných dlžných súm z osobných úverov, ktoré im táto spoločnosť poskytla a pri ktorých boli v omeškaní, v ktorom Súdny dvor vyložil (o.i.) čl. 8 ods. 1 smernice 2008/48/ES, nazvaný „Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa“, podľa ktorého „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.“ V citovanom rozsudku rozhodol, že „Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že: jednak bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, a jednak bránia skutočnosti, aby sa súd z dôvodu štandardného ustanovenia musel domnievať, že spotrebiteľ uznal úplné a správne vykonanie veriteľom jeho predzmluvných povinností, pričom toto ustanovenie má za následok aj prenesenie dôkazného bremena o vykonaní uvedených povinností, ktoré môže narušiť účinnosť práv priznaných smernicou 2008/48. Článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe ním predložených informácií za
predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom. ... “
31. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ je zrejmý záver, že poskytovateľ úveru má povinnosť (nesie v tomto ohľade dôkazné bremeno - v orig. „the burden of proving“) posúdiť úveryschopnosť dlžníka (spotrebiteľa) na základe dostatočných informácií (na informácie podané iba spotrebiteľom sa môže poskytovateľ úveru spoliehať iba vtedy, ak sú dostatočné a podložené dokladmi). Tým má byť zabránené, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne. Informácie o spotrebiteľovi by si mali veritelia overovať.
32. Je preto potrebné prisvedčiť žalovanej spotrebiteľke v jej odvolaní potiaľ, že poskytovateľ úveru, ak je dlžník v postavení spotrebiteľa, má jednoznačnú povinnosť preveriť spotrebiteľovu schopnosť plánovaný úver splatiť.
33. Uložením a riadnym splnením tejto povinnosti pritom nie je chránený iba samotný dlžník (spotrebiteľ), ale aj veriteľ ako poskytovateľ úveru, ktorý musí znášať následky predvídané zákonom v prípade, že nepreveril finančné možnosti toho, komu požičal peniaze a úver neposkytol s oprávnenou dôverou v to, že bude riadne splatený.
34. V okolnostiach súdenej veci je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie v jeho názore, že žalobca v spore preukázal skúmanie bonity žalovanej spotrebiteľky poskytovateľom úveru s odbornou starostlivosťou tak, ako to súd náležite odôvodnil v dôvodoch rozsudku (body 25, 26, 36 odôvodnenia rozsudku), na ktoré odvolací súd v tomto smere v celom rozsahu odkazuje.
35. Žalovaná vo svojom odvolaní v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP neopodstatnene namietala porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
36. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces, nepatrí totiž právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces nepatrí ani právo strany sporu, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), nepatrí tam ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Napokon právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).
37. Nakoľko okrem citácie príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a citácie z rozhodnutí Ústavného súdu SR žalovaná tvrdený zásah do práva na súdnu ochranu nijakým spôsobom nerozvinula, odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu základnej právnej otázky existencie nároku žalobcu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru odvolacieho súdu kvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Vo vzťahu k požiadavke žalovanej povoliť plnenie v splátkach odvolací súd poukazuje a odkazuje na bod 56. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a dodáva, že žalovaní tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v podanom odvolaní nijakým spôsobom neodôvodnila túto svoju žiadosť, neuviedla žiadne dôvody, prečo žiada o splátky vo výške 50 eur mesačne, a nepreukázala dôvodnosť svojho
návrhu povoliť splácať dlžnú sumu v splátkach a ani dôvody, ktoré by zakladali opodstatnenosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V tomto smere túto svoju požiadavku žalovaná odôvodnila bez ďalšieho iba tvrdením, že odmieta platiť trovy konania nemorálnej, úžerníckej protistrane. Tieto dôvody nemožno (bez ďalšieho) kvalifikovať ako dôvody spôsobilé pre záver o splnení podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, ktoré pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom, alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočnosť okolností zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
39. Zo všetkých dôvodov je nutné učiniť záver, že prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo žalovanou tvrdených pochybení, ktorej sa uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku nepodarilo. Preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.
40. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala, preto jej náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.
41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).