Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-49-2020.pdf
PDF · 160.18 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/49/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: K.. J.. K. F.Q., trvale bytom: G. X, XXX XX A. A., nar.: XX.XX.XXXX, právne zastúpený advokátom: Mgr. Michal Zálešák, Heyrovského 14, 841 03 Bratislava, IČO: 46495797, zapísaný v Zozname advokátov vedenom SAK pod č. 7767, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Č. SELP-382-5/2019-RK zo dňa 05. decembra 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Ministra obrany Slovenskej republiky Č.: SELP-382-5/2019-RK zo dňa 05.decembra 2019 z r u š u j e a v e c mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Dňa 03.10.2019 podal žalobca žalovanému podanie označené ako „-žiadosť o sprístupnenie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o slobode informácií“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“), -žiadosť o informáciu podľa § 35 ods. 1 zákona č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 124/1992 Zb.“) o rozsahu spracovaných osobných údajov“ (ďalej ako „žiadosť“).
2. V časti a) predmetnej žiadosti žalobca žiadal v súlade s § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. poskytnutie nasledovných informácií: 1. kópie v elektronickej alebo listinnej podobe úplného spisového materiálu odstúpeného z OO PZ Nové Zámky v roku 2018 Vojenskej polícii v regulácií § 10 ods. 1 a § 58 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 372/1990 Zb.“ alebo „zákon o priestupkoch“) súvsťažne voči jeho osobe v prepojení na § 151 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb., 2. kópie v elektronickej alebo listinnej podobe úplného spisového materiálu vedeného vo vzťahu k jeho osobe Vojenskou políciou na základe spisového materiálu odstúpeného z OO PZ Nové Zámky, vedeného minimálne v regulácii § 2 písm. a), § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/1992 Zb.,
3. informácie o vybavení veci /podnetu/ oznámenia v bode 1 tejto žiadosti s uvedením všetkých identifikačných procedurálnych postupov podľa § 60 odseky 2 až 5 zákona č. 372/1990 Zb., 4. informáciu o dodržaní postupov a povinnosti Vojenskou políciou podľa § 10 ods. 2, § 35f a § 11 ods. 1 až 5 zákona č. 124/1992 Zb. od momentu prijatia oznámenia až do súčasnosti v súvislosti s procesmi presadzovania práva dokumentovaných v spisových materiáloch v bode 1 a 2 tejto žiadosti vo vzťahu k jeho osobe, 5. kópii dokladov v elektronickej alebo listinnej podobe dokladujúcich expedovanie všetkých poštových zásielok Vojenskou políciou adresovaných jeho osobe v postupoch uvedených v bode 1 a 2 tejto žiadosti, ako aj kópií v elektronickej alebo listinnej podobe, zásielok, úradných dokumentov, registratúrnych záznamov doručovaných jeho osobe vojenskou políciou v procedúrach uvedených v bode 1 a 2 tejto žiadosti.
3. V časti b) žiadosti žalobca žiadal o poskytnutie informácie, aké osobné údaje Vojenská polícia spracúva o jeho osobe podľa § 35 ods. 1 (zrejme myslené ustanovenie § 35b ods. 1) zákona č. 124/1992 Zb. aj s poukazom na právny rámec zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov.
4. Dňa 10.10.2019 vydal žalovaný konajúci ako prvostupňový orgán rozhodnutie o čiastočnom odmietnutí poskytnúť informáciu Č. p. : VP TN-44-130/2049-OPČ (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“). Uvedeným rozhodnutím prvostupňový orgán žalobcovej žiadosti čiastočne v bodoch 1 a 2 nevyhovel a odmietol poskytnúť požadované informácie s odvolaním sa na § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. V stručnom odôvodnení uviedol, že žalobca nebol účastníkom konania o priestupku, keďže zo strany Vojenskej polície nebolo začaté konanie o priestupku, a teda nemá právo na poskytnutie požadovaných informácií z priestupkového spisu z dôvodu ochrany osobných údajov iných osôb.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 09.11.2019 rozklad podľa § 61 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, Správny poriadok (ďalej aj len „Správny poriadok“), v ktorom namietal, že prvostupňové rozhodnutie je protizákonné a nepreskúmateľné. Argumentoval, že mu ním bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho práva na informácie, ktoré je garantované Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná, keďže mu neboli poskytnuté informácie, na ktoré mal nárok, resp. niektoré informácie mu boli poskytnuté neúplne. Ďalej namietal, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.
6. O rozklade žalobcu rozhodol Minister obrany SR dňa 05.12.2019 rozhodnutím Č. SELP-382-5/2019- RK (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že podľa jeho právneho názoru sa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií vzťahuje aj na informácie týkajúce sa činnosti orgánov oprávnených na prejednanie priestupkov a na informácie požadované žalobcom, týkajúce sa priestupkového spisu, sa vzťahuje režim podľa § 12 zákona o slobode informácií. Uvedené žalovaný zdôvodnil tým, že predmetné informácie spadajú do informačných systémov podľa § 35b ods. 1 zákona č. 124/1992 Zb., ktoré môžu byť poskytnuté len subjektom uvedeným v ods. 4 rovnakého paragrafu, medzi ktoré žalobca nepatrí. Pokiaľ ide o body 3 a 4 žiadosti, žalovaný uviedol, že tieto obsahujú dopyt, ktorý si vyžaduje zber a spracovanie žiadateľom požadovaných informácií za následného vytvorenia novej informácie, čo nie je povinnosťou žalovaného a viedlo by to k jeho paralyzovaniu.
II. Žaloba
7. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu správnemu dňa 17.02.2020 sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného a namieta, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil jeho právo na informácie chránené čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej ako „Dohovor“) a vytýka, že žalovaný neposúdil vec správne po právnej stránke, pričom svoje rozhodnutie ani riadne neodôvodnil. Tvrdí, že ním požadované informácie mu mali byť sprístupnené. Aj čiastkové informácie, ktoré boli poskytnuté, neboli sprístupnené zákonným spôsobom a v rozsahu, ktorý žalobca požadoval. Následkom tohto nezákonného rozhodnutia je aj nezákonný zásah do jeho práva na ochranu súkromného života podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru, ako aj práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR.
8. Žalobca vo svojej právnej argumentácií uvádza, že prvostupňové, ako aj napadnuté rozhodnutie, sú rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informáciu. Rozhodnutia obsahujú dielčie informácie, avšak tie sú vytrhnuté z kontextu a navyše sú obsiahnuté len v rámci odôvodnenia negatívneho rozhodnutia žalovaného. Časť odôvodnenia negatívneho rozhodnutia nie je možné považovať za rozhodnutie o sprístupnení informácie, jedná sa preto o rozhodnutie zmätočné a čiastočne nepreskúmateľné.
9. Žalobca pripúšťa, že v niektorých prípadoch je možné požadované informácie nesprístupniť. Obmedziť práva prístupu je však v zmysle Dohovoru možné len v prípadoch, kedy tak „stanovuje zákon“ a je to „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“ v záujme „národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci“ (čl. 10 ods. 2 Dohovoru), resp. v záujme „národnej bezpečnosti alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných“ (čl. 8 ods. 2 Dohovoru). V zmysle uvedeného je zrejmé, že zásah do uvedených práv musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí napĺňať aspoň jeden z vyššie menovaných legitímnych cieľov a musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
10. Žalobca tvrdí, že zo strany žalovaného došlo k dezinterpretácii právnych predpisov, ktoré ním boli aplikované na tento prípad, a preto zásah do jeho práv nebol v súlade s právnymi predpismi. Zároveň tento zásah nebol nevyhnutný, keďže k sprístupneniu informácií mohlo dôjsť aj čiastočne bez toho, aby došlo k ohrozeniu práv tretích osôb.
11. Ďalej žalobca uvádza, že prvostupňový orgán sa vo svojom rozhodnutí odvolával o. i. na ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona o slobode informácií. Táto argumentácia, hoci bola napádaná žalobcom v ním podanom rozklade, v napadnutom rozhodnutí absentuje. Napadnuté rozhodnutie sa predovšetkým opiera o argument, že informácie z priestupkového spisu požadované žalobcom podliehajú režimu ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, a preto nemôžu byť sprístupnené.
12. Žalobca namieta, že citované zákonné ustanovenie sa nevzťahuje na ním požadované informácie, keďže tieto sa netýkajú rozhodovacej činnosti súdu ani orgánu činného v trestnom konaní. Definíciu orgánu činného v trestnom konaní obsahujú ustanovenia § 10 ods. 1, 8 a 9 zákona č. 301/2005 Z.z., Trestný poriadok, pričom z ich znenia je zjavné, že táto definícia sa nevzťahuje na orgány oprávnené prejednať priestupky. Táto skutočnosť je zjavná už podľa samotného pojmu orgán činný v trestnom konaní, kým zákon č. 372/1990 Zb. v ust. §§ 58-60 narába s pojmom orgán oprávnený objasňovať priestupky. Žalobca je toho názoru, že ak by zákonodarný orgán mienil obmedziť sprístupnenie informácií vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánu oprávneného objasňovať priestupky, tento by bol výslovne uvedený priamo v ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.
13. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorého aj priestupky a sankcie za ne spadajú pod pojmy trestná vec, trestné konanie a trestný čin, v tejto súvislosti teda neobstojí. Je pravdou, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“) môže podrobiť skúmaniu aj ustanovenia priestupkového zákona, resp. samotné konanie o priestupkoch podľa požiadaviek na trestné konanie, deje sa to však „na účely čl. 6 Dohovoru“, ktorý pojednáva o zásadách práva na spravodlivé konanie a právach obvineného v trestnom konaní, nie o prístupe k informáciám.
14. Žalobca k uvedenému dodáva, že aj keby sa režim podľa ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona vzťahoval aj na orgány oprávnené objasňovať priestupky, obmedzenie prístupu k informáciám by sa vzťahovalo len na ich rozhodovaciu činnosť, nie na celý priestupkový spis. V takom prípade by v zmysle § 12 zákona o slobode informácií bol žalovaný takisto povinný požadované informácie poskytnúť okrem takto vylúčených informácií. K tomuto však v tomto prípade nedošlo. 15. Žalobca žiadal od žalovaného predovšetkým kópie spisov a informácie o postupoch príslušných orgánov oprávnených prejednať priestupky, nie „informácie a osobné údaje o fyzických osobách zhromaždené pri plnení úloh Vojenskej polície“. V prípade, že tieto spisy obsahujú informácie a osobné údaje nielen žalobcu, ale aj iných osôb, tieto mohli byť v súlade s § 12 zákona o slobode informácií poskytnuté v anonymizovanej podobe bez toho, aby došlo k porušeniu práv dotknutých osôb.
16. Žalobca však predovšetkým žiadal žalovaného o sprístupnenie informácií, ktoré sa dotýkajú výlučne jeho osoby. Tie je aj vo svetle judikatúry ESĽP oprávnený požadovať. ESĽP toto oprávnenie zaraďuje pod ochranu poskytovanú článkom 8 Dohovoru (právo na ochranu súkromného života). Konkrétne ESĽP konštatoval, že za účelom efektívneho používania práva na ochranu súkromia jednotlivcom, majú jednotlivci oprávnený záujem na prístup k svojim osobným údajom, ktorými disponujú štátne orgány a tieto majú povinnosť im zabezpečiť účinný a dostupný postup, ktorý im umožní prístup k údajom napr. § 86 rozsudku Q. B. M. W., sťažnosť č. 43932/08, v prípade Haralambie v Rumunsko, sťažnosť č. 21737/03, išlo o informácie o záznamoch vypracovaných tajnou službou počas totalitného režimu, v prípade Yonchev v Bulharsko, sťažnosť č. 12504/09, išlo o údaje bývalého policajta v správe ministerstva vnútra. V ostatne menovanom prípade bol zamietnutý prístup k osobným údajom z dôvodu, že niektoré dokumenty, ktoré sa týkali sťažovateľa, podliehali utajeniu. ESĽP v tomto rozsudku konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru a uviedol, že sťažovateľovi mohli byť sprístupnené aspoň informácie, ktoré nepodliehali utajeniu (bod 59 rozsudku).
17. Žalobca poukazuje na analógiu s rozsudkom ESĽP vo veci Yonchev, a teda, že v jeho prípade nemohol žalovaný odmietnuť en bloc poskytnutie akýchkoľvek informácií len s odvolaním sa na to, že patria pod režim § 35b ods. 4 zákona o Vojenskej polícii.
18. Takýto postup je taktiež zjavne v rozpore s právom žalobcu na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, keďže žalobcovi je bránené v tom, aby mal vedomosť o informáciách, ktoré boli o ňom zhromaždené a spracúvané Vojenskou políciou a vedomosť o tom, či nemohlo zo strany Vojenskej polície dôjsť k neoprávnenému zásahu do jeho práv v procese objasňovania priestupku.
19. Pokiaľ ide o argument žalovaného, že v prípade, ak by poskytol informácie požadované v bodoch 3 a 4 žiadosti, došlo by k paralyzovaniu žalovaného ako povinnej osoby, tento podľa názoru žalobcu neobstojí. Podľa napádaného rozhodnutia a rozhodnutia prvostupňového orgánu sa totiž v tomto prípade zrejme jedná o dva nie veľmi obsiahle spisy, ktoré podľa vyjadrenia žalovaného nedospeli ani do štádia priestupkového konania.
20. V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti, znenia právnych predpisov a judikatúru ESĽP sa žalobca domnieva, že napádané rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Žalobca preto žiada, aby Krajský súd v Bratislave vydal v súlade s § 193 SSP nasledovné rozhodnutie: „Rozhodnutie žalovaného č. SELP-382-5/2019-RK zo dňa 05.12.2019 sa zrušuje. Žalovaný je povinný sprístupniť žalobcovi nasledovné informácie. 1. kópie v elektronickej alebo listinnej podobe úplného spisového materiálu č. ORPZ-NU-OPP3- P-841/2018 odstúpeného z OO PZ Nové Zámky na Vojenskú políciu Trenčín vo veci podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/19901 Zb., 2. kópie v elektronickej alebo listinnej podobe úplného spisového materiálu vedeného vo vzťahu k osobe žalobcu Vojenskou políciou Trenčín na základe spisového materiálu č. ORPZ-NZ-OPP3-P-841/2018 odstúpeného z OO PZ Nové Zámky, 3. informáciu o vybavení podnetu podľa bodu 1 s uvedením všetkých identifikačných procedurálnych postupov podľa § 60 odseky 2 až 5 zákona č. 372/1990 Zb., 4. informáciu o dodržaní postupov a povinností Vojenskou políciou Trenčín podľa § 10 ods. 2, § 35f a § 11 ods. 1 až 5 zákona č. 124/1992 Z. z. od momentu prijatia podnetu až do dňa kedy nadobudol tento rozsudok právoplatnosť, a to v súvislosti s procesmi dokumentovanými v spisových materiáloch na OO PZ Nové Zámky a na Vojenskej polícii Trenčín vo vzťahu k osobe žalobcu, 5. kópie dokladov v elektronickej alebo listinnej podobe dokladujúcich expedovanie všetkých poštových zásielok, úradných dokumentov, registratúrnych záznamov Vojenskou políciou Trenčín adresovaných osobe žalobcu, a to v súvislosti s procesmi dokumentovanými v spisových materiáloch na OO PZ Nové Zámky a na Vojenskej polícii Trenčín vo vzťahu k osobe žalobcu. Alternatívne, žalobca žiada súd, aby rozhodol tak, že rozhodnutie žalovaného č. SELP-382-5/2019-RK zo dňa 05.12.2019 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súd priznáva žalobcovi náhradu trov konania.“
III.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe
21. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.05.2020 doručeným súdu 17.05.2020.
22. Na úvod svojej právnej úvahy a vyjadrenia žalovaný uviedol, že výkladové pravidlá pri obmedzovaní práva na slobodný prístup k informáciám tvoria ustanovenia čl. 26 ods. 4 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, na ktoré priamo nadväzujú ustanovenia § 8 až § 13 zákona o slobode informácií. Rozsah takéhoto obmedzenia ústavou garantovaného práva na slobodný prístup k informáciám je pritom potrebné vykladať reštriktívne.
23. V nadväznosti na postup prvostupňového správneho orgánu, ktorý pri svojom rozhodovaní aplikoval § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií, žalovaný uviedol, že podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky, formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, resp. priestupky a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, je vyjadrením trestnej politiky štátu.
24. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ESĽP v prípade Čanády vs. Slovenská republika zo 16. novembra 2004, v ktorom tento konštatoval, že (...) všeobecný charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky podľa zákona o priestupkoch spolu so zastrašujúcim a trestajúcim účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, postačuje na preukázanie toho, že na účely čl. 6 Dohovoru sú priestupky svojou povahou trestné. (...).
25. Odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia poukazuje na skutočnosť, až ak konkrétne právo, resp. princíp v oblasti trestania osôb nie je výslovne v zákonnej úprave administratívno-právnej zodpovednosti zakotvené, súdy na Slovensku pristupujú k analogickému použitiu predpisov trestného práva. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 147/2008 z 12. marca 2009, ktorý uvádza: trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb- podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. (...).
26. Podľa judikatúry ESĽP sa niektoré správne delikty považujú za „trestné“, následkom čoho trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému právnemu režimu ako trestný čin, pričom priestupky spadajú do trestnej oblasti v zmysle čl. 6 Dohovoru, a to bez ohľadu na ich závažnosť a prísnosť sankcií za ne ukladaných.
27. V nadväznosti na uvedené žalovaný zastáva právny názor, že na sprístupňovanie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov oprávnených objasňovať priestupky a taktiež správnych orgánov príslušných na prejednanie priestupkov, je potrebné z hľadiska zachovania záruk nezasahovania do tejto ich vlastnej rozhodovacej činnosti v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci, ako aj z hľadiska rešpektovania nevyhnutných opatrení na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, mravnosti v intencii čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Z hľadiska významu aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií na daný prípad je možné stotožniť rozhodovaciu činnosť orgánu činného v trestnom konaní s rozhodovacou činnosťou orgánu oprávneného objasňovať priestupky, ktorým sa v zmysle ustanovenia § 58 ods. 3 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. rozumie aj orgán Vojenskej polície.
28. Predmetný priestupkový spis je v súlade s § 35 ods. 1 zákona č. 124/1992 Zb. súčasťou informačného systému zriadeného a prevádzkovaného Vojenskou políciou, v rámci ktorého sú spracúvané informácie zhromaždené. V danom prípade ide o informácie zhromaždené pri objasňovaní predmetného priestupku. Uvedený zákon v ust. § 35b ods. 4 taxatívnym spôsobom určuje okruh subjektov, ktorým môžu byť dotknuté informácie získané Vojenskou políciou poskytnuté. Iným subjektom teda poskytnuté nemôžu byť.
29. Žalovaný v otázke subjektov oprávnených požadovať informácie získané Vojenskou políciou zastáva rovnako ako v napadnutom rozhodnutí právny názor, že zákon č. 124/1992 Zb. je potrebné vo vzťahu k zákonu o slobode informácií vnímať ako lex specialis k lex generali, pričom je zároveň potrebné v danom prípade uplatniť pravidlo lex specialis derogat legi generali, t. j. konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon. Odkazuje pritom na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sži 1/2010 z 15. marca 2011. Pokiaľ zákon o slobode informácií vo svojom ust. § 4 ods. 1 určuje okruh žiadateľov a zároveň prijímateľov informácií zo širšieho hľadiska, zákon č. 124/1992 Zb. tento okruh žiadateľov (prijímateľov) informácií (získaných Vojenskou políciou) zužuje.
30. Žalovaný navyše doplnil, že v zmysle § 35b ods. 6 zákona č. 124/1992 Zb., informácie z informačných systémov, teda aj informácie z priestupkového spisu spracovaného Vojenskou políciou, nie sú verejne prístupné. Pokiaľ by správny orgán žalobcovi sprístupnil informácie, ktorých sprístupnenie mu bolo sčasti odmietnuté, v nadväznosti na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky by prekročil svoje právomoci vyplývajúce zo zákona č. 124/1992 Zb.
31. Vzhľadom na poskytnutú časť informácií z priestupkového spisu, ktoré sa výslovne dotýkali osoby žiadateľa, má žalovaný za to, že je splnená aj ústavná požiadavka stanovená v čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, týkajúca sa primeranosti poskytovania informácií orgánov verejnej moci o svojej činnosti.
32. Žalovaný k informáciám požadovaným žalobcom v bodoch 3 a 4 jeho žiadosti a následne k ich poskytnutiu prvostupňovým správnym orgánom, ktorých poskytnutie považuje nad rámec vymedzený právnym poriadkom Slovenskej republiky, uviedol, že uvedená časť žiadosti obsahuje dopyt, ktorý si vyžaduje zber a spracovanie požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej informácie. Vychádza pritom zo skutočností, že informácie požadované v bodoch 3 a 4 žiadosti podľa kritérií zadaných žalobcom, nie sú nijakým spôsobom evidované v žiadnom automatizovanom alebo neautomatizovanom informačnom systéme. Žalovaný ako povinná osoba nie je povinný s informáciami, ktoré má k dispozícii, vykonávať operácie, ktoré by viedli ku vzniku nových informácií, a preto nie je ani povinný spracúvať už existujúce informácie do prehľadu, ktorý povinná osoba nemá vytvorený, pričom sprístupnenie tejto informácie by vytvorenie prehľadu o všetkých procedurálnych postupoch, resp. o dodržaní postupov a povinností Vojenskou políciou jednoznačne vyžadovalo. Poskytnutím požadovaných informácií by nedošlo len k formálnemu spracovaniu už existujúcich informácií, ale k vytvoreniu informácií s pridanou hodnotou, ktorá by spočívala vo vyhľadaní a zhromaždení údajov, a v konečnom dôsledku vo vytvorení nového údaja - novej kvantitatívnej informácie podľa individuálnych požiadaviek žalobcu. Zo znenia zákona o slobode informácií nemožno vyvodzovať, že informáciou, na ktorú má žiadateľ právo, by mal byť aj výsledok spracovania údajov z desiatok čiastkových údajov, ktoré má povinná osoba k dispozícií, podľa pokynov žiadateľa. Rovnako zo zákona o slobode informácií nevyplýva, žeby povinné osoby museli na základe žiadosti oprávnených osôb vykonať také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb.
33. V tejto súvislosti žalovaný pripomenul, že aj podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, účelom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode informácií) nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 184/03-16 z 1. októbra 2003), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 96/2010-14 z 9. marca 2010).
34. K námietke žiadateľa o nesúlade výrokovej časti a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s čím má súvisieť jeho následná nepreskúmateľnosť, a k námietke o neuvedení skutočností, ktoré mali byť podkladom pre vydanie tohto rozhodnutia, žalovaný uviedol, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia síce nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 47 ods. 3 Správneho poriadku, avšak s ohľadom na odôvodnenie prezentované v rozhodnutí o rozklade, poukazujúc zároveň na zákonnú úpravu Správneho poriadku, je prvostupňové správne konanie a konanie o rozklade potrebné posudzovať ako jeden celok. Žalovaný druhostupňovým rozhodnutím vytknutím vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy odstránil, a preto námietka žalobcu neobstojí.
35. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 357/2016 zo 7. júna 2016, v ktorom tento vyslovil: „...judikatúra ustaľuje, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť veci iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Žalovaný má za to, že rozkladom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, vzhľadom na vyššie uvádzané dôvody, bolo z vecného hľadiska správne a v konečnom dôsledku právne udržateľné.
36. Žalovaný sa v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia taktiež vyjadril k spôsobu poskytovania informácií žalobcovi a uviedol, že tieto je potrebné poskytovať v intencii § 16 zákona o slobode informácií, o čom je správny orgán povinný vydať rozhodnutie zápisom v spise. V tejto súvislosti má žalovaný za to, že poskytnutie časti informácií žalobcovi prostredníctvom rozkladom napadnutého rozhodnutia nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu.
37. K požiadavke žalobcu uvedenej pod písmenom b) jeho žiadosti žalovaný uvádza, že túto bolo potrebné zo strany Vojenskej polície vybaviť v rámci osobitného právneho režimu v zmysle § 35g zákona č. 124/1992 Zb. Z administratívneho spisu správneho orgánu vyplýva, že uvedenej požiadavke žalobcu bolo zo strany Vojenskej polície vyhovené. Vzhľadom na to, že predmetná požiadavka bola žalobcom uplatnená mimo právneho rámca zákona o slobode informácií, bližšie sa ňou v rámci rozhodovania o rozklade nezaoberal.
38. V intenciách žalobcom uvádzaných skutočností žalovaný považuje rozhodnutie Ministerstva obrany SR - Vojenskej polície Trenčín č. VP TN-44-130/2019-OPČ z 10. októbra 2019, ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie Ministra obrany SR za zákonné rozhodnutie, obsahujúce všetky formálne aj obsahové zákonné náležitosti, najmä ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutí, akými úvahami sa správne orgány riadili pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali. Tak riaditeľ Vojenskej polície Trenčín, ako aj žalovaný v predmetnej právnej veci postupovali v intenciách príslušných zákonných noriem, vo veci zistili skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodili aj správne právne závery. Obe rozhodnutia sú zrozumiteľné a náležite odôvodnené.
39. Vychádzajúc z vyššie uvádzaných skutočností je zrejmé, že žalobou napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonné požiadavky vyplývajúce najmä z ust. § 46 a § 47 Správneho poriadku, čím je zároveň vylúčená ujma na právach žalobcu.
40. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný má za to, že v tomto prípade nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žiada, aby súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v celom rozsahu zamietol.
IV.
Replika
41. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca podaním zo dňa 16.06.2020 tak, že na žalobe a jej dôvodoch zotrval.
42. Žalobca naďalej trvá na tom, že napádané rozhodnutie je nezákonné. Odmieta argument žalovaného, že sa na jeho žiadosť o informácie vzťahuje režim ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný aplikoval predmetné ustanovenie z dôvodu, že tvrdí, že podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, resp. priepustky a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, je vyjadrením trestnej politiky štátu. Pripomenul, že z rozsudku ESĽP Čanády v Slovenská republika, ktorý žalovaný cituje, vyplýva, že aj v priestupkovom konaní sú aplikovateľné čiastkové práva týkajúce sa práva na spravodlivé konanie (right to fair trial). Jedná sa o hrubú dezinterpretáciu predmetného rozsudku a jeho aplikáciu na úplne iný prípad ako tomu bolo v prípade Čanády v SR.
43. Žalobca odkazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžik/3/2018, v ktorom Najvyšší súd o. i. uviedol: „Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. je preto možné len vo vzťahu k informáciám, týkajúcim sa prebiehajúceho konania pred súdom (v tomto prípade medzinárodným súdnym orgánom). V prípade právoplatne skončeného konania totiž absentuje účel obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z., ktorým je ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov (medzinárodných súdnych orgánov) v priebehu konania.“
44. Žalobca nesúhlasí ani s argumentáciou žalovaného, že na informácie požadované žalobcom sa vzťahuje § 35b ods. 4 zákona č. 124/1992 Zb. Žalobca nežiadal od žalovaného informácie a osobné údaje o fyzických osobách zhromaždené pri plnení úloh Vojenskej polície vrátane informácií a osobných údajov poskytnutých zo zahraničia, ale kópie spisu.
45. Žalobca odkazuje v tejto súvislosti na ust. § 16 ods. 9 zákona o slobode informácií, podľa ktorého povinná osoba umožní každému bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu nahliadnuť, robiť si výpisy alebo odpisy alebo kópie zo spisov a z dokumentácie.
46. Postup povinnej osoby pri vylúčení tých informácií, ktoré ustanovuje zákon, upravuje § 12 zákona o slobode informácií, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
47. Žalobca žiadal predovšetkým informácie o svojej osobe, na ktoré má podľa svojho názoru podopretého judikatúrou ESĽP uvedenou v žalobe právo, a to za účelom účinného výkonu svojho práva na ochranu súkromného života. Príslušné orgány štátu majú pozitívnu povinnosť mu účinný výkon jeho práva zabezpečiť. V prípade, ak spis obsahoval osobné údaje iných osôb, mali byť tieto informácie vylúčené v súlade s ust. § 12 zákona o slobode informácií.
V.
Relevantné právne predpisy
48. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
49. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
50. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
51. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.
52. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
53. Podľa § 4 ods. 1 zákona o slobode informácií žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie.
54. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) o slobode informácií povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.
55. Podľa § 12 zákona o slobode informácií všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.
56. Podľa § 16 ods. 9 zákona o slobode informácií povinná osoba umožní každému bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu nahliadnuť, robiť si výpisy alebo odpisy alebo kópie zo spisov a z dokumentácie.
57. Podľa § 16 ods. 10 zákona o slobode informácií povinná osoba pritom urobí opatrenia, aby nazretím do dokumentácie neboli porušené povinnosti podľa § 8 až 12.
58. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/1992 Zb. Vojenská polícia plní tieto úlohy: koná o trestných činoch podľa osobitného predpisu, odhaľuje priestupky, zisťuje ich páchateľov a priestupky objasňuje, prejednáva priestupky v blokovom konaní podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov.
59. Podľa § 35b ods. 1 zákona č. 124/1992 Zb. Vojenská polícia zriaďuje a prevádzkuje informačné systémy, v ktorých podľa tohto zákona a osobitného predpisu spracúva informácie a osobné údaje o fyzických osobách zhromaždené pri plnení úloh Vojenskej polície vrátane informácií a osobných údajov poskytnutých zo zahraničia, v rozsahu nevyhnutnom na ich plnenie.
60. Podľa § 35b ods. 4 zákona č. 124/1992 Zb. informácie a osobné údaje z informačného systému podľa odseku 1, ako aj zvukový, obrazový alebo iný záznam podľa odseku 2 písm. a) Vojenská polícia poskytuje a sprístupňuje a) prokuratúre, b) súdu, c) Policajnému zboru, d) Slovenskej informačnej službe, e) Vojenskému spravodajstvu, f) Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, g) Zboru väzenskej a justičnej stráže, h) Národnému bezpečnostnému úradu, i) ďalším právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného zákona, j) do zahraničia podľa § 35ga až 35gc
61. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 124/1992 Zb. informácie a osobné údaje z informačných systémov poskytované podľa odsekov 4 a 5 nie sú verejne prístupné a subjekty uvedené v odseku 4, vedúci služobného úradu a veliteľ ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Vojenskej polície.
62. Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie obstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či a) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona, b) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, c) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku postačí samotné prejednanie priestupku, d) uloží ochranné opatrenie, e) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.
63. Podľa § 58 ods. 3 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov podľa odseku 1 vykonávajú tiež orgány Vojenskej polície, ak priestupok spáchal vojak v činnej službe alebo priestupok spáchala osoba vo vojenskom objekte alebo v priestore, v ktorom prebiehajú vojenské akcie, alebo ho spáchala spolu s vojakom v činnej službe, alebo ak ide o priestupok proti majetku v správe alebo užívaní Armády Slovenskej republiky.
64. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
65. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
66. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
67. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
68. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
69. Podľa ustanovenia § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
70. Podľa § 178 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo na právom chránených záujmoch.
71. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
VI.
Právne posúdenie veci
72. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nespĺňa podmienky zákonnosti, a preto je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP.
73. Predmetom preskúmania správneho súdu bolo rozhodnutie žalovaného Č. SELP-382-5/2019-RK zo dňa 05.12.2019, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým žiadosti žalobcu nebolo čiastočne vyhovené v bodoch 1 a 2 žiadosti a prvostupňový orgán odmietol poskytnúť požadované informácie s odvolaním sa na § 9 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií.
74. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci, pretože podľa neho došlo k dezinterpretácii právnych predpisov, ktoré boli aplikované na tento prípad a zásah do jeho práv nebol v súlade s právnymi predpismi. Zároveň nepovažoval tento zásah za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, keďže k sprístupneniu informácií mohlo dôjsť aj čiastočne bez toho, aby došlo k ohrozeniu práv tretích osôb. Žalobca bližšie zdôvodňuje, že ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií sa nevzťahuje na ním požadované informácie, keďže tieto sa netýkajú rozhodovacej činnosti súdu, ani orgánu činného v trestnom konaní. Podľa žalobcu neobstojí ani odôvodnenie napádaného rozhodnutia, v zmysle ktorého aj priestupky a sankcie za ne spadajú pod pojmy trestná vec, trestné konanie a trestný čin, keďže takéto posúdenie sa vykonáva na účely čl. 6 Dohovoru, ktorý pojednáva o zásadách práva na spravodlivé konanie a právach obvineného v trestnom konaní, nie o prístupe k informáciám.
75. Správny súd námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci vyhodnotil ako dôvodnú.
76. Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu (a orgánov činných v trestnom konaní) a tým aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom súdnictve. Tým, že povinné osoby nesprístupňujú informácie o prebiehajúcich konaniach pred konečným rozhodnutím vo veci, je vylúčená verejná diskusia, ktorá by mohla ovplyvniť sudcov alebo orgány činné v trestnom konaní pri ich rozhodovaní (ide napríklad o informácie o postupe vyšetrovania, o úkonoch a rozhodnutiach v trestnom konaní). Táto výnimka zo sprístupňovania informácií má teda chrániť nezávislosť a nestrannosť dotknutých osôb. Naopak povinné osoby sprístupňujú informáciu o výsledku ich rozhodovacej činnosti, čím je zachovaná verejná kontrola. Do obsahu pojmu rozhodovacia činnosť však nepatria evidenčné informácie zo súdnych registrov a za informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu by nemali byť považované ani informácie organizačno-technickej povahy, ktoré sa týkajú prejednávania alebo rozhodovania konkrétneho sporu, alebo inej právnej veci, ako napríklad informácie o tom, či bol podaný návrh na začatie konania (ak nie je poskytnutie informácie v rozpore s právom chránenými záujmami), informácie kedy a kde sa bude konať pojednávanie, či bolo pojednávanie odročené, či je rozhodnutie právoplatné, alebo či bol proti rozhodnutiu podaný opravný prostriedok.
77. Orgán objasňujúci priestupky však nemožno stotožňovať so súdom alebo s orgánom činným v trestnom konaní. Argumentácia žalovaného ohľadom ust. § 11 písm. d) zákona o slobode informácií použitá v napadnutom rozhodnutí je v súvislosti s rozhodovaním o sprístupnení informácií nesprávna. Žalobca správne uvádza, že priestupky a sankcie za ne spadajú pod pojmy trestná vec, trestné konanie a trestný čin len na účely čl. 6 Dohovoru, ktorý pojednáva o zásadách práva na spravodlivé konanie a právach obvineného v trestnom konaní, nie o prístupe k informáciám. Základné zásady trestného konania je potrebné na priestupky použiť v prípade rozhodovania o vine a nevine za spáchaný priestupok a pri ukladaní trestu za spáchaný priestupok. Na účely sprístupnenia informácií podľa zákona o slobode informácií nemožno použiť základné zásady trestného konania, keďže správny orgán v tomto konaní nerozhoduje o vine páchateľa za priestupok a o sankcii za jeho spáchanie. Žiadosť o informácie na základe zákona o slobode informácií týkajúcu sa informácií z konania o priestupku nemožno podradiť pod ustanovenia zákona o slobode informácií upravujúcich sprístupňovanie informácii, resp. obmedzenie sprístupnenia informácií z trestného konania a stotožňovať na tento účel konanie o priestupkoch s trestným konaním. Navyše, ust. § 11 písm. d) zákona o slobode informácií sa vzťahuje výlučne na informácie o rozhodovacej činnosti súdu a orgánov činných v trestnom konaní a túto definíciu nie je možné neprípustne rozširovať aj na iné orgány, napr. na orgány objasňujúce priestupky. Takýmto extenzívnym výkladom predmetného ustanovenia by došlo k nezákonnému obmedzovaniu práva žiadateľov na informácie. Správny súd je toho názoru, že ak by zákonodarca považoval za potrebné obmedziť právo na informácie v konaní o priestupkoch, podobne ako to urobil pri rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní, prijal by zákonnú právnu úpravu, ktorá by presne vymedzovala podmienky a rozsah takéhoto obmedzenia. Zákon o slobode informácií však takéto ustanovenie neobsahuje. Správny súd pre úplnosť dodáva, že priestupkové konanie, z ktorého žalobca požadoval sprístupniť informácie, je skončené, a teda nesprístupnením informácií nemôže byť naplnený cieľ žalovaným presadzovaného obmedzenia práva na informácie o rozhodovacej činnosti orgánov objasňujúcich priestupky, ktorým je podľa žalovaného ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti týchto orgánov. Právne posúdenie predmetnej veci žalovaným nebolo v súlade s právnymi predpismi a napadnuté rozhodnutie je preto nezákonné a je potrebné ho zrušiť.
78. Správny súd dospel tiež k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo je potrebné obmedzenie sprístupnenia žalobcom požadovaných týchto informácií v celom rozsahu a prečo nie je žalobcovi možné sprístupniť aspoň niektoré informácie z priestupkového spisu, vrátane rozhodnutia, ktorým sa skončilo priestupkové konanie, čo by bolo aj v súlade s ust. § 11 písm. d) zákona o slobode informácií, na ktorý sám žalovaný odkazuje. Žalovaný sa však v napadnutom rozhodnutí zameral výlučne na uvádzanie dôvodov nemožnosti sprístupnenia požadovaných informácií vyplývajúcich zo zákona č. 124/1992 Zb. a z judikatúry súdov ohľadom aplikácie zásad trestného konania na priestupkové konanie, avšak opomenul vysvetliť, aký je účel takejto ochrany. Nevysvetlil ani to, či dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií trvá po skončení priestupkového konania. Všeobecná argumentácia o zachovaní verejného poriadku, mravnosti, práv iných a pod. bez ďalšieho je nedostačujúca.
79. Správny súd nepovažuje za relevantnú pre posúdenie veci ani argumentáciu žalovaného k otázke subjektov oprávnených požadovať informácie získané Vojenskou políciou, kedy zastáva právny názor, že zákon č. 124/1992 Zb. je potrebné vo vzťahu k zákonu o slobode informácií vnímať ako lex specialis k lex generali, pričom je zároveň potrebné v danom prípade uplatniť pravidlo lex specialis derogat legi generali, t. j. konkrétnejší zákon deroguje všeobecnejší zákon. Súd poukazuje na to, že žalobca požadoval od žalovaného informácie vyplývajúce z priestupkového spisu a nie informácie z informačného systému vedeného Vojenskou políciou v zmysle zákona č. 124/1992 Zb. Zákon č. 124/1992 Zb. neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by Vojenská polícia nemohla sprístupniť informácie aj iným osobám. Ust. § 35b ods. 4 zákona č. 124/1992 Zb. pojednáva len o subjektoch, ktorým je Vojenská polícia povinná informácie získané jej činnosťou a nachádzajúce sa v informačnom systéme sprístupniť. Záver o nemožnosti sprístupniť informácie iným subjektom, ako uvedeným v § 35b ods. 4 nie je možné vyvodiť ani z ust. § 35b ods. 6 zákona č. 124/1992 Zb., ktoré síce ustanovuje, že informácie a osobné údaje z informačných systémov poskytované podľa odsekov 4 a 5 nie sú verejne prístupné, avšak v druhej časti vety ustanovuje, že subjekty uvedené v odseku 4, vedúci služobného úradu a veliteľ, ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Vojenskej polície. To jednoznačne popiera argumentáciu žalovaného hovoriacu o tom, že Vojenská polícia môže informácie poskytnúť len subjektom vymenovaným v ust. § 35b ods. 4 zákona č. 124/1992 Zb. Judikatúra citovaná žalovaným nie je na predmetnú vec použiteľná, pretože sa týka iných skutkových a právnych okolností, ako sú dané v súdenej veci. Je možné povedať, že v predmetnom prípade neexistuje taká špeciálna právna úprava, ktorá by vyslovene zakazovala žalovanému sprístupniť informácie a rušila všeobecný zákon, ktorým je zákon o slobode informácií. Práve naopak, z vyššie uvedeného je zrejmé, že sprístupniť informácie žalovaným je možné po vylúčení tých informácií, ktoré zo sprístupnenia vylučuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Použitá argumentácia žalovaného je preto nesprávna a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
80. Tvrdenie žalovaného, že žiadosť žalobcu obsahuje dopyt, ktorý si vyžaduje zber a spracovanie požadovaných informácií a následne vytvorenie novej kvantitatívnej informácie, správny súd nepovažuje za dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií, pretože činnosťou žalovaného v danej veci by nedošlo k vytvoreniu novej kvantitatívnej informácie. Pre posúdenie toho, či ide o vytvorenie novej informácie je dôležitý určitý kvalifikovaný spôsob spracovania informácií, ktoré sa už u povinnej osoby nachádzajú, a v dôsledku ktorého vznikne kvalitatívne nová informácia. O vytvorenie novej informácie sa nejedná, ak k príprave odpovede na žiadosť o informácie stačí iba mechanické vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré sa u povinnej osoby nachádzajú a ktoré musia byť napríklad vyhľadávané v rôznych dokumentoch, vyňaté z týchto dokumentov, zhromaždené a následne pretavené do odpovedi na žiadosť. O vytvorení novej informácie by bolo možné hovoriť vtedy, ak by išlo o ďalšie kvalitatívne spracovávanie týchto vyhľadávaných, vyňatých a zhromaždených údajov. Za vytváranie nových informácií v žiadnom prípade nie je možné považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie viacerých požadovaných dokumentov alebo listín. Ak žiadateľ požaduje v jednej žiadosti sprístupnenie viacerých dokumentov, ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach, ich vyhľadaním a zhromaždením na vecne príslušnom odbore povinnej osoby, ktorého úlohou je vybavovanie žiadostí o informácie, nedochádza ku žiadnym kvalitatívnym zmenám požadovaných informácií a nemení sa ich kvalitatívna podstata. Vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných údajov nevyhnutne patrí k vybaveniu každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo považované za vytváranie novej informácie, išlo by o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie, čo by znamenalo popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie zakotvenej v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR. Tvrdenie žalovaného, že poskytnutím požadovaných informácií by nedošlo len k formálnemu spracovaniu už existujúcich informácií, ale k vytvoreniu informácií s pridanou hodnotou, ktorá by spočívala vo vyhľadaní a zhromaždení vyššie uvedených údajov, a v konečnom dôsledku vo vytvorení nového údaja, novej kvantitatívnej informácie, podľa individuálnych požiadaviek žalobcu, nepovažuje súd za dôvodné, pretože vyhľadanie a zhromaždenie údajov, ktoré má povinná osoba k dispozícii, nie je vytváraním novej informácie.
81. Správny súd sa však stotožnil s argumentáciou žalovaného v časti, kde uvádza, že nie je povinný vykonávať na účely sprístupnenia informácií hodnotenie, či boli dodržané všetky procedurálne postupy, resp. povinnosti Vojenskou políciou, čo by bolo vytváraním novej informácie podľa pokynov žalobcu. Žalovaný preto bude musieť v ďalšom konaní posúdiť, či sprístupnenie informácií podľa bodu 4 žiadosti žalobcu nie je vytváraním novej informácie a či je informácie požadované žalobcom v tejto časti možné sprístupniť alebo nie.
82. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu uznal dôvodnou a podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil.
83. Postup podľa § 193 SSP správny súd nevyužil aj keď ho žalobca navrhol, a to z dôvodu, že hoci sa nestotožnil s dôvodmi nesprístupnenia informácií uvedenými žalovaným, zistil, že nie je možné žalobcovi sprístupniť všetky požadované informácie, pretože je daný dôvod na nesprístupnenie niektorých čiastkových informácií obsahujúcich osobné údaje a existuje aj dôvod pre nesprístupnenie informácií požadovaných v bode 4 žiadosti, ktoré žalovaný nemá k dispozícií a vlastnou činnosťou by musel vytvoriť novú informáciu, aby mohol žalobcovej žiadosti vyhovieť. Napadnuté rozhodnutie bolo preto potrebné zrušiť a vrátiť žalovanému na nové posúdenie žiadosti a vydanie nového rozhodnutia.
84. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
85. Žalovaný v kontexte uvedeného sa v ďalšom konaní predovšetkým vysporiada s otázkou existencie dôvodov nesprístupnenia čiastočne žalobcom požadovaných informácií, a to s ohľadom na právne závery vyššie uvedené správnym súdom, tieto dôvody identifikuje a v prípade opätovného nesprístupnenia informácií žalobcovi rozhodnutie riadne odôvodní v súlade s požiadavkou na odôvodnenie rozhodnutia, ktorú predpokladá Správny poriadok. Vo svojom rozhodnutí sa riadne čo do dôvodov vysporiada aj s námietkami žalobcu uplatnenými v rozklade a vysvetlí obmedzenie sprístupnenia požadovaných informácií v súlade s ust. § 12 zákona o slobode informácií.
86. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu súd priznal právo na úplnú náhradu trov konania, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
87. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.