Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_22CoE-21-2014.pdf
PDF · 80.22 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoE/21/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému B. U., bytom O. XXXX/XXX, A. E., v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 892,01 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 3Er/486/2012-31 zo dňa 31. januára 2014 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a Smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že vec nebola správne právne posúdená a že súd na zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval právny predpis, lebo § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) upravuje povinnosť exekučných súdov zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. Táto požiadavka materiálnej stránky exekučného titulu vyplýva zo samotnej povahy exekučného konania, kde konajúci súd nemá možnosť inak ako z exekučného titulu sa oboznámiť s priebehom rozhodcovského konania. Uvedená požiadavka znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Inými slovami povedané, nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia veci. Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Má za to, že súd pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namieta skutočnosť, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Vo veci bol v potrebnom rozsahu zistený skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú súd prvého stupňa správne aj bez návrhu prioritne riešil, bola otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že vo veciach v ktorých je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy. (Obdobne porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 6M Cdo 9/2012, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.)
Exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku o. i. povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Exekučný súd teda neskúma vecnú správnosť vydaného rozhodcovského rozsudku, ale jeho súlad so zákonom. Pri existencii rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sa teda skúma, či rozhodcovskému orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, bola daná právomoc vo veci konať. V prípade zistenia nedostatku v tomto smere, t.j. pri zistení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky je dôvodné konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu. Toto spolu s princípom dôslednej ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu, dáva jednoznačne podklad pre postup exekučného súdu v tomto konaní, ktorý mal za následok neudelenie poverenia súdnemu exekútorovi.
Pre vykonanie exekúcie preto chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 zákona o rozhodcovskom konaní uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) žiaden rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie. Ak zohľadníme skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok v tejto veci vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodnúť, nemôže byť takýto rozsudok považovaný za rozhodnutie, ktoré je spôsobilé byť podkladom pred nariadenie exekúcie.
Odvolací súd sa pri rozhodovaní riadil aj spoločným stanoviskom občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010, na ktoré správne v napadnutom uznesení poukázal aj súd prvého stupňa. Aj v tomto smere sa odvolací súd plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
V predmetnej veci je teda súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti rozhodcovskej doložky opodstatnená. Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho dvora európskej únie C-243/08 Pannon).
Podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to čl. 3 ods. 1, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, v neprospech spotrebiteľa. Podľa čl. 3 ods. 2 je podmienka vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola spísaná vopred a spotrebiteľ preto nemohol mať žiaden vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou štandardnou, formulárovou zmluvou.
Neplatná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať a na splnenie tejto podstatnej podmienky musí exekučný súd prihliadať v každom štádiu exekučného konania. Práva oprávneného v tomto prípade, vzhľadom na prelomenie zásady res iudicatae vo vzťahu k možnosti vymôcť pohľadávku voči povinnej, nie sú dotknuté.
Je potrebné tiež zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku, s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ). Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá môže mať odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 78/05 zo dňa 16.03.2005, o. i. odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd so zreteľom na vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
Na základe uvedených záverov správne súd prvého stupňa ako exekučný súd, žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Z tohto dôvodu odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne, vrátane osvojenia si dôvodov, potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.