Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14C-89-2013.pdf
PDF · 120.3 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
PN-14C/89/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Piešťany v konaní pred sudkyňou JUDr. Teréziou Mecelovou v právnej veci žalobcu J. Č., N.. XX.X.XXXX, A.E. M. V. N. M., Y. XXX/X, zastúpeného JUDr. Igorom Horanským, advokátom v Trebaticiach 187, proti žalovanej VEM Slovakia, s.r.o., so sídlom v Piešťanoch, Vrbovská cesta 2617/102, IČO: 36 221 309, zastúpenej JUDr. Jánom Chmelom, advokátom v Piešťanoch, Royova 9, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, takto
rozhodol:
Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi vykonané listom žalovanej z 10.2.2009 je neplatné.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd 9.4.2009 domáhal v zmysle posledne pripustenej zmeny návrhu určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi vykonané listom žalovanej zo dňa 10.2.2009 je neplatné; žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť náhradu mzdy od 21.3.2009 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci a to za každý kalendárny mesiac náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku žalobcu zisteného k 10.2.2009 a zaplatiť príslušenstvo, t.j. úroky z omeškania zo sumy jednotlivých mesačných úhrad náhrady mzdy a to vo výške 9 % ročne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; žalovaná je povinná za žalobcu zaplatiť odvody poistného na sociálne poistenie a na zdravotné poistenie z mesačného vymeriavacieho základu žalobcu od 10.2.2009 do právoplatnosti rozsudku, a to za každý kalendárny mesiac z vymeriavacieho základu žalobcu a percentuálnych sadzieb poistného na sociálne poistenie, na zdravotné poistenie pre zamestnanca a pre zamestnávateľa za zamestnanca podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. a zákona č. 580/2004 Z. z. Svoj návrh odôvodnil tým, že listom z 10.2.2009 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny (§ 68 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce), nakoľko 30.1.2009 mal žalobca zavinene porušiť povinnosti zamestnanca vyplývajúce z § 47 ods. 1 písm. b/ a § 81 písm. b/ a e/ zákonníka práce, pracovného poriadku a pracovnej zmluvy. Porušenia pracovnej disciplíny sa mal dopustiť tým, že v pracovnom čase svojvoľne, bez ospravedlnenia a bez písomného súhlasu nadriadeného pracovníka opustil pracovisko na 35 minút a zmeškal časť pracovnej zmeny, poskytol rozhovor pre TV Markíza o vnútornej situácii, pracovných a mzdových podmienkach u zamestnávateľa (žalovanej), čím poškodil jej dobré meno. Žalobca uviedol, že pracovný čas pre dvojzmennú prevádzku bol stanovený od 6.00 hod. do 14.30 hod., pričom prestávka na odpočinok a jedenie bola stanovená od 11.30 hod. do 12.00 hod. Pracovisko žalobca svojvoľne neopustil a rozhovor poskytol v čase prestávky. Navyše v rozhovore pre TV Markíza neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by sa nesmeli oznamovať tretím osobám. Má za to, že nebol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.
K žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná. Uviedla, že prestávku na jedenie a odpočinok žalovaná oznámila v súlade s § 91 ods. 3 zákonníka práce spôsobom v zmysle § 90 zákonníka práce a to písomným rozpisom obedných prestávok. Podľa tohto rozpisu pre pracovisko „ručné navíjanie“ bol
začiatok prestávky stanovený na 11.45 hod. a prestávka trvala 30 minút, teda do 12.15 hod. Žalobca sám uviedol, že prácu nevykonával v čase od 11.30 hod. do 11.45 hod. Žalovaná sa navyše domnieva, že žalobca opustil pracovisko oveľa skôr a to s poukazom na vzdialenosť vrátnice, kde bol rozhovor poskytnutý (cca 300 metrov). Podotkla, že rozhovor sa natáčal na viackrát, pretože na jednom zábere má žalobca bundu a na druhom nie. Je názoru, že žalobca opustil pracovisko v čase od 11.10 hod. do 11.45 hod. Za oprávnený záujem zamestnávateľa považuje ochranu dobrého mena a povesti. Údaje, ktoré žalobca uviedol, boli zavádzajúce a nepravdivé, povedané spôsobom, poškodzujúcim dobré meno žalovanej, pretože navodzovali dojem, že u žalovanej opakovane dochádza k porušovaniu pracovnoprávnych predpisov a to najmä nevyplácaním mzdových nárokov zamestnancom. Žalobu považuje za nedôvodnú a navrhla ju zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie a to najmä čítaním listinných dôkazov (okamžité skončenie pracovného pomeru z 10.2.2009, podací lístok, potvrdenie T. T., okamžité skončenie pracovného pomeru - oznámenie, pracovná zmluva z 2.1.2003, výpis z obchodného registra žalovanej, vyjadrenie žalovanej k žalobe z 8.9.2009, rozpis obedných prestávok, notárska zápisnica N 505/2009, výplatná páska - december 2008, január 2009, smernica č.2/2003, rozbehová krivka na dosiahnutie normy, zápis zo zasadnutia zamestnaneckej rady zo dňa 29.1.2009, pozvánka na zasadnutie zamestnaneckej rady zo dňa 29.1.2009, zápis zo zasadnutia zamestnaneckej rady zo dňa 10.2.2009, oboznámenie s pracovným a prevádzkovým poriadkom č. l. 84, ako aj ďalší obsah spisu, podstatný obsah spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7 C 135/2009), obrazovo zvukovým záznamom, výsluchom účastníkov konania, svedkov. Súd hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav.
Dňa 2.1.2003 bola uzavretá pracovná zmluva medzi žalobcom a žalovanou s dohodnutým nástupom do práce 21.1.2000. Pracovná zmluva nahradila predchádzajúcu pracovnú zmluvu uzavretú so žalobcom 21.1.2000. Žalobca bol zaradený ako „montážny robotník el. motorov“. V zmysle článku I bod 5 pracovnej zmluvy spoločnosť pracuje v dvojzmennej prevádzke podľa rozvrhnutia vedenia. V zmysle článku IV bod 2 pracovnej zmluvy mesačná mzda zamestnanca sa delí na základnú a nadstavbovú časť. Výška základnej mzdy je 61,- Sk za odpracovaný pracovný čas s prihliadnutím na prácu nadčas. Do takto stanovenej mzdy zamestnanca sa nezahŕňajú prémie, ktoré zamestnávateľ môže zamestnancovi poskytnúť po splnení podmienok a vo výške určenej vnútorným predpisom zamestnávateľa. V zmysle článku I bod 1 smernice „pre poskytovanie miezd a náhrad miezd“ č. 2/2003 (ďalej len „smernica“) úkolová mzda pre pracovisko „ručné navíjanie“ je pri splnení výkonnej normy na 100% 61,- Sk. Pri plnení výkonnej normy menej ako 100% sa základná hodinová mzda úmerne znižuje. Pri plnení výkonnej normy 100% a viac % sa základná mzdová tarifa zvyšuje o za každé jedno % vyššieho plnenia normy o 1,- Sk na hodinu práce. Všetkým pracovníkom, ktorí sú odmeňovaní mzdou podľa dosiahnutého výkonu sa priznáva prémia vo výške 10,- Sk za každú skutočne odpracovanú hodinu vo výkone pri splnení výkonovej normy pracovníkom na 100 a viac % a pri splnení finančných ukazovateľov za spoločnosť. V zmysle článku I bod 2 smernice odmena vo výške 5 % základnej mzdy patrí zamestnancovi, ktorý v prvom kalendárnom mesiaci nevykázal žiadnu neprítomnosť v práci okrem dovolenky; vo výške 10 % základnej mzdy patrí zamestnancovi, ktorý v druhom kalendárnom mesiaci nevykázal žiadnu neprítomnosť v práci okrem dovolenky; vo výške 15 % základnej mzdy patrí zamestnancovi, ktorý v treťom kalendárnom mesiaci nevykázal žiadnu neprítomnosť v práci okrem dovolenky; vo výške 20 % základnej mzdy patrí zamestnancovi, ktorý štyri a viac kalendárnych mesiacov nevykázal žiadnu neprítomnosť v práci okrem dovolenky. V zmysle smernice odmeny, príplatky sú nenárokovateľné. Pracovný čas v dvojzmennej prevádzke bol stanovený od 6.00 hod. do 14.30 hod. (č. l. 12 spisu). Podľa rozpisu obedných prestávok pre pracovisko - „ručné navíjanie“ bol začiatok prestávky stanovený na 11.45 hod. (prestávka trvala 30 minút, to znamená do 12.15. hod.). Zo zápisu zo zasadnutia zamestnaneckej rady z 29.1.2009 vyplýva, že od 1.1.2009 sa rušia odmeny za dochádzku a pozastavili sa výkonnostné prémie, a s účinnosťou od 1.2.2009 sa okrem iného rušia odmeny za dochádzku a pozastavili sa výkonnostné prémie. Dňa 30.1.2009 poskytol žalobca (spolu s iným zamestnancom) rozhovor pre TV Markíza. Reportáž bola odvysielaná v hlavnom vysielacom čase s titulom „Nedostali výplatu, museli brať dovolenku. Protizákonne“. Zo zasadnutia zamestnaneckej rady z 10.2.2009 o 8.30, 9.00 hod. vyplýva, že táto prerokovala a odsúhlasila, že neprítomnosť žalobcu v práci dňa 30.1.2009 35 minút je neospravedlneným zameškaním časti pracovnej zmeny, zhodli sa na tom, že žalobca poskytol rozhovor pre TV Markíza a údaje, ktoré žalobca uviedol boli zavádzajúce a nepravdivé, povedané
spôsobom, poškodzujúcim dobré meno žalovanej. Zamestnanecká rada vyjadrila súhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru vo vzťahu k žalobcovi (§ 68 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce). Listom z 10.2.2009 bolo žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce, pretože 30.1.2009 mal zavinene porušiť povinnosti zamestnanca vyplývajúce mu z § 47 ods. 1 písm. b/ a § 81 písm. b/ a e/ zákonníka práce, pracovného poriadku a pracovnej zmluvy. Porušenia pracovnej disciplíny sa mal dopustiť tým, že v pracovnom čase svojvoľne, bez ospravedlnenia a bez písomného súhlasu nadriadeného pracovníka opustil pracovisko na 35 minút a zmeškal časť pracovnej zmeny, poskytol rozhovor pre TV Markíza o vnútornej situácii, pracovných a mzdových podmienkach u zamestnávateľa (žalovanej), čím poškodil jeho dobré meno. Žalobca písomne žalovanej oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnávala a okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné.
Žalobca uviedol, že u žalovanej pracoval od roku 2000, jeho práca bola normovaná. Pretože žalovaná bola s jeho prácou spokojná, bol zaradený ako zástupca vedúceho. Jeho výkon v januári 2009 bol 170 %. Zo strany žalovanej boli zamestnanci zavádzaní, keď im bolo oznámené (december 2008), že kríza sa na spoločnosti neprejaví. Následne boli prijaté opatrenia a na jeho výplate sa to prejavilo v rozdiele 6.400,- Sk (priemerne zarobil 1.241,19 eur). S pracovným poriadkom bol oboznámený, o opustenie pracoviska nepožiadal, pretože to nerobil nikto. Za prácu mu bolo zaplatené vždy. O opatreniach z 29.1.2009 mu niečo J.. T. povedal, boli to body zo zápisnice.
Z výsluchu žalovanej vyplynulo (J.. W. T., prokurista), že opatrenia v dôsledku krízy, ktoré v tom čase boli robené, boli správne. Firma prežila a dnešná situácia je taká, že sa firma rozrastá, berú ďalších zamestnancov, investujú. Žalobca bol dobrým pracovníkom, mal nadpriemernú mzdu. Poukázal na skutočnosť že rozhovor bol poskytnutý 30.1., v tom čase žalobca ani nemal relevantné informácie o týchto opatreniach. Žalovaná je nemecká firma a zakladá si na dobrom mene. Mzdy boli vyplácané vždy načas a to vrátane nenárokovateľných častí. Žalobca však nikdy predtým neporušil pracovnú disciplínu.
Z písomného potvrdenia redaktora T. T. zo 16.3.2009 vyplýva, že rozhovor trval necelých 15 minút. Žalobca prišiel pred vrátnicu o 11.30 hod.
Z prepisu vyjadrenia žalobcu pre TV Markíza vyplýva, že tento uviedol: „Som z toho veľmi pohoršený, lebo firma nás postavila prakticky pred hotovú vec, pričom oni o tom vedeli, už minimálne pred dvoma týždňami o tom už vedeli, ale nás o tom informovali až na konci tohto mesiaca, za ten aktuálny mesiac vlastne, ktorého sa to týka. S tým teda, že mohli sme sa aspoň teda dopredu pripraviť na to. Ale firma nám stále ešte pred týždňom sľubovala, že všetky tieto peniaze budú vyplatené, aby sme len robili. Takže my sme firme odviedli vlastne prácu, nebolo jej málo, bolo jej rozhodne veľa tej práce a firma nám nezaplatila, zase, to čo nám sľúbila. Nestalo sa to prvýkrát, ono sa to stáva tuná dosť bežne. Sľúbila nám dochádzkové prémie, ktoré sú vo výške zhruba takých 6.000 korún a plus teda ešte prémie kvalitatívne, na ktoré prakticky nemáme nárok na tie prémie, ale vlastne neporušili sme žiadnu kvalitu a dochádzku sme mali vlastne pravidelnú. Takže sme mali nárok na tie peniaze. Teraz budeme prakticky musieť pracovať tri dni v týždni, neviem si predstaviť ako z toho teda vyžijeme, väčšina z nás, keď prídeme o polovicu svojho príjmu. Firma sa k tomu postavila viac menej tak, že nám skrátila pracovný týždeň na trojdňový s tým, že nemáme nárok ani na 60 % na výplatu zo zákona, ale máme si to pokrývať dovolenkou, ktorú vlastne sme si vyčerpali, veľkú časť z nej, v januári, kvôli tomu, že firma nezabezpečila robotu a ďalšiu časť, už asi celú si vyčerpáme vo februári.
Okresný súd Piešťany rozsudkom z 29.3.2010 č. k. 7 C 135/2009-158 v skutkovo a právne obdobnej veci určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi vykonané listom žalovanej z 10.2.2009 je neplatné a zároveň rozhodol o trovách konania a súdnom poplatku. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 30.11.2011 sp. zn. 24 Co 363/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.
Podľa § 68 ods. 1 zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 47 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
Podľa § 74 ods. 1 zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 77 zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 81 písm. b/ zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Podľa § 81 písm. e/ zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa.
Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákonníka práce pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom.
Podľa § 91 ods. 1 zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Mladistvému zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny, je zamestnávateľ povinný poskytnúť prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie.
Podľa § 91 ods. 3 a 5 zákonníka práce zamestnávateľ je povinný oznámiť zamestnancom prestávku na odpočinok a jedenie spôsobom ustanoveným v § 90. Prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného času.
Podľa článku 4 zákonníka práce zamestnanci alebo zástupcovia zamestnancov majú právo na poskytovanie informácií o hospodárskej a finančnej situácii zamestnávateľa a o predpokladanom vývoji jeho činnosti, a to zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase. Zamestnanci sa môžu vyjadrovať a predkladať svoje návrhy k pripravovaným rozhodnutiam zamestnávateľa, ktoré môžu ovplyvniť ich postavenie v pracovnoprávnych vzťahoch.
Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.4.2010 sp. zn. 5 Cdo 95/2009).
V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a podobne (uznesenie Najvyššieho súdu z 5.8.2010 sp. zn. 3 Cdo 316/2009).
V danom prípade mal súd za preukázané, že žalobca pracoval pre žalovanú na základe pracovnej zmluvy (pracovná zmluva z 21.1.2000, 2.1.2003), pričom tu pracoval pomerne dlhú dobu, počas ktorej žalobca nikdy neporušil pracovnú disciplínu. Žalobcovi bolo listom z 10.2.2009 doručené okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce, ktoré bolo vopred prerokované zástupcami zamestnancov. Žalovaná sa vyjadrila, že v rozhodnom čase bolo v dôsledku krízy nevyhnutné prijať ekonomické opatrenia, ktoré aj prijala. Žalobca na tieto opatrenia reagoval bezodkladne spôsobom, že poskytol rozhovor pre TV Markíza. Žalovaná poukázala na rozdiel pokiaľ ide o konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 7 C 135/2009 (vec je právoplatne skončená) v tom, že žalobca inicioval rozhovor s reportérom TV Markíza (to bolo v konaní nesporné) ako aj na to, že žalobca sa vyjadril obsiahlejšie ako druhý zamestnanec (p. P.), ktorý taktiež rozhovor poskytol. Navyše žalobca uviedol : "takže my sme firme odviedli vlastne prácu, nebolo jej málo, bolo jej rozhodne veľa tej práce a firma nám nezaplatila, zase, to čo nám sľúbila. Nestalo sa to prvýkrát, ono sa to stáva tuná dosť bežne." Reportáž bola odvysielaná v hlavnom vysielacom čase s názvom „Nedostali výplatu, museli brať dovolenku. Protizákonne.“ a v tomto videla poškodenie dobrého mena.
Súd pre úplnosť uvádza nasledovné. V konaní 7 C 135/2009 súd konštatoval, že vzhľadom na obsah textu poskytnutého TV (prihliadnuc na to, že kolega J. Č. toho povedal reportérovi omnoho viac) a vzhľadom na poskytnutie rozhovoru počas prestávky na odpočinok a jedenie, porušil V. P. pracovnú disciplínu ale nie závažným spôsobom, V. P. neinicioval rozhovor. Ak žalovaná na tento rozdiel poukázala, súd uvádza, že napriek tomuto konštatovaniu v odôvodnení iného rozhodnutia nie je možné uzavrieť, že ak na rozdiel od p V. P., žalobca rozhovor inicioval a povedal toho viac, musí ísť automaticky o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na všetky rozhodujúce skutočnosti (ktoré sú v každom prípade rozdielne, niekde môžu byť ale obdobné) a je to výlučne na úvahe súdu.
Prestávka na odpočinok a jedenie bola v zmysle rozpisu určená od 11.45 hod. a trvala 30 minút, teda do 12.15 hod. Okresný súd Piešťany v rozsudku z 29.3.2010 č. k. 7 C 135/2009-158 ustálil (vychádzajúc z výpovede p. P. a V.), že napriek uvedenému rozpisu, zamestnanci chodili na obed na 30 min. v čase od 11.00 hod. do 12.15 hod. podľa toho, ako si dorobili prácu. Toto vyplýva aj z výpovede žalobcu v tomto konaní. Žalobca sám uviedol, že prácu nevykonával v čase od 11.30 hod. do 11.45 hod. a toto potvrdil ako svedok v tomto konaní p. P. a zároveň aj redaktor. Je však zrejmé, že žalobca svojvoľne opustil pracovisko (jeho areál), aby poskytol rozhovor pre TV Markíza, tento odchod neoznámil nadriadenému. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/ zákonníka práce - 30.1.2009 mal zavinene porušiť povinnosti zamestnanca vyplývajúce mu z § 47 ods. 1 písm. b/ a § 81 písm. b/ a e/ zákonníka práce, pracovného poriadku a pracovnej zmluvy. Uplatnený dôvod nie je možné dodatočne meniť.
Je zrejmé, že žalovaný v čase od 11.30 hod. (prípadne od 11.25 hod. zohľadňujúc cestu k vrátnici) do 11.45 hod. nebol na pracovisku bez toho, aby toto odsúhlasil jeho nadriadený pracovník. Vzdialenie sa z pracoviska nepresahovalo 30 minút (teda čas prestávky) navyše to bolo v čase obeda. Súd má za to, že ani niekoľko minútová absencia (15, či 20, alebo aj 25 minút) pri striktnom dodržaní rozpisu prestávok (je zrejmé, že tento rozpis sa u žalovanej nedodržoval a táto to tolerovala) nie je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru, teda nejde o závažné porušenie pracovnej disciplíny a to ani v spojení so skutočnosťou, že žalobca inicioval rozhovor s redaktorom TV, kde okrem iného uviedol "takže my sme firme odviedli vlastne prácu, nebolo jej málo, bolo jej rozhodne veľa tej práce a firma nám nezaplatila, zase, to čo nám sľúbila. Nestalo sa to prvýkrát, ono sa to stáva tuná dosť bežne."
Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny súd prihliadol najmä na to, že išlo o zamestnanca, ktorý si do tohto času plnil zodpovedne svoje povinnosti a nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny, teda jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh bol hodnotený zo strany žalovanej veľmi pozitívne, išlo o výkonného zamestnanca. Pokiaľ ide o čas a situáciu, za ktorej došlo k tomuto konaniu žalobcu, tu treba uviesť, že tohto sa žalobca dopustil v čase hospodárskej krízy (je všeobecne známe, že podobné reportáže odznievali v TV pomerne často) po tom, ako sa zamestnanci dozvedeli o prijatých opatreniach. Tu však súd považuje za dôležité zvýrazniť, že išlo o opatrenia aj so spätnou účinnosťou (29.1.2009 sa rozhodlo, že sa rušia napr. výkonnostné odmeny od 1.1.2009) ako aj to, že aj keď išlo o nenárokovateľnú zložku mzdy, táto vzhľadom na jej výšku nepredstavovala zanedbateľnú časť a teda výrazným spôsobom sa prijaté opatrenia dotkli zamestnancov. Pokiaľ ide o dôsledky tohto konania, súd dáva za pravdu žalovanej, že informácie boli sčasti skresľujúce a nepravdivé (keď žalobca sám povedal, že žalovaná mu vždy zaplatila) a to pokiaľ ide o vyjadrenie „firma nám nezaplatila, zase, to čo nám sľúbila. Nestalo sa to prvýkrát, ono sa to stáva tuná dosť bežne", nebolo ale v konaní preukázané, že by žalobca spôsobil žalovanej týmto vyjadrením škodu, alebo by to iným spôsobom ovplyvnilo fungovanie žalovanej. Ide o jednu dve vety z rozhovoru, pričom vyjadrenie žalobcu bolo pomerne rozsiahle (č. l. 61) a v jeho celom kontexte ide v podstate o popísanie opatrení žalovanej v dôsledku krízy, z úst žalobcu neodznelo, že by žalovaná postupovala výslovne „protizákonne“.
Pokiaľ ide o dobré meno, povesť žalovanej, jej ochrana nebola predmetom tohto konania. Súd sa zoberal len skúmaním, či žalobca konal v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa s poukazom na jeho vyjadrenia pre TV, a či tieto vyjadrenia možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca má právo na slobodu prejavu, ktorú mu garantuje Ústava Slovenskej republiky a situáciu popísal spôsobom jemu vlastným. To, ako bol príspevok nazvaný, kedy bol odvysielaný a čo bolo nasnímané (ako napr. logo spoločnosti) nemohol žalobca ovplyvniť. Vzhľadom na obdobie, kedy bol príspevok odvysielaný (v čase hospodárskej krízy) je možné dôvodne predpokladať, že informácie o opatreniach prijatých žalovanou boli síce nepopulárne, neboli však ojedinelé a preto takto boli aj verejnosťou vnímané.
Zamestnanci alebo zástupcovia zamestnancov majú právo na poskytovanie informácií o hospodárskej a finančnej situácii zamestnávateľa a o predpokladanom vývoji jeho činnosti, a to zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase (článok 4 zákonníka práce). Na okraj súd podotýka, s poukazom na tento článok zákonníka práce, že je na zamestnávateľovi pre aký spôsob a aký čas sa rozhodne pokiaľ ide o
poskytovanie informácie zamestnancom, aby to bolo pre nich zrozumiteľné, čím môže prípadne predísť prípadným podobným situáciám (resp., aby sa mohli na tieto zmeny pripraviť).
Vzhľadom na všetky vyššie popísané skutočnosti, ktoré súd považoval za relevantné z hľadiska skúmania intenzity porušenia pracovnej disciplíny, súd konštatuje, že intenzita porušenia pracovnej disciplíny nedosahuje v danom prípade taký stupeň, že by toto bolo možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že žaloba ohľadom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola podaná dôvodne a preto jej vyhovel.
Súd v závere uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov konania, urobil tak preto, že daný argument, odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúci (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia
jeho písomného vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu
v Trnave, dvojmo.
Proti rozsudku nemôže podať odvolanie účastník, ktorý sa po vyhlásení rozsudku účinne vzdal práva podať odvolanie.
Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.). Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok
konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa ( § 205a ods. 1 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.