Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/147/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: X. M., nar. X. X. XXXX, bytom M., W. XXXX/XX, zastúpenej advokátkou: Mgr. Monika Miklovičová, Piešťany, E. Belluša 6752/8, proti žalovanej: Corrida Cars, s. r. o., Piešťany, Vrbovská cesta 19, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o., Bratislava, Zámocká 5, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 9. apríla 2013 č. k.

- 360 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej a to splnomocnenkyni žalovanej náhradu trov prvostupňového a doterajších odvolacích konaní v tejto veci, ako aj konania o mimoriadnom dovolaní v sume 1.456,11 eur a to do 3 dní.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokátky náhradu trov tohto odvolacieho konania v sume 19,56 eur a to taktiež do 3 dní.

odôvodnenie:

Napádaným uznesením (v ktorého úvodnej časti bol predmet konania označený spôsobom „o náhradu mzdy“) súd prvého stupňa zastavil konanie a žalobkyni (nesprávne označovanej za „navrhovateľku“, v tejto súv. por. i ust. poslednej vety a č. v znení neskorších zmien a doplnení - ďalej len „“ a takýmito ustanoveniami normované správne označovanie účastníkov tzv. sporového konania, o aké šlo aj v tejto veci a tiež podania začínajúceho takéto konanie) uložil povinnosť zaplatiť žalovanej (nesprávne „odporcovi“) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 6.026,22 eur a to k rukám Mgr. M. R. 1.007,88 eur a k rukám JUDr. B. B. 5.018,34 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti „rozhodnutia“ (správne „uznesenia“). Už tu sa inak žiada zmieniť, že takto rozhodol potom, čo rozsudkom súdu prvého stupňa z 24. júna 2008 č. k. -212 v spojení s rozsudkom tunajšieho odvolacieho súdu z 19. mája 2009 č. k. -240 (ako ostatnými rozhodnutiami predchádzajúcimi tentoraz napádanému uzneseniu) došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby v časti požiadavky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (žalobkyne u žalovanej) a predmetom konania (vo veci samej) tak ostala len požiadavka na náhradu mzdy (so samozrejmou povinnosťou rozhodnúť až po skončení konania /ako celku/ tiež o trovách celého konania). Uznesenie, o ktorom je tu reč, bolo v časti trov konania odôvodnené právne len paušálnym odkazom na ust. vety druhej písm. c/ (??? - z oboch odsekov len ten prvý a nie aj druhý sa člení tiež na písmená) a rovnako paušálnymi odkazmi na a vyhlášky č. (tzv. advokátska tarifa), vecne potom závermi o nedôvodnosti žaloby v základnej časti (skončenia pracovného pomeru) a o zastavení konania v zostávajúcej časti, ktoré žalovaná nezavinila a bola to tak ona, komu vzniklo právo na náhradu trov. Pre trovy žalovanej podľa súdu prvého stupňa nebolo rozhodujúce, či súd pripustil zmeny žaloby, keďže táto si náhradu (mzdy) uplatnila a súd o nej (resp. ani o zmenách žaloby) nerozhodol pre zamietnutie žaloby v časti požiadavky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovanej potom vznikli trovy na právnej službe oboch advokátov (v priebehu konania tu došlo k výmene), predstavované odmenou a súvisiacimi náhradami podľa rozpisu v odôvodnení, pri ktorých počnúc pojednávaním konaným 25. apríla 2006 za hodnotu sporu bolo treba považovať mzdový nárok vo výške 290.358,90 Sk a v skoršom čase, rovnako ako aj pri oceňovaní vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu naopak vychádzať z neoceniteľnosti predmetu sporu; dôvodilo sa napokon v uznesení.

Proti takémuto uzneseniu a to len v časti trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa s primárnym návrhom na zrušenie uznesenia v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (keď inak sekundárny odvolací návrh na zmenu uznesenia nebol vôbec konkretizovaný - čo do sumy náhrady trov konania považovanej žalobkyňou za akceptovateľnú). Pominúc vytknutie už ňou súdu prvého stupňa vyššie zmienený poukaz na neexistujúce ustanovenie predovšetkým nesúhlasila s názorom, podľa ktorého by tu nemalo mať význam, či došlo k pripusteniu zmien žaloby. Až do konca konania sa totiž konalo len o základe sporu (neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru) a to napriek upozorneniu Krajským súdom v Trnave na potrebu rozhodnutia o viacnásobných zmenách žaloby, k čomu ale nedošlo. Do vydania napádaného uznesenia preto predmet konania vymedzovala iba pôvodná žaloba (bez špecifikácie náhrady mzdy) a pri rozhodovaní o trovách konania (ako o celku) sa tak malo vychádzať z neoceniteľnosti predmetu sporu (obdobne ako to bolo pri rozhodovaní Najvyššieho súdu SR - ako súdu dovolacieho - vo veci jeho sp. zn. ), pričom na ťarchu žalobkyne nemohla ísť ani zmena právneho zástupcu na strane žalovanej (takže nemala byť priznaná náhrada za prevzatie a prípravu zastúpenia v poradí druhým advokátom), pri vyhlásení rozsudku 24. júna 2008 patrila len štvrtinová odmena, premršteným bolo účtovanie časti náhrad za stratu času pri ceste z Bratislavy, resp. Podolia do Trnavy (reálnym časom je tu jedna a nie 2,5 hodiny) a u úkonu označeného ako „vyjadrenie k uzneseniu“ (?) sa vôbec nedá posúdiť jeho účelnosť (ktorú výhradu ale napokon pre neprehľadnosť, zmätočnosť a aj nepreskúmateľnosť možno uplatniť voči celému odôvodneniu priznanej výšky náhrady).

Žalovaná navrhla uznesenie v napadnutej časti potvrdiť (i ona požadujúc aj náhradu trov odvolacieho konania). S výnimkou vlastného nesúhlasu s určením oboch advokátov za platobné miesta čiastkových náhrad trov (odôvodneného odvolaním sa na závery odbornej literatúry citované jej vyjadrením, podľa ktorých platobným miestom má byť posledný advokáta) mala v zhode so súdom prvého stupňa za to, že predmetom konania tu bola okrem požiadavky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj požiadavka na náhradu mzdy a rozhodovanie dovolacieho súdu bolo v tomto smere výnimkou (keďže tam predmetom konania bola iba neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru). Neobstojí ani námietka neúčelnosti prevzatia a prípravy zastúpenia druhým advokátom, pretože toto v sebe zahŕňalo i prvú poradu klientky s novým advokátom (ktorá so zreteľom k záverom vysloveným Najvyšším súdom vo veci sp. zn. má byť honorovateľnou a nemusí byť samoúčelnou), ako ani obdobná námietka premrštenosti účtovaných cestovných náhrad (kde sa prípad od prípadu účtovalo 3 alebo 5 polhodín a toto zodpovedá informáciam z príslušného internetového portálu), pričom napokon k námietke nezrejmosťou odvolaním uvádzaného úkonu platí, že takýto úkon odôvodnenie uznesenia neuvádza a námietku nepreskúmateľnosti a iných vád odôvodnenia uznesenia je treba taktiež odmietnuť.

Odvolací súd prejednal podľa vec v medziach odvolania (teda len vo výslovne napadnutej časti trov konania už skôr skončeného, pokiaľ šlo o vec samu) a to podľa bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že navzdory nemožnosti úplného stotožnenia sa s odvolacími námietkami žalobkyne a naopak pri potrebe čiastočného akceptovania argumentácie z vyjadrenia žalovanej odvolaniu treba priznať čiastočný (a to so zreteľom k uvedenému nižšie dokonca väčšinový) úspech.

Kľúčovou výhradou žalobkyne bolo nesprávne určenie hodnoty sporu (od ktorého sa odvíja aj výška požadovateľnej tarifnej odmeny advokáta a následne tiež výška trov na právnej službe, majúcich sa nahradiť zo strany procesného súpera toho, komu podľa okolností prípadu - v závislosti na spôsobe skončenia konania - vznikne právo na náhradu) a popri nej i celý rad ďalších výhrad, vo vzťahu ku ktorým sa žalovaná stavala takmer bezvýnimočne na obhajobu postupu súdu prvého stupňa.

I keď podľa odvolacieho súdu argumenty použité tu na podporu nepochybne hraničných a preto i z podstaty veci nezlučiteľných stanovísk oboch strán sporu do istej miery (v oboch prípadoch) zastierali komplikácie zapríčinené netrvaním (zo strany súdu prvého stupňa) na tom, aby sa čo najskôr odstránili elementárne vady žaloby, predstavované nepresným vymedzením aj v petite žaloby (tzv. žalobnom návrhu) 1. okamžitého skončenia pracovného pomeru považovaného za neplatné uvedením tiež použitého paragrafu zákona a 2. požadovanej náhrady mzdy uvedením tiež sumy majúcej sa takto zo strany žalovanej zamestnávateľky zaplatiť; bola to práve absencia správneho postupu súdu prvého stupňa v kombinácii s uplatnením práva žalobkyňou v prejednávanej veci celkom konkrétnym spôsobom a za pomerne špecifických okolností, pre ktoré napokon bolo namieste prikloniť sa (v prevažnej časti) k interpretácii žalobkyne.

Nech aj bez ďalšieho nemohla byť udržateľnou pozícia žalobkyne, obhajujúcej názor o potrebe považovania za predmet konania (až do jeho skončenia) len tzv. neoceniteľnej požiadavky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a prehliadajúcej pritom, že už do petitu (tzv. žalobného návrhu) pôvodnej žaloby bola zanesená i požiadavka na náhradu mzdy (nech aj v tom čase ešte nekonkretizovaná, tu por. č. l. 4 spisu), to isté (a dokonca ešte výraznejšie) platilo o rovnako neprijateľnej spoločnej konštrukcii žalovanej i súdu prvého stupňa, úplne bagatelizujúcej význam i potrebu rozhodovania o zmenách žaloby (na čo tunajší súd upozornil už vo svojom rozsudku v tejto veci z 19. mája 2009 a na svojich tam uvedených úvahách nevidí dôvod čokoľvek zmeniť) a drukujúcej v prospech názoru, podľa ktorého by sa pri určovaní hodnoty veci malo vychádzať z vyčíslenej náhrady mzdy bez ohľadu na to, či sa s podaniami zasahujúcimi do pôvodne vymedzeného predmetu konania súd náležitým procesným spôsobom vysporiadal (hoci tu každému čo i len trochu znalému občianskeho procesného práva musí byť známe tiež to, že v prípadoch podaní zmeňujúcich žalobu je dispozičné právo iniciátora konania limitované súhlasom súdu so zmenami v predmete konania, vyjadrovaným práve uznesením o pripustení zmeny žaloby podľa vety prvej a a contrario a že zákon poskytuje možnosť za určitých okolností zmenu žaloby i nepripustiť).

Pri vyjdení z týchto úvah i potrebe zotrvania na ďalšom už v minulosti uvedenom a síce, že náhradu mzdy (rovnako ako mzdu) možno požadovať len tú, ktorá je v príslušnom čase zročnou, resp. splatnou (v tejto súv. por. i , a , teda v znení neskorších zmien a doplnení - ďalej len „Zák. práce“, v rozhodných ustanoveniach nezmeneného počas celého konania v prejednávanej veci a ustanovujúceho o. i. pravidlo, podľa ktorého mzda aj náhrada mzdy je splatnou - s výhradou tu nepreukázaného odchylného dojednania v kolektívnej alebo pracovnej zmluve - pozadu za mesiac najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca) však samozrejme nemohlo byť bez významu, že žalobkyňa v čase začatia konania (6. mája 2005) nedisponovala žiadnym čiastkovým nárokom na náhradu mzdy, ktorý by v takomto čase bol aj zročným (a takto úspešne uplatniteľným). Práve to bol dôvod, pre ktorý úmerne okolnosti uplatnenia už podaním datovaným 4. mája 2005 právne nezmyselnej a procesne neobhájiteľnej (hoc aj ľudsky podľa všetkého pochopiteľnej) požiadavky na náhradu mzdy „od 7. apríla 2005 až do času, kedy zamestnávateľ umožní pokračovať v práci“ nešlo vadu žaloby spočívajúcu v nevyčíslení požadovanej náhrady mzdy odstrániť inak než zmenou žaloby. V čase začatia konania (rozhodnom pre vymedzenie predmetu konania) totiž nebola zročnou až neskôr vyčísľovaná náhrada mzdy ani čiastočne (keďže k splatnosti prvej časti takejto náhrady za pomernú časť mesiaca apríl 2005 by mohlo prísť uplatnením pravidla z ust. Zák. práce až na konci mája 2005 a k preukázaniu splatnosti miezd i náhrad za ne u žalovanej už pred 6. dňom v bežnom mesiaci, spôsobilému vylúčiť pravidlo, tu nedošlo) a práve preto na každé podanie osvetľujúce peňažné nároky žalobkyne voči žalobkyni, zročné až po začatí konania (počnúc podaním žalobkyne z 24. januára 2006, došlým súdu prvého stupňa 27. deň rovnakého mesiaca i roka, resp. podaním niekdajšieho advokáta tejto účastníčky z 15. marca 2006 došlým súdu 22. marca 2006, tu por. i č. l. 45 a 53 - 54 spisu) bolo treba nazerať ako na zmenu žaloby. V tom bol rozdiel oproti len hypotetickej situácii (od situácie v prejednávanej veci však odlišnej), v ktorej by k spoločnému uplatneniu požiadaviek na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru aj náhradu mzdy došlo až po splatnosti prvej čiastkovej náhrady mzdy (keď inak nutnosť zachovania lehoty podľa Zák. práce dlhšie otáľanie s uplatnením práva vylučovala) a v ktorej by bolo nutné odchylne nazerať na náhradu mzdy požadovanú (na jednej strane) už pôvodnou žalobou a už v takomto čase aj zročnú, avšak nevyčíslenú a (na strane druhej) na náhradu mzdy požadovanú až za neskoršie obdobie (v ktorom prípade by špecifikácia už pôvodne požadovanej náhrady mala charakter odstránenia vady žaloby, súdom len jednoducho vzatého na vedomie a naopak špecifikácia v ďalšej časti charakter zmeny žaloby vyžadujúcej vyjadrenie sa súdu k nej rozhodnutím o pripustení alebo nepripustení zmeny).

Z týchto dôvodov sa pre účely rozhodovania o náhrade trov konania prakticky zotrel rozdiel medzi prípadom pôvodného uplatnenia len tzv. neoceniteľného nároku a uplatnenia až v neskoršom štádiu konania aj nároku s jasne vyjadriteľnou hodnotou predmetu sporu (za aký prípad ten v prejednávanej veci považovala žalobkyňa) a iným prípadom už prvotného uplatnenia neoceniteľného aj oceniteľného nároku, druhého z nich však spôsobom vylučujúcim odstránenie vady žaloby a preto v príslušnej časti od počiatku odsúdeného na nezdar a rovnako až následného riadneho (resp. prinajmenšom sčasti riadneho) uplatnenia aj nároku s jasne vyjadrenou hodnotou predmetu sporu (o ktorý druhý prípad šlo v prejednávanej veci v skutočnosti). Nemožnosť zahrnutia do predmetu konania aj tzv. oceniteľného nároku v oboch tu spomínaných prípadoch potom bola tým, prečo v spore o to, z čoho vychádzať pri určení tarifnej odmeny advokáta v prejednávanej veci, bolo treba dať za pravdu žalobkyni.

Za všetky úkony právnej služby oboch postupne žalobkyňu zastupujúcich advokátov tak patrila odmena len podľa § 11 ods. 1 advokátskej tarify v znení platnom a účinnom do 31. mája 2009, ďalej len „rozhodné znenie tarify“ a § 1 ods. 3 rovnakého právneho predpisu, resp. od 1. júna 2009 podľa § 11 ods. 1 písm. a/ advokátskej tarify), teda iba vo výške jednej trinástiny výpočtového základu rovnajúceho sa priemernej mesačnej mzde zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Počet úkonov, výška práve spomenutým spôsobom určených tarifných odmien ani účelnosť úkonov medzi účastníčkami nebola spornou a až na tri výnimky nebola spochybnená ani odvolaním. U úkonov odvolaním namietaných bolo treba súhlasiť so žalovanou v tom, že o honorovaní „vyjadrenia k uzneseniu“ v odôvodnení napádaného uznesenia nebolo žiadnej zmienky a ani ďalšia výhrada neprehľadnosťou, zmätočnosťou a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia uznesenia nebola principiálne opodstatnenou (napriek zjavnému nevenovaniu súdom prvého stupňa jeho rozhodnutiu takej pozornosti, akú by si toto zasluhovalo, prejavujúcej sa tiež chaotickým narábaním s ciframi, neuvedomovaním si zahrnutia ostatným advokátom žalovanej do zvýraznených čiastkových súm požadovanej náhrady už i paušálnych náhrad a z toho plynúcim priznaním paušálnych náhrad až dva razy - tu por. najmä č. l. 350 - 354 a 360 p. v. spisu). Popri tom však zároveň bolo namieste čiastočne prisvedčiť žalobkyni, pokiaľ šlo o námietku možnosťou požadovania za úkon predstavovaný účasťou na pojednávaní, na ktorom došlo len k vyhláseniu rozsudku (24. júna 2008), iba časti odmeny (tu ale vo výške jednej polovice a nielen jednej štvrtiny, nakoľko žalobkyni zrejme uniklo, že ustanovenie advokátskej tarify bolo v odvolaním uvádzanom zmysle zmenené až čl. I bodom 10 v spojení s čl. II vyhlášky , teda až po vykonaní príslušného pojednávania a dokonca aj vykonaní všetkých úkonov právnej služby majúcich sa podľa žalovanej honorovať s výnimkou tohto posledného) a celkom s ňou súhlasiť v prípade námietky nemožnosťou považovania za trovy žalovanej účelne vynaložené na bránenie práva tiež odmeny v poradí druhého advokáta za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, kde je súčasťou konštantnej judikatúry tunajšieho odvolacieho súdu i záver vyjadrený (možno viac literárne) tak, že obrazné prepriahnutie záprahu (zvolenie si iného advokáta po skončení zastupovania tým skorším) musí ísť z hľadiska posudzovania účelnosti nákladov s tým spojených (vznik trov na odmene za prevzatie a prípravu zastúpenia novým advokátom) zásadne na vrub účastníka rozhodujúceho sa pre takýto postup, teda toho, u koho takáto okolnosť nastala (tu por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 12. júna 2012 č. k. -333, vydaný vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. ) a kde snaha vydávať úkon pôvodne účtovaný takto za iný (ďalšiu poradu s klientom) musela naraziť na potrebu preukázania (tu neprítomného) nevyhnutnosti (účelnosti) aj takéhoto úkonu.

Ak potom akceptovateľným bolo vysvetlenie rozdielov v účtovaní náhrad za stratu času, vzniknutých požadovaním len v prípade prvého advokáta jednotnej náhrady za tri polhodiny (za cestu z Podolia do Trnavy a späť), kým u druhého advokáta žalovanej požadovanie časti náhrad za tri polhodiny a časti za polhodín päť bolo vysvetliteľné rozpätím 45 - 65 minút strávených cestou z Bratislavy do Trnavy a späť (2 x 45 minút je totiž 90 minút a teda len tri začaté polhodiny, kým 2 x 65 minút je už 130 minút a takto až päť začatých polhodín) a z tohto dôvodu neboli opodstatnenou ani táto odvolacia námietka žalobkyne; pred pristúpením ku konečnému výpočtu súm prislúchajúcich obom advokátom žalovanej a takto aj náhrady trov konania majúcej sa priznať nimi zastupovanej účastníčke bolo treba uzavrieť ešte to, že tzv. plná odmena advokáta za úkon činila v roku 2005 sumu 38,30 eur (1.154 Sk : 30,126), v roku 2006 sumu 41,82 eur (1.260 Sk : 30,126), v roku 2007 sumu 45,50 eur (1.371 Sk : 30,126), v roku 2008 sumu 48,62 eur (1.465 Sk : 30,126) a v roku 2011 (vykonania ostatného úkonu) sumu 57 eur, pričom paušálne náhrady (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 a § 1 ods. 3 rozhodného znenia tarify) vyjadrovali sumy 4,97 eur (150 Sk v roku 2005), 5,44 eur (164 Sk v roku 2006), 5,90 eur (178 Sk v roku 2007), 6,30 eur (190 Sk v roku 2008) a 7,41 eur (v roku 2011).

Prvý advokát žalovanej Mgr. R. vykonal v roku 2005 tri honorovateľné úkony (1. prevzatie a príprava zastúpenia 22. novembra 2005 podľa § 14 ods. 1 písm. a/ rozhodného znenia tarify, 2. písomné vyjadrenie k žalobe z rovnakého dňa podľa písmena c/ rovnakého ustanovenia i predpisu a 3. účasť na pojednávaní v rovnaký deň odročenom bez prejednania veci podľa § 14 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 rozhodného znenia tarify), v roku 2006 potom úkony štyri s požiadavkou na náhradu (účasť na tzv. meritórnych pojednávaniach 17. januára, 9. marca, 25. apríla a 25. mája 2006 podľa § 14 ods. 1 písm. d/ rozhodného znenia tarify) a ďalšie dva, u ktorých druhý advokát na požiadavke uplatnenej jeho predchodcom už napokon nezotrval (vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne proti prvému rozsudku v tejto veci zo 14. augusta 2006 a účasť na pojednávaní odvolacieho súdu v čase vedenia veci ním pod sp. zn. podľa § 14 ods. 1 písm. c/ a d/ rozhodného znenia tarify, tu por. i č. l. 100 - 102, 350 - 356, opäť výrok i odôvodnenie napádaného uznesenia a napokon i nenapadnutie takého rozhodnutia tiež žalovanou), za ktoré mu tak patrila odmena 253,45 eur (2 x 38,30 + 1 x 38,30 : 4 + 4 x 41,82), paušálne náhrady 36,67 eur (3 x 4,97 + 4 x 5,44) a odvolaním nespochybňované, resp. účinne nespochybnené cestovné náhrady 159,80 eur a náhrada za stratu času 133,66 eur, spolu teda 583,58 eur rovnajúcich sa aj čiastkovej náhrade trov konania žalovanej za tohto advokáta.

Druhý advokát JUDr. B., reprezentujúci rovnomennú (tzv. advokátsku) obchodnú spoločnosť potom žalovanej účtoval v roku 2007 síce až tri úkony (1. príprava a prevzatie zastúpenia v konaní o mimoriadnom dovolaní 13. septembra 2007, 2. vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu z 25. septembra 2007 a 3. ďalšia príprava a prevzatie zastúpenia po zrušení rozsudkov oboch nižších súdov dovolacím súdom 2. decembra 2007, všetko podľa už vyššie spomenutých ustanovení rozhodného znenia tarify), z tých však za účelný šlo považovať len ten prostredný (keď z dôvodov priblížených už vyššie neúčelným z pohľadu možnej náhrady trov bolo prevzatie veci druhým advokátom a to dokonca dvojnásobne, keď navyše zákon podmienku povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní - podľa vety druhej - vzťahuje len na dovolateľa a tým tu žalovaná nebola). V roku 2008 bolo vykonaných a tiež z pohľadu priznania náhrady tolerovateľných úkonov osem (1. účasť na pojednávaní 27. marca 2008, 2. stanovisko z rovnakého dňa, 3. účasť na pojednávaní 15. mája 2008, 4. a 5. vyjadrenia k podaniam žalobkyne z 20. mája a 5. júna 2008, 6. a 7. účasť na pojednávaniach 19. a 24. júna 2008 a 8. vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne proti druhému rozsudku v tejto veci z 18. septembra 2008), z tých ale za jeden (ten siedmy zhora) patrila len polovičná odmena (aj náhrada) a napokon v roku 2011 vykonaný bol úkon do rozhodovania napádaným uznesením ostatný (vyjadrenie zo 14. októbra 2011 k odvolaniu proti uzneseniu zamietajúcemu návrh na prerušenie konania, taktiež odôvodňujúce požiadavku na odmenu i náhradu vo výške len polovice základnej sadzby tarifnej odmeny podľa advokátskej tarify v znení platnom a účinnom od 1. júla 2010).

Pretože však druhý advokát (ktorým pre tieto účely treba rozumieť aj ním reprezentovanú spoločnosť) takmer všetky úkony (až na prvé dva zhora) vyčíslil sumou odvodenou od sumy požadovanej náhrady mzdy a teda v intenciách uvedeného vyššie nesprávne, v tejto časti patrila odmena len 438,65 eur (1 x 45,50 + 7 x 48,62 + 1 x 48,62 : 2 + 1 x 57 : 2), k nej paušálne náhrady v sume 63,71 eur (1 x 5,90 + 8 x 6,30 + 1 x 7,41) a aj tu účinne nespochybnené cestovné náhrady 112,60 eur a náhrada za stratu času 168,36 eur. Z týchto súm len prvú ako celok a z druhej iba ostatnú paušálnu náhradu, teda 446,06 eur (438,65 + 7,41) bolo možné zvýšiť o 20% DPH (o ďalších 89,21 eur), keďže až počnúc 1. júnom 2009 (čiže po urobení všetkých úkonov právnej služby v tejto veci s výnimkou podania zo 14. októbra 2011, resp. úkonov po tomto nasledujúcich) bolo ustanovenie § 18 ods. 3 advokátskej tarify zmenené tak, že sa ním zaviedla možnosť zvyšovania o DPH aj u náhrad (nielen odmeny) a v prejednávanej veci šlo takto zvýšiť len paušálnu náhradu k ostatnému z úkonov sledovaných aj napádaným uznesením (keďže v súvislosti s takým úkonom už cestovné náhrady ani náhrada za stratu času účtované neboli).

Výsledná čiastková náhrada zodpovedajúca účelne vynaloženým trovám na právnom zastúpení druhým advokátom tak činila 872,53 eur (438,65 + 63,71 + 112,60 + 168,36 + 89,21) a jej súčet s náhradou patriacou za služby prvého advokáta sumu 1.456,11 eur (583,58 + 872,53). Práve takáto výsledná suma predstavovala aj sumu náhrady trov konania patriacej žalovanej, ktorú na priznanie náhrady oprávňoval úspech vo veci samej (v časti požiadavky na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru) kombinovaný so zastavením konania z viny žalobkyne v časti tzv. mzdových nárokov (do skončenia konania neocitnuvších sa platne v roli riadne špecifikovaného a i súdom odsúhlaseného predmetu konania), pre ktoré na rozhodovanie o trovách konania dopadala úprava z ustanovení a vety prvej (s oboma takýmito čiastkovými výsledkami konania vyznievajúcimi v prospech žalovanej) a preto práve povinnosť na zaplatenie takejto sumy náhrady trov všetkých konaní vymenovaných v prvej vete výroku tohto uznesenia bolo treba uložiť žalobkyni s povinnosťou náhradu zaplatiť len ostatnej zástupkyni žalovanej (kde sa bolo treba stotožniť i s argumentáciou, podľa ktorej úloha tzv. platobného miesta podľa prislúcha advokátovi zastupujúcemu účastníka v čase vydávania rozhodnutia majúceho konanie skončiť a vyporiadanie sa tohto advokáta s klientom, resp. i so skoršími advokátmi je vecou vzájomného vzťahu týchto osôb) a to v zákonnej lehote 3 dní ( a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania úspech žalobkyne prevýšil jej neúspech, keď súhrnná náhrada 6.026,22 eur priznaná napádaným uznesením bola zredukovaná na 1.456,11 eur, teda na 24,16%. To predstavovalo len týmto percentom vyjadrený úspech žalovanej, zvyškový úspech žalobkyne v rozsahu 75,84% a takto aj prevažný čistý úspech žalobkyne v tomto odvolacom konaní v rozsahu 51,68%, pre ktorý to bola žalobkyňa, ktorej patrila pomerná náhrada trov podľa a a Z riadne účtovaných 37, eur za jeden úkon právnej služby (odvolanie proti inému rozhodnutiu než rozhodnutiu vo veci samej) v sume 30,04 eur a paušálnu náhradu 7,81 eur je 51,68% po príslušnom zaokrúhlení 19,56 eur a preto povinnosť na zaplatenie tejto sumy bolo treba uložiť žalovanej s povinnosťou túto zaplatiť advokátke žalobkyne taktiež v zákonnej lehote 3 dní.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne, možno sa ich splnenia

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.