Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9Co-23-2014.pdf
PDF · 102.69 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/23/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ U. M., rod. E., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom V. - Y. F. XXX, v rade 2/ Ing. R. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom V. - Y. F. XXX, v rade 3/ J. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom O., H. XXXX/X, v rade 4/ J. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom V. - Y. F. XXX, zastúpených JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom so sídlom v O., H. XXXX proti odporcovi U. Y., nar. XX. 5. XXXX, trvale bytom B., A. F. XXX/XX, zastúpenému AK JUDr. Igor Müller&Mgr.Martin Dikoš s.r.o., so sídlom v Žiline, Tolstého 20, za účasti vedľajšieho účastníka Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Nám. SNP č. 98/2, Zvolen, v konaní o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. 7C/104/2006-256 zo dňa 30. 5. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľov zamietol a rozhodol o náhrade trov konania, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
V ostatnej časti, odvolaním účastníkov nenapadnutej, p o n e c h á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľom v rade 1/ - 4/ spoločne a nerozdielne náklady spojené s pohrebom v sume 791,68 Eur spolu s 8 % ročným úrokom z omeškania od 7. 3. 2010 do zaplatenia, vo zvyšku návrh navrhovateľov zamietol, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Po vykonanom dokazovaní považoval za nesporne preukázané, že v konaní uplatnené nároky na náhradu škody navrhovateľom vznikli v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú zapríčinil odporca 8. 12. 2004, na následky ktorej J. M., st. zomrel X. XX. XXXX. Zo spisu Okresného súdu Čadca 2T/55/2009 mal súd preukázané, že rozsudkom zo dňa 26. 5. 2011 boli obžalovaný V. F. a obžalovaný U. Y. uznaní za vinných zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tretsného zákona účinného do 31. 12. 2005, za čo boli aj odsúdení. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline 3To/98/2011 zo dňa 20. 10. 2011 bol rozsudok OS Čadca v časti týkajúcej sa obžalovaného V. F. zrušený a V. F. bol oslobodený. V časti týkajúcej sa U. Y. odvolanie obžalovaného bolo zamietnuté. Z jednotlivých uplatnených nárokov na náhradu škody okresný súd uznal za odôvodnený nárok za náklady na pohreb, ktoré boli v zmysle § 101 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v čase úmrtia p. M., st. ustálené sumou 50 000,- Sk (1 659,70 Eur) s tým, že náklady za zriadenie pomníku v zmysle § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. sa uhrádzajú do výšky 663,88 Eur a sú súčasťou celkových nákladov na pohreb. Ustálil, že súd v zmysle zákonného obmedzenia mohol priznať navrhovateľom maximálne najvyššiu sumu 1 659,70 Eur po odpočítaní príspevku na pohreb vo výške 76,35 Eur, teda sumu 1 583,35 Eur ako zákonný limit. K poukazovaným judikátom NS SR či už 2Cdo 93/2008 alebo 6Cdo 168/2010 uviedol, že v prípade prvého judikátu pokiaľ vznikli náklady na náhradu nákladov spojených s pohrebom, nebol ešte účinný zákon č. 461/2003, ktorý upravil limit na náhradu nákladov na pohreb a v prípade druhého judikátu 6Cdo 168/2010 súdy neposudzovali otázku nákladov spojených s pohrebom a ich výškou, nakoľko tieto neboli zo strany odporkyne namietané. Na druhej strane judikát NS ČR 25Cdo
818/2004, ktorý predložil v konaní vedľajší účastník na strane odporcu, sa výslovne dotýkal § 449 ods. 2 Českého občianskeho zákonníka, ktorého znenie je zhodné s § 449 ods. 2 Slovenského OZ, ktorý riešil otázku primeraných nákladov spojených s pohrebom, v ktorom uviedol, že zákonný limit nákladov spojených s pohrebom určený v právnych predpisoch je potrebné dodržať, prihliadať na primeranosť nákladov, s čím sa stotožňuje súd v predmetnom konaní. Pokiaľ išlo o spoluzavinenie poškodeného J. M., st., poukázal na to, že podľa § 6 ods. 5 vyhlášky č. 95/1997 Z.z. o výcviku žiadateľov o vodičské oprávnenie pri výcviku vo vedení vozidla v premávke na pozemných komunikáciách môžu byť prítomní vo vozidle okrem žiadateľa o vodičské oprávnenie len inštruktor, oprávnená osoba alebo ňou poverený inštruktor zodpovedný za organizáciu výcviku, tlmočník a osoba poverená výkonom štátneho dozoru. V tejto súvislosti tiež poukazoval na § 10a zákona č. 93/2005 Z.z. o autoškolách a ustálil, že pokiaľ v čase dopravnej nehody bol J. M., st. prítomný v aute len z dôvodu účasti na poľovačke, tak navrhovateľ v rade 3/, ako i J. M., st. svojím konaním porušili zákonnú povinnosť, naviac J. M., st. sa významnou mierou podieľal na svojej smrti, nakoľko nebol počas jazdy pripútaný bezpečnostným pásom. Na základe uvedeného potom okresný súd stanovil spoluvinu poškodeného J. M., st. na výške škody v rozsahu 30 %. Navrhovateľovi v rade 3/ tým, že umožnil otcovi bez oprávnenia do vozidla autoškoly nastúpiť, stanovil spoluzodpovednosť za vznik škody v rozsahu 10 % a V. F., napriek tomu, že bol rozsudkom KS v Žiline 3To/90/2011 zo dňa 20. 10. 2011 oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že na spôsobení škody sa podieľal tým, že prekročil povolenú rýchlosť minimálne o 22 km, pričítal spoluzavinenie na vzniku dopravnej nehody v rozsahu 10 %. V nadväznosti na uvedené potom určil výšku nákladov spojených s pohrebom odporcovi vo výške 791,68 Eur. Pokiaľ sa týkalo náhrady škody na veciach, ktorá bola uplatnená vo výške 2 622,32 Eur uviedol, že na jednej strane prihliadol na námietku premlčania vznesenú zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka, na druhej strane mal za to, že navrhovatelia jednoznačne nepreukázali, že by sa nimi poukazované veci, náhradu škody z ktorých si v predmetnom konaní uplatňovali, vo vozidle nachádzali, o aké veci išlo, kedy boli nadobudnuté, za akú nadobúdaciu cenu, či išlo o veci nové alebo použité, nakoľko nepredložili žiadne doklady o kúpe a ani nepreukázali, že by sa nachádzali vo vozidle autoškoly. Zároveň s povinnosťou odporcu uhradiť navrhovateľom náklady spojené s pohrebom vo výške 791,68 Eur uložil mu i povinnosť zaplatiť úroky z omeškania od 7. 3. 2010, teda 3 roky spätne od uplatnenia úrokov až do celkového zaplatenia vo výške 8 % s prihliadnutím na § 517 ods. 2 OZ a nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a odporcovi napriek neúspechu len v pomerne nepatrnej časti náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručili odvolanie navrhovatelia. Za nezákonné označili rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ nároky navrhovateľov znížil z dôvodu ustálenia spoluzodpovednosti či už poškodeného J. M., st., resp. navrhovateľa v rade 3/ a V. F. na vzniku škody. Poukazovali v tejto súvislosti na znenie § 6 ods. 5 vyhlášky č. 95/1997 Z.z. s tým, že oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 1 vyhlášky č. 95/1997 Z.z. je fyzická osoba a právnická osoba, ktorej príslušný okresný úrad vydal evidenčný doklad s uvedením druhu výcviku alebo doškoľovacieho kurzu a je oprávnená vykonávať výcvik vodičov a doškoľovací kurz vodičov, výcvik žiadateľov o inštruktorské oprávnenia a doškoľovací kurz inštruktorov s tým, že J. M., st. bol majiteľom autoškoly na základe živnostenského oprávnenia, bol oprávnenou osobou v čase dopravnej nehody. Taktiež pokiaľ sa týkalo § 5 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z. o pripútaní sa vo vozidle zastali názor, že vzhľadom na funkciu nebohého J. M., st., t.j. majiteľa a inštruktora autoškoly, nebol povinný byť vo vozidle pripútaný, nakoľko v tom čase vykonával kontrolu ako dozorujúci inštruktor. Ohľadne ust. § 10a písm. c/ zákona č. 93/2005 Z.z., z ktorého pri rozhodovaní vychádzal okresný súd, uviedli, že uvedený zákon nadobudol platnosť až 16. 3. 2005 a účinnosť dňa 1. 7. 2005, a teda pokiaľ k dopravnej nehode došlo 8. 12. 2004, predmetný zákon nebol v čase dopravnej nehody v platnosti. K ustáleniu spoluviny V. F., poukazovali, že na jednej strane tento bol oslobodený spod obžaloby, na druhej strane okresný súd sa nedostatočne oboznámil so znaleckým posudkom č. 27/2005 zo dňa 28. 4. 2005 vypracovaným Ing. Pavlom Kuhútom, PhD., ktorý na strane 73 ods. 4 a strane 74 ods. 1 znaleckého posudku uviedol, že vodičovi vozidla Mercedes vznikla prekážka na takú vzdialenosť, na ktorú nemohol zastaviť ani v prípade, že by sa pohyboval rýchlosťou pre daný úsek predpísanou, 90 km/h.. Možno teda konštatovať, že vodičovi vozidla Mercedes bola vytvorená prekážka z technického hľadiska náhla. Uvedené bolo potvrdené i na strane 3 ods. 3 odborného vyjadrenia č. 258/2005 zo dňa 19. 9. 2005, ktoré vypracovali Ing. Jovián Novotný a prof. Ing. Gustáv Kasanický, CSc. z Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, ktorí uviedli, že kolízia vozidla Bora s vozidlom Fábia vyvolala tzv. kolíznu situáciu a vodičovi vozidla Mercedes vytvorila Fábia prekážku z technického hľadiska náhlu, teda príčinou celej dopravnej nehody nemohla byť technika jazdy vodiča Mercedesu. Tento nemohol ani z dovolenej rýchlosti zabrániť dopravnej nehode. Zastali názor, že okresný súd sa mal detailnejšie a
dôslednejšie oboznámiť s trestným spisom vedeným OR PZ v Čadci pod ČVS: ORP-276/OEK-CA-2005, ktorého súčasťou sú i predmetné znalecké posudky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že V. F. vznikla pri dopravnej nehode náhla prekážka, ktorej nemohol v žiadnom prípade zabrániť. Taktiež vyjadrili nesúhlas s vyjadrením súdu, že nemal oprávnenie priznať náklady za pohreb nad maximálny zákonný limit, ktorý bol v tom čase 50 000,- Sk (1 659,70 Eur), pričom v tejto súvislosti poukazovali na judikát NS SR 2Cdo 93/2008 zo dňa 30. 3. 2010 a 6Cdo 168/2010 zo dňa 9. 11. 2011. Mali za to, že v danom prípade sú splnené všetky dôvody hodné osobitného zreteľa, aby súd náklady na pohreb priznal i nad maximálny limit stanovený v § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.. Taktiež nesúhlasili s postupom okresného súdu, pokiaľ zamietol nárok navrhovateľov i ohľadne vecnej škody. Z výpovedí navrhovateľa v rade 3/, ako i svedka Z. F. jednoznačne vyplýva, že v motorovom vozidle sa nachádzali veci popisované navrhovateľmi, preto nepriznanie náhrady škody za ne považovali za nezákonné, v nadväznosti na čo žiadali rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľov zamietol, zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Proti rozsudku okresného súdu doručil odvolanie odporca. Rozsah odvolania obmedzil čo do výroku o trovách konania. Nesúhlasil s aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Mal za to, že v danom prípade je potrebné postupovať v zmysle ust. § 142 ods. 3 O.s.p. vzhľadom na to, že jeho neúspech v konaní bol iba nepatrný. Zároveň vyčíslil náhradu trov prvostupňového konania.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov žiadal napadnutý rozsudok ako správny potvrdiť, stotožniac sa so zisteným skutkovým stavom i právnym posúdením veci zo strany okresného súdu, tak pokiaľ nároky navrhovateľov v súvislosti s náhradou vecnej škody, s náhradou ďalších nákladov na pohreb zamietol, ako i v otázke spoluviny a spoluzavinenia samotného poškodeného, ako i navrhovateľa v rade 3/ a V. F..
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov stotožniac sa so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci zo strany okresného súdu žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť a odporcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia.
Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd nevykonal vo veci dostatočné dokazovanie, nedospel k správnym skutkovým zisteniam a následne i vyvodil nesprávny právny záver, najmä v súvislosti s ustálením spoluzavinenia tak poškodeného J. M., st., ako i navrhovateľa v rade 3/ a V. F. a tiež i v rozsahu zamietnutia nároku navrhovateľov na náhradu vecnej škody.
K otázke spoluzavinenia poškodeného p. M., st., navrhovateľa v rade 3/ a V. F. krajský súd považoval za potrebné poukázať na to, že ust. § 441 OZ sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému je nielen výsledkom protiprávneho konania škodcu, ale sa na jej vzniku čiastočne, resp. celkom podieľalo konanie samotného poškodeného. Pre záver o zodpovednosti na strane poškodeného, ako i ďalších osôb, musia byť rovnako splnené všetky základné predpoklady zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ), a to protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nimi, pričom zavinenie sa predpokladá. Zodpovednosť škodcu je potom obmedzená v rozsahu, v akom rozsahu vznikla škoda tiež následkom protiprávneho úkonu poškodeného, resp. iných osôb.
O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom protiprávneho úkonu škodcu, t.j. ak jeho konanie a škoda je vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Musí byť teda preukázané, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Škodlivý následok nemusí byť vždy vyvolaný jedinou príčinou, môže ísť len o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie ktorého ide. Vždy však musí ísť o príčinu podstatnú. V takomto prípade už z pôsobenia prvotnej príčiny sa musí dať vyvodiť existencia vecnej súvislosti so vznikom škodlivého následku. Nie je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992).
Preto i okresný súd sa v ďalšom konaní musí vysporiadať s otázkou, či protiprávne konanie, ktorého sa dopustil poškodený p. M., st., navrhovateľ v rade 3/ a V. F. sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, či skutočnosť, že poškodený p. M., st. sa nachádzal v motorovom vozidle a nebol pripútaný, že navrhovateľ v rade 3/ mu umožnil, aby do vozidla nastúpil, V. F. tým, že prekročil povolenú rýchlosť, boli a mohli byť jednou z podstatných a bezprostredných príčin, prečo k dopravnej nehode došlo. Nie je možné totiž vyvodiť, že príčinou toho, že odporca v zmysle výpovedí svedkov, ako i posudkov znalcov Ing. Pavla Kohúta, prof. Ing. Gustáva Kasanického, CSc. neviedol svoje motorové vozidlo technicky správne, keď nedodržal bezpečný bočný odstup pri predbiehaní vozidla autoškoly, narazil do jeho ľavej prednej časti, bola skutočnosť, že v motorovom vozidle autoškoly sedel poškodený bez pripútania bezpečnostným pásom na zadnom sedadle, že mu to navrhovateľ v rade 3/ umožnil, že V. F. prekročil povolenú rýchlosť. Zo skutkových zistení v trestnom konaní vyplýva, že bezprostrednou príčinou dopravnej nehody bolo konanie odporcu, ktorý nedodržal správnu techniku jazdy, bočný odstup pri predbiehaní vozidla autoškoly, do ktorého jeho ľavej prednej časti narazil, v dôsledku čoho došlo k prevráteniu vozidla Volkswagen Bora na pravej strane vozovky v priekope a k nepredvídateľnému pohybu vozidla autoškoly, ktoré sa najskôr dostalo na pravú stranu krajnice v šmyku priečne smerovalo na ľavú stranu vozovky, kde na ľavej strane vozovky došlo k ďalšiemu nárazu zo strany V. F. do boku ľavej zadnej časti vozidla Škoda Fábia, pričom po tomto náraze došlo ku skokovitému zrýchleniu vozidla autoškoly, čo malo za následok vypadnutie poškodeného p. M., st., následne aj inštruktora p. J. M., ml., a k zraneniam, tak ako boli popísané vo výroku trestného rozsudku súdu. Je potrebné si uvedomiť, že keby odporca pravidlá cestnej premávky neporušil, nespôsobil by stret s vozidlom autoškoly, ku škode by nedošlo. Preto je potrebné si ujasniť, či konanie J. M., st., navrhovateľa v rade 3/ a V. F. byť sa i dopustili protiprávneho konania, bolo bezprostrednou a hlavnou príčinou (jednou z príčin), ktorá spôsobila vznik škody na zdraví poškodeného J. M., st. a či by k dopravnej nehode, a teda ku vzniku škody uplatňovanej navrhovateľmi, došlo aj v prípade nebyť protiprávneho správania samotného poškodeného, navrhovateľa v rade 3/ a V. F. (porovnaj rozsudok NS SR 2 M Cdo 1/2007).
Taktiež pokiaľ okresný súd krátil u poškodeného J. M., st. náhradu škody z dôvodu, že nebol pripútaný bezpečnostným pásom, čo podľa názoru okresného súdu malo tiež podstatný vplyv na následok, je potrebné uviesť, že to, či by nastal iný následok, menej závažnejší, pokiaľ by bol J. M., st. v aute pripútaný, je čisto teoretickou otázkou, na ktorú by mohli dať odpoveď iba znalci vzhľadom na poškodenie motorového vozidla a na to, že V. F. so svojím motorovým vozidlo Mercedes Benz S320 narazil do boku v ľavej zadnej časti vozidla autoškoly. Zatiaľ nevieme, kde, na ktorom sedadle vzadu poškodený J. M., st. sedel a taktiež je potrebné prihliadnuť i na rýchlosť, ktorou motorové vozidlo Mercedes Benz do vozidla Škoda Fábia narazilo. Preto pokiaľ by súd chcel prihliadnuť v tomto smere na spoluzavinenie poškodeného J. M., st., musel by si v prvom rade ustáliť otázku, či i v prípade pokiaľ by bol pripútaný bezpečnostným pásom, by k takému následku, ktorý nastal v dôsledku dopravnej nehody vzhľadom na jej celkový priebeh, nedošlo.
Pokiaľ sa týka ustálenia spoluviny V. F., v tomto smere odvolací súd taktiež považoval za potrebné poukázať na to, že Ing. Pavol Kohút vo svojom znaleckom posudku uviedol, že V. F. by mohol bezpečne zastaviť so svojím motorovým vozidlom pred vozidlom Škoda Fábia iba v takom prípade, ak by išiel maximálne rýchlosťou 55 km/h.. To znamená, že aj keby išiel rýchlosťou maximálne povolenou v danom úseku, nezabránil by dopravnej nehode a aj keby išiel rýchlosťou 90 km/h., do vozidla autoškoly Škoda Fábia by narazil.
Okresný súd sa pri rozhodovaní o spoluzavinení V. F. nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom by sa bol náraz motorového vozidla V. F. v povolenej rýchlosti do motorového vozidla Škoda Fábia prejavil na spôsobených následkoch.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že ani v prípade V. F. okresný súd spoluzavinenie na vzniku škodového následku neposúdil dôsledne a jeho úvaha je čisto hypotetická. Je len vecou procesnej ekonomiky a hospodárnosti konania, či súd pristúpi k vykonaniu znaleckého dokazovania na odstránenie odvolacím súdom poukazovaných nezrovnalostí z hľadiska ustálenia spoluzavinenia poškodeného p. M., st. a V. F..
K požadovanej náhrade vecnej škody je v prvom rade potrebné, aby sa okresný súd vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou zo strany odporcu a vedľajšieho účastníka s tým, že títo jednoznačne
vymedzia, prečo majú za to, že tieto nároky navrhovateľov sú premlčané. Preukázať premlčanie je dôkaznou povinnosťou toho, kto ho namieta. Ak okresný súd neposúdi tento nárok (na vecnú škodu) za premlčaný, doplní dokazovanie na zistenie, či sa jednotlivé veci, za ktoré si navrhovatelia náhradu vecnej škody uplatnili, nachádzali v čase nehody vo vozidle. V tomto smere si pripojí trestný spis, a pokiaľ sa nebude dať vyvodiť z obsahu trestného spisu, najmä v súvislosti so zadokumentovaním miesta dopravnej nehody prostredníctvom polície, aké veci sa v motorovom vozidle v čase nehody nachádzali, doplní dokazovanie výsluchom príslušníkov polície na to, ako sa ďalej po nehode naložilo s motorovým vozidlom, vecami, ktoré sa v ňom, resp. okolo neho po nehode nachádzali a či sa podľa zvyškov dali tieto veci identifikovať. K týmto otázkam, pokiaľ nebudú zrejmé zo zadokumentovania miesta dopravnej nehody políciou, bude potrebné vypočuť i svedkov, ktorí bezprostredne boli svedkami nehody a najmä ustáliť, či sa na mieste nehody nachádzala poľovnícka výstroj a ako sa s ňou ďalej naložilo. Taktiež pokiaľ sa týka oblečenia poškodeného p. M., st., pokiaľ nebude možné vzhľadom na priebeh nehody a jeho poškodenie ustáliť, či mal oblečené veci popisované navrhovateľmi, bude potrebné priznať aspoň primeranú náhradu, vzhľadom na jeho celkové spoločenské postavenie.
V predmetnej veci je potrebné zo strany súdu upustiť od striktného dodržiavania zásady tzv. dôkazného bremena na strane navrhovateľov, nakoľko tým, že J. M., st. zomrel na mieste nehody a J. M., ml. bol ihneď po nehode odvezený do nemocnice, bola zmarená reálna možnosť ďalej disponovať s vecami nachádzajúcimi sa v motorovom vozidle. Preto bude potrebné zo strany súdu vykonať i iné dôkazy na riadne zistenie skutkového stavu. Pokiaľ sa týka poškodeného, resp. zničeného notebooku, premietačky, v prípade zistenia, že sa tieto na mieste nehody nachádzali, boli prípadne zničené, je potrebné, aby navrhovatelia predložili potrebnú evidenciu, týkajúcu sa vedenia tohto majetku ako majetku autoškoly, v ktorom budú preukázané nadobúdacie ceny jednotlivých vecí a zohľadnená ich amortizácia - odpisy. Pokiaľ sa týkalo mäsa z diviny, z výpovede svedka F. vyplýva, že si pamätá len mäso, ktoré bolo porozhadzované okolo auta po dopravnej nehode, a preto je potrebné zo strany navrhovateľov označiť miesto, odkiaľ mäso z diviny pochádzalo a prostredníctvom poľovného hospodára ustáliť hodnotu mäsa, ktoré bolo v poškodenom motorovom vozidle.
Na druhej strane sa krajský súd plne stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ rozhodoval o výške nákladov spojených s pohrebom a ktorých náhradu obmedzil zákonným limitom, teda sumou 1 583,35 Eur. V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné prisvedčiť konštatácii okresného súdu o tom, že pokiaľ i navrhovatelia poukazovali na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a jednotlivé rozhodnutia, ani v jednom z týchto rozhodnutí sa priamo neriešila otázka primeranosti náhrady nákladov spojených s pohrebom v zmysle ust. § 449 ods. 2 OZ, nakoľko vyriešenie tejto otázky nebolo kľúčovým problémom rozhodnutia vo veci samej. Za správny preto považoval odvolací súd postup okresného súdu, pokiaľ vychádzal z rozhodnutia NS ČR 25Cdo 818/2004 zo dňa 14. 10. 2004, na závery ktorého nadväzuje i rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 2088/2005, z ktorého jednoznačne tiež vyplýva, že primeranosť vynaložených nákladov pohrebu, medzi ktoré vedľa nákladov účtovaných pohrebným ústavom, cintorínskych poplatkov, cestovných výdavkov a nákladov za smútočné oblečenie patria tiež náklady za zriadenie pomníka alebo dosky a náklady na úpravu hrobu, je síce treba posúdiť v každom jednotlivom prípade zvlášť podľa konkrétnych okolností, avšak tým, že právnym predpisom je u niektorých z vyššie uvedených nákladov stanovená maximálna výška náhrady, je tak obmedzená aj výška, do ktorej možno náhradu za tieto náklady poskytnúť. Už zo samotnej dikcie ust. § 449 ods. 2 OZ je zrejmé, že v rámci tohto nároku sa nehradia všetky náklady vo výške, v akej boli skutočne vynaložené, ale náhrada týchto nákladov je obmedzená hľadiskom primeranosti, posúdenie primeranosti nákladov spojených s pohrebom je úlohou súdu. Súd je však pri tomto posúdení viazaný limitmi stanovenými v právnych predpisoch vydaných k vykonaniu Občianskeho zákonníka, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že celková suma náhrady nesmie presiahnuť sumu určenú týmto zákonom.
I napriek tomu, že sa odvolací súd stotožnil čiastočne s postupom okresného súdu, v konečnom dôsledku rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia a rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh navrhovateľov zamietol a rozhodol o trovách prvostupňového konania, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že pokiaľ sa i v určitých čiastkových nárokoch odvolací súd stotožnil s postupom okresného súdu, vzhľadom na vykonané krátenie nároku navrhovateľov z dôvodu spoluzavinenia poškodeného, ako i ďalších osôb, nemohol krajský súd bez opätovného prehodnotenia tejto otázky okresným súdom o výške nárokov definitívne rozhodnúť. Výšku jednotlivých čiastkových nárokov, v ktorých sa stotožnil s posúdením veci zo strany okresného súdu by totiž ustálil skôr, ako
by okresný súd opätovne zaujal stanovisko k otázke spoluzavinenia samotného poškodeného, ako i navrhovateľa v rade 3/ a V. F..
V ďalšom konaní okresný súd doplní dokazovanie v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline a taktiež opätovne prehodnotí i otázku krátenia jednotlivých nárokov navrhovateľov na náhradu škody z dôvodu spoluzavinenia, tak ako ho pôvodne ustálil, a to i v zmysle poukazovaného rozhodnutia NS SR 2 M Cdo 1/2007.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie prípustné n i e j e .