Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6Co-44-2014.pdf
PDF · 87.28 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/44/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C 261/2012-88 zo dňa 31. 10. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C 261/2012-88 zo dňa 31. 10. 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh zamietol. Súčasne vyslovil, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva. Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1820/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav: Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 11.05.2010, poverenie bolo vydané dňa 02.12.2010. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a samotný exekučný titul - rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Ako podklad pre svoje rozhodnutie vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie o žiadosti, čo je zrejmé z exekučného spisu. Následne v časti zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia a 02.12.2010 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Taktiež z daného spisu je zrejmé, že dňa 19.11.2010 bolo vydané uznesenie, ktorým bola žiadosť o vydanie poverenia zamietnutá, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2011. Zároveň však okresný súd konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/2, I. ÚS 63/00). Je nepochybné, že exekučný súd vydal poverenie cca. 6 mesiacov po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Žiadosť o vydanie poverenia bola vydaná na
základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, bolo potom povinnosťou exekučného súdu skúmať v rámci exekučného konania toto rozhodcovské rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie, v zmysle ktorého Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom neboli zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia veci (súd nie je len nejaký „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora). Hoci zákonom stanovená 15- dňová lehota na udelenie poverenia nebola exekučným súdom dodržaná, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, aj prípadné jej nedodržanie, nie je tak závažné, ako by bolo závažným porušenie predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia tak bolo síce porušením súdu, ku ktorému však došlo objektívne z dôvodov zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Prvostupňový súd síce konštatoval porušenie práva, no vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, (ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov), bol toho názoru, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným zadosťučinením. Navyše, súd I. stupňa nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia za účelom zvrátenia vzniknutého stavu, v ktorom podľa jeho uvedenia pociťoval neistotu, frustráciu. Okrem toho, samotný navrhovateľ v konaní hodnoverne nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňoval v tomto súdnom konaní. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a ním tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených prieťahov, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal tak majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a výškou. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 605,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, a aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora síce rozhodol oneskorene (s omeškaním cca 6 mesiacov), čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Toto omeškanie však bolo spôsobené aplikáciou noriem na ochranu spotrebiteľa a skutočnosťou, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom a výškou škody a z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ale pred nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup.
Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) s použitím § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto skúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj jeho dôvodmi. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O.s.p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ktoré však nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa krajský súd zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z toho hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil v odôvodnení svojho rozhodnutia je dôvodná.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých by bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 10.07.2013 bolo súdu doručené 12.07.2013, t.j. pred vytýčením termínu pojednávania (a predvolania účastníkov a zástupcu žalobcu naň). Termín pojednávania (31.10.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 08.08.2013 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 26.08.2013 (č.l. 71 spisu). Napriek tejto okolnosti prvostupňový súd postupom v súlade s ust. § 114 ods. 2 vety druhej O.s.p. nedoručil vyjadrenie odporcu bezodkladne druhej procesnej strane, t.j. navrhovateľovi.
Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v článku 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v článku 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Európsky súd pre ľudské práva vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike v rozsudku z 27. 04. 2010, bod 29. uviedol: Požiadavka, aby účastníci konania vedeli o všetkých zhromaždených dôkazoch a podaných vyjadreniach vo svojej veci a mali možnosť sa k nim vyjadriť sa vzťahuje tak na konanie prvostupňové, ako aj odvolacie konanie. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.
Rovnako dôvodnou je i námietka navrhovateľa, keď poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Z obsahu spisu je nepochybné, že uznesenie nadriadeného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania veci účastníkom doposiaľ nebolo doručené (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/177/2013 zo dňa 28.02.2013). Pokiaľ súd I. stupňa pred meritórnym rozhodnutím nedoručil uvedené rozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom, odňal im právo konať pred súdom.
Procesná vada podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 114 ods. 2 veta posledná O.s.p. s ohľadom na deň, kedy súdu vyjadrenie odporcu došlo a termín stanoveného pojednávania, t.j. dostatočný časový odstup a absencia doručenia rozhodnutia nadriadeného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci sú dôvodmi, pre ktoré musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v ďalšom ostatnými námietkami vznesenými navrhovateľomv odvolaní ani nezaoberal.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) s použitím ust. § 221 ods. 2 O.s.p.).
V ďalšom konaní bude okresný súd povinný prioritne doručiť účastníkom uznesenie nadriadeného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania veci ( č.l. 25 až 28 spisu) a tiež doručiť vyjadrenie odporcu zo dňa 25. 07. 2013, ktorého prvopis sa nachádza na č.l. 38 až 47 spisu navrhovateľovi, ktorého rovnopis je súčasťou spisového materiálu, pripojí exekučný spis Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1820/2012, ktorý do právoplatného skončenia konania ponechá v spise a následne vytýči vo veci termín pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a ich zástupcov a po vykonanom dokazovaní opätovne vo veci meritórne rozhodne.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.