Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_5CoP-18-2014.pdf
PDF · 77.7 KB
Case nature
Subarea
5CoP/18/2014
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti o mal. Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom u otca, dieťa rodičov: matky H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom na neznámom mieste v F. a otca M. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX - XXX/X/X, S., F., zastúpený: Mgr. Vladimír Ľupták, advokát so sídlom Nám. Slobody 10, Prievidza, o zmenu rozhodnutia a určenie výživného, na odvolanie otca maloletej proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 8P/3/2014 - 10 zo dňa 07. marca 2014, v senáte jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil, že vo veci nemá právomoc, a z uvedeného dôvodu konanie zastavil. Rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil poukázaním na čl. 1 ods. 1 písm. b), čl. 1 ods. 3 písm. e), čl. 8 a čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských (ďalej len "Nariadenie Brusel II"), čl. 1 ods. 1 a čl. 5 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len "Nariadenie Brusel I"), ust. § 103 a 104 ods. 1 O.s.p., založil na tom skutkovom základe, že otec maloletej Z. sa ako navrhovateľ domáhal návrhom podaným prostredníctvom právneho zástupcu osobne na súde prvého stupňa dňa 14. januára 2014 zmeny rozhodnutia o úprave práv a povinností rodičov, t.j. rozsudku č.k. 10P/65/2013 - 75 zo dňa 17. októbra 2013, v ktorom bola schválená dohoda rodičov a maloletá bola zverená do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného, a to zverenia maloletej do jeho osobnej starostlivosti a určenia vyživovacej povinnosti matke. V danej súvislosti konštatoval, že na určenie súdu, ktorý má právomoc konať vo veci, sa v časti o určenie výživného uplatňuje Nariadenie Brusel I a v časti o úpravu ostatných rodičovských práv a povinností Nariadenie Brusel II. Súd, ktorý má právomoc pri úprave zverenia podľa nariadenia Brusel II, bude však mať napriek tomu právomoc rozhodnúť aj vo veci vyživovacej povinnosti, a to pri uplatnení článku 5 ods. 2 nariadenia Brusel I. Mal za to, že pokiaľ bola vykonávaná striedavá starostlivosť, maloletá mala dve miesta obvyklého pobytu. Po tom, čo sa matka o maloletú prestala osobne starať, maloletá má už len jedno miesto obvyklého pobytu (nejde pritom o presťahovanie v zmysle čl. 9 nariadenia Brusel II, nakoľko maloletá v súvislosti zo stratou starého miesta obvyklého pobytu nenadobudla nový pobyt), a to u otca. Z výpovede otca na pojednávaní konanom dňa 17. októbra 2013 na Okresnom súde Prievidza vo veci sp. zn. 10P/65/2013 vyplynulo, že otec maloletej už dlhšiu dobu žije vo S., tam vykonáva aj osobnú starostlivosť o maloletú, ktorá je od 20. augusta 2013 umiestnená v materskej škole vo Viedni. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že právomoc vo veci má miestne príslušný rakúsky súd, pretože maloletá má obvyklý pobyt v Rakúsku a neuplatní sa ani jedna z výnimiek zo všeobecnej právomoci podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel II (čl. 9 preto, že nedošlo k presťahovaniu, čl. 10 preto, že sa nejedná o únos dieťaťa a čl. 12 preto, že nebola (a ani nemohla byť) prijatá či už výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom právomoc súdu matkou dieťaťa, ktorá sa nachádza na neznámom mieste v F. a zrejme ešte ani nemá vedomosť o začatí súdneho konania). Pretože súd prvého stupňa mal za to, že nemá vo veci právomoc konať, keďže táto podľa neho patrí miestne príslušnému rakúskemu súdu (s najväčšou pravdepodobnosťou právomoc
patrí Bezirksgericht Liesing, so sídlom Haeckelstraße 8, 1230 Wien), podľa čl. 17 Nariadenia Brusel II vyhlásil, že nemá právomoc, v nadväznosti na čo konanie v zmysle ust. § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zastavil.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že je právomocný. Poukázal na to, že právny názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého maloletá nadobudla obvyklý pobyt na území Rakúska, v dôsledku čoho je na konanie príslušný rakúsky súd, je v rozpore s čl. 9 o zachovaní právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa počas trojmesačného obdobia po presťahovaní. Návrh na zmenu rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti bol podaný dňa 14.01.2014, pričom miestom obvyklého pobytu maloletej Z. sa stalo Rakúsko dňom 23.11.2013, keď ju matka priniesla otcovi do Viedne, pretože nebola vzhľadom k svojmu spôsobu života schopná sa o ňu postarať. Za scestný považoval záver súdu prvého stupňa, že počas vykonávania striedavej osobnej starostlivosti mala maloletá dve miesta obvyklého pobytu, nakoľko podľa jeho názoru môže maloletá nadobudnúť len jedno obvyklé miesto pobytu, čo v danom prípade pri striedavej starostlivosti nie je možné. Vychádzajúc zo znenia čl. 9 Nariadenia Brusel II bol presvedčený o tom, že právomoc Okresného súdu Prievidza ostala zachovaná, pretože rozhodujúci je dátum podania návrhu dňa 14.01.2014. Aj kedy sa podľa neho pristúpilo na scestný právny názor súdu prvého stupňa ohľadom striedavej výchovy, rozsudok Okresného súdu Prievidza 10P/65/2013 sa stal právoplatným dňom 08.11.2013, takže ani v takomto prípade neuplynula trojmesačná lehota, počas ktorej sú právomocné súdy pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p a zistil, že toto napadnuté uznesenie je potrebné potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne, pričom v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na jeho vecne správne odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel II súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
Podľa čl. 8 ods. 2 Nariadenia Brusel II odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
Podľa čl. 9 ods. 1 Nariadenia Brusel II, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.
Podľa čl. 9 ods. 2 Nariadenia Brusel II odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý je uvedený v odseku 1 podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.
Podľa čl. 12 ods. 3 Nariadenia Brusel II súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Pravidlo ustanovené v článku 9 ods. 1 Nariadenia Brusel II umožňuje súdom členského štátu pôvodného obvyklého pobytu zachovať si právomoc počas troch mesiacov na účely zmeny rozsudku o práve styku,
čím sa rodičom, ktorí by inak nemohli pokračovať vo výkone práva styku rovnako ako v minulosti, zaručí, že môžu podať štátnym orgánom návrh na zmenu rozsudku. Táto výnimka zo všeobecného pravidla ustanoveného v článku 8 však podlieha viacerým kumulatívnym podmienkam: 1) presun musí byť oprávnený, inak povedané, sprevádzajúci rodič musel byť oprávnený presťahovať dieťa do inej krajiny; 2) právomoc orgánov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu je vecne obmedzená na práva styku; 3) orgán členského štátu pôvodného obvyklého pobytu musel vydať rozhodnutie o právach styku pred presunom. Inak sa článok 9 neuplatní a právomoc majú orgány členského štátu nového obvyklého pobytu v súlade s článkom 8. Orgány členského štátu pôvodného obvyklého pobytu budú mať právomoc len tri mesiace od presťahovania, a teda v prípade podania návrhu po uplynutí tejto trojmesačnej lehoty už nebudú mať právomoc o ňom rozhodnúť. Rozhodujúcim dátumom je dátum presťahovania dieťaťa bez ohľadu na to, či v štáte, do ktorého sa presťahovalo, nadobudlo obvyklý pobyt, čo sa označuje za nedostatok tejto normy, keďže rozhodujúcim faktorom je čas zmeny miesta obvyklého pobytu a možno si ľahko predstaviť, že vzniknú nezrovnalosti, keďže moment zmeny sa v mnohých prípadoch ťažko určuje. Okrem splnenia vyššie špecifikovaných podmienok musí byť zároveň daný predpoklad, že nositeľ práv styku si zachoval obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, inak sa uplatnia všeobecné normy a nie článok 9.
Z obsahu spisu je zrejmé, že v prejednávanej veci nemôže ísť o prípad predvídaný ust. čl. 9 ods. 1 Nariadenia Brusel II, ako sa nesprávne domnieva navrhovateľ, nakoľko toto ustanovenie je určené na vyriešenie otázky právomoci pri oprávnenom presťahovaní maloletého dieťaťa z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudnutí nového obvyklého pobytu za predpokladu, že nositeľ práva styku má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štátne pôvodu. Preto ak by sa aj pristúpilo na záver otca maloletej o tom, že k oprávnenému presťahovaniu maloletej a tým aj nadobudnutiu nového obvyklého pobytu v súvislosti so zánikom striedavej starostlivosti skutočne došlo, v záujme aplikácie citovaného čl. 9 Nariadenia Brusel II nie je splnená uvedená podmienka, že nositeľ práva styku (v tomto prípade otec maloletej) má naďalej svoj obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodu, teda na území Slovenskej republiky.
Odhliadnuc od uvedeného dáva odvolací súd otcovi maloletej do pozornosti, že článok 9 Nariadenia Brusel II sa vzťahuje len na právomoc súdu vo veciach práva styku, ale neuplatňuje sa na iné aspekty rodičovských práv a povinností, preto ak sa v prebiehajúcom konaní hodlá domáhať zmeny rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti a určenia vyživovacej povinnosti, je nepochybné, že právomoc súdu prvého stupňa nemôže byť daná ani za predpokladu, že by došlo k splneniu všetkých ostatných podmienok vyplývajúcich z naradenia Brusel II (vrátane zachovania obvyklého pobytu v členskom štátne pôvodu zo strany nositeľa práva styku).
Rovnako sa žiada odvolaciemu súdu uviesť, že takúto právomoc súdu prvého stupňa nemôže v danom prípade založiť ani výnimka v podobe dohody o súdnej právomoci, vyplývajúca z citovaného čl. 12 ods. 3 nariadenia Brusel II, nakoľko otec maloletej sa sám vyjadril, že aj matka maloletej má obvyklý pobyt v Rakúsku. V dôsledku toho nie je splnená podmienka, v zmysle ktorej musí mať jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, čo by zakladalo podstatnú väzbu dieťaťa vo vzťahu k tomuto členskému štátu, zároveň je zrejmé, v čase začatia konania k prijatiu právomoci súdu prvého stupňa zo strany všetkých účastníkov konania výslovným alebo iným jednoznačným spôsobom tak, ako to predpokladá čl. 12 ods. 3 písm. b) Nariadenia Brusel II, nedošlo.
Preto bolo uznesenie súdu prvého stupňa odvolacím súdom ako vecne správne v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdené.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .