Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoP-435-2021.pdf
PDF · 110.07 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/435/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci manžela: N. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XX, XXX XX H., štátne občianstvo Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Danielou Ježovou, LL.M., PhD., advokátkou so sídlom Javorinská 13, 811 03 Bratislava, IČO: 42 129 532, a manželky: D. S. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna občianska Litovskej republiky, bytom D. X-X, C. kaimas, D. rajono, W. republika, štátne občianstvo Litovskej republiky, zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Štefánikova 12, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k maloletým deťom: S. D., nar. XX.XX.XXXX, a T. D., nar. XX.XX.XXXX, na čas po rozvode, na odvolanie manžela proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 19.10.2021, č.k. 20P/116/2020-240, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti vo výrokoch II a III p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 19.10.2021, č.k. 20P/116/2020-240, vo výroku I vyhlásil, že má právomoc vo veci rozvodu manželstva účastníkov konania: manžel - N. D., nar. XX.XX.XXXX, a manželka - D. S. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna občianska Litovskej republiky. Vo výroku II vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom: S. D., nar. XX.XX.XXXX, a T. D., nar. XX.XX.XXXX, obe s obvyklým pobytom v Litovskej republike. Vo výroku III zastavil konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletým deťom: S. D., nar. XX.XX.XXXX, a T. D., nar. XX.XX.XXXX.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9, § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 1 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 17, čl. 19 ods. 1, 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa“), § 22 ods. 1, § 24 ods. 1, § 38 ods. 1, § 39 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „ZMPSaP“), § 24, § 100 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“), čl. 3 písm. d) Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len „Nariadenie o výživnom“). Z obsahu podaného návrhu zistil, že manželka a maloleté deti žijú v súčasnosti v Litovskej republike, kde je miesto ich obvyklého pobytu v zmysle rozhodnutia súdu v konaní o nariadenie návratu maloletých detí na územie Slovenskej republiky. Predbežne ustálil, že za predpokladu, že manželia naposledy spolu bývali a žili na území Slovenskej republiky, t.j. mali tu svoj obvyklý pobyt a manžel stále býva v mieste obvyklého pobytu, je štátnym občanom Slovenskej republiky a bezprostredne pred podaním návrhu tu býval najmenej jeden rok, má tamojší súd právomoc konať vo veci rozvodu ich manželstva. Mal za to, že súčasne má právomoc vo veci konať aj príslušný súd v Litovskej republike, a to s ohľadom na štátne občianstvo manželky a dĺžku
jej obvyklého pobytu v Litovskej republike. Konštatoval, že návrh manžela na rozvod manželstva mu bol doručený dňa 15.06.2020, pričom aj manželka podala návrh na rozvod manželstva v Litovskej republike, avšak až dňa 17.07.2020. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že má právomoc na konanie vo veci rozvodu manželstva účastníkov, pretože začal v danej veci konať ako prvý. Napriek tomu, že v zmysle § 100 CMP je s konaním o rozvod manželstva obligatórne spojené konanie o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode, bol toho názoru, že dané ustanovenie je nutné vykladať spolu s ustanoveniami Nariadenia Brusel IIa, ktoré pre posúdenie právomoci nespájajú konanie o rozvod manželstva s konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností a čl. 12 Nariadenia Brusel IIa pripúšťa situáciu, keď bude daná právomoc súdu na rozvod manželstva, ale nebude daná jeho právomoc na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Vzhľadom na skutočnosť, že miestom bydliska, ako aj obvyklého pobytu maloletých detí a ich matky je Litovská republika, dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na to, aby konal o úprave výkonu rodičovských práv a povinností slovenský súd, pretože v zmysle Nariadenia Brusel IIa má právomoc na uvedené konanie súd štátu, na území ktorého majú maloleté deti svoj obvyklý pobyt v čase začatia konania. Navyše nemal jednoznačným spôsobom preukázané, že manželia prijali právomoc tamojšieho súdu v čase začatie konania a manželka sa naopak snažila svojimi podaniami spochybniť jeho právomoc. Zároveň by, podľa jeho mienky, nebolo v najlepšom záujme maloletých detí, aby o nich rozhodoval tamojší súd, keďže sú v súčasnosti etablované na území Litovskej republiky, kde bolo skončené aj návratové konanie ohľadne maloletých detí a nebolo rozhodnuté o ich návrate na územie Slovenskej republiky. S poukazom na obvyklý pobyt maloletých detí v Litovskej republike a rozhodnutie v tzv. návratovom konaní, ako aj s ohľadom na nespoluprácu právnych zástupcov obidvoch manželov, ktorí napriek výzvam nepredkladali dôkazy k sporným otázkam, a právomoc tamojšieho súdu vo veci rozvodu založenú výlučne na štátnom občianstve účastníka konania dospel k záveru, že súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc konať ani vo veci výživného.
3. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výrokov II a III podal v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu odvolanie manžel. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výroku II zmenil a vyhlásil, že má právomoc na konanie v časti týkajúcej sa úpravy pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode a vo výroku III ho zrušil, eventuálne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v celej napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Mal za to, že súd prvej inštancie na základe predložených dôkazov, ako aj právnej praxe a judikatúry nesprávne určil obvyklý pobyt maloletých detí. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia neuviedol, ktoré dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil a na základe akých dôkazov dospel k záveru, že obvyklým pobytom maloletých detí je Litovská republika. Bol toho názoru, že právomoc súdu prvej inštancie na prejednanie veci, ktorá súvisí s rozvodom je daná podľa § 100 CMP a čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. Poukázal na ním predložené dôkazy preukazujúce trvalý pobyt maloletých detí v Bratislave, ich slovenské štátne občianstvo, ako aj ich zdravotné poistenie a poskytovanú lekársku starostlivosť na území Slovenskej republiky. Vyjadril sa, že maloleté deti rozumejú a rozprávajú po slovensky aj po litovsky, maloletá S. bola rozhodnutím Materskej školy Lachova 31, Bratislava zo dňa 20.05.2019 prijatá na predprimárne vzdelávanie v školskom roku 2019/2020 s nástupom dňa 01.09.2019, pričom podľa vyjadrenia materskej školy zo dňa 16.09.2020 bola na základe bezproblémovej adaptácie maloletej S. s rodičmi dohodnutá celodenná dochádzka. Zdôraznil, že Materská škola Lachova 31, Bratislava vydala dňa 08.10.2019 rozhodnutie, ktorým prerušila školskú dochádzku maloletej S. na obdobie od 23.10.2019 do 31.12.2019 s tým, že podľa predloženého vyjadrenia materskej školy zo dňa 05.10.2020, boli riaditeľka a triedna učiteľka maloletej S. začiatkom októbra 2019 upovedomené matkou o vycestovaní maloletej S. do Litvy od konca októbra 2019 do konca kalendárneho roka 2019 za účelom návštevy starých rodičov, počas ktorej mala navštevovať litovskú materskú školu, aby si precvičovala litovčinu. Upozornil, že maloleté deti navštevovali aj plaveckú akadémiu na Plavárni Šustekova v Bratislave. Tvrdil, že matke bol v Slovenskej republike vystavený pobytový preukaz, mala tu uzavretú pracovnú zmluvu do 31.01.2021, platné zdravotné poistenie, bankový účet a živnosť, ktorú má pozastavenú do 21.11.2021. Maloleté deti, podľa jeho mienky, nemôžu mať obvyklý pobyt v Litovskej republike, keď súd prvej inštancie ustálil, že rodičia majú obvyklý pobyt v Slovenskej republike a maloleté deti s nimi po celú dobu žili v Slovenskej republike, navštevovali tu aj predškolské zariadenie a matka s nimi z dôvodu rekonštrukcie bytu na Lachovej ulici v Bratislave odišla dočasne do Litovskej republiky, kde rodina spoločne strávila vianočné sviatky 2019 s rodičmi matky a mali zakúpené lístky na návrat do Slovenskej republiky na deň
04.01.2020. Z uvedených dôvodov pokladal za neakceptovateľný záver súdu prvej inštancie, že miestom obvyklého pobytu maloletých detí bola ku dňu 15.06.2020, t.j. ku dňu podania jeho návrhu, výlučne Litovská republika. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou možného obvyklého pobytu detí súčasne v Slovenskej republike aj v Litovskej republike.
4. Manželka vo vyjadrení k odvolaniu manžela prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu žiadala odvolací súd, aby uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Uviedla, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Litovskej republike, kde spolu s ňou žijú. Podotkla, že v Litovskej republike je zároveň vedené konanie o úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Poukázala na skutočnosť, že v konaní o nariadenie návratu maloletých detí do Slovenskej republiky príslušný súd rozhodol, že obvyklým pobytom maloletých detí je Litovská republika, t.j. krajina, v ktorej majú maloleté deti rodinné a sociálne väzby. Mala za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nesplnení podmienok na vedenie konania vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na súdoch Slovenskej republiky, keďže maloleté deti nemajú na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt a nemali ho tu ani v čase začatia konania.
5. Manžel vo vyjadrení k vyjadreniu manželky prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu uviedol, že rozhodnutia, na ktoré manželka odkazuje nepredstavujú modelovú situáciu pre uvedené súdne konanie, vzhľadom na zásadné rozdiely medzi danými prípadmi. V prípade tykajúcom sa Ekvádoru šlo o krajinu mimo EÚ a neapIikovala sa legislatíva EÚ, čiže ani Nariadenie Brusel II bis. Daná prejednávaná vec sa týka členských štátov EÚ a preto sa aplikuje aj Nariadenie Brusel llbis a ostatné právne akty EÚ. Za podstatnú považoval skutočnosť, že v tomto prípade bol návrh na rozvod podaný predtým, ako litovský súd rozhodol vo veci návratového konania. Vo veci tykajúcej sa Ekvádoru súd konanie o úpravu pomerov rodičov k maloletej na čas po právoplatnosti rozsudku zastavil, nakoľko maloleté dieťa nemalo na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt a nemalo ho ani v čase začatia konania, čo však nie je možné aplikovať na súdne konanie vo veci maloletých detí D.. Uviedol, že maloleté deti žili minimálne striedavo na Slovensku a Litve, keďže nemali ešte povinnú školskú dochádzku. V Litovskej republike, sa však nemali úmysel zdržiavať natrvalo, na území Slovenskej republiky áno. Mal za to, že súd musí skúmať obvyklý pobyt detí v čase začatia konania o rozvod manželstva. Zotrval na stanovisku, že Okresný súd Bratislava V má právomoc konať a rozhodovať vo veci rozvodu manželstva aj vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.
6. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 CMP, keď nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, 385 ods. 1 CSP, dospejúc k záveru, že odvolanie manžela nie je dôvodné.
7. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
9. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
13. Podľa čl. 8 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa, odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.
14. Podľa čl. 10 Nariadenia Brusel IIa, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
15. Podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:
a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
16. Podľa čl. 17 Nariadenia Brusel IIa, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
17. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia o výživnom, sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.
18. Podľa čl. 3 Nariadenia o výživnom (v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 18.05.2011), v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode a konanie v tejto časti zastavil.
20. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika, ako i Litovská republika boli ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v časti týkajúcej sa úpravy pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode v zmysle § 2 ods. 1 CMP v spojení § 161 ods. 1 CSP správne aplikoval čl. 8 Nariadenia Brusel IIa a čl. 3 Nariadenia o výživnom. Jeho záver o nedostatku právomoci na konanie v časti týkajúcej sa úpravy pomerov manželov k maloletým deťom
na čas po rozvode, resp. vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, vyslovený v napadnutom uznesení odvolací súd vyhodnotil ako správny.
21. Súd prvej inštancie napriek ust. § 100 CMP, podľa ktorého je konanie o rozvod manželstva spojené s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode, v danej veci postupoval správne, keď skúmal právomoc súdov Slovenskej republiky na predmetné konanie v časti o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode v zmysle Nariadenia Brusel IIa ako sekundárneho prameňa práva Európskej únie, ktorého aplikácia má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred ustanoveniami vnútroštátnych právnych predpisov. Preto bolo potrebné vychádzať z Nariadenia Brusel IIa, ktorý na rozdiel od tuzemskej úpravy nespája konanie o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode obligatórne do jedného konania, ale upravuje osobitne súdnu právomoc na rozvod, rozluku a anulovanie manželstva v článkoch 3 až 7, a súdnu právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností upravuje v článkoch 8 až 14. Vzhľadom na uvedené bolo v prvom rade nevyhnutné ustáliť obvyklý pobyt maloletých detí v čase začatia konania, ktorý je základným kritériom na určenie právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností v zmysle čl. 8 Nariadenia Brusel IIa.
22. Pre posúdenie obvyklého pobytu je typický jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. Z dôvodu, že neexistuje legálna definícia pojmu obvyklý pobyt, Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre pristúpil k jeho objasneniu a uviedol, že tento pojem treba vykladať, tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 02.04.2009 vo veci C-523/07).
23. Zohľadňujúc uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne ustálil obvyklý pobyt maloletých detí v Litovskej republike, ktorý pobyt mali v čase začatia konania a aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie, ako vyplýva z bodu 31. napadnutého rozhodnutia vzal v úvahu skutočnosť, že maloleté deti sú etablované na území Litovskej republiky a zohľadnil aj ukončené konanie o návrat maloletých do krajiny ich obvyklého pobytu a rozhodnutie Krajského súdu vo Vilniuse zo dňa 15.12.2020 (ktorého obsahom je okrem iného aj vyhodnotenie charakteru obvyklého pobytu maloletých detí v Litovskej republike a posúdenie okolností s tým súvisiacich), ktorým bol zamietnutý návrh otca na návrat maloletých detí na územie Slovenskej republiky. Na námietky manžela o nesprávnom posúdení obvyklého pobytu maloletých detí odvolací súd neprihliadal majúc za to, že manžel nepreukázal, že by maloleté deti mali v čase podania návrhu na rozvod manželstva a úpravu pomerov k maloletým deťom na čas po rozvode obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Zo samotného návrhu manžela vyplýva, že manželka spolu s maloletými deťmi odišla do Litvy dňa 19.02.2019, v máji 2019 sa na Slovensko vrátila a dňa 24.10.2019 opäť odišla do Litvy, kde mala rodina spoločne tráviť vianočné sviatky a od toho času sa s maloletými deťmi nachádza v Litovskej republike, napriek tomu, že sa dohodli o jej návrate na Slovensko po vianočných sviatkoch. Pokiaľ manžel poukazuje na prihlásenie maloletých k trvalému pobytu registráciu zdravotnej starostlivosti a vedenie v ambulancii všeobecného lekára na území Slovenskej republiky, uvedené okolnosti nezakladajú záver pre posúdenie, že by maloleté deti mali obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky v čase podania návrhu. Ani z otcom predloženého potvrdenia o prihlásení maloletých do predškolského zariadenia a na športové aktivity v Bratislave, osvedčenie o slovenskom občianstve, rodné listy maloletých, údaje o zdravotnom poistení nepreukazujú obvyklý pobyt maloletých na území Slovenskej republiky, keďže z dokladov je zjavné, že predškolské zariadenie navštevovala maloletá S. len krátku dobu (dva mesiace), a počas tohto obdobia deti absolvovali aj lekárske ošetrenia a rovnako
tak aj spomínané aktivity. Z obsahu spisu je zrejmé, že maloleté deti od októbra 2019 fakticky nepretržite žijú s matkou v Litovskej republike, kde majú centrum svojho života a kde maloletá S. navštevuje a navštevovala aj predškolské zariadenie (uvedené potvrdzuje rozhodnutie Krajského súdu vo Vilniuse zo dňa 15.12.2020 a napokon aj vyjadrenie zástupkyne Materskej školy Lachova 31, Bratislava / oznámenie matky o návšteve miestnej materskej školy maloletou v Litovskej republike v súvislosti s prerušením dochádzky do zariadenia). Správne súd prvej inštancie prihliadol na rozhodnutie litovského súdu v návratovom konaní, ktoré sa podrobne zaoberá hodnotením obvyklého pobytu maloletých detí aj vo vzťahu k identickým listinným dôkazom predloženým manželom v konaní o návrat a v danom konaní. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou manžela o dvoch pobytoch maloletých detí, keď dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5CoP/18/2014 z 26.03.2014, pretože uvedené rozhodnutie je založené na inom základe spočívajúcom vo výkone striedavej osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, ktorý výkon sa nesporne odvíja od rôznych miest pobytu toho ktorého rodiča. Podstatným kritériom pre vyhodnotenie obvyklého pobytu detí je skutočnosť, že tieto žili po dobu osem mesiacov pred podaním návrhu v Litovskej republike, kde sú začlenené do zdravotného systému a integrované do sociálneho života. Odvolací súd má taktiež za to, že manželom doteraz predložené dôkazy nepreukazujú obvyklý pobyt maloletých detí na území Slovenska, ale svedčia o krátkodobom charaktere pobytu maloletých na Slovensku. V súvislosti s argumentom manžela, že rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie obvyklého pobytu dieťaťa je posúdenie centra jeho záujmov najmenej jeden rok pred podaním návrhu na začatie konania, odvolací súd konštatuje, že Nariadenie Brusel II nestanovuje časovú lehotu, po uplynutí ktorej by nastávala domnienka založenia obvyklého pobytu dieťaťa, preto ani prípadne zistenie súdu, že maloleté deti v čase začatia konania nežili v Litovskej republike po dobu jedného roka, by nemohlo samo o sebe viesť k záveru, že si na území Litovskej republiky nevytvorili obvyklý pobyt. Podľa názoru odvolacieho súdu manželom namietaná doba jedného roka, ktorá je zakotvená v Dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 (čl. 12 Dohovoru) a s ňou prepojená právna úprava v čl. 10 Nariadenia Brusel IIa, je aplikovateľná len na prípady medzinárodných únosov detí. V danom konaní však aplikácia lehoty jedného roka obsiahnutá v Dohovore a v Nariadení nie je možná. Ani tvrdenia manžela o vystavenom pobytovom preukaze manželky v Slovenskej republike, platnom zdravotnom poistení, bankovom účte, pozastavenej živnosti do 21.11.2021 a nezhode rodičov o návrate manželky do Slovenskej republiky (4.1.2021) nie sú dôvodom pre záver o obvyklom pobyte maloletých detí na území Slovenskej republiky, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a jeho závermi aj pokiaľ ide o posúdenie danej veci vo vzťahu k čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa,. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že manželia prijali právomoc tamojšieho súdu na konanie v čase začatia konania (čím nebola splnená podmienka na konanie) a zároveň pri rozhodovaní zohľadnil najlepší záujem maloletých detí (podmienka zakotvená v čl. 12 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa), keď prihliadol na vhodnosť prejednania konania vo veci úpravy pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode na súde, ktorý je maloletým deťom najbližší (pri rozhodovaní o úprave pomerov rodičov k maloletým deťom bude predmetom dokazovania prešetrenie pomerov v domácnosti, prípadne pohovor s maloletými deťmi a ďalšie okolnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci), ,keďže maloletí sú etablovaní na území Litovskej republiky, kde sa nachádza centrum ich života, pričom vzal v úvahu aj rozhodnutie litovského súdu o návratovom konaní. Aj námietku o nesprávnom závere súdu o obvyklom pobyte maloletých detí s poukazom na súdom prvej inštancie ustálenú svoju právomoc na konanie vo veci rozvodu, keď uzavrel, že rodičia majú obvyklý pobyt v Slovenskej republike a deti s nimi po celú dobu žili v Slovenskej republike, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie ustálil svoju právomoc na konanie vo veci rozvodu manželstva rodičov prihliadajúc na to, že manželia naposledy spolu bývali a žili na území Slovenskej republiky, t.j. kde mali svoj obvyklý pobyt a manžel stále býva v mieste obvyklého pobytu, je štátnym občanom Slovenskej republiky a bezprostredne pred podaním návrhu tu býval najmenej jeden rok. Treba uviesť, že pri posudzovaní právomoci na konanie vo veci rozvodu súd v danom prípade správne vychádzal z čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Rady /ES/ č. 2201/2003, keď vyhodnotil, že manželia mali obvyklý pobyt naposledy na území Slovenskej republiky a zároveň vychádzal zo zistení, že jeden z manželov (manžel) stále býva v mieste ich (pôvodného spoločného) obvyklého pobytu, kde býval najmenej rok pred podaním návrhu. Časové hľadisko určujúce v akom období manželia naposledy bývali v mieste ich obvyklého pobytu, resp. kedy pobyt manželka ukončila, je bezpredmetné, keďže manžel naďalej zotrval v mieste ich spoločného posledného obvyklého pobytu, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie zohľadnil. Uvedená námietka matky z tohto dôvodu nemá vplyv na iné posúdenie obvyklého pobytu maloletých detí.
24. V súvislosti s otázkou právomoci súdov Slovenskej republiky v časti konania o určení výživného na maloleté deti, odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že právomoc slovenského súdu nie je daná ani v tejto časti konania. Odvolací súd poukazuje na predmet konania, ktorým je konanie o rozvod manželstva a úprava pomerov rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, a v ktorom konaní sa právomoc súdu prvej inštancie posudzuje výlučne podľa čl. 3 písm. c/ a písm. d/ Nariadenia o výživnom. Po ustálení obvyklého pobytu maloletých detí v čase začatia konania v Litovskej republike, je možné ustáliť právomoc slovenského súdu na konanie o určení výživného v zmysle čl. 3 písm. c/ Nariadenia o výživnom, keďže právomoc slovenského súdu na konanie o osobnom stave, t.j. o rozvod manželstva bola založená v zmysle čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa. V prejednávanej veci je nevyhnutné prihliadať na súvis konania o výživnom s konaním o otázke zverenia dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov a určenia styku, ktoré konania navzájom úzko súvisia, sú prepojené a je vhodné ich prerokovať a rozhodnúť o nich spoločne a vyhnúť sa tým riziku nezlúčiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu k právomoci súdu na konanie o výživnom na maloleté deti a poukazuje naň.
25. Odvolací súd na základe uvedených dôvodov dospel k záveru, že napadnuté výroky II a III rozhodnutia súdu prvej inštancie sú správne a preto postupoval v zmysle § 387 ods. 1 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil.
26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).