Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-2S/192/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Dany Jelínkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: Q., právne zastúpený: Advokátska kancelária GROŠAFT & PARTNERS, s.r.o., IČO: 52 990 516, Puškinova 58, 900 01 Modra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonností rozhodnutí žalovaného č. 100916104/2021, č. 100916104/2021, č. 100915597/2021, č. 100615081/2021, č. 100915335/2021, č. 100916246/2021, č. 100916450/2021 všetky zo dňa 26.05.2021 , jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave žaloby z a m i e t a.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. Konanie pred správnymi orgánmi

1. Daňový úrad Bratislava (správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty, a to prvú za zdaňovacie obdobie III. a IV. štvrťrok 2015 a druhú za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2016, III. a IV. štvrťrok 2017 a III. a IV. štvrťrok 2018. O výsledku kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 101686356/2020 zo dňa 05.11.2020 a protokol č. 101686719/2020 zo dňa 05.11.2020, ktoré doručil žalobcovi dňa 10.11.2020, resp. 09.11.2020. Dňom doručenia protokolov žalobcovi boli daňové kontroly v zmysle o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „daňový poriadok“) ukončené. 2. Vzhľadom na skutočnosť, že v zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom daňových kontrol išlo o identický skutkový základ, pričom samotné závery správcu dane vyslovené v protokoloch boli bez zásadných odlišností, žalobca podal dňa 14.12.2020 jedno vyjadrenie, v ktorom uviedol pripomienky k zisteniam uvedeným v protokoloch. 3. Správca dane prerokoval pripomienky uvedené vo vyjadrení k protokolom so splnomocneným zástupcom žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 12.02.2021, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100248272/2021. 4. Dňa 15.02.2021 správca dane vydal rozhodnutia č.100255298/2021, č.100255681/2021, č.100255941/2021, č.100256411/2021, č.100256822/2021 a č.100257098/2021, ktorými v zmysle daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2015, IV. štvrťrok 2016, III. a IV. štvrťrok 2017 a III. a IV. štvrťrok 2018 rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu v celkovej sume 14 000,00 eur. Správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o., predmetom ktorých bolo „zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatím DRACULA MUZIKÁL“, resp. „prezentácia obchodného mena a loga spoločnosti v súvislosti s prezentáciou muzikálu ANGELIKA,

muzikálu MADAGASKAR a koncertu LUCIE BÍLEJ“. Uplatnené právo na odpočítanie dane správca dane žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že prijatý predmet plnenia (prezentácia loga spoločnosti v súvislosti s prezentáciou kultúrneho podujatia) použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, a tým nepreukázal splnenie zákonnej podmienky na odpočítanie dane stanovenej v o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“), na ktorej bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže. Správca dane dospel k záveru, že žalobca tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, ktoré nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, že porušil zákona o DPH. 5. Proti rozhodnutiam správcu dane žalobca podal odvoalnia, o ktorých rozhodol žalovaný žalobou napadnutými rozhodnutiami č. 100916104/2021, č. 100916104/2021, č. 100915597/2021, č. 100615081/2021, č. 100915335/2021, č. 100916246/2021, č. 100916450/2021 všetky zo dňa 26.05.2021. Žalovaný sa so záverom správcu dane plne stotožnil a v rámci odvolacieho konania v zmysle daňového poriadku odvolaním napadnuté rozhodnutia správcu dane ako vecne správne potvrdil. Žalovaný mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním prezentovaného záveru, že žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti nepreukázal, že služby prijaté od dodávateľov NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, a tým nepreukázal splnenie zákonnej podmienky pre odpočítanie dane stanovenej v zákona o DPH. 6. V odôvodnení vyššie opísaných rozhodnutí žalovaný uviedol, že z administratívneho spisu má za preukázané, že v procese daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania správca dane preveroval oprávnenosť uplatneného nároku na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľskými spoločnosťami, pričom v rámci vykonaného šetrenia správcu dane splnenie zákonnej podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovenej v zákona o DPH z predmetnej dodávateľskej faktúry preukázané nebolo. 7. Pokiaľ žalobca tvrdil, že podkladom pre realizáciu reklamných služieb a ich následnej fakturácie bola písomná zmluva uzatvorená medzi ním a dodávateľskou spoločnosťou, ktorá definovala okrem predmetu aj spôsob fakturácie a preukázania výsledkov poskytnutých služieb, pričom správca ane disponoval dôkazmi o naplnení predmetu zmluvy, a to hodnotiacimi správami vratane fotodokumentácie a CD nosičmi, žallovaný uviedol, že správca dane sa v rámci daňovej kontroly s dôkazmi predloženými daňovým subjektom dôsledne zaoberal. 8. Z predložených dôkazov a vykonaného šetrenia správcu dane bolo zistené, že daňový subjekt na základe dodávateľských faktúr zaplatil dodávateľským spoločnostiam za zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s podujatiamiami uvedenými v ods. 4 odôvodnenia rozsudku, ktoré spočívali v uvedení loga žalobcu ako jedného z reklamných partnerov podujatia v rôznych televíziách, na billboardoch a v dennej tlači ako súčasť propagácie podujatia. Správca dane po posúdení predložených dôkazov, ktoré mali preukazovať naplnenie predmetu zmluvy, dospel k záveru, že daňový subjekt bol v prípade medializovaný len ako reklamný partner - podporovateľ (sponzor) podujatia, s uvedením jeho loga. V tejto súvislosti odvolací žalovaný konštatoval, že samotné uvedenie loga platiteľa nie je informácia o predmete činnosti platiteľa, o ním poskytovaných službách a produktoch, ktorá by bola adresovaná verejnosti. Na predložených dôkazoch (billboardy, plagáty, LED obrazovky, TV spoty ...) ani v jednom prípade nebola propagovaná ekonomická činnosť žalobcu, neboli reklamované žiadne jeho činnosti ani produkty, ktoré by boli adresované odbornej alebo širokej verejnosti. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplynulo, že účelom a obsahom reklamnej kampane bola propagácia samotného podujatia s uvedením informácie o dátume, mieste a čase jeho konania, ako aj s uvedením reklamných a mediálnych partnerov, ktorí dané podujatie podporili. Z uvedeného dôvodu správca dane dospel k záveru, že plnenie deklarované na sporných faktúrach nie je možné považovať za reklamu kontrolovaného daňového subjektu a so záverom správcu dane sa v plnej miere žalovaný stotožnil. 9. Podľa žalovaného účelom a cieľom billboardov, plagátov, LED obrazoviek a pod. bola informácia o konaní podujatia (napr. muzikál DRACULA) s uvedením názvu podujatia, dátume a mieste a čase konania. Ani v jednom prípade neboli reklamované žiadne služby ani produkty žalobcu, ktoré by boli adresované širokej verejnosti. Z uvedeného dôvodu deklarované plnenie, uvedené na predmetnej faktúre nie je možné považovat za reklamu. Z vykonaného dokazovania a predložených dokladov vyplynulo, že sa jednalo o propagáciu podujatia (názov podujatia, dátum, čas, miesto uskutočnenia atď.) a žalobca vystupoval ako reklamný partner - podporovateľ podujatia. Z predložených dôkazov vyplynulo, že džalobca bol medializovaný len ako reklamný partner, uvádzané bolo iba jeho logo. 10. Právo na odpočítanie dane nebolo žalobcovi priznané z dôvodu, že v rámci svojej dôkaznej povinnosti, ktorou je zaťažený ( a daňového poriadku) nepreukázal, že fakturované služby použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, a tým nepreukázal splnenie

zákonom stanovenej podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, na ktorej bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítame dane viaže. Hoci zákon o DPH presne nevymedzuje výdavky na reklamu, z ktorých si môže platiteľ odpočítať daň, vo všeobecnosti platí, že pre vznik nároku na odpočítanie dane je podstatné, aby prijaté tovary a služby mali priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné plnenie s nárokom na odpočítanie dane. Platiteľ dane preto musí vedieť objektívne preukázať všetky skutočnosti, na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, t.j. musí vedieť preukázať, že prijaté tovary a služby bezprostredne súvisia s jeho ekonomickou činnosťou. Podmienkou vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ. Túto podmienku uplatnenia práva na odpočítanie dane stanovenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH žalobca nesplnil, nakoľko nepoužil fakturované služby (propagujúce podujatie, na ktorom bol len reklamným partnerom) na účely svojho podnikania ako platiteľ. Skutočnosť, že žalobca bol na reklamných nosičoch uvedený ako reklamný partner predmetného podujatia ešte neznamená jeho reklamu, ale nasvedčuje tomu, že bol sponzorom tohto podujatia. Predmetné podujatie žiadnym preukázateľným spôsobom nepropagovalo podnikateľskú činnosť žalobcu ako reklamného partnera, neboli žiadne osobitné zmienky o jeho tovaroch alebo službách, s ktorými by bola široká verejnosť oboznámená. Na základe uvedených skutočností, tvrdenie žalobcu, že v spise absentujú dôkazy o ktoré správa dane svoje závery oprel, považuje odvolací orgán za irelevantné. 11. Pokiaľ ide o mediálne nosiče (billboardy, plagáty, LED obrazovky a pod.) informovali verejnosť o konám podujatí - o čase, mieste a dátume jeho konania a žalobca bol medializovaný len ako reklamný partner, a to tak, že na mediálnych nosičoch bolo uvedené iba jeho logo (nie obchodné meno). Predmetom reklamy teda nebolo informovanie verejnosti alebo spotrebiteľov o existencii alebo o kvalitách výrobkov a služieb daňového subjektu s cieľom zvýšiť ich predaj. Nebola naplnená definícia reklamy v zmysle európskej legislatívy, na ktorú sa žalobca odvolával a nebola naplnená ani definícia reklamy podľa a o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je reklama predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Produktom sa v zmysle uvedenej definície rozumie obchodné meno spoločnosti a nie logo spoločnosti, ktoré bolo v danom prípade prezentované na nosičoch v časti reklamní partneri. 12. Pokiaľ žalobca uvádzal, že zákonnou podmienkou uplatnenia nároku na odpočet dane je, že osoba, ktorá je príjemcom zdaniteľného plnenia je osoba povinná k dani, ktorá službu, resp. tovar použila (použije) pre účely svojich zdaniteľných plnení na výstupe a že služby, resp. tovar sú dodané inou osobou povinnou k dani a v prípade ak sú tieto podmienky splnené, nie je možné odmietnuť priznanie uplatneného nároku na odpočet, že v súlade so zákonom, aj ustálenou judikatúrou ESD, nie je možné nepriznať nárok ukladaním iných podmienok, resp. vychádzať z podmienok, ktoré nie je možné na danú vec aplikovať, pokiaľ formálne a aj hmotnoprávne podmienky podľa zákona o dani z pridanej hodnoty boli nielen tvrdené, ale aj preukázané, s týmito tvrdeniami žalovaný súhlasil. Nesúhlasil však s tvrdením, že zo strany správcu dane nebol preukázaný opak a neboli zistené skutočnosti, ktoré by zakladali upretie práva daňovému subjektu na odpočítanie dane z predmetných zdaniteľných obchodov deklarovaného na sporných faktúrach. 13. Žalovaný poukázal aj na stanovisko žalobcu k tomu, aký prínos mala deklarovaná služba na jeho podnikanie. Žalobca uviedol: „Ja som to chcel kvôli reklame, aby som sa stotožnil. Nepodarilo sa.“ Žalobca tiež uviedol uviedol, že jediným odberateľom daňového subjektu v rokoch 2015 až 2018 bola rakúska spoločnosť DIETZEL GmbH. Obchodná spolupráca s uvedenou spoločnosťou bola nadviazaná na začiatku podnikateľskej činnosti daňového subjektu, t.j. v roku 1998. Žiadnych iných odberateľov daňový subjekt nezískal. Žalobca žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane zo sporných faktúr. 14. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že efekt z reklamy je dlhodobý a nie je možné priradiť vecnú príslušnosť z prijatých reklamných plnení k realizovaným plneniam, resp. miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná, žalovaný uviedol, že v posudzovanom prípade tieto závery nemôžu byť aplikované, nakoľko na reklamných materiáloch bolo prezentované kultúrne podujatie a nie daňový subjekt Miroslav Sčevík Suzanne alebo jeho podnikateľská činnosť, a preto je logické, že prezentácia kultúrneho podujatia nemohla v žiadnom prípade ovplyvniť dopyt verejnosti po ekonomickej činnosti (výrobkoch alebo službách) daňového subjektu. 15. K tvrdeniu žalobcu, že zákon o DPH v platnom žnem v používa pojem „použije na dodávky tovarov a služieb“ a nie pojem „použil na dodávky tovarov a služieb“ žalovaný uviedol, že v prípade, ak by daňové orgány pripustili, že žalobcovi bola dodaná reklamná služba, čo nepripúšťajú,

tak túto službu žalobca nielenže nepoužil na svoju podnikateľskú činnosť ako platiteľ, čo sám potvrdil, ale v budúcnosti ani nepoužije, nakoľko mu bola ku dňu 28.02.2021 zrušená registrácia platiteľa DPH. Zákonné podmienky definované v § 49 až § 51 zákona o DPH, po splnení ktorých vzniká platiteľovi dane nárok na odpočítame dane, nespočívajú len v ich formálnej deklarácii, ale tieto musia mať podobu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnost vo všetkých jej znakoch, a to v objekte i subjekte. To znamená, že v danom prípade, ak chcel byť daňový subjekt pri uplatnení práva na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr úspešný, bolo jeho povinnosťou v zmysle § 45 ods. 2 písm. e) a § 24 ods. 1 daňového poriadku preukázať, že služby deklarované na predmetnej faktúre použil na účely svojho podnikania ako platiteľ (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). Z administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt túto skutočnosť nepreukázal. Je na daňovom subjekte zabezpečiť si dôkazy tak, aby skutočnosti uvádzané na daňovom doklade mohol správcovi dane pri daňovej kontrole riadne preukázať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok NS SR , v zmysle ktorého záleží od osoby, ktorá sa uchádza o odpočet dane, aby preukázala, že spĺňa podmienky na toto odpočítanie. Vzhľadom na konštrukciu zákona o DPH je v záujme daňového subjektu, aby si zaobstaral dostupné dôkazy, pretože je jeho povinnosťou preukázať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, aleje právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Dôkazné bremeno je v daňovom konám zásadne na strane daňového subjektu, ktorý je iniciátorom odpočítania dane, a preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byt nárok na odpočítame dane uznaný, ako oprávnený (viď. Rozsudok NS SR vo veci sp. zn. z 23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č k III IJS 78/2011-17 z 23.2.2011). 16. K tvrdeniu žalobcu, že fakturované služby mu boli riadne dodané, čo neolo spochybnené a disponoval faktúrou, žalovaný uviedol, že daná skutočnosť nie je pre uplatnenie práva na odpočítanie dane sama o sebe postačujúca. To, že daňovy subjekt prijme určité plnenie od iného platiteľa dane a má faktúru, ktorá spĺňa všetky náležitosti účtovného dokladu, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tejto faktúry. K odpočítaniu dane nestačí predložiť len faktúru, predovšetkým musí dôjsť k dodaniu tovaru alebo služby, t.j. k uskutočneniu zdaniteľného obchodu a z tohto titulu k vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH) a následne musí byť v konaní preukázané, že prijatý tovar alebo službu platiteľ použil na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). Až v tomto prípade vznikne platiteľovi nárok na odpočítanie dane. V danom prípade daňový subjekt nepreukázal, že prijatú službu použil na účely svojho podnikania ako platiteľ. 17. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že momentom prijatia zdaniteľných plnení v rámci podnikateľských činností sa naplnila aj podmienka ich použitia pre účely následných zdaniteľných plnení. Takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Skutočnosť, že platiteľ prijme služby od iného platiteľa dane sama o sebe nepreukazuje, že takto prijaté služby platiteľ automaticky použije, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Ak by tomu tak bolo, čo nie je, ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH by nemalo žiadne opodstatnenie. 18. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach adresovaných súdu. Žalovaný a prvostupňový správny orgán v administratívnom konaní vydali v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutia, pričom odôvodnenie rozhodnutia žalovaného je obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam tohto rozhodnutia a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení v časti V. tohto rozsudku. II. Žaloba

19. Včas podanou správnou žalobu súdu elektronicky doručenou dňa 29.07.2021, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode odôvodnenia rozsudku opísaných rozhodnutí žalovaného, ktoré považoval za nezákonné, preto ich žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

20. Podľa žalobcu z rozhodnutí správnych orgánov nie je zrejmé, ktoré dôkazy mali byť preukázaním sponzoringu, nakoľko s poskytnutej služby nevyplýva základný účel sponzoringu. Základným účelom sponzoringu je predovšetkým propagácia poskytovateľa sponzorského príspevku, tzn. ich priamy vzťah, čo v danom prípade absentuje. Taktiež nie je zrejmé, ktorý subjekt mal byť prijímateľom sponzorského príspevku, nakoľko žalobca zaplatil za službu svojmu dodávateľovi titulom zmluvy o reklame, výsledkom čoho bol určitý hmotný produkt. Závery žalovaného sú iba v rovine akéhosi všeobecného konštatovania, že sa nejedná o reklamu ale o sponzoring, a to bez akejkoľvek logickej súvislosti vo vzťahu ku

zistenému skutkovému stavu veci, ktorý je potrebné vyvodzovať na podklade vykonania predložených dôkazov. Jedná sa nielen o zmluvu a faktúru, ale aj monitoring, DVD, odvysielanie v televíznych médiách, rozhlasových médiách, zverejnenie v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch, zverejnenie na billboardoch, LED obrazovke, tzn. dôkazy o rozsahu poskytnutej služby, ktoré je nevyhnutné vykonať a vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach. Tieto dôkazy neboli vykonané a ani hodnotené.

21. Podľa žalobcu v daňovom spise, v protokole a ani v rozhodnutiach nie je zmienka o akomkoľvek vykonávaní dôkazov, ktorými správca dane disponoval, tzn. že absentujú dôkazy, o ktoré správca dane svoje skutkové závery oprel, absentuje ich obsah a ich význam pre vyslovenie záverov o nerealizovaní reklamy. Súčasne v spise absentuje výzva správcu dane, akým spôsobom mal žalobca odstrániť jeho pochybnosti, nakoľko všetky dôkazy boli ním predložené, pričom správca dane ani len nedefinoval rozsah ich preukázania.

22. Žalobca tvrdil, že došlo k svojvoľnému prekvalifikovaniu poskytnutej služby, tzn. samotnej ekonomickej podstaty tejto daňovej transakcie, ako základnej zásady daňového konania. Predmetom zmluvy o reklame bola výlučne prezentácia žalobcu na označených kultúrnych podujatiach, čo bolo žalobcom v daňovom konaní nielen tvrdené, ale aj preukázané predloženými dôkazmi.

23. Pokiaľ v rozhodnutiach žalovaný citoval časti rozsudkov, ktoré riešia otázku rozloženia dôkazného bremena, a to aj s odkazom na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 23.6.2010 v spojení s Nálezom ÚS SR sp. zn. a v zmysle judikovaných záverov tvrdil, že túto dôkaznú povinnosť žalobca nepreukázal, žalobca uviedol, že otázka dokazovania v daňovom konaní, najmä rozloženie dôkazného bremena, je ustálená súdnou rozhodovacou činnosťou, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 28. marca 2018, podľa ktorého „Najvyšší súd poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom. Najvyšší súd poukazuje taktiež na to, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“.

24. O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom“. Z rozhodnutia vyplývajú zákonné podmienky prechodu dôkazného bremena, kde rozhodnou skutočnosťou je zákonné a jasné vyjadrenie o pochybnostiach tvrdení daňového subjektu. Uvedená podmienka pre danú vec absentuje. Správnosť tvrdenia vychádza aj so samotných rozhodnutí, kedy žalovaný aj správca dane, závery že ide o sponzoring nevie riadnym spôsobom zdôvodniť. Je v rozpore so zákonom, aby žalovaný zdaniteľné plnenie, ktoré spĺňa všetky znaky reklamnej služby, túto službu vyhodnotil ako sponzoring, a to preto lebo sa tak rozhodol a nezdôvodnil prečo deklarované plnenie nie je reklamnou službou.

25. Žalovaný zotrval na správnej aplikácii rozsudku NS SR sp. zn. , z ktorého správca dane odvodil záver, že ide o sponzoring, nakoľko tento rozsudok rieši rozlišovacie kritérium medzi reklamou a sponzoringom. Opätovne uvádzame, že označený rozsudok, nie je rozsudkom riešiacim daňovo právnu rovinu z pohľadu naplnenia zákonných podmienok pre uplatnenie odpočtu dane. Predmetom označeného sporu, bolo posudzovanie porušenia verejnoprávnej roviny vysielateľa audiovizuálnej služby podľa v platnom znení.

26. Základným rozdielom medzi sponzorským odkazom a reklamou je postavenie strán, ktoré vstupujú do komerčno-komunikačných vzťahov. Reklama je obchodným vzťahom, kde v prípade vysielania vstupujú do vzťahu vysielateľ ako poskytovateľ média a klient/zadávateľ reklamy, ktorý vysielateľovi platí za poskytnutý/predaný vysielací priestor a čas. Vzťah je rovnocenný a založený na obojstrannom prospechu, v rámci ktorého sa propaguje produkt (tzn. aj logo - názov spoločnosti), pričom sponzorský odkaz predstavuje verejný odkaz o darcoch alebo daroch, pričom nejde o obchodný vzťah.

27. Žalobca argumentoval, že správca dane nesprávne aplikoval NS SR sp. zn. na skutkový stav predmetného konania, pričom pri zadefinovaní pojmu sponzoring vychádzal zo o vysielaní a retransmisii. Podľa v platnom znení treba chápať sponzoring výlučne z pohľadu zverejňovania komunikátu týkajúceho sa sponzorského odkazu, a to výlučne vo vzťahu k porušeniu/dodržaniu verejnoprávnej povinnosti (vysielateľov daných komunikátov) a nie ako legálny pojem pre účely dane z pridanej hodnoty a ani v platnom znení sa však nedotýka obsahu či formy šírenia informácií, myšlienok, názorov, ale výlučne technických podmienok činnosti vysielateľov programovej služby, teda formálnych podmienok ich podnikateľskej činnosti. Sponzorovanie a odvysielanie sponzorského odkazu sú preto dve odlišné veci. Sponzorovanie je komplexná činnosť, ktorá presahuje samotný obsah vysielania, pričom sponzorský odkaz je konkrétna samostatná časť vysielania (programová zložka/komunikát), ktorý však nemá zákonnú definíciu.

28. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH pojem dodanie služby, predstavuje každé plnenie ktoré nie je tovarom, tzn. aj reklamné služby. Pri samotnom definovaní pojmu reklama je nevyhnutné vychádzať zo zákona o reklame, na čo sme poukázali v žalobe, pričom pojem produkt predstavuje aj obchodné meno spoločnosti. Pre účely zadefinovania pojmu reklamy je potrebné vychádzať z jej definície z pohľadu práva EÚ, pričom pojem reklama je definovaný troma rôznymi a navzájom odlišnými spôsobmi, a to všeobecnú reklamu, ktorú pre účely klamlivej reklamy definuje smernica 2006/114/ES, ďalej špecifické typy audiovizuálnej reklamy definovanej smernicou 2010/13/EU a reklamu liečivých prípravkov definovanú smernicou 2001/83/ES.

29. Podľa článku 2 smernice 2006/114/ES na účely tejto smernice sa pod: a) „reklamou“ rozumie akékoľvek predvedenie súvisiace s obchodom, podnikaním, remeslom alebo povolaním, ktorého cieľom je podpora odbytu tovaru alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov. Reklamou podľa uvedenej smernice treba rozumieť každé predvedenie (šírenie informácie) ktorého realizácia má akúkoľvek súvislosť v účelovom konaní podnikateľských subjektov, ktoré svojím konaním sledujú ľubovoľné priame lebo nepriame dosahovanie podpory predaja tovaru alebo služieb. Pre záver, či poskytnutá služba predstavuje reklamnú službu pre účely odpočtu dane uvádzame, že výklad pojmu reklamy ako bol predmetom výkladu ESD, ktorý výklad má oporu vo všeobecných ustanoveniach zákona o reklame a Smernice rady 2006/114/ES bol predmetom návrhu GP ako aj Rozsudku ESD.

30. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. Ejk 45/2007, podľa ktorého „Zdanitelným plnéním prijatým pro účely související s podnikáním (ekonomickou činností) podle § 72 odst. 1 zákona č. 235/2004 Sb., o dani z pridané hodnoty, mohou být i služby poskytované ve formé reklamních nápisu, pokud slouží k prezentaci ekonomické činnosti plátce dané. Takový účinek nastává nejen v prípadé, kdy je z reklamního nápisu zrejmé, kdo a kde prodej uskutečňuje a jaké zboží nabízí, ale také tehdy, jestliže reklamní nápis obsahuje výlučné obchodní firmu či její logo.

31. Pre výklad pojmu sponzorstvo je možné podporne vychádzať zo zákona o športe, podľa ktorého sponzorovaný sponzorovi poskytuje právo spojiť sponzora so svojou osobou pre účely odkazu na jeho produkt. Účelom sponzorstva je potom výlučne poskytnutie finančného alebo vecného príspevku, alebo iné plnenie na výkon činnosti sponzorovaného alebo za účelom jeho podpory, pričom zo strany sponzorovaného dochádza k poskytovaniu protiplnenia, v opačnom prípade, by sa jednalo o dar. Samotný príspevok sponzora nepredstavuje odplatu, ale len právo na propagáciu sponzora. V označenom prípade plnenie medzi žalobcom a jeho dodávateľmi predstavujú službu, ktorých podkladom boli bez pochýb zmluvné vzťahy, výsledkom ktorých bolo vytvorenie reklamy, a to ako určitého nehmotného statku, ktorý bola zachytený na hmotných nosičoch, a to billbordoch, papieri, DVD, elektronických prostriedkoch, za dodanie ktorého bola zaplatená odplata. Po hmotnoprávnej stránke žalovaný rozhodnutia vo veci zdôvodnil výlučne iba z pohľadu dane na výstupe. Celé zdôvodnenie rozhodnutia spočíva v rovine tvrdení, že pre priznanie nároku na odpočet dane musí žalobca preukázať použitie prijatého zdaniteľného plnenia pre účely svojich zdaniteľných plnení. Žalovaný tvrdí, že žalobca dané skutočnosti nepreukázal. Takéto hmotnoprávne zdôvodnenie, bez zdôvodnenia neuznania odpočtu z pohľadu dane na vstupe, t. j. dodanie služby za protihodnotu, ktoré bolo preukázané, je len potvrdením danej skutočnosti, t. j. že žalobcovi bola služba vo forme reklamy dodaná Ak žalobca ma byť sponzorom kultúrnych podujatí, je bez logiky tvrdenie nepreukázania použitia prijatého plnenia, pre účely jeho

zdaniteľných plnení. Je však dôvodné poukázať, že sám žalovaný používa v danej súvislosti pojem „alebo použije“, čo znamená že ekonomický prínos z poskytnutej služby môže nastať aj v budúcnosti, resp. nastať vôbec nemusí. Z rozhodnutí vyplýva, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil existenciu služby, existenciu predložených dôkazov, existenciu úhrady na účet dodávateľa u ktorého vznikla daňová povinnosť z dodaných služieb, ktorej nesplnenie, resp. samotná neexistencia jej vzniku u dodávateľa nebolo žalovaným ani len tvrdené. Z obsahu rozhodnutí nie je možné vyvodiť záver v čom žalovaný vzhliadol nenaplnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane vo vzťahu k predloženým dôkazom žalobcom (ktorými došlo k preukázaniu služby, jej rozsahu, ako aj dodávateľa). Z rozhodnutia ďalej nevyplýva ako tieto dôkazy ovplyvnili jeho hodnotiaci úsudok pre vyvodenie záveru o sponzoringu.

32. Žalobca poukázal na to, že nielen tvrdeniami, ale aj predloženými dôkazmi preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok zákonnosti ním uplatneného nároku, a to že ide o skutočné prijaté plnenie (teda existujúce plnenie), ktorá služba bola preukázaná a správcom dane nespochybnená, že existencia faktúry s náležitosťami podľa zákona, pričom táto skutočnosť nebola spochybnená a že plnenie musí byť uskutočnené iným platcom dane, pričom táto podmienka nebola spochybnená a v rámci konania bola preukázaná, nakoľko dodávateľom služieb boli spoločnosti u ktorých v dôsledku dodania služby a jej zaplatenia, vznikla daňová povinnosť voči štátnemu rozpočtu, ktorá bola splnená, pričom toto plnenie platca, ako zdaniteľná osoba, použije pre účely svojej ekonomickej činnosti, ktorá bola naplnená a ktorá hmotnoprávna podmienka je rozobratá v článku V. žaloby.

33. K tvrdeniu, že nie je zrejmé ako poskytnutá služba (reklama) bola využiteľná pre účely ekonomickej činnosti žalobcu, tzn. jej efekt vo vzťahu k potenciálnym zákazníkom žalobca uviedol, že vyžadovanie takéhoto preukázania je pri uvedenej službe nemožné, nakoľko podstata reklamy predstavuje aj prínos z budúcich zdaniteľných plnení. V tejto súvoslosti žalobc poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. , podľa ktorého“ i reklama, ktorá priamo neviedla k uzavretiu nových zmlúv (s novými klientami), môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa, pokiaľ prijaté reklamné služby na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa. V prejednávanej veci primeranosť reklamy k podnikaniu žalobcu nebola predmetom hodnotenia zo strany daňových orgánov a preto nepatrí ani súdu sa touto otázkou zaoberať. Odvolací súd teda za daných skutkových okolností môže len konštatovať, že daňové orgány nemôžu podmieňovať priznanie práva na odpočítanie dane z takýchto zdaniteľných obchodov na vstupe efektívnosťou reklamy v tom zmysle, že právo na odpočítanie dane by patrilo len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat. V tomto zmysle vychádza napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozsudok krajského súdu z nesprávneho právneho posúdenia veci. 33. V tejto súvislosti žalobca dôvodne poukázal i na skoršiu súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu (najmä rozsudok vo veci sp. zn. zo dňa 06.03.2008), kde tento súd v kontexte zákona o daniach z príjmov konštatoval: „V prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na reklamu sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná. Ako pomocné kritérium je možné preskúmať kauzu (bezprostredný hospodársky dôvod) vynaloženia nákladov na reklamu...“ 34. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody týkajúce sa nesprávneho zisťovania a posúdenia skutkového stavu, je odvolací súd toho názoru, že pri hodnotení použiteľnosti prijatých reklamných služieb na vstupe na podnikanie žalobcu bolo potrebné skúmať predmet jeho podnikateľskej činnosti aj oboznámením sa s webovou stránkou spoločnosti a vyhodnotením jej obsahu, za účelom posúdenia, či prijatá reklama zodpovedá tomu, čo žalobca ponúka na trhu. Námietka žalobcu, že správca dane tejto skutočnosti nevenoval dostatočnú pozornosť a zameral sa výlučne na preukazovanie nových zmlúv uzavretých v súvislosti s prijatou reklamou, je preto dôvodná. Pre Najvyšší súd je nepochybné, že obsah dôkazného bremena žalobcu mal už správca dane v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) v spojení s § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku počas daňovej kontroly vymedziť najmä uvedením zákonných ustanovení, ktoré žalobca mal na základe zistení vykonaných podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku ( a to najmä písmena d/) porušiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. zo dňa 13.02.2018, bod č. 24 až 26), aby zachoval žalobcovi ako daňovému subjektu právo na obranu (rovnosť zbraní). 35. Najvyšší súd považuje za opodstatnenú i námietku odvolateľa, že sa krajský súd dostatočne nevysporiadal s judikatúrou Najvyššieho súdu, na ktorú v konaní poukazoval žalobca, najmä v súvislosti s tvrdením žalobcu, že správca dane nesmie k reklame pristupovať ako k výdavku, ktorý je spôsobilý sa exaktne v konkrétnom čase a priestore prejaviť ako faktor ovplyvňujúci dosahovanie príjmov ().“

III. Vyjadrenie žalovaného

34. Podaním doručeným elektronicky dňa 26.11.2021 sa žalobca vyjadril k žalobe, zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

35. Podľa žalovaného žalobca v podanej žalobe neuvádza žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by závery daňových orgánov spochybňovali alebo vyvracali. Zároveň sa žiadnym spôsobom nevyjadruje k zásadnému zisteniu správcu dane a to, že v rámci svojej dôkaznej povinnosti, ktorou je zaťažený, nepreukázal, že služby prijaté od dodávateľov NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. K preukázaniu danej skutočnosti bol žalobca vyzvaný správcom dane na ústnom pojednávaní konanom dňa 19.10.2020, z ktorého bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní č.101596514/2020. Správca dane určil žalobcovi lehotu 15 dní od spísania predmetnej zápisnice. Žalobca na výzvu správcu dane nereagoval, žiadne dôkazy nepredložil, o čom správca dane spísal úradný záznam č.101680939/2020 zo dňa 05.11.2020. Zároveň v rámci ústneho pojednávania správca dane požiadal žalobcu, aby sa vyjadril, aký prínos mala deklarovaná služba od spoločnosti NOBOX MEDIA, s.r.o. a SARCO s.r.o. (t.j. uvedenie loga na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatia) na podnikanie žalobcu. Žalobca uviedol, cit.: „Ja som to chcel kvôli reklame, aby som sa stotožnil. Nepodarilo sa.“ Potvrdil, že jediným odberateľom žalobcu v rokoch 2015 až 2018 bola rakúska spoločnosť DIETZEL GmbH, s ktorou obchoduje od začiatku svojej podnikateľskej činnosti (t.j. od roku 1998), čo bol aj zámer jeho podnikania, t.j. kvôli tejto spoločnosti. Žiadnych iných odberateľov žalobca nezískal. Žalovaný zároveň z informačného systému finančnej správy zistil, že žalobcovi bola ku dňu 28.02.2021 zrušená registrácia platiteľa DPH a následne k 30.09.2021 bol žalobca ex offo vymazaný z Obchodného registra SR, čo jednoznačne preukazuje fakt, že služby prijaté od menovaných dodávateľov žalobca nielenže nepoužil na účely svojho podnikania ako platiteľ, ale v budúcnosti ich už ani nepoužije. Na základe uvedeného, žalovaný má za to, že záver správcu dane, že žalobca pri uplatnení práva na odpočítanie dane z faktúr vystavených dodávateľmi NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. porušil ust. v § 49 ods. 2 zákona o DPH je správny a zákonný a tvrdenie právneho zástupcu žalobcu o opaku, nie je dôvodné.

36. V žalobou napadnutom rozhodnutí sa žalovaný so všetkými v odvolaní namietanými skutočnosťami dopodrobna vysporiadal a skutkovo a právne ich žalobcovi objasnil. Naproti tomu žalobca svoje tvrdenie o splnení hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane zo sporných plnení žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal a taktiež žiadne zo zistení správcu dane v podanej žalobe relevantným dôkazom nespochybnil. Žalovaný zastáva názor, že žalobca v podanej žalobe právnu argumentáciu žalovaného podloženú jednotlivými ustanoveniami zákona o DPH, daňového poriadku ako aj vnútroštátnou a európskou legislatívou žiadnym relevantným spôsobom nevyvracia a zhodne s podaným odvolaním uvádza len svoje domnienky a subjektívne presvedčenie, že splnil hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, že rozhodnutia správnych orgánov (správcu dane i žalovaného) vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ pre vydanie svojich rozhodnutí je v rozpore s obsahom spisu.

37. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že dôkazy predložené žalobcom neboli správcom dane absolútne hodnotené a mnohé dôkazy neboli ani len vykonané. Toto tvrdenie je v príkrom rozpore s administratívnym spisom, čo je ľahko overiteľné. Právny zástupca žalobcu sa pravdepodobne nedostatočne oboznámil s obsahom rozhodnutí správnych orgánov, z ktorých je nad všetku pochybnosť zrejmé, že nielen správca dane, ale i žalovaný postupovali presne v intenciách ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku a pri svojom rozhodovaní vzali do úvahy všetky dôkazy predložené žalobcom, ako i dôkazy, ktoré získal správca dane svojou vlastnou činnosťou, každý dôkaz skúmali jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Všetky zistenia a závery správcu dane i žalovaného sú podložené relevantnými dôkazmi, ktoré majú reálny podklad vo vykonanom dokazovaní. Zároveň tvrdenia žalobcu o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítania dane z prijatých plnení od dodávateľov NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. sú len v rovine konštatovaní, bez akejkoľvek preukaznej hodnoty. V daňovom konaní nie je možné určitú skutočnosť len tvrdiť, ale je potrebné vedieť tvrdenú skutočnosť aj preukázať (viď. Uznesenie -17, kde Ústavný súd SR judikoval, že platiteľ má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať). V danom prípade žalobca svoje tvrdenie o splnení podmienky definovanej v § 49 ods. 2 zákona o DPH pri uplatnení práva na odpočítanie dane

z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o nepreukázal, čo je nespochybniteľný fakt.

38. Predmetom dane na dodávateľských faktúrach vystavených dodávateľmi NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. bolo zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s propagáciou kultúrnych podujatí „DRACULA MUZIKÁL“, muzikál „ANGELIKA“, muzikál „MADAGASKAR“ a koncert „LUCIE BÍLEJ“ na základe Zmlúv o zabezpečení reklamných služieb uzatvorených medzi žalobcom a menovanými dodávateľmi, pričom reklamné činnosti mali spočívať v uvedení loga žalobcu ako jedného z reklamných partnerov kultúrneho podujatia na mediálnych nosičoch (plagátoch, billboardoch, periodikách a televíznych médiách). Zo strany žalobcu na preukázanie naplnenia predmetu zmlúv boli správcovi dane predložené hodnotiace správy a fotodokumentácia zachytávajúca propagáciu uvedených kultúrnych podujatí na billboardoch, plagátoch a v periodikách, príp. televíznych médiách, spolu s uvedením hlavných reklamných partnerov, reklamných partnerov a mediálnych partnerov podujatia, kde jedným z reklamných partnerov bolo uvedené aj logo žalobcu.

39. Žalovaný súhlasil s tvrdením žalobcu, že podstatnou otázkou v danej veci bolo posúdenie deklarovaného zdaniteľného plnenia, nesúhlasí však s tvrdením, že samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie spĺňalo kritéria reklamy, t.j., že bolo reklamou žalobcu. Správca dane i žalovaný pre účely správneho zadefinovania pojmu reklama vychádzali nielen z vnútroštátnej právnej úpravy - o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ale aj z jej definície z pohľadu práva EÚ, čo napokon v odvolaní žiadal aj sám žalobca. Žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach preto okrem a o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v ktorom je reklama definovaná ako predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním, poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“), ktorý vo svojich rozhodnutiach (napr. rozsudok vo veci C-530/09 Inter-Mark Group) opakovane definoval reklamné služby ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo o kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. Obdobne definoval reklamu v rozhodnutiach C-68/92 a C-73/92, podľa ktorých, koncepcia reklamy nevyhnutne zahŕňa šírenie správy, ktorej cieľom je informovať spotrebiteľov o existencii a kvalite určitého výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj.

40. Z dôkazov predložených žalobcom jednoznačne vyplynulo, že všetky mediálne nosiče (billboardy, plagáty, LED obrazovky a pod.) informovali verejnosť o konaní kultúrneho podujatia (muzikálu alebo koncertu), konkrétne informovali o čase, mieste a dátume jeho konania, t.j. reklamovali samotné kultúrne podujatie. Na mediálnych nosičoch bol žalobca uvedený len ako jeden z reklamných partnerov, a to tak, že na mediálnych nosičoch bolo uvedené iba jeho logo (nie obchodné meno). Ani v jednom prípade nebola propagovaná ekonomická činnosť žalobcu, neboli reklamované žiadne jeho činnosti ani produkty, ktoré by boli adresované odbornej alebo širokej verejnosti. Predmetom deklarovanej „reklamy“ teda nebolo informovanie verejnosti alebo spotrebiteľov o činnosti žalobcu, o existencii alebo o kvalitách výrobkov a služieb žalobcu s cieľom zvýšiť ich predaj. Nebola teda naplnená definícia reklamy v zmysle európskej legislatívy, na ktorú sa žalobca odvolával a nebola naplnená ani definícia reklamy podľa a o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého ako už bolo vyššie uvedené je reklama predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. Produktom sa v zmysle uvedenej definície rozumie obchodné meno spoločnosti a nie logo spoločnosti, ktoré bolo v danom prípade uvedenéné na nosičoch v časti reklamní partneri.

41. Tvrdenie, že zo strany dodávateľov bola žalobcovi poskytnutá reklamná služba, ktorej účelom bola propagácia žalobcu, považoval žalovaný za zavádzajúce a irelevantné, pretožo mediálne nosiče, na ktorých bolo uvedené logo žalobcu a ani samotné kultúrne podujatia žiadnym preukázateľným spôsobom nepropagovali podnikateľskú činnosť žalobcu, neboli tam žiadne osobitné zmienky o jeho tovaroch alebo službách, s ktorými by bola široká verejnosť oboznámená a nepodávali ani informáciu o

tom, v akej oblasti žalobca podniká. Na žalobcom predloženej fotodokumentácii propagujúcej kultúrne podujatia bol žalobca preukázateľne medializovaný len ako reklamný partner, a to vo forme uvedenia jeho loga, pričom táto informácia v ponímaní bežného účastníka, resp. diváka kultúrneho podujatia, je obvykle chápaná tak, že uvedený reklamný partner finančne prispel organizátorovi na výdavky a náklady spojené s organizáciou predmetného podujatia - t.j. poskytol sponzorský príspevok. Iná správa, resp. informácia o predmete činnosti žalobcu, o ním poskytovaných produktoch a službách, adresovaná širokej verejnosti nebola na predložených materiáloch propagujúcich predmetné kultúrne podujatia obsiahnutá. Na základe uvedených skutočností má žalovaný za to, že záver správcu dane o tom, že nie je možné v posudzovaných prípadoch považovať samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie za reklamu žalobcu, je správny a zákonný.

42. Žalobcovi boli dodané služby spočívajúce v uvedení jeho loga na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatia. Táto skutočnosť však sama o sebe neznamená reklamu žalobcu. Ako už bolo vyššie uvedené, mediálne nosiče a ani samotné kultúrne podujatia žiadnym spôsobom nepropagovali podnikateľskú činnosť žalobcu. Samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie nie je možné považovať za činnosť, ktorá je spôsobilá uplatniť a podporiť predaj tovarov a služieb žalobcu na trhu, t.j. nejde o reklamnú činnosť, ktorú by mohol žalobca ďalej využiť na účely svojho podnikania ako platiteľ. Žalovaný v žalobou napadnutých rozhodnutiach žalobcovi k uvedenému objasnil, že sama skutočnosť že žalobca prijme určité plnenie od iného platiteľa dane a má faktúru, ktorá spĺňa všetky náležitosti účtovného dokladu, ešte nie je dôkazom o tom, že žalobca je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tejto faktúry, pretože k odpočítaniu dane nestačí predložiť len faktúru, predovšetkým musí dôjsť k dodaniu tovaru alebo služby, t.j. k uskutočneniu zdaniteľného obchodu a z tohto titulu k vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH) a následne musí byť v konaní preukázané, že prijatý tovar alebo službu platiteľ použil na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). Až v tomto prípade vznikne platiteľovi nárok na odpočítanie dane. V posudzovaných prípadoch žalobca nepreukázal, že prijatú službu (t.j. uvedenie loga na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie) od dodávateľov NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o použil na účely svojho podnikania ako platiteľ, a teda nesplnil jednu zo zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH, na ktorej bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže.

43. Žalovaný poukázal na to, že podmienky pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane sú upravené v § 49 až 51 zákona o DPH a boli doň transponované na základe Smernice rady 2006/112/ ES. Zároveň v tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru ESD, v zmysle ktorej je právo na odpočítanie dane neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu dane z pridanej hodnoty a v zásade ho nemožno obmedziť. Aby však bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočňované na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorých je daň z pridanej hodnoty odpočítateľná. V tejto súvislosti žalovaný oprávnene poukázal na konkrétne rozsudky ESD (napr. rozsudok ESD C- 37/95, C-268/83, C-98/98, C-169/04, C-16/00 ako aj C-4/94 BLP Group plc., C-98/98 Midland Bank plc), z ktorých vyplýva, že daň z pridanej hodnoty môže byť odpočítaná iba v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého tovaru alebo prijatých služieb vzniká iba v situácii, ak sú takéto prijaté plnenia súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe, t.j. výdavok vynaložený pri nadobudnutí plnenia (tovaru alebo služby) na vstupe je súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe. Preto záleží od osoby, ktorá sa uchádza o odpočet dane, aby preukázala, že spĺňa podmienky na toto odpočítanie.

44. V posudzovaných prípadoch mal žalovaný za preukázané, že žalobca splnenie podmienok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že výdavky vynaložené na obstaranie služby na vstupe, sú alebo budú súčasťou nákladových prvkov jeho zdaniteľných obchodov na výstupe. Ako už bolo vyššie uvedené, podľa názoru žalovaného samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie (prijatá služba na vstupe) nie je možné považovať za činnosť, ktorá je spôsobilá uplatniť a podporiť predaj tovarov a služieb žalobcu na trhu, t.j. nejde o reklamnú činnosť, ktorú by mohol žalobca ďalej využiť na účely svojho podnikania ako platiteľ.

45. Pokiaľ žalobca tvrdil, že zo strany správcu dane neboli vykonané ani hodnotené žiadne dôkazy, v protokole a ani v samotnom prvostupňovom rozhodnutí nie je zmienka o akomkoľvek vykonávaní dôkazov, ktorými správca dane disponoval, tzn., že absentujú dôkazy, o ktoré správca dane svoje skutkové závery oprel, žalovaný oponoval, že sa s daným tvrdením nestotožňuje, nakoľko uvedené tvrdenie je v rozpore so skutkovým stavom. Správca dane i žalovaný vo svojich rozhodnutiach žalobcovi v dostatočnej miere aj s poukazom na konkrétne zistenia a právne normy zdôvodnili odňatie práva zo sporných dodávateľských faktúr od spoločností NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o. Uvedená skutočnosť je z rozhodnutí daňových orgánov ľahko overiteľná. Skutočnosť, že daňové orgány nedospeli k takému záveru ako ho prezentuje žalobca, neznamená, že ich závery sú v hrubom rozpore s predloženými dôkazmi, ako zavádzajúco tvrdí žalobca. Tu treba zdôrazniť, že žalobcovi bolo upreté právo na odpočítanie dane na tom skutkovom základe, že žalobca i napriek výzve správcu dane nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uvedenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, t.j. nepreukázal, že služby fakturované na vstupe, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane, použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

46. Pokiaľ žalobca s poukazom na rozsudok NS SR , z ktorého vyplývajú zákonné podmienky prechodu dôkazného bremena, kde rozhodnou skutočnosťou je zákonné a jasné vyjadrenie sa o pochybnostiach tvrdení daňovéh o subjektu a tvrdil, že daná podmienka pre danú vec absentuje, žalovaný uviedol, že dané tvrdenie nie je pravdivé. Ako bolo vyššie uvedené, správca dane žalobcu zákonným spôsobom informoval o pochybnostiach správcu dane, dal mu možnosť sa k pochybnostiam vyjadriť a predložiť relevantné dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane odstránili. Daňový subjekt na oznámené pochybnosti správcu dane nereagoval a žiadne dôkazy nepredložil. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. , kde NS SR vyslovil právny názor, že v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako je deklarované. Spôsob vedenia dokazovania správcom dane vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní. Žalovaný musí konštatovať, že žalobca bol vo svojej dôkaznej povinnosti pasívny, nakoľko pochybnosti správcu dane o tom, že mu boli dodané reklamné služby neodstránil i napriek tomu, že bol na to správcom dane vyzvaný, a preto sa nemôže legitímne domáhať práva na odpočítanie dane z prijatých plnení, pri ktorých nepreukázal ich použitie na účely svojho podnikania ako platiteľ.

47. Žalovaný poukázal na to, že sponzorovanie je na rozdiel od reklamy definované ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie čohokoľvek, napr. kultúrnej činnosti, športovej činnosti, rôznych podujatí, športovcov a pod. Propagovanie takéhoto sponzora je možné uskutočniť jeho zverejnením, a to zverejnením napríklad jeho loga, avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali jeho kvalitatívne vlastnosti, jeho produkty a služby. Teda základným účelom sponzorovania je najmä vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Jeho cieľom nie je motivovať verejnosť k nákupu produktu (tovaru alebo služby). Naproti tomu reklama sa spravidla snaží presvedčiť ku kúpe produktu (tovaru alebo služby) a to tak, že vychvaľuje konkrétne vlastnosti výrobku, služby, taktiež ich môže v medziach zákona porovnávať s konkurenciou, a teda jej hlavným cieľom je informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby s cieľom zvýšiť ich predaj. V posudzovaných prípadoch mala deklarovaná služba poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie. Ako už bolo vyššie viackrát uvedené, takéto zverejnenie loga nespĺňa kritéria reklamy, nakoľko samotné uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo službe, ktoré žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje a nepodáva ani informáciu o tom v akej oblasti žalobca podniká.

48. Pokiaľ žalobca poukazoval na Smernicu 2006/114/ES, na návrh generálneho advokáta a následne rozsudok vo veci C-657/11, v ktorom sa uvádza, že „pojem reklama zahŕňa výslovne každé predvedenie, takže zahŕňa aj nepriame formy informovania, pokiaľ tieto nepriame formy môžu ovplyvniť ekonomické chovanie spotrebiteľov a dotknúť sa tak konkurenta, na ktorého firmu alebo výrobky metatagy (t.j. útržky textu, ktoré popisujú obsah web stránky) odkazujú“, žalovaný argumentoval, že daný rozsudok len potvrdzuje závery správcu dane i žalovaného, že v posudzovaných prípadoch nebola žalobcovi zo strany dodávateľov poskytnutá reklamná služba, nakoľko samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu k nejakému výrobku alebo

službe, ktoré žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje a nepodáva ani informáciu o tom v akej oblasti žalobca vôbec podniká. Pokiaľ žalobca i napriek uvedeným skutočnostiam opakovane tvrdí, že mu bola dodaná reklamná služba, žalovaný uvádza, že ide o subjektívny názor žalobcu, s ktorým sa žalovaný nestotožňuje, nakoľko nemá oporu vo vnútroštátnej ani európskej legislatíve.

49. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že preukázal, že službu prijatú od dodávateľov NOBOX MEDIA, s.r.o. a SARCO s.r.o. (uvedenie loga na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie) použil na účely svojho podnikania, a tým preukázal splnenie zákonnej podmienky pre odpočítanie dane definovanej v § 49 ods. 2 zákona o DPH, nakoľko uvedené tvrdenie nemá reálny podklad vo vykonanom dokazovaní. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a7. Z článku 168 Šiestej smernice o DPH vyplýva, že platiteľ má právo odpočítať daň z prijatých plnení na vstupe len za predpokladu, že tieto plnenia použije na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení podliehajúcich dani na výstupe. Žalobca túto súvislosť nepreukázal, a preto mu nemohol byť nárok na odpočítanie dane uznaný ako oprávnený.

50. Tvrdenie žalobcu, že prijaté plnenie použije pre účely svojich plnení, ktoré pri tejto službe môžu nastať aj v budúcnosti podľa názoru žalovaného právne neobstojí, nakoľko žalobcovi nebola poskytnutá reklamná služba a v prípade, ak by daňové orgány aj pripustili, že samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie je reklamnou službou pre žalobcu (t.j. reklamou, propagujúcou jeho podnikateľskú činnosť s cieľom uplatniť produkty na trhu), čo vzhľadom na zistené skutočnosti a vnútroštátnu i európsku legislatívu nepripúšťajú, žalobca túto službu nemôže v budúcnosti použiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, nakoľko mu bola ku dňu 28.02.2021 zrušená registrácia platiteľa DPH. Žalobca sa k uvedenému zisteniu vôbec nevyjadruje a zámerne ho obchádza.

51. K rozsudku NS SR , na ktorý žalobca poukýzal v žalobe žalovaný uviedol, že v predmetnom rozsudku súd vyslovil právny názor, že aj reklama, ktorá síce priamo neviedla k uzavretiu nových zmlúv (s novými klientami), môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb, pokiaľ prijaté reklamné služby na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti platiteľa. V posudzovaných prípadoch, ktoré sú predmetom sporu, nebola naplnená definícia reklamy, nebol preukázaný ani rozsah reklamy, nebolo preukázané ani miesto a spôsob prezentácie podnikateľskej činnosti žalobcu. Naopak bolo preukázané, že v daných prípadoch žalobca finančne podporil kultúrne podujatia, t,j, sponzoroval ich, pričom sponzorský príspevok nie je predmetom dane.

IV. Relevantné právne predpisy

52. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

53. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

54. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

55. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

56. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

57. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu

58. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

59. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401>, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

60. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

61. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401> a § 69 ods. 2 až 4 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401>, <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401> a 9 až 12 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ >, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401> a § 11a <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401>, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

62. Podľa § 51 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401> môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401>, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > je daň uvedená v záznamoch podľa § 70 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/222/20230401>, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ > má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

V. Posúdenie veci správnym súdom

63. Predmetom preskúmavania správnym súdom sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené prvostupňové rozhodnutia správcu dane o neuznaní práva na odpočet DPH žalobcovi a vyrubenie vlastnej daňovej povinnosti v zdaňovacích obdobiach III. a IV. štvrťrok 2015 a druhú za zdaňovacie

obdobie IV. štvrťrok 2016, III. a IV. štvrťrok 2017 a III. a IV. štvrťrok 2018. Žalobca v žalobe namietal, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky vyplývajúce z § 19, § 49 a § 51 zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 a splnenie podmienok aj riadne preukázal.

64. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

65. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

66. Podmienky práva na odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy. Odpočet DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.09.2016, sp. zn. , a zo dňa 17.09.2015, sp. zn. zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

67. Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č o DPH.

68. Druhou, nemenej dôležitou podmienkou pre uznanie daňového nákladu (práva odpočítať DPH na vstupe) je, že ho daňový subjekt použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ (mimo zákonných

výnimiek). Inými slovami, nárok na odpočet vznika za predpokladu, že sú dodávateľom poskytnuté a daňovým subjektom prijaté plnenia, ktoré sú súčasťou nákladov na uskutočnené následného plnenia vykonaného daňovým subjektom, teda že výdavok vynaložený daňovým subjektom pri nadobudnutí tovaru alebo služby na vstupe je súčasťou nákladových prvkov plnenia na výstupe. Z toho vyplýva logický záver, že daňový subjekt, ktorý sa uchádza o odpočet dane, je povinný uvedenú na vznik práva na odpočítanie nevyhnutú spojitosť preukázať.

69. DPH môže byť odpočítaná iba v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenia priamo a bezprostredne súvisia s uskutočňovanými plneniami, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane. Nárok na odpočet dane na vstupe u prijatého plnenia vzniká iba v situácii, ak je takéto prijaté plnenie súčasťou nákladov na uskutočnené plnenia, s ktorými je spojený nárok na odpočet dane na vstupe, t.j. výdavok vynaložený pri nadobudnutí plnenia (tovaru alebo služby) na vstupe je súčasťou rozličných nákladových prvkov plnenia na výstupe. Splnennie uvedenej podmienky na odpočítanie dane je úlohou (povinnosťou) dotknutého daňového subjektu.

70. Z administratívneho spisu vyplýva, že dodávateľmi žalobcu v rozhodnom období boli obchodné spoločnosti NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o.. Predmetom ich dodania (služieb) bolo zabezpečenie reklamných činností v súvislosti s propagáciou kultúrnych podujatí „DRACULA MUZIKÁL“, muzikál „ANGELIKA“, muzikál „MADAGASKAR“ a koncert „LUCIE BÍLEJ“ na základe zmlúv o zabezpečení reklamných služieb uzatvorených medzi žalobcom a uvedenými dodávateľmi. Predmet zmlúv (dodanie služby na ich základe) spočívalo v uvedení loga žalobcu ako jedného z reklamných partnerov kultúrneho podujatia na mediálnych nosičoch (plagátoch, billboardoch, periodikách a televíznych médiách). Žalobca si uplatňoval právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených dodávateľmi, pričom na preukázanie naplnenia predmetu zmlúv správcovi dane predložil hodnotiace správy a fotodokumentáciu zachytávajúcu propagáciu uvedených kultúrnych podujatí na mediálnych nosičoch s uvedenými hlavnými reklamnými partnermi, reklamnými partnermi a mediálnymi partnermi podujatia, kde jedným z reklamných partnerov bolo uvedené aj logo žalobcu.

71. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že na vyššie opísaných mediálnych nosičoch boli propagované kultúrne podujatia a žalobca bol medializovaný ako reklamný partner, a to vo forme uvedenia jeho loga. V zhode s názorom žalovaného je správny súd toho názoru, že uvedenie loga je informáciou, ktorá v ponímaní bežného účastníka, resp. diváka propagovaného kultúrneho podujatia je obvykle chápaná tak, že uvedený reklamný partner finančne prispel organizátorovi na náklady spojené s organizáciou predmetného podujatia.

72. Okrem skutočnosti, že žalobca bol na mediálnych nosičoch uvedený ako reklamný partner vo forme zverejnenia jeho loga vyplýva zo zisteného skutkového stavu aj to, že na mediálnych nosičoch nebolo uvedené žalobcovo obchodné meno prípadne popis jeho obchodnej činnosti alebo ním poskytovaných produktov a služieb. Z toho vzhľadom na skutočnosť, že logo žalobcu nebolo v danom čase (a ani následne) širokej verejnosti známe, možno konštatovať, že prezentácia v takejto podobe nemohla byť sôsobilá prezentovať žalobcu ani len v základnej miere (vôbec nie efektívnej alebo aspoň optimálnej) vo vzťahu k jeho poteciálnym zákazníkom alebo obchodným partnerom - odberateľom.

73. Žalobca v žalobe účelovo lavíruje, či v predmetnom prípade išlo o sponzorské odkazy alebo reklamu. Pokiaľ ide o to, že bolo zverejnené jeho logo ako sponzora, argumentuje, že pre potreby uznania tohto výdavku nie je právne významné, či ide o reklamu alebo sponzorský odkaz. S týmto súd súhlasí za predpokladu, že sponzorský odkaz vzhľadom na objektívne preukázané skutočnosti bol spôsobilý prispieť k ďalšiemu poskytovaniu tovarov a služieb podnikateľom a preukázateľne zverejnenie sponzorského odkazu bolo prijaté ako služba s realizovateľným ekonomickým cieľom. Pokiaľ ide o skutočnosť, že zverejnenie loga žalobcu nesledovalo konkrétny obchodný cieľ, ale sa žalobca (ako sám uviedol) len chcel „stotožniť“, potom v žalobe argumentuje, že pokiaľ ide o reklamu, môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa. Rovnako aj s týmto tvrdením súd súhlasí, avšak pod podmienkou, že poskytnuté služby spĺňajú definíciu reklamy a sú primerané podnikateľskej činnosti platiteľa. Pre úplnosť treba dodať, že zverejnenie sponzorského odkazu nebolo reklamou, ktorou je predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu.

74. Nadväzujúc na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že v danom súdnom spore nie je primárnou a nosnou otázkou, či prezentácia žalobcu uvedením loga na mediálnych nosičoch v súvislosti s propagovaním kultúrnych podujatí malo byť sponzorským odkazom alebo reklamou. Preto právne záveri v žalobcom predložených rozhodnutiach súdov (Najvyššieho správneho súdu SR, Krajského súdu v TN), ktoré pripúšťajú za určitých okolností, aby náklad na propagáciu v podobe sponzorského odkazu bol akceptovateľným z hľadiska práva na odočítanie dane, neboli aplikovateľné v tejto súdo prejednávanej veci.

75. Podstatou súdneho sporu je otázka, či náklady vynaložené za žalobcovi poskytnuté služby spočívajúce v uvedení sponzorských odkazov na mediálnych nostičoch boli vynaložené v kauzálnej súvislosti s žalobcom ďalej dodanými službami alebo dodaným tovarom. Právne relevantnou bola teda otázka, či žalobca ako platiteľ bol od dane, ktorú bol v rozhodnom období povinný platiť, oprávnený odpočítať daň z vyššie opísaných služieb, pričom zároveň bolo spornou otázkou, či žalobca preukázal, že predmetné služby ďalej použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

76. Správny súd považuje za podstatné uviesť, že ani v jednom prípade uverejnia loga žalobcu nebola propagovaná jeho ekonomická činnosť alebo produkty, ktoré by boli adresované odbornej alebo širokej verejnosti. Deklarovanýé sponzorské odkazy neboli spôsobilé informovať verejnosť alebo spotrebiteľov o činnosti žalobcu, o existencii alebo o kvalitách výrobkov a služieb žalobcu s cieľom zvýšiť ich predaj.

77. Samotný žalobca v konaní pred daňovýmii orgánmi konštatoval, že náklady na predmetné poskytnuté služby nemali pre jeho podnikanie žiaden prínos. Žalobca uviedol: „Ja som to chcel kvôli reklame, aby som sa stotožnil. Nepodarilo sa.“ Jediným odberateľom žalobcu v rozhodnom období (v rokoch 2015 až 2018) bola rakúska spoločnosť DIETZEL GmbH, s ktorou žalobca nadviazal obchodnú spoluprácu na začiatku jeho podnikateľskej činnosti (v roku 1998). Žiadnych iných odberateľov obchodných partnerov (odberateľov) žalobca nezískal a ku dňu 28.02.2021 mu bola zrušená registrácia platiteľa DPH.

78. K skutočnosti vyššie uvedenej, že ku dňu 28.02.2021 bola žalobcovi zrušená registrácia platiteľa DPH, správny súd dodáva, že z tohto hľadiska neobstojí ani jeho argument, že zákon § 49 ods. 2 o DPH je formulovaný „... použije na dodávky tovarov a služieb“ a nie „... použil na dodávky tovarov a služieb“, pretože zánikom registrácie platiteľa DPH zanikla aj teoretická možnosť, že žalobca ním prijaté plnenia v budúcnosti použije na dodávku jeho tovarov alebo služieb, kedy by mu vznikla povinnosť zaplatiť DPH.

79. Možno zhrnúť, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní preukázať (§ 24 ods. 1, § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku), že služby deklarované na predmetných dodávateľských faktúrach žalobca použil na účely svojho podnikania ako platiteľ (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). Z administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu vyplýva, že žalovaný dospel k správnemu záveru o tom, že žalobca túto skutočnosť nepreukázal. Správny súd opakuje, že žalobcovi boli dodané služby spočívajúce v uvedení (len) jeho loga na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatia. Táto skutočnosť sama bez ďalšieho nepreukazuje, že išlo o službu, ktorú následne žalobca zúročil pri ním vykonávanej obchodnej činnosti (ním dodávaných tovarov alebo služieb), alebo že by poskytnutá služba mohla slúžiť ďalšej obchdonej činnosti žalobcu, teda ním následné dodanie tovarov alebo služieb.

80. Súd dodáva, že len samotné uvedenie loga žalobcu na mediálnych nosičoch propagujúcich kultúrne podujatie nebolo možné považovať za činnosť, ktorá bola spôsobilá podporiť predaj tovarov a služieb žalobcu na trhu, t.j. nešlo o službu, z ktorej by vyplynula pre žalobcu možnosť využiť ju na účely svojho podnikania ako platiteľ.

81. Pokiaľ žalobca argumentoval, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane aj z dôvdu, že jeho dodávateľom vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), správny súd poukazuje na to, že len tá skutočnosť, že žalobca prijal určité plnenie od iného platiteľa dane a ten mu vystevil faktúru, teda dodávateľovi vznikla povinnosť z faktúry odviesť daň, nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že žalobca bol oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tejto faktúry, pretože k odpočítaniu dane nestačí predložiť len faktúru, predovšetkým muselo dôjsť k dodaniu služby a toto dodanie muselo byť podmienené preukázaním, že žalobca prijaté plnenie použil na uskutočňovanie svojich zdaniteľných plnení (§ 49 ods. 2 zákona o DPH). Až v takomto prípade by vznikol žalobcovi nárok na odpočítanie dane. V posudzovaných prípadoch však žalobca nepreukázal, že prijatú službu (uvedenie loga na mediálnych

nosičoch propagujúcich kultúrne podujatia) od dodávateľov NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o použil na účely svojho podnikania ako platiteľ. Žalobca teda nesplnil jednu zo zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedenú v § 49 ods. 2 zákona o DPH, na ktorej bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže.

82. Správnemu súdu sa v posudzovanom prípade podstatnou javila i okolnosť, že žalobca iba nekonkrétne opísal ekonomický zmysel, ktorý mal sledovať objednaním predmetnej služby vo vzťahu k jeho ekonimickej činnosti, pričom nedefinoval okruh potenciánych zákazníkov, ktorých chcel prostredníctvom zverejneného loga osloviť. Súdu sa z jeho vyjadrení v administrarívnom konaní a ani z jeho písomných podaní smerovaných súdu nevybavuje adekvátna logická úvaha, komu (za akých predpokladov) mohlo len zverejnenie loga niekomu evokovať záujem o obchodovanie so žalobcom. Žalobca neponúkol vysvetlenie, či logo prezentované na predmetných mediách bolo spojiteľné so žalobcom, či bolo alebo ho pokladal žalobca za dostatočne známe na to, aby odprezentovalo jeho ako podnikateľaký subjekt zaoberajúci sa určitou obchodnou činnosťou a (alebo) či prezentácia loga subjektu doposiaľ neznámeho širšiemu okruhu respondentov bola súčasťou rozsiahlejšej (aj plánovanej) kampane cieľom ktorej bolo zvýšiť žalobcovi obchodné príležitosti. Vychádzajúc z uvedeného potom súd nemohol iba konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že služby prijaté od jeho dodávateľov (NOBOX MEDIA s.r.o. a SARCO s.r.o.) použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ.

83. Vychádzajúc z uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí tuzemských alebo európskych súdov správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného boli v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH, správne orgányoboch stupňov správne a podrobne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili, preto správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa .

84. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania. Navyše, žalovaný nebol v konaní právne zastúpený, keďže zamestnáva zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorí ho v konaní pred súdom zastupujú.

85. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).