Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/57/2022

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Ľubomír Bundzel, v právnej veci žalobcu: C.I.C. Jan Hřebec s. r. o., so sídlom Na Zlaté Stezce 1075, Dobříš, Česká republika, IČ: 267 58 733, zastúpeného advokátom: JUDr. Mikuláš Pavlik st., so sídlom Š. Kukuru 14, Michalovce, proti žalovanému: Energysolar s. r. o., so sídlom Sládkovičova 2069/10A, Piešťany, IČO: 36 840 793, zastúpenému advokátom: JUDr. Tomáš Klieštenec, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, o zaplatenie 11.104,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -409 zo dňa 17. marca 2022, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd odvolanie žalovaného voči výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku II. a vo výroku III. o trovách konania r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrhy žalobcu a žalovaného na prerušenie konania; výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.104,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11.104,- eur od 3.12.2015 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach - jeho čl. 1 bod I., čl. 4 bod 1, čl. 7 bod 1, čl. 25 bod 1, čl. 26; Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rím I) - jeho čl. 4 ods. 1, čl. 3 bod 1 a ust. § 1968, § 1970, § 1982, § 2079 ods. 1 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka, ako aj § 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb., ktorým sa určuje výška úrokov z omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, určuje odmena likvidátora, likvidačného správcu a člena orgánu právnickej osoby ustanoveného súdom a upravujú niektoré otázky Obchodného vestníka a verejných registrov právnických a fyzických osôb.

3. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle ust. , ako ani podľa , nakoľko v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , sa nerieši otázka, ktorú by v prebiehajúcom konaní súd nebol oprávnený riešiť. Uviedol, že je nepochybné že v oboch konaniach ako jednu z predbežných otázok riešia súdy otázku vzniku, existencie a následne výšky nároku na náhradu škody žalovaného voči žalobcovi a s tým spojenú účinnosť resp. neúčinnosť započítacieho prejavu žalovaného, ktoré otázky však súd dokáže posúdiť ako predbežné bez čakania na rozhodnutie v inom konaní, čo by bolo v priamom rozpore s čl. 17

základných princípov , ktorý súdu ukladá povinnosť postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom a konať hospodárne.

4. Námietku litispendencie posúdil súd ako nedôvodnú, nakoľko konanie vedené na Okresnom súde Košice II sa síce týka tých istých strán sporu (žalobcu ako žalovaného, a žalovaného ako žalobcu)

- predmet konania však nie je totožný, keď na Okresnom súde Piešťany si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vo výške 11.104 eur, pričom v konaní na Okresnom súde Košice II si žalovaný uplatňuje zaplatenie sumy 3.959,48 eura ako zostatku nárokov žalovaného na náhradu škody spôsobenú nedodaním tovaru riadne a včas. V oboch konaniach prichádza do úvahy riešenie rovnakých predbežných otázok, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej - t.j samotný predmet konania - ide však o dva samostatné (sporné) nároky, uplatnenie jedného nevytvára prekážku pre protistranu na uplatnenie druhého samostatnou žalobou, a nie je preto možné takéto konanie pre prekážku litispendencie zastaviť.

5. Súd sa tiež v ods. 16 až 43 zaoberal skutočnosťou, že na pojednávaní dňa 17.3.2022 rozhodol v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, keď žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania pre práceneschopnosť právneho zástupcu vyhodnotil ako nedôvodnú s tým, že mal za to, že od žalovaného možno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní dal zastúpiť iným právnym zástupcom.

6. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou právomoci a príslušnosti súdov SR vzhľadom na to, že ide o konanie s cudzím prvkom, keďže žalobca má sídlo v Českej republike a žalovaný má sídlo na území Slovenskej republiky. Aplikujúc čl. 4 bod 1, čl. 7 bod 1, čl. 25 bod 1 a čl. 26 Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 dospel k záveru, že právomoc a príslušnosť súdov SR je daná. Ďalej dospel k záveru, že vzhľadom na to, že si zmluvné strany v tomto prípade nezvolili právny poriadok, ktorým sa majú riadiť ich záväzkovo-právne vzťahy, pričom žalobca má sídlo na území Českej republiky, platí v zmysle čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia EP a Rady (ES) č. 593/2008 (Rím I) pre sporové strany právny poriadok Českej republiky.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať pre žalovaného v 4 etapách vzduchotechnické jednotky a žalovaný sa zaviazal tieto vzduchotechnické jednotky prevziať a zaplatiť za ne kúpnu cenu 111.041,- eur. Taktiež mal súd za preukázané, že k dodávkam dojednaného tovaru žalobcom žalovanému došlo (s omeškaním v súhrne 15 dní v súčte všetkých 4 etáp) pričom posledná etapa bola odovzdaná 1.9.2015 a žalovaný žalobcovi do dnešného dňa uhradil sumy 33.564,- eur, 33.373 eur a 33.000,- eur. Neuhradená ostala posledná faktúra č. 4160044 na sumu 11.104,- eur so splatnosťou dňa 2.12.2015. Obrana žalovaného spočívala v tom, že všetok tovar nebol dodaný riadne a vzduchotechnická jednotka č. 04N.01 bola dodaná s vadami. Svoje tvrdenia však žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal; z vyjadrení žalovaného taktiež nevyplýva v akej výške uplatnil nárok na zľavu z kúpnej ceny. Vady tovaru - vzduchotechnickej jednotky tak zostali nepreukázané a nepreukázaná ostala aj existencia a výška prípadnej primeranej zľavy. Súd uviedol, že samotná skutočnosť, že v konaní na Okresnom súde Košice žalobca ako žalovaný v rámci podaného odporu namietal predovšetkým vecnú a miestnu príslušnosť súdu nie je dostačujúca na to, aby takéto správanie vyhodnotil ako uznanie záväzku resp. pohľadávky patriacej žalovanému, práve naopak, podaním odporu dáva strana sporu najavo skutočnosť, že pohľadávku neuznáva, keď súčasne namietal samotnú právomoc všeobecného súdu vzhľadom na rozhodcovskú doložku. Žalobca sa v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice po podaní odporu zároveň veľmi obsiahlo a podrobne vyjadril k nedôvodnosti uplatňovaného nároku, preto jeho úkony v rámci predmetného konania nie je možné považovať za uznanie nároku žalovaného. Za podstatné z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, jeho existencie a výšky, však súd považoval samotné započítanie vykonané žalovaným dňa 2.12.2015 voči pohľadávke uplatnenej žalobcom v tomto konaní, nakoľko započítanie pohľadávok je jedným zo zákonných spôsobov zániku záväzku, pričom z povahy započítania vyplýva, že osoba - v tomto prípade žalovaný - uskutočňujúca započítací úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Obrana žalovaného jednoznačne stojí na premise že pohľadávka žalobcu vznikla a existovala v ním uplatnenej výške, táto však v dôsledku ním vykonaného započítacieho úkonu ku dňu stretu vzájomných pohľadávok zanikla. Žalovaný vyčíslil nárok na náhradu škody vo výške 11.345,- eur a tento nárok si započítal dňa 2.12.2015 voči nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny vyplývajúcej z faktúry č. 4160044 vo výške 11.104,- eur. Súd však dospel k záveru, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal

vznik a existenciu pohľadávky na náhradu škody vo výške 11.345,- eur. Takisto žiadnym spôsobom nepreukázal, že vzduchotechnická jednotka poz. č. 04N.01 bola dodaná s vadami. Ostalo len tvrdením žalovaného, že škoda vo výške 11.345,- eur mala spočívať v nákladoch na zabezpečenie príslušných mechanizmov vrátane pracovníkov potrebných pre kompletizáciu dodávky, uvedená výška škody nebola presnejšie špecifikovaná a z predmetného tvrdenia nie je zrejmý ani príčinný súvis vzniku uvedených nákladov s porušením povinnosti žalobcu dodať tovar do miesta určenia riadne a včas.

8. Súd mal za preukázané že žalobca sa v rámci plnenia jednotlivých etáp dodávok omeškal v súčte o 15 dní, avšak z vyjadrení žalovaného, predložených listinných dôkazov a jeho tvrdení nemal za preukázané, že v dôsledku tohto omeškania žalobcovi skutočná škoda, prípadne ušlý zisk vznikli a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalobcu (nedodanie tovaru včas) a vznikom škody, taktiež nebola žiadnym spôsobom preukázaná ani výška škody. Žalovaný teda z výnimkou porušenia zmluvnej povinnosti žalobcom nepreukázal ďalšie obligatórne predpoklady vzniku nároku na náhradu škody (vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti). Súd preto vyhodnotil žalobu za dôvodnú v celom rozsahu keďže žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal dodať pre žalovaného v 4 etapách vzduchotechnické jednotky a žalovaný sa zaviazal tieto vzduchotechnické jednotky prevziať a zaplatiť za ne kúpnu cenu 111.041,- eur, pričom žalovaný žalobcovi do dnešného dňa uhradil 99.937,- eur. Neuhradená ostala posledná faktúra č. 4160044 na sumu 11.104,- eur so splatnosťou dňa 2.12.2015. Podľa ustanovení § 1968 a § 1970 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného ako dlžníka, popri plnení, aj úroky z omeškania z dlžnej sumy, keďže ide o omeškanie s plnením peňažného záväzku, a preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi v súlade s ustanovením § 1970 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka s poukazom na ustanovenie § 2 Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. úroky z omeškania vo výške 8,05 % ročne, čo zodpovedá výške repo sadzby stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, teda ku dňu 1.7.2015, zvýšenej o 8 percentuálnych bodov, a to zo sumy 11.104,- eur od 3.12.2015 až do zaplatenia, nakoľko žalovaný mal podľa vystavenej faktúry zaplatiť cenu za konečnú faktúru č. 4160044 najneskôr v deň jej splatnosti, teda dňa 2.12.2015 a nasledujúcim dňom, teda dňom 3.12.2015, sa dostal s plnením do omeškania.

9. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa (ďalej len „“) a v spore plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie z dôvodov, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozsudok je nepreskúmateľný, bez náležitého odôvodnenia, mätúci, nezrozumiteľný a konanie má inú vadu. Na vydanie predmetného rozsudku neboli splnené podmienky v zmysle platných právnych predpisov, najmä . Naviac žalovanému bolo postupom súdu odňaté právo konať pred súdom.

11. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov celého konania.

12. Žalovaný mal za to, že súd nepostupoval v zmysle , postupoval nezákonne, čím boli porušené jeho práva. Poukazoval na to, že žalobca emailom zo dňa 15.12.2021 požiadal súd o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 16.12.2021 o 12.30 hod. s tým, že právny zástupca žalobcu rovnako oznámil, že súhlasí s odročením pojednávania, ktoré sa malo konať dňa 16.12.2021. Dňa 15.12.2021 strany zhodne navrhli odročenie pojednávania, na základe čoho bol súd povinný konanie prerušiť najmenej na tri mesiace v zmysle , avšak súd konanie neprerušil, čím porušil ustanovenia . Súd zároveň výrokom I. rozsudku rozhodol tak, že návrhy žalobcu a žalovaného na prerušenie konania zamietol. Takéto konanie súdu nie je v zmysle platných právnych predpisov, nakoľko v prípade návrhu žalobcu a žalovaného na prerušenie konania, súd nie je oprávnený takýto návrh zamietnuť,

ale je povinný konanie v zmysle zákona prerušiť. Ďalej súd pojednával dňa 17.3.2022 v neprítomnosti žalovaného, nakoľko neakceptoval ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania žalovaného zo dňa 15.3.2022, čím súd žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný sa o nemožnosti dostaviť na pojednávanie dozvedel dňa 15.3.2022, o čom súd prvej inštancie bezodkladne informoval, a teda žalovaný namieta procesné pochybenie súdu v tom, že tento vec prejednal bez jeho účasti, vo veci rozhodol napriek tomu, že sa riadne a včas ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania a týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd konštatuje, že nebola splnená podmienka na odročenie pojednávania, nakoľko dočasná práceneschopnosť právneho zástupcu žalovaného začala dňa 3.1.2022, preto nie je zrejmé, z akých dôvodov sa právny zástupca žalovaného domnieval, že až na kontrole dňa 15.3.2022 sa dozvie o dôvode, pre ktorý sa nebude môcť pojednávania dňa 17.3.2022 zúčastniť. Skutočnosť, že práceneschopnosť trvala od 3.1.2022 neznamená, že práceneschopnosť právneho zástupcu žalovaného mala trvať aj v čase nariadeného pojednávania. Právny zástupca žalovaného dňa 15.3.2022 absolvoval kontrolu u lekára a až v tento deň sa dozvedel, že jeho práceneschopnosť bude trvať aj naďalej (t.j. aj v čase konania uvedeného pojednávania), o čom súd bezodkladne informoval. Pokiaľ súd v odôvodnení tvrdí, že právny zástupca mohol predpokladať už pri podávaní žiadosti o odročenie pojednávaní nariadených na 1.3.2022 a 8.3.2022, že v prípade, ak u neho nebudú splnené podmienky na ukončenie dočasnej pracovnej neschopnosti po kontrole 15.3.2022, nebude môcť sa uvedeného pojednávania zúčastniť, žalovaný mal zato, že uvedené tvrdenie súdu je špekulatívne, pretože práve naopak bolo potrebné predpokladať, že dočasná práceneschopnosť mu bude ukončená a pojednávania sa bude môcť zúčastniť. Súd ďalej uvádza, že žalovaný súdu nepreukázal, že by na osobnom zastúpení právnym zástupcom žalovaného trval odôvodnene, nakoľko tvrdenie o dĺžke sporu a jeho zložitosti súd vyhodnotil ako nedôvodné, predmetná právna vec nevykazuje známky takej zložitosti, že by bolo vylúčené substitučné zastúpenie advokátom. Ďalej uviedol, že rozhodcovské konanie bolo zastavené, konanie na Okresnom súde Košice II síce vyžaduje riešenie niektorých zhodných predbežných otázok, avšak samotné zastupovanie žalovaného právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní nepopiera a argumenty žalovaného, z ktorých odvodzuje svoje trvanie na osobnom zastúpení advokátom nenastoľujú stav výnimočnosti. S týmto tvrdením súdu žalovaný nesúhlasí, pretože popiera možnosť strany sporu trvať na osobnom zastúpení zvoleným advokátom. Žalovaný trval na zastúpení svojím zástupcom najmä vzhľadom na dĺžku sporov, ktoré sa vzťahujú na predmetnú právnu vec, ako aj vzhľadom na zložitosť sporu a jeho prepojenie s inými súdnymi konaniami, tiež vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca v danom spore zastupuje žalovaného od samotného začiatku, vrátane zastupovania v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany č.k. , ale aj v prebiehajúcom súdnom konaní na Okresnom súde Košice II č.k. , ktorého predmetom je tiež uvedená pohľadávka, ako aj v konaní pred českým rozhodcovským súdom ohľadne tej istej pohľadávky. Rovnako žalovaný nesúhlasil s názorom súdu, že skutočnosť, že súd vyhovel žiadosti právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávaní nariadených na 1.3.2022 a 8.3.2022 nezakladá žiadnym spôsobom nárok na odročenie pojednávania nariadeného na deň 17.3.2022, nakoľko v tom čase za rovnakých okolností súd nezistil, že dôvod na odročenie pojednávania nevznikol krátko pred pojednávaním, ani súd nezistil, že žalovaný nepreukázal odôvodnenosť trvania na osobnej účasti právneho zástupcu žalovaného. Súd zároveň žalovaného nijakým spôsobom neupozornil, že je schopný zmeniť názor na danú problematiku bez toho, že by sa akokoľvek zmenili okolnosti, a že právny názor súdu zo dňa 28.2.2022 o opodstatnenosti a odôvodnenosti žiadosti o odročenie pojednávania súd bezdôvodne zmení. Súd tak odňal žalovanému možnosť konať pred súdom a znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd zároveň túto svoju zmenu právneho názoru v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nevysvetlil, čím je jeho rozhodnutie arbitrárne, svojvoľné a zároveň uvedeným konaním súd porušil právnu istotu žalovaného. Poukázal na to, že zabezpečenie substitučného advokáta nie je proces, ktorý je možné uskutočniť behom tak krátkej doby.

13. Ďalej žalovaný poukazoval na to, že písomnosťou – Predvolanie strany/zástupcu na pojednávanie zo dňa 13.1.2022 žalovaného predvolal na pojednávanie na dni: 1.3.2022, 8.3.2022 a 17.3.2022. Uvedené konanie súdu je v rozpore s ust. , podľa ktorého súd nariadi pojednávanie, nie pojednávania. Predmetné ustanovenie nedáva súdu možnosť, aby nariadil jedným úkonom tri pojednávania na rôzne dni. Súd nebol oprávnený nariadiť pojednávania na deň 8.3.2022 a na deň 17.3.2022 - tieto neboli nariadené v zmysle platných právnych predpisov. Preto nie je možné, aby súd rozhodol na pojednávaní konanom dňa 17.3.2022, ktoré bolo nariadené nezákonne a v rozpore s . Súd vytýčil jedným úkonom tri pojednávania, čím porušil , nekonal v

zmysle platných právnych predpisov, nekonal bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, konal nehospodárne ( ) a taktiež porušil , nakoľko v čase nariadenia pojednávania mal súd konať tak, aby rozhodol na jedinom pojednávaní. Súd uviedol, že predmetná právna vec nevykazuje známky zložitosti, čo je v priamom rozpore s konaním súdu, ktorý vytýčil jedným úkonom tri pojednávania, čím uznal zložitosť sporu. To potvrdzuje aj odôvodnenosť trvania žalovaného na osobnom zastúpení právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní pre zložitosť sporu, čo v prípade práceneschopnosti právneho zástupcu zakladá dôvod na odročenie pojednávania.

14. Žalovaný nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že vzhľadom k tomu, že zmluvné strany si v tomto prípade nezvolili právny poriadok, ktorým sa budú riadiť ich záväzkovo-právne vzťahy a žalovaný má sídlo v Českej republike, platí v zmysle čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I pre účastníkov konania právny poriadok Českej republiky. Žalovaný tvrdil, že predmetný zmluvný vzťah sa riadi právnym poriadkom Slovenskej republiky. Súd totiž nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2 Nariadenia Rím I, preto úvaha a rozhodnutie súdu o aplikácii právneho poriadku je svojvoľná a arbitrárna. Nakoľko sa nejednalo o dodanie tovaru na Slovenskú republiku, kde žalobca bol len subdodávateľom, pričom bolo potrebné zabezpečiť aj rôzne špeciálne služby k samotnému dodaniu na území Slovenskej republiky, taktiež od počiatku bolo zrejmé, že k inštalácii dôjde na území Slovenskej republiky, nakoľko sa jednalo o špecifický druh tovaru prakticky vyrobený na mieru zákazníka, zo všetkých okolností zmluvného vzťahu je zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu so Slovenskou republikou, a teda uplatňuje sa právny poriadok tejto krajiny, teda Slovenskej republiky. Uvedenú väzbu so Slovenskou republikou a vedomosť o nej potvrdzuje aj žalobca, z ktorého žaloby vyplýva, že žalobca žiada úroky z omeškania v zmysle Slovenskej republiky. Z uvedeného je preukázané, že zmluva mala väzbu so Slovenskou republikou a že oboma zmluvnými stranami bol akceptovaný právny poriadok Slovenskej republiky a je možné konštatovať, že zároveň došlo k zvoleniu právneho poriadku Slovenskej republiky. Súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či došlo k voľbe práva medzi sporovými stranami ohľadne predmetného zmluvného vzťahu, preto jeho záver je predčasný a nepreskúmateľný.

15. Ďalšia odvolacia argumentácia žalovaného súvisela s tým, že nesúhlasil so záverom súdu, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal vznik a existenciu pohľadávky na náhradu škody vo výške 11.345,- eur, ktorú jednostranným úkonom, listom zo dňa 4.12.2015 započítal voči pohľadávke žalobcu. Práve preukázanie vzniku, existencia pohľadávky na náhradu škody a jej výška je riešená v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, pod sp. zn. , s čím sa súd nedostatočne zaoberal. Žalovaný od začiatku konania namieta litispendenciu a žiada predmetné súdne konanie zastaviť, prípadne prerušiť do rozhodnutia súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Košice II sp. zn. z dôvodu riešenia rovnakej otázky na Okresnom súde Košice II, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie súdu. Samotný súd prvej inštancie uviedol, že v oboch konaniach ako jednu z predbežných otázok riešia súdy otázku vzniku, existencie a následne výšky nároku na náhradu škody žalovaného voči žalobcovi a s tým spojenú účinnosť, resp. neúčinnosť započítacieho prejavu žalovaného, napriek tomu však súd uvedené nezohľadnil.

16. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pričom odvolanie žalovaného je účelové. Poukázal na to, že celé konanie žalovaného je vedené tak, aby súd vo veci nekonal, vec neprejednal a nerozhodol. Konanie žalovaného spôsobuje prieťahy v konaní, a to aj napriek skutočnosti, že nárok žalobcu je daný, čo potvrdil aj sám žalovaný svojím prejavom vôle, keď pohľadávku žalobcu započítal na svoju pohľadávku, ktorú žiadnym spôsobom žalobcovi ani súdu nepreukázal.

17. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), sa najskôr zaoberal skúmaním existencie formálnych podmienok pre podanie odvolania žalovaného, a to predovšetkým jeho prípustnosťou, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým súd zamietol návrhy strán na prerušenie konania, je potrebné podľa ako neprípustné, odmietnuť.

19. Podľa , odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa a .

20. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zamietol návrhy žalobcu a žalovaného na prerušenie konania podľa a , smeruje v tejto časti odvolanie žalovaného proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Uvedené vyplýva z toho, že ust. koncipuje prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. pripúšťa možnosť podania odvolania iba proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o prerušení konania buď podľa , alebo podľa ust. , a to bez ohľadu na to, či bolo takto konanie prerušené na návrh, alebo bez návrhu. Ak však bol podaný návrh na prerušenie konania a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa . Je to dané tým, že zákonodarca v ust. výslovne rozlišuje uznesenia napadnuteľné odvolaním buď podľa predmetu rozhodnutia (napr. odklad vykonateľnosti, nárok na náhradu trov konania), ale zároveň rozlišuje, či bolo rozhodnutie vydané na návrh, alebo súd rozhodol aj bez návrhu (o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, o návrhu na opravu chýb, resp. zastavení konania) a rozlišuje tieto uznesenia tiež tým, či ide o vyhovujúce, alebo zamietajúce rozhodnutie (napr. zamietnutie návrhu na doplnenie rozsudku, zamietnutie návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, avšak rozhodnutie o prerušení konania). Z toho vyplýva, že len ak súd uznesením konanie podľa , resp. preruší, je odvolanie prípustné. V prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania, zákon v ust. možnosť podania odvolania neupravuje. Uvedené súvisí s tým, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania rozhoduje súd až v konečnom rozhodnutí ( ), pričom ak súd konanie na návrh strany nepreruší, napriek tomu, že takéto prerušenie by bolo dôvodné a vo veci samej rozhodne, zakladá takýto postup súdu inú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, čo je odvolací dôvod podľa proti rozhodnutiu súdu vo veci samej. Pretože žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, t. j. aj čo do výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým boli návrhy na prerušenie konania zamietnuté, odvolaciemu súdu nezostávalo iné, ako s použitím ust. odvolanie žalovaného voči výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie (majúceho charakter uznesenia) ako neprípustné odmietnuť.

21. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalovaného, t. j. jeho odvolanie voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, krajský súd po zistení, že odvolanie v týchto častiach bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto častiach vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné s použitím a v spojení s , rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o zaplatenie zvyšku kúpnej ceny v celom rozsahu vyhovel dôvodiac, že ide o vec s cudzím prvkom vzhľadom na sídlo žalobcu v Českej republike, avšak právomoc súdov SR je daná s poukazom na čl. 7 bod 1, čl. 25 bod 1 a čl. 26 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012, pričom s poukazom na čl. 4 ods. 1 nariadenia (ES) č. 593/2008 aplikoval ako rozhodné právo právny poriadok Českej republiky. Na základe toho uzavrel, že žalovaný neuhradil žalobcovi poslednú faktúru za dodané vzduchotechnické jednotky, pričom obranu žalovaného spočívajúcu v zániku pohľadávky započítaním zo strany žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú a nepreukázanú.

23. Žalovaný so závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil, keď mal za to, že v predmetnej právnej veci existuje prekážka litispendencie vzhľadom na prebiehajúce konanie na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. , kde sa riešia rovnaké otázky vzniku, existencie a výšky nároku na náhradu škody žalovaného voči žalobcovi a s tým spojená ne/účinnosť započítacieho prejavu žalovaného. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že predmetný právny vzťah sa riadi právnym poriadkom Českej republiky, keď záver súdu prvej inštancie o tom, že medzi sporovými stranami nedošlo k voľbe rozhodného práva je predčasný a nepreskúmateľný, pretože súd nevykonal žiadne dokazovanie a neskúmal či došlo k voľbe práva medzi sporovými stranami. Zároveň súd nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by skúmal, či zmluva nemá zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v ods. 1, 2 Nariadenia Rím I., preto je podľa žalovaného úvaha súdu o aplikácii právneho poriadku ČR svojvoľná a arbitrárna. Mal za to, že zmluva mala užšiu väzbu so Slovenskou republikou, a to vzhľadom na to, že išlo o dodanie tovaru na Slovensko, inštalácia bola na Slovensku, išlo o špecifický druh tovaru vyrobený na mieru zákazníka, ktorú väzbu potvrdil aj žalobca tým, že sa v žalobe domáhal priznania úrokov z omeškania podľa Slovenskej republiky, teda medzi oboma zmluvnými stranami bol akceptovaný právny poriadok SR. Napokon žalovaný namietal procesné pochybenie súdu prvej inštancie, keď súd rozhodol na pojednávaní dňa 17.3.2022 v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, pretože neakceptoval ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania právnym zástupcom žalovaného, v rozpore s ust. nariadil jedným predvolaním naraz tri termíny pojednávania na deň 1.3.2022, 8.3.2022 a na 17.3.2022, pretože podľa žalovaného súd nemohol nariadiť jedným úkonom tri pojednávania na rôzne dni a napokon súd mal vzhľadom na to, že strany dňa 15.12.2021 zhodne navrhli odročenie pojednávania, konanie prerušiť a to najmenej na tri mesiace podľa .

24. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal dôvodnosťou odvolacej námietky žalovaného spočívajúcej v existencii prekážky litispendencie, vzhľadom na konanie prebiehajúce na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. . Prekážka litispendencie znamená, že o tom istom predmete konania a medzi tými istými osobami nemôže byť konanie začaté na tom istom alebo inom súde. Na prekážku litispendencie musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a vedie vždy k zastaveniu neskôr začatého konania. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že hoci je medzi oboma konaniami (na Okresnom súde Piešťany sp. zn. a Okresnom súde Košice II sp. zn. daná totožnosť sporových strán, ktoré navzájom v daných konaniach vystupujú v opačných procesných pozíciách (žalobca – žalovaný), nie je v daných prípadoch daná totožnosť predmetu sporu, tzn. neuplatňuje sa v nich ten istý nárok, preto prekážka litispendencie nie je daná. K rovnakému záveru dospel tiež súd prvej inštancie (ods. 15 odôvodnenia), keď správne uviedol, že v konaní na Okresnom súde Piešťany sp. zn. si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar vo výške 11.104 eur, pričom len ako obranou žalovaného v spore sa musí zaoberať aj námietkou zániku pohľadávky žalobcu započítaním pohľadávky žalovaného na náhradu škody, zľavy z kúpnej ceny a ostatných nárokov súvisiacich s vadným dodaním tovaru vo výške 15.063,48 eura; avšak v konaní na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , si žalovaný v pozícii žalobcu uplatňuje zaplatenie sumy 3.959,48 eura, ako rozdielu, medzi žalobcovou pohľadávkou na zaplatenie kúpnej ceny a jeho pohľadávkami z vadného plnenia (t. j. 15.063,48 eura – 11.104,- eura = 3.958,48 eura). V oboch konania sa síce riešia rovnaké predbežné otázky ohľadom existencie nároku žalovaného z vadného plnenia žalobcu a platnosťou započítania vzájomných pohľadávok žalovaným, avšak v oboch konaniach ide o dva samostatné (sporné) nároky, pri ktorých uplatnenie jedného nevytvára prekážku pre protistranu na uplatnenie druhého samostatnou žalobou, a nie je preto možné takéto konanie pre prekážku litispendencie zastaviť. Je to zrejmé najmä z toho dôvodu, že žalobca si v konaní pred Okresným súdom Košice II sp. zn. neuplatnil zaplatenie svojej pohľadávky vo výške 11.104,- eura vzájomnou žalobou ( ), v tomto konaní sa bráni len neuznaním pohľadávky žalobcu vo výške 15.063,48 eura z vadného plnenia, preto ak by žalobca v spore v konaní sp. zn. na Okresnom súde Košice II. so svojim nárokom na zaplatenie pohľadávky vo výške 3.958,48 eura neuspel, o nároku tam žalovaného na zaplatenie pohľadávky z kúpnej ceny vo výške 11.104,- eura by sa v konaní sp. zn. nerozhodovalo, preto sa o ňom musí rozhodnúť v konaní sp. zn. . Rovnako tiež v konaní pred Okresným súdom Piešťany sp. zn. posudzuje súd pohľadávku žalovaného na zaplatenie sumy 15.063,48 eura len ako obranu voči žalobou uplatnenému nároku, keďže hoci žalovaný pohľadávku žalobcu na zaplatenie 11.104,- eura nepopiera, nedomáha sa v tomto konaní nároku na zaplatenie sumy 15.063,48 eura, resp. po započítaní sumy rozdielu 3.959,48 eura. V daných sporoch teda nejde o totožnosť predmetu konania, keď na Okresnom súde Košice II sa pod sp. zn. rieši danosť nárokov žalovaného z vadného plnenia a na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. danosť nároku žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny, hoci v oboch konaniach sa musí ako predbežná otázka posúdiť platnosť započítania zo strany žalovaného. Odvolací súd tu má

rovnako ako súd prvej inštancie za to, že nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa , nakoľko súd je v tomto konaní oprávnený na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci samostatne riešiť danú predbežnú právnu otázku ohľadom nároku žalovaného na náhradu škody, zľavy z kúpnej ceny a o. a s tým spojenú ne/účinnosť započítacieho prejavu žalovaného voči žalobcovi. Súd je totiž vždy pred fakultatívnym prerušením konania povinný urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami (ust. ), čím je predovšetkým pokračovanie v samotnom konaní a jeho efektívne vedenie, preto rozhodujúcim hľadiskom je tu aj zásada hospodárnosti konania.

25. Ako dôvodný odvolací argument žalovaného v podanom odvolaní, však odvolací súd vzhliadol námietku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pokiaľ ide o aplikáciu právneho poriadku Českej republiky na predmetnú právnu vec, resp. nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu v tejto otázke.

26. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).

27. Súd prvej inštancie správne zohľadnil, že ide o vec s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je obchodnou spoločnosťou so sídlom v Českej republike, správne pri určovaní rozhodného práva aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné vzťahy (Rím I). Avšak jeho prijaté právne závery o určení rozhodného práva, sú nepreskúmateľné.

28. Nariadenie Rím I. v čl. 3 priorizuje voľbu rozhodného práva stranami záväzkovo-právneho vzťahu. Súd prvej inštancie v ods. 61 odôvodnenia rozsudku uviedol len toľko, že keďže nebolo preukázané, že VOP žalovaného tvorili obsah dojednanej zmluvy, resp. že by na ne zmluva odkazovala, k právne relevantnej voľbe práva medzi žalobcom a žalovaným nedošlo. Následne aplikujúc čl. 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Rím I. uzavrel, že rozhodné je právo krajiny obvyklého pobytu predajcu, teda v danom prípade žalobcu. Skonštatované závery súdu prvej inštancie o tom, že k voľbe práva medzi stranami nedošlo však neobsahujú žiadne odôvodnenie, súd prvej inštancie neuviedol, z akých konkrétnych zistených skutkových okolností vychádzal, teda ako prebiehalo rokovanie medzi stranami pri uzatváraní zmluvy, prečo má za to, že VOP žalovaného sa nestali súčasťou zmluvy, čo tvrdili sporové strany o dohode na rozhodnom práve, teda záver súdu prvej inštancie neobsahuje žiadne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu. Obsahom spisu pritom sú listiny predložené sporovými stranami z procesu uzatvárania zmluvy, z ktorých vyplýva, že žalovaný sa dovoláva použitia (t. j. ) a žalobca zase vo svojich ponukách uvádza, že súčasťou sú jeho všeobecné obchodné podmienky. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, uviedol iba svoj záver, že k voľbe rozhodného práva medzi stranami nedošlo a podľa Nariadenia Rím I. je rozhodným právom právo ČR, a to napriek tomu, že samotný žalobca si v podanej žalobe uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa Slovenskej republiky.

29. Na tomto mieste dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti, že tak Slovenská ako aj Česká republika sú zmluvnými stranami Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (Viedenský dohovor prijatý 11.4.1980), v Zbierke Pre bývalú ČSFR sa Viedenský dohovor stal záväzným od 1.4.1991.Viedenský dohovor je určený na úpravu zmlúv o kúpe tovaru uzavieraných medzi stranami, ktoré majú miesta podnikania na území dvoch rôznych štátov. Tento dohovor obsahuje aj ustanovenia upravujúce režim uzatvárania zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru - čl. 14 a nasl.. Je potrebné uviesť, že voľbu právneho poriadku môžu strany uskutočniť aj v prípade, že sa budú spravovať Dohovorom. Tieto skutočnosti však súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, jeho závery sú v tomto smere predčasné a nepreskúmateľné.

30. Ďalej v prípade, ak by aj súd prvej inštancie po dôslednom posúdení rokovania strán o uzatvorení danej kúpnej zmluvy s ohľadom na voľbu rozhodného práva dospel k záveru, že skutočne medzi stranami k voľbe rozhodného práva nedošlo, dôvodná je aj námietka žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie potom neskúmal, či kúpna zmluva nemá v danom prípade zjavne užšiu väzbu s inou

krajinou - čl. 4 ods. 3 Nariadenia Rím I, ako je krajina určená podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I, t. j. ako krajina obvyklého pobytu predajcu.

31. Základnou podmienkou aplikácie čl. 4 Nariadenia Rím I. je skutočnosť, že sa zmluvné strany na rozhodnom práve nedohodli v zmysle čl. 3 (neexistuje výslovná ani konkludentná dohoda o rozhodnom práve). Podľa čl. 25 ods. 1 Nariadenia, toto nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnou stranou je jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto Nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky. Zároveň určenie rozhodného práva v zmysle čl. 4 ods. 1, 2 Nariadenia vytvára len prezumpciu, ktorá sa neuplatní v prípade, ak je zo všetkých okolností zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou (čl. 4 ods. 3 Nariadenia). Súd teda musí z celkového hľadiska posúdiť všetky objektívne skutočnosti, ktoré charakterizujú zmluvný vzťah (miesto rokovania o zmluve, miesto uzatvorenia zmluvy, miesto plnenia na základe zmluvy, jazyk v ktorom bola zmluva koncipovaná, prípadne zvolenú peňažnú menu záväzku a pod.), a ich väzby na určitú krajinu. Súd teda musí zvážiť, či po posúdení všetkých okolností zmluvy tieto majú zjavne užšiu väzbu na iný štát ako štát určený na základe prezumpcie podľa čl. 4 ods. 1, resp. ods. 2 Nariadenia Rím I. Hoci súd prvej inštancie na znenie ust. čl. 4 ods. 3 Nariadenia poukázal, možnosť jeho aplikácie nevyhodnotil, nezaoberal sa otázkou, či skutočne je dôvodné v danom prípade aplikovať ako rozhodné právo to, ktoré je určené čl. 4 ods. 1 písm. a) nariadenia – t. j. krajinu obvyklého pobytu predajcu, alebo v zmysle čl. 4 ods. 3 Nariadenia je možné, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, ako je krajina obvyklého pobytu predajcu. V tomto smere zo strany súdu prvej inštancie absentujú akékoľvek úvahy, preto je odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti záveru súdu prvej inštancie o určení rozhodného práva dôvodná. Správne určenie rozhodného práva je pritom v predmetnej právnej veci podstatné, pre náležité právne posúdenie otázok uzavretia kúpnej zmluvy, nárokov žalovaného z vadného plnenia ako i započítania vykonaného žalovaným.

32. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. upravuje v ustanovení základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

33. V zmysle ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

34. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v základných princípov a v , ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

35. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie, že argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Ak sa

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa SR (Ústavný súd SR, sp. zn. ).

36. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení a riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom svojho záveru o aplikácii rozhodného práva na predmetný právny vzťah dôsledne neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku chýba relevantné vysporiadanie sa s otázkou či v procese uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy medzi sporovými stranami došlo k výslovnej či konkludentnej dohode zmluvných strán na rozhodnom práve, v prípade ak k voľbe nedošlo, či je dôvodné použitie pravidla v čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rím I. o právnom poriadku krajiny obvyklého pobytu predajcu, alebo či zmluva nemá zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, ako namietal žalovaný.

37. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ().

40. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

42. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

43. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

44. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá

aj znenie ust. , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR ).

45. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t. j. vo vyhovujúcom výroku II., ako i v závislom výroku III. o trovách konania, s použitím ust. a zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom; ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (ohľadom aplikácie rozhodného práva) súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

46. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného v odvolacom konaní týkajúce sa námietok voči postupu súdu prvej inštancie, keď súd pojednával a rozhodol vo veci v neprítomnosti žalovaného, neprerušil konanie podľa , nariadil jedným úkonom tri pojednávania, považoval odvolací súd už vzhľadom na vyššie vytknuté vady, pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. Povinnosťou súdu prvej inštancie súc pritom viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať pre vec relevantné dôkazy, a to v prvom rade tie, ktoré sú podstatné pre ustálenie záverov, či medzi stranami ne/došlo k voľbe rozhodného práva, v opačnom prípade, aké rozhodné právo je aplikovateľné s ohľadom na čl. 4 ods. 1 a 3 Nariadenia Rím I., následne zistený skutkový stav vo veci samej opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia zisteného rozhodného práva, a predovšetkým v ďalšom konaní postupovať hospodárne a dôsledne aplikovať ust. , ktoré zásadne neumožňuje opakované dlhodobé odročovanie súdnych pojednávaní pre práceneschopnosť právneho zástupcu sporovej strany. V tom prípade je súd povinný prijať opatrenia, aby práceneschopnosť právneho zástupcu sporovej strany nebola prekážkou postupu v konaní, avšak takým spôsobom, ktorý bude pre sporovú stravu vopred známy a predvídateľný, aby mala prípadne dostatok časového priestoru pre voľbu iného právneho zástupcu, resp. ustanovenie substitúta; potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. , , odôvodniť, teda uviesť, aké dôkazy súd prvej inštancie vykonal, prečo niektoré navrhované dôkazy nevykonal, ako jednotlivé dôkazy vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil, k akým skutkovým zisteniam na základe takto vykonaného dokazovania dospel a ako vec právne posúdil.

48. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania ( ).

49. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -

2519202756

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).