Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-25-2014.pdf
PDF · 91.2 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/25/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci žalobcu: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. so sídlom Košice, Ul. Komenského č. 50, proti žalovanej E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXX, o splnenie povinností zo zmluvy o budúcej zmluve, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C 109/2013 - 26 z 25.11.2013 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci zamietol a určil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci samej.
Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa pôvodne domáhal vydania rozkazu na plnenie v tom zmysle, že žalovaná je povinná k domu v kat. úz. E. zriadiť vodovodnú a kanalizačnú prípojku na vlastné náklady. Na základe jeho návrhu súd na pojednávaní 02.12.2013 pripustil zmenu žalobného návrhu, kde žalobný návrh znel, že súd nahrádza prejav vôle žalovanej, že ako kupujúca uzatvára so žalobcom ako s predávajúcim zmluvu o zriadení vodovodnej prípojky a dodávky pitnej vody s obsahom, ktorý je uvedený v rozsudku.
Ust. § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka stanovuje jednoročnú lehotu, v ktorej sa môže oprávnená osoba domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Táto jednoročná lehota je prekluzívna. Ak kolaudačné rozhodnutie sa stalo právoplatné 09.09.2010, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve bola žalovaná povinná zriadiť vodovodnú a kanalizačnú prípojku do 90 dní odo dňa písomnej výzvy. Tá jej bola doručená 17.06.2012, pričom 90 dní uplynulo od doručenia tejto výzvy 17.09.2012 a teda ročná lehota na podanie žaloby uplynula 17.09.2013. Návrh bol síce žalobcom podaný 19.08.2013, nebol však v zmysle § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka a súd pripustil zmenu žaloby až na pojednávaní 02.12.2013 na základe zmeny žalobného návrhu zo dňa 20.11.2013, ktorý bol súdu doručený na pojednávaní 02.12.2013. Návrh nebol podaný v zákonnej lehote, preto sa žalobca nemôže úspešne domáhať, aby vyhlásenie vôle žalovanej bolo nahradené súdnym rozhodnutím, pretože táto lehota už uplynula v septembri 2013.
Z dôvodu právnej istoty súd ďalej poukazuje na to, že uzavretá zmluva o budúcej zmluve 03.07.2008 postráda náležitosti zmluvy o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka. Podstatnou náležitosťou tejto zmluvy, okrem zhody vôle zmluvných strán, doby dokedy zmluvné strany majú budúcu zmluvu uzatvoriť, aj ďalšie podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Toto však zmluva o budúcej zmluve
neobsahuje. V celej zmluve o budúcej zmluve nie je identifikovaná nehnuteľnosť žalovanej, kde s má zriadiť vodovodná a kanalizačná prípojka. Žalovaná má tam uvedené aj bydlisko E. č. XX (resp. E. XX), čo však v tom čase nebolo bydlisko žalovanej, keďže býva v S. a v predmetnej nehnuteľnosti nikdy nebývala, čo je zrejmé z vyjadrenie starostu Obce E.. Bydlisko E. XX, alebo E. č. XX, nie je identifikácia nehnuteľnosti, na ktorej má byť zriadená vodovodná a kanalizačná prípojka. Nie je tam uvedená parcela, súpisné číslo a podľa názoru súdu, toto sú podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorá sa v predmete zmluvy v článku II. zmluvy o budúcej zmluve vôbec nenachádza. Táto vada zmluvy o budúcej zmluve robí túto zmluvu o budúcej zmluve neplatnou.
Ďalšou okolnosťou pre zamietnutie žaloby je argumentácia žalovanej s poukazom na § 50 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to na to, že sa pomery na strane žalovanej výrazným spôsobom zmenili. Aj v tomto prípade súd mal za to, že žalovaná uniesla dôkazné bremeno. Zmluvu o budúcej zmluvy uzatvárala v roku 2008, pričom následne v roku XXXX jej zomrel manžel, plány s predmetnou nehnuteľnosťou využívať ju na rekreačné účely padli. V prospech žalovanej súd považuje aj tú skutočnosť, že žalovaná v danej nehnuteľnosti nebývala, ani neplánuje bývať a s poukazom na jej vek a sociálnu situáciu má súd za to, že nemožno spravodlivo požadovať, aby zmluvu uzavrela. Preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.
Poukázal na to, že žalovaná sa platne zaviazala v zmluve o budúcej zmluve o zriadení vodovodnej prípojky a kanalizačnej prípojky a dodávke pitnej vody a odvádzaniu odpadových vôd na splnenie povinnosti. Žalobca je toho názoru, že súd má vykladať predmetnú zmluvu nie iba podľa názvu, ale podľa obsahu a z obsahu samotnej zmluvy o budúcej zmluve vyplýva záväzok žalovanej v stanovenej lehote niečo konať, teda na vlastné náklady zrealizovať vodovodnú a kanalizačnú prípojku a uzatvoriť s predávajúcim kúpnu zmluvu. Žalobca zrealizoval verejný vodovod a verejnú kanalizáciu v rámci rozsiahleho projektu „H. - pitná voda a kanalizácia v povodí rieky Q.“ v celkovej hodnote 66.698.208,61 Eur, ktorý bol financovaný z fondov Európskej únie. V rámci tohto projektu bola naplánovaná výstavba vodovodu a kanalizácie aj v Obci E., ako jednej zo siedmych obcí, pričom občania boli o realizácii vodovodu a kanalizácie v obci vopred informovaný. Každému občanovi, ktorý zmluvu podpísal bolo všeobecne známe, že sa jedná o realizáciu vodovodnej a kanalizačnej prípojky k jeho rodinnému domu uvedenému v zmluve o budúcej zmluve v článku I. - zmluvné strany, v časti identifikačných údajov týkajúcich sa budúceho kupujúceho označené ako bydlisko budúceho kupujúceho. Zmluva obsahuje dostatočné označenie účastníkov, podstatné náležitosti zmluvy, a to predmet zmluvy i cenu. Predmetom zmluvy bol záväzok žalovanej do 90 dní odo dňa písomnej výzvy predávajúceho, teda žalobcu, zriadiť vodovodnú a kanalizačnú prípojku na vlastné náklady a uzavrieť so žalobcom ako predávajúcim kúpnu zmluvu na odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie a odoberať pitnú vodu z verejného vodovodu a odvádzať odpadové vody do verejnej kanalizácie. Cena za dodávku pitnej vody a odvádzanie odpadových vôd bola jasne dohodnutá tak, že mala byť určená Úradom pre reguláciu sieťových odvetví SR ako vyplýva z článku III. bod 2. Z obsahu a kontextu celej zmluvy vyplýva, že záväzok na zriadenie vodovodnej a kanalizačnej prípojky sa vzťahuje na adresu uvedenú pri označení bydliska budúceho kupujúceho, teda žalovanej, uvedenú v článku I., teda k rodinnému domu v E. č. XX. Nič na tom nemení skutočnosť, že žalovaná bývala na inej adrese, teda v S.. Táto skutočnosť bola pre obe zmluvné strany všeobecne zrejmá. Z lustrácie údajov z katastra nehnuteľností vyplýva, že rodinný dom v E. č. XX stojí na parcele č. 47/1 a je evidovaný na LV č. XXX, kat. úz. E. a jeho vlastníkom je žalovaná v podiele 1/1. Na základe týchto údajov žalobca v petite žaloby presne určil, ku ktorému domu má žalovaná povinnosť zriadiť vodovodnú a kanalizačnú prípojku. Čo sa týka doby, v ktorej sa účastníci dohodli na splnení povinnosti a uzavretí kúpnej zmluvy, z článku II. bod 2 vyplýva, že sa tak malo stať po vydaní kolaudačného rozhodnutia v obci, v lehote 90 dní odo dňa písomnej výzvy predávajúceho. Písomná výzva zo strany žalobcu bola urobená listom zo 06.06.2012 a žalovaná ju prevzala 14.06.2012, ako to vyplýva z doručenky doloženej súdu spolu so žalobou. V danom prípade sa nejedná o zmluvu o prevode nehnuteľností, preto uvedené odôvodnenie súdu nie je možné na tento prípad aplikovať. Označenie domu, ku ktorému sa žalovaná zaviazala zriadiť vodovodnú a kanalizačnú prípojku, teda k rodinnému domu v obci E. č. XX je dostatočné na to, aby sa nedalo zameniť s iným. Nemožno súhlasiť
s odôvodnením súdu s poukazom na § 50 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že sa pomery na strane žalovanej výrazným spôsobom zmenili z dôvodu, že zmluvu uzatvárala v roku 2008 a v roku XXXX jej zomrel manžel, pričom plány na využívanie nehnuteľnosti na rekreačné účely padli. Žalovaná totiž uzatvárala zmluvu o budúcej zmluve v čase, keď v danej nehnuteľnosti v Obci E. č. XX nebývala a bola si vedomá toho, že nehnuteľnosť nebola trvalo obývaná. Nedošlo teda k podstatnej zmene pomerov, pre ktoré by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.
Súd pri prejednávaní veci musí nielen rešpektovať právo, ale aj smerovať k spravodlivému výsledku. V právnom štáte nejde iba o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel chovania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. V prípade, že by aplikácie zákona viedla k takým dôsledkom, ktoré by nezodpovedali rozumnému usporiadaniu vzťahov, súd je povinný ju odmietnuť a má zvoliť taký výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a bude racionálny a spravodlivý. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého v zásade správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol, aj keď nemožno súhlasiť so všetkými závermi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, čo však nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia tohto súdu vo veci samej.
Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka, účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.
Podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté
Podľa § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka, tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.
Predovšetkým je potrebné konštatovať, že správne sú závery súdu prvého stupňa týkajúce sa včasnosti podania žaloby o nahradenie prejavu vôle žalovanej, ktorý mal vyplynúť z pôvodnej zmluvy o budúcej zmluve. Tieto okolnosti sú právne významné, vyplývajú z ustanovenia § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom tak ako konštatuje aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, lehota uvedená v tomto zákonnom ustanovení je prepadná, teda prekluzívna, čo v praktickej rovine znamená, že pokiaľ žaloba o nahradenie prejavu vôle vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej zmluve nie je podaná v lehote jedného roka od uplynutia dohodnutej doby, v ktorej táto zmluva mala byť uzavretá, potom toto právo domáhať sa nahradenia prejavu vôle vo vzťahu k druhému účastníkovi zmluvy o budúcej zmluve zaniká. Aplikácia tohto právneho predpisu, tak ako to urobil súd prvého stupňa, nie je v rozpore so zásadami rozumného a spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi občianskoprávnych vzťahov, pretože stanovenie lehoty jedného roka na možnosť domáhať sa nahradenia prejavu vôle voči druhej strane zmluvy o budúcej zmluve je prejavom úmyslu zákonodarcu o dosiahnutie právnej istoty.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na správne skutkové zistenia i závery súdu prvého stupňa, spočívajúce v tom, že výzvu na uzavretie zmluvy obdržala žalovaná 17.06.2012 (ako o tom svedčí fotokópia doručenky nachádzajúca sa v spise) a lehota jedného roka, v rámci ktorej bolo potrebné podať zo strany žalobcu žalobu o nahradenie prejavu vôle žalovanej ohľadom okolností vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve uplynula 17.09.2012 (§ 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a to so zreteľom na to, že lehota 90 dní, v rámci ktorej mala byť zmluva, ktorej podkladom bola zmluva o budúcej zmluve uzavretá, pripadol na 15.09.2012, čo však bola sobota a štátny sviatok Slovenskej republiky a za týchto okolností lehota uplynula a jej posledným dňom bol pondelok 17.09.2012.
Žaloba o nahradenie prejavu vôle mala byť takto podaná najneskoršie 18.09.2013, nakoľko táto začala plynúť 18.09.2012 (§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žaloba, ktorú podal žalobca na súd prvého stupňa 19.08.2013 nebola takého charakteru, ako to predpokladá ustanovenie § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ako správne konštatuje súd prvého stupňa, až na pojednávaní 02.12.2013 došlo k úprave žaloby na nahradenie prejavu vôle, pričom podanie v tomto smere malo byť na súd prvého stupňa podané už 20.11.2013 elektronicky, avšak takéto podanie sa v spise nenachádza v rovine prijatého elektronického podania, avšak na strane druhej, aj keby 20.11.2013 toto podanie bolo elektronicky na súd prvého stupňa podané, nerešpektovalo by lehotu na podanie takejto žaloby, ktorá uplynula v zmysle vyššie uvedeného 18.09.2013 (streda).
Za týchto okolností správne rozhodol súd prvého stupňa pokiaľ žalobu zamietol, a to predovšetkým s poukazom na nenaplnenie a nedodržanie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle v zmysle § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ostatné skutkové zistenia súdu prvého stupňa javia sa ako problematické a nemožno v súčasnosti opierať o ne záver o nutnosti zamietnutia žaloby, avšak so zreteľom na vyššie uvedené to nie je ani potrebné. Predovšetkým je veľmi problematický záver o tom, že zmluva o budúcej zmluve, ktorú účastníci uzavreli, nie je dostatočne určitá a že súd pochybnosti o tom, kto túto zmluvu uzavrel, vrátane trvalého bydliska žalovanej, pretože je nepochybné, kto túto zmluvu o budúcej zmluve uzavrel a čo bolo jej obsahom, vrátane náležitej identifikácie účastníkov konania.
Taktiež posúdenie závažných okolností, ktoré nastali na strane žalovanej, pre ktoré nie je možné spravodlivo požadovať, aby zmluvu, ktorá vyplynula zo zmluvy o budúcej zmluve uzavrela, je problematické, pretože samotné úmrtie manžela je rozhodne okolnosťou závažnou, avšak nie je doposiaľ objasnené, ako táto okolnosť mohla zabrániť žalovanej v uzavretí zmluvy a realizovaní jej obsahu, pokiaľ nie sú náležite zistené a analyzované majetkové a sociálne pomery žalovanej, ktoré by eventuálne mohli byť dôsledkom úmrtia manžela.
Preto v súčasnom štádiu, ako bolo vyššie naznačené, nie je možné opierať zamietnutie žaloby o tieto okolnosti, avšak v zmysle vyššie uvedeného, postačujúcou je okolnosť zmeškania lehoty jedného roka na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle žalobcom v predmetnej veci.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, okrem výroku o trovách konania, ktorý v odvolacom konaní preskúmavaný nebol so zreteľom na to, že ide iba o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania a proti tomuto odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí o trovách konania v súlade s ustanovením § 224 ods. 4 a § 151 ods. 3 O.s.p.
Zároveň odvolací súd zistil, že v predmetnej veci nesúhlasí dátum uvedený v písomnom vyhotovení rozhodnutia súdu prvého stupňa (č.l. 36) s dňom konania pojednávania na súde prvého stupňa, kedy toto rozhodnutie malo byť vynesené, a to 02.12.2013. Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa opravným uznesením uviesť tieto okolnosti do súladu, nakoľko zo spisu vyplýva, že predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa malo byť vynesené 02.12.2013.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.