Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/51/2014

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca zo dňa 11. októbra 2013, č. k. -70, takto

rozhodol:

rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým návrh zamietol a vo výroku II., ktorým žalovanej náhradu trov konania nepriznal, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Vo výroku III., ktorým súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol, zostáva n e d o t k n u t ý .

odôvodnenie:

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 11. 10. 2013 č. k. -70, návrh zamietol (výrok I.). Žalovanej (ďalej len „žalovanému“) náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III.). Súd konštatoval, že žalobca v žalobe zo dňa 27. 09. 2012 žiadal, aby mu žalovaný nahradil škodu vo výške 125 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 770 eur, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v prieťahoch v konaní (súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 14 mesiacov). Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla súdu dňa 25. 05. 2009, pričom súd vydal poverenie dňa 22. 06. 2009 a exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 11677/08. Jednalo sa o exekučný titul podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej len „Exekučný poriadok“), u ktorého súd nie je viazaný 15- dňovou lehotou. Poverenie bolo vydané na 28. deň od doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním 445 dní ako to žalobca vo svojej žalobe tvrdí. Súd poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. , v ktorom rozhodnutí Ústavný súd konštatuje, že: „pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 , ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone (porovnaj napríklad rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej žiadosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 ods. 2 je autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,

ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 SR (). Nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané len s omeškaním 13 dní, takéto omeškanie aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní. Z uvedených dôvodov mal súd preukázané, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a to nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri jej nesplnení čo i len jednej podmienky. Nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd preto zdôvodnil len okrajovo a nad rámec zákonnej povinnosti. V tejto súvislosti mal za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania žalobca nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného. Vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu. Žalobca je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Nepreukázal ani vznik podmienok podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“). Žaloba je aj v tomto smere všeobecná, nepreskúmateľná. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Žalobca v žalobe vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt žalobcu, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska žalobcu a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre náhradu majetkovej škody. Tiež nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup), ani škodu a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Žalobca nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila žalobcovi uspokojiť pohľadávku v novom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a tvrdenou škodou. Tým zároveň súd ustálil, že žalobca nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby mohol konštatovať zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Preto žalobu na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie voči žalovanému v celom rozsahu zamietol. Zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd vznesený podľa a (ďalej len „“). Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania podľa Podľa súdu dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí má právo na to, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Žalobca opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v Čadci, odmieta platiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti. Z toho dôvodu o vylúčení sudcov okresného súdu nerozhodoval Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, na základe námietky žalobcu, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa z dôvodov uvedených v predložili vec predsedovi Okresného súdu v Čadci a ten

následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení. Žalobca neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa v nadväznosti na Keďže neuplatnil procesné právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti žalobcu. Nadriadený súd, ani predseda Okresného súdu v Čadci, nerozhodoval o procesnom práve žalobcu. Procesné právo žalobcu rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadenému súdu, preto nemohlo byť porušené. Predseda Okresného súdu v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa mala za to, že o jej návrhu na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. , zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania rozhodovania veci. V nadväznosti na ust. preto zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na zaujatie stanoviska Ústavnému súdu. Tiež podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa , ktoré ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil. Prejudiciálnu otázku si súd môže vyriešiť aj sám ( ). V tomto prípade touto otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným spôsobom. Zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie konanie by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú žalobca podal. Žalobca tvrdí prieťahy v konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh žalobcu. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. Úspešným účastníkom konania je žalovaný, patrí mu právo na náhradu trov konania. Uplatnil si právo na náhradu trov konania, ktoré nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd mu náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na výsledok konania, ktorým bol návrh voči žalovanému zamietnutý, nezaviazal žalovaného ako úspešného účastníka v nadväznosti na poplatkového zákona k zaplateniu súdneho poplatku za návrh. Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen žalobca, čo je ďalší dôvod pre ktorý súd nezaviazal žalovaného k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol: S poukazom na ust. druhá veta žalobca vytýkal súdu, že mu vyjadrenie žalovaného nedoručil pred termínom pojednávania, hoci ho mal k dispozícii. Nemal preto vedomosť o argumentácii a návrhoch na vykonanie dokazovania zo strany žalovaného, ani možnosť vyjadriť sa k použitej argumentácii a návrhom na dokazovanie. Konajúci súd tak vykonaním pojednávania, ale predovšetkým vykonaním dokazovania a vyhlásením uznesenia o ukončení dokazovania bez toho, aby žalobca mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania a mal možnosť sa vyjadriť k vykonanému dokazovaniu postupoval tak, že mu odňal možnosť konať pred súdom. Pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil, tak poukázal na to, že podal elektronicky na zverejnenú emailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Riadne a včas preto požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzajúc z mylného skutkového stavu súd bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca tiež tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protivrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V ďalšej časti odvolania zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. Podľa žalobcu súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. v znení účinnom pred prijatím Vytýkal tiež súdu, že pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Považoval síce za pravdivé, že Exekučný poriadok v ust. výslovne upravuje, len že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom ale z uvedenej dikcie nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, že poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí. Podľa žalobcu ak exekučný súd včas nevydá či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (ku ktorému musel dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť ako nesprávny úradný postup spôsobilý privodiť účastníkom konania škodu. Ďalej žalobca namietal, že konajúci súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Ostatné namietané skutočnosti (jednak rozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov) ignoroval. Takýto postup prvostupňového súdu je podľa neho neprípustný. Žalobca je tiež presvedčený, že taký výklad ust. , ktorým by žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody ak nebola podaná sťažnosť na prieťahy pred účinnosťou predmetného ustanovenia je ústavne nekonformný a s ohľadom na ust. SR je takýto výklad neprípustný. Napokon podľa žalobcu na preukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal (oboznámenie s exekučným spisom exekučného súdu, urgencie, spracovanie znaleckého posudku). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ) z nasledovných dôvodov:

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci nevychádzal zo správnych skutkových zistení, dôsledkom ktorých bolo nesprávne právne posúdenie veci, keď žalobu žalobcu zamietol.

Súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval a to z pripojeného exekučného spisu sp. zn. , že dňa 25. 05. 2009 bola Okresnému súdu Čadca doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom vyšší súdny úradník poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa 22. 06. 2009. Podľa súdu keďže sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku - rozhodcovský rozsudok nebol viazaný 15-dňovou lehotou. Poverenie bolo vydané na 28 deň od doručenia žiadosti, teda nie s omeškaním 445 dní ako to žalobca vo svojom návrhu tvrdí. Nakoľko poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané len s omeškaním 13 dní, takéto omeškanie aj s poukazom na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z uvedených dôvodov mal súd preukázané, že žalobca nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím predstavujúcu nesprávny úradný postup.

Odvolací súd mal z obsahu spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. preukázané, že návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi podaný dňa 23. 04. 2009, žiadosť súdneho exekútora došla súdu dňa 25. 05. 2009. Dňa 18. 06. 2009 urgoval súdny exekútor súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd listom zo dňa 29. 06. 2009 vyzval súdneho exekútora na doplnenie označených listín. Dňa 28. 09. 2009 žiadal oprávnený o informáciu o stave konania. Dňa 29. 07. 2009 súdny exekútor odpovedal na výzvu súdu o doloženie požadovaných listín. Listom zo dňa 29. 09. 2009 súdny exekútor bol súdom požiadaný doložiť návrh v zmysle výzvy zo dňa 29. 06. 2009. Zároveň mu súd oznamuje, že nateraz nemôže vydať poverenie, nakoľko súdny exekútor doposiaľ nereagoval na výzvu súdu z 29. 06. 2013 a nemôže tak náležite posúdiť, či žiadosť o udelenie poverenia - návrhu - ex. titulu sú vydané v súlade so zákonom. Dňa 02. 11. 2009 došiel súdu na vedomie list, ktorým sa súdny exekútor obrátil na oprávneného so žiadosťou o doloženie požadovaného dokladu. Dňa 13. 11. 2009 požiadal oprávnený súd o predĺženie lehoty na vybavenie o 60 dní. Dňa 15. 01. 2010 zaslal oprávnený súdu odpoveď na výzvu. Na č. l. 16 spisu sa nachádza poverenie súdu č. 5502 015422* pre súdneho exekútora s dátumom vydania 22. 06. 2009. Podľa doručenky súdny exekútor potvrdil prevzatie poverenia dňa 07. 07. 2010.

Z tohto prehľadu vykonaných úkonov podľa odvolacieho súdu vyplýva, že poverenie pre súdneho exekútora nemohlo byť vydané dňa 22. 06. 2009 keďže po tomto dni (listy zo dňa 29. 06. 2009 a zo dňa 29. 09. 2009) súd vyzýval súdneho exekútora na doplnenie označených listín. Okrem toho súdnemu exekútorovi bolo poverené doručené až dňa 07. 07. 2010.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ okresný súd vychádzal pri rozhodnutí z toho skutkového stavu, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 25. 05. 2009 a k vydaniu poverenia došlo zo strany súdu dňa 22. 06. 2009, nemal tento záver oporu vo vykonanom dokazovaní.

Okrem toho odvolací súd považoval rozhodnutie okresného súdu aj za rozporné. V odôvodnení totiž na jednej strane konštatuje, že sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 (podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ [notárska zápisnica a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených]), u ktorého nie je viazaný 15 dňovou lehotou a na druhej strane uvádza, že poverenie bolo vydané na 28. deň od doručenia žiadosti a len s omeškaním 13 dní, teda po lehote. Inak povedané pokiaľ lehota 15 dní neplatila, tak nemohlo dôjsť k omeškaniu 13 dní a potom by nebol preukázaný nesprávny úradný postup.

Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, keď podľa neho súd použil novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. účinnú od 01. 01. 2013, pričom bol pri rozhodovaní viazaný ust. v znení účinnom pred prijatím Odvolací súd musel konštatovať, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia citoval

ods. 1, 2 účinného od 01. 01. 2013 aj keď odôvodnenie rozhodnutia by mohlo nasvedčovať tomu, že pri rozhodovaní vychádzal z úpravy pred novelou zákona.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd v závere poukazuje na to, že v odvolaní žalobca namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žalobcu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Podľa odvolacieho súdu žalobca na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa okresnému súdu nepodal (č. l. 9 spisu). Z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30. 01. 2013 č.k. -17 sudkyňu Okresného súdu Čadca Mgr. Alenu Jančulovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn.16C/203/2012. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia ( a nasl. ) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. ). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený sudca.

V ostatnej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd o trovách prvostupňového a odvolacieho konania ( )

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.