Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-367-2013.pdf
PDF · 128.27 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/367/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Dany Kálnayovej, v právnej veci žalobkyne: T. C., nar. XX. XX. XXXX, K. XX, C., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. septembra 2013 č. 41593-3/2013-BA, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. septembra 2013 č. 41593-3/2013-BA podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 3,74 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobkyňa v podanej žalobe zo dňa 30. 10. 2013 žiadala, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 09. 2013, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán potvrdil rozhodnutie svojej pobočky v Nových Zámkoch zo dňa 19. 07. 2013 č. 6618/2013-NZ-DvN, podľa ktorého žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, pretože v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nepreukázala na území Slovenskej republiky žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti s tým, že čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na ňu nevzťahuje, a preto nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia zmysle čl. 61 základného nariadenia. V podanej žalobe žalobkyňa uviedla, že nie je možné sa stotožniť so záverom žalovaného v tom, že za štát jej bydliska je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti a jej väzby na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu nemožno považovať za zachované. Do Českej republiky odišla spolu s partnerom za vyšším zárobkom v novembri 2005, pričom od začiatku vedeli, že tu nezostanú natrvalo. Boli tam prihlásení na prechodný pobyt a po celý čas bývali v podnájmoch. Všetky dovolenky trávili v mieste trvalého pobytu, kde sa vracali v priemere 2 krát ročne. V roku 2010 sa im narodila dcéra a počas čerpania materskej dovolenky na územie Slovenskej republiky chodila častejšie a zdržiavala sa tu podstatne dlhší čas. Je toho názoru, že stabilnosť jej zamestnania nemôže byť jediným a rozhodujúcim kritériom pre posúdenie štátu jej bydliska, pretože budúcnosť rodiny a výchovu dieťaťa si vždy plánovali v mieste jej trvalého bydliska a z toho dôvodu i pracovný pomer v Českej republike po skončení materskej dovolenky ukončila a rovnako tak i jej partner. Dcéru v marci 2013 prihlásila do predškolského zariadenia v mieste bydliska, teda v C., kde bola i prijatá. Jej odchod do Českej republiky bol odôvodnený finančným prilepšením si a nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného, že za jej bydlisko treba považovať štát posledného výkonu zárobkovej činnosti. Po celý čas pobytu v Českej republike, teda od roku 2005 mali v dome jej rodičov zariadenú izbu, pričom vedľajšia izba bola vyčlenená ako detská izba pre dcéru.
V podanej žalobe poukázala na tvrdenie žalovaného v jeho rozhodnutí, v ktorom uviedol, že „dlhodobá prítomnosť pobytu spolu s partnerom a neskôr dieťaťom a stabilita zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie bola vyhodnotená silnejšie ako skutočnosti“, ktoré uviedla v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný však nešpecifikoval, z akých konkrétnych dôvodov sú tieto silnejšie, resp. prečo ich za silnejšie považoval. V posudzovanom období bola na materskej dovolenke, a nie v pracovnom pomere, pričom do miesta bydliska sa vracala 5 až 6 krát ročne na obdobie dvoch až šiestich týždňov. Vlastníctvo nehnuteľnosti v Slovenskej republiky nemôže byť rozhodným kritériom pre posúdenie väzby k štátu bydliska hlavne vtedy, ak svoju bytovú otázku v Slovenskej republike mali ako rodina vyriešenú, a to v rodinnom dome jej rodičov, kde obývajú horné poschodie. Zdôraznila, že do miesta trvalého pobytu sa počas svojho pobytu v Českej republiky nevracala so svojou rodinou k rodičom na návštevu, ale vracala sa domov, do svojho bydliska, na miesto, kde je a vždy bolo centrum záujmov jej rodiny. Slovenská republika nie len štát jej evidovaného trvalého pobytu, ale má tu úzke rodinné väzby, ktoré pestovala a zachovala si ich i napriek pobytu v inom členskom štáte. Nesúhlasí so záverom žalovaného, že počas pobytu v inom členskom štáte Európskej únie, teda počas pobytu v Českej republike neboli zachované jej väzby so Slovenskou republikou. Žalobkyňa taktiež poukázala na nerovnaké vyhodnocovanie relevantných skutočností rozhodujúcich pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, v dôsledku čoho bola diskriminovaná, pretože sa s ňou zaobchádzalo inak ako s ostatnými osobami, ktoré si uplatnili nárok na túto dávku. Ako dôkaz pripojila fotokópiu rozhodnutia, ktorým bol jej partnerovi priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, pričom sa jedná o rozhodnutie pobočky žalovaného v Nových Zámkoch.
Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 05. 12. 2013 k žalobe uviedol, že žalobkyňa bola zaradená dňom 20. 05. 2013 do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nárok na dávku v nezamestnanosti si uplatnila dňa 18. 07. 2013. Prvostupňový správny orgán dňa 19. 07. 2013 vydal rozhodnutie, podľa ktorého žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti a v odvolacom konaní bolo toto rozhodnutie dňa 26. 09. 2013 potvrdené. V podanom vyjadrení žalovaný taktiež citoval právne predpisy, podľa ktorých postupoval vo vzťahu k žalobkyni a z ktorých podľa jeho názoru vyplýva základná zásada, ktorú treba uplatňovať pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, a to, že slovenská doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná, pričom touto výnimkou je, že si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 20. 05. 2010 do 19. 05. 2013 žalobkyňa preukázala na základe formulára U1 zo dňa 02. 07. 2013 dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Českej republiky od 01. 10. 2010 do 30. 11. 2010 (poistené zamestnanie) a dobu považovanú za dobu poistenia v nezamestnanosti od 10. 10. 2010 do 30. 04. 2013 (materstvo, výchova dieťaťa). Žalobkyňa dosiahla v posudzovanom období troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, a preto bolo potrebné v konaní o jej dávke v nezamestnanosti zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia. S poukazom na čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Toto pravidlo však možno použiť iba v prípade, ak dotknutá osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, čo žalobkyňa nesplnila. Doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu Európskej únie možno zohľadniť i v prípade, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. V konaní bolo teda potrebné posúdiť, či si žalobkyňa zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Českej republiky. Prvostupňový správny orgán vychádzal z údajov uvedených vo formulári U1 zo dňa 02. 07. 2013, ako i z ďalších relevantných dokladov a údajov týkajúcich sa žalobkyne.
Centrum záujmov žalobkyne ako dotknutej osoby je možné určiť v konkrétnom prípade na základe dostupných informácií o nej (na území Českej republiky sa zdržiavala od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013,
t. j. 6 rokov a 9 mesiacov, zárobkovú činnosť na území Českej republiky vykonávala v pracovnom pomere u jediného zamestnávateľa od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013, pričom žalobkyňa osvedčila, že jej zamestnanie nemalo dočasný ani sezónny charakter, od 01. 10. 2010 do 30. 04. 2013 poberala v Českej republike rodičovský príspevok, rodičov navštevovala 2 x ročne spravidla na 2 týždne a počas rodičovskej dovolenky 5 až 6 krát ročne spravidla na 2 týždne, na území Slovenskej republiky ani Českej republiky nevlastní nehnuteľnosť, daňové a odvodové povinnosti si plnila na území Českej republiky, teda v štáte zamestnania). Z uvedeného teda vyplýva, že jedinou väzbou žalobkyne so Slovenskou republikou počas výkonu jej zárobkovej činnosti v Českej republike boli jej rodičia a ich pravidelné návštevy, čo však jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky. Takýto právny názor je v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. 06. 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu ako je príslušný členský štát). Nebolo by prijateľné, aby sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. Väzba žalobkyne k Slovenskej republike (pobyt rodičov a ich pravidelné návštevy 2 krát ročne, respektíve neskôr 5 až 6 krát ročne) nie je v porovnaní s dĺžkou jej pobytu, s prítomnosťou jej partnera a narodením a výchovou dieťaťa na území Českej republiky a taktiež v porovnaní s jej stabilnou pracovnou situáciou v Českej republike silnejšia, čo svedčí o tom, že žalobkyňa si počas zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie vytvorila centrum záujmov v Českej republike. Žalobkyňa teda počas posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie nemala bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov a nie je možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade čl. 61 základného nariadenia. V období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie teda od 20. 05. 2010 do 19. 05. 2013 žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní a žalobkyňa túto základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti nesplnila. Ani v odvolacom konaní žalobkyňa nepredložila žiadne podstatné a doplňujúce skutočnosti, ktoré by mali mať zásadný vplyv na zmenu prvostupňového rozhodnutia. S poukazom na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby tak, ako vyplýva z týchto skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pričom dĺžka prítomnosti žalobkyne na území iného členského štátu, jej stabilná pracovná situácia, plnenie daňových povinností jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa si väzby so Slovenskou republikou počas výkonu činnosti zamestnanca v Českej republike nezachovala.
Nakoľko o mieste bydliska žalobkyne uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebolo potrebné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobkyne a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Preukázaný kontinuálny pobyt žalobkyne na území Českej republike v trvaní viacej ako 6 rokov nie je možné za žiadnych okolností považovať za krátkodobý.
Žalovaný vyhodnocoval centrum záujmov žalobkyne v súlade s požiadavkou zohľadnenia všetkých skutočností uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia komplexne, pričom v jej prípade boli počas jej pobytu v Českej republike preukázané silnejšie vzťahové väzby, respektíve miera osobnej viazanosti na tento štát, než na Slovenskú republiku. O tejto skutočnosti svedčí poberanie štátnych sociálnych dávok žalobkyňou podľa právnych predpisov Českej republiky, ktorých poskytovanie nie je viazané na existenciu sociálneho poistenia fyzickej osoby vyplývajúceho z existencie pracovného pomeru. Na preukázané obdobie poberania rodičovského príspevku žalobkyňou podľa právnych predpisov Českej republiky v období od 01. 10. 2010 do 30. 04. 2013 poukazuje i napadnuté rozhodnutie.
Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na nerovnaké vyhodnocovanie relevantných skutočností rozhodujúcich pre posúdenie nároku na dávku nezamestnanosti, žalovaný k tomu uviedol, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje správny orgán prvého stupňa individuálne a v každom konaní je dôkazná situácia iná, pričom vzájomné porovnávanie týchto konaní nie je relevantné. V konaní, na ktoré žalobkyňa poukazuje bolo zistené, že predmetné východiskové skutočnosti neboli v porovnaní s prípadom žalobkyne totožné, a teda nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobkyne o bezdôvodne odlišnom vyhodnotení týchto skutočností.
Žalovaný zároveň poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2012 v konaní pod sp. zn. 10Sžso/6/2012, v ktorom sa riešila obdobná právna problematika. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu a v tejto krajine je aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Po skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Štát posledného zamestnania je teda miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti. Na základe údajov uvedených žalobkyňou vo formulári U1 zo dňa 02. 07. 2013 nie je zaručené, že by jej vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle právnych predpisov Českej republiky. Nie je zrejmé, z akého právneho dôvodu by žalovaný mal odhliadnuť od faktu, že v štáte posledného zamestnania nárok na dávku nezamestnanosti nevznikol, pričom však doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v štáte posledného zamestnania by mal žalovaný automaticky zohľadniť a priznať nárok na dávku v nezamestnanosti. V prípade, ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiadal o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát skúma, či vôbec je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaný navrhol, aby súd podanú žalobu zamietol.
Z administratívneho spisu, ktorý súdu predložil žalovaný a súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, vyplýva, že žalobkyňa požiadala o dávku v nezamestnanosti žiadosťou zo dňa 18. 07. 2013, pričom do evidencie uchádzačov o zamestnanie bola zaradená od 20. 05. 2013. Zároveň žalobkyňa predložila i „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“, z ktorého vyplýva, že vykonávala pracovnú činnosť v Českej republike od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013, pričom ako dôvod odchodu do iného členského štátu Európskej únie uviedla „zamestnanie“. Na území iného členského štátu pritom nevlastnila nehnuteľnosť, bývala v nájme alebo podnájme, počas dovolenky v zamestnaní sa zdržiavala na území Slovenska a na území iného členského štátu s ňou bola iná blízka osoba, a to druh a dieťa. Z vyhlásenia ďalej vyplýva, že dva krát do roka navštevovala Slovenskú republiku a ako dôvod návratu na jej územie uviedla výchovu dieťaťa, pričom počas zamestnania v členskom štáte Európskej únie mala zachované väzby k Slovenskej republike, nakoľko tu mala rodičov, u ktorých mala zabezpečené bývanie. Ďalej žalobkyňa predložila zápočtový list - potvrdenie o zamestnaní, v ktorom jej zamestnávateľ potvrdil, že v hlavnom pracovnom pomere bola zamestnaná od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013, formulár U1 potvrdený Úradom práce v Českej republike, krajskou pobočkou pre hlavné mesto Praha, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa získala dobu zamestnania od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2010, od 01. 10. 2010 do 30. 11. 2010 a dobu od 10. 10. 2010 do 30. 04. 2013 (materská, výchova dieťaťa), ktorá sa považuje za inú dobu poistenia a taktiež preložila i prehľad vyplácaných dávok štátnej sociálnej podpory, z ktorého vyplýva, že príslušná inštitúcia v Českej republike jej vyplácala od 01. 10. 2010 do 31. 05. 2013 dávky štátnej sociálnej podpory.
Pobočka žalovaného v Nových Zámkoch dňa 19. 07. 2013 vydala rozhodnutie č. 6618/2013-NZ-DvN, ktorým rozhodla tak, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala odvolanie a následne dňa 26. 08. 2013 s ňou bola spísaná zápisnica, v ktorej žalobkyňa potvrdila, že v Českej republike bola od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013 a dôvodom ukončenia zamestnania bola výpoveď, ktorú dala zamestnávateľovi, domov sa vracala dva krát ročne na dva týždne a počas rodičovskej dovolenky asi päť až šesť krát ročne na dva týždne, žila tam s druhom, pričom 30. 04. 2010 sa im narodilo dieťa, na ktoré poberala i rodičovský príspevok. V Českej republike bývali v podnájme a na Slovensku u rodičov a hlavným dôvodom návratu na Slovensko bol úmysel naďalej
bývať a žiť na Slovensku a tu vychovávať dieťa. O podanom odvolaní žalovaný rozhodol dňa 26. 09. 2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.
Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal na pojednávaní napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 09. 2013, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP, pričom dospel k záveru, že žalovaným zistený skutkový stav je nedostačujúci na posúdenie veci, a preto toto rozhodnutie podľa 250j ods. 2 písm. c/ OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa článku 1, písm. j/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa článku 61 ods. 1, základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
-- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
-- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
-- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkov činná osoba mala bydlisko v členskom štáte inom ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali.
Podľa článku 65 ods. 5, písm. a/ základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 11, ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov,
b/ situáciu dotknutej osoby vrátane:
i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým
miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky
trvania každej pracovnej zmluvy,
ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb,
iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti,
iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov,
v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná,
vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa článku 11, ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 26. 09. 2013 a posúdiť, či tento vo vzťahu k žalobkyni postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 19. 07. 2013, v zmysle ktorého žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti potvrdil.
V predmetnom konaní o priznanie dávky v nezamestnanosti správne orgány postupovali podľa ust. § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pričom dospeli k záveru, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti, pretože v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie, t. j. v období od 20. 05. 2010 do 19. 05. 2013 nebola poistená v nezamestnanosti najmenej dva roky podľa našich právnych predpisov a nezískala potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti na Slovensku. Nebolo však sporené, že žalobkyňa bola zamestnaná a pracovala u toho istého zamestnávateľa na území Českej republiky, a to v období od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2013, pričom z formuláru U1 vyplýva, že ako doba poistenia bola hodnotená doba od 01. 08. 2006 do 30. 04. 2010, od 01. 10. 2010 do 30. 11. 2010 a ako iná doba poistenia doba od 10. 10. 2010 do 30. 04. 2013, teda na území iného členského štátu Európskej únie získala túto dobu poistenia. Správne orgány mali posúdiť, či dobu poistenia získanú v Českej republike možno zohľadniť tak, akoby bola dosiahnutá podľa našich právnych predpisov v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, aplikácia ktorých je potrebná práve z dôvodu existencie doby poistenia v Českej republike. Na základe žalobkyňou predložených listinných dokladov
správne orgány dospeli k tomu záveru, že doby poistenia získané na území Českej republiky nemožno žalobkyni zhodnotiť, nakoľko nepreukázala zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenska počas výkonu zamestnania v Českej republike. Vychádzali z toho, že bydlisko žalobkyne počas výkonu práce v Českej republike bolo v tejto krajine, čo odôvodnili poukazom na predložené listinné doklady a vyplnený formulár U1.
Po oboznámení sa s predloženým administratívnym spisom však súd dospel k záveru, že takýto názor žalovaného vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný svoj názor o bydlisku žalobkyne počas výkonu zamestnania v Českej republike a väzbách k tejto krajine vyvodil najmä z údajov, ktoré žalobkyňa uviedla vo formulári označenom ako „Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia bydliska“, z dĺžky trvania pobytu a zamestnania žalobkyne na území tejto krajiny (2006 - 2013), z periodicity návštev na území Slovenska (2 x ročne, počas materskej 5 až 6 x ročne), ktoré podľa žalovaného poukazujú na existenciu primárnych väzieb na štát zamestnania. V zmysle článku 1, písm. j/ základného nariadenia, pod bydliskom sa rozumie miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že tento pojem treba chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi mimopracovný čas, pričom pre posúdenie bydliska je dôležitá i rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby ako i povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Z predloženého administratívneho spisu však nevyplýva, že by tieto okolnosti boli správne orgány zisťovali, pričom je nepochybné, že vychádzali iba z údajov, ktoré žalobkyňa uviedla vo „Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska“ a z údajov uvedených vo formulári U1.
Podľa názoru súdu za účelom zistenia skutkového stavu v predmetnej veci a teda i bydliska žalobkyne počas výkonu práce v Českej republike bolo potrebné vykonať riadne dokazovanie vrátane vypočutia žalobkyne, jej rodičov, partnera (prípadne i ďalších osôb) ohľadne okolností jej odchodu do iného členského štátu Európskej únie, vykonávania a stability práce, charakteru a pravidelnosti jej návratov, resp. návštev na Slovensku, okolností a stability jej bývania v Českej republike, pohnútok, ktoré ju v roku 2013 viedli k návratu na Slovensku. Záver o bydlisku žalobkyne počas výkonu práce v Českej republike totiž nemožno podľa názoru súdu vyvodiť len z toho, že pracovala a „bývala“ v tejto krajine. Vzhľadom k vzdialenosti miesta výkonu práce žalobkyne a miesta jej trvalého pobytu nebolo možné od nej spravodlivo požadovať, aby počas pracovných aktivít v Českej republike „bývala“, resp. sa častejšie vracala na Slovensko alebo častejšie navštevovala svojich príbuzných. Záver o bydlisku žalobkyne v Českej republike nemožno vyvodiť ani z toho, že na území našej krajiny nevlastnila nehnuteľný majetok, pričom táto okolnosť v žiadnom prípade nemôže byť hodnotená pri posudzovaní bydliska v jej neprospech. Bydlisko žalobkyne v Českej republike nemožno automaticky bez ďalšieho vyvodiť ani z toho, že počas starostlivosti o maloleté dieťa jej bola na území tejto republiky vyplácaná dávka štátnej sociálnej podpory, a to od 01. 10. 2010 do 31. 05. 2013, pričom v tomto smere za účelom osvedčenia bydliska správne orgány nevykonali žiadne dokazovanie, resp. žiadny relevantný dôkaz sa v predloženom administratívnom spise nenachádza.
Vyššie uvedený názor súdu vychádza z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia v konaní pod sp. zn. 4Sžso/1/2011, 4Sžso/18/2011, 7Sžso/5/2012), v ktorej sa riešila obdobná problematika a z týchto rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že bydlisko dotknutej osoby nemožno určiť len na základe predložených listinných dokladov. V predmetnej veci žalovaný vychádzal z toho, že bydlisko žalobkyne vzhľadom na celkovú dĺžku jej pobytu v Českej republike spolu s partnerom a neskôr i s dieťaťom, ako i trvanie jej zamestnania bolo možné určiť podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na základe ňou predložených listinných dokladov, a preto podľa jeho názoru na určenie skutočného miesta jej bydliska nebolo potrebné zisťovať úmysel žalobkyne podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. S takýmto názorom žalovaného sa nemožno stotožniť, pretože i pri zisťovaní bydliska žalobkyne podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je potrebné určiť „centrum jej záujmov“, čo nie je možné bez podrobného vypočutia žalobkyne k jej situácii, vrátane jej rodinných väzieb a bývania v mieste zamestnania. Prítomnosť žalobkyne na území Českej republiky v čase výkonu jej zamestnania (resp. neskôr počas starostlivosti o maloleté dieťa) v tejto krajine podľa názoru súdu nebolo možné považovať za stabilnú bez toho, aby žalovaný okrem iného skúmal i jej reálne bydlisko, resp. podmienky bývania v tom čase. Žalobkyňa vo „Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska“ uviedla, že na území členského štátu EÚ nevlastnila nehnuteľnosť, mala nájom, podnájom a bola tam s ňou blízka
osoba, t.j. druh a dieťa. Napriek tomu žalovaný bez vykonania riadneho dokazovania a náležitého zistenia skutkového stavu veci vyvodil záver, že bydlisko žalobkyne počas jej zamestnania, resp. i počas starostlivosti o maloleté dieťa v Českej republike nemožno považovať za zachované na území našej republiky, a to vzhľadom na jej dlhodobú prítomnosť v Českej republike spolu s partnerom a neskôr i dieťaťom, ako i vzhľadom na stabilitu jej zamestnania. Takýto záver správnych orgánov je podľa názoru súdu predčasný a v administratívnom spise sa k nemu nenachádzajú dostatočné podklady.
Z uvedených dôvodov súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 26. 09. 2013 zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. c/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko žalovaným zistený skutkový stav (bez vykonania riadneho dokazovania vrátane podrobného výsluchu žalobkyne, resp. i jej príbuzných alebo ďalších osôb) je nedostačujúci pre posúdenie veci.
Pokiaľ žalovaný v podanom vyjadrení zo dňa 05. 12. 2013 poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 09. 2012 v konaní pod sp. zn. 10Sžso/6/2012 súd k tomu uvádza (rešpektujúc právny názor uvedený v tomto rozsudku), že vo veci týkajúcej sa žalobkyne, nebolo vykonaným dokazovaním zatiaľ jednoznačne preukázané miesto jej bydliska v Českej republike, nakoľko neboli skúmané reálne podmienky existencie jej bývania v mieste výkonu zamestnania na území tohto členského štátu, teda otázka reálneho bydliska žalobkyne v inom členskom štáte. Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že partnerovi žalobkyne, spolu s ktorým žalobkyňa vycestovala do iného členského štátu za účelom získania zamestnania a s ktorým tu žila (pričom obaja tu i pracovali) a neskôr sa im narodilo dieťa, správny orgán prvého stupňa priznal nárok na dávku v nezamestnanosti, o čom žalobkyňa predložila rozhodnutie zo dňa 4.9.2013 č. 7647/2013-NZ-DvN. Takýto postup jednoznačne vyvoláva pochybnosti v postupe správneho orgánu, nakoľko pri v zásade rovnakom skutkovom stave (pokiaľ ide o dĺžku pobytu a trvanie zamestnania) nemôže byť podľa názoru súdu dôvodom nepriznania dávky v nezamestnanosti pre žalobkyňu tá skutočnosť, že jej boli v Českej republike po narodení maloletého dieťaťa vyplácané dávky štátnej sociálnej podpory (resp. rodičovský príspevok), čo prezentoval zástupca žalovaného na pojednávaní s poukazom na to, že príslušná česká inštitúcia už posúdila otázku bydliska žalobkyne na území Českej republiky tak, že mala bydlisko na jej území. Žalovaný však žiadny dôkaz o zhode názorov na bydlisko žalobkyne medzi príslušnými inštitúciami oboch členských štátov nepredložil a túto zhodu názorov na bydlisko žalobkyne na území Českej republiky nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že žalobkyňa tu poberala vyššie uvedené dávky po narodení maloletého dieťaťa.
V ďalšom konaní bude preto povinnosťou žalovaného, ktorý je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 OSP) opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 19. 07. 2013, pričom má v odvolacom konaní rozsiahle oprávnenia vyplývajúce z ust. § 218 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. V prípade, ak je to vhodnejšie z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti, žalovaný môže rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 19. 07. 2013 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pričom i správny orgán prvého stupňa bude viazaný právnym názorom žalovaného. Bude však nevyhnutné vo vyššie naznačenom smere a za účelom zistenia skutkového stavu doplniť dokazovanie okrem iného i výsluchom žalobkyne. V neposlednom rade bude potrebné, aby správne orgány osvedčili stanovisko príslušnej inštitúcie v Českej republike ohľadne bydliska žalobkyne podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a následne po vzájomnej dohode s touto inštitúciou určili „centrum záujmov“ žalobkyne. Viazanosť právnym názorom je právnou povinnosťou správneho orgánu a znamená, že správny orgán je v ďalšom konaní v podstate viazaný názorom súdu na právne a skutkové odôvodnenie nového rozhodnutia a táto viazanosť sa vzťahuje aj na postup správneho orgánu pri ďalšom konaní.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 3,74 eur (1,87 eur x 2), čo predstavuje jej hotové výdavky na cestovné autobusom a vlakom, ktoré si žalobkyňa uplatnila, a to z Bánova do Šurian (0,55 eur cesta autobusom) a zo Šurian do Bánova (1,32 eur cesta vlakom) a späť.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia na Krajský súd v Nitre, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).