Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_9Co-222-2013.pdf
PDF · 105.42 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/222/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., IČO: 35 704 713, so sídlom Panónska cesta 11, Bratislava, zastúpený: Mgr. Martinom Jánským, advokátom so sídlom Štúrova 13, Nitra, proti žalovanému: R. Y., narodený XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, Z. B., zastúpený opatrovníkom OMBUDSPOT, združenie na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova 2676/30, Poprad, o zaplatenie 3.316,71 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 11C/5/2011-59 zo dňa 6. februára 2013 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vrátane trov prvostupňového konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 905,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 905,63 eura odo dňa 23.09.2008 do zaplatenia, náhradu trov konania pozostávajúcu zo súdneho poplatku za návrh v sume 54,- eur a trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi žalobcu v sume 124,15 eura, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 269 ods. 2, § 261 ods. 6, § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 39, § 107, § 457, § 451 Občianskeho zákonníka. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že účastníci uzatvorili dňa 25.09.2007 zmluvu č. LZF/07/80416, predmetom ktorej bolo užívanie dohodnutej hnuteľnej veci a následný prevod vlastníctva. Súd posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu leasingovú, pričom ide o typ nepomenovanej zmluvy a to forme finančného leasingu. Súd sa zaoberal platnosťou dohody strán leasingovej zmluvy o voľbe Obchodného zákonníka (článok 6.12 Všeobecných zmluvných podmienok).
Takéto zmluvné dojednanie je neplatné aj vzhľadom na právnu úpravu existujúcu v čase uzavretia zmluvy. Za neplatné ho súd považoval z dôvodu rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko je zrejmé, že je zneužitím silnejšieho postavenia podnikateľa voči spotrebiteľovi tým, že mu nie na základe individuálneho dojednania vnucuje právny režim Obchodného zákonníka ako právo profesionálov (ktoré ako podnikateľ ovláda), zložitejšie a prísnejšie ako úprava v Občianskom zákonníku, čím dochádza aj k porušeniu zmluvnej slobody a rovnosti medzi stranami záväzkového vzťahu. Na viac, súd zastával názor, že v rozpore s dobrými mravmi je aj to, keď podnikateľ ustanovenia zmluvy týkajúce sa takých pre záväzkový právny vzťah dôležitých skutočností ako sú sankcie, voľba práva a iné zašifruje do vopred pripravených, malým písmom písaných všeobecných obchodných podmienok, v ktorých sa bežne očakáva úprava nie týchto pre zmluvný vzťah najdôležitejších skutočností. Vychádza z toho, že právny úkon je neplatný ako celok, pretože vloženie dohody o voľbe Obchodného zákonníka do VOP malo pre prenajímateľa rozhodujúci význam, ide o ustanovenia, na ktoré sa viaže celá úprava záväzkového vzťahu medzi jeho stranami. K voľbe Obchodného zákonníka pristúpil prenajímateľ aj napriek tomu, že vychádzal (aj keď nesprávne) z toho, že uzatvára zmluvu o nájme, ktorá sa vzhľadom na znenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy aj medzi podnikateľmi ako typický občianskoprávny inštitút
riadila Občianskym zákonníkom. Význam voľby práva vyplýva napr. aj z § 351 ods.1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého: „Odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy“. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.“
Súd má teda za to, že z dôvodu neplatnosti tzv. dohody o voľbe Obchodného zákonníka je neplatná zmluva ako celok a vzniká právo na vrátenie plnenia. Plnenie na základe neplatnej zmluvy napĺňa skutkovú podstatu plnenia bez právneho dôvodu, čím vzniká zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. OZ). Bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu spočíva v prijatí zálohy 118.500 Sk dňa 25.09 2007 (preberací protokol - čl. 9 spisu), dvoch splátok vo výške po 234,17 eura dňa 25.09. a 25.10.2007 od žalovaného (dohoda o platbách - čl. 5 spisu), časti prvej splátky vo výške 935,24 Sk dňa 30.10.2007 (čl. 10 spisu). Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného spočíva v tom, že užíval vozidlo od 25.09.2007 do 25.02.2008 (dátum preberacieho protokolu, dátum ukončenia leasingu). Nájomné 234,17 eura a časť 935,24 Sk za mesiace 09, 10,11/2007 zaplatil, „dostal“ tak za časť mesiacov 11,12/2007 a 1, 2/2008 výhodu vozidlo užívať, čo je (3 x 7.054,60 Sk) + (1 x 6.119,36 Sk) = 27.283,16 Sk = 905,63 eura.
Preto uložil žalovanému povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy vo výške 905,63 eura spolu s úrokom z omeškania, pričom opatrovník žalovaného právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy neuplatnil, preto mu ho nebolo možné priznať. Žalobca mal v spore úspech v rozsahu 27%, preto mu súd priznal náhradu trov konania v uvedenom rozsahu v konečnej sume 24,15 eura. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to proti časti výroku, ktorým súd vo zvyšku jeho žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnil § 221 ods. 1 OSP, keď dospel k záveru, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že zo strany súdu prvého stupňa nebolo žalobcovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 06.02.2013. Súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatuje, že vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 06.02.2013. Právnemu zástupcovi žalobcu pritom bolo dňa 18.01.2013 doručené predvolanie na pojednávanie v predmetnej veci, ktoré sa malo uskutočniť až 06.03.2013 o 10,00 hod. Dňa 05.03.2013 ako právny zástupca žalobcu telefonicky preveroval skutočnosť, či sa toto pojednávanie uskutoční, pričom mu bolo oznámené, že takéto pojednávanie sa neuskutoční, nakoľko súd rozhodol na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 06.02.2013. Z uvedeného vyplýva, že žalobca ako účastník konania bol omylom predvolaný na iný deň, než sa pojednávanie konalo a preto žalobcovi bola postupom súdu jednoznačne odňatá možnosť konať pred súdom. V danom prípade poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR V 38/1972, v zmysle ktorého ak bol účastník omylom súdu predvolaný na iný deň, než keď sa pojednávanie konalo, treba na to hľadieť tak, akoby vôbec nebol na pojednávanie predvolaný, teda ide o vadu, pre ktorú je potrebné v zmysle § 221 ods. 1 rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť. Poukázal tiež na uznesenie NS SR 9So 157/2012 zo dňa 25.05.2011, v zmysle ktorého ak bez prítomnosti účastníka súd pojednávanie začne a skončí skôr, ako bolo uvedené v predvolaní na pojednávanie, odníma tým účastníkovi možnosť konať pred súdom. Pretože súd prvého stupňa predvolal žalobcu na pojednávanie na deň 06.03.2013, avšak pojednávanie sa v skutočnosti konalo bez účasti žalobcu už dňa 06.02.2013, jednoznačne bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, čo samo osebe v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP predstavuje dôvod na zrušenie rozsudku v časti napadnutej týmto odvolaním. Argumentoval ďalej, že súd prvého stupňa sa dopustil ďalšieho pochybenia pri ustanovení opatrovníka pre žalovaného. Žalobcovi nebolo do dnešného dňa doručené žiadne rozhodnutie o ustanovení opatrovníka a to i napriek skutočnosti, že žalobca má právo na podanie odvolania voči takémuto rozhodnutiu. Argumentoval, že súd prvého stupňa ustanovil žalovanému opatrovníka so sídlom v Poprade, pričom z rozhodnutia súdu prvého stupňa vôbec nevyplýva, či tento postup bol v súlade s ustanovením § 29 ods. 1 OSP. I týmto bola žalobcovi konaním súdu spočívajúcom v nedoručení rozhodnutia o ustanovení opatrovníka opätovne odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa tiež nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd posúdil predmetnú zmluvu neplatnú ako celok s poukazom na tzv. dohodu o aplikovaní Obchodného zákonníka. Argumentoval, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy
právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. V danom prípade, aj keď súd prvého stupňa vyhodnotil správne dojednanie zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka ako neplatné ustanovenia leasingovej zmluvy, uvedené nespôsobuje neplatnosť tejto zmluvy ako celku. Dôsledkom neplatnosti predmetného dojednania účastníkov môže byť len skutočnosť, že záväzkový vzťah účastníkov sa nebude spravovať Obchodným zákonníkom a za žiadnych okolností táto neplatnosť nespôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku v zmysle § 41 OZ. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené, preto je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. (§ 221 ods. 1 písm. f) OSP). Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 11C/5/2011 je nárok žalobcu na zaplatenie 3.316,71 eura s príslušenstvom. Súd prvého stupňa žalobcovi priznal istinu 905,63 eura spolu s úrokom z omeškania 8,50% ročne od 23.09.2008 do zaplatenia, ako i čiastočnú náhradu trov prvostupňového konania žalobcu a vo zvyšku jeho žalobu zamietol.
Predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu v dôsledku odvolania podaného výlučne žalobcom je výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, ako i s tým súvisiaci výrok o trovách konania účastníkov.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný a odvolanie bolo žalobcom podané len v zamietajúcej časti, žalovaný odvolanie nepodal, mohol odvolací súd preskúmavať predmetné rozhodnutie len v napadnutej zamietajúcej časti, nakoľko v ostatnej časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné.
Za odňatie možnosti konať pred súdom sa považuje taký postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania alebo pri rozhodovaní.
Podľa § 115 ods. 1 OSP ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 115 ods. 2 OSP predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súd má povinnosť na pojednávanie predvolať účastníkov a ďalšie osoby, ktorých prítomnosť je na pojednávaní potrebná.
Zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každého účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon nestanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon v ustanovení § 101 ods. 2 druhá veta OSP určuje len jednu výnimku z toho práva účastníka, za ktorej sa môže vec prejednať i v jeho neprítomnosti - t.j. ak riadne predvolaný účastník sa na pojednávanie nedostavil a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania, je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s. 2928 a pod
- uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010 sp. zn. 5 Cdo 122/2010).
Kvalita procesu musí zodpovedať právam a povinnostiam, o ktorých sa koná. V predmetnej veci odvolateľ, rsp. obaja účastníci nemali možnosť v konaní pred súdom prvého stupňa sa k veci vyjadriť, pretože neboli riadne predvolaní na pojednávanie, nebola im pred súdom prvého stupňa daná možnosť preukázať svoj nárok a na svoje tvrdenia predniesť dôkazy. Tým im bola v konaní odňatá možnosť konať.
Súd prvého stupňa vo veci stanovil pojednávanie na deň 06.02.2013, ktoré v skutočnosti i realizoval, pričom ale predvolanie, ktoré bolo účastníkom doručené, obsahovalo stanovenie termínu pojednávania dňa 06.03.2013 (porovnaj č.l. 54, 55 spisu), tak boli účastníci informovaní a predvolaní na termín pojednávania dňa 06.03.2013, i keď súd prvého stupňa realizoval pojednávanie dňa 06.02.2013, kde konštatoval, že účastníci sa nedostavili, i keď boli riadne predvolaní a pojednávanie uskutočnili bez ich prítomnosti. Tým, že účastníci neboli na tento termín pojednávania riadne predvolaní, odňal súd prvého stupňa obom procesným stranám možnosť konať pred súdom, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP.
To zakladalo dôvod k tomu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalobca v odvolacom konaní okrem tejto skutočnosti namietal i to, že súd prvého stupňa vo veci žalovanému stanovil opatrovníka OMBUDSPOT, združenie na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova 2676/30, Poprad, pričom žalobcovi do dnešného dňa nebolo doručené žiadne rozhodnutie o jeho ustanovení napriek skutočnosti, že žalobca má právo na podanie odvolania voči takémuto rozhodnutiu.
Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvého stupňa neodňal žalobcovi túto možnosť konať pred súdom a osoba opatrovníka bola na rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý po zistení, že nie je možné ustanoviť žalovanému opatrovníka z jemu blízkeho rodinného či pracovného prostredia, ustanovil mu opatrovníka, ktorý bude zabezpečovať jeho práva spotrebiteľa. Tu treba uviesť, že v zmysle § 29 s použitím § § 49 ods. 7 OSP uznesenie, ktorým sa ustanovuje opatrovník, sa doručuje len tomuto opatrovníkovi, preto postup súdu prvého stupňa, ktorý predmetné uznesenie nedoručil i žalobcovi, bol v súlade s platnou právnou úpravou a k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom týmto nedošlo.
Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci dňa 25.09.2007 uzatvorili leasingovú zmluvu č. LZF/07/80416, predmetom leasingu bolo nové osobné motorové vozidlo zn. Škoda Fabia Ambiente 1,2 s dobou finančného prenájmu 60 mesiacov so 60-timi mesačnými splátkami po 234,17 eura, resp. následne zvýšené na 241,50 eura, spolu 18.170,11 eura. V tom boli zarátané poplatky za uzatvorenie zmluvy, prevod vlastníctva, poistné za havarijné poistenie, zákonné poistenie a ďalšie, pričom ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 18,91%. Účastníci si v zmluve dohodli, že súčasťou zmluvy sú všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu, ktoré upravujú vzťahy medzi zmluvnými stranami a dohodu o platbách nájomného. Vo všeobecných obchodných podmienkach - všeobecné zmluvné podmienky žalobcu pre dopravnú techniku - 1/07 (č.l. 6 až 8 PV), kde sa zmluvné strany výslovne dohodli, že právny vzťah založený leasingovou zmluvou a týmito všeobecnými zmluvnými podmienkami sa spravuje Obchodným zákonníkom (§ 262 ods. 1 Obchodného zákonníka). Zmluvné strany súčasne vzali na vedomie, že tieto všeobecné zmluvné podmienky sú v súlade s § 273 ods.
1 Obchodného zákonníka záväzné pre úpravu vzájomných vzťahov podľa uzavretej leasingovej zmluvy, pokiaľ táto zmluva neurčuje inak. Ide teda o voľbu práva a súd je oprávnený v konaní posúdiť, či ide o podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je či nie je pre spotrebiteľa prijateľnou (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5M Cdo/20/2009).
Žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z leasingovej zmluvy, preto žalobca listom zo dňa 25.02.2008 (č.l. 10 spisu) od leasingovej zmluvy odstúpil, pričom argumentoval, že dôvodom je trvajúce omeškanie úhrady mesačných splátok od 25.11.2007 do 25.02.2008 po 6.119,36 Sk, resp. po 7.054,60 Sk, spolu v sume 27.283,16 Sk. Následne listom zo dňa 27.08.2008 žalobca uskutočnil finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy. Motorové vozidlo žalovaný odovzdal žalobcovi a tak z jeho predaja disponoval výťažkom v sume 194.117,60 Sk, uplatňoval voči nemu ďalej doplatok poistného v sume 3.411,- Sk, škodu z finančných nákladov 4.305,90 Sk (4.4.4.f) a škodu - zostatok istiny 212.387,90 Sk (4.4.4.e).
Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.
Od 1.7.2007 nadobudol účinnosť zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008.
Leasingová zmluva ako zmluvný typ nie je upravená ani v Občianskom, ani v Obchodnom zákonníku, ide teda o inominátnu zmluvu (§ 51 OZ), ktorú uzatvára žalobca ako leasingová spoločnosť so žalovaným, ktorý je tu v postavení spotrebiteľa. Z textu predmetnej leasingovej zmluvy vyplýva, že žalobca túto uzatvára čo do počtu vo väčšom rozsahu, ide o hlavný predmet jeho činnosti a zmluva má podobu formuláru (PRO-083 verzia 1), predmetná leasingová zmluva sa uzatvára vo viacerých prípadoch, v ktorých nájomca nemá možnosť podstatne ovplyvniť toto znenie, čo sa rovnako týka i všeobecných zmluvných podmienok finančného leasingu, ktoré upravujú vzťahy medzi zmluvnými stranami a súčasťou je tiež dohoda o platbách nájomného.
V súdenom prípade niet potom pochybností o tom, že medzi účastníkmi ide o vzťah spotrebiteľský, pretože na strane žalobcu vystupuje dodávateľ a na strane žalovaného spotrebiteľ.
V danom prípade bolo potrebné vyriešiť aj to, či predmetná zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, ako sú tieto demonštratívne vymenované v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré je vždy potrebné posúdiť individuálne v spojení s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či nespôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Žalobca v konaní namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil i tým, že považoval za neplatnú celú zmluvu, i keď neplatnou v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka bola len časť právneho úkonu, t.j. len dohoda o aplikácii Obchodného zákonníka a dôsledkom neplatnosti predmetného dojednania môže byť len skutočnosť, že záväzkový vzťah účastníkov sa nebude spravovať Obchodným zákonníkom a táto neplatnosť dojednania o aplikácii Obchodného zákonníka nespôsobuje neplatnosť zmluvy ako celku.
Súd prvého stupňa posúdil všeobecné zmluvné podmienky ako neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, nakoľko je zrejmé, že ide o zneužitie silnejšieho postavenia podnikateľa voči spotrebiteľovi, ktorý mu vnútil režim Obchodného zákonníka ako právo profesionálov, ktoré je zložitejšie a prísnejšie ako úprava v Občianskom zákonníku. Súd uzavrel, že predmetná zmluva je neplatná ako celok, keď vloženie dohody o voľbe Obchodného zákonníka do všeobecných zmluvných podmienok malo pre prenajímateľa rozhodujúci význam, keďže ide o ustanovenia, na ktoré sa viaže celá úprava záväzkového vzťahu medzi stranami. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, či na ochranu spotrebiteľa nepostačuje posúdenie neprijateľnosti podmienok zmluvy, rsp. záver o neplatnosti zmluvy ako celku i s pohľadu úpravy spotrebiteľského práva nedostatočne odôvodnil.
S prihliadnutím na odňatie možnosti konať účastníkom tohto sporu najmä s poukazom na riadne nepredvolanie na pojednávanie odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pretože svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa predovšetkým nariadi vo veci pojednávanie, na ktoré riadne predvolá obe procesné strany, umožní im realizáciu ich práv účastníkov konania byť prítomní na pojednávaní a predniesť svoje procesné návrhy v konaní, neopomenie ani aplikáciu § 118 ods. 2 OSP zabezpečujúcu predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a po vykonaní potrebného dokazovania opätovne vo veci rozhodne. Pritom rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 odôvodní tak, aby jeho úvahy boli zrozumiteľné účastníkom konania a aby boli tiež preskúmateľné v odvolacom konaní.
Súd prvého stupňa v ďalšom konaní neopomenie aj tú skutočnosť, že jeho rozsudok v časti prisúdenej sumy 905,63 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 905,63 eura odo dňa 23.09.2008 do zaplatenia nebol napadnutý odvolaním a tak bol žalobcovi právoplatne prisúdený.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.